Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 567/2018
PDF · 199.11 KB
No categories available
IV. ÚS 567/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Holič s. r. o.,
Poľovnícka 4, Bernolákovo, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jozef Holič,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3 To 79/2017 a jeho uznesením z 27. marca 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. mája 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 79/2017
a jeho uznesením z 27. marca 2018.
2. Z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v konaní vedenom
pred Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 67/2011 trestne
stíhaný pre trestný čin porušovania predpisov o štátnych technických opatreniach na
označenie tovaru formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148c ods. 1 alinei druhej
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného v čase skutku (ďalej len „Trestný zákon“)
a iné. Okresný súd trestným rozkazom sp. zn. 2 T 67/2011 zo 6. mája 2011 uznal
sťažovateľa vinným z trestného činu porušovania predpisov o štátnych technických
opatreniach na označenie tovaru formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 148c ods. 1
alinei druhej Trestného zákona a iných, za čo mu uložil peňažný trest vo výške 30 000 €.
Po podaní odporu sťažovateľom okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. 2 T 67/2011
z 13. septembra 2012 opätovne rozhodol o vine sťažovateľa, pričom uvedený rozsudok bol
uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 28/2013 zo 16. januára 2014 zrušený a vec vrátená
okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd následne svojím ďalším rozsudkom sp. zn.
2 T 67/2011 z 19. apríla 2017 sťažovateľa a spoluobžalovaného oslobodil spod obžaloby.
Na základe odvolania prokuratúry, krajský súd svojím uznesením sp. zn. 3 To 79/2017
z 27. marca 2018 rozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 67/2011
z 19. apríla 2017 v časti týkajúcej sa sťažovateľa a o vrátení veci okresnému súdu na ďalšie
konanie. Následne podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
3.1 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti vyjadril predovšetkým svoj nesúhlas
s postupom vo veci konajúcich súdov, ktorým aj s poukazom na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vytkol predovšetkým prieťahový postup
pri prejednaní jeho trestnej veci a taktiež nesúhlasil s právnymi závermi vyplývajúcimi
z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 79/2017 z 27. marca 2018, ktorým bolo rozhodnuté
o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 67/2011 z 19. apríla 2017 v časti týkajúcej sa
sťažovateľa a o vrátení veci na ďalšie konanie.
3.2 Dôvodom nesúhlasného postoja sťažovateľa bola najmä skutočnosť, že v jeho
trestnej veci konanie trvá tak dlho, že pri lehote dvanástich rokov už zanikla trestnosť činu,
teda stupeň nebezpečnosti jeho konania po dvanástich rokoch už nie je vyšší ako nepatrný,
teda nulový, čo mal zohľadniť aj krajský súd v odvolacom konaní a už len z tohto dôvodu
zamietnuť odvolanie strany prokurátora. Ako ďalej k uvedenému dôvodí sám sťažovateľ:
„Plynutím času už spoločenská nebezpečnosť podstatne strácala na intenzite. Po prvom
vrátení veci súdu prvého stupňa bola spoločenská nebezpečnosť menšia, ale ešte nie menšia
ako nepatrná. Po dvanástich rokoch už spáchaný skutok nie je trestným činom v zmysle § 3
ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.“ Oporu v predostretej názorovej línii našiel sťažovateľ aj
v judikatúre ESĽP, podľa ktorej má „... obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení
bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na
spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje
strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby bol obvinený
príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude.
Primeraná lehota na konanie v trestných veciach sa v dôsledku mimoriadne citeľného
zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený,
musí posudzovať prísnejšie.“.
3.3 K prieťahovému postupu vo veci konajúcich súdov sťažovateľ akcentoval
skutočnosť, že „V súčasnosti Krajský súd v Bratislave vrátil vec súdu prvého stupňa, aby
vec znovu v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol. Nevieme ani odhadnúť kedy bude
vo veci vytýčený termín pojednávania. Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu
poukazuje na to, že od podania obžaloby uplynulo už 8 rokov a od spáchania skutku
uplynulo viac ako 12 rokov. Konanie pred súdom začaté v roku 2011 ešte do dnešného dňa
stále nie je skončené a ani nie je možné dôvodne očakávať, že konanie bude skončené
v dohľadnej dobe.“.
4. Sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I.a) Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3To 19/2017 porušil
právo, ... aby jeho vec prerokoval bez zbytočných prieťahov zaručene v čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
I.b) Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3To 79/2017 porušil
právo ... na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
I.c) Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3To 79/2017 porušil
právo ... na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd bez porušovania ľudských práv.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27.03.2018 pod sp. zn. 3To 79/2017 a Krajskému súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 3To 79/2017 sa zakazuj e pokračovať v porušovaní
základných práv a slobôd ... garantovaných Ústavou Slovenskej republiky
a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
III. Sťažovateľovi ... sa priznáva nárok na spravodlivé finančné
zadosťučinenie vo výške 2.000,- €...
IV. Sťažovateľovi ... sa priznáva nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom SR vo výške 352,42 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (I. ÚS 34/99,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 32/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 22/01, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 37/02,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 102/05),
v zmysle ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 79/2017) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť
ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného
práva/práv, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
(II. ÚS 139/02). Ústavný súd teda poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne aj základnému právu podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pozn.) len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie predmetného
základného práva ešte trvalo alebo k jeho porušeniu dochádza (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
I. ÚS 22/01, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Uvedený právny názor ústavného súdu je
akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (rozsudok ESĽP vo veci Miroslav Mazurek proti SR,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
9. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom
rozsahu aj podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených
práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už všeobecný súd
meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).
Ak teda v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu
označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v rovnakom rozsahu aj podľa
čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pozn.), ústavný súd sťažnosť odmietne, vychádzajúc pri tom z účelu týchto práv,
ktorých spoločným menovateľom je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03,
10. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo
petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09,
I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011,
IV. ÚS 481/2011), môže však v určitých prípadoch slúžiť ako interpretačná pomôcka
na zistenie obsahu inak úplného petitu, ktorý nejednoznačným slovným vyjadrením
pripúšťa viac významov.
11. Z obsahu podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ napáda postup krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 79/2017 a jeho uznesenie z 27. marca 2018,
ktorým krajský súd, vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa, zrušil rozsudok okresného
súdu sp. zn. 2 T 67/2011 z 19. apríla 2017 v tej časti, v ktorej sťažovateľa oslobodil spod
obžaloby a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
12.1 V nadväznosti na už uvedené ústavný súd konštatuje, že keďže krajský súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 79/2017 na verejnom zasadnutí konanom
27. marca 2018 už rozhodol tak, že zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 67/2011
z 19. apríla 2017 a vec vrátil na ďalšie konanie, nemohlo už v tomto konaní zo strany
krajského súdu dochádzať k porušovaniu sťažovateľom označených práv (spisový materiál
v predmetnej veci bol 21. mája 2018 doručený okresnému súdu). Ingerencia ústavného súdu
by bola na mieste vtedy, ak by v petite podanej ústavnej sťažnosti (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde) sťažovateľ označil okrem krajského súdu ako porušovateľa svojich práv
aj, resp. len okresný súd a jeho postup v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 67/2011 (ktoré
v súčasnom období ďalej prebieha na okresnom súde), pričom, vychádzajúc z okolnosti veci
a dôvodov zrušenia rozhodnutia, by skutočnosť, že v predmetnej veci odvolací súd už po
druhýkrát využil svoju kasačnú právomoc, bolo možné pričítať na ťarchu prvostupňového
súdu.
V dôsledku uvedeného ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto
jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
12.2 Ústavný súd ale zároveň konštatuje, že sťažovateľ sa v predmetnej veci môže
opätovne obrátiť na ústavný súd, ak v ďalšom dospeje k záveru o porušení jeho základného
práva prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v postupe okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 67/2011.
13. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorého malo dôjsť uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 To 79/2017 z 27. marca 2018, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že
sťažovateľ do času prejednania podanej ústavnej sťažnosti (doručenej 17. mája 2018)
nedoložil ústavnému súdu predmetné rozhodnutie krajského súdu, v dôsledku čoho
nesplnením obligatórnych náležitostí podania sťažovateľ konal v rozpore s § 50 ods. 2
zákona o ústavnom súde, pričom uvedený nedostatok, ako aj záväznosť petitu v ďalšom
jeho postupe (podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) nie je ústavný súd povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti
ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Tento záver ústavného súdu zakladá
dôvod odmietnutia sťažovateľom podanej sťažnosti v tejto jej časti z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. V ďalšom ústavný súd poukazuje na to, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,
ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto
ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného
súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy) tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné
nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu, rešpektujúc princíp subsidiarity, vychádza
zo skutočnosti, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci a v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho názoru
ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú
schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
15. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rovnako aj
z obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru [medzi obsahom
ktorých nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012)] vyplýva, že
„sú výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či
napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne
ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),
vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo
spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Z obsahu dostupných príloh k podanej ústavnej sťažnosti, ako aj z argumentácie
v nej samotnej vyplýva, že krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 3 To 79/2017
z 27. marca 2018 rozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 67/2011
z 19. apríla 2017, v dôsledku čoho sa teda bude trestnou vecou sťažovateľa opätovne
zaoberať okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 67/2011, pričom v tomto
prebiehajúcom konaní môže sťažovateľ uplatniť aj svoju argumentáciu uvedenú vo svojej
ústavnej sťažnosti.
Tento záver ústavného súdu zároveň zakladá dôvod odmietnutia podanej sťažnosti aj
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti, keďže sťažnosťou
napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 To 79/2017 z 27. marca 2018 nie je
v sťažovateľovej veci rozhodnutím konečným.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018