Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 63/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. B. M., T., zastúpeného A., s. r. o., vo veci

namietaného porušenia , a a 2 Slovenskej

republiky, čl. 3, čl. 11 ods. 1 a 5 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6

ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo Mgr. B. M. na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. augusta 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-12 z 22. marca 2012 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. B. M., T.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), , a 5 a

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 30. novembra

2012 a tiež najvyšší súd vo vyjadrení z 30. októbra 2012 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je od 1. augusta 2006 zapísaný v zozname

advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou (ďalej len „komora“). Od 1. júla

2007 sa stal povinne nemocensky a dôchodkovo poistenou osobou. Advokáciu vykonával

samostatne ako fyzická osoba do 2. februára 2009. Dňa 22. januára 2009 vznikla obchodná

spoločnosť A., s. r. o. (ďalej len „advokátska kancelária“), v ktorej je sťažovateľ konateľom

a spoločníkom. Advokátska kancelária bola založená podľa

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) na účel

výkonu advokácie a 2. februára 2009 bola zapísaná komorou do zoznamu advokátskych

spoločností s ručením obmedzeným, čím definitívne získala oprávnenie na poskytovanie

právnych služieb. Keďže spoločníci v spoločenskej zmluve výslovne vylúčili možnosť

spoločníkov vykonávať advokáciu aj samostatne, zaniklo sťažovateľovi v plnom rozsahu

oprávnenie vykonávať advokáciu samostatne 3. februára 2009, a to v zmysle § 15 ods. 6

prvej vety zákona o advokácii. Keďže sťažovateľ stratil ako fyzická osoba oprávnenie

vykonávať advokáciu samostatne, bol toho názoru, že mu zaniklo povinné nemocenské

a povinné dôchodkové poistenie v zmysle

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“),

a preto 6. apríla 2009 podal S. p., pobočka T. (ďalej len „pobočka“), odhlášku zo sociálneho

poistenia. Rozhodnutím pobočky sp. zn. 700-0840086909-GC z 22. apríla 2009 odhláška

nebola akceptovaná. Proti jej rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodla

S. p., ústredie (ďalej len „ústredie“), rozhodnutím sp. zn.

z 18. augusta 2009 tak, že rozhodnutie pobočky v celom rozsahu potvrdila. Sťažovateľ

potom podal Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ústredia. Ako dôkaz v tomto konaní predložil záväzné potvrdenie

komory vydané podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, podľa ktorého nie je

samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona o sociálnom poistení. Argumentáciu

ústredia spochybňujúcu oprávnenie komory vydávať záväzné stanovisko k otázke, či

advokát v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným stráca pre účely

sociálneho poistenia status samostatne zárobkovo činnej osoby, sa snažil vyvrátiť

predložením dôvodovej správy k novele zákona o advokácii, z ktorej vyplýva oprávnenie

komory vydávať záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 zákona

o advokácii a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou, napr. pre

účely poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-67 z 12. októbra 2010 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho označené

práva podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Zásadnou právnou otázkou

v konaní bolo posúdenie, či možno sťažovateľa zapísaného v zozname advokátov komory,

ktorý sa stal spoločníkom a konateľom advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným bez

možnosti vykonávať advokáciu samostatne, naďalej považovať za samostatne zárobkovo

činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a požadovať od neho povinné

platenie poistného na dôchodkové a nemocenské poistenie. Všeobecné súdy v tejto otázke

zaujali stanovisko, že pokiaľ je sťažovateľ zapísaný v zozname advokátov, je nutné ho pre

účely zákona o sociálnom poistení považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu, a to až

do času, kým nebude zo zoznamu advokátov vyčiarknutý. Sťažovateľ nepovažuje takýto

výklad za ústavne konformný, pričom všeobecné súdy vôbec neskúmali možné logické

dôsledky takéhoto postupu. Pripustili také účinky právnej interpretácie a aplikácie, ktoré

nemožno v právnom štáte považovať za ústavne konformné a udržateľné.

Všeobecné súdy sa podľa sťažovateľa nevysporiadali s námietkou, že nadobudnutím

postavenia spoločníka a konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným advokát

ako fyzická osoba priamo zo zákona stráca možnosť dosahovať výkonom advokácie príjem

na vlastný účet, keďže nesmie vykonávať advokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 prvá veta

zákona o advokácii). Napriek tomu, že sťažovateľ ako fyzická osoba ostane zo zákona bez

príjmu z výkonu advokácie, všeobecné súdy od neho očakávajú, že bude naďalej viac ako

rok odvádzať poistné na povinné dôchodkové a nemocenské poistenie. Momentom zápisu

advokátskej kancelárie do zoznamu advokátskych spoločností s ručením obmedzeným

sťažovateľ prestal byť ako fyzická osoba de iure i de facto podnikateľom. Oprávnenia

i povinnosti, ktorých bol ako samostatný advokát nositeľom, prešli na advokátsku

kanceláriu a sťažovateľ od tohto momentu zo zákona nesmie konať pri výkone advokácie

na vlastný účet, teda poberať za výkon advokácie odmenu. Za situácie, keď priamo zákon

vylučuje na strane sťažovateľa ako fyzickej osoby základný znak podnikania (možnosť

dosahovať podnikateľskou činnosťou príjem), nemožno hovoriť o „oprávnení

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“ a ani nie je možné požadovať od neho

hradenie poistného.

Názor vyslovený všeobecnými súdmi treba podľa sťažovateľa považovať aj

za diskriminačný. Totiž nie každá osoba, ktorá je zapísaná v zozname advokátov, je

oprávnená advokáciu aj reálne vykonávať. Napr. osoby s pozastaveným výkonom

advokácie (§ 8 a § 9 zákona o advokácii) zostávajú naďalej zapísané v zozname advokátov,

a to i napriek tomu, že mnohí z nich dlhodobo pôsobia v iných právnických profesiách

vrátane justície a prokuratúry. Tieto osoby majú zachované vymedzené členské práva

a povinnosti voči komore, smú byť aj spoločníkmi advokátskej spoločnosti s ručením

obmedzeným, avšak advokáciu po dobu pozastavenia činnosti vykonávať nesmú. Z toho

dôvodu, rovnako ako spoločník a konateľ advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným,

nemajú ani povinnosť platiť poistenie pre prípad škody spôsobenej výkonom advokácie.

V prípade týchto osôb S. p. nepodmieňuje zánik povinného sociálneho poistenia výmazom

týchto osôb zo zoznamu advokátov ani netvrdí, že sú naďalej nositeľmi oprávnenia

na výkon advokácie v zmysle § 5 písm. c) zákona o advokácii. Napriek tomu, že sa tieto

osoby ocitajú v rovnakom právnom postavení (sú stále zapísané v zozname advokátov),

správny orgán im priznáva podstatne priaznivejšie postavenie, než v akom sa ocitá

sťažovateľ.

Napokon, podľa § 72 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii predsedníctvo komory

vydáva okrem iného aj záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 zákona

o advokácii a o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa

osobitného predpisu. V tejto súvislosti dôvodová správa k uvedenému ustanoveniu výslovne

uvádza: „Navrhované doplnenie § 71 ods. 2 písmenom k) umožňuje Slovenskej advokátskej

komore vydávať záväzné potvrdenie o forme výkonu advokácie podľa § 12 tohto zákona,

o skutočnosti, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa osobitného

predpisu, napríklad na účely poistenia podľa zákona o sociálnom poistení.“ Preto nie je

možné takéto potvrdenie ani zo strany S. p., ale ani z pohľadu všeobecných súdov svojvoľne

ignorovať, resp. spochybňovať. Nemožno považovať za ústavne prípustnú takú prax, podľa

ktorej sa napriek jasnej dikcii zákona podporenej dôvodovou správou bez právne

relevantného odôvodnenia odmieta priznať aktu komory účinok predpokladaný zákonom.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu

z 25. augusta 2011 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia najvyššieho súdu (predsedníčky senátu najvyššieho súdu) č. k.

KP 4/2012-23 z 30. októbra 2012 doručeného ústavnému súdu 9. novembra 2012 vyplýva,

že žiada sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Po zopakovaní podstatných záverov, ku ktorým najvyšší súd dospel vo svojom

rozsudku sp. zn. z 25. augusta 2011, uvádza, že rozsudok je náležite

odôvodnený. Naopak, sťažnosť proti nemu je koncipovaná vo všeobecnej rovine

a nevyplýva z nej, s ktorou právne relevantnou námietkou sa najvyšší súd nevysporiadal.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia. Treba

poukázať aj na rozhodnutie ústavného súdu č. k. -15 z 25. novembra 2010,

ktorým bola sťažnosť týkajúca sa obdobnej veci odmietnutá. K namietanému

znevýhodneniu sťažovateľa spočívajúcemu v tom, že na rozdiel od neho, v prípadoch

advokátov s pozastaveným výkonom advokácie (ktorým takisto zostáva zachované členstvo

v komore) ústredie nepodmieňuje zánik povinného nemocenského a sociálneho poistenia

výmazom týchto osôb zo zoznamu advokátov a ani netvrdí, že sú naďalej nositeľmi

oprávnenia na výkon advokácie v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, treba

poukázať na skutočnosť, že táto právna argumentácia bola zo strany sťažovateľa použitá

po prvýkrát až v sťažnosti ústavnému súdu. Preto sa s týmto argumentačným výkladom

sťažovateľa k dotknutým právnym normám ústredie, krajský súd a ani najvyšší súd nemohli

vysporiadať. Napriek tomu, že uvedená argumentácia sťažovateľa prekračuje medze žaloby,

ako i odvolania proti rozsudku krajského súdu, najvyšší súd k nej zaujal stanovisko.

V súvislosti s dôchodkovým poistením advokáta treba mať na zreteli dva judikáty a právne

stanoviská schválené správnym kolégiom najvyššieho súdu, a to rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. júla 2011 (publikovaný pod poradovým číslom 66 Zbierky

stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka 4/2012“), ako

aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2011 (publikovaný

pod poradovým číslom 67 zbierky 4/2012). Správne kolégium najvyššieho súdu sa na

základe odôvodnenia rozsudku sp. zn. uznieslo na stanovisku, podľa

ktorého „I. Na posúdenie vzniku, zmeny a zániku povinného nemocenského a povinného

dôchodkového poistenia advokáta sa vzťahuje § 21 zákona o sociálnom poistení, bez ohľadu

na znenie § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje právnu formu, ktorou môže advokát

vykonávať advokáciu. II. Na účely zákona o sociálnom poistení treba advokáta, zapísaného

v zozname advokátov, vedenom Slovenskou advokátskou komorou, považovať za povinne

nemocensky a povinne dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez

ohľadu na skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo

ako spoločník, prípadne konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.“.

K účinkom pozastavenia výkonu advokácie vo vzťahu k postaveniu advokáta pre účely

zákona o sociálnom poistení správne kolégium najvyššieho súdu prijalo na základe

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. stanovisko, podľa ktorého

„Z o advokácii v znení neskorších predpisov

vyplýva, že od okamihu pozastavenia výkonu advokácie, advokát už nie je oprávnený

poskytovať právne služby, a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa

osobitného predpisu, aj keď je naďalej zapísaný v zozname advokátov. Skutočnosť, že

advokát od okamihu prerušenia výkonu advokácie nie je oprávnený poskytovať právne

služby, má na účely zákona o sociálnom poistení za následok, že od tohto okamihu nemožno

advokáta považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c/ Zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.“. Sťažovateľ

príkladmo poukazuje na to, že osoby s pozastaveným výkonom advokácie podľa § 8 a § 9

zákona o advokácii naďalej zostávajú zapísané v zozname advokátov napriek tomu, že

mnohí z nich dlhodobo pôsobia v iných právnických profesiách, tieto osoby majú

zachované vymedzené členské práva a povinnosti voči komore, smú byť napr. aj

spoločníkmi advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným, avšak advokáciu po dobu

pozastavenia činnosti vykonávať nesmú. Podľa názoru sťažovateľa napriek tomu, že tieto

osoby sa ocitajú v rovnakom postavení (sú stále zapísané v zozname advokátov), správny

orgán im priznáva podstatne priaznivejšie postavenie, než v akom sa ocitá sťažovateľ ako

spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Sťažovateľ však výslovne

nekonkretizuje, čím je postavenie advokáta – konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným

založenej podľa § 15 zákona o advokácii, nepriaznivejšie ako postavenie advokáta, ktorý

má pozastavený výkon advokácie. Základným a spoločným následkom pozastavenia

výkonu advokácie z ktorékoľvek dôvodu podľa § 8 ods. 1 a 2 zákona o advokácii je, že

advokát v čase pozastavenia výkonu advokácie svoju profesiu advokáta nevykonáva, resp.

nesmie vykonávať, a to žiadnym spôsobom v rámci foriem výkonu advokácie, ktorú zákon

o advokácii v ustanovení § 12 ods. 1 písm. a) až e) pripúšťa, a to či už samostatne, alebo

v združení s inými advokátmi, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti, ako

komplementár komanditnej spoločnosti alebo konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii počas pozastavenia výkonu advokácie advokát

nie je oprávnený poskytovať právne služby podľa tohto zákona, t. j. nesmie vykonávať

podstatný predmet činnosti svojej profesie ako slobodného povolania, avšak podľa § 9

ods. 1 písm. a) zákona o advokácii advokátovi počas tohto obdobia nezaniká účasť

v spoločnosti s ručením obmedzeným založenej podľa § 15 zákona o advokácii, keďže ako

spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným nevykonáva advokáciu, avšak ako konateľ

áno. Počas pozastavenia výkonu advokácie advokát nie je vyčiarknutý zo zoznamu

advokátov, keďže po odpadnutí dôvodov pozastavenia činnosti (napr. skončenie jeho

pôsobenia v iných právnych profesiách ako uvádza sťažovateľ) tento pokračuje vo výkone

advokácie a dosahuje príjem z tejto činnosti na rozdiel od situácie, keď počas pozastavenia

výkonu advokácie takýto príjem nedosahuje. Nie je možné na posúdenie diskriminácie

porovnávať právne postavenie advokáta s pozastaveným výkonom advokácie (zapísaným

v zozname advokátov), keď z tejto činnosti ako podnikateľ nedosahuje príjem, s právnym

postavením advokáta vykonávajúceho svoju profesiu ako konateľ spoločnosti s ručením

obmedzeným [§ 12 ods. 1 písm. e) v spojení s § 15 zákona o advokácii] a dosahujúceho

príjem podľa § 21 ods. 1 až 3 zákona o sociálnom poistení plynúci mu z osobného výkonu

jeho profesie. Z pohľadu účelu zákona o sociálnom poistení upravujúceho na princípe

určitého stupňa solidarity podmienky účasti na povinnom nemocenskom a povinnom

dôchodkovom poistení nie je akceptovateľné, aby bez priamej zmeny zákona o sociálnom

poistení zmenou zákona o advokácii zavedením rozšírenia foriem výkonu advokácie bola

oproti ostatným slobodným povolaniam a samostatne podnikajúcim osobám dosahujúcim

príjem z podnikania pozitívne diskriminovaná skupina advokátov – konateľov spoločnosti

s ručením obmedzeným založenej podľa zákona o advokácii. Rozšírením foriem výkonu

advokácie nebola zmenená samotná podstata a charakter slobodného povolania, akým

výkon advokácie bezpochyby je. Naďalej ostáva nezmenené a platné, že advokát je pre

účely zákona o sociálnom poistení považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Táto

skutočnosť však nijako neovplyvňuje jeho možnosť vykonávať svoju profesiu

v obchodných formách predpokladaných ustanovením § 12 ods. 1 písm. a) až e) zákona

o advokácii, ktoré sa realizujú v obchodných vzťahoch. Preto v konečnom dôsledku niet

žiadnej spojitosti medzi odôvodnením napadnutého rozsudku a namietaným porušením

základných práv sťažovateľa.

Z repliky sťažovateľa z 30. novembra 202 doručenej ústavnému súdu faxom

3. decembra 2012 a poštou 4. decembra 2012 vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ ako advokát

vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, bolo pre posúdenie

otázky, či je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom

poistení, rozhodujúce výlučne to, že je osobou zapísanou v zozname advokátov, a to až

do času, kým nebude z takéhoto zoznamu vyčiarknutý. Od tohto čisto formálneho kritéria

bola odvodená jeho povinnosť naďalej odvádzať poistné na dôchodkové a nemocenské

poistenie bez ohľadu na to, že ako fyzická osoba stratil zo zákona možnosť dosahovať

priamy (zdaniteľný) príjem z výkonu advokácie. Najvyšší súd výslovne odmietol názor, že

by zo strany ústredia mala byť skúmaná aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti

advokáta, teda reálna možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vo vlastnom

mene a na vlastný účet vykonávať. Naproti tomu v prípade osôb s pozastaveným výkonom

advokácie podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii zaujal najvyšší súd úplne opačné

stanovisko. Pri pozastavení výkonu advokácie skúmal práve materiálnu stránku oprávnenia

na vykonávanie činnosti advokáta a dospel k záveru, že aj keď je taká osoba zapísaná

v zozname advokátov, nemožno ju považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu,

pretože v skutočnosti nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Pokiaľ by boli na advokátov s pozastaveným výkonom činností najvyšším súdom

aplikované rovnaké kritériá ako na sťažovateľa, museli by byť takisto považovaní

za samostatne zárobkovo činné osoby a povinne hradiť poistné na dôchodkové

a nemocenské poistenie, pretože sú rovnako zapísaní v zozname advokátov. Takýto prístup

je jednoznačne diskriminačný v neprospech sťažovateľa, pretože tie isté právne normy boli

v prípade osôb s obdobným právnym postavením aplikované úplne opačným spôsobom

a osobám s pozastaveným výkonom advokácie bolo priznané podstatne priaznivejšie

postavenie než sťažovateľovi. Pritom právne postavenie osoby s pozastaveným výkonom

advokácie a advokáta vykonávajúceho advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením

obmedzeným je takmer zhodné. Ani jeden z nich priamo zo zákona nemôže ako fyzická

osoba priamo dosahovať výkonom advokácie zdaniteľný príjem. To prakticky znamená,

že na úhradu predmetného povinného poistného na nemocenské a dôchodkové poistenie

môžu použiť výlučne súkromné, už zdanené prostriedky. Pritom nemožno vylúčiť,

že zároveň budú odvádzať ďalšie poistné na sociálne poistné, napr. zo mzdy, resp. v prípade

advokáta – konateľa z príjmu vyplácaného v priebehu roka advokátskou spoločnosťou

s ručením obmedzeným. K námietke najvyššieho súdu, podľa ktorej sťažovateľ začal

namietať svoje znevýhodnenie v porovnaní s advokátmi s pozastaveným výkonom činnosti

až v sťažnosti ústavnému súdu, treba uviesť, že zásah do svojich práv namieta od samého

počiatku. Nemohol však rozumne predpokladať, že najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia bude požadovať jeho výmaz zo zoznamu advokátov na to, aby mu zaniklo

postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Navyše, sťažnosťou napadnutý rozsudok

časovo predchádza citovanému rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. (ako

i zmieňovaným publikovaným stanoviskám najvyššieho súdu), preto sťažovateľ v čase

podania sťažnosti mohol výlučne vychádzať z toho, že mal vedomosť o viac ako štyroch

prípadoch pozastavenia činnosti advokáta, keď pobočka bez problémov prijala odhlášku

zo sociálneho poistenia a netrvala na pokračovaní v povinnom platení poistného. I pri

rešpektovaní princípu solidarity, na ktorom je náš sociálny systém postavený, považuje

sťažovateľ za jednoznačne protiústavné, pokiaľ je nútený hradiť poistné z už zdanených

súkromných prostriedkov, a to na základe toho, že sa právne normy neaplikujú správne.

V súvislosti s dopytom ústavného súdu uvádza, že poistné za obdobie od januára 2009

do decembra 2010 v snahe predísť exekučnému vymáhaniu napokon uhradil, čo však

neznamená, že by uplatnený nárok považoval za legitímny. Za obdobie od januára 2009

do júna 2009 išlo o sumu 873,80 €. Za obdobie od júla 2009 do júna 2010 to bolo

3 052,80 €. Mesačne to predstavuje sumu 254,40 €. Napokon, za obdobie od júla 2010

do decembra 2010 to bolo 581,40 € (96,90 € mesačne). V prvých dvoch obdobiach bola

mesačná výška poistného a príspevkov určená percentuálnou sadzbou z vymeriavacieho

základu dosiahnutého v rozhodujúcom období.

V treťom období sa vychádzalo z čiastkového základu dane vo výške 5 080 €, ktorý

sťažovateľ ako advokát vykázal za rok 2009 (keď od 9. februára 2009 bola založená

advokátska spoločnosť s ručením obmedzeným). Platili sa minimálne mesačné odvody

v sume 96,90 €. K tomu treba dodať, že od založenia advokátskej spoločnosti s ručením

obmedzeným sťažovateľ nepoberá žiaden príjem, a to či už v podobe mzdy, podielu

na zisku a pod.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. -12 z 22. marca 2012,

vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj ústrediu s tým, aby sa aj ono mohlo

vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknuté vo svojich

právach.

Z vyjadrenia ústredia sp. zn. 43347-2/2012-BA z 19. októbra 2012 doručeného

ústavnému súdu 30. októbra 2012 vyplýva, že na posudzovanie právneho postavenia

samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia je právne záväzné

ustanovenie § 5 zákona o sociálnom poistení. Vo vzťahu k postaveniu advokáta je

relevantné ustanovenie § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého

za samostatne zárobkovo činnú osobu sa považuje každá fyzická osoba, ktorá má

oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej

osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného

predpisu. Preto každý advokát zapísaný v zozname advokátov vedenom komorou sa odo

dňa tohto zápisu považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona

o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010. Nadobudnutie právneho

postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia nezakladá

automaticky advokátovi povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.

Vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne

zárobkovo činnej osoby (advokáta) závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou

zárobkovou činnosťou dosiahnutou za predchádzajúci kalendárny rok. Až pri dosiahnutí

príjmu relevantného na vznik povinného poistenia ustanoveného zákonom vzniká povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie od 1. júla nasledujúceho

kalendárneho roka. V prípade, ak osoba nedosiahne relevantný príjem, nevzniká, resp.

zaniká jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. Postavenie

samostatne zárobkovej činnej osoby jej však trvá i naďalej, samozrejme, za predpokladu,

že táto osoba aj naďalej spĺňa podmienky ustanovené v § 5 zákona o sociálnom poistení

v znení účinnom do 31. decembra 2010. Zánik povinného nemocenského poistenia

a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby je preto

podmienený nielen nedosiahnutím relevantného príjmu, ale aj stratou právneho postavenia

samostatne zárobkovo činnej osoby. Právne skutočnosti podmieňujúce stratu právneho

postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby a tým aj zánik jej povinného nemocenského

poistenia a povinného dôchodkového poistenia sú taxatívne vymedzené v § 21 ods. 4

zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010. Z dikcie § 5 písm. c)

zákona o sociálnom poistení vyplýva, že povinné nemocenské poistenie a povinné

dôchodkové poistenie zaniká, a to buď dňom zániku oprávnenia na vykonávanie činnosti

podľa osobitného predpisu, alebo odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon

činnosti je osoba povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa

svojho vyhlásenia nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť podľa § 5 písm. c). Iné

právne skutočnosti podmieňujúce zánik právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej

osoby uvedenej v § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení tento zákon nepozná.

Skutočnosť, že advokát zapísaný do zoznamu advokátov zmení formu výkonu advokácie,

nie je právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti

podľa osobitného predpisu. Ustanovenie § 12 zákona o advokácii upravuje len formu

výkonu advokácie, zmenou ktorej nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo

činnej osoby, pretože mu nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. Vyplýva to aj

zo skutočnosti, že odkaz k § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení uvádza aj zákon

o advokácii ako celok, teda nielen jeho niektoré ustanovenie. Zmena formy výkonu

advokácie má za následok len zmenu v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta, keďže príjem

advokáta, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, je

zdaňovaný ako príjem zo závislej činnosti. V dôsledku uvedeného môže advokátovi

zaniknúť povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie k 1. júlu

kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý sa posudzuje príjem

z podnikania. Rovnako ako pri posudzovaní právneho postavenia advokáta v súvislosti

so zmenou formy výkonu advokácie postupovalo ústredie aj pri posudzovaní právneho

postavenia advokáta v súvislosti s pozastavením oprávnenia na výkon advokácie. Podľa

právneho názoru ústredia pre posúdenie právneho postavenia advokáta nie je rozhodujúce,

či fyzická osoba aj skutočne vykonáva činnosť podľa osobitného predpisu, ale to, či táto

osoba má oprávnenie na výkon činnosti podľa tohto osobitného predpisu. Pozastavenie

výkonu činnosti advokáta má za následok, že advokát nie je oprávnený poskytovať právne

služby podľa zákona o advokácii, ale zároveň tým nie je vylúčená možnosť advokáta

poskytovať iné služby v súlade s osobitnými predpismi. Pri pozastavení výkonu advokácie

advokátovi nezaniká oprávnenie na výkon advokácie, stále zostáva zapísaný v zozname

advokátov. Keďže je v období pozastavenia výkonu naďalej držiteľom oprávnenia podľa

osobitného predpisu, spĺňa podmienku, na základe ktorej sa na účely sociálneho poistenia aj

v tomto období považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu. Pozastavenie výkonu

advokácie môže mať vplyv len na zánik povinného nemocenského poistenia a povinného

dôchodkového poistenia advokáta, a to od 1. júla kalendárneho roka, ak jeho príjem za

predchádzajúci kalendárny rok v dôsledku pozastavenia výkonu advokácie nedosiahne

zákonom ustanovenú sumu. V tomto prípade advokát síce nestráca status samostatne

zárobkovo činnej osoby, ale zaniká mu povinné nemocenské poistenie a povinné

dôchodkové poistenie, čoho dôsledkom je aj zánik odvodovej povinnosti. Z uvedených

skutočností jednoznačne vyplýva, že ústredie tak zmenu formy výkonu advokácie, ako aj

pozastavenie výkonu advokácie za obdobie do 31. decembra 2010 nepovažovalo za

skutočnosti, v dôsledku ktorých by právne postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo

činnej osoby zaniklo. Na rozdiel od zmeny formy výkonu advokácie v prípade pozastavenia

výkonu advokácie sa krajské súdy, ako aj najvyšší súd s postupom ústredia nestotožnili

a vo svojich rozhodnutiach zaujali stanovisko, v zmysle ktorého v dôsledku pozastavenia

výkonu advokácie advokát, ktorý je i naďalej zapísaný do zoznamu advokátov, nie je

oprávnený poskytovať právne služby, a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti

podľa osobitného predpisu, a preto ho nemožno považovať za samostatne zárobkovo činnú

osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra

2010. Uvedený právny názor bol publikovaný aj v zbierke 4/2012. Konkrétne bol

zverejnený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2011.

Ústredie pred publikáciou rozsudku vyjadrilo svoje nesúhlasné stanovisko. Preto tvrdenie

sťažovateľa, podľa ktorého postup ústredia je v prípadoch zmeny formy výkonu advokácie

a pozastavenia výkonu advokácie odlišný, je nesprávne. Právne účinky pozastavenia výkonu

advokácie boli v zákone o sociálnom poistení upravené až od 1. januára 2011, a to v tom

zmysle, že samostatne zárobkovo činnej osobe sa prerušuje povinné nemocenské poistenie

a povinné dôchodkové poistenie v období, v ktorom má pozastavené prevádzkovanie

živnosti, pozastavený výkon činnosti alebo pozastavenú činnosť. V dôsledku tohto

ustanovenia sa od 1. januára 2011 advokátovi nevykonávajúcemu advokáciu z dôvodu jej

pozastavenia prerušuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.

Ústredie napokon zdôrazňuje, že potvrdenie vydané komorou podľa § 71 ods. 2 písm. k)

zákona o advokácii osvedčuje iba to, akým spôsobom je advokácia fyzickou osobou

vykonávaná. Komora nemôže rozhodovať o vzniku či zániku povinného nemocenského

poistenia a povinného dôchodkového poistenia advokáta, pretože táto právomoc prináleží

ústrediu.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -67 z 12. októbra 2010.

Ustanovenie § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem samostatne

zárobkovo činnej osoby. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie

na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej

činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom komorou až do času,

kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť

považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení.

Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky a dôchodkovo poistený a vznik a zánik tohto

poistenia sa viaže na podmienky uvedené v § 21 zákona o sociálnom poistení, ktoré

sťažovateľ k 3. februáru 2009 nespĺňal. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava

obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, ktorý upravuje formu, akou môže advokát vykonávať

advokáciu, lebo základným predpokladom na výkon advokácie je vykonávanie takejto

činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon

advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu

advokátov vedeného komorou. Vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba

podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia

vykonávať túto činnosť. Navyše, § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky,

za ktorých môžu advokáti vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením

obmedzeným, a účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia

na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu

byť len advokáti a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov,

v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30.

marca 2010, je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je výsledkom jeho rozhodovacej

činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri

rozhodovaní je viazaný , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom

( ). Vydaniu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca

2010 predchádzali iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr.

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2009), ktoré považovali

právny názor ústredia za správny a tento považuje za správny aj ďalšia rozhodovacia prax

všeobecných súdov. V tejto súvislosti treba tiež poukázať na názor ústavného súdu, ktorý už

v obdobnej veci vyslovil, že predmetný právny výklad nevykazuje nedostatky, ktoré by

odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu ().

V súvislosti so sťažovateľom uvádzaným potvrdením komory treba poznamenať, že

uvedené je jedným z podkladov rozhodnutia, pričom komora ako samosprávna stavovská

organizácia nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad ustanovení zákona o sociálnom

poistení voči tretím osobám, záväznosť voči tretím osobám nie je predpokladaná ani

v dôvodovej správe, na ktorú sťažovateľ odkazoval a ktorá navyše ani nemá právnu

záväznosť.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2009, ako aj

z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2010 vyplýva, že v nich

išlo o posudzovanie po skutkovej stránke analogických prípadov ako vo veci sp. zn.

z 25. augusta 2011, pričom odôvodnenie týchto rozsudkov je v podstate

doslovne zhodné s odôvodnením rozsudku vo veci sp. zn. z 25. augusta 2011.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010 vyplýva, že

v ňom išlo o posudzovanie po skutkovej stránke analogického prípadu ako vo veci teraz

pertraktovanej. Podľa názoru najvyššieho súdu pre riadny výklad ustanovenia § 5 písm. c)

zákona o sociálnom poistení má rozhodujúci význam slovné spojenie „oprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“, z ktorého jednoznačne vyplýva, že

nielen existencia osobitného oprávnenia vo forme listiny alebo preukazu (tzv. formálny

základ pre výkon platených činností), ale aj samotná faktická možnosť držiteľa tohto

oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať (tzv. materiálna stránka výkonu činnosti), teda

možnosť reálne vykonávať advokáciu, sú podmienkami sine qua non, bez naplnenia ktorých

nie je možné hovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho

poistenia.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -15 z 25. novembra 2010 vyplýva,

že ním bola odmietnutá sťažnosť advokátky JUDr. A. H. (ďalej len „sťažovateľka“) proti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2010. Podľa názoru

ústavného súdu treba sťažnosť namietajúcu porušenie a ,

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru považovať za zjavne neopodstatnenú. Najvyšší súd

jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky nevyhovel.

Jeho rozsudok preto nie je arbitrárny, ale ani zjavne neodôvodnený. Treba ho považovať

za ústavne konformný. Pokiaľ sťažovateľka poukázala na iné rozhodnutie najvyššieho súdu

(sp. zn. z 30. marca 2010) s tým, že najvyšší súd vydal v krátkej dobe po sebe

diametrálne odlišné rozsudky v rovnakých prípadoch, čo je podľa jej tvrdenia v rozpore

s ústavnou zásadou právnej istoty, treba upriamiť pozornosť aj na iné rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktoré z hľadiska času ich vydania predchádzali rozsudku najvyššieho

súdu z 30. marca 2010. V rozsudku sp. zn. z 26. novembra 2009 v rovnakej

skutkovej situácii zaujal rovnaký právny názor. Preto možno konštatovať, že v čase vydania

rozsudku sp. zn. z 31. marca 2010 už existoval rozsudok sp. zn.

z 26. novembra 2009. Najvyšší súd teda konal v čase vydania rozsudku

vo veci sp. zn. v súlade s princípom právnej istoty, rozhodol v súlade

s ustálenou judikatúrou a neodchýlil sa vo svojom rozhodnutí od dovtedajšej rozhodovacej

praxe v obdobných prípadoch. Až rozsudok sp. zn. z 30. marca 2010 je

prípadne spôsobilý dovtedajší stav právnej istoty narušiť.

K tomu treba dodať, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (, ). V prípade namietaného porušenia zákazu

diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru (diskriminácia podľa sťažovateľky mala spočívať

v tom, že najvyšší súd porušením zásady právnej istoty v neprospech sťažovateľky túto

diskriminoval vo vzťahu k iným advokátom nachádzajúcim sa v rovnakej situácii, keď

nerovnako právne posúdil ich prípady, a to s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. marca 2010) treba konštatovať, že k porušeniu zákazu

diskriminácie nemohlo z už uvedených dôvodov dôjsť.

Podľa právnej vety rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla 2010

uverejnenej v zbierke 4/2012 pod poradovým číslom 66 „Na posúdenie vzniku, zmeny

a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia advokáta sa

vzťahuje § 21 zákona o sociálnom poistení, bez ohľadu na znenie § 12 zákona o advokácii,

ktorý upravuje právnu formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu. Na účely zákona

o sociálnom poistení treba advokáta, zapísaného v zozname advokátov, vedenom

Slovenskou advokátskou komorou, považovať za povinne nemocensky a povinne

dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či

advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo ako spoločník, prípadne či

konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.“.

Podľa právnej vety rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011 uverejnenej v zbierke 4/2012 pod poradovým číslom 67 „Z § 9 ods. 1

písm. a) o advokácii v znení neskorších predpisov vyplýva, že od

okamihu pozastavenia výkonu advokácie advokát už nie je oprávnený poskytovať právne

služby, a teda nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, aj keď

je naďalej zapísaný v zozname advokátov. Skutočnosť, že advokát od okamihu prerušenia

výkonu advokácie nie je oprávnený poskytovať právne služby, má na účely zákona

o sociálnom poistení za následok, že od tohto okamihu nemožno advokáta považovať

za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.“.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola(...)

prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne(...) o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch(...).

Podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra

2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má

oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej

osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného

predpisu.

Podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra

2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy

samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto

oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku

pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa

osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť

samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

Podľa § 15 ods. 2 zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením

obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti. Ak výkon advokácie

v mene spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáciu

vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako

konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu

samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej

spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však

môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci

alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Sťažovateľ tvrdí, že ako spoločník a konateľ advokátskej spoločnosti s ručením

obmedzeným bez možnosti vykonávať advokáciu samostatne nemôže byť považovaný

za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.

Opiera sa pritom aj o to, že v prípadoch, v ktorých má advokát pozastavený výkon

advokácie, ústredie uznáva, že takýto advokát nie je samostatne zárobkovo činnou osobou.

Najvyšší súd a ústredie sú naproti tomu presvedčení, že advokát vykonávajúci

advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je i naďalej samostatne

zárobkovo činnou osobou, a to aj v prípade, ak nemá možnosť vykonávať advokáciu

samostatne, keďže jeho oprávnenie vykonávať advokáciu stále trvá vzhľadom

na pretrvávajúcu existenciu jeho zápisu v zozname advokátov. Najvyšší súd je zároveň toho

názoru, že advokát, ktorý má pozastavený výkon advokácie, prestáva byť samostatne

zárobkovo činnou osobou. V rozpore s tým podľa názoru ústredia i takéhoto advokáta bolo

potrebné do 31. decembra 2010 považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné venovať sa najprv námietke najvyššieho súdu,

podľa ktorej sťažovateľ ani v rámci správneho konania, ale ani v rámci prieskumného

konania pred všeobecnými súdmi nepoukazoval na to, že správne orgány odlišne posudzujú

postavenie advokáta – konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným a advokáta

s pozastaveným výkonom advokácie. Poukázal na to až v konaní vedenom ústavným

súdom. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že práve pre nedostatok takejto

argumentácie zo strany sťažovateľa sa ani on danou otázkou v rámci prieskumného konania

nezaoberal. Najvyšší súd teda vlastne naznačuje, že sťažovateľ nevyužil možnosť domáhať

sa svojho práva takýmto spôsobom v náležitom čase a na náležitom mieste.

V uvedenej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ vo svojom podaní

ústavnému súdu tvrdil, že správne orgány podľa jeho vedomostí v prípadoch advokátov

s pozastaveným výkonom advokácie bez ďalšieho uznávajú, že takíto advokáti momentom

pozastavenia výkonu advokácie prestávajú byť samostatne zárobkovo činnými osobami.

Toto svoje sťažnostné tvrdenie však sťažovateľ ústavnému súdu nepreukázal. Z vyjadrenia

ústredia naopak vyplýva, že tvrdenie sťažovateľa nezodpovedá skutočnosti, pričom

z vyjadrenia najvyššieho súdu možno zistiť, že takýto právny názor v protiklade

so stanoviskom ústredia zaujal až najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn.

z 28. septembra 2011, pričom rozhodnutie s príslušnou právnou vetou bolo uverejnené

v zbierke 4/2012 pod poradovým číslom 67.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že sťažovateľ námietku

odlišného právneho posúdenia prípadov advokátov s pozastaveným výkonom advokácie

z objektívnych príčin nemohol relevantným spôsobom uplatňovať ani v rámci správneho

konania, ale ani v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy

. Je to zrejmé zo skutočnosti, že konanie pred všeobecnými

súdmi sa ukončilo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011,

pričom rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. , ktorým sa dospelo k názoru, že

advokát s pozastaveným výkonom advokácie nie je samostatne zárobkovo činnou osobou,

bol vyhlásený až 28. septembra 2011 a v zbierke bol uverejnený ešte neskôr v priebehu roku

2012. Preto podľa presvedčenia ústavného súdu treba námietku považovať za včas

a na správnom mieste uplatnenú.

Zrejme z rovnakého dôvodu najvyšší súd (ako na to aj sám poukazuje) neanalyzoval

v rozsudku sp. zn. z 25. augusta 2011 vzájomný vzťah medzi advokátom –

konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným a advokátom s pozastaveným výkonom

advokácie z toho hľadiska, či sú tieto prípady obdobné v súvislosti s otázkou kvalifikácie

takýchto advokátov ako osôb samostatne zárobkovo činných. To isté sa vzťahuje aj

na analýzu ústavného súdu v jeho uznesení č. k. -15 z 25. novembra 2010.

Je potrebné konštatovať, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. septembra 2011 uverejnený v zbierke 4/2012 v pod poradovým číslom 67 (v ktorom sa

dospelo k záveru, že advokát s pozastaveným výkonom advokácie nie je samostatne

zárobkovo činnou osobou) vzbudzuje z ústavnoprávneho hľadiska závažné otázky o tom, či

závery v ňom prijaté obstoja vedľa záverov vyplývajúcich z rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. júla 2010 (zhodných so závermi teraz skúmaného rozsudku

najvyššieho súdu).

Podľa názoru ústavného súdu jadro právnej problematiky riešenej v už uvedených

dvoch publikovaných rozsudkoch najvyššieho súdu sa javí obdobné do takej miery, že to

vylučuje odchylné závery.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

„Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď.“

()

„K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu

zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak najvyšší súd rozhodne odlišným spôsobom, ako

v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo

bola v danej veci sťažovateľkinmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v jej iných

obdobných konaniach.“ ()

Najvyšší súd vidí zásadný rozdiel medzi právnym postavením advokáta – konateľa

spoločnosti s ručením obmedzeným a advokáta s pozastaveným výkonom advokácie v tom,

že (hoci v oboch prípadoch zostáva advokát zapísaný v zozname advokátov) kým advokát

s pozastaveným výkonom advokácie nemôže advokáciu vykonávať a nedosahuje z nej

príjem, zatiaľ advokát – konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným advokáciu vykonáva

a dosahuje z výkonu advokácie príjem.

Argumentácia najvyššieho súdu sa nejaví ako dostatočne presvedčivá.

Je potrebné predovšetkým konštatovať, že predpoklad najvyššieho súdu, podľa

ktorého mal sťažovateľ od chvíle, keď začal vykonávať advokáciu ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným, za výkon advokácie príjem, sa javí byť bez opory vo vykonaných

dôkazoch. Sťažovateľ totiž tvrdí, že nijaký príjem za svoju činnosť ako konateľa

v inkriminovanom období nedosiahol.

Odhliadnuc od uvedenej nezrovnalosti treba v zásadnej rovine uviesť, že oprávnenie

na výkon činnosti advokáta ako slobodného povolania v postavení samostatne zárobkovo

činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovine tvorenej existenciou zápisu v zozname

advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednak právom vykonávať advokáciu, ako aj

právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti. Advokát, ktorý je síce oprávnený

vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovať príjem z advokátskej činnosti

(nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet), nespĺňa materiálnu podmienku na to, aby

mohol byť považovaný za osobu samostatne zárobkovo činnú v zmysle § 5 písm. c) zákona

o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010.

Možno preto uzavrieť, že správne orgány ako iné orgány Slovenskej republiky

neposkytli sťažovateľovi ochranu uplatneného práva, čím došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa , resp.

listiny. Najvyšší súd toto pochybenie nenapravil, čím došlo k porušeniu základného práva

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa ,

resp. čl. 36 ods. 2 listiny. Zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedený záver už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením a , a a 5 listiny, dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011 a vec vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa

právnym názorom ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013