Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 340/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa v spojení s a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a jej

uznesením č. k. XV/2 Gn 256/13/1000-14 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca

2014 doručená sťažnosť JUDr. O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva podľa v spojení s a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej uznesením č. k. XV/2 Gn 256/13/1000-

14 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol oznamovateľom vo veci

podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ako aj

prečinu nátlaku v zmysle príslušných ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „), ktorých sa mal dopustiť sudca

Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s jeho postupom

v trestnom súdnom konaní, v ktorom je sťažovateľ obžalovaný. O sťažovateľovom

oznámení rozhodol prokurátor generálnej prokuratúry uznesením č. k.

XV/2 Gn 256/13/1000-12 z 21. januára 2014 tak, že ho odmietol. V odôvodnení uznesenia

prokurátor generálnej prokuratúry uviedol, že samotná nespokojnosť a nesúhlas

oznamovateľa, ako i prípadné nesprávne uvedenie ustanovenia zákona nemôže zakladať

znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa ani

iného trestného činu, prípadne iného protiprávneho konania. Ďalej prokurátor generálnej

prokuratúry v odôvodení uznesenia uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nie sú

oprávnené, a to ani na základe podaného trestného oznámenia preskúmavať postup súdu

a hodnotiť dôkazy vykonané v rámci trestného alebo civilného konania na súde

a preskúmavať zákonnosť napadnutých rozhodnutí súdu, prípadne im predchádzajúcich

konaní z hľadiska ich obsahovej a vecnej stránky. Proti tomuto uzneseniu prokurátora

generálnej prokuratúry podal sťažovateľ v zmysle Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť, v ktorej o. i.

namietal, že prokurátor generálnej prokuratúry sa nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami, na ktoré sťažovateľ poukázal. O sťažnosti rozhodol generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) a napadnutým uznesením sťažnosť

ako nedôvodnú zamietol. Generálny prokurátor v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol, že sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali

správnosť a dôvodnosť sťažnosťou napadnutého rozhodnutia prokurátora generálnej

prokuratúry. Generálny prokurátor sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom prokurátora

generálnej prokuratúry, jeho rozhodnutie vyhodnotil ako zákonné a dôvodné, keďže

z trestného oznámenia neboli zistené podmienky na začatie trestného stíhania. Konaním

sudcu okresného súdu podľa generálneho prokurátora neboli naplnené znaky skutkovej

podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a ani iného protiprávneho

konania. Podľa generálneho prokurátora rozhodnutie prokurátora generálnej prokuratúry

obsahovalo dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto nemožno označiť za

svojvoľné a zjavne neodôvodnené. V závere generálny prokurátor v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nie sú oprávnené, a to

ani na základe podaného trestného oznámenia, preskúmať postup a rozhodnutia súdov,

pretože by to znamenalo neprípustný zásah do sudcovskej nezávislosti. Orgány činné

v trestnom konaní sú podľa generálneho prokurátora oprávnené výlučne skúmať, či

konaním označeného sudcu nebola naplnená skutková podstata niektorého trestného činu.

3. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedol, že generálna

prokuratúra oznámenie sťažovateľa odmietla bez akéhokoľvek vysporiadania sa

s objektívnymi dôkazmi. Podľa sťažovateľa konanie sudcu okresného súdu napĺňa znaky

sťažovateľom oznámených trestných činov a malo dôjsť k začatiu trestného stíhania vo veci.

Tvrdenie generálnej prokuratúry, že v prípade oznámenia išlo o postup sudcu, ktorý nesmú

orgány činné v trestnom konaní preskúmavať, je podľa názoru sťažovateľa svojvoľné.

Podľa sťažovateľa neobstojí ani účelové tvrdenie generálnej prokuratúry, že každé konanie,

ktorého sa sudca dopustí, je takým konaním, ktoré orgány činné v trestnom konaní nesmú

preskúmavať. Postup generálnej prokuratúry pri rozhodovaní veci bol podľa sťažovateľa

svojvoľný a arbitrárny. Pri svojvoľnosti sťažovateľ poukázal na uznesenie ústavného súdu

sp. zn. z 29. septembra 2005 a tvrdí, že generálna prokuratúra sa natoľko

odchýlila od ustanovení , že poprela jeho účel a význam. Arbitrárnosť

napadnutého uznesenia spočíva podľa názoru sťažovateľa v tom, že generálny prokurátor

svoj právny názor nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci

prichádzali do úvahy, resp. ho zdôvodnil v rozpore so zákonom, pričom sťažovateľ

poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2006.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo

garantované v spojení s a 2 a právo garantované

dohovoru boli postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry porušené, zrušil

napadnuté uznesenie a prikázal, aby generálna prokuratúra vo veci opätovne konala

a rozhodla, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 20 000 eur a uložil

generálnej prokuratúre uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. medzi

mnohými napr. , , , , ).

III.

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46

ods. 1 v spojení s a 2 a práva garantovaného dohovoru

postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry, ktorým ako nedôvodnú

zamietla jeho sťažnosť voči uzneseniu prokurátora generálnej prokuratúry o odmietnutí

trestného oznámenia podaného sťažovateľom.

8. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že

v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu

verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej

moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie

je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich

právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného

súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,

prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde

k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného

rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci

môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálna prokuratúra

reagovala na podané trestné oznámenie sťažovateľa v rámci postupu pred začatím trestného

stíhania upraveného ( až ) zákonným

spôsobom, a teda riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce z uvedených zákonných

noriem, pričom vydala rozhodnutia (vrátane napadnutého uznesenia), ktoré spĺňajú

náležitosti predpokladané , v ktorých vyjadrila odôvodnený právny

názor na zistený skutkový stav. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a postup generálnej prokuratúry

a právne závery ňou vyslovené v napadnutom uznesení je nutné považovať za výraz

autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený

v tomto prípade zasahovať.

10. Ďalej ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo

fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného

trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.

, , , ). Ústavný súd tiež vyslovil, že

súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je ani právo jednotlivca, aby

na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči

označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom

poriadku (porov. , , , ). Inak

povedané, právo na spravodlivý proces podľa nie je možné vykladať

tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie (tu rozhodnutie

generálneho prokurátora), ktoré zodpovedá predstavám sťažovateľa.

11. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na trestnom

oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti

tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko,

č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991,

bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].

12. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie

obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva

sťažovateľa podľa a ani za súčasť práva podľa dohovoru,

preto k porušeniu týchto práv postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry

nemohlo dôjsť.

13. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti v zmysle § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

14. K namietanému porušeniu a 2 ústavný súd uvádza, že jeho

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach v zásade viaže na porušenie individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie

porušenia a 2 bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo

slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. , ,

, z novšej judikatúry , , ).

15. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa

, prípadne podľa dohovoru postupom a napadnutým

uznesením generálnej prokuratúry, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12

ods. 1 a 2 . Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle

ako zjavne neopodstatnenú.

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014