Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 398/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., K., vo veci namietaného

porušenia a základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. XV/3 Spr. 28/08 a sp. zn. VI/1 Gd

246/08 a jej listami z 26. marca 2008 a zo 14. apríla 2009, postupom Okresnej prokuratúry

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 22. mája 2007

a postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-434/OEK-B3-2006 a jeho uznesením

z 2. apríla 2007 v súvislosti s trestným oznámením z 30. decembra 2005 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti I., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej jej

konateľom prof. Ing. V. D., DrSc. (ďalej len „konateľ sťažovateľky“), ktorou namietala

porušenie (ďalej len „“) a porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených

pod sp. zn. XV/3 Spr. 28/08 a sp. zn. VI/1 Gd 246/08 a jej listami z 26. marca 2008

a zo 14. apríla 2009, postupom Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 22. mája 2007 a postupom

Úradu justičnej a kriminálnej polície, Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. (ďalej

len „OR PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-434/OEK-B3-2006 a jeho uznesením

z 2. apríla 2007 v súvislosti s trestným oznámením z 30. decembra 2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (v zastúpení konateľom)

podala (podanie z 30. decembra 2005) generálnej prokuratúre „Podnet na prešetrenie

podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu a zneužitia právomoci verejného činiteľa,

člena Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR(...)“. Uvedené podanie neskôr

šesťkrát doplnila podaniami z 12. januára 2007, 16. februára 2007, 1. marca 2007, 28. marca

2007, 18. apríla 2007 a 21. októbra 2007.

Vyšetrovateľ OR PZ (ďalej len „vyšetrovateľ“) trestné oznámenie sťažovateľky

(z 30. decembra 2005) odmietol uznesením ČVS: ORP-434/OEK-B3-2006 z 2. apríla 2007

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Proti uzneseniu vyšetrovateľa podala sťažovateľka (v zastúpení konateľom)

sťažnosť, o ktorej okresná prokuratúra uznesením č. k. -32 z 22. mája 2007

rozhodla tak, že sťažnosť podľa zamietla, pretože

nebola dôvodná.

Vzhľadom na nespokojnosť sťažovateľky s postupom orgánov činných v trestnom

konaní pri vybavovaní jej trestného oznámenia podávala proti postupu jednotlivých

prokurátorov sťažnosti, o ktorých rozhodovali nadriadení prokurátori. Napokon sa

sťažovateľka viackrát obrátila svojimi podaniami na generálnu prokuratúru, avšak

bezúspešne.

Generálna prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr. 28/08, ktorého

výsledkom je list z 26. marca 2008, preskúmala podanie sťažovateľky z 8. februára 2008

označené ako „Sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach a zákona 153/2001

Z. z. o prokuratúre, na námestníka generálneho prokurátora SR(...) za nedostatočné

prešetrenie sťažnosti právnického subjektu z 27. 12. 2007(...)“, ako aj jej podanie

zo 14. februára 2008 označené ako „Sťažnosť na špeciálneho prokurátora Generálnej

prokuratúry SR(...) za nedostatočné prešetrenie sťažnosti právnického subjektu z 27. 11.

2007 obsahujúcej dôkazy na protiprávny postup prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry(...)“. Generálny prokurátor v liste z 26. marca 2008 konštatoval, že postup pri

vybavovaní sťažnosti sťažovateľky z 27. decembra 2007 bol v súlade so zákonom. Zároveň

sťažovateľku upozornil, že ďalšie opakované podnety vo veci trestného oznámenia

sťažovateľky 30. decembra 2005 a jeho doplnení bude prokurátor vybavovať, len ak budú

obsahovať nové skutočnosti.

Generálna prokuratúra napokon reagovala na ďalší podnet sťažovateľky listom č. k.

VI/1 Gd 246/08-3 zo 14. apríla 2009, v ktorom uviedla: „prokuratúre neprislúcha

preskúmavať zákonnosť postupu akreditačnej komisie ako poradného orgánu vlády

Slovenskej republiky. (...) Akreditačná komisia nie je orgánom verejnej správy, pretože jej

zákonom nebolo zverené oprávnenie rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb,

právnických osôb, či štátu.“

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom orgánov činných v trestnom konaní

a najmä postupom generálnej prokuratúry (sťažovateľka totiž ako „účastníka konania“

označila generálnu prokuratúru) pri vybavovaní podaného trestného oznámenia a s ním

súvisiacich následných sťažností k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 2 , ako aj k porušeniu , čo odôvodnila takto:

„Zistené skutočnosti, najmä uznesenie prokurátorky Okresnej prokuratúry B. (...) sp.

zn. -32 zo dňa 22. 05. 2007, že do činnosti Akreditačnej komisie, poradného

orgánu vlády SR, orgány činné v trestnom konaní nemôžu vstupovať, je jej pochybením,

lebo v SR niet právneho predpisu o imunite trestnej zodpovednosti členov Akreditačnej

komisie. Problém znásobuje skutočnosť, že podľa právnych noriem platných v Slovenskej

republike, každý duševne zdravý občan nad 18 rokov veku, mimo osôb na ktoré platí

imunita, plne zodpovedá za svoje činy. (...)

Za prijatie protizákonných vládnych uznesení č. 297 z 20. 04. 2005 a č. 111

zo 07. 02. 2007 vo väzbe na Čl. 2, ods. 2, SR, zodpovedá vláda SR(...) Jednou

z príčin vzniku uvedených omylov vlády SR, do ktorých ju Akreditačná komisia dostala, je

nerovnosť šancí objektívneho hodnotenia verejných a štátnych vysokých škôl na jednej

strane a súkromných vysokých škôl na druhej, vyplývajúcich zo zloženia Akreditačnej

komisie podľa , o vysokých školách, kde prevahu majú

zástupcovia verejných a štátnych vysokých škôl. Štruktúra a odborná kvalifikácia členov

AK, vrátane pracovných skupín(...) a ostatných predsedov pracovných skupín nie je vhodná

aj preto, lebo členovia sú závislí od svojich zamestnávateľov - verejných vysokých škôl,

ktoré nemajú záujem podporovať rozvoj konkurenčných súkromných vysokých škôl, skôr ide

o konkurenčný boj. Ich závery nezodpovedajú skutočnostiam konštatovaným v žiadosti.

Spomínaní členovia AK a jej pracovných skupín sú vo viacerých prípadoch odborne

nespôsobilí. Činnosť Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, ktorej stanovisko

pri hodnotení vysokých škôl, respektíve projektov pre zriadenie nových škôl, je viazaná

požiadavkami o vysokých školách a Vládneho nariadenia

č. 104/2003 o Akreditačnej komisii, preto plne podlieha kontrolným orgánom SR . (...)

Neakceptovanie zákonných povinností vyplývajúcich so znenia § 3 ods. 2 Nariadenia

vlády SR č. o postupe pri výkone pôsobnosti Akreditačnej komisie podľa

ods. 2 o vysokých školách, potvrdzuje rozpor so znením Čl. 42

ods. 3 SR a o prokuratúre. Zodpovednosť za porušenie

uvedených právnych predpisov, podľa analýzy pripadá na predsedu pracovných skupín

Akreditačnej komisie prof. Ing. J. S., DrSc., ktorých porušenie orgány činné v trestnom

konaní odmietli prešetrovať. Platnosť požiadavky § 3 ods.2 Nariadenia vlády SR č.

o Akreditačnej komisii, zhodne potvrdzujú aj požiadavky ministra školstva

SR(...), ktoré Akreditačnou komisiou neboli rešpektované, bez vyvodenia trestnej

zodpovednosti. (...)

Vážnym nedostatkom ministra školstva SR, bolo nerešpektovanie požiadaviek § 76

a , o vysokých školách v znení neskorších predpisov, pri

menovaní Prof. Ing. J. S., DrSc., za člena Akreditačnej komisie s podozrením jeho

protizákonného inauguračného konania za profesora. Rozpor so znením § 3 zákona

č. o prokuratúre, vyvolala skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní

odmietli prešetrovať podanie uvedené v prílohe pod písmenom d), napriek tomu, že jeho

kvalifikačná nespôsobilosť mala negatívny dopad na hodnotenie študijných programov

právnického subjektu. (...)

Výsledky analýzy odmietnutia konania orgánmi vo veci trestného oznámenia z 30. 12.

2005 a jeho šiestich doplnení, poukazujú na komplot Akreditačnej komisie, príslušných

pracovníkov Ministerstva školstva SR a niektorých pracovníkov z orgánov činných

v trestnom konaní, ktorého dôsledkom je nebezpečie, že dvojnásobné protizákonné

uznesenia vlády SR č. 297 z 20. 04. 2005 a následne č. 111 zo 07. 02. 2007, ktoré vláda SR

prijala pod vplyvom omylov, do ktorých ju dostala Akreditačná komisia, ostanú v platnosti

so všetkými negatívnymi dôsledkami pre spoločnosť I. s. r. o. K. a poslucháčov vysokých

škôl Slovenska, z absencie činnosti Slovanskej, respektíve Medzinárodnej univerzity Majstra

Pavla v K. s pobočkami v (USA) a v M. (...)“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol,

že „odložením trestného oznámenia formulovaného v podaní zo dňa 30. 12. 2005, a jeho

6 doplňujúcich podaní v termínoch z 12. 01. 2007, 16. 02. 2007, 01. 03. 2007, 28. 03. 2007,

18. 04. 2007 a 21. 10. 2007, organmi činnými v trestnom konaní, bolo porušené základné

právo spoločnosti I. s. r. o. v K., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojitosti s čl. 2

ods. 2 , preto zrušuje tieto rozhodnutia a vracia vec na ďalšie

konanie“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti,

a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit

().

Vzhľadom na túto skutočnosť je teda predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu

namietané porušenie a porušenie základného práva sťažovateľky

zaručeného v postupom orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti

s rozhodovaním a rozhodnutím o sťažovateľkou podanom trestnom oznámení

z 30. decembra 2005 a jeho ďalších doplneniach.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, trestné oznámenie sťažovateľky

z 30. decembra 2005 bolo vyšetrovateľom odmietnuté 2. apríla 2007. Proti tomuto

uzneseniu podala sťažovateľka (v zastúpení konateľom) sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná

prokuratúra uznesením z 22. mája 2007 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Toto

rozhodnutie okresnej prokuratúry bolo sťažovateľke doručené 28. mája 2007. Následne sa

sťažovateľka ďalšími jej dostupnými právnymi prostriedkami domáhala dosiahnutia

ochrany svojich práv na jednotlivých stupňoch prokuratúry, až napokon generálna

prokuratúra v konaniach vedených pod sp. zn. XV/3 Spr. 28/08 a sp. zn. VI/1 Gd 246/08

a listami z 26. marca 2008 a 14. apríla 2009 vec trestného oznámenia sťažovateľky a jej

ďalších podaní ukončila.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky list generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Gd 246/08-3

zo 14. apríla 2009 jej bol doručený 20. apríla 2009.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3

to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Sťažovateľka napáda postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré bolo vo svojej

podstate ukončené listom generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Gd 246/08-3 zo 14. apríla 2009,

ktorý jej bol doručený 20. apríla 2009.

Od 20. apríla 2009, keď sa sťažovateľka dozvedela o prípadnom porušení jej

základných práv, do podania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu na poštovú prepravu

20. októbra 2009 (doručená ústavnému súdu 22. októbra 2009), nepochybne uplynula

dvojmesačná lehota podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol už po jej predbežnom

prerokovaní ako podanú oneskorene podľa .

Nad rámec uvedeného ústavný súd k predmetu preskúmavanej veci považuje za

potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo fyzickej osoby na

začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia

nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy a ani ho nemožno

odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd, príp. ľudských práv a základných

slobôd podľa dohovoru (m. m. , , ). Preto postupom

generálnej prokuratúry (ani jej podriadených orgánov) v zásade nemôže dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa tým, že

v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie proti konkrétnej osobe a trestné stíhanie bolo

odmietnuté. Sťažovateľke zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jej oznámením

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, zákonným spôsobom

zaoberali (, ), pričom v okolnostiach veci sťažovateľky možno

vysloviť záver, že generálna prokuratúra sa jej vecou zaoberala ústavne akceptovateľným

spôsobom. Aj z uvedeného dôvodu sa teda sťažnosť sťažovateľky javí ako zjavne

neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009