Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 19/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku

a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Henrietou Danišovou, Janka Alexyho 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13

ods. 1 písm. a), 2, 3 a 4, a a 2 a , 2 a 4

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava V, obvodného oddelenia Bratislava-Rusovce ČVS: ORP-862/RU-BV-2019

z 23. júla 2019, uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V sp. zn.

zo 4. septembra 2019 a nečinnosťou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

v súvislosti s trestnými oznámeniami zo 7. augusta 2018, 15. júna 2019 a 17. júna 2019

takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), pre

namietané porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), 2, 3

a 4, a a 2 a , 2 a 4 (ďalej

len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného riaditeľstva Policajného

zboru Bratislava V, obvodného oddelenia Bratislava-Rusovce (ďalej len „okresné

riaditeľstvo“) ČVS: ORP-862/RU-BV-2019 z 23. júla 2019 (ďalej len „uznesenie okresného

riaditeľstva“), uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná

prokuratúra“) sp. zn. zo 4. septembra 2019 (ďalej len „uznesenie okresnej

prokuratúry“) a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) v súvislosti s trestnými oznámeniami podanými 7. augusta 2018,

17. júna 2019 a 18. júna 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa vzdala funkcie sudkyne

Okresného súdu Bratislava I podaním z 28. januára 2015 a následne platnosť svojho prejavu

vôle napadla žalobou na všeobecnom súde. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na generálnej

prokuratúre podala viacero trestných oznámení, a to trestné oznámenie pre prečin

ohovárania zo 7. augusta 2018, trestné oznámenia z 20. mája 2019, 15. júna 2019 a 17. júna

2019 pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa,

marenia úlohy verejného činiteľa a neoprávneného nakladania s osobnými údajmi, prípadne

naplnenie inej skutkovej podstaty trestných činov.

3. Trestné oznámenia boli generálnou prokuratúrou odstúpené na vybavenie

okresnému riaditeľstvu, hoci predmetom trestných oznámení bolo aj podozrenie

zo spáchania zločinu nepriamej korupcie, kde je daná právomoc Špecializovaného trestného

súdu, a preto vo veci malo konať Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave,

Národná kriminálna agentúra. Sťažovateľka podaním z 13. augusta 2019 namietala

nelegitímnosť, nezákonnosť a nekompetentnosť okresného riaditeľstva konať a rozhodovať

v danej trestnej veci.

4. Sťažovateľka ďalej namietala, že o jej trestných oznámeniach rozhodol uznesením

okresného riaditeľstva zaujatý príslušník Policajného zboru por. tak,

že trestné oznámenia odmietol. Sťažovateľka v trestnom konaní namietala zaujatosť

menovaného, avšak sťažovateľke nebolo doručené uznesenie o vznesenej námietke.

Uznesenie okresného riaditeľstva považuje sťažovateľka za arbitrárne, pretože sa v ňom

okresné riaditeľstvo nevysporiadalo s podstatnými skutočnosťami namietanými

sťažovateľkou. Zdôvodnenie, že v predmetnom trestnom oznámení absentujú nové

relevantné skutočnosti, považuje sťažovateľka za účelové, keďže z trestného oznámenia

zo 7. augusta 2018 a dotknutých trestných oznámení vyplýva, že ide o iné skutkové

podstaty. Za zásah do svojich základných práv považuje sťažovateľka aj konštatovanie,

že ňou uvedené podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania vyplývajú z jej návštev

u lekárov v súvislosti s vedeným konaním o zbavenie svojprávnosti sťažovateľky.

5. Okresná prokuratúra sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného riaditeľstva

zamietla s odôvodnením, že podozrivou je dcéra sťažovateľky, ktorá je prokurátorkou

generálnej prokuratúry.

6. Sťažovateľka zastáva názor, že okresné riaditeľstvo nepostupovalo v súlade s čl. 2

ods. 2 v spojení s , , , a Trestného

poriadku, keďže pri podozrení zo zločinu nepriamej korupcie malo vo veci konať krajské

riaditeľstvo, rovnako tak pri podozrení zo spáchania trestného činu neoprávneného

nakladania s osobnými údajmi a zneužívania právomoci verejného činiteľa. Uvedeným

postupom okresného riaditeľstva došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa dohovoru. Uznesenie okresného riaditeľstva

je podľa sťažovateľky nezákonným rozhodnutím v dôsledku nedostatočného odôvodnenia,

keď sa nevysporiadalo so sťažovateľkou preukázanými relevantnými tvrdeniami

podporenými predloženými dôkazmi. Uznesením okresného riaditeľstva tak bolo porušené

základné právo sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru.

Okresné riaditeľstvo tiež nezistením skutkového stavu a odvolávaním sa na vedenie konania

o zbavení svojprávnosti sťažovateľky zasiahlo do základných práv sťažovateľky podľa

, 2 a 4, , a 2 a dohovoru.

7. Okresná prokuratúra tým, že zamietla sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu

okresného riaditeľstva, osvojujúc si nedostatočné odôvodnenie uznesenia okresného

riaditeľstva, ako aj tým, že uviedla, že poverený príslušník Policajného zboru si nezadovážil

len uznesenia (ale trestné spisy) z predchádzajúcich konaní, porušila základné právo

sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru. Okresná

prokuratúra tiež tým, že v súvislosti s trestnými oznámeniami z 15. júna 2019 a 17. júna

2019 nenariadila poverenému policajtovi okresného riaditeľstva ich odstúpenie vecne

príslušnému orgánu podľa § 14 písm. d), g), § 16 ods. 5, § 18 ods. 4, § 19 a § 198 ods. 1

alebo aby v zmysle vyžadovala

od policajta postup podľa , porušila základné právo sťažovateľky

podľa a právo podľa dohovoru.

8. Generálna prokuratúra tým, že nenariadila záväzným pokynom postup

podriadeným prokurátorom a nevykonávala kontrolu nad ich činnosťou, hoci trestné

oznámenia z 15. júna 2019 a 17. júna 2019 boli prijaté generálnou prokuratúrou a týkali

sa výkonu funkcie prokurátorov generálnej prokuratúry pri výkone ich činnosti v súvislosti

s podanými trestnými oznámeniami, keď spochybnením jej titulu JUDr. ako i zámenou

prokurátorky generálnej prokuratúry (dcéry sťažovateľky) so sťažovateľkou došlo k zásahu

do základných práv sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2

a práv podľa a 2 dohovoru. Následky nečinnosti generálnej prokuratúry

sú podľa sťažovateľky znásobené účelovým konaním a nečinnosťou generálnej prokuratúry

voči dcére sťažovateľky minimálne od 7. augusta 2018.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol,

že uznesením okresného riaditeľstva a uznesením okresnej prokuratúry boli porušené

jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), 2, 3

a 4, a a 2 , ako aj práva podľa a a 2

dohovoru, zrušil uznesenie okresného riaditeľstva a uznesenie okresnej prokuratúry,

prikázal okresnému riaditeľstvu a okresnej prokuratúre, aby konali, prizná jej finančné

zadosťučinenie vo výške 600 000 eur, ktoré jej je povinné zaplatiť okresné riaditeľstvo,

finančné zadosťučinenie vo výške 600 000 eur, ktoré jej je povinná zaplatiť okresná

prokuratúra. Sťažovateľka tiež navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že nečinnosťou

generálnej prokuratúry v súvislosti s trestnými oznámeniami zo 7. augusta 2019, 16. júna

2019 a 17. júna 2019 boli porušené jej práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4, čl. 12 ods. 1, 2 a 4,

, 2, 3 a 4, a a 2 , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, prizná jej finančné zadosťučinenie vo výške

400 000 eur, ktoré jej je generálne prokuratúra povinná zaplatiť, ako aj trovy právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 415,51 eur.

10. V podaní doručenom ústavnému súdu 14. januára 2020 sťažovateľka uviedla,

že z dôvodu zapísania jej ústavnej sťažnosti ústavným súdom do registra Rvsp považuje

za potrebné poukázať na rozhodujúce skutočnosti, a to najmä z dôvodu, že by ústavný súd

zvažoval aplikáciu princípu subsidiarity s poukazom na potrebu podania sťažnosti na Úrade

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Sťažovateľka zastáva názor, že v jej veci nie je

možné odmietnuť jej ústavnú sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie,

pretože sťažovateľka nenamieta poskytovanie zdravotnej starostlivosti psychiatričkou

, ale len dôsledok šírenia nepravdivých informácií o jej údajnej

duševnej poruche, na základe ktorých okresná prokuratúra podala podnet na obmedzenie

spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony. Generálna prokuratúra trestné oznámenie

sťažovateľky z 15. júna 2019 zaslala na netrestný odbor a založila do netrestného spisu

týkajúceho sa konania o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, čo je prejavom

neprípustného nedostatku rešpektu k osobnosti sťažovateľky ako poškodenej a je v príkrom

rozpore s ideami demokratickej spoločnosti. Uvedené platí aj pre postup okresnej

prokuratúry.

II.

Právomoc ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

III.

Právne posúdenie

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným uznesením

okresného riaditeľstva a uznesením okresnej prokuratúry bolo porušené jej základné právo

na rovnosť podľa , 2 a 4 , nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

, na ochranu ľudskej dôstojnosti a súkromného života podľa

, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa dohovoru,

ako aj základné právo na inú právnu ochranu podľa , 2 a 4 a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu totožných práv sťažovateľky malo dôjsť aj postupom

generálnej prokuratúry v súvislosti s trestnými oznámeniami sťažovateľky.

18. Ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti identifikoval podstatné argumenty

sťažovateľky:

- nelegitímnosť, nezákonnosť a nekompetentnosť okresného riaditeľstva na konanie

o trestných oznámeniach podaných sťažovateľkou, ktoré podala pre podozrenie

zo spáchania trestného činu ohovárania, zneužívania právomoci verejného činiteľa, marenia

úlohy verejného činiteľa a neoprávneného nakladania s osobnými údajmi,

- arbitrárnosť uznesenia okresného riaditeľstva, ktoré sa nevysporiadalo

so skutočnosťami namietanými sťažovateľkou, teda nedostatočne zistilo skutkový stav,

- poverený príslušník si k rozhodnutiu o odmietnutí veci zadovážil iba uznesenia

(nie spisy), ktorými boli predchádzajúce trestné veci oznamovateľky odmietnuté,

- konštatovanie okresného riaditeľstva v jeho rozhodnutí, že sťažovateľkou uvedené

podozrenia zo spáchania trestného činu ohovárania vyplývajú z jej návštev u lekárov

v súvislosti s vedeným konaním o zbavenie svojprávnosti sťažovateľky, je porušením

základného práva sťažovateľky na ľudskú dôstojnosť, osobnú česť, dobrú povesť a meno

a ochranu súkromia,

- okresná prokuratúra nenariadila poverenému policajtovi okresného riaditeľstva

odstúpenie trestných oznámení sťažovateľky vecne príslušnému orgánu,

- arbitrárnosť uznesenia okresnej prokuratúry,

- nečinnosť generálnej prokuratúry.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného riaditeľstva

19. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu

subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci

im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). Z princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,

a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.

, ).

20. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

).

21. Ako z ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu

vyšetrovateľa okresného riaditeľstva podala sťažnosť, o ktorej následne rozhodla okresná

prokuratúra, preto právomoc okresnej prokuratúry na preskúmanie postupu a napadnutého

uznesenia okresného riaditeľstva v tejto časti vylučuje právomoc ústavného súdu

na prerokovanie ústavnej sťažnosti.

22. Vychádzajúc z uvedeného, bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením okresnej

prokuratúry

23. Namietaným uznesením okresnej prokuratúry bola sťažnosť sťažovateľky proti

uzneseniu okresného riaditeľstva vo veci podozrenia zo spáchania prečinu ohovárania podľa

a iných zamietnutá ako nedôvodná. Z odôvodnenia

uznesenia okresnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala preskúmania

uznesenia okresného riaditeľstva, okrem iného tvrdiac, že poverený príslušník Policajného

zboru sa nezaoberal jej tvrdeniami o sledovaní jej osoby a zisťovaní jej zdravotného stavu,

o jej trestných oznámeniach rozhodol nezákonný a nelegitímny orgán, ktorý nemal

právomoc konať, ktorý riadne nezistil skutkový stav veci.

24. Okresná prokuratúra v namietanom uznesení k uvedeným námietkam

sťažovateľky, ktoré tvoria aj podstatnú časť argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti,

uviedla:

„Preskúmaním podaného trestného oznámenia, jeho príloh a doplnení a po zvážení

všetkých skutočností, ktoré oznamovatelia uviedla dospel poverený príslušník PZ k záveru,

že v danej veci nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty prečinu ohovárania podľa § 373

ods. 1 , ani žiadneho iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti

, ani priestupku, nakoľko jednotlivé skutočnosti uvádzané oznamovateľkou

nie sú kontinuálne a v príčinnej súvislosti s akoukoľvek preukázateľnou skutočnosťou

podmieňujúcou naplnenie skutkovej podstaty akéhokoľvek trestného činu uvedeného

v osobitnej časti alebo akéhokoľvek konania zakladajúceho zodpovednosť

za spáchanie priestupku. Poverený príslušník PZ v odôvodnení príkladom spomína viaceré

skutkové tvrdenia oznamovateľky, pri ktorých argumentuje z akého dôvodu nie sú spôsobilé

na neplanenie tej ktorej skutkovej podstaty trestných činov. Poverený príslušník PZ taktiež

odôvodnil nevykonanie dôkazov navrhnutých oznamovateľkou.

Na to, aby konanie určitej osoby bolo možné kvalifikovať ako trestný čin,

je nevyhnutné, aby jej konanie vykazovalo znaky, ktoré pre takéto kvalifikovanie Trestný

zákon požaduje. Trestným činom totiž nie je, a ani nemôže byť každé také konanie, ktoré

spočíva v porušení ustanovení rôznych zákonov, interných predpisov a iných právnych

noriem, v neplnení záväzkov a porušovaní uzatvorených dohôd, prípadne v porušení

dobrých mravov.

Vyhodnotením sťažnosti oznamovateľky, trestného oznámenia, jeho príloh, doplnení

a listinných dôkazov zabezpečených v spisovom materiáli som sa stotožnil s názorom

povereného príslušníka PZ a to, že neboli zistené také skutočnosti resp. protiprávne

konanie, ktoré by napĺňali formálne znaky kladené na skutkovú podstatu prečinu

ohovárania podľa , ani iného prečinu resp. trestného činu

uvedeného v osobitnej časti a ani priestupku. Poverený príslušník PZ

vo svojom uznesení poukázal na dôkazy, ich obsah správne vyhodnotil a preto

v podrobnostiach odkazujem na formulované odôvodnenie uznesenia, s ktorým je potrebné

vo všetkých smeroch súhlasiť.

K samotnému obsahu sťažnosti uvádzam nasledovné:

Oznamovateľka namieta, že poverený príslušník PZ vo veci podľa § 197 ods. 1

písm. d) rozhodol skôr, ako rozhodol dozorový prokurátor o žiadosti

oznamovateľky o preskúmanie postupu policajta podľa .

Preskúmaniu postupu policajta prokurátorom v zmysle ustanovenia § 198 ods. 2 Trestného

poriadku nebráni odmietnutie veci policajtom podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku, nakoľko oznamovateľ alebo poškodený môže žiadať prokurátora preskúmať

postup policajta aj po vydaní niektorého z rozhodnutí uvedených v § 197 Trestného

poriadku, čo aj priamo litera predpokladá. Postup povereného

príslušníka podľa ustanovenia prokurátor

preskúmal jednak ex offo po doručení uvedeného uznesenia policajtom, ako aj na základe

žiadosti oznamovateľky s prihliadnutí mimo iné aj na námietky v jej žiadosti obsiahnuté.

S tvrdením oznamovateľky, že poverený príslušník si k rozhodnutiu o odmietnutí veci

zadovážil iba uznesenia, ktorými boli predchádzajúce trestné veci oznamovateľky

odmietnuté sa nemožno stotožniť, nakoľko už samotné trestné oznámenie, jeho doplnenia

a prílohy predstavujú dostatočný podklad na vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci.

Poverený príslušník sa navyše pred rozhodnutím vo veci oboznámil s obsiahlymi spisovými

materiálmi predchádzajúcich trestných vecí oznamovateľky. vykonal šetrenie v policajných

lustráciách a v dostupných archívoch televíznych a rozhlasových staníc. Dokazovanie, ktoré

oznamovateľka navrhla vykonať skutočne presahuje potreby predmetného trestného

konania.

Oznamovateľka ďalej namieta, že poverený príslušník PZ sa nezaoberal viacerými

tvrdeniami oznamovateľky ohľadom sledovania jej osoby a zisťovania zdravotného stavu,

ku ktorému malo dôjsť v priebehu roka 2018. V tejto súvislosti uvádzam, že tvrdenia

oznamovateľky boli obsiahnuté už v skorších trestných oznámeniach, o ktorých už bolo

právoplatne rozhodnuté, pričom poverený príslušník PZ na túto skutočnosť v odôvodnení

svojho uznesenia aj poukázal, čo považujem za dostatočné. Duplicitné vypriadavanie

sa s rovnakými tvrdeniami oznamovateľky by bolo v rozpore s trestnoprávnou zásadou

rýchlosti a hospodárnosti konania.

K námietke oznamovateľky, že o odmietnutí veci rozhodol nezákonný, nelegitímny

orgán, ktorý vo veci nemal konať, nakoľko oznamovateľka v doplnení trestného oznámenia

vzniesla podozrenia aj z naplnenia skutkovej podstaty trestného činu podľa § 326 Trestného

zákona, ako aj z dôvodu, že vec podľa jej názoru patrí do pôsobnosti Špecializovaného

trestného súdu uvádzam, že to že oznamovateľka svoje skutkové tvrdenia označí

za podozrenia z určitých trestných činov neznamená, že orgány činné v trestnom konaní

majú aj povinnosť tieto tvrdenia rovnakým spôsobom vyhodnotiť. Trestné oznámenie

vrátane jeho doplnení a príloh bolo vyhodnotené podľa jeho obsahu (§ 62 Trestného

poriadku), z ktorého nebolo zistené kvalifikované podozrenie z niektorého z trestných činov,

na ktorých prejednanie by nebol poverený príslušník PZ vecne príslušný.

V každom prípade je vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia potrebné

uviesť, že poverený príslušník PZ vzal pri rozhodovaní o podanom trestnom oznámení

do úvahy všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tieto v súlade s ustanovením § 2

ods. 12 objektívne vyhodnotil. Takéto hodnotenie nemusí zodpovedať

subjektívnemu a jednostrannému hodnoteniu dôkaznej situácie zo strany oznamovateľa.

Skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom len preto,

že ho za trestný čin označí oznamovateľ v podanom trestnom oznámení. Oznamovateľ má

právo na podanie trestného oznámenia a orgány činné v trestnom konaní majú následne

povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o ňom, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo

nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v ich kompetencii.

Každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi kompetentné orgány

zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia

zodpovedal jeho predstave.

Je takisto na mieste uviesť, že poškodená sa so svojím prípadným nárokom

na náhradu škody môže obrátiť sa na príslušný súd na civilné sporové konanie.“

25. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

26. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na uznesenie sp. zn.

zo 4. júna 2019, v ktorom v obdobnej veci sťažovateľky konštatoval,

že ak orgány činné v trestnom konaní po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli

o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom trestného oznámenia sťažovateľky, nemohli

porušiť jej zákonom ani chránené práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už vôbec

nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy,

resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo

pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať

konať alebo pokračovať v konaní, prípadne nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo

v ňom pokračovalo. Sťažovateľka ako oznamovateľka trestného činu má zákonné právo

domáhať sa len toho, aby sa s jej oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne

zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jej predstave (napr.

, ). Trestné právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená,

že má byť použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších

porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti,

hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, boli už vyčerpané,

sú neúčinné, prípadne sú zjavne nevhodné.

27. Ústavný súd v naznačenom kontexte poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru

(napr. alebo ), podľa ktorej vymedzenie trestného činu, stíhanie

páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu.

Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom,

či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie

tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie

bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa

trestného činu.

28. Ústavný súd už konštatoval, že skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral)

sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený má

právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom a orgány

činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť o nich,

avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu (§ 8

), resp. či sú prítomné okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť

ako jedného z definičných znakov trestného činu, je plne v ich kompetencii. Každý má síce

zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány

zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia

zodpovedal jeho predstave ().

29. Ústavný súd konštatuje, poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia uznesenia

okresnej prokuratúry, že podanými trestnými oznámeniami sa orgány činné v trestnom

konaní riadne zaoberali. Po preverení veci dospel okresný prokurátor k záveru totožnému

so záverom vyšetrovateľa, že neboli zistené skutočnosti, z ktorých by vyplývalo dôvodné

podozrenie konkrétnej osoby zo spáchania prečinu ohovárania ani iného trestného činu.

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti

sťažovateľky a jej príloh konštatuje, že okresná prokuratúra sa v primeranom rozsahu

zaoberala sťažnosťou sťažovateľky a o tejto riadne rozhodla, postupujúc pritom v súlade

s na vec sa vzťahujúcimi právnymi predpismi. Právny názor, na ktorom je založené

jej rozhodnutie (v spojení s uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva, pozn.),

je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný. Vo vzťahu

k sťažovateľke ako oznamovateľke trestného činu bol riadne splnený jej zákonný nárok

na to, aby sa jej podaniami kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili.

31. Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že právo fyzickej osoby alebo právnickej

osoby na začatie alebo vedenie trestného konania voči označenej osobe, napr. na základe

podaného trestného oznámenia, nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.

, , , , , z novšej

judikatúry porov. , ).

32. Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu nie je ani právo

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, aby na základe podaného trestného oznámenia bol

orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto základné

právo nie je upravené ani v ústave, ani v (porov. ,

, , ).

33. Právo na vznesenie obvinenia alebo trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie

obžaloby proti nej na súde prokurátorom tak nemožno považovať za súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa (, , z novšej

judikatúry , ). Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho

aplikovateľnosť založená napr. na trestnom oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo

na začatie a vedenie trestného stíhania proti tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie

v trestnom konaní (pozri rozhodnutie Dziedzic proti Poľsku z 25. 11. 2003, sťažnosť

č. 50428/99, bod 6).

34. Podmienkou pre možnosť domáhania sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru

poškodeným v trestnom konaní je existencia adhézneho konania v rámci trestného konania,

a to takého, v ktorom je uplatňovaný občianskoprávny nárok, ktorý je podmienený trestným

konaním.

35. Poškodený môže namietať porušenie svojich práv vo vzťahu k danému trestnému

konaniu iba vo vzťahu k obdobiu, keď bol účastníkom tohto konania s cieľom dosiahnuť

odškodnenie (rozsudok vo veci Loveček a ďalší proti Slovensku z 21. 12. 2010, sťažnosť

č. 11301/03, bod 53), t. j. adhézneho konania. Aj keď v označenej veci Európsky súd

pre ľudské práva bral do úvahy dĺžku konania už odo dňa, keď jednotliví poškodení

uplatnili v priebehu trestného konania svoj nárok na odškodnenie, hoci konkrétna osoba

bola obvinená až neskôr (bod 55 označeného rozhodnutia), stále ostáva podmienkou

pre uplatnenie čl. 6 ods. 1 dohovoru poškodeným existencia adhézneho konania.

36. Článok 6 dohovoru sa nestal aplikovateľným, ak trestné oznámenie podané

údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného

páchateľa [pozri rozhodnutie vo veci Duchoňová proti Českej republike z 2. 10. 2006,

sťažnosť č. 29858/03]. V danom prípade bolo trestné oznámenie sťažovateľky odmietnuté,

pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2

.

37. Pokiaľ ide o namietané porušenie , ústavný súd poukazuje

na to, že podstata tohto článku spočíva v zakotvení práva osoby (fyzickej alebo

právnickej) obrátiť sa na všeobecný súd, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia orgánu

verejnej správy v prípade, ak sa táto osoba považuje za ukrátenú na svojich právach

rozhodnutím takého orgánu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že okresná

prokuratúra nie je v rámci trestného konania orgánom verejnej správy, ale orgánom činným

v trestnom konaní nevydávajúcim správne rozhodnutia. Je teda už na prvý pohľad zrejmé,

že tu chýba akákoľvek príčinná súvislosť medzi označeným základným právom

sťažovateľky podľa a ňou napadnutým uznesením okresnej prokuratúry.

Rovnako tak chýba príčinná súvislosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 4

, ktorého obsahom nie je základné právo, ale povinnosť štátu upraviť podmienky

a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g)

.

38. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť podľa čl. 12

ods. 1, 2 a 4 , nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa ,

na ochranu ľudskej dôstojnosti a súkromného života podľa a právo

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, v ústavnej sťažnosti

sťažovateľky (napriek tomu, že je zastúpená právnym zástupcom) absentuje akékoľvek

relevantné odôvodnenie tvrdeného porušenia, ktoré by malo ústavnoprávny rozmer.

39. K namietanému porušeniu , 2 a 4 ústavný súd uvádza,

že ich aplikácia sa v sťažnostiach fyzických a právnických osôb v zásade viaže na porušenie

individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka

na vyslovenie porušenia , 2 a 4 bez vzťahu ku konkrétnemu základnému

právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. ,

, , ).

40. K sťažovateľkou namietanému porušeniu práva na nedotknuteľnosť osoby

a jej súkromia podľa ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť,

že účelom práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným

zásahom verejnej moci a obdobne nezaručuje ochranu súkromného a rodinného

života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním,

ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci,

fyzické a právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života vtedy, ak ich

zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené (, ).

41. K namietanému porušeniu ústavný súd v minulosti v rámci

svojej rozhodovacej činnosti vyzdvihol pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne

rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a súkromia osoby implikujúci požiadavku účinnej

trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity

jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri

napr. , ).

42. Podľa , ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života, pod ,,neoprávneným zasahovaním“ treba

rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ,

nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je

nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa (podobne

, , ).

43. Zlyhanie štátu pri vyšetrovaní niektorých trestných činov môže výnimočne viesť

k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

Pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie sa vzťahuje len na veľmi závažné zásahy

do samotnej podstaty práva na súkromný život zaručeného čl. 8 dohovoru. Takými

sú predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady

domáceho násilia, sexuálneho násilia či fyzického násilia voči skupinám vyžadujúcim

špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti (podobne , ).

44. Ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením okresnej prokuratúry

a sťažovateľkou tvrdeným porušením základného práva na rovnosť podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4

, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa , na ochranu

ľudskej dôstojnosti a súkromného života podľa a 2 , práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru o ich porušení. Vzhľadom

na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre zjavnú neopodstatnenosť.

45. Pokiaľ ide o namietané porušenie , ods. 2, 3 a 4 ,

ústavný súd dodáva, že ustanovenia majú všeobecnú povahu, určujú sa nimi

podmienky vymedzovania a obmedzovania základných práv a slobôd, ako aj pravidlá

určovania povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd. Podmienky obmedzovania

základných práv a slobôd nemajú význam samy osebe, vytrhnuté z ústavného kontextu,

ale iba v spojení so základným právom alebo slobodou (Drgonec J. Slovenskej

republiky, 2. prepracované a doplnené vydanie, komentár, 2019. s. 392). Pokiaľ ide

o namietané porušenie , ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka neuviedla

žiadnu (akúkoľvek) argumentáciu vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného článku

. Uvedené zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa

písm. c) pre nesplnenie náležitosti ustanovených týmto zákonom.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky nečinnosťou

generálnej prokuratúry

46. Sťažovateľka vo vzťahu ku generálnej prokuratúre namieta jej nečinnosť

v súvislosti s tým, že generálna prokuratúra nenariadila záväzným pokynom postup

podriadeným prokurátorom a nevykonávala kontrolu nad ich činnosťou, pokiaľ ide o trestné

oznámenia podané sťažovateľkou priamo generálnej prokuratúre.

47. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že generálna prokuratúra trestné

oznámenia sťažovateľky z 20. mája 2019, 15. júna 2019, 17. júna 2019, 24. júna 2019 a 26.

júna 2019 prostredníctvom okresnej prokuratúry postúpila okresnému riaditeľstvu na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto konštatuje, že medzi výhradami sťažovateľky, ktorá namieta

výlučne nečinnosť generálnej prokuratúry, a napadnutým postupom generálnej prokuratúry

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení v sťažnosti

označených práv sťažovateľky. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

48. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v obsiahlom sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu