Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 229/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 17 ods. 1 Charty základných

práv Európskej únie postupom Úradu inšpekčnej služby, Útvaru inšpekcie, odboru

inšpekčnej služby Stred Banská Bystrica v konaní vedenom pod ČVS: UIS-398/0-OISS-

2019 a jeho uznesením zo 17. decembra 2019 a postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením č. k. -9

zo 6. februára 2020 a takto

rozhodol:

1. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .

2. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla

2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,

t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) a práva podľa čl. 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) postupom Úradu inšpekčnej služby, Útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby

Stred Banská Bystrica (ďalej len „inšpekcia“) v konaní vedenom pod ČVS: UIS-398/0-

-2019 a jeho uznesením zo 17. decembra 2019 a postupom Krajskej prokuratúry

v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej uznesením č. k. -9 zo 6. februára 2020.

2. Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody. Tento trest v čase od 4. decembra 2013

do 7. júna 2019 vykonával v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon

väzby v Ilave (ďalej len „ústav Ilava“). Sťažovateľ uvádza, že v ústave Ilava začala

od 1. apríla 2017 prevádzkovať ústavnú predajňu spoločnosť B.M.O, s. r. o., Tomášikova

5/B, Bratislava, ktorá zneužívala svoje dominantné (dokonca monopolné) postavenie na

relevantnom trhu a svoj tovar predávala obvineným a odsúdeným za neprimerane vysoké

ceny. Sťažovateľ preto 30. mája 2017 doručil ústavu Ilava podanie označené ako „Žiadosť

o sprístupnenie informácie a sťažnosť na prevádzkovateľa bufetu“ (ďalej len „sťažnosť na

prevádzkovateľa bufetu“), ktorou okrem iného namietal neprimeranosť cien v ústavnej

predajni.

3. Ústav Ilava sťažovateľovi 5. júna 2017 jeho sťažnosť na prevádzkovateľa bufetu

vrátil, dôvodiac, že ústav Ilava nie je príslušným na vybavenie sťažovateľovej sťažnosti

v časti, ktorá smeruje proti prevádzkovateľovi ústavnej predajne. V mene ústavu Ilava túto

sťažnosť vybavoval vedúci organizačno-právneho oddelenia ako

„vecný gestor“.

4. Sťažovateľ následne podal na trestné oznámenie pre

podozrenie, že tento spáchal prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326

ods. 1 písm. a) , keď ako gestor v konaní o sťažnosti proti

prevádzkovateľovi bufetu vo veci vôbec nekonal a výslovne napomáhal protiprávnej

činnosti prevádzkujúcej spoločnosti B.M.O., s. r. o., keď sťažovateľovi sťažnosť vrátil.

Trestné oznámenie bolo inšpekcii doručené 19. novembra 2019. Napadnutým uznesením

vyšetrovateľa inšpekcie (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: -2019

zo 17. decembra 2019 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté, pretože nebol podľa

vyšetrovateľa dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2

. Z oznámenia ani z jeho doplnenia podľa vyšetrovateľa nevyplývajú

skutočnosti odôvodňujúce záver, že došlo k spáchaniu prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa tak, ako to predpokladá ustanovenie § 326 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona, alebo iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti .

5. Proti napadnutému uzneseniu inšpekcie podal sťažovateľ 27. decembra 2019

sťažnosť, ktorou namietal jeho nesprávnosť, predčasnosť, neodôvodnenosť a svojvoľnosť.

Napadnutým uznesením krajskej prokuratúry č. k. -9 zo 6. februára 2020

bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá podľa ,

pretože podľa krajskej prokuratúry nebola dôvodná. Napadnuté uznesenie bolo

sťažovateľovi doručené 12. februára 2020.

6. Podľa sťažovateľa sú závery inšpekcie prednesené v napadnutom uznesení, ako aj

konanie, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, zjavne svojvoľné (arbitrárne), pričom tieto

pochybenia neodstránila ani krajská prokuratúra ako nadriadený sťažnostný orgán, ktorá

navyše podľa sťažovateľa zaťažila konanie a rozhodnutie ďalšími svojvoľnými skutkovými

a právnymi závermi. V ďalšom obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľ detailne a rozsiahlo

argumentuje, prečo odôvodnenia napadnutých rozhodnutí považuje za arbitrárne

a nedostatočne odôvodnené, najmä namieta, že inšpekcia v napadnutom uznesení len

mechanicky zrekapitulovala výpoveď podozrivého, uviedla zoznam listinných materiálov

zabezpečených do spisu a citovala niektoré všeobecné zásady, avšak bez zjavnej

previazanosti k meritu veci. Namieta, že podanie trestného oznámenia nemôže byť

podmienené vyčerpaním žiadnych súkromnoprávnych prostriedkov. Napadnuté uznesenie

inšpekcie neobsahuje odôvodnenie, prečo konanie nenapĺňa

znaky skutkovej podstaty trestného činu.

7. Prokuratúra následne na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa podľa neho

nereagovala, svojvoľne interpretovala pojem „právomoc“ orgánov verejnej moci, keď

uviedla, že realizácia právomoci „nie je akákoľvek činnosť verejnej moci, ktorej výsledkom

nie je vydanie individuálneho právneho aktu“, svojvoľne interpretovala aj ďalšie,

sťažovateľom opísané ustanovenia , a svoje uznesenie

náležite neodôvodnila. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľa vôbec

nezisťovali, či bola naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa, t. j. aký neoprávnený prospech bol nekonaním

a zmarením sťažnostného konania pre spoločnosť B.M.O, s. r. o.,

zadovážený. Na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (relevantných právnych

noriem) tak „Inšpekcia a Prokuratúra neprikročili k vykonaniu žiadneho relevantného

dokazovania, ktorá skutočnosť sama osebe predstavuje non-ústavný komponent a je

porušením SR či Dohovoru.“.

8. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť uznesení inšpekcie a prokuratúry je podľa

sťažovateľa daná zjavným rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových

okolností predmetnej veci s pravidlami právnej a formálnej logiky a evidentnou absenciou

jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré

sťažovateľ predniesol v trestnom oznámení a v sťažnosti proti uzneseniu inšpekcie

o odmietnutí veci.

9. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť a užívať majetok

podľa , dodatkového protokolu a práva na majetok podľa

charty sťažovateľ upozornil na povinnosť štátu zabezpečiť vyšetrovania, resp. objasnenie

okolností zásahu do vlastníckeho práva, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy.

Sťažovateľ uvádza, že z hľadiska ochrany spotrebiteľa a porušovania hospodárskej

disciplíny išlo v tejto veci o zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu, kde

spoločnosť B.M.O., s. r. o., vystupovala ako predajca poskytujúci svoj tovar za neprimerane

vysoké ceny a podozrivý ( ) tu vystupoval v mene štátneho orgánu

vykonávajúceho štátnu správu na úseku väzenstva, ktorý zjavnou podporou zvýhodnil

spoločnosť B.M.O., s. r. o., pri jeho „non-lege artis predaji“, čím sa podieľal na

protiprávnych zásahoch do majetkových práv sťažovateľa. Ak teda protiprávne konanie

korelovalo s protiprávnym konaním spoločnosti B.M.O., s. r. o.,

obidva subjekty sa mali podľa sťažovateľa stať predmetom efektívneho vyšetrovania

a stíhania.

10. Sťažovateľ tiež uviedol, že vo vzťahu k trestnému stíhaniu spoločnosti B.M.O.,

s. r. o., ktoré je vedené samostatne Okresným riaditeľstvom Policajného zboru, odborom

kriminálnej polície, 2. oddelenia vyšetrovania v Trenčíne pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-

2019 ZR a Okresnou prokuratúrou Trenčín sp. zn. , podal samostatnú

ústavnú sťažnosť, ktorá bola ústavnému súdu doručená 12. marca 2020.

11. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné práva Sťažovateľa vlastniť majetok podľa SR,

právo na majetok podľa čl. 17 Charty, právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru postupom

Úradu inšpekčnej služby – útvaru inšpekcie – odboru inšpekčnej služby Stred Banská

Bystrica v konaní vedenom pod ČVS: -2019 a jeho uznesením zo dňa

17.12.2019 a postupom Krajskej prokuratúry Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej uznesením zo dňa 06.2.2020 sp. zn. -9 porušené

boli.

2. Uznesenie Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 06.2.2020 sp. zn.

-9 zrušuje a vec vracia Krajskej prokuratúre v Trenčíne na ďalšie

konanie.“

11.1 V závere sťažovateľ žiada o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní

o ústavnej sťažnosti, keďže je od 4. decembra 2013 vo výkone trestu odňatia slobody, nie je

vlastníkom žiadneho majetku či peniazmi oceniteľných práv a nemá žiadny príjem,

z ktorého by mohol uhradiť trovy právneho zastúpenia.

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu,

ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné

uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa čl. 46 ods. 1ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

20. Podľa čl. 17 ods. 1 charty každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý

majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku,

s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon,

pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené

zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

21. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že napadnutým postupom a uzneseniami

inšpekcie a prokuratúry, ktorými bolo odmietnuté jeho trestné oznámenie na

vo veci podozrenia z prečinu zneužívania právomoci verejného

činiteľa, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, ako aj jeho

základného práva na ochranu vlastníctva podľa a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 17 ods. 1 charty. Napadnuté uznesenie

inšpekcie bolo podľa sťažovateľa nesprávne, predčasné, neodôvodnené a svojvoľné

a arbitrárne uznesenie krajskej prokuratúry jeho pochybenia neodstránilo, navyše, zaťažilo

svoje uznesenie ďalšími svojvoľnými skutkovými a právnymi závermi.

22. Aj keď sťažovateľ poukazuje na porušenie čl. 17 charty bez špecifikovania

konkrétneho odseku tohto ustanovenia, z obsahu ústavnej sťažnosti je možné ustáliť, že

namieta porušenie čl. 17 ods. 1 charty.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

a uznesením inšpekcie ČVS: -2019 zo 17. decembra 2019

23. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu

subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). Z princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,

a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.

, ).

24. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa

ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

).

25. Ako z ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu

vyšetrovateľa inšpekcie podal sťažnosť, o ktorej následne rozhodla krajská prokuratúra,

preto právomoc krajskej prokuratúry na preskúmanie postupu a napadnutého uznesenia

inšpekcie v tejto časti vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie ústavnej

sťažnosti.

26. Vychádzajúc z uvedeného, bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietnuť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

a uznesením krajskej prokuratúry č. k. -9 zo 6. februára 2020

27. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

28. V prvom rade ústavný súd uvádza, že ak orgány činné v trestnom konaní

po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom

trestného oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani chránené

práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho

podaniu bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom

konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže

príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne

nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako

oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho

oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby

výsledok konania zodpovedal jeho predstave (napr. , ). Trestné

právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že má byť použité len ako najkrajnejší

prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov

a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví,

nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, prípadne sú zjavne nevhodné.

29. Vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu

medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje

podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.

Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom

a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych

subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (napr. alebo

).

30. Ústavný súd už konštatoval, že skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral)

sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený má

právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom a orgány

činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť o nich,

avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu (§ 8

), resp. či sú prítomné okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť ako

jedného z definičných znakov trestného činu, je plne v ich kompetencii. Každý má síce

zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány

zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia

zodpovedal jeho predstave ().

31. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ako oznamovateľ trestnej činnosti má právo

na to, aby sa orgány činné v trestnom konaní náležite jeho oznámením o trestnom čine

zaoberali, nemá však právo na konkrétny výsledok ich postupu, nemá právo na to, aby sa

výsledok preskúmania jeho oznámenia zhodoval s jeho predstavami a taktiež nemá právo na

to, aby bolo voči konkrétnej osobe iniciované trestné stíhanie.

32. Z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry č. k. -9

zo 6. februára 2020 vyplýva, že ním krajská prokuratúra zamietla ako nedôvodnú sťažnosť

oznamovateľa (sťažovateľa) proti uzneseniu inšpekcie ČVS: -2019

zo 17. decembra 2019, ktorým vyšetrovateľ inšpekcie odmietol vec pre podozrenie

z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Trestné oznámenie sťažovateľa bolo

založené na tom skutkovom základe, že príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže

, služobne zaradený vo funkcii vedúceho organizačno-právneho

oddelenia ústavu Ilava, v sťažnostnom konaní o sťažnosti sťažovateľa proti ústavnej

predajni prevádzkovanej obchodnou spoločnosťou B.M.O, s. r. o., vôbec nekonal

a výslovne napomáhal protiprávnej činnosti firmy B.M.O., s. r. o. Jeho tvrdenia o tom, že

ide o občianskoprávny vzťah sťažovateľa a prevádzkovateľa predajne, mali byť svojvoľné

s účelom napomáhať protiprávnej činnosti spoločnosti B.M.O., s. r. o., a tým zneužil svoju

právomoc.

33. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry vyplýva, že

krajská prokuratúra preskúmala postup inšpekcie a sťažnosťou napadnuté uznesenie

a oboznámila sa s obsahom spisového materiálu a zadovážených dôkazov (výsluch

, rozhodnutia všeobecných súdov v civilných konaniach o návrhu

sťažovateľa na vydanie neodkladného opatrenia vo veci nekalého súťažného konania,

rozhodnutie všeobecného súdu o povinnosti spoločnosti B.M.O., s. r. o., na vypratanie

priestorov predajne). V spise sa nachádzal aj záznam z prieskumu vývoja cien tovarov

predávaných v predajni v ústave Ilava, z ktorého vyplýva, že prevádzkovateľ mal vyššie

ceny ako civilné predajne, a výzva riaditeľa ústavu Ilava z 21. júla 2017 o nápravu

cenotvorby v ústavnej predajni.

34. Vo vzťahu k údajnému nekonaniu podozrivého ( ) krajská

prokuratúra s odkazom na

o cenách v znení neskorších predpisov konštatovala, že ústav na výkon trestu odňatia

slobody a ani jeho príslušník nie sú orgánmi cenovej kontroly, a preto nemôže byť súčasťou

právomoci podozrivého povinnosť reagovať na údajnú cenovú

neprimeranosť dominantného predávajúceho. pri vybavovaní sťažnosti

sťažovateľa postupoval v intenciách o Zbore väzenskej a justičnej

stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a potom, keď

vyhodnotil, že zásah do cenotvorby súkromno-právneho subjektu prevádzkujúceho obchod

je mimo rámca jeho právomoci, podľa podanie

sťažovateľovi vrátil s písomným odôvodnením. Namietaný postup podozrivého teda krajská

prokuratúra nevyhodnotila ako postup v rozpore so zákonom. Vzhľadom na aktuálny stav

dokazovania považoval preto prokurátor krajskej prokuratúry postup vyšetrovateľa

inšpekcie a jeho uznesenie, ktorým bolo trestné oznámenie odmietnuté, za zákonný a vecne

správny a stotožnil sa s jeho záverom, že popis skutku uvádzaný sťažovateľom v trestnom

oznámení nenapĺňa znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326

ods. 1 písm. a) .

35. Ako už ústavný súd uviedol, účelom trestného konania nie je bezprostredná

ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu

a oznamovateľ trestného činu nemá právo na konkrétny výsledok prešetrenia a posúdenia

svojho trestného oznámenia, má však právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho

oznámením riadne zaoberali. V tomto ohľade ústavný súd konštatuje, že vyšetrovateľ

inšpekcie sa trestným oznámením sťažovateľa riadne zaoberal, zadovážil si potrebné dôkazy

(výsluch podozrivého, listinné dokumenty, sťažnostný spis, rozhodnutia všeobecných súdov

a ďalšie) a na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že neboli naplnené

skutkové znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa zo strany

, ktorého označil sťažovateľ. Na základe sťažnosti sťažovateľa postup vyšetrovateľa

inšpekcie a sťažnosťou napadnuté uznesenie inšpekcie preskúmala krajská prokuratúra,

ktorá sa so závermi vyšetrovateľa stotožnila a vyhodnotila uznesenie vyšetrovateľa

inšpekcie ako zákonné a vecne správne, pričom uviedla aj dôvody, pre ktoré nedošlo

k naplneniu skutkovej podstaty oznámeného trestného činu. Vzhľadom na uvedené dospel

ústavný súd k záveru, že orgány činné v trestnom konaní, v tomto prípade inšpekcia aj

krajská prokuratúra, sa trestným oznámením sťažovateľa riadne zaoberali, vykonali

potrebné dokazovanie a svoje rozhodnutia vo veci dostatočne a logicky odôvodnili. Ústavný

súd preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho

základného práva podľa namietaným postupom a uznesením krajskej

prokuratúry č. k. -9 zo 6. februára 2020 podľa § 56 ods. 1 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

36. Podmienkou na to, aby sa sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mohol

domáhať ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je, že si ako poškodený uplatnil aj nárok na

náhradu škody spôsobnej údajným trestným činom. Z napadnutých uznesení inšpekcie

a prokuratúry ani zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa však nevyplýva a sťažovateľ

ani sám netvrdí, že by si v súvislosti s podaným trestným oznámením a údajným trestným

činom uplatnil aj nárok na náhradu škody ako poškodený týmto trestným činom.

36.1 Navyše, čl. 6 dohovoru sa nestane aplikovateľným, ak trestné oznámenie podané

údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného

páchateľa [pozri rozhodnutie vo veci Duchoňová proti Českej republike z 2. 10. 2006,

sťažnosť č. 29858/03]. V danom prípade bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté,

pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2

(m. m. ).

36.2 Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu

čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel takisto k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti.

37. Napokon sťažovateľ namietal, že uvedeným postupom a uznesením krajskej

prokuratúry bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, právo na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu a podľa charty.

Argumentoval pritom pozitívnym záväzkom štátu „zabezpečiť vyšetrenie, resp. objasnenie

okolností zásahu do vlastníckeho práva, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy“.

V tejto súvislosti však musí ústavný súd konštatovať, že sťažovateľ namietal porušenie

svojich práv v pozícii oznamovateľa trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa a v rámci tohto oznámenia si neuplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej týmto

trestným činom, ani netvrdí, že by mu týmto trestným činom nejaká škoda či majetková

ujma vznikla. Sťažovateľ neosvedčil ani netvrdí, že k zásahu do jeho vlastníckeho práva

došlo, a preto ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi

namietaným postupom a uznesením krajskej prokuratúry pri preverovaní podozrenia

zo spáchania trestného činu a označenými právami sťažovateľa na ochranu majetku

a vlastníctva takisto odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

38. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o žiadosť

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, nie je splnená

jedna z podmienok upravená v . Po preskúmaní

sťažnostných námietok sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že ústavnú sťažnosť

sťažovateľa je potrebné odmietnuť, a teda ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na

ochranu ústavnosti a ústavný súd uzatvára, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené

podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

39. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel ( ).

40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako

celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa

obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu