Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 517/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného

advokátom JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 4, Humenné, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 12 Cb

8/2008-1058 zo 4. júna 2015, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

1474, -1474 z 12. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. júna 2018 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Bernardom Medárom, ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1058

zo 4. júna 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -1474, -1474

z 12. apríla 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. februára 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení

žalovaného bol stranou obchodnoprávneho sporu o zaplatenie sumy 221 084,67 €

s príslušenstvom (ako nároku vyplývajúceho zo zmluvy o dielo) vedeného na okresnom

súde pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom č. k. -1058

zo 4. júna 2015 v spojení s doplňujúcim rozsudkom č. k. -1247

z 11. mája 2016 rozhodol tak, že žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť sumu 132 451,96 €

spolu so 14,75 % úrokom z omeškania od 22. decembra 2012 do zaplatenia, trovy konania

vo výške 2 653 € a v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie sumy 88 632,71 €

s príslušenstvom zamietol. Protinávrh žalovaného zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť trovy

štátu na účet okresného súdu. O odvolaniach žalobcu a žalovaného (sťažovateľa) rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -1474, -1474 z 12. apríla 2017

tak, že rozsudok okresného súdu č. k. -1058 zo 4. júna 2015 v spojení

s doplňujúcim rozsudkom okresného súdu č. k. -1247 z 11. mája 2016

potvrdil. Sporovým stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti rozsudku

krajského súdu podal sťažovateľ aj dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. februára 2018 odmietol a žalobcovi priznal proti žalovanému

(sťažovateľovi) nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

3. Sťažovateľ považuje za nepravdivé závery najvyššieho súdu o tom, že vo svojom

dovolaní nekonkretizoval právnu otázku, resp. otázky, od vyriešenia ktorých záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu, a ani údajný rozpor právnych záverov odvolacieho súdu

s ustálenou judikatúrou, ktoré v konečnom dôsledku viedli k odmietnutiu jeho dovolania

z dôvodu, že nebolo odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

4.1 V nasledujúcich častiach pomerne rozsiahlej (60 strán), ale aj neprehľadnej,

čiastočne nezrozumiteľnej a chaoticky konštruovanej sťažnosti sťažovateľ spochybňuje

skutkový stav ustálený okresným súdom a krajským súdom. Napadnuté rozsudky okresného

súdu a krajského súdu považuje za svojvoľné, arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

4.2 Sťažovateľ pritom poukazuje na rozpor medzi samotnou zmluvou o dielo

(predmetom ktorej bolo zhotovenie primárnych a sekundárnych rozvodov káblového

distribučného systému) a prílohou č. 1 k tejto zmluve (v ktorej boli uvedené technologické

prvky a zariadenia určené aj pre terciárne rozvody káblového distribučného systému). Podľa

sťažovateľa v tomto prípade nemá relevanciu čl. 2 bodu 2.2 zmluvy o dielo, podľa ktorého

„Presná špecifikácia materiálu a prác je uvedená v prílohe č. 1, ktorá je neoddeliteľnou

súčasťou tejto zmluvy.“. Dôležitejší je podľa neho fakt, že v predmetnej zmluve o dielo

(článok 2 bod 2.1) je ako predmet zmluvy uvedené zhotovenie primárnych a sekundárnych

rozvodov káblového distribučného systému Humenné (I. etapa – 1N201, II. etapa – 2N202,

1N204, 1N205, 1N206).

4.3 Sťažovateľ taktiež spochybňuje znalecký posudok a kontrolný znalecký posudok

súdom ustanoveného znalca, resp. znaleckej organizácie. Kritika sťažovateľa smerovala

najmä proti odpovedi na otázku súdu (určiť, či v žalovaným vystavených faktúrach

č. 11/30/04 z 22. decembra 2004 a č. 12/27/05 z 12. decembra 2005, žalovaný vyúčtoval

žalobcovi aj technologické prvky a zariadenia určené na terciárne rozvody), pričom podľa

sťažovateľa „Znalecká organizácia nepostupovala správne pri odpovedi na túto otázku č. 2,

keď pri tejto odpovedi nevychádzala z odborných technických znalosti, vedomosti

a schopnosti, ale celú vec si znalec zľahčil a zjednodušil tým, že nesprávnym a nezákonným

postupom znalecká organizácia vytvorila nesprávnu, neodbornú a nezákonnú PREMISU -

t.j. tvrdenie, že údajne cena predmetu zmluvy dohodnutá v článku 7 dohodnutá pevnou

sumou vo výške 13 727 951.00 SK bez DPH bola údajne dohodnutá za plnenie podľa

prílohy č. 1 k predmetnej zmluve o dielo zo dňa 26.07.2004 - nakoľko toto nie je pravda.“.

Sťažovateľ tiež argumentuje, že znalecký posudok, ktorý si nechal vyhotoviť ako strana

v konaní pred okresným súdom ešte v roku 2009, by mal mať podľa § 209 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný

sporový poriadok“) rovnakú relevanciu ako súdom nariadené znalecké dokazovanie.

4.4 Sťažovateľ spochybňuje aj autenticitu viacerých listinných dôkazov a podpisov

na listinných dôkazoch, pričom uviedol: „... Prílohu č. 1 k zmluve o dielo zo dňa

26.07.2004 súdu predložil ako dôkaz sám žalobca a žalovaný pravosť a správnosť obsahu

tejto súkromnej listiny (pokiaľ ide o druhu stranu z troch) poprel, rovnako žalovaný poprel

pravosť a správnosť obsahu ďalších súkromných listín, a to:

- Celé znenie (2 listy) prílohy č. 1 zo dňa 07.12.2005 k faktúre č. 12/27/05 zo dňa

12.12.2005 - nakoľko žalobca túto prílohu č. 1 zo dňa 07.12.2005 k faktúre č. 12/27/05

zo dňa 12.12.2005 - nevystavil a nepodpísal a táto nie je nikým podpísaná

- Celé znenie (2 listy) prílohy č. 1 zo dňa 17.12.2004 k faktúre č.11/30/04

zo dňa 22.12.2004 - nakoľko žalobca túto prílohu č. 1 zo dňa 17.12.2004 k faktúre

č. 11/30/04 zo dňa 22.12.2004 - nevystavil a nepodpísal a táto nie je nikým podpísaná

- napriek tomu odvolací súd z toho vyvodil nesprávny a pomýlený záver, že dôkazné

bremeno a dôkazná povinnosť dopadá na žalovaného ako na účastníka, ktorý poprel

pravosť a správnosť obsahu týchto súkromných listín a nie na účastníka teda žalobcu, ktorý

súdu tieto listiny predložil ako dôkaz.

Zvýrazňujeme, že žalovaný nespochybnil pravosť podpisov, ale neexistenciu podpisov

na tzv. prílohách k faktúram č. 11/30/04 a č. 12/27/04, ako aj pravosť druhého listu prílohy

č. 1 k zmluve o dielo na výstavbu KDS Humenné I. a II. etapa zo dňa 26.07.2004 - nakoľko

žalovaný podpísal túto prílohu č. 1 k zmluve o dielo na výstavbu KDS Humenné

I. a II. etapa zo dňa 26.07.2004 s iným znením druhého listu - (teda nie s takým znením

druhého listu, ako predložil žalobca).“

4.5 Otázku autenticity sporných faktúr a príloh k týmto faktúram vyriešili konajúce

súdy výpoveďou svedkyne , ale sťažovateľ spochybňuje aj túto svedkyňu,

pretože bola zamestnankyňou žalobcu, a tak je podľa sťažovateľa jej výpoveď

nedôveryhodná, „ale aj čiastočne prekrútená a v niektorých veciach nepravdivá, a to

z týchto dôvodov: Pokiaľ táto svedkyňa vypovedala, že prílohy k faktúram žalovaného, a to

k faktúre č. 11/30/04 a k faktúre č. 12/27/05 písala - vypísala ona, a to vtedy keď písala

tieto predmetné faktúry č. 11/30/04 a faktúry č. . Táto jej výpoveď sa však ukázala

ako nepravdivá, nakoľko faktúra č. 11/30/04 bola vyhotovená svedkyňou dňa 22.12.2004

a údajná príloha k tejto faktúre bola vyhotovená svedkyňou už 17.12.2004. Rovnako faktúra

č. bola vyhotovená svedkyňou dňa 12.12.2005 a údajná príloha k tejto faktúre

bola vyhotovená svedkyňou už 07.12.2005. Totiž žalobca požiadal p.

o vyhotovenie predmetných faktúr, a to faktúry č. 11/30/04 a faktúry č. 12/27/05, ktoré

vyhotovila pre žalobcu táto svedkyňa tieto žalobca podpísal a orazítkoval ich svojou

firemnou pečiatkou a odovzdal tieto faktúry bez akýchkoľvek príloh žalobcovi. Pritom

údajné prílohy k faktúram č. 11/30/04 a č. nie sú nikým podpísané a tieto žalovaný

nepodpísal a ani neorazítkova ich, lebo ich nikdy nevidel až do doby dokiaľ žalobca tieto

prílohy nepredložil súdu v tejto veci. A na týchto prílohách nie je ani uvedené, že ich

vystavil žalovaný.“.

4.6 Sťažovateľ ďalej uvádza: „Odvolací súd v rámci odvolacieho konania vôbec sa

nezaoberal otázkou premlčania nároku žalobcu na základe vznesenej námietky premlčania

zo strany žalovaného a v právnej vete odôvodnenia tohto svojho rozhodnutia napadnutého

touto sťažnosťou túto skutočnosť nijako nezdôvodnil a v tomto smere vôbec neodôvodnil

toto svoje rozhodnutie.“

4.7 Napokon sťažovateľ tvrdí, že „Odvolací súd v rámci odvolacieho konania sa

nedostatočne zaoberal aj otázkou protinávrhu - vzájomného návrhu žalovaného voči

žalobcovi, ktorým žalovaný žiadal súd o určenie, že žalovanému nevznikla povinnosť

skladovať technologické prvky určené na terciárne rozvody, a taktiež žiadal, aby súd určil

že predmetom zmluvy o dielo neboli terciárne rozvody a že žalovaný nebol povinný obstarať

nákup technologických prvkov pre tieto rozvody. Taktiež žalovaný žiadal, aby súd určil, že

žalobca zodpovedá žalovanému za spôsobenú škodu titulom ušlého zisku čo do základu

s tým, že o výške tejto škody bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.

Odvolací súd svoje rozhodnutie zdôvodnil nepodstatnou skutočnosťou, a to tým, že

žalovaný v rámci odvolacieho konania požiadal o zmenu vzájomnej žaloby, avšak

odvolacím súdom mu vyhovené nebolo, čo je bližšie uvedené v uznesení Krajského súdu v

Prešove sp. zn. -1236 zo dňa 25.02.2016. To ale neznamená, že pôvodný

nárok uplatnený vzájomnou žalobou žalovaného voči žalobcovi nie je opodstatnený a preto

odvolací súd sa mal zaoberať pôvodným vzájomným návrhom žalovaného čo odvolací súd

neurobil a preto nesprávne rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a tým nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ako odvolacieho súdu - čím znemožnil

žalovanému konať pred súdom.“.

5. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, ktorým by odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu, že „výkon napadnutého

rozhodnutia by znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám

pri odložení vykonateľnosti.“.

6. Sťažovateľ tiež žiada, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

vo výške 24 500 €, čo zohľadňuje jeho ujmu za porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý súdny proces aj s poukazom na dĺžku konania a potrebu

vynakladať zbytočné náklady na právne zastúpenie. Sťažovateľ si zároveň v prípade

vydania nálezu uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia.

7. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vydal tento nález:

„1/ Základné právo sťažovateľa

SR, zastúpeného JUDr.

Bernardom Medárom, advokátom, 066 01 Humenné, ul. Dubová č. 2054/4 na súdnu

ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z či 6, ods. I Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a ods. I SR Rozsudkom rozsudkom

Okresného Súdu v Humennom sp. zn. -1058 zo dňa 04.06.2015 a najmä

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. -1474, -1474

zo dňa 12. apríla 2017, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 28. februára 2018 porušené bolo

- najmä právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a uplatnenie princípu

rovnosti, na súdnu ochranu, na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na ústavne

konformný výklad právnej normy

- vyplývajúce z Dohovoru a SR

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. februára 2018, doručeného dňa 09.04.2018 sa zrušuje.

3/ Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -1474, 2 Cob 48/2016-

1474 zo dňa 12. apríla 2017, doručeného žalovanému dňa 22.05.2017 sa zrušuje.

4/ Rozsudok Okresného súdu v Humennom sp. zn. -1058 zo dňa

04.06.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Humennom na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

5/ Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 24.500,- €

(slovom Dvadsaťštyritisicpäťsto eur), ktoré je mu povinný vyplatiť vo výške 1.000,- Eur

Okresný súd v Humennom a vo výške 1.000.- 23.500,- € Krajský súd v Prešove, ako aj

vo výške 22.500,- € Najvyšší súd Slovenskej republiky všetko do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu - k rukám sťažovateľa.

5/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľovi

do dvoch mesiacov d právoplatnosti tohto rozhodnutia - nálezu na účet advokáta

JUDr. Bernard Medára, advokáta

JUDr. Bernard Medár.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11.2 Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

16. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú.

17. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že rozsudok okresného súdu

č. k. -1058 zo 4. júna 2015 bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného

krajským súdom na základe sťažovateľom podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo

skončené rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného

porušenia označených práv rozsudkom okresného súdu je teda podstatné, že existoval „iný

súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje právomoc ústavného súdu

na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv zaručených

a dohovorom napadnutým rozsudkom okresného súdu. Na prerokovanie týchto častí

sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu ( ).

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

18. Sťažovateľ opakovane a na viacerých miestach svojej sťažnosti vytýka rozsudku

krajského súdu nesprávny výklad zmluvy o dielo a prílohy č. 1 k tejto zmluve, spochybňuje

znalecké dokazovanie nariadené súdmi, popiera autenticitu niektorých listinných dôkazov

a vierohodnosť svedkyne , namieta, že krajský súd sa v rámci odvolacieho

konania nevysporiadal s jeho námietkou premlčania, a myslí si, že sa nedostatočne

vysporiadal aj s jeho protinávrhom.

19. Ústavnému súdu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (vyjadrenia

fyzických osôb a právnických osôb, listiny, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a iné),

resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup

ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu, ale

popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania,

ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (,

). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce najmä z čl. 46

až rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia

dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval (). Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa teda nie je preskúmavať príslušné právne predpisy a prax

všeobecných súdov in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie

konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované

alebo sa dotkli toho-ktorého sťažovateľa, viedol k porušeniu alebo kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy.

20. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

totiž treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa

zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať (§ 185

), byť prítomný na vykonávaní dokazovania (

) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa

vyjadrovať ( ; m. m. ). Do obsahu

tohto práva však nepatrí právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (m. m. ), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ). Právo na súdnu ochranu nemôže

byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe

a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (). Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným (,

, ).

21. Vo vzťahu k spochybňovaniu znaleckého posudku znaleckého ústavu krajský súd

v napadnutom rozsudku uviedol:

«... žalovaný (sťažovateľ, pozn.) namietal predmetný znalecký posudok, že je

nesprávny a nepravdivý, pričom k námietkam žalovaného sa vyjadril Znalecký ústav

vo svojom písomnom podaní, doručeným súdu 8.1.2013 (č. l. 655 spisu), kde uviedol, že

odpoveď na otázku č. 1 je správna a pravdivá, pretože v Prílohe č. 1 k zmluve o dielo na

výstavbu KDS Humenné I. a II. etapa (č. l. 8, 9 spisu), stačilo nájsť minimálne 2 kusy

prvkov patriacich do terciárnych rozvodov KDS, aby bol výrok odpovede na otázku č. 1

pravdivý. Znalecký ústav však identifikoval v zmysle STN 367211, časť 1 z Prílohy č. 1

k Zmluve o dielo, všetky prvky patriace do terciárnych rozvodov KDS (položky č. 35, 36, 37,

38, 39, 43, 44, 45, 46, 47, 48, 49, 50, 58 (v Znaleckom posudku preklep 60), 60, 71, 73,

82,.83, 86 a 87). Tvrdenie strany žalovaného, že položky č. 43, 44. 45 a 60 z Prílohy č. 1

k zmluve o dielo nepatria do terciárnych rozvodov, nie je ničím podložené. Položky č. 43,

44, 45 a 60 z Prílohy č. 1 k Zmluve o dielo, je možné použiť aj v sekundárnych, ale aj

terciárnych rozvodoch KDS, preto boli v znaleckom posudku zaradené do terciárnych

rozvodov.

K otázke č. 2 Znalecký ústav doplnil, že vychádzal z odborných technických znalosti,

táto je úzko spojená s odpoveďou na otázku č. 1, že v Prílohe č. 1 k Zmluve o dielo na

výstavbu KDS Humenné I. a II. etapa (č. l. 8. 9 spisu), sú uvedené aj technologické prvky

a zariadenia určené na terciárne rozvody. V odpovedi na otázku č. 2 vo faktúrach

vystavených žalovaným č. 11/30/04 zo dňa 22.12.2004 a č. 12/27/05 zo dňa 12.12.2005.

žalovaný vyúčtoval žalobcovi aj technologické prvky a zariadenia určené na terciárne

rozvody, Znalecký ústav nerieši právne otázku č. 2 k Zmluvy o dielo na výstavbu KDS

Humenné I. a II. etapa, ale vychádza z technickej identifikácie technologických prvkov

a zariadení, nachádzajúcich sa v Prílohe č. 1 k zmluve o dielo, patriacej do terciárnych

rozvodov. Článok 7. bod 7.2 Zmluvy o dielo, cena predmetu zmluvy znie: „V cene sú

zahrnuté všetky náklady spojené s dodávkou a montážou technologických komponentov

(položkovitý rozpis je uvedený v Prílohe č. 1 k tejto zmluve), stavebné a výkopové práce

a porealizačné zariadenia káblového podzemného vedenia.“ Vo faktúrach vystavených

žalobcom č. zo dňa 22.12.2004 a č. 12/27/05 zo dňa 12.12.2005 bola uhradená

celá suma z bodu 7.1. článku 7, cena predmetu v nulovej čiastke 13.727.951,00 Sk bez

DPH. Z vyššie uvedeného vyplýva logický záver, že ak v Prílohe č. 1 k zmluve o dielo boli

identifikované prvky a technologické zariadenia patriace do terciárnych rozvodov a faktúry

vystavené žalovaným č. 11/30/04 zo dňa 12.12.2004 a č. 12/27/05 zo dňa 12.12.2005 boli

uhradené v plnej čiastke podľa bodu 7.1 - 13.727.951.00 Sk bez DPH v rozsahu bodu 7.2,

článku 7 Zmluvy o dielo, potom boli uhradené aj prvky a technologické zariadenia patriace

do terciárnych rozvodov KDS.»

22. Na výhrady sťažovateľa k znaleckému posudku znalecký ústav poskytol logické

a zrozumiteľné odpovede, pričom sťažovateľ tieto odpovede vo svojej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu (a aj v dovolaní) ignoroval a zotrvával na svojich predošlých stanoviskách.

Ústavný súd považuje za preukázané, že spôsob, akým krajský súd vyhodnotil závery

znaleckého dokazovania, je dostatočne odôvodnený a zrozumiteľný a ako taký neindikuje

žiadnu teoretickú možnosť porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces, resp. jeho

základného práva na súdnu ochranu.

23.1 Podľa súkromný znalecký posudok

je znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd.

23.2 Podľa ak je spolu so žalobou

predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti

a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého

znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký

posudok súdom ustanoveného znalca.

24. Sťažovateľ zdôrazňoval, že v priebehu konania pred okresným súdom v roku

2009 doložil do spisu znalecký posudok č. 2/2009, ktorý na základe jeho objednávky

vypracoval znalec . Tým, že sa odvolací súd v napadnutom rozsudku

nevysporiadal aj s týmto posudkom, ale prihliadol len na znalecké posudky vypracované

súdom ustanovenými znalcami, resp. znalkyňou a znaleckým , postupoval podľa

sťažovateľa v rozpore s , a preto rozhodol

nezákonne, resp. svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Takáto argumentácia

sťažovateľa nemôže obstáť, keďže až v (s účinnosťou

od 1. júla 2016) bol prvýkrát výslovne normatívne upravený znalecký posudok predložený

stranou sporu bez toho, aby znalca ustanovoval súd. Pred účinnosťou Civilného sporového

poriadku v súlade s judikatúrou (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. novembra 2012) mohli súdy posudzovať takýto znalecký posudok len ako listinný

dôkaz, a nie ako znalecký posudok v zmysle Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k znaleckým posudkom vypracovaným

znalkyňou a znaleckým ustanovenými súdom preto tento sťažovateľom predložený

posudok nemohol spochybniť závery znaleckého dokazovania nariadeného súdmi tak, ako

si to predstavoval sťažovateľ, a krajský súd sa ním nemusel zaoberať v rámci hodnotenia

výsledkov súdom nariadeného znaleckého dokazovania.

25.1 K výkladu zmluvy, k vierohodnosti predložených listinných dôkazov

a svedkyne krajský súd uviedol: „V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že

žalovaný (sťažovateľ, pozn.) v konaní síce namietal pravosť listín, avšak na pojednávaní

pred súdom prvej inštancie konanom, ako aj na pojednávaní pred odvolacím súdom,

potvrdil pravosť svojich podpisov na zmluve o dielo, ktorá mu bola predložená na

nahliadnutie v origináli. Potvrdil aj pravosť svojich podpisov na faktúre č. 11/30/04 a na

faktúre č. 12/27/05, avšak tvrdil, že prílohy k týmto faktúram on nevyhotovoval Tieto

tvrdenia však žiadnym spôsobom nepreukázal. Preto súd dospel k jednoznačnému záveru, že

tieto listiny boli podpísané obidvoma zmluvnými stranami a sú riadnym dôkazným

prostriedkom a sú pre súd hodnoverné. Samotný žalovaný nežiadal znalecké dokazovanie

ohľadne zistenia pravosti podpisov na týchto listinách, či pripojených prílohách.

Odvolací súd za ďalší podstatný dôkaz považuje výpoveď svedkyne .

ktorá potvrdila, že sporné faktúry 11/30/04 a a prílohy k týmto faktúram, vypísala

na pokyn žalovaného, vypísala ich len tak, ako to žalovaný požadoval a odovzdala ich

žalovanému. Obrana žalovaného, že prílohy nevypisoval on sám, ani v tomto smere tak

nemôže byť úspešná, pretože žalovaný opak nepreukázal, nepreukázal nepravdivosť

svedeckej výpovede uvedenej svedkyne, na ktorú vo svojej výpovedi poukazoval.

Odvolací súd sa preto stotožnil z prijatými závermi súdu prvej inštancie a aj právnym

posúdením nároku žalobcu o tom. že žalovaný mal povinnosť dodať žalobcovi technologické

prvky a zariadenia pre terciárne rozvody, čo vyplýva z Prílohy č. 1 k zmluve o dielo, za

ktoré žalovaný dostal zaplatené s poukazom na dojednania účastníkov zmluvy v článku 2.

bod 2.2. ktorý odkazuje na Prílohu č. 1 k zmluve o dielo. Tomu nasvedčuje aj zmluva

o skladovaní, ktorú žalobca a žalovaný riadne uzavreli a neobstojí obrana žalovaného, keď

tvrdí, že ju nepodpisoval v decembri 2005, ale až v januári 2007, toto taktiež nepreukázal.“

25.2 Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť namietaným uznesením krajského súdu

porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , je potrebné

zohľadniť nielen odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudku okresného súdu,

pretože tieto z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, ,

).

25.3 Okresný súd vo vzťahu k svedkyni uviedol: „Z výsluchu

svedka (č. l. 952) vyplýva, že svedkyňa pracuje u žalobcu ako účtovníčka

a svedkyňa uviedla, že faktúry č. 11/30/04 a č. 12/27/05 ako aj prílohy k týmto faktúram

vypisovala ona, pričom uviedla, že v tom čase žalovaný mal svoju kanceláriu vedľa ich

kancelárie, teda sedel v budove žalobcu a jednoducho svedkyňu žalovaný poprosil, aby tieto

faktúry vypísala a aby aj vypísala prílohy k týmto faktúram, a tak svedkyňa aj urobila.

Svedkyňa ďalej uviedla, že faktúry a prílohy vypísala presne podľa toho čo jej bolo zadané

žalovaným.“

26. K odvolaniu sťažovateľa proti výroku o zamietnutí protinávrhu (vzájomného

návrhu) krajský súd uviedol: „Žalovaný (sťažovateľ, pozn.) pred súdom prvej inštancie

uplatnil nárok na zaplatenie náhrady škody, ktorý však pred odvolacím súdom žiadal

zmeniť, a to v tom zmysle, že uviedol, že žalobca, práve týmto sporom umelo vyvolal stav,

ktorým zamedzil žalovanému zúčastniť sa akýchkoľvek výberových konaní. Pôvodne

žalovaný vzájomným návrhom žiadal, že žalovanému nevznikla povinnosť skladovať

technologické prvky určené na terciárne rozvody, a taktiež žiadal, aby súd určil, že

predmetom zmluvy o dielo neboli terciárne rozvody, a nebol záväzok žalovaného obstarať

nákup technologických prvkov pre tieto rozvody. Taktiež žiadal, aby súd určil, že žalobca

zodpovedá žalovanému za spôsobenú škodu čo do základu s tým, že o výške tejto škody bude

rozhodnuté v konečnom rozhodnutí. V konaní pred odvolacím súdom žiadal o náhradu

ušlého zisku tak, ako je už vyššie uvedené. Uviedol, že jeho nárok na náhradu škody je teraz

postavený aj na tom, že žalobca pohľadávku započítal proti inej pohľadávke žalovaného,

pričom išlo o pohľadávku, ktorá bola neopodstatnená a zamedzil tak uspokojenie nárokov

žalovaného.

Odvolací súd poukazuje na nedôvodnosť takéhoto návrhu a súčasne konštatuje, že aj

sám žalovaný, zrejme vedomý si neúspechu ohľadne podaného protinávrhu, v rámci

odvolacieho konania požiadal o jeho zmenu, avšak odvolacím súdom mu vyhovené nebolo,

čo je bližšie popísané v uznesení č. k. -1236 zo dňa 25.2.2016.“

27. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského

súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov nadväzujúcich

na prvostupňové konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). O takýto prípad však v tomto prípade nejde.

28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že sa krajský súd nezaoberal ním vznesenou

námietkou premlčania, ústavný súd túto skutočnosť nespochybňuje, ale vzhľadom na to, že

sťažovateľ vo svojom odvolaní nespochybnil spôsob, ako sa okresný súd v napadnutom

rozsudku vysporiadal s jeho námietkou premlčania, nebol dôvod, aby sa ňou krajský súd

zaoberal v odvolacom konaní.

29. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

30. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a ani jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

31. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu o neprípustnosti jeho

dovolania.

32. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania

rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom

preto ani nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.

33. Ústavný súd považuje v tomto bode za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia,

či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu (napr. , , , ).

Ako už bolo uvedené, otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr.

, ).

34.Vychádzajúc z už uvedenej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia

podmienok dovolacieho konania je výlučne v právomoci najvyššieho súdu, sa teda úloha

ústavného súdu v tejto veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v predmetnom

uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.

35. Sťažovateľ prípustnosť svojho dovolania proti napadnutému rozsudku krajského

súdu založil , , .

36. Podľa dovolanie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

37. Najvyšší súd vo veci prípustnosti dovolania sťažovateľa uviedol:

«... dovolateľ v rozsiahlom dovolaní v počte 48 strán ani v jednom bode jeho

dovolania neuviedol od vyriešenia akej právnej otázky rozhodnutie súdu prvej inštancie

záviselo, v ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu.

Dovolateľ v dovolaní podrobne rozviedol, čoho sa žalobca predmetnou žalobou

domáhal a toto označil za konkretizáciu právnej otázky. Za konkretizáciou právnej otázky

označil napríklad popísanie skutkového, stavu, menovanie predložených dokladov,

konkretizáciu dôkazov, všeobecný poukaz na judikatúru, námietku dovolateľa ohľadne

nevysporiadania sa s jeho argumentami, namietanú nezrozumiteľnosť rozhodnutia,

namietanie nepravdivosti tvrdenia druhým účastníkom, znalcom nesplnené atribúty dané

ustanovením a fakt, že išlo o rozhodnutie súdu prvej inštancie,

v ktorom rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky.

Z obsahu dovolania dovolací súd nezistil, že dovolateľ v jeho dovolaní by

špecifikoval dôvod prípustnosti uvedený ustanovení , keď

jednoznačne neuviedol, ktorá otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená alebo v dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Za takúto otázku nemožno považovať poukaz a rozoberanie jednotlivých pojmov,

„arbitrárny rozsudok, skrátenie odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, pojem

arbitrárny rozsudok, arbitrárnosť rozhodnutia, odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu,

znalecký posudok ako dôkaz v občianskom súdnom konaní viazanosť nároku na zaplatenie

ceny na protokolárne odovzdanom diele, výklad ustanovenia vo vzťahu

k rovnocennosti posudkov“. Žalovaný v podstate v jeho dovolaní sa zaoberá výkladom

jednotlivých pojmov a týmto jeho výkladom všeobecne namietal neprávosť napadnutého

rozhodnutia.

Takto koncipovaný nesúhlas dovolateľa s napadnutým rozhodnutím nemôže byť a ani

nie je konkretizovanie otázok daných ustanovení , a , ktoré

ustanovenie za splnenia týchto podmienok, prípustnosť dovolania zakladá...

Dovolanie s takýmto obsahom, ktoré nekonkretizuje konkrétnu právnu otázku od

vyriešenie ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu je iba vyjadrenie nesúhlasu

sporovej strany, ktorá bola v spore neúspešná, ktorý nesúhlas s napadnutým rozhodnutím

však prípustnosť dovolania s poukazom na citované , nezakladá.»

38. Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré

sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť

právne závery najvyššieho súdu. Vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol,

že nesúhlasí so závermi uvedenými v napadnutom uznesení najvyššieho súdu (ako boli

zhrnuté v bode 37 tohto odôvodnenia ), lebo sú „nepravdivé a zavádzajúce“. Sťažovateľ

však neuviedol, v čom mala spočívať ich „nepravdivosť“, len zopakoval tvrdenia, ktoré

uviedol aj v dovolaní (neprehľadné opísanie skutkového stavu, chaotické menovanie

predložených dokladov, vyčerpávajúco rozsiahlu, ale nesúvisiacu judikatúru,

spochybňovanie znalcov a invektívy proti protistrane v konaní a jej právnej zástupkyni).

39. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu

v zákone.

40. Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňoval, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

41. Ústavný súd preto konštatuje, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby

do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie

nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa ani práva podľa dohovoru, ktorá by po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení ich

porušenia. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť aj v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

42. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018