Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 544/2020
PDF · 222.96 KB
No categories available
II. ÚS 544/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátskou
kanceláriou, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej Urban,
MBA, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 47
Charty základných práv Európskej únie konaním a postupom Okresného súdu Považská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Csp 25/2017 a konaním a postupom Krajského
súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 28/2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)
konaním a postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Csp 25/2017 (ďalej len „napadnuté konanie“) a konaním a postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 28/2018 (ďalej len „namietané konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde
13. februára 2017 určovaciu žalobu o spotrebiteľskom úvere. V napadnutom konaní
rozhodol okresný súd rozsudkom 6. októbra 2017 tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku
súdu prvej inštancie podal sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Okresný súd
postúpil odvolanie a spisový materiál 1. februára 2018 krajskému súdu.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že pre nehospodárnosť, neefektívnosť,
nesústredenosť a z dôvodu extrémnej dĺžky súdneho konania vedeného pred okresným
súdom a následne krajským súdom sú jeho označené práva „... toho času porušované
zo strany“ okresného súdu a krajského súdu, keďže tento spor sa vedie už 3 roky
a 8 mesiacov („... ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti“), čo je s ohľadom na celkovú
dĺžku konania podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
„zjavne ústavne non-konformné.“. Sťažovateľ nesústredenosť a «nekoordinovanosť
porušovateľov vidí... najmä v tom, že po 3 rokoch a 8 mesiacoch nie je namietané konanie
stále ukončené nakoľko porušovateľ 1 postúpil spis na rozhodnutie o odvolaní až 4 mesiace
po vydaní rozsudku... a to dňa 01.02.2018. Porušovateľ 2 ako odvolací orgán napriek tomu,
že má k dispozícii všetky potrebné podklady k rozhodnutiu, tak neurobil ku dňu podania
tejto ústavnej sťažnosti už 2 roky a 8 mesiacov, čo je podľa názoru sťažovateľa hrubé
porušenie jeho základného práva na súdnu a inú ochranu najmä práva na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov.
... V danom prípade sťažovateľ nevytýka konajúcemu súdu prvej inštancie, že by
v predmetnej veci bol absolútne nečinný, ale vytýka súdu prvej inštancie, že jeho doterajšie
úkony nemožno považovať za dostatočne efektívne a účinné, keďže sa sťažovateľ ani po viac
ako 3 rokoch a 8 mesiacoch vedenia konania „nedočkala“ absolútneho skončenia
namietaného konania najmä s poukazom na skutočnosť, že porušovateľ 2 je vo veci
od 01.02.2018 absolútne nečinný.».
4. Podľa sťažovateľa mali všeobecné súdy dostatok času, aby vec bola už
v súčasnosti právoplatne skončená, aj s rozhodnutím o trovách konania. Sťažovateľ je
presvedčený, že ústavnému súdu dostatočným spôsobom preukázal, že okresný súd
a krajský súd svojím konaním a postupom prispeli a stále prispievajú k zbytočným
prieťahom, čím dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré mu zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s čl. 47 charty. V ústavnej sťažnosti zároveň sťažovateľ poukazuje na rozsiahlu
judikatúru ústavného súdu a ESĽP týkajúcu sa zbytočných prieťahov v konaní.
5. Podľa sťažovateľa ústavný súd má právomoc rozhodnúť o jeho ústavnej sťažnosti,
a to aj napriek tomu, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorá v zmysle judikatúry ESĽP nie je účinným právnym prostriedkom nápravy.
6. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho ústavnú
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie, konaním a postupom Okresného súdu Považská Bystrica
v súdnom konaní vedenom pod spis. zn. 3Csp/25/2017 porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie, konaním a postupom Krajského súdu v Trenčíne v súdnom konaní vedenom
pod spis. zn. 17Co/28/2018 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Trenčíne, aby v konaní
vedenom pod spis. zn. 17Co/28/2018 konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2.000,- EUR, ktoré je Okresný súd Považská Bystrica povinný
uhradiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 3.500,- EUR, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný uhradiť
sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Považská Bystrica a Krajský súd v Trenčíne sú povinní nahradiť
sťažovateľovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, a
to vo výške 900,58 EUR na bankový účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
13. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
14. Predmetom preskúmania konania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa je
opodstatnenosť argumentácie, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie práv zaručených
ústavou, listinou, dohovorom a chartou v časti týkajúcej sa prerokovania veci
bez zbytočných prieťahov, resp. prejednania záležitosti v primeranej lehote, a to v kontexte
s neefektívnou činnosťou okresného súdu v napadnutom konaní, v ktorom vystupuje
v procesnom postavení žalobcu, a nečinnosťou krajského súdu v namietanom konaní.
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil
judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich
namietané porušenie možno preskúmavať spoločne (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03,
IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010, I. ÚS 190/2019, II. ÚS 27/2020).
16. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu alebo iného štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom
štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu
právnej istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu
(II. ÚS 26/95, IV. ÚS 221/04, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017).
17. Ochrana základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sa v konaní pred ústavným súdom poskytuje len vtedy, ak v čase uplatnenia
tejto ochrany k porušeniu označených práv ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom
čase ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05,
IV. ÚS 637/2013, II. ÚS 518/2014, II. ÚS 176/2019). Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená, už nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej ústavnej
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(napr. II. ÚS 55/02, IV. ÚS 223/2010, III. ÚS 462/2017, IV. ÚS 149/2018,
II. ÚS 464/2018). Tento právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP
(Obluk proti Slovenskej republike, rozsudok z 20. 6. 2006, č. 69484/01, body 62 a 63;
Mazurek proti Slovenskej republike, rozsudok z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 16970/05).
18. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane
pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05, I. ÚS 375/08). Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba
vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (napr. I. ÚS 63/00). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnej sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
19. Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny) zjavná neopodstatnenosť sťažnosti môže vyplývať aj
z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. II. ÚS 93/03, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 434/08, I. ÚS 455/2014,
IV. ÚS 201/2018, I. ÚS 210/2018), prípadne ak argumenty v sťažnosti sťažovateľa
nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného
práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04,
I. ÚS 192/2015). Dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).
20. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax a judikatúru
ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania
na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore
s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69; Calvelli a Ciglio
proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
21. V súvislosti so sťažovateľom namietanými prieťahmi v postupe okresného súdu
považuje ústavný súd za preukázané, že v napadnutom konaní rozhodol okresný súd
rozsudkom do ôsmich mesiacoch od podania žaloby. Po podaní odvolania okresný súd
bezprostredne po zabezpečení vyjadrenia protistrany postúpil spis krajskému súdu. Ústavný
súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní sa nevyznačuje prieťahmi
takej intenzity, ktoré by zakladali možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, a preto
túto časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
22. Argumenty sťažovateľa uvedené v ústavnej sťažnosti tiež nasvedčujú, že
sťažovateľ namieta nečinnosť krajského súdu spočívajúcu v tom, že zo strany krajského
súdu nebol iniciovaný žiaden procesný úkon, ústavný súd dáva do pozornosti, že krajský
súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť odvolaním
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto krajský súd spravidla nevykonáva
vo veci procesné úkony (§ 378 a nasl. Civilného sporového poriadku), ani nie je povinný
nariadiť pojednávanie (§ 385 Civilného sporového poriadku). To však (aj vzhľadom
na predmet konania) nevyhnutne neznamená, že odvolací súd sa vecou dosiaľ nezaoberal.
23. V súvislosti s namietaným konaním krajského súdu, vychádzajúc z ústavnej
sťažnosti a skutočností zistených ústavným súdom dopytom na odvolacom súde, ústavný
súd zistil, že vec bola krajskému súdu postúpená okresným súdom 1. februára 2018.
O odvolaní rozhodol krajský súd rozhodnutím z 27. augusta 2020 a spis bol vrátený
okresnému súdu 29. septembra 2020, teda pred podaním ústavnej sťažnosti sťažovateľom.
24. Význam samotného konania a jeho výsledok je nepochybne pre sťažovateľa
dôležitý a ústavný súd v žiadnom prípade nemá v úmysle tento význam zľahčovať.
Vnímajúc však celkovú dĺžku namietaného konania pred krajským súdom, ústavný súd
konštatuje, že dĺžka tohto posudzovaného obdobia, ktorá sa predĺžila aj v dôsledku
mimoriadnej pandemickej situácie na území Slovenskej republiky, nie je neúnosná.
Prístup ústavného súdu nie je špecifickým ani z komparatívneho pohľadu,
zohľadňujúc najmä judikatúru ESĽP. Medzi mnohými možno poukázať na viaceré
rozhodnutia ESĽP, v zmysle ktorých ESĽP v súvislosti s právom na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s ohľadom na ojedinelú nečinnosť súdu
členského štátu a charakter súdneho konania toleroval napr. 20 mesiacov nečinnosti
odvolacieho súdu, kým rozhodol o odvolaní sťažovateľa (pozri Cesarini v. Taliansko,
č. 11892/85, rozhodnutie ESĽP z 12. 10. 1992, body 20 – 21), alebo 28 mesiacov trvajúce
obdobie nečinnosti súdu (od podania žaloby do výzvy súdu na jej doplnenie) v rámci
civilného konania (pozri Dostál v. Česká republika, č. 52859/99, rozhodnutie ESĽP
z 25. 5. 2004, body 192 – 193).
25. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal predovšetkým na celkovú dobu trvania
posudzovaného konania (3 roky a 8 mesiacov), ktorú aj s ohľadom na judikatúru ESĽP
nehodnotí ako spôsobilú bez ďalšieho viesť k záveru o jej neprimeranosti. Do úvahy
ústavný súd zobral aj predmet sporu, ktorý aj keď je pre samotného sťažovateľa nepochybne
dôležitý, nepatrí do kategórie tzv. citlivých konaní, ktoré by si vyžadovali zo strany vo veci
konajúceho súdu osobitný prístup (ako je to napríklad v prípade pracovnoprávnych sporov
alebo v konaniach vo veci starostlivosti o maloletých).
26. Ústavný súd preto nevyhodnotil doterajšiu dĺžku (napadnutého konania
pred okresným súdom a namietaného konania pred krajským súdom) za nezlučiteľnú
so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a postupu okresného súdu a krajského
súdu ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého konania nesignalizuje
nečinnosť v ústavne relevantnej intenzite, na základe ktorej by po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv.
27. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného konania krajského súdu podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v priebehu
napadnutého konania aktívne využíval svoje práva vyplývajúce preňho z procesného
postavenia strany sporu (podanie odvolania proti meritórnemu rozsudku), na druhej strane
však – hoci len fakultatívne – nevyužil žiadnu zo zákonných možností (napr. sťažnosť
na prieťahy predsedovi súdu), ktorou mohol ovplyvniť dĺžku namietaného konania
pozitívnym spôsobom.
III.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 charty
29. Podľa čl. 51 ods. 1 charty (rozsah pôsobnosti) ustanovenia tejto charty sú
pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Európskej
únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie.
V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie
v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí
Európskej únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.
30. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa základné práva
zaručené v právnom poriadku Európskej únie uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré
upravuje právo Európskej únie, avšak nie mimo týchto situácií. Pokiaľ teda určitá právna
situácia nepatrí do pôsobnosti práva Európskej únie, nemôžu sa na akty členských štátov
vzťahovať ani ustanovenia charty (porov. napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
z 30. júna 2016 vo veci C-205/2015, Direcția Generală Regională a Finanțelor Publice
Brașov proti Vasilemu Tomovi, Biroul Executorului Judecătoresc Horațiu-Vasile Cruduleci,
body 23 a 24, ECLI:EU:C:2016:499). Z obsahu ústavnej sťažnosti ani z príloh k nej
priložených podľa názoru ústavného súdu nevyplývajú žiadne dôvody na záver, že by
okresný súd vo veci sťažovateľa aplikoval právo Európskej únie.
31. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol aj túto časť ústavnej
sťažnosti sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
32. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v sťažnostnom
petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu