Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)III. ÚS 372/2017
PDF · 109.73 KB
No categories available
III. ÚS 372/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom Mgr. Petrom Troščákom, Hlavná 50, Prešov, pre namietané porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej
prokuratúry Prešov sp. zn. 1 Pv 619/15/7707 z 23. februára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Prešov (ďalej aj „okresná prokuratúra“) sp. zn.
1 Pv 619/15/7707 z 23. februára 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka oznámila Policajnému zboru, že
bola neznámym páchateľom donútená k súloži. Uznesením vyšetrovateľa vo veci
konajúceho príslušného okresného riaditeľstva Policajného zboru bolo začaté trestné
stíhanie pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Následne bolo vo veci vznesené
obvinenie konkrétnej osobe (obvinenému). Obvinený podal proti uzneseniu o vznesení
obvinenia sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra tak, že uznesenie o vznesení
obvinenia zrušila a vec vrátila vyšetrovateľovi na ďalšie konanie.
V ďalšom priebehu konania vyšetrovateľ opätovne, na základe pokynu dozorujúcej
prokurátorky, vzniesol obvinenie totožnej osobe. Obvinený podal opätovne proti uzneseniu
o vznesení obvinenia sťažnosť, o ktorej rozhodla Krajská prokuratúra v Prešove tak, že
uznesenie o vznesení obvinenia zrušila a vec vrátila vyšetrovateľovi na ďalšie konanie.
Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov
ČVS: ORP-909/1-VYS-PO-2016 z 28. decembra 2016 bolo trestné stíhanie vo veci
zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Proti zastaveniu trestného stíhania podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná
prokuratúra napadnutým uznesením zamietla, pretože ju nepovažovala za dôvodnú.
Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za svojvoľné a arbitrárne, keďže podľa
jej názoru nedáva odpoveď na nastolené sťažnostné námietky. Sťažovateľka v sťažnosti
proti zastaveniu trestného stíhania podrobne rozpracovala tvrdenie, podľa ktorého
podmienky pre zastavenie trestného stíhania neboli naplnené. Toto tvrdenie podložila
judikatúrou. Tak isto opísala svoju verziu priebehu skutku, v ktorej zdôrazňovala naplnenie
jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu znásilnenia.
Podstatou sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažovateľka
nepopiera existenciu dvoch verzií skutku, nestotožňuje sa však s takým posúdením veci, pri
ktorom v prípade existencie dvoch verzií spáchania skutku okresná prokuratúra vyhodnotila
ako vierohodnejšiu verziu obvineného. Sťažovateľka je toho názoru, že v prípade
rozdielnych verzií spáchania skutku prokuratúre nenáleží oprávnenie rozhodnúť o trestnom
stíhaní, resp. nestíhaní páchateľa, ale poukazuje na to, že zastavenie trestného stíhania podľa
§ 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), k čomu došlo aj v jej prípade, je namieste iba
v prípade rozptýlenia akýchkoľvek pochybností o tom, či skutok je trestným činom.
Uvedené sťažovateľka namieta aj pred ústavným súdom.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uznesením Okresnej prokuratúry Prešov sp. zn. 1 Pv 619/15/7707
z 23. februára 2017 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby
napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil okresnej prokuratúre na ďalšie konanie a aby
sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Podstatou výhrad sťažovateľky je, že okresná prokuratúra (a vo veci konajúce
okresné riaditeľstvo Policajného zboru) nevyhoveli trestnému oznámeniu a jej sťažnosti
proti zastaveniu trestného stíhania, teda orgány činné v trestnom konaní trestne nestíhali
konkrétnu osobu ako obvineného a nebola podaná obžaloba za sťažovateľkou v trestnom
oznámení opísaný skutok.
Bez potreby hlbšej analýzy označených ústavných práv sťažovateľky alebo
napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry ústavný súd konštatuje, že v rámci svojej
judikatúry už uviedol, že právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby na začatie alebo
vedenie trestného konania voči označenej osobe, napr. na základe podaného trestného
oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho
nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, II. ÚS 340/2014, IV. ÚS 423/09, z novšej judikatúry
porov. napr. II. ÚS 620/2016).
Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu nie je ani právo
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, aby na základe napr. podaného trestného oznámenia
bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto základné
právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku (porov. I. ÚS 126/06,
II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Inak povedané, právo na súdnu ochranu
nie je možné vykladať tak, že by garantovalo úspech v trestnom konaní či zaručovalo právo
na rozhodnutie, ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.
Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená napr. na trestnom
oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti
tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko,
č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991,
bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].
Právo na vznesenie obvinenia alebo trestné stíhanie inej osoby, alebo na podanie
obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ústavy, preto k porušeniu tohto základného práva napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry nemohlo dôjsť.
Na dôvažok sa žiada tiež dodať, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry nejaví
známky svojvoľnosti, ale podrobne sa zaoberá zhodnotením skutkového stavu, pričom
zohľadňuje výpovede svedkov, znalecké posudky, zaoberá sa vierohodnosťou jednotlivých
osôb aj ich tvrdení a nevyhýba sa ich vzájomnej konfrontácii.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti
(zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci okresnej prokuratúre na ďalšie konanie
a priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2017