Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 599/2013
PDF · 227.71 KB
No categories available
I. ÚS 599/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. O. U.,
S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso
25/2012 z 24. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. P. Š., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013
doručená sťažnosť Mgr. P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), vo veci
namietaného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 25/2012
z 24. apríla 2013.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Sociálnej poisťovne – ústredia
v B. (ďalej aj „žalovaný“) z 18. mája 2009, ktorým potvrdil rozhodnutie svojej pobočky v T.
z 5. septembra 2008, ktorá rozhodla, že sťažovateľovi „ako samostatne zárobkovo činnej
osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie“.
Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 2 S 156/2009, ktorý rozsudkom z 11. januára 2012 sťažovateľovu
žalobu z 5. júla 2009 zamietol. Odvolaniu sťažovateľa najvyšší súd nevyhovel a rozsudkom
sp. zn. 9 Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu z 11. januára
2012.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Dňa 30. júna 2005... prestal vykonávať
advokáciu ako fyzická osoba, teda ako samostatne zárobkovo činná osoba. Odo dňa
16. augusta 2005... začal poskytovať právne služby ako konateľ a spoločník spoločnosti
Mgr. P. Š. – ADVOKÁT, s. r. o., so sídlom B... (ďalej len „Spoločnosť“). Dňa 21. augusta
2005 došlo k zmene zakladateľskej listiny Spoločnosti, pričom predmetom tejto zmeny bolo
„výslovné vylúčenie možnosti samostatného výkonu advokácie jediným spoločníkom a
zakladateľom Spoločnosti pre účely § 15 ods. 6 Zákona o advokácii“.
... V mesiaci júl 2005 Sťažovateľ v súlade s § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.,
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“) zaslal do Sociálnej
poisťovne, pobočky T... registračný list FO z 1. júla 2005, predmetom ktorého bolo
odhlásenie sa z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, nakoľko toto v súlade
s § 21 ods. 4 písm. b) v spojení s § 5 písm. c) ZoSP, v znení platnom do 31. decembra 2010
zaniklo.
Dňa 13. októbra 2008 bolo Sťažovateľovi doručené rozhodnutie Pobočky...
z 5. septembra 2008... vo výroku ktorého Pobočka rozhodla, že „pánovi Mgr. P. Š. ako
samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2005“.».
4. Podľa názoru sťažovateľa «odo dňa, kedy sa... stal konateľom Spoločnosti...
už ďalej de iure a ani de facto nebol oprávnený vykonávať advokáciu samostatne
ako fyzická osoba, nakoľko... bol v materiálnom slova zmysle zbavený statusu advokáta
(t. j. podľa § 15 ZoA Sťažovateľ už nebol oprávnený vykonávať advokáciu ako fyzická
osoba, keďže vykonával advokáciu ako konateľ Spoločnosti). Z toho istého dôvodu
Sťažovateľ nemôže byť súčasne považovaný ani za SZČO podľa ZoSP [samostatne
zárobkovo činná osoba podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (v citovanom texte ako „SZČO“ a „ZoSP“, pozn.)], a preto
ani Sťažovateľ nemôže byť považovaný de iure a de facto za osobu povinne nemocensky
a povinne dôchodkovo poistenú podľa ZoSP.
Najvyšší súd SR sa v Rozsudku „riadil“ opačným záverom než uvádza Sťažovateľ
vyššie ohľadom výkladu pojmu SZČO, čím sa Najvyšší súd SR v Rozsudku dopustil
tak zásadného rozporu so zmyslom, duchom a podstatou právnej úpravy obsiahnutej v § 5
ods. c) ZoSP v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) ZoSP v nadväznosti na § 15 ZoA, a preto nie je
možné pochybovať o svojvoľnosti a arbitrárnosti postupu Najvyššieho súdu SR v Rozsudku.
Preto výrok Rozsudku a v nadväznosti naň i samotné odôvodnenie Rozsudku je nutné
považovať za nezlučiteľné s právom na súdnu a inú právnu ochranu a právom
na spravodlivý proces.».
5. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho
súdu (sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010 a sp. zn. 1 Sžso 35/2010 z 8. februára
2010), kde najvyšší súd „zaujal... jednoznačné stanovisko k danej problematike“.
V aktuálne posudzovanej veci však najvyšší súd podľa jeho postupu „dospel k opačnému
právnemu záveru“, čím sa „odklonil od svojej rozhodovacej praxe“. Sťažovateľ
argumentoval aj rozhodnutiami ústavného súdu vo veciach sp. zn. II. ÚS 426/2012
a sp. zn. II. ÚS 63/2012.
6. Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd „pri vydávaní rozsudku nekonal ústavno-
konformne... rozsudok... je... právne neudržateľný, a ako taký an block nezákonný“,
v dôsledku čoho porušil ním označené práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného rozsudku
a nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý žiadal zrušiť
a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol priznať mu trovy
právneho zastúpenia v sume 1 769,70 eur.
8. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iných písomností) predložil rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, ústredia z 18. mája 2009, žalobu o preskúmame zákonnosti tohto
rozhodnutia z 5. júla 2009, rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 156/2009-95 z 11. januára
2012, odvolanie z 23. marca 2012 proti rozsudku krajského súdu a rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 9 Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
(čl. 36 ods. 2 listiny) kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu
verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
11. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (pozri tiež bod 6),
že postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 25/2012
a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1
a 7).
13. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti
označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie), t. j. najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi
a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré
však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nesprávneho právneho posúdenia existujúceho
skutkového stavu veci (pozri bod 4).
14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (čl. 36 ods. 1 a 2 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,
že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného
súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu
v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 25/2012
z 24. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny a dohovoru.
16. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského
súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia krajského súdu, odvolacej
argumentácie sťažovateľa a stanoviska žalovaného k nemu najvyšší súd uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v rozsahu odvolania a v medziach žaloby, v súlade s § 250ja ods. 2 OSP bez pojednávania
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne
potvrdzujúceho rozhodnutie pobočky B., že žalobcovi povinné nemocenské a povinné
dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 30. júna 2005.
Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli
v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.
Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj súd prvého stupňa
sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú
argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd
podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 16. augusta 2005 vykonával činnosť advokáta
ako spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej
advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo
dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného
sociálneho poistenia podľa § 21 Zákona o sociálnom poistení.
Krajský súd rozhodol vecne správne, keď z dôvodu, že účastník konania
má aj naďalej postavenie SZČO oprávnenej na výkon činností podľa osobitného predpisu
s povinnosťou platiť poistné na sociálne poistenie. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením
rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na účely tohto zákona a upravuje tak
aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti.
Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o., pričom účasť advokáta v takejto
spoločnosti je viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb.
Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom
do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať advokáciu
ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia môže byť len subjekt, ktorému toto oprávnenie bolo
udelené. Teda výlučne advokát – fyzická osoba, len on je zapísaný v zozname advokátov,
hoci zákon mu následne umožňuje, aby právne služby poskytoval napríklad
aj prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno oprávnenie
na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi, bez ohľadu na formu výkonu
advokácie. Práve od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo udelené,
teda nie od konkrétnej formy výkonu advokácie, sa v zmysle § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení odvíja postavenie SZČO. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie
činnosti ako také ani v dôsledku zmeny formy výkonu advokácie nezaniklo. Je len osobitným
zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si
sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s. r. o. Žalobcovi po celý
čas status advokáta zostáva, je zapísaný v zozname advokátov, ktorý SAK vedie, svoje
profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne
služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej
spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno
združenia alebo obchodné meno spoločnosti.
Rovnako ako žalobcovi napriek zmene formy výkonu advokácie zostal zachovaný
status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO pre účely
zákona o sociálnom poistení. Tak ako mu povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie zo zákona vzniklo od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho
po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti podľa osobitného predpisu bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu
podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, toto poistenie mu zanikne zo zákona
30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý tento jeho príjem
nebude prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu. V danej právnej veci bol
pre určenie vymeriavacieho základu žalobcu ako povinne nemocensky a dôchodkovo
poistenej SZČO rozhodujúcim obdobím rok 2004, za ktorý žalobca vykázal v daňovom
priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti a preto
mu v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské
a dôchodkové poistenie od 1. júla 2005 trvalo naďalej.
Odvolací súd na námietku žalobcu týkajúcu sa záväznosti potvrdenia vydaného
SAK o skutočnosti, či advokát je SZČO aj na účely zákona o sociálnom poistení
neprihliadol a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku
sociálneho poistenia v sporných prípadoch zákon výslovne zveruje do vecnej pôsobnosti
pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na uvedené, potvrdenie SAK ako samosprávnej
stavovskej organizácie, ktoré je oprávnená vydávať najskôr od 1. septembra 2009, nemá
vplyv na zánik oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne a tým ani na zánik
povinného nemocenského a dôchodkového poistenia.
Odvolací súd argumentovanie žalobcu odkazom na ojedinelé rozhodnutie
najvyššieho súdu 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, nepovažoval za náležité. Už súd prvého
stupňa vo svojom rozhodnutí dal do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 7. septembra 2010, kde v obdobnej právnej veci
už bola riešená otázka základných práv advokáta v súvislosti s aplikáciou práva sociálneho
zabezpečenia na zánik a trvanie účasti SZČO na povinnom poistení.
Odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na to, že spoločnosť P. Š. –ADVOKÁT,
s. r. o. vznikla až dňom zápisu do obchodného registra (§ 62 ods. 1 a § 64 ods. 1, 2 zák. č.
513/1991 Zb.), teda dňa 27. júla 2005, žalobca pred uvedeným dňom ani nemohol
vykonávať advokáciu v jej mene.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie odporkyne považoval
za zákonné a preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil.
K žiadosti žalobcu o pripustenie možnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p.,
odvolací súd poznamenáva, že opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti OSP
prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky opravný prostriedok, teda ani dovolanie, nie je podľa tretej vety
uvedeného ustanovenia O. s. p. prípustný.»
17. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor
krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 9 Sžso 25/2012 z 24. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (čl. 36 ods. 1 a 2 listiny) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
21. Ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor
totožný s právnym názorom sťažovateľa (bod 5), potom ústavnému súdu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá
podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.
22. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval rozhodnutiami ústavného súdu vo veciach
sp. zn. II. ÚS 426/2012 a sp. zn. II. ÚS 63/2012 (bod 5) ako súčasti jeho „konštantnej
rozhodovacej praxe“, ústavný súd poznamenáva, že ide o rozhodnutia ojedinelé
a z ustálenej praxe ústavného súdu vybočujúce rozhodnutia (napr. I. ÚS 290/2010,
I. ÚS 570/2012, I. ÚS 93/2012, I. ÚS 64/2012, II. ÚS 64/2012, II. ÚS 508/2010,
III. ÚS 386/2012, III. ÚS 426/2012, III. ÚS 118/2012, IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 103/2012 –
ktorými boli analogické sťažnosti odmietnuté pre ich zjavnú neopodstatnenosť), ktoré
navyše neboli konfrontované s doterajšou konštantnou judikatúrou ústavného súdu zákonom
predpokladaným postupom podľa § 6 zákona o ústavnom súde.
23. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013