Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)I. ÚS 229/2020
PDF · 275.78 KB
No categories available
I. ÚS 229/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 17 ods. 1 Charty základných
práv Európskej únie postupom Úradu inšpekčnej služby, Útvaru inšpekcie, odboru
inšpekčnej služby Stred Banská Bystrica v konaní vedenom pod ČVS: UIS-398/0-OISS-
2019 a jeho uznesením zo 17. decembra 2019 a postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Kn 155/19/3300 a jej uznesením č. k. 4 Kn 155/19/3300-9
zo 6. februára 2020 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a .
2. Žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa , ,
t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a práva podľa čl. 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Úradu inšpekčnej služby, Útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby
Stred Banská Bystrica (ďalej len „inšpekcia“) v konaní vedenom pod ČVS: UIS-398/0-
OISS-2019 a jeho uznesením zo 17. decembra 2019 a postupom Krajskej prokuratúry
v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Kn 155/19/3300 a jej uznesením č. k. 4 Kn 155/19/3300-9 zo 6. februára 2020.
2. Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody. Tento trest v čase od 4. decembra 2013
do 7. júna 2019 vykonával v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon
väzby v Ilave (ďalej len „ústav Ilava“). Sťažovateľ uvádza, že v ústave Ilava začala
od 1. apríla 2017 prevádzkovať ústavnú predajňu spoločnosť B.M.O, s. r. o., Tomášikova
5/B, Bratislava, ktorá zneužívala svoje dominantné (dokonca monopolné) postavenie na
relevantnom trhu a svoj tovar predávala obvineným a odsúdeným za neprimerane vysoké
ceny. Sťažovateľ preto 30. mája 2017 doručil ústavu Ilava podanie označené ako „Žiadosť
o sprístupnenie informácie a sťažnosť na prevádzkovateľa bufetu“ (ďalej len „sťažnosť na
prevádzkovateľa bufetu“), ktorou okrem iného namietal neprimeranosť cien v ústavnej
predajni.
3. Ústav Ilava sťažovateľovi 5. júna 2017 jeho sťažnosť na prevádzkovateľa bufetu
vrátil, dôvodiac, že ústav Ilava nie je príslušným na vybavenie sťažovateľovej sťažnosti
v časti, ktorá smeruje proti prevádzkovateľovi ústavnej predajne. V mene ústavu Ilava túto
sťažnosť vybavoval vedúci organizačno-právneho oddelenia ako
„vecný gestor“.
4. Sťažovateľ následne podal na trestné oznámenie pre
podozrenie, že tento spáchal prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1 písm. a) Trestného zákona, keď ako gestor v konaní o sťažnosti proti
prevádzkovateľovi bufetu vo veci vôbec nekonal a výslovne napomáhal protiprávnej
činnosti prevádzkujúcej spoločnosti B.M.O., s. r. o., keď sťažovateľovi sťažnosť vrátil.
Trestné oznámenie bolo inšpekcii doručené 19. novembra 2019. Napadnutým uznesením
vyšetrovateľa inšpekcie (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: UIS-398/0-OISS-2019
zo 17. decembra 2019 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté, pretože nebol podľa
vyšetrovateľa dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2
Trestného poriadku. Z oznámenia ani z jeho doplnenia podľa vyšetrovateľa nevyplývajú
skutočnosti odôvodňujúce záver, že došlo k spáchaniu prečinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa tak, ako to predpokladá ustanovenie § 326 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, alebo iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.
5. Proti napadnutému uzneseniu inšpekcie podal sťažovateľ 27. decembra 2019
sťažnosť, ktorou namietal jeho nesprávnosť, predčasnosť, neodôvodnenosť a svojvoľnosť.
Napadnutým uznesením krajskej prokuratúry č. k. 4 Kn 155/19/3300-9 zo 6. februára 2020
bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
pretože podľa krajskej prokuratúry nebola dôvodná. Napadnuté uznesenie bolo
sťažovateľovi doručené 12. februára 2020.
6. Podľa sťažovateľa sú závery inšpekcie prednesené v napadnutom uznesení, ako aj
konanie, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, zjavne svojvoľné (arbitrárne), pričom tieto
pochybenia neodstránila ani krajská prokuratúra ako nadriadený sťažnostný orgán, ktorá
navyše podľa sťažovateľa zaťažila konanie a rozhodnutie ďalšími svojvoľnými skutkovými
a právnymi závermi. V ďalšom obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľ detailne a rozsiahlo
argumentuje, prečo odôvodnenia napadnutých rozhodnutí považuje za arbitrárne
a nedostatočne odôvodnené, najmä namieta, že inšpekcia v napadnutom uznesení len
mechanicky zrekapitulovala výpoveď podozrivého, uviedla zoznam listinných materiálov
zabezpečených do spisu a citovala niektoré všeobecné zásady, avšak bez zjavnej
previazanosti k meritu veci. Namieta, že podanie trestného oznámenia nemôže byť
podmienené vyčerpaním žiadnych súkromnoprávnych prostriedkov. Napadnuté uznesenie
inšpekcie neobsahuje odôvodnenie, prečo konanie nenapĺňa
znaky skutkovej podstaty trestného činu.
7. Prokuratúra následne na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa podľa neho
nereagovala, svojvoľne interpretovala pojem „právomoc“ orgánov verejnej moci, keď
uviedla, že realizácia právomoci „nie je akákoľvek činnosť verejnej moci, ktorej výsledkom
nie je vydanie individuálneho právneho aktu“, svojvoľne interpretovala aj ďalšie,
sťažovateľom opísané ustanovenia Trestného zákona, Trestného poriadku a svoje uznesenie
náležite neodôvodnila. Orgány činné v trestnom konaní podľa sťažovateľa vôbec
nezisťovali, či bola naplnená objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa, t. j. aký neoprávnený prospech bol nekonaním
a zmarením sťažnostného konania pre spoločnosť B.M.O, s. r. o.,
zadovážený. Na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (relevantných právnych
noriem) tak „Inšpekcia a Prokuratúra neprikročili k vykonaniu žiadneho relevantného
dokazovania, ktorá skutočnosť sama osebe predstavuje non-ústavný komponent a je
porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy SR či čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
8. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť uznesení inšpekcie a prokuratúry je podľa
sťažovateľa daná zjavným rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových
okolností predmetnej veci s pravidlami právnej a formálnej logiky a evidentnou absenciou
jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré
sťažovateľ predniesol v trestnom oznámení a v sťažnosti proti uzneseniu inšpekcie
o odmietnutí veci.
9. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť a užívať majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu a práva na majetok podľa čl. 17
charty sťažovateľ upozornil na povinnosť štátu zabezpečiť vyšetrovania, resp. objasnenie
okolností zásahu do vlastníckeho práva, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy.
Sťažovateľ uvádza, že z hľadiska ochrany spotrebiteľa a porušovania hospodárskej
disciplíny išlo v tejto veci o zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu, kde
spoločnosť B.M.O., s. r. o., vystupovala ako predajca poskytujúci svoj tovar za neprimerane
vysoké ceny a podozrivý ( ) tu vystupoval v mene štátneho orgánu
vykonávajúceho štátnu správu na úseku väzenstva, ktorý zjavnou podporou zvýhodnil
spoločnosť B.M.O., s. r. o., pri jeho „non-lege artis predaji“, čím sa podieľal na
protiprávnych zásahoch do majetkových práv sťažovateľa. Ak teda protiprávne konanie
korelovalo s protiprávnym konaním spoločnosti B.M.O., s. r. o.,
obidva subjekty sa mali podľa sťažovateľa stať predmetom efektívneho vyšetrovania
a stíhania.
10. Sťažovateľ tiež uviedol, že vo vzťahu k trestnému stíhaniu spoločnosti B.M.O.,
s. r. o., ktoré je vedené samostatne Okresným riaditeľstvom Policajného zboru, odborom
kriminálnej polície, 2. oddelenia vyšetrovania v Trenčíne pod ČVS: ORP-861/2-VYS-TN-
2019 ZR a Okresnou prokuratúrou Trenčín sp. zn. 1 Pn 1039/19/3309, podal samostatnú
ústavnú sťažnosť, ktorá bola ústavnému súdu doručená 12. marca 2020.
11. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva Sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
právo na majetok podľa čl. 17 Charty, právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom
Úradu inšpekčnej služby – útvaru inšpekcie – odboru inšpekčnej služby Stred Banská
Bystrica v konaní vedenom pod ČVS: UIS-398/0-OISS-2019 a jeho uznesením zo dňa
17.12.2019 a postupom Krajskej prokuratúry Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Kn 155/19/3300 a jej uznesením zo dňa 06.2.2020 sp. zn. 4Kn 155/19/3300-9 porušené
boli.
2. Uznesenie Krajskej prokuratúry Trenčín zo dňa 06.2.2020 sp. zn.
4 Kn 155/19/3300-9 zrušuje a vec vracia Krajskej prokuratúre v Trenčíne na ďalšie
konanie.“
11.1 V závere sťažovateľ žiada o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní
o ústavnej sťažnosti, keďže je od 4. decembra 2013 vo výkone trestu odňatia slobody, nie je
vlastníkom žiadneho majetku či peniazmi oceniteľných práv a nemá žiadny príjem,
z ktorého by mohol uhradiť trovy právneho zastúpenia.
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) navrhovateľovi, ktorý požiada o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže ustanoviť právneho zástupcu,
ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
15.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
17. Podľa čl. 46 ods. 1ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
20. Podľa čl. 17 ods. 1 charty každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý
majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku,
s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon,
pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené
zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
21. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že napadnutým postupom a uzneseniami
inšpekcie a prokuratúry, ktorými bolo odmietnuté jeho trestné oznámenie na
vo veci podozrenia z prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho
základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 17 ods. 1 charty. Napadnuté uznesenie
inšpekcie bolo podľa sťažovateľa nesprávne, predčasné, neodôvodnené a svojvoľné
a arbitrárne uznesenie krajskej prokuratúry jeho pochybenia neodstránilo, navyše, zaťažilo
svoje uznesenie ďalšími svojvoľnými skutkovými a právnymi závermi.
22. Aj keď sťažovateľ poukazuje na porušenie čl. 17 charty bez špecifikovania
konkrétneho odseku tohto ustanovenia, z obsahu ústavnej sťažnosti je možné ustáliť, že
namieta porušenie čl. 17 ods. 1 charty.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a uznesením inšpekcie ČVS: UIS-398/0-OISS-2019 zo 17. decembra 2019
23. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Podstata a účel princípu
subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,
a preto pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.
IV. ÚS 128/04, II. ÚS 734/2017).
24. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa
ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07,
25. Ako z ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu
vyšetrovateľa inšpekcie podal sťažnosť, o ktorej následne rozhodla krajská prokuratúra,
preto právomoc krajskej prokuratúry na preskúmanie postupu a napadnutého uznesenia
inšpekcie v tejto časti vylučuje právomoc ústavného súdu na prerokovanie ústavnej
sťažnosti.
26. Vychádzajúc z uvedeného, bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a uznesením krajskej prokuratúry č. k. 4 Kn 155/19/3300-9 zo 6. februára 2020
27. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
28. V prvom rade ústavný súd uvádza, že ak orgány činné v trestnom konaní
po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutku, ktorý bol predmetom
trestného oznámenia sťažovateľa, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené
práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už vôbec nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho
podaniu bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom
konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže
príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, prípadne
nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo v ňom pokračovalo. Sťažovateľ ako
oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho
oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby
výsledok konania zodpovedal jeho predstave (napr. II. ÚS 88/99, IV. ÚS 423/09). Trestné
právo je prostriedkom ultima ratio, čo znamená, že má byť použité len ako najkrajnejší
prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov
a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví,
nie sú dostatočné, boli už vyčerpané, sú neúčinné, prípadne sú zjavne nevhodné.
29. Vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu
medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje
podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal.
Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom
a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych
subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (napr. IV. ÚS 55/09 alebo
30. Ústavný súd už konštatoval, že skutok (alebo určitý dej, ktorý sa odohral)
sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí poškodený. Poškodený má
právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom Trestným poriadkom a orgány
činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa nimi zaoberať a rozhodnúť o nich,
avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa definičné znaky trestného činu (§ 8
Trestného zákona), resp. či sú prítomné okolnosti vylučujúce jeho protiprávnosť ako
jedného z definičných znakov trestného činu, je plne v ich kompetencii. Každý má síce
zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány
zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia
zodpovedal jeho predstave (III. ÚS 173/2018).
31. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ako oznamovateľ trestnej činnosti má právo
na to, aby sa orgány činné v trestnom konaní náležite jeho oznámením o trestnom čine
zaoberali, nemá však právo na konkrétny výsledok ich postupu, nemá právo na to, aby sa
výsledok preskúmania jeho oznámenia zhodoval s jeho predstavami a taktiež nemá právo na
to, aby bolo voči konkrétnej osobe iniciované trestné stíhanie.
32. Z napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry č. k. 4 Kn 155/19/3300-9
zo 6. februára 2020 vyplýva, že ním krajská prokuratúra zamietla ako nedôvodnú sťažnosť
oznamovateľa (sťažovateľa) proti uzneseniu inšpekcie ČVS: UIS-398/0-OISS-2019
zo 17. decembra 2019, ktorým vyšetrovateľ inšpekcie odmietol vec pre podozrenie
z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Trestné oznámenie sťažovateľa bolo
založené na tom skutkovom základe, že príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže
, služobne zaradený vo funkcii vedúceho organizačno-právneho
oddelenia ústavu Ilava, v sťažnostnom konaní o sťažnosti sťažovateľa proti ústavnej
predajni prevádzkovanej obchodnou spoločnosťou B.M.O, s. r. o., vôbec nekonal
a výslovne napomáhal protiprávnej činnosti firmy B.M.O., s. r. o. Jeho tvrdenia o tom, že
ide o občianskoprávny vzťah sťažovateľa a prevádzkovateľa predajne, mali byť svojvoľné
s účelom napomáhať protiprávnej činnosti spoločnosti B.M.O., s. r. o., a tým zneužil svoju
právomoc.
33. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry vyplýva, že
krajská prokuratúra preskúmala postup inšpekcie a sťažnosťou napadnuté uznesenie
a oboznámila sa s obsahom spisového materiálu a zadovážených dôkazov (výsluch
, rozhodnutia všeobecných súdov v civilných konaniach o návrhu
sťažovateľa na vydanie neodkladného opatrenia vo veci nekalého súťažného konania,
rozhodnutie všeobecného súdu o povinnosti spoločnosti B.M.O., s. r. o., na vypratanie
priestorov predajne). V spise sa nachádzal aj záznam z prieskumu vývoja cien tovarov
predávaných v predajni v ústave Ilava, z ktorého vyplýva, že prevádzkovateľ mal vyššie
ceny ako civilné predajne, a výzva riaditeľa ústavu Ilava z 21. júla 2017 o nápravu
cenotvorby v ústavnej predajni.
34. Vo vzťahu k údajnému nekonaniu podozrivého ( ) krajská
prokuratúra s odkazom na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z.
o cenách v znení neskorších predpisov konštatovala, že ústav na výkon trestu odňatia
slobody a ani jeho príslušník nie sú orgánmi cenovej kontroly, a preto nemôže byť súčasťou
právomoci podozrivého povinnosť reagovať na údajnú cenovú
neprimeranosť dominantného predávajúceho. pri vybavovaní sťažnosti
sťažovateľa postupoval v intenciách zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej
stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 4/2001 Z. z.“) a potom, keď
vyhodnotil, že zásah do cenotvorby súkromno-právneho subjektu prevádzkujúceho obchod
je mimo rámca jeho právomoci, podľa § 65db ods. 6 zákona č. 4/2001 Z. z. podanie
sťažovateľovi vrátil s písomným odôvodnením. Namietaný postup podozrivého teda krajská
prokuratúra nevyhodnotila ako postup v rozpore so zákonom. Vzhľadom na aktuálny stav
dokazovania považoval preto prokurátor krajskej prokuratúry postup vyšetrovateľa
inšpekcie a jeho uznesenie, ktorým bolo trestné oznámenie odmietnuté, za zákonný a vecne
správny a stotožnil sa s jeho záverom, že popis skutku uvádzaný sťažovateľom v trestnom
oznámení nenapĺňa znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
35. Ako už ústavný súd uviedol, účelom trestného konania nie je bezprostredná
ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu
a oznamovateľ trestného činu nemá právo na konkrétny výsledok prešetrenia a posúdenia
svojho trestného oznámenia, má však právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho
oznámením riadne zaoberali. V tomto ohľade ústavný súd konštatuje, že vyšetrovateľ
inšpekcie sa trestným oznámením sťažovateľa riadne zaoberal, zadovážil si potrebné dôkazy
(výsluch podozrivého, listinné dokumenty, sťažnostný spis, rozhodnutia všeobecných súdov
a ďalšie) a na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že neboli naplnené
skutkové znaky prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa zo strany
, ktorého označil sťažovateľ. Na základe sťažnosti sťažovateľa postup vyšetrovateľa
inšpekcie a sťažnosťou napadnuté uznesenie inšpekcie preskúmala krajská prokuratúra,
ktorá sa so závermi vyšetrovateľa stotožnila a vyhodnotila uznesenie vyšetrovateľa
inšpekcie ako zákonné a vecne správne, pričom uviedla aj dôvody, pre ktoré nedošlo
k naplneniu skutkovej podstaty oznámeného trestného činu. Vzhľadom na uvedené dospel
ústavný súd k záveru, že orgány činné v trestnom konaní, v tomto prípade inšpekcia aj
krajská prokuratúra, sa trestným oznámením sťažovateľa riadne zaoberali, vykonali
potrebné dokazovanie a svoje rozhodnutia vo veci dostatočne a logicky odôvodnili. Ústavný
súd preto odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným postupom a uznesením krajskej
prokuratúry č. k. 4 Kn 155/19/3300-9 zo 6. februára 2020 podľa § 56 ods. 1 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
36. Podmienkou na to, aby sa sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mohol
domáhať ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je, že si ako poškodený uplatnil aj nárok na
náhradu škody spôsobnej údajným trestným činom. Z napadnutých uznesení inšpekcie
a prokuratúry ani zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa však nevyplýva a sťažovateľ
ani sám netvrdí, že by si v súvislosti s podaným trestným oznámením a údajným trestným
činom uplatnil aj nárok na náhradu škody ako poškodený týmto trestným činom.
36.1 Navyše, čl. 6 dohovoru sa nestane aplikovateľným, ak trestné oznámenie podané
údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného
páchateľa [pozri rozhodnutie vo veci Duchoňová proti Českej republike z 2. 10. 2006,
sťažnosť č. 29858/03]. V danom prípade bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté,
pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2
Trestného poriadku (m. m. III. ÚS 19/2020).
36.2 Vzhľadom na uvedené preto ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu
čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel takisto k záveru o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti.
37. Napokon sťažovateľ namietal, že uvedeným postupom a uznesením krajskej
prokuratúry bolo porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 17 charty.
Argumentoval pritom pozitívnym záväzkom štátu „zabezpečiť vyšetrenie, resp. objasnenie
okolností zásahu do vlastníckeho práva, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy“.
V tejto súvislosti však musí ústavný súd konštatovať, že sťažovateľ namietal porušenie
svojich práv v pozícii oznamovateľa trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa a v rámci tohto oznámenia si neuplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej týmto
trestným činom, ani netvrdí, že by mu týmto trestným činom nejaká škoda či majetková
ujma vznikla. Sťažovateľ neosvedčil ani netvrdí, že k zásahu do jeho vlastníckeho práva
došlo, a preto ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi
namietaným postupom a uznesením krajskej prokuratúry pri preverovaní podozrenia
zo spáchania trestného činu a označenými právami sťažovateľa na ochranu majetku
a vlastníctva takisto odmietol podľa § 56 ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
38. Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o žiadosť
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, nie je splnená
jedna z podmienok upravená v § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Po preskúmaní
sťažnostných námietok sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že ústavnú sťažnosť
sťažovateľa je potrebné odmietnuť, a teda ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na
ochranu ústavnosti a ústavný súd uzatvára, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené
podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
39. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako
celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
obsiahnutými v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu