Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 570/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. C., N., zastúpeného spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. C. s. r. o., N., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Ing. M. C., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 31. januára

2012 doručená sťažnosť JUDr. M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. septembra 2011 (ďalej len ,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ s účinnosťou od 1. augusta

2010 ukončil výkon advokácie samostatne ako fyzická osoba podľa § 12 ods. 1 písm. a)

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o advokácii“) a od tohto dátumu začal vykonávať advokáciu ako konateľ

a spoločník obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. C. s. r. o.

Zároveň sťažovateľovi k 4. augustu 2010 na základe ním podaného oznámenia

o ukončení podnikania ohlasovacej živnosti adresovanému Obvodnému úradu Nitra, odboru

živnostenského podnikania, zaniklo živnostenské oprávnenie vo všetkých predmetoch

podnikania.

3. Sťažovateľ sa domnieval, že zánikom živnostenského oprávnenia k 4. augustu

2010 a ukončením výkonu advokácie samostatne ako fyzickej osoby k 1. augustu 2010

zanikla aj jeho účasť na nemocenskom a dôchodkovom poistení v zmysle zákona

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o sociálnom poistení“), a preto podal S., pobočke N. odhlášku z predmetného poistenia.

4. S. sa nestotožnila s názorom sťažovateľa o zániku jeho účasti ako samostatne

zárobkovo činnej osoby na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení

s odôvodnením, že u sťažovateľa došlo od 1. augusta 2010 len k zmene formy výkonu

advokácie, keď začal vykonávať advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením

obmedzeným, čo je však vo vzťahu k aplikácii zákona o sociálnom poistení právne

bezvýznamné.

5. S., pobočka N. rozhodnutím č. k. , č. z.: z 13.

decembra 2010 rozhodla, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie sťažovateľa ako

samostatne zárobkovo činnej osoby k 31. júlu 2010 nezaniklo z dôvodu, že „Zmenou formy

výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby

podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, a ani povinné nemocenské poistenie a

povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení,

pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.“.

6. Na odvolanie sťažovateľa S., ústredie B. (ďalej len „S.“) rozhodnutím č. k.

2/2011-BA z 11. februára 2011 potvrdila prvostupňové rozhodnutie S., pobočky N. Keďže

sťažovateľ nesúhlasil so závermi S., podal na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Krajský

súd sa pri preskúmaní prvostupňového rozhodnutia S. i druhostupňového rozhodnutia s.

stotožnil s ich závermi a rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2011 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že

potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil

v podstatnom takto:

«Podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie

advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má

za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby

zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa

§ 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona

o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21

zákona o sociálnom poistení.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda

oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská

advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5

písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto

činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť

advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byt' len advokáti,

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Aj keď žalobcovi zaniklo živnostenské oprávnenie dňom 4. augusta 2010, táto

skutočnosť je v danom prípade právne irelevantná, pretože žalobca má stále oprávnenie

na vykonávanie činnosti podľa zákona o advokácii, a teda je považovaný, za samostatne

zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.

Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. marca 2010, sp. zn. je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu je

výsledkom jeho rozhodovacej činnosti v individuálnej veci, každý sudca je pri výkone svojej

funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa a 5 a zákonom ( SR). Vydaniu rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. marca 2010, sp. zn. ,

predchádzali iné rozhodnutia najvyššieho súdu v rovnakej skutkovej situácii (napr.

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2009, sp. zn.

), ktoré považovali právny názor žalovanej za správny a tento považuje za

správny aj ďalšia rozhodovacia prax všeobecných súdov. V tejto súvislosti najvyšší súd

poukazuje tiež na názor ústavného súdu, ktorý už v obdobnej veci vyslovil, že „predmetný

právny výklad najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o

porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v alebo práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. l dohovoru“ (-15).»

7. Sťažovateľ namietal závery rozsudku najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok

považoval za nepreskúmateľný, arbitrárny, majúci za následok porušenie jeho označených

základných práv zaručených . V podanej ústavnej sťažnosti argumentoval:

«Podľa ustanovenia § 15 ods. 6 ZoA (zákon o advokácii, pozn.), advokát ktorý

vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne

vykonávat' advokáciu samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti

alebo komanditnej spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 2 ZoA je advokátom ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie

Slovenská advokátska komora. Vo vzťahu k samotnému výkonu advokácie a povinnému

sociálnemu poisteniu je však relevantný výlučne spôsob výkonu advokácie. Zápis

do zoznamu advokátov je považovaný za nevyhnutný predpoklad k poskytovaniu právnych

služieb, nepredstavuje však možnosť vykonávať advokáciu samostatne, keďže jej výkon je

obmedzený právo jedinou voľbou formy jej výkonu.

Ako advokát - fyzická osoba, však činnosť podľa § 3 v spojení s § 5 ods. 1 písm. c)

ZSP nevykonáva, a preto nemôže podliehať povinnému sociálnemu poisteniu.

Advokáciu vykonáva spoločnosť s ručením obmedzeným ako právnická osoba, ktorej

štatutárnym orgánom je sťažovateľ.

V zmysle ustanovenia § 21 ods. 4 písm. b) ZSP (zákon o sociálnom poistení, pozn.)

(v znení účinnom do 31.12.2010) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové

poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom

zániku týchto oprávnení.

Keďže ZSP podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. b) rozumie pod SZČO fyzickú osobu,

ktorá má oprávnenie prevádzkovať živnosť, dňom zániku tejto živnosti malo zaniknúť aj

povinné sociálne poistenie.

Výkladom, ktorý uviedol Najvyšší súd SR, teda nastala absurdná situácia, že

sťažovateľ aj keď podľa zákona o advokácií nemôže vykonávať činnosť ako samostatne

zárobkovo činná osoba, je povinný platiť z tejto „nečinnosti“ poistné v zmysle zákona

o sociálnom poistení. Ide o situáciu, ktorú zákonodarca zjavne nemal v úmysle, pretože sa

prieči celému systému sociálneho poistenia založeného na odvode dávok zo zárobkovej

činnosti nie nečinnosti. ...

Nakoľko vo veci nie je jednoznačný výklad zákona, je potrebné poukázať na úmysel

zákonodarcu, ktorý sa prejavil v novelizovaní predmetného ustanovenia (§21 ods. 4 ZSP)

s účinnosťou od 01.01.2011, kde sa uvádza formulácia... poistenie samostatne zárobkovo

činnej osobe zaniká vždy dňom, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo

prevádzkovanie činnosti uvedenej v §3 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 a 3... V novelizovanom

ustanovení sa používa pojem „nie je oprávnená“ t. j. nie len pojem „zaniklo oprávnenie“.

Týmto zákonodarca špecifikoval svoju vôľu, ktorá aj vinou Najvyššieho súdu SR bola

chybne aplikovaná a v súčasnosti je zrejmé, že sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo

činná osoba.

Podstatné však je, že S. aj na podklade napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR rozhodla o vyrúbení omeškaného zaplatenia odvodov od 01.08.2010 do 31.12.2010 v

celkovej sume 748,32 Eur, čím prišlo k nezákonnému zásahu do vlastníckeho práva

sťažovateľa, nakoľko ide o exekučný titul, ktorý bol aj zaplatený. Možnou nápravou je iba

zrušenie napadnutého rozhodnutia.»

8. Sťažovateľ v argumentácii poukazuje i na odlišnú judikatúru v obdobnom prípade,

konkrétne na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010, na ktorý

odkázal aj v konaní pred všeobecnými súdmi.

9. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

a priznal mu náhradu trov konania.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

alebo ).

14. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

15. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom

najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia S. v správnom súdnictve

boli porušené jeho základné práva garantované a . Zo sťažnosti

možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie označených základných práv v tom, že

najvyšší súd urobil nesprávne právne závery (stotožniac sa so závermi vyslovenými v

rozsudku krajského súdu aj s názorom S.) v otázke povinného nemocenského a

dôchodkového poistenia fyzickej osoby zapísanej v zozname advokátov Slovenskej

advokátskej komory a vykonávajúcej advokáciu ako spoločník a konateľ obchodnej

spoločnosti a neaplikoval ústavne súladný výklad § 15 zákona o advokácii v spojení s § 5

zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozsudku.

16. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vo viacerých skutkovo a právne

podobných veciach už zaujal právny názor prvý senát ústavného súdu, ktorý obsahovo

obdobné sťažnosti opakovane odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (

zo 7. septembra 2010, z 8. februára 2012, z 29. februára 2012).

Keďže I. senát ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní danej veci nedospel

k odchylnému právnemu názoru a ani nezistil žiadne zásadné skutkové odlišnosti, vychádzal

z uvedených rozhodnutí.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho

posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným

súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ).

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , ).

19. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali

nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení

záverov najvyššieho súdu. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie,

ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny, náležite odôvodnil, dostatočne

sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery tak, ako

sú citované v bode 6 tohto uznesenia.

20. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (nadväzujúci na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

21. Neobstojí ani námietka sťažovateľa o „nepreskúmateľnosti“ rozsudku

najvyššieho súdu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší

súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. K tej časti argumentácie, v ktorej sťažovateľ poukazuje na odlišnú judikatúru

najvyššieho súdu v obdobnom prípade a namieta, že sa s ňou najvyšší súd v napadnutom

rozsudku nevysporiadal, ústavný súd poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný

právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve najvyššiemu súdu. Zároveň však

ústavný súd dodáva, že najvyšší súd napokon v odôvodnení rozsudku reagoval aj na tieto

námietky sťažovateľa s tým, že na podporu svojich záverov poukázal na ďalšiu zhodnú

rozhodovaciu prax všeobecných súdov i ústavného súdu ().

23. V závere sťažovateľ namietal i porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa . Keďže porušenie tohto základného práva malo spočívať len

v arbitrárnosti záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd s poukazom

na konštantnú judikatúru opakovane uvádza, že označené základné právo na súdnu ochranu

podľa porušené nebolo, a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani

k porušeniu sťažovateľom označeného práva vlastniť majetok (mutatis mutandis

, , ).

24. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012