Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)II. ÚS 340/2014
PDF · 168.27 KB
No categories available
II. ÚS 340/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej
uznesením č. k. XV/2 Gn 256/13/1000-14 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca
2014 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej uznesením č. k. XV/2 Gn 256/13/1000-
14 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol oznamovateľom vo veci
podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ako aj
prečinu nátlaku v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon), ktorých sa mal dopustiť sudca
Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s jeho postupom
v trestnom súdnom konaní, v ktorom je sťažovateľ obžalovaný. O sťažovateľovom
oznámení rozhodol prokurátor generálnej prokuratúry uznesením č. k.
XV/2 Gn 256/13/1000-12 z 21. januára 2014 tak, že ho odmietol. V odôvodnení uznesenia
prokurátor generálnej prokuratúry uviedol, že samotná nespokojnosť a nesúhlas
oznamovateľa, ako i prípadné nesprávne uvedenie ustanovenia zákona nemôže zakladať
znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa ani
iného trestného činu, prípadne iného protiprávneho konania. Ďalej prokurátor generálnej
prokuratúry v odôvodení uznesenia uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nie sú
oprávnené, a to ani na základe podaného trestného oznámenia preskúmavať postup súdu
a hodnotiť dôkazy vykonané v rámci trestného alebo civilného konania na súde
a preskúmavať zákonnosť napadnutých rozhodnutí súdu, prípadne im predchádzajúcich
konaní z hľadiska ich obsahovej a vecnej stránky. Proti tomuto uzneseniu prokurátora
generálnej prokuratúry podal sťažovateľ v zmysle zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) sťažnosť, v ktorej o. i.
namietal, že prokurátor generálnej prokuratúry sa nevysporiadal so všetkými
skutočnosťami, na ktoré sťažovateľ poukázal. O sťažnosti rozhodol generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a napadnutým uznesením sťažnosť
ako nedôvodnú zamietol. Generálny prokurátor v odôvodnení napadnutého uznesenia
uviedol, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali
správnosť a dôvodnosť sťažnosťou napadnutého rozhodnutia prokurátora generálnej
prokuratúry. Generálny prokurátor sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom prokurátora
generálnej prokuratúry, jeho rozhodnutie vyhodnotil ako zákonné a dôvodné, keďže
z trestného oznámenia neboli zistené podmienky na začatie trestného stíhania. Konaním
sudcu okresného súdu podľa generálneho prokurátora neboli naplnené znaky skutkovej
podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a ani iného protiprávneho
konania. Podľa generálneho prokurátora rozhodnutie prokurátora generálnej prokuratúry
obsahovalo dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto nemožno označiť za
svojvoľné a zjavne neodôvodnené. V závere generálny prokurátor v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené, a to
ani na základe podaného trestného oznámenia, preskúmať postup a rozhodnutia súdov,
pretože by to znamenalo neprípustný zásah do sudcovskej nezávislosti. Orgány činné
v trestnom konaní sú podľa generálneho prokurátora oprávnené výlučne skúmať, či
konaním označeného sudcu nebola naplnená skutková podstata niektorého trestného činu.
3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol, že generálna
prokuratúra oznámenie sťažovateľa odmietla bez akéhokoľvek vysporiadania sa
s objektívnymi dôkazmi. Podľa sťažovateľa konanie sudcu okresného súdu napĺňa znaky
sťažovateľom oznámených trestných činov a malo dôjsť k začatiu trestného stíhania vo veci.
Tvrdenie generálnej prokuratúry, že v prípade oznámenia išlo o postup sudcu, ktorý nesmú
orgány činné v trestnom konaní preskúmavať, je podľa názoru sťažovateľa svojvoľné.
Podľa sťažovateľa neobstojí ani účelové tvrdenie generálnej prokuratúry, že každé konanie,
ktorého sa sudca dopustí, je takým konaním, ktoré orgány činné v trestnom konaní nesmú
preskúmavať. Postup generálnej prokuratúry pri rozhodovaní veci bol podľa sťažovateľa
svojvoľný a arbitrárny. Pri svojvoľnosti sťažovateľ poukázal na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 264/05 z 29. septembra 2005 a tvrdí, že generálna prokuratúra sa natoľko
odchýlila od ustanovení Trestného poriadku, že poprela jeho účel a význam. Arbitrárnosť
napadnutého uznesenia spočíva podľa názoru sťažovateľa v tom, že generálny prokurátor
svoj právny názor nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci
prichádzali do úvahy, resp. ho zdôvodnil v rozpore so zákonom, pričom sťažovateľ
poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo
garantované čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1
dohovoru boli postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry porušené, zrušil
napadnuté uznesenie a prikázal, aby generálna prokuratúra vo veci opätovne konala
a rozhodla, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 20 000 eur a uložil
generálnej prokuratúre uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. medzi
mnohými napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).
III.
7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry, ktorým ako nedôvodnú
zamietla jeho sťažnosť voči uzneseniu prokurátora generálnej prokuratúry o odmietnutí
trestného oznámenia podaného sťažovateľom.
8. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že
v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu
verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej
moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,
IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie
je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich
právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného
súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,
prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde
k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného
rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci
môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálna prokuratúra
reagovala na podané trestné oznámenie sťažovateľa v rámci postupu pred začatím trestného
stíhania upraveného Trestným poriadkom (§ 196 až § 198 Trestného poriadku) zákonným
spôsobom, a teda riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce z uvedených zákonných
noriem, pričom vydala rozhodnutia (vrátane napadnutého uznesenia), ktoré spĺňajú
náležitosti predpokladané Trestným poriadkom, v ktorých vyjadrila odôvodnený právny
názor na zistený skutkový stav. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie nemožno
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a postup generálnej prokuratúry
a právne závery ňou vyslovené v napadnutom uznesení je nutné považovať za výraz
autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený
v tomto prípade zasahovať.
10. Ďalej ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo
fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného
trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.
II. ÚS 42/00, II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že
súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca, aby
na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči
označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom
poriadku (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Inak
povedané, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať
tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie (tu rozhodnutie
generálneho prokurátora), ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.
11. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na trestnom
oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti
tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko,
č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991,
bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].
12. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie
obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto k porušeniu týchto práv postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry
nemohlo dôjsť.
13. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti v zmysle § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
14. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho
aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach v zásade viaže na porušenie individuálne
určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie
porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo
slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01,
II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).
15. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým
uznesením generálnej prokuratúry, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12
ods. 1 a 2 ústavy. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014