Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 599/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. O. U.,

S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

25/2012 z 24. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. P. Š., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013

doručená sťažnosť Mgr. P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), vo veci

namietaného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. apríla 2013.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Sociálnej poisťovne – ústredia

v B. (ďalej aj „žalovaný“) z 18. mája 2009, ktorým potvrdil rozhodnutie svojej pobočky v T.

z 5. septembra 2008, ktorá rozhodla, že sťažovateľovi „ako samostatne zárobkovo činnej

osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie“.

Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. , ktorý rozsudkom z 11. januára 2012 sťažovateľovu

žalobu z 5. júla 2009 zamietol. Odvolaniu sťažovateľa najvyšší súd nevyhovel a rozsudkom

sp. zn. z 24. apríla 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu z 11. januára

2012.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Dňa 30. júna 2005... prestal vykonávať

advokáciu ako fyzická osoba, teda ako samostatne zárobkovo činná osoba. Odo dňa

16. augusta 2005... začal poskytovať právne služby ako konateľ a spoločník spoločnosti

Mgr. P. Š. – ADVOKÁT, s. r. o., so sídlom B... (ďalej len „Spoločnosť“). Dňa 21. augusta

2005 došlo k zmene zakladateľskej listiny Spoločnosti, pričom predmetom tejto zmeny bolo

„výslovné vylúčenie možnosti samostatného výkonu advokácie jediným spoločníkom a

zakladateľom Spoločnosti pre účely § 15 ods. 6 Zákona o advokácii“.

... V mesiaci júl 2005 Sťažovateľ v súlade s ,

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“) zaslal do Sociálnej

poisťovne, pobočky T... registračný list FO z 1. júla 2005, predmetom ktorého bolo

odhlásenie sa z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, nakoľko toto v súlade

s § 21 ods. 4 písm. b) v spojení s § 5 písm. c) ZoSP, v znení platnom do 31. decembra 2010

zaniklo.

Dňa 13. októbra 2008 bolo Sťažovateľovi doručené rozhodnutie Pobočky...

z 5. septembra 2008... vo výroku ktorého Pobočka rozhodla, že „pánovi Mgr. P. Š. ako

samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné

dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2005“.».

4. Podľa názoru sťažovateľa «odo dňa, kedy sa... stal konateľom Spoločnosti...

už ďalej de iure a ani de facto nebol oprávnený vykonávať advokáciu samostatne

ako fyzická osoba, nakoľko... bol v materiálnom slova zmysle zbavený statusu advokáta

(t. j. podľa § 15 ZoA Sťažovateľ už nebol oprávnený vykonávať advokáciu ako fyzická

osoba, keďže vykonával advokáciu ako konateľ Spoločnosti). Z toho istého dôvodu

Sťažovateľ nemôže byť súčasne považovaný ani za SZČO podľa ZoSP [samostatne

zárobkovo činná osoba podľa o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (v citovanom texte ako „SZČO“ a „ZoSP“, pozn.)], a preto

ani Sťažovateľ nemôže byť považovaný de iure a de facto za osobu povinne nemocensky

a povinne dôchodkovo poistenú podľa ZoSP.

Najvyšší súd SR sa v Rozsudku „riadil“ opačným záverom než uvádza Sťažovateľ

vyššie ohľadom výkladu pojmu SZČO, čím sa Najvyšší súd SR v Rozsudku dopustil

tak zásadného rozporu so zmyslom, duchom a podstatou právnej úpravy obsiahnutej v § 5

ods. c) ZoSP v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) ZoSP v nadväznosti na § 15 ZoA, a preto nie je

možné pochybovať o svojvoľnosti a arbitrárnosti postupu Najvyššieho súdu SR v Rozsudku.

Preto výrok Rozsudku a v nadväznosti naň i samotné odôvodnenie Rozsudku je nutné

považovať za nezlučiteľné s právom na súdnu a inú právnu ochranu a právom

na spravodlivý proces.».

5. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho

súdu (sp. zn. z 30. marca 2010 a sp. zn. z 8. februára

2010), kde najvyšší súd „zaujal... jednoznačné stanovisko k danej problematike“.

V aktuálne posudzovanej veci však najvyšší súd podľa jeho postupu „dospel k opačnému

právnemu záveru“, čím sa „odklonil od svojej rozhodovacej praxe“. Sťažovateľ

argumentoval aj rozhodnutiami ústavného súdu vo veciach sp. zn.

a sp. zn. .

6. Sťažovateľ tvrdil, že najvyšší súd „pri vydávaní rozsudku nekonal ústavno-

konformne... rozsudok... je... právne neudržateľný, a ako taký an block nezákonný“,

v dôsledku čoho porušil ním označené práva zaručené , listinou a dohovorom.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného rozsudku

a nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 2 a a 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý žiadal zrušiť

a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Súčasne navrhol priznať mu trovy

právneho zastúpenia v sume 1 769,70 eur.

8. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iných písomností) predložil rozhodnutie

Sociálnej poisťovne, ústredia z 18. mája 2009, žalobu o preskúmame zákonnosti tohto

rozhodnutia z 5. júla 2009, rozsudok krajského súdu č. k. -95 z 11. januára

2012, odvolanie z 23. marca 2012 proti rozsudku krajského súdu a rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. apríla 2013.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ( listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa

(čl. 36 ods. 2 listiny) kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

12. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (pozri tiež bod 6),

že postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013 boli porušené jeho v sťažnosti označené práva (body 1

a 7).

13. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti

označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom (ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie), t. j. najmä tým, že sa stotožnil s faktickými a právnymi názormi

a závermi krajského súdu (a tým aj vo veci rozhodujúcimi správnymi orgánmi, pozn.), ktoré

však podľa názoru sťažovateľa vyplývalo z nesprávneho právneho posúdenia existujúceho

skutkového stavu veci (pozri bod 4).

14. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

a 2 ( a 2 listiny), resp. práva podľa dohovoru

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,

že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného

súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 24. apríla 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom , listiny a dohovoru.

16. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok krajského

súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení po uvedení podstaty rozhodnutia krajského súdu, odvolacej

argumentácie sťažovateľa a stanoviska žalovaného k nemu najvyšší súd uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

v rozsahu odvolania a v medziach žaloby, v súlade s bez pojednávania

a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne

potvrdzujúceho rozhodnutie pobočky B., že žalobcovi povinné nemocenské a povinné

dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 30. júna 2005.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli

v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.

Podľa názoru najvyššieho súdu už správny orgán a následne aj súd prvého stupňa

sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú

argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaný ako aj krajský súd

podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 16. augusta 2005 vykonával činnosť advokáta

ako spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej

advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo

dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného

sociálneho poistenia podľa § 21 Zákona o sociálnom poistení.

Krajský súd rozhodol vecne správne, keď z dôvodu, že účastník konania

má aj naďalej postavenie SZČO oprávnenej na výkon činností podľa osobitného predpisu

s povinnosťou platiť poistné na sociálne poistenie. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením

rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona

o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na účely tohto zákona a upravuje tak

aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti.

Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r. o., pričom účasť advokáta v takejto

spoločnosti je viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb.

Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom

do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať advokáciu

ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia môže byť len subjekt, ktorému toto oprávnenie bolo

udelené. Teda výlučne advokát – fyzická osoba, len on je zapísaný v zozname advokátov,

hoci zákon mu následne umožňuje, aby právne služby poskytoval napríklad

aj prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno oprávnenie

na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi, bez ohľadu na formu výkonu

advokácie. Práve od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo udelené,

teda nie od konkrétnej formy výkonu advokácie, sa v zmysle § 5 písm. c) zákona

o sociálnom poistení odvíja postavenie SZČO. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie

činnosti ako také ani v dôsledku zmeny formy výkonu advokácie nezaniklo. Je len osobitným

zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si

sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s. r. o. Žalobcovi po celý

čas status advokáta zostáva, je zapísaný v zozname advokátov, ktorý SAK vedie, svoje

profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne

služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej

spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno

združenia alebo obchodné meno spoločnosti.

Rovnako ako žalobcovi napriek zmene formy výkonu advokácie zostal zachovaný

status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO pre účely

zákona o sociálnom poistení. Tak ako mu povinné nemocenské poistenie a povinné

dôchodkové poistenie zo zákona vzniklo od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho

po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej

činnosti podľa osobitného predpisu bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu

podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, toto poistenie mu zanikne zo zákona

30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý tento jeho príjem

nebude prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu. V danej právnej veci bol

pre určenie vymeriavacieho základu žalobcu ako povinne nemocensky a dôchodkovo

poistenej SZČO rozhodujúcim obdobím rok 2004, za ktorý žalobca vykázal v daňovom

priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti a preto

mu v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské

a dôchodkové poistenie od 1. júla 2005 trvalo naďalej.

Odvolací súd na námietku žalobcu týkajúcu sa záväznosti potvrdenia vydaného

SAK o skutočnosti, či advokát je SZČO aj na účely zákona o sociálnom poistení

neprihliadol a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku

sociálneho poistenia v sporných prípadoch zákon výslovne zveruje do vecnej pôsobnosti

pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na uvedené, potvrdenie SAK ako samosprávnej

stavovskej organizácie, ktoré je oprávnená vydávať najskôr od 1. septembra 2009, nemá

vplyv na zánik oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne a tým ani na zánik

povinného nemocenského a dôchodkového poistenia.

Odvolací súd argumentovanie žalobcu odkazom na ojedinelé rozhodnutie

najvyššieho súdu z 30. marca 2010, nepovažoval za náležité. Už súd prvého

stupňa vo svojom rozhodnutí dal do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. -8 zo dňa 7. septembra 2010, kde v obdobnej právnej veci

už bola riešená otázka základných práv advokáta v súvislosti s aplikáciou práva sociálneho

zabezpečenia na zánik a trvanie účasti SZČO na povinnom poistení.

Odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na to, že spoločnosť P. Š. –ADVOKÁT,

s. r. o. vznikla až dňom zápisu do obchodného registra (§ 62 ods. 1 a § 64 ods. 1, 2 zák. č.

), teda dňa 27. júla 2005, žalobca pred uvedeným dňom ani nemohol

vykonávať advokáciu v jej mene.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie odporkyne považoval

za zákonné a preto rozsudok krajského súdu podľa a ako vecne

správny potvrdil.

K žiadosti žalobcu o pripustenie možnosti dovolania podľa ,

odvolací súd poznamenáva, že opravný prostriedok je v konaní podľa piatej časti

prípustný len vtedy, ak je to v tejto časti ustanovené. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky opravný prostriedok, teda ani dovolanie, nie je podľa tretej vety

uvedeného ustanovenia prípustný.»

17. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor

krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. apríla 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a 2 ( a 2 listiny) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny názor

totožný s právnym názorom sťažovateľa (bod 5), potom ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

22. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval rozhodnutiami ústavného súdu vo veciach

sp. zn. a sp. zn. (bod 5) ako súčasti jeho „konštantnej

rozhodovacej praxe“, ústavný súd poznamenáva, že ide o rozhodnutia ojedinelé

a z ustálenej praxe ústavného súdu vybočujúce rozhodnutia (napr. ,

, , , , ,

, , , , –

ktorými boli analogické sťažnosti odmietnuté pre ich zjavnú neopodstatnenosť), ktoré

navyše neboli konfrontované s doterajšou konštantnou judikatúrou ústavného súdu zákonom

predpokladaným postupom podľa .

23. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013