Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 67 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (73)II. ÚS 63/2012
PDF · 333.86 KB
No categories available
II. ÚS 63/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. B. M., T., zastúpeného A., s. r. o., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 3, čl. 11 ods. 1 a 5 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011
p o r u š i l základné právo Mgr. B. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 7/2011
z 25. augusta 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 63/2012-12 z 22. marca 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. B. M., T.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 3, čl. 11 ods. 1 a 5 a čl. 36
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 30. novembra
2012 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 30. októbra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je od 1. augusta 2006 zapísaný v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou (ďalej len „komora“). Od 1. júla
2007 sa stal povinne nemocensky a dôchodkovo poistenou osobou. Advokáciu vykonával
samostatne ako fyzická osoba do 2. februára 2009. Dňa 22. januára 2009 vznikla obchodná
spoločnosť A., s. r. o. (ďalej len „advokátska kancelária“), v ktorej je sťažovateľ konateľom
a spoločníkom. Advokátska kancelária bola založená podľa § 15 ods. 1 zákona č. 586/2003
Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) na účel
výkonu advokácie a 2. februára 2009 bola zapísaná komorou do zoznamu advokátskych
spoločností s ručením obmedzeným, čím definitívne získala oprávnenie na poskytovanie
právnych služieb. Keďže spoločníci v spoločenskej zmluve výslovne vylúčili možnosť
spoločníkov vykonávať advokáciu aj samostatne, zaniklo sťažovateľovi v plnom rozsahu
oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne 3. februára 2009, a to v zmysle § 15 ods. 6
prvej vety zákona o advokácii. Keďže sťažovateľ stratil ako fyzická osoba oprávnenie
vykonávať advokáciu samostatne, bol toho názoru, že mu zaniklo povinné nemocenské
a povinné dôchodkové poistenie v zmysle § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“),
a preto 6. apríla 2009 podal S. p., pobočka T. (ďalej len „pobočka“), odhlášku zo sociálneho
poistenia. Rozhodnutím pobočky sp. zn. 700-0840086909-GC z 22. apríla 2009 odhláška
nebola akceptovaná. Proti jej rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodla
S. p., ústredie (ďalej len „ústredie“), rozhodnutím sp. zn. 322-4835-GC-09/2009
z 18. augusta 2009 tak, že rozhodnutie pobočky v celom rozsahu potvrdila. Sťažovateľ
potom podal Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ústredia. Ako dôkaz v tomto konaní predložil záväzné potvrdenie
komory vydané podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, podľa ktorého nie je
samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení. Argumentáciu
ústredia spochybňujúcu oprávnenie komory vydávať záväzné stanovisko k otázke, či
advokát v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným stráca pre účely
sociálneho poistenia status samostatne zárobkovo činnej osoby, sa snažil vyvrátiť
predložením dôvodovej správy k novele zákona o advokácii, z ktorej vyplýva oprávnenie
komory vydávať záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 zákona
o advokácii a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou, napr. pre
účely poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Rozsudkom krajského súdu č. k.
13 S 124/2009-67 z 12. októbra 2010 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.
Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 7/2011
z 25. augusta 2011 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho označené
práva podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Zásadnou právnou otázkou
v konaní bolo posúdenie, či možno sťažovateľa zapísaného v zozname advokátov komory,
ktorý sa stal spoločníkom a konateľom advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným bez
možnosti vykonávať advokáciu samostatne, naďalej považovať za samostatne zárobkovo
činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a požadovať od neho povinné
platenie poistného na dôchodkové a nemocenské poistenie. Všeobecné súdy v tejto otázke
zaujali stanovisko, že pokiaľ je sťažovateľ zapísaný v zozname advokátov, je nutné ho pre
účely zákona o sociálnom poistení považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu, a to až
do času, kým nebude zo zoznamu advokátov vyčiarknutý. Sťažovateľ nepovažuje takýto
výklad za ústavne konformný, pričom všeobecné súdy vôbec neskúmali možné logické
dôsledky takéhoto postupu. Pripustili také účinky právnej interpretácie a aplikácie, ktoré
nemožno v právnom štáte považovať za ústavne konformné a udržateľné.
Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s námietkou, že nadobudnutím
postavenia spoločníka a konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným advokát
ako fyzická osoba priamo zo zákona stráca možnosť dosahovať výkonom advokácie príjem
na vlastný účet, keďže nesmie vykonávať advokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 prvá veta
zákona o advokácii). Napriek tomu, že sťažovateľ ako fyzická osoba ostane zo zákona bez
príjmu z výkonu advokácie, všeobecné súdy od neho očakávajú, že bude naďalej viac ako
rok odvádzať poistné na povinné dôchodkové a nemocenské poistenie. Momentom zápisu
advokátskej kancelárie do zoznamu advokátskych spoločností s ručením obmedzeným
sťažovateľ prestal byť ako fyzická osoba de iure i de facto podnikateľom. Oprávnenia
i povinnosti, ktorých bol ako samostatný advokát nositeľom, prešli na advokátsku
kanceláriu a sťažovateľ od tohto momentu zo zákona nesmie konať pri výkone advokácie
na vlastný účet, teda poberať za výkon advokácie odmenu. Za situácie, keď priamo zákon
vylučuje na strane sťažovateľa ako fyzickej osoby základný znak podnikania (možnosť
dosahovať podnikateľskou činnosťou príjem), nemožno hovoriť o „oprávnení
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“ a ani nie je možné požadovať od neho
hradenie poistného.
Názor vyslovený všeobecnými súdmi treba podľa sťažovateľa považovať aj
za diskriminačný. Totiž nie každá osoba, ktorá je zapísaná v zozname advokátov, je
oprávnená advokáciu aj reálne vykonávať. Napr. osoby s pozastaveným výkonom
advokácie (§ 8 a § 9 zákona o advokácii) zostávajú naďalej zapísané v zozname advokátov,
a to i napriek tomu, že mnohí z nich dlhodobo pôsobia v iných právnických profesiách
vrátane justície a prokuratúry. Tieto osoby majú zachované vymedzené členské práva
a povinnosti voči komore, smú byť aj spoločníkmi advokátskej spoločnosti s ručením
obmedzeným, avšak advokáciu po dobu pozastavenia činnosti vykonávať nesmú. Z toho
dôvodu, rovnako ako spoločník a konateľ advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným,
nemajú ani povinnosť platiť poistenie pre prípad škody spôsobenej výkonom advokácie.
V prípade týchto osôb S. p. nepodmieňuje zánik povinného sociálneho poistenia výmazom
týchto osôb zo zoznamu advokátov ani netvrdí, že sú naďalej nositeľmi oprávnenia
na výkon advokácie v zmysle § 5 písm. c) zákona o advokácii. Napriek tomu, že sa tieto
osoby ocitajú v rovnakom právnom postavení (sú stále zapísané v zozname advokátov),
správny orgán im priznáva podstatne priaznivejšie postavenie, než v akom sa ocitá
sťažovateľ.
Napokon, podľa § 72 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii predsedníctvo komory
vydáva okrem iného aj záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 zákona
o advokácii a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa
osobitného predpisu. V tejto súvislosti dôvodová správa k uvedenému ustanoveniu výslovne
uvádza: „Navrhované doplnenie § 71 ods. 2 písmenom k) umožňuje Slovenskej advokátskej
komore vydávať záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona,
o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného
predpisu, napríklad na účely poistenia podľa zákona o sociálnom poistení.“ Preto nie je
možné takéto potvrdenie ani zo strany S. p., ale ani z pohľadu všeobecných súdov svojvoľne
ignorovať, resp. spochybňovať. Nemožno považovať za ústavne prípustnú takú prax, podľa
ktorej sa napriek jasnej dikcii zákona podporenej dôvodovou správou bez právne
relevantného odôvodnenia odmieta priznať aktu komory účinok predpokladaný zákonom.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu
z 25. augusta 2011 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Z vyjadrenia najvyššieho súdu (predsedníčky senátu najvyššieho súdu) č. k.
KP 4/2012-23 z 30. októbra 2012 doručeného ústavnému súdu 9. novembra 2012 vyplýva,
že žiada sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Po zopakovaní podstatných záverov, ku ktorým najvyšší súd dospel vo svojom
rozsudku sp. zn. 7 Sžso 7/2011 z 25. augusta 2011, uvádza, že rozsudok je náležite
odôvodnený. Naopak, sťažnosť proti nemu je koncipovaná vo všeobecnej rovine
a nevyplýva z nej, s ktorou právne relevantnou námietkou sa najvyšší súd nevysporiadal.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia. Treba
poukázať aj na rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 508/2010-15 z 25. novembra 2010,
ktorým bola sťažnosť týkajúca sa obdobnej veci odmietnutá. K namietanému
znevýhodneniu sťažovateľa spočívajúcemu v tom, že na rozdiel od neho, v prípadoch
advokátov s pozastaveným výkonom advokácie (ktorým takisto zostáva zachované členstvo
v komore) ústredie nepodmieňuje zánik povinného nemocenského a sociálneho poistenia
výmazom týchto osôb zo zoznamu advokátov a ani netvrdí, že sú naďalej nositeľmi
oprávnenia na výkon advokácie v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, treba
poukázať na skutočnosť, že táto právna argumentácia bola zo strany sťažovateľa použitá
po prvýkrát až v sťažnosti ústavnému súdu. Preto sa s týmto argumentačným výkladom
sťažovateľa k dotknutým právnym normám ústredie, krajský súd a ani najvyšší súd nemohli
vysporiadať. Napriek tomu, že uvedená argumentácia sťažovateľa prekračuje medze žaloby,
ako i odvolania proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd k nej zaujal stanovisko.
V súvislosti s dôchodkovým poistením advokáta treba mať na zreteli dva judikáty a právne
stanoviská schválené správnym kolégiom najvyššieho súdu, a to rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Sžso 27/2010 z 1. júla 2011 (publikovaný pod poradovým číslom 66 Zbierky
stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka 4/2012“), ako
aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 45/2010 z 28. septembra 2011 (publikovaný
pod poradovým číslom 67 zbierky 4/2012). Správne kolégium najvyššieho súdu sa na
základe odôvodnenia rozsudku sp. zn. 7 Sžso 27/2010 uznieslo na stanovisku, podľa
ktorého „I. Na posúdenie vzniku, zmeny a zániku povinného nemocenského a povinného
dôchodkového poistenia advokáta sa vzťahuje § 21 zákona o sociálnom poistení, bez ohľadu
na znenie § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje právnu formu, ktorou môže advokát
vykonávať advokáciu. II. Na účely zákona o sociálnom poistení treba advokáta, zapísaného
v zozname advokátov, vedenom Slovenskou advokátskou komorou, považovať za povinne
nemocensky a povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez
ohľadu na skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo
ako spoločník, prípadne konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.“.
K účinkom pozastavenia výkonu advokácie vo vzťahu k postaveniu advokáta pre účely
zákona o sociálnom poistení správne kolégium najvyššieho súdu prijalo na základe
odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 45/2010 stanovisko, podľa ktorého
„Z § 9 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 586/2003 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov
vyplýva, že od okamihu pozastavenia výkonu advokácie, advokát už nie je oprávnený
poskytovať právne služby, a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu, aj keď je naďalej zapísaný v zozname advokátov. Skutočnosť, že
advokát od okamihu prerušenia výkonu advokácie nie je oprávnený poskytovať právne
služby, má na účely zákona o sociálnom poistení za následok, že od tohto okamihu nemožno
advokáta považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c/ Zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.“. Sťažovateľ
príkladmo poukazuje na to, že osoby s pozastaveným výkonom advokácie podľa § 8 a § 9
zákona o advokácii naďalej zostávajú zapísané v zozname advokátov napriek tomu, že
mnohí z nich dlhodobo pôsobia v iných právnických profesiách, tieto osoby majú
zachované vymedzené členské práva a povinnosti voči komore, smú byť napr. aj
spoločníkmi advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným, avšak advokáciu po dobu
pozastavenia činnosti vykonávať nesmú. Podľa názoru sťažovateľa napriek tomu, že tieto
osoby sa ocitajú v rovnakom postavení (sú stále zapísané v zozname advokátov), správny
orgán im priznáva podstatne priaznivejšie postavenie, než v akom sa ocitá sťažovateľ ako
spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Sťažovateľ však výslovne
nekonkretizuje, čím je postavenie advokáta – konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným
založenej podľa § 15 zákona o advokácii, nepriaznivejšie ako postavenie advokáta, ktorý
má pozastavený výkon advokácie. Základným a spoločným následkom pozastavenia
výkonu advokácie z ktorékoľvek dôvodu podľa § 8 ods. 1 a 2 zákona o advokácii je, že
advokát v čase pozastavenia výkonu advokácie svoju profesiu advokáta nevykonáva, resp.
nesmie vykonávať, a to žiadnym spôsobom v rámci foriem výkonu advokácie, ktorú zákon
o advokácii v ustanovení § 12 ods. 1 písm. a) až e) pripúšťa, a to či už samostatne, alebo
v združení s inými advokátmi, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, ako
komplementár komanditnej spoločnosti alebo konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.
Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii počas pozastavenia výkonu advokácie advokát
nie je oprávnený poskytovať právne služby podľa tohto zákona, t. j. nesmie vykonávať
podstatný predmet činnosti svojej profesie ako slobodného povolania, avšak podľa § 9
ods. 1 písm. a) zákona o advokácii advokátovi počas tohto obdobia nezaniká účasť
v spoločnosti s ručením obmedzeným založenej podľa § 15 zákona o advokácii, keďže ako
spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným nevykonáva advokáciu, avšak ako konateľ
áno. Počas pozastavenia výkonu advokácie advokát nie je vyčiarknutý zo zoznamu
advokátov, keďže po odpadnutí dôvodov pozastavenia činnosti (napr. skončenie jeho
pôsobenia v iných právnych profesiách ako uvádza sťažovateľ) tento pokračuje vo výkone
advokácie a dosahuje príjem z tejto činnosti na rozdiel od situácie, keď počas pozastavenia
výkonu advokácie takýto príjem nedosahuje. Nie je možné na posúdenie diskriminácie
porovnávať právne postavenie advokáta s pozastaveným výkonom advokácie (zapísaným
v zozname advokátov), keď z tejto činnosti ako podnikateľ nedosahuje príjem, s právnym
postavením advokáta vykonávajúceho svoju profesiu ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným [§ 12 ods. 1 písm. e) v spojení s § 15 zákona o advokácii] a dosahujúceho
príjem podľa § 21 ods. 1 až 3 zákona o sociálnom poistení plynúci mu z osobného výkonu
jeho profesie. Z pohľadu účelu zákona o sociálnom poistení upravujúceho na princípe
určitého stupňa solidarity podmienky účasti na povinnom nemocenskom a povinnom
dôchodkovom poistení nie je akceptovateľné, aby bez priamej zmeny zákona o sociálnom
poistení zmenou zákona o advokácii zavedením rozšírenia foriem výkonu advokácie bola
oproti ostatným slobodným povolaniam a samostatne podnikajúcim osobám dosahujúcim
príjem z podnikania pozitívne diskriminovaná skupina advokátov – konateľov spoločnosti
s ručením obmedzeným založenej podľa zákona o advokácii. Rozšírením foriem výkonu
advokácie nebola zmenená samotná podstata a charakter slobodného povolania, akým
výkon advokácie bezpochyby je. Naďalej ostáva nezmenené a platné, že advokát je pre
účely zákona o sociálnom poistení považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Táto
skutočnosť však nijako neovplyvňuje jeho možnosť vykonávať svoju profesiu
v obchodných formách predpokladaných ustanovením § 12 ods. 1 písm. a) až e) zákona
o advokácii, ktoré sa realizujú v obchodných vzťahoch. Preto v konečnom dôsledku niet
žiadnej spojitosti medzi odôvodnením napadnutého rozsudku a namietaným porušením
základných práv sťažovateľa.
Z repliky sťažovateľa z 30. novembra 202 doručenej ústavnému súdu faxom
3. decembra 2012 a poštou 4. decembra 2012 vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ ako advokát
vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, bolo pre posúdenie
otázky, či je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení, rozhodujúce výlučne to, že je osobou zapísanou v zozname advokátov, a to až
do času, kým nebude z takéhoto zoznamu vyčiarknutý. Od tohto čisto formálneho kritéria
bola odvodená jeho povinnosť naďalej odvádzať poistné na dôchodkové a nemocenské
poistenie bez ohľadu na to, že ako fyzická osoba stratil zo zákona možnosť dosahovať
priamy (zdaniteľný) príjem z výkonu advokácie. Najvyšší súd výslovne odmietol názor, že
by zo strany ústredia mala byť skúmaná aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti
advokáta, teda reálna možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vo vlastnom
mene a na vlastný účet vykonávať. Naproti tomu v prípade osôb s pozastaveným výkonom
advokácie podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii zaujal najvyšší súd úplne opačné
stanovisko. Pri pozastavení výkonu advokácie skúmal práve materiálnu stránku oprávnenia
na vykonávanie činnosti advokáta a dospel k záveru, že aj keď je taká osoba zapísaná
v zozname advokátov, nemožno ju považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu,
pretože v skutočnosti nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
Pokiaľ by boli na advokátov s pozastaveným výkonom činností najvyšším súdom
aplikované rovnaké kritériá ako na sťažovateľa, museli by byť takisto považovaní
za samostatne zárobkovo činné osoby a povinne hradiť poistné na dôchodkové
a nemocenské poistenie, pretože sú rovnako zapísaní v zozname advokátov. Takýto prístup
je jednoznačne diskriminačný v neprospech sťažovateľa, pretože tie isté právne normy boli
v prípade osôb s obdobným právnym postavením aplikované úplne opačným spôsobom
a osobám s pozastaveným výkonom advokácie bolo priznané podstatne priaznivejšie
postavenie než sťažovateľovi. Pritom právne postavenie osoby s pozastaveným výkonom
advokácie a advokáta vykonávajúceho advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením
obmedzeným je takmer zhodné. Ani jeden z nich priamo zo zákona nemôže ako fyzická
osoba priamo dosahovať výkonom advokácie zdaniteľný príjem. To prakticky znamená,
že na úhradu predmetného povinného poistného na nemocenské a dôchodkové poistenie
môžu použiť výlučne súkromné, už zdanené prostriedky. Pritom nemožno vylúčiť,
že zároveň budú odvádzať ďalšie poistné na sociálne poistné, napr. zo mzdy, resp. v prípade
advokáta – konateľa z príjmu vyplácaného v priebehu roka advokátskou spoločnosťou
s ručením obmedzeným. K námietke najvyššieho súdu, podľa ktorej sťažovateľ začal
namietať svoje znevýhodnenie v porovnaní s advokátmi s pozastaveným výkonom činnosti
až v sťažnosti ústavnému súdu, treba uviesť, že zásah do svojich práv namieta od samého
počiatku. Nemohol však rozumne predpokladať, že najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia bude požadovať jeho výmaz zo zoznamu advokátov na to, aby mu zaniklo
postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Navyše, sťažnosťou napadnutý rozsudok
časovo predchádza citovanému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 45/2010 (ako
i zmieňovaným publikovaným stanoviskám najvyššieho súdu), preto sťažovateľ v čase
podania sťažnosti mohol výlučne vychádzať z toho, že mal vedomosť o viac ako štyroch
prípadoch pozastavenia činnosti advokáta, keď pobočka bez problémov prijala odhlášku
zo sociálneho poistenia a netrvala na pokračovaní v povinnom platení poistného. I pri
rešpektovaní princípu solidarity, na ktorom je náš sociálny systém postavený, považuje
sťažovateľ za jednoznačne protiústavné, pokiaľ je nútený hradiť poistné z už zdanených
súkromných prostriedkov, a to na základe toho, že sa právne normy neaplikujú správne.
V súvislosti s dopytom ústavného súdu uvádza, že poistné za obdobie od januára 2009
do decembra 2010 v snahe predísť exekučnému vymáhaniu napokon uhradil, čo však
neznamená, že by uplatnený nárok považoval za legitímny. Za obdobie od januára 2009
do júna 2009 išlo o sumu 873,80 €. Za obdobie od júla 2009 do júna 2010 to bolo
3 052,80 €. Mesačne to predstavuje sumu 254,40 €. Napokon, za obdobie od júla 2010
do decembra 2010 to bolo 581,40 € (96,90 € mesačne). V prvých dvoch obdobiach bola
mesačná výška poistného a príspevkov určená percentuálnou sadzbou z vymeriavacieho
základu dosiahnutého v rozhodujúcom období.
V treťom období sa vychádzalo z čiastkového základu dane vo výške 5 080 €, ktorý
sťažovateľ ako advokát vykázal za rok 2009 (keď od 9. februára 2009 bola založená
advokátska spoločnosť s ručením obmedzeným). Platili sa minimálne mesačné odvody
v sume 96,90 €. K tomu treba dodať, že od založenia advokátskej spoločnosti s ručením
obmedzeným sťažovateľ nepoberá žiaden príjem, a to či už v podobe mzdy, podielu
na zisku a pod.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 63/2012-12 z 22. marca 2012,
vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj ústrediu s tým, aby sa aj ono mohlo
vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknuté vo svojich
právach.
Z vyjadrenia ústredia sp. zn. 43347-2/2012-BA z 19. októbra 2012 doručeného
ústavnému súdu 30. októbra 2012 vyplýva, že na posudzovanie právneho postavenia
samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia je právne záväzné
ustanovenie § 5 zákona o sociálnom poistení. Vo vzťahu k postaveniu advokáta je
relevantné ustanovenie § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého
za samostatne zárobkovo činnú osobu sa považuje každá fyzická osoba, ktorá má
oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej
osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného
predpisu. Preto každý advokát zapísaný v zozname advokátov vedenom komorou sa odo
dňa tohto zápisu považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010. Nadobudnutie právneho
postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia nezakladá
automaticky advokátovi povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.
Vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne
zárobkovo činnej osoby (advokáta) závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej
zárobkovej činnosti alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou dosiahnutou za predchádzajúci kalendárny rok. Až pri dosiahnutí
príjmu relevantného na vznik povinného poistenia ustanoveného zákonom vzniká povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie od 1. júla nasledujúceho
kalendárneho roka. V prípade, ak osoba nedosiahne relevantný príjem, nevzniká, resp.
zaniká jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. Postavenie
samostatne zárobkovej činnej osoby jej však trvá i naďalej, samozrejme, za predpokladu,
že táto osoba aj naďalej spĺňa podmienky ustanovené v § 5 zákona o sociálnom poistení
v znení účinnom do 31. decembra 2010. Zánik povinného nemocenského poistenia
a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby je preto
podmienený nielen nedosiahnutím relevantného príjmu, ale aj stratou právneho postavenia
samostatne zárobkovo činnej osoby. Právne skutočnosti podmieňujúce stratu právneho
postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby a tým aj zánik jej povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia sú taxatívne vymedzené v § 21 ods. 4
zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010. Z dikcie § 5 písm. c)
zákona o sociálnom poistení vyplýva, že povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie zaniká, a to buď dňom zániku oprávnenia na vykonávanie činnosti
podľa osobitného predpisu, alebo odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon
činnosti je osoba povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa
svojho vyhlásenia nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť podľa § 5 písm. c). Iné
právne skutočnosti podmieňujúce zánik právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej
osoby uvedenej v § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení tento zákon nepozná.
Skutočnosť, že advokát zapísaný do zoznamu advokátov zmení formu výkonu advokácie,
nie je právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti
podľa osobitného predpisu. Ustanovenie § 12 zákona o advokácii upravuje len formu
výkonu advokácie, zmenou ktorej nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo
činnej osoby, pretože mu nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. Vyplýva to aj
zo skutočnosti, že odkaz k § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení uvádza aj zákon
o advokácii ako celok, teda nielen jeho niektoré ustanovenie. Zmena formy výkonu
advokácie má za následok len zmenu v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta, keďže príjem
advokáta, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, je
zdaňovaný ako príjem zo závislej činnosti. V dôsledku uvedeného môže advokátovi
zaniknúť povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie k 1. júlu
kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý sa posudzuje príjem
z podnikania. Rovnako ako pri posudzovaní právneho postavenia advokáta v súvislosti
so zmenou formy výkonu advokácie postupovalo ústredie aj pri posudzovaní právneho
postavenia advokáta v súvislosti s pozastavením oprávnenia na výkon advokácie. Podľa
právneho názoru ústredia pre posúdenie právneho postavenia advokáta nie je rozhodujúce,
či fyzická osoba aj skutočne vykonáva činnosť podľa osobitného predpisu, ale to, či táto
osoba má oprávnenie na výkon činnosti podľa tohto osobitného predpisu. Pozastavenie
výkonu činnosti advokáta má za následok, že advokát nie je oprávnený poskytovať právne
služby podľa zákona o advokácii, ale zároveň tým nie je vylúčená možnosť advokáta
poskytovať iné služby v súlade s osobitnými predpismi. Pri pozastavení výkonu advokácie
advokátovi nezaniká oprávnenie na výkon advokácie, stále zostáva zapísaný v zozname
advokátov. Keďže je v období pozastavenia výkonu naďalej držiteľom oprávnenia podľa
osobitného predpisu, spĺňa podmienku, na základe ktorej sa na účely sociálneho poistenia aj
v tomto období považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu. Pozastavenie výkonu
advokácie môže mať vplyv len na zánik povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia advokáta, a to od 1. júla kalendárneho roka, ak jeho príjem za
predchádzajúci kalendárny rok v dôsledku pozastavenia výkonu advokácie nedosiahne
zákonom ustanovenú sumu. V tomto prípade advokát síce nestráca status samostatne
zárobkovo činnej osoby, ale zaniká mu povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie, čoho dôsledkom je aj zánik odvodovej povinnosti. Z uvedených
skutočností jednoznačne vyplýva, že ústredie tak zmenu formy výkonu advokácie, ako aj
pozastavenie výkonu advokácie za obdobie do 31. decembra 2010 nepovažovalo za
skutočnosti, v dôsledku ktorých by právne postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo
činnej osoby zaniklo. Na rozdiel od zmeny formy výkonu advokácie v prípade pozastavenia
výkonu advokácie sa krajské súdy, ako aj najvyšší súd s postupom ústredia nestotožnili
a vo svojich rozhodnutiach zaujali stanovisko, v zmysle ktorého v dôsledku pozastavenia
výkonu advokácie advokát, ktorý je i naďalej zapísaný do zoznamu advokátov, nie je
oprávnený poskytovať právne služby, a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti
podľa osobitného predpisu, a preto ho nemožno považovať za samostatne zárobkovo činnú
osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra
2010. Uvedený právny názor bol publikovaný aj v zbierke 4/2012. Konkrétne bol
zverejnený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 45/2010 z 28. septembra 2011.
Ústredie pred publikáciou rozsudku vyjadrilo svoje nesúhlasné stanovisko. Preto tvrdenie
sťažovateľa, podľa ktorého postup ústredia je v prípadoch zmeny formy výkonu advokácie
a pozastavenia výkonu advokácie odlišný, je nesprávne. Právne účinky pozastavenia výkonu
advokácie boli v zákone o sociálnom poistení upravené až od 1. januára 2011, a to v tom
zmysle, že samostatne zárobkovo činnej osobe sa prerušuje povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie v období, v ktorom má pozastavené prevádzkovanie
živnosti, pozastavený výkon činnosti alebo pozastavenú činnosť. V dôsledku tohto
ustanovenia sa od 1. januára 2011 advokátovi nevykonávajúcemu advokáciu z dôvodu jej
pozastavenia prerušuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.
Ústredie napokon zdôrazňuje, že potvrdenie vydané komorou podľa § 71 ods. 2 písm. k)
zákona o advokácii osvedčuje iba to, akým spôsobom je advokácia fyzickou osobou
vykonávaná. Komora nemôže rozhodovať o vzniku či zániku povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia advokáta, pretože táto právomoc prináleží
ústrediu.
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 7/2011 z 25. augusta 2011 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 124/2009-67 z 12. októbra 2010.
Ustanovenie § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem samostatne
zárobkovo činnej osoby. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie
na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej
činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom komorou až do času,
kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť
považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení.
Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky a dôchodkovo poistený a vznik a zánik tohto
poistenia sa viaže na podmienky uvedené v § 21 zákona o sociálnom poistení, ktoré
sťažovateľ k 3. februáru 2009 nespĺňal. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava
obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, akou môže advokát vykonávať
advokáciu, lebo základným predpokladom na výkon advokácie je vykonávanie takejto
činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon
advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu
advokátov vedeného komorou. Vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba
podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia
vykonávať túto činnosť. Navyše, § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky,
za ktorých môžu advokáti vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením
obmedzeným, a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia
na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu
byť len advokáti a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov,
v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30.
marca 2010, je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je výsledkom jeho rozhodovacej
činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri
rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom
(čl. 144 ústavy). Vydaniu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca
2010 predchádzali iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr.
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 44/2009 z 26. novembra 2009), ktoré považovali
právny názor ústredia za správny a tento považuje za správny aj ďalšia rozhodovacia prax
všeobecných súdov. V tejto súvislosti treba tiež poukázať na názor ústavného súdu, ktorý už
v obdobnej veci vyslovil, že predmetný právny výklad nevykazuje nedostatky, ktoré by
odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 508/2010).
V súvislosti so sťažovateľom uvádzaným potvrdením komory treba poznamenať, že
uvedené je jedným z podkladov rozhodnutia, pričom komora ako samosprávna stavovská
organizácia nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom
poistení voči tretím osobám, záväznosť voči tretím osobám nie je predpokladaná ani
v dôvodovej správe, na ktorú sťažovateľ odkazoval a ktorá navyše ani nemá právnu
záväznosť.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 44/2009 z 26. novembra 2009, ako aj
z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 52/2009 z 31. marca 2010 vyplýva, že v nich
išlo o posudzovanie po skutkovej stránke analogických prípadov ako vo veci sp. zn.
7 Sžso 7/2011 z 25. augusta 2011, pričom odôvodnenie týchto rozsudkov je v podstate
doslovne zhodné s odôvodnením rozsudku vo veci sp. zn. 7 Sžso 7/2011 z 25. augusta 2011.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010 vyplýva, že
v ňom išlo o posudzovanie po skutkovej stránke analogického prípadu ako vo veci teraz
pertraktovanej. Podľa názoru najvyššieho súdu pre riadny výklad ustanovenia § 5 písm. c)
zákona o sociálnom poistení má rozhodujúci význam slovné spojenie „oprávnenie
na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“, z ktorého jednoznačne vyplýva, že
nielen existencia osobitného oprávnenia vo forme listiny alebo preukazu (tzv. formálny
základ pre výkon platených činností), ale aj samotná faktická možnosť držiteľa tohto
oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať (tzv. materiálna stránka výkonu činnosti), teda
možnosť reálne vykonávať advokáciu, sú podmienkami sine qua non, bez naplnenia ktorých
nie je možné hovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho
poistenia.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 508/2010-15 z 25. novembra 2010 vyplýva,
že ním bola odmietnutá sťažnosť advokátky JUDr. A. H. (ďalej len „sťažovateľka“) proti
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 52/2009 z 31. marca 2010. Podľa názoru
ústavného súdu treba sťažnosť namietajúcu porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru považovať za zjavne neopodstatnenú. Najvyšší súd
jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky nevyhovel.
Jeho rozsudok preto nie je arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený. Treba ho považovať
za ústavne konformný. Pokiaľ sťažovateľka poukázala na iné rozhodnutie najvyššieho súdu
(sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010) s tým, že najvyšší súd vydal v krátkej dobe po sebe
diametrálne odlišné rozsudky v rovnakých prípadoch, čo je podľa jej tvrdenia v rozpore
s ústavnou zásadou právnej istoty, treba upriamiť pozornosť aj na iné rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktoré z hľadiska času ich vydania predchádzali rozsudku najvyššieho
súdu z 30. marca 2010. V rozsudku sp. zn. 7 Sžso 44/2009 z 26. novembra 2009 v rovnakej
skutkovej situácii zaujal rovnaký právny názor. Preto možno konštatovať, že v čase vydania
rozsudku sp. zn. 9 Sžso 52/2009 z 31. marca 2010 už existoval rozsudok sp. zn.
7 Sžso 44/2009 z 26. novembra 2009. Najvyšší súd teda konal v čase vydania rozsudku
vo veci sp. zn. 9 Sžso 52/2009 v súlade s princípom právnej istoty, rozhodol v súlade
s ustálenou judikatúrou a neodchýlil sa vo svojom rozhodnutí od dovtedajšej rozhodovacej
praxe v obdobných prípadoch. Až rozsudok sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010 je
prípadne spôsobilý dovtedajší stav právnej istoty narušiť.
K tomu treba dodať, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08). V prípade namietaného porušenia zákazu
diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru (diskriminácia podľa sťažovateľky mala spočívať
v tom, že najvyšší súd porušením zásady právnej istoty v neprospech sťažovateľky túto
diskriminoval vo vzťahu k iným advokátom nachádzajúcim sa v rovnakej situácii, keď
nerovnako právne posúdil ich prípady, a to s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010) treba konštatovať, že k porušeniu zákazu
diskriminácie nemohlo z už uvedených dôvodov dôjsť.
Podľa právnej vety rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 27/2010 z 1. júla 2010
uverejnenej v zbierke 4/2012 pod poradovým číslom 66 „Na posúdenie vzniku, zmeny
a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia advokáta sa
vzťahuje § 21 zákona o sociálnom poistení, bez ohľadu na znenie § 12 zákona o advokácii,
ktorý upravuje právnu formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu. Na účely zákona
o sociálnom poistení treba advokáta, zapísaného v zozname advokátov, vedenom
Slovenskou advokátskou komorou, považovať za povinne nemocensky a povinne
dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či
advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo ako spoločník, prípadne či
konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.“.
Podľa právnej vety rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 45/2010
z 28. septembra 2011 uverejnenej v zbierke 4/2012 pod poradovým číslom 67 „Z § 9 ods. 1
písm. a) zákona č. 586/2003 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov vyplýva, že od
okamihu pozastavenia výkonu advokácie advokát už nie je oprávnený poskytovať právne
služby, a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, aj keď
je naďalej zapísaný v zozname advokátov. Skutočnosť, že advokát od okamihu prerušenia
výkonu advokácie nie je oprávnený poskytovať právne služby, má na účely zákona
o sociálnom poistení za následok, že od tohto okamihu nemožno advokáta považovať
za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.“.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola(...)
prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne(...) o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch(...).
Podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra
2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má
oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej
osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného
predpisu.
Podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra
2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy
samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto
oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku
pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa
osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).
Podľa § 15 ods. 2 zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením
obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti. Ak výkon advokácie
v mene spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáciu
vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako
konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu
samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej
spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však
môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci
alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
Sťažovateľ tvrdí, že ako spoločník a konateľ advokátskej spoločnosti s ručením
obmedzeným bez možnosti vykonávať advokáciu samostatne nemôže byť považovaný
za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.
Opiera sa pritom aj o to, že v prípadoch, v ktorých má advokát pozastavený výkon
advokácie, ústredie uznáva, že takýto advokát nie je samostatne zárobkovo činnou osobou.
Najvyšší súd a ústredie sú naproti tomu presvedčení, že advokát vykonávajúci
advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je i naďalej samostatne
zárobkovo činnou osobou, a to aj v prípade, ak nemá možnosť vykonávať advokáciu
samostatne, keďže jeho oprávnenie vykonávať advokáciu stále trvá vzhľadom
na pretrvávajúcu existenciu jeho zápisu v zozname advokátov. Najvyšší súd je zároveň toho
názoru, že advokát, ktorý má pozastavený výkon advokácie, prestáva byť samostatne
zárobkovo činnou osobou. V rozpore s tým podľa názoru ústredia i takéhoto advokáta bolo
potrebné do 31. decembra 2010 považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné venovať sa najprv námietke najvyššieho súdu,
podľa ktorej sťažovateľ ani v rámci správneho konania, ale ani v rámci prieskumného
konania pred všeobecnými súdmi nepoukazoval na to, že správne orgány odlišne posudzujú
postavenie advokáta – konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným a advokáta
s pozastaveným výkonom advokácie. Poukázal na to až v konaní vedenom ústavným
súdom. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že práve pre nedostatok takejto
argumentácie zo strany sťažovateľa sa ani on danou otázkou v rámci prieskumného konania
nezaoberal. Najvyšší súd teda vlastne naznačuje, že sťažovateľ nevyužil možnosť domáhať
sa svojho práva takýmto spôsobom v náležitom čase a na náležitom mieste.
V uvedenej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ vo svojom podaní
ústavnému súdu tvrdil, že správne orgány podľa jeho vedomostí v prípadoch advokátov
s pozastaveným výkonom advokácie bez ďalšieho uznávajú, že takíto advokáti momentom
pozastavenia výkonu advokácie prestávajú byť samostatne zárobkovo činnými osobami.
Toto svoje sťažnostné tvrdenie však sťažovateľ ústavnému súdu nepreukázal. Z vyjadrenia
ústredia naopak vyplýva, že tvrdenie sťažovateľa nezodpovedá skutočnosti, pričom
z vyjadrenia najvyššieho súdu možno zistiť, že takýto právny názor v protiklade
so stanoviskom ústredia zaujal až najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 9 Sžso 45/2010
z 28. septembra 2011, pričom rozhodnutie s príslušnou právnou vetou bolo uverejnené
v zbierke 4/2012 pod poradovým číslom 67.
Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že sťažovateľ námietku
odlišného právneho posúdenia prípadov advokátov s pozastaveným výkonom advokácie
z objektívnych príčin nemohol relevantným spôsobom uplatňovať ani v rámci správneho
konania, ale ani v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku. Je to zrejmé zo skutočnosti, že konanie pred všeobecnými
súdmi sa ukončilo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 7/2011 z 25. augusta 2011,
pričom rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 45/2010, ktorým sa dospelo k názoru, že
advokát s pozastaveným výkonom advokácie nie je samostatne zárobkovo činnou osobou,
bol vyhlásený až 28. septembra 2011 a v zbierke bol uverejnený ešte neskôr v priebehu roku
2012. Preto podľa presvedčenia ústavného súdu treba námietku považovať za včas
a na správnom mieste uplatnenú.
Zrejme z rovnakého dôvodu najvyšší súd (ako na to aj sám poukazuje) neanalyzoval
v rozsudku sp. zn. 7 Sžso 7/2011 z 25. augusta 2011 vzájomný vzťah medzi advokátom –
konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným a advokátom s pozastaveným výkonom
advokácie z toho hľadiska, či sú tieto prípady obdobné v súvislosti s otázkou kvalifikácie
takýchto advokátov ako osôb samostatne zárobkovo činných. To isté sa vzťahuje aj
na analýzu ústavného súdu v jeho uznesení č. k. II. ÚS 508/2010-15 z 25. novembra 2010.
Je potrebné konštatovať, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 45/2010
z 28. septembra 2011 uverejnený v zbierke 4/2012 v pod poradovým číslom 67 (v ktorom sa
dospelo k záveru, že advokát s pozastaveným výkonom advokácie nie je samostatne
zárobkovo činnou osobou) vzbudzuje z ústavnoprávneho hľadiska závažné otázky o tom, či
závery v ňom prijaté obstoja vedľa záverov vyplývajúcich z rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Sžso 27/2010 z 1. júla 2010 (zhodných so závermi teraz skúmaného rozsudku
najvyššieho súdu).
Podľa názoru ústavného súdu jadro právnej problematiky riešenej v už uvedených
dvoch publikovaných rozsudkoch najvyššieho súdu sa javí obdobné do takej miery, že to
vylučuje odchylné závery.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
„Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“
„K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu
zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak najvyšší súd rozhodne odlišným spôsobom, ako
v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo
bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných
obdobných konaniach.“ (I. ÚS 28/09)
Najvyšší súd vidí zásadný rozdiel medzi právnym postavením advokáta – konateľa
spoločnosti s ručením obmedzeným a advokáta s pozastaveným výkonom advokácie v tom,
že (hoci v oboch prípadoch zostáva advokát zapísaný v zozname advokátov) kým advokát
s pozastaveným výkonom advokácie nemôže advokáciu vykonávať a nedosahuje z nej
príjem, zatiaľ advokát – konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným advokáciu vykonáva
a dosahuje z výkonu advokácie príjem.
Argumentácia najvyššieho súdu sa nejaví ako dostatočne presvedčivá.
Je potrebné predovšetkým konštatovať, že predpoklad najvyššieho súdu, podľa
ktorého mal sťažovateľ od chvíle, keď začal vykonávať advokáciu ako konateľ spoločnosti
s ručením obmedzeným, za výkon advokácie príjem, sa javí byť bez opory vo vykonaných
dôkazoch. Sťažovateľ totiž tvrdí, že nijaký príjem za svoju činnosť ako konateľa
v inkriminovanom období nedosiahol.
Odhliadnuc od uvedenej nezrovnalosti treba v zásadnej rovine uviesť, že oprávnenie
na výkon činnosti advokáta ako slobodného povolania v postavení samostatne zárobkovo
činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovine tvorenej existenciou zápisu v zozname
advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednak právom vykonávať advokáciu, ako aj
právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti. Advokát, ktorý je síce oprávnený
vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovať príjem z advokátskej činnosti
(nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet), nespĺňa materiálnu podmienku na to, aby
mohol byť považovaný za osobu samostatne zárobkovo činnú v zmysle § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010.
Možno preto uzavrieť, že správne orgány ako iné orgány Slovenskej republiky
neposkytli sťažovateľovi ochranu uplatneného práva, čím došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1
listiny. Najvyšší súd toto pochybenie nenapravil, čím došlo k porušeniu základného práva
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy,
resp. čl. 36 ods. 2 listiny. Zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Vzhľadom na uvedený záver už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným
porušením čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 3 a čl. 11 ods. 1 a 5 listiny, čl. 14 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia zákona o ústavnom súde ústavný súd zrušil
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 7/2011 z 25. augusta 2011 a vec vrátil na ďalšie
konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa
právnym názorom ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2013