Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 159/2018
PDF · 307.1 KB
No categories available
IV. ÚS 159/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava
Duriša (sudca spravodajca) v konaní o prijatej sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Romanom
Fulkom, Podtatranského 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1/2013 takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 159/2018-11 zo 6. marca 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1/2013.
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 6. decembra
2012 na Okresnom súde Michalovce žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) proti Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky a Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Sťažovateľom
podanú žalobu Okresný súd Michalovce odstúpil Okresnému súdu Bratislava I a konaniu
bola pridelená sp. zn. 9 C 1/2013. V priebehu konania vedeného pred okresným súdom pod
sp. zn. 9 C 1/2013 sťažovateľ doručil 11. septembra 2014 predsedníčke okresného súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predsedníčka okresného súdu listom
sp. zn. Spr 2303/2014 zo 7. novembra 2014 odpovedala, že súd vo veci priebežne koná,
a preto jeho sťažnosť hodnotí ako nedôvodnú. V priebehu konania okresný súd rozsudkom
č. k. 9 C 1/2013-196 z 28. mája 2015 žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa svojím uznesením
č. k. 2 Co 359/2015-224 z15. novembra 2017 rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 1/2013-196
z 28. mája 2015 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Podľa sťažovateľa „Z uznesenia z 15.11.2017 je zrejmé, že rozhodnutie okresného
súdu bolo nesprávne a rozsudok z 28.5.2015 musel byť zrušený. Procesné pochybenie
okresného súdu má za následok zbytočné prieťahy v konaní, pretože celé konanie sa musí
zopakovať, čo má zásadný vplyv na celkovú dĺžku konania. Od podania žaloby (6.12.2012)
doposiaľ uplynulo viac ako 5 rokov. V súčasnosti nie je vytýčený termín pojednávania
a vôbec sa nedá ani len odhadnúť, kedy by mohlo byť konanie skončené pred okresným
súdom. K uvedenému je potrebné pripočítať odvolacie konanie pred Krajským súdom, ktoré
bude iniciované buď zo strany sťažovateľa, alebo zo strany žalovanej.“.
4. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp.zn. 9C/1/2013
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava I. prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp.zn.
9C/1/2013 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Okresnému súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp.zn. 9C/1/2013 zakazuje
pokračovanie v porušovaní základných práv na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejedanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5000 Eur...
5. priznáva náhradu trov konania...“
5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania. Za okresný súd jeho predsedníčka listom sp. zn. 1 SprV 229/2018 z 15. mája 2018
a právny zástupca sťažovateľa zaujal stanovisko k predmetnému vyjadreniu okresného súdu
listom z 1. júna 2018.
5.1 Predsedníčka okresného súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 1/2013 v podstatnom uviedla:
„Po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti sťažovateľa a po preštudovaní
spisového materiálu sp. zn. 9 C 1/2013 sa mi podaná sťažnosť javí ako neopodstatnená.
V konaní sa nevyskytlo žiadne obdobie nečinnosti, ako to vyplýva zo samotného prehľadu
úkonov vykonaných v spise sp. zn. 9 C 1/2013.
Dňa 11.12.2012 bola na Okresnom súde Michalovce podaná žaloba o náhradu
škody. Dňa 07.01.2013 bola Okresný súdom Michalovce postúpená žaloba sťažovateľa na
Okresný súd Bratislava I. Dňa 06.03.2013 tunajší súd uznesením č. k. 9 C 1/2013-83 vyzval
sťažovateľa, aby odstránil vady žaloby. Toho istého dňa ho vyzval, aby dokladoval
majetkové pomery za účelom rozhodnutia o oslobodení od platenia súdnych poplatkov.
Dňa 15.05.2013 tunajší súd uznesením č. k. 9 C 1/2013-92 priznal sťažovateľovi
oslobodenie od súdnych poplatkov. Toho istého dňa uznesením č. k. 9 C 1/2013-93 pripustil
zmenu návrhu v časti žalobného petitu a uznesením č. k. 9 C 1/2013-94 vyzval žalované
v I. a II. rade na vyjadrenie k žalobe. Dňa 17.09.2013 tunajší súd doručoval vyjadrenie
žalovanej v II. rade k žalobe sťažovateľovi. Zároveň tunajší súd opätovne vyzval žalovanú
v I. rade, aby sa vyjadrila k žalobe sťažovateľa. Dňa 14.02.2014 tunajší súd vytýčil termín
pojednávania na 10.04.2014. Dňa 10.04.2014 sa konalo pojednávanie, ktoré tunajší súd
odročil z dôvodu doplnenia dokazovania výsluchom sťažovateľa dožiadaným súdom.
Dňa 19.09.2014 tunajší súd doručoval dožiadanie na Okresný súd Trnava. Dňa 17.02.2015
bol dožiadaným súdom spis sp. zn. 9 C 1/2013 vrátený na tunajší súd. Dňa 18.02.2015
tunajší súd vytýčil termín pojednávania na 28.05.2015. Dňa 28.05.2015 sa konalo
pojednávanie, na ktorom tunajší súd rozhodol rozsudkom tak, že žalobu zamietol.
Dňa 16.09.2015 tunajší súd doručoval odvolanie sťažovateľa proti rozsudku žalovaným
v I. a II. rade na vyjadrenie. Dňa 28.10.2015 tunajší súd doručoval vyjadrenie žalovanej
v I. rade k odvolaniu sťažovateľovi. Dňa 11.11.2015 tunajší súd doručoval vyjadrenie
žalovanej v II. rade k odvolaniu sťažovateľov. Dňa 07.12.2015 tunajší súd predložil spis
sp. zn. 9 C 1/2013 Krajskému súdu v Bratislave spolu s odvolaním sťažovateľa proti
rozsudku tunajšieho súdu. Dňa 24.11.2017 bol spis sp. zn. 9 C 1/2013 vrátený z Krajského
súdu v Bratislave spolu s uznesením zo dňa 15.11.2017, č. k. 2 Co 359/2015-224, ktorým
odvolací súd napadnutý rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil
tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Dňa 27.11.2017 tunajší súd doručoval uznesenie
odvolacieho súdu stranám sporu. Dňa 07.05.2018 tunajší súd nariadil termín pojednávania
na 28.06.2018.
K prieťahovosti namietanej sťažovateľom, a teda k nečinnosti tunajšieho súdu
uvádzam s poukazom na prehľad jednotlivých úkonov vykonaných v spise sp. zn.
9 C 1/2013, že tunajší súd v tejto veci koná priebežne a nedochádza k zbytočným prieťahom.
V tejto súvislosti si dovolím poukázať na skutočnosť, že spis sp. zn. 9 C 1/2013 sa nachádzal
v období od 19.09.2014 do 17.02.2015 na Okresnom súde Trnava z dôvodu dožiadania
a v období od 07.12.2015 do 24.11.2017 na Krajskom súde v Bratislave, ktorý bol
predložený tunajším súdom na rozhodnutie o opravnom prostriedku sťažovateľa.
K tvrdeniu sťažovateľa, že z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa
15.11.2017, č. k. 2 Co 359/2015-224, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zo dňa
28.05.2015, sp. zn. 9 C 1/2013 zrušený je zrejmé, že toto rozhodnutie tunajšieho súdu bolo
nesprávne a došlo tak k procesnému pochybeniu, čo má za následok zbytočné prieťahy
v konaní, pretože celé konanie na tunajšom súde sa musí zopakovať uvádzam, že určitý
spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu o opravnom prostriedku nemá vplyv na vznik
prieťahov.“
5.2 Právny zástupca sťažovateľa v liste z 1. júna 2018, ktorým reagoval na vyjadrenie
predsedníčky okresného súdu z 15. mája 2018, skonštatoval:
«3. Od momentu podania žaloby dňa 6.12.2012 uplynulo už 5 rokov a 5 mesiacov,
pričom vec sa opätovne nachádza pred prvostupňovým súdom. Európsky súd pre ľudské
práva (ďalej len “ESĽP” alebo “Súd”) vo veci Bubláková proti Slovensku konštatoval
porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, pretože konanie trvalo 4 roky a 5 mesiacov
a priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu vo výške 4.300 Eur (rozsudok z 15.2.2011
k sťažnosti č. 17763/07).
4. Primeranosť trvania konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa v každom prípade
musí posudzovať podľa okolností prípadu. Súd prihliada predovšetkým na tri okolnosti -
zložitosť veci, správanie účastníka konania a na postup štátnych orgánov (napr. A. H. proti
Slovensku, rozsudok z 19.3.2013, sťažnosť č. 23386/09).
i, zložitosť veci
Prejednávaná vec sp. zn. 9C/1/2013 svojou povahou nie je zložitá, ide o bežnú
agendu Okresného súdu Bratislava I. Napokon ani odporca neodkazuje na zložitosť veci.
ii, správanie účastníka konania
Sťažovateľ svojím správaním neprispel k dĺžke konania, bol procesné aktívny,
v určených lehotách reagoval na výzvy prvostupňového súdu, podal sťažnosť na prieťahy
v konaní. Sťažovateľ nikdy nežiadal o odročenie pojednávania a nekonal obštrukčne.
iii, postup štátnych orgánov
Neprimeranú dĺžku konania spôsobil odporca predovšetkým svojim nevhodným
a nesprávnym postupom, keď rozsudok z 28. mája 2015 musel byť zrušený uznesením
Krajského súdu v Bratislave z 15. novembra 2017. Tým sa vec vrátila odporcovi na ďalšie
konanie, čo konanie značne predĺži.
5. Odporca vo vyjadrení z 15.5.2018 síce poukazuje na prehľad úkonov vykonaných
v spise 9C/1/2013 a podsúva názor, že „... určitý spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu
o opravnom prostriedku nemá vplyv na vznik prieťahov“. Tento názor odporcu neobstojí
a je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu a ESĽP.
6. K naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní vo veci samej dochádza však
zásadne právoplatným a vykonateľným rozhodnutím vrátane výkonu rozhodnutia
(sp.zn. I. ÚS 44/1999).
7. Účastník súdneho konania má právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne
posúdi a nepôjde cestou omylov (sp.zn. I. ÚS 89/1999).
8. Podobne nález sp.zn. I. ÚS 54/2015 citovaný v ústavnej sťažnosti zo dňa 18.1.2018
v ods. 17.
9. ESĽP vo veci Laduna proti Slovensku konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru
z dôvodu, že prvostupňový súd nepostupoval vhodným spôsobom... odvolací súd musel
zrušiť jeho rozhodnutia, čo konanie značne predĺžilo (rozsudok z 31.5.2012, sť. č. 11686/10
s 47.
10. Napokon k prieťahom v konaní došlo aj v odvolacom konaní, čo výslovne
konštatuje aj podpredseda Krajského súdu v Bratislave JUDr. Roman Bolebruch v liste
z 28.9.2017 sp.zn. Spr. 2207/17 (v prílohe).
11. Sťažovateľ už v ústavnej sťažnosti z 18.1.2018 v ods. 20 výslovne žiadal Ústavný
súd, aby posudzoval celkovú dĺžku konania, vrátane odvolacieho konania. V tejto súvislosti
sťažovateľ poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Frigo proti Slovensku z 8.10.2013
sť. č. 16111/11, kde Súd konštatoval, že jeho praxou je preskúmavať celkovú dĺžku konania,
a že prostriedok nápravy podľa čl. 35 Dohovoru je spôsobilý poskytnúť primeranú
a dostatočnú nápravu, iba ak umožňuje preskúmanie celkovej dĺžky konania (ods.20).
Podobne Bednár proti Slovensku, rozsudok z 8.10.2013 sť.č. 64023/09.
12. Odporca vo svojom vyjadrení z 15.5.2018 navrhuje v prípade, ak Ústavný súd
dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
porušené bolo, aby sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie v plnej uplatnenej
výške vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd priebežne koná. Sťažovateľ k tomu uvádza, že
porušenie jeho práv už nie je možné napraviť, dá sa len kompenzovať priznaním
primeraného finančného zadosťučinenia.
13.Sťažovateľ si uvedomuje, že je právoplatne odsúdený na doživotný trest, to však
nič nemení na tom, že aj on má právo na to, aby jeho vec bola prerokovaná v primeranej
lehote (primerane čl. 12 ods. 1 Ústavy SR). Predkladáme rozhodnutie ESĽP vo veci
Adamčo proti Slovensku z 17.1.2017 sť. č. 62323/13, ktorým bol uzavretý zmier a Súd
priznal sťažovateľovi sumu 5100 Eur z dôvodu neprimeranej dĺžky konania (v prílohe).
Možno tiež poukázať na rozsudok ESĽP vo veci Hauser proti Slovensku z 5.2.2013 sť. č.
12583/09. Sťažovateľ pán Hauser je odsúdený na doživotný trest, avšak táto skutočnosť
nebránila Súdu, aby mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške 5200 Eur ako kompenzáciu za
neprimeranú dĺžku konania, ktorá trvala 8 rokov a 8 mesiacov.»
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní –
vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia
práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na
zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či
namietaným postupom súdu boli porušené práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
7. Z prehľadu vo veci vykonaných úkonov v konaní okresného súdu sp. zn.
9 C 1/2013 vyplýva:
- 11. decembra 2012 podal sťažovateľ na Okresnom súde Michalovce žalobu
o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
- 7. januára 2013 bola sťažovateľom podaná žaloba doručená na vecne a miestne
príslušný Okresný súd Bratislava I (postúpená z Okresného súdu Michalovce),
- 25. februára 2013 splnomocnil sťažovateľ na zastupovanie v konaní
,
- 6. marca 2013 okresný súd svojím uznesením č. k. 9 C 1/2013-83 zo 6. marca 2013
vyzval splnomocnenú zástupkyňu sťažovateľa na odstránenie vád podanej žaloby a zároveň
k dokladovaniu majetkových pomerov sťažovateľa pre účely rozhodnutia o oslobodení od
súdnych poplatkov – doručené splnomocnenej zástupkyni 28. marca 2013,
- 15. mája 2013 okresný súd svojím uznesením č. k. 9 C 1/2013-92 z 15. mája 2013
priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, svojím ďalším uznesením
č. k. 9 C 1/2013-93 z 15. mája 2013 pripustil zmenu návrhu v časti žalobného petitu
(doručené splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa 27. mája 2013) a svojím ďalším
uznesením č. k. 9 C 1/2013-94 z 15. mája 2013 vyzval žalované v I. a II. rade na vyjadrenie
sa k podanej žalobe (doručené obidvom žalovaným 30. mája 2013),
- 16. augusta 2013 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie žalovanej
v II. rade k sťažovateľom podanej žalobe,
- 17. septembra 2013 okresný súd doručoval splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa
vyjadrenie žalovanej v II. rade k ním podanej žalobe (doručené 3. októbra 2013) a zároveň
okresný súd opätovne vyzval žalovanú v I. rade, aby sa vyjadrila k podanej žalobe
sťažovateľa (doručené 3. októbra 2013),
- 14. februára 2014 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na
10. apríl 2014,
- 18. februára 2014 bolo okresnému súdu doručené písomné vyjadrenie žalovanej
v I. rade k sťažovateľom podanej žalobe,
- 10. apríla 2014 sa na okresnom súde konalo pojednávanie vo veci, ktoré bolo
odročené z dôvodu doplnenia dokazovania výsluchom sťažovateľa dožiadaným súdom,
- 22. septembra 2014 okresný súd odoslal spisový materiál pre účely dožiadania
Okresnému súdu Trnava (spisový materiál doručený 14. novembra 2014),
- 17. februára 2015 bol okresnému súdu doručený spisový materiál sp. zn. 9 C 1/2013
spolu s vykonaným výsluchom sťažovateľa z Okresného súdu Trnava,
- 18. februára 2015 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci
na 28. máj 2015,
- 28. mája 2015 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie vo veci, na ktorom
súd rozsudkom č. k. 9 C 1/2013-196 z 28. mája 2015 rozhodol o zamietnutí sťažovateľom
podanej žaloby,
- 16. septembra 2015 doručoval okresný súd odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
okresného súdu č. k. 9 C 1/2013-196 z 28. mája 2015 žalovaným v I. a II. rade
na vyjadrenie (doručené obidvom žalovaným 30. septembra 2015),
- 28. októbra 2015 doručoval okresný súd vyjadrenie žalovanej v I. rade k podanému
odvolaniu sťažovateľa jeho splnomocnenej zástupkyni (doručené 2. novembra 2015),
- 11. novembra 2015 doručoval okresný súd vyjadrenie žalovanej v II. rade
k podanému odvolaniu sťažovateľa jeho splnomocnenej zástupkyni (doručené
24. novembra 2015),
- 7. decembra 2015 predložil okresný súd spis sp. zn. 9 C 1/2013 krajskému súdu
na odvolacie konanie,
- 24. novembra 2017 bol spis okresného súdu sp. zn. 9 C 1/2013 vrátený z krajského
súdu spolu s uznesením č. k. 2 Co 359/2015-224 z 15. novembra 2017, ktorým odvolací súd
rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 1/2013-196 z 28. mája 2015 zrušil a vec v rozsahu
zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,
- 27. novembra 2017 okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu
č. k. 2 Co 359/2015-224 z 15. novembra 2017 stranám sporu (doručené všetkým stranám
sporu 15. decembra 2017),
- 7. mája 2018 nariadil okresný súd termín pojednávania vo veci na 28. jún 2018,
- zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že na okresnom súde sa 28. júna 2018
uskutočnilo pojednávanie vo veci, na ktorom súd rozhodol o zamietnutí sťažovateľom
podanej žaloby.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich práv
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 1/2013.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v ich
všeobecnom poňatí je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96,
I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02,
I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane
zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) v relevantnej časti
ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým
záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku
prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (PL. ÚS 25/01).
13. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala
do 30. júna 2016 z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol
s účinnosťou od 1. júla 2016 zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového,
civilného mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“), Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku.
14. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, v ktorý sa
bude konať nové pojednávanie.
15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný
princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať
bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa
mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na
povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP
o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP,
podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1
prvej vety CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
16. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,
protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
zaručeným právam (slobodám), ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje
trvalé ohrozenie právne exitujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom
(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov. Z tejto fakticity musí preto
následne vyplynúť, že dôsledkom takého zásahu orgánu verejnej moci nemožno čeliť inak,
než ústavnou sťažnosťou a na ňu nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (rozsudok ESĽP vo veci Záborský a Šmáriková
v. Slovensko, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
18. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania
vedeného okresným súdom je občianskoprávny spor týkajúci sa určenia náhrady škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Predmet tohto sporu predstavuje bežnú, až fundamentálnu
agendu všeobecných súdov. Hodnotením tohto kritéria v spojení aj s postupom okresného
súdu v tomto konaní (pozri prehľad úkonov) ústavný súd však nezistil žiadnu podstatnú
okolnosť, ktorá by mohla ospravedlniť predovšetkým neefektívny postup okresného súdu
v konaní vrátane viacerých období nečinnosti s ústavne neakceptovateľným dôsledkom jeho
neskončenia po dobu viac ako päť rokov od podania žaloby.
19. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práv podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil
podstatnú okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní, práve
naopak, sám sa snažil aktivizovať postup okresného súdu podaním sťažnosti predsedníčke
okresného súdu podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
20.1 Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C 1/2013, bol postup samotného okresného súdu. V rámci hodnotenia tohto kritéria
ústavný súd poukazuje na uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 359/2015-224
z 15. novembra 2017.
20.2 Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 359/2015-224 z 15. novembra 2017
v podstatnom vyplýva:
«10. Odvolací súd sa v danom prípade nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že k súčasnému (kumulatívnemu) splneniu podmienok vzniku zodpovednosti štátu za
nesprávny úradný postup v predmetnej veci nedošlo. Z príloh predložených žalobcom pri
podaní žaloby a to konkrétne z prílohy č.l. 22 označenej ako „Správa o preskúmaní postupu
prokurátora vyplýva, že: „Napriek skutočnosti, že ste neboli informovaní o výsledku vášho
podania v skoršom termíne, hoci ste informovaný mali byť, prieťahy v postupe prokurátora
som nevyhodnotil ako účelové alebo subjektívne zavinené.“ Z uvedeného teda vyplýva, že
špeciálny prokurátor konštatoval v predmetnej veci prieťahy v konaní hoci nepriamo.
Pre toto konanie t.j. konanie o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je
však bezpredmetné, či ide o subjektívne alebo objektívne zavinené prieťahy v konaní, keďže
predmetná zodpovednosť štátu je postavená na princípe objektívneho zavinenia. Odvolací
súd má za to, že súd prvej inštancie mal pri skúmaní nesprávneho úradného postupu
vychádzať z ustanovenia § 9 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorého novela nadobudla
účinnosť až 01.01.2013, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
vyšetrovateľa Policajného zboru... spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia
žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru... Z uvedeného teda
vyplýva, že už súd prvej inštancie mal k dispozícií konštatovanie ohľadom prieťahov v
konaní v predmetnej veci (hoci nepriamo), a preto prvá podmienka podľa názoru
odvolacieho súdu t.j. nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní v
predmetnej trestnej veci splnená bola. Súd prvej inštancie sa mal potom zaoberať samotnou
škodou (nemajetkovou ujmou) a príčinnou súvislosťou medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom.
11. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu ohľadom nemajetkovej ujmy, ktorú podľa
názoru žalobcu nemusí v konaní preukazovať, v tejto súvislosti má odvolací súd iný názor,
ako žalobca, nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. ohľadom predpokladov pre priznanie
nemajetkovej ujmy je postavený na inom princípe, z akého vychádza rozsudok ESĽP
(rozsudok Veľkého senátu ESĽP Case of Apicella v. Taliansko zo dňa 29. marca 2006 pod
st. č. 64890/01), ktorý nemajetkovú ujmu chápe ako morálnu satisfakciu, pričom uvedené
dva pojmy nie je možné stotožňovať... V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma
v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu...
Bude na žalobcovi, akým spôsobom uvedenú výšku, existenciu a dôvodnosť nemajetkovej
ujmy preukáže, keďže od roku 2006 je nepretržite vo väzbe, resp. vo výkone trestu odňatia
slobody, ktorý mu bol uložený na doživotie a to za založenie zločineckej skupiny a súčasne
trestného činu usmrtenia dvoch osôb. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie nevykonal
žiadne dokazovanie, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec
súdu prvej inštancie na nové konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude teda v konaní zistiť,
či žalobcovi vznikla nemajetková ujma, v prípade, že áno, bude potrebné zistiť a odôvodniť
jej výšku, samozrejme za predpokladu existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom (prieťahy v konaní) a nemajetkovou ujmou. V prípade, že žalobca
neunesie svoje dôkazné bremeno a nepreukáže svoje tvrdenia, bude potrebné žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.»
21. Z prehľadu vo veci vykonaných úkonov vyplýva, že okresný súd postupoval pri
prejednaní veci v celku priebežne s výnimkou dvoch období.
21.1 Nečinnosť okresného súdu v trvaní piatich mesiacov sa prejavila v období
od 10. apríla 2014 do 22. septembra 2014, keď okresnému súdu trvalo celkovo päť
mesiacov, kým pristúpil k zaslaniu spisového materiálu sp. zn. 9 C 1/2013 Okresnému súdu
Trnava spolu s dožiadaním na výsluch sťažovateľa, tak ako o tom rozhodol sám okresný súd
na pojednávaní 10. apríla 2014, a napokon v období od 15. decembra 2017 do 7. mája 2018.
21.2 Okresnému súdu bol 24. novembra 2017 doručený spisový materiál sp. zn.
9 C 1/2013 z krajského súdu a 27. novembra 2017 okresný súd doručoval uznesenie
krajského súdu č. k. 2 Co 359/2015-224 z 15. novembra 2017 stranám sporu/účastníkom
konania, ktorí si predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu prevzali 15. decembra 2017,
pričom okresný súd až 7. mája 2018 nariadil termín pojednávania vo veci, a to na
28. jún 2018. Okresnému súdu teda trvalo celkovo päť mesiacov, kým pristúpil k nariadeniu
pojednávania, k čomu mal/mohol pristúpiť aj v skoršom období (minimálne v období
po 15. decembri 2017), keďže potreba ďalšieho konania okresného súdu v predmetnej veci
vyplynula z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 359/2015-224 z 15. novembra 2017.
22. Na podklade uvedeného ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1/2013 sa vyskytlo obdobie nečinnosti v trvaní
desiatich mesiacov. Obdobie trvania odvolacieho konania, teda obdobie
od 7. decembra 2015, keď bol spisový materiál okresného súdu sp. zn. 9 C 1/2013
predložený na odvolacie konanie krajskému súdu, do 24. novembra 2017, keď bol
predmetný spisový materiál doručený okresnému súdu z krajského súdu, ústavný súd
neposudzoval z dôvodu ukončenia tohto konania, pričom sťažovateľ sa mal a mohol proti
postupu krajského súdu v odvolacom konaní brániť či už sťažnosťou podanou predsedovi
krajského súdu, alebo ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu. Vzhľadom na tento
záver ústavný súd konštatuje, že konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn.
9 C 1/2013 trvá celkovo tri roky, a teda vzhľadom na túto jeho dĺžku, ako i vzhľadom na
okolnosti posudzovanej veci a s prihliadnutím na to, že v merite veci bolo opätovne
rozhodnuté na pojednávaní okresného súdu 28. júna 2018, nemožno uvažovať o takých
prieťahoch, ktorých intenzita by umožňovala ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení
sťažovateľom označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K uvedenému záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím
na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho
konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je
v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli
a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
23. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane
konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01,
I. ÚS 27/02, I. ÚS 66/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 61/03, I. ÚS 92/03, I. ÚS 154/03,
I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05, III. ÚS 372/09).
Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 35/01, I. ÚS 42/01,
III. ÚS 91/04, III. ÚS 59/05, III. ÚS 103/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd
spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom
ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01), k čomu však
v posudzovanom prípade nedošlo.
24. Teda v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, alebo konanie ako celok zodpovedá dobou
svojho trvania času, v ktorom je možné jeho uzavretie spravidla očakávať (porov.
rozhodnutia ESĽP vo veci Libanský proti Českej republike či Králiček proti Českej
republike), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01,
III. ÚS 30/03, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho
odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02,
I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
25. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumie jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2018