Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 1/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. 15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2015 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci

zjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky

a II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke zachovania statusu samostatne

zárobkovo činnej osoby advokáta po zmene formy výkonu advokácie zo samostatného

výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným pre

účely o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

vyslovených v uznesení III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. septembra 2012, v nálezoch II. senátu Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. februára 2013, sp. zn. z 21. februára

2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel

v súvislosti s prerokovaním veci sp. zn. , prijal toto

s t a n o v i s k o :

Návrh sa z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola doručená

sťažnosť advokáta JUDr. Karola Kovára pre namietané porušenie jeho základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2011. Vec bola vedená pred

III. senátom ústavného súdu pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol od roku 2000 advokátom zapísaným

v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, pričom 1. februára 2006 ukončil

vykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciu začal vykonávať podľa

s použitím o advokácii v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti

s ručením obmedzeným. Na základe toho sťažovateľ doručil Sociálnej poisťovni registračný

list – odhlášku svojej osoby ako samostatne zárobkovo činnej osoby a oznámil, že

1. februára 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciu

začal vykonávať ako spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. V rozpore

s týmito skutočnosťami bolo sťažovateľovi 16. septembra 2008 doručené rozhodnutie

pobočky Sociálnej poisťovne č. 700 0211341908 GC04/08 z 15. augusta 2008, ktorým mu

predpísala dlžnú sumu poistného v celkovej výške 234 043 Sk (7 768,80 €) za obdobie

od januára 2004 do júna 2008. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 3. októbra

2008 odvolanie, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodnutím

č. 322 8069 GC 04/2008 zo 4. marca 2009 rozhodla tak, že zrušila rozhodnutie

prvostupňového orgánu a vrátila mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie z toho dôvodu,

že prvostupňový orgán mal rozhodnúť najskôr o zániku (resp. že nezaniklo) povinného

sociálneho poistenia sťažovateľa k spornému dátumu, t. j. k 10. februáru 2006, a až po

vydaní tohto rozhodnutia mohol vydať rozhodnutie o predpísaní poistného na sociálne

poistenie. Následne pobočka Sociálnej poisťovne 20. marca 2009 vydala rozhodnutie č. 705

0210000005 , ktorým rozhodla, že sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej

osobe nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení k 10.

februáru 2006. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 22. apríla 2009 odvolanie, o

ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodla tak, že rozhodnutím č.

322 3341 GC 09/2009 zo 14. mája 2009 odvolanie sťažovateľa zamietla a prvostupňové

rozhodnutie potvrdila. Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave 7. júla 2009 žalobu o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. 322 3341 GC 09/2009

zo 14. mája 2009. Krajský súd v Bratislave o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S

126/09 68 z 20. októbra 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. O podanom odvolaní

sťažovateľa najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. z 30. júna

2011 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. z 20. októbra 2010

potvrdil.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 30. júna 2011 odôvodnil takto:

«Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej činnosti je podmienená jeho

zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým

advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný

za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného

dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo

poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto

poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 cit. zákona.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.

Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do

zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Nie je možné súhlasiť

s názorom žalobcu, že slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa

osobitného predpisu“ v ust. § 5 písm. c) predpokladá aj možnosť držiteľa tohto oprávnenia

regulovanú činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet vykonávať (materiálna stránka

výkonu činností), pretože to z ustanovenia § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení

nevyplýva, naopak, z predmetného ustanovenia vyplýva, že vymedzenie pojmu samostatne

zárobkovo činná osoba je odvodené len od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť

advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.»

Sťažovateľ bol toho názoru, že najvyšší súd vykladal a aplikoval príslušné

ustanovenia o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a zákona o advokácii svojvoľne, pretože poprel ich

účel a význam, na základe čoho dospel k nesprávnemu právneho názoru, a to, že sťažovateľ

je i po 10. februári 2006, keď sa stal spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, stále

samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely predpisov sociálneho poistenia, keďže je

stále osobou zapísanou v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, a teda aj

osobou, ktorá má oprávnenie na výkon samostatnej advokátskej činnosti [§ 5 písm. c)

zákona o sociálnom poistení]. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd pri výklade

dotknutých ustanovení, a to najmä už uvedeného § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení

a § 15 ods. 6 zákona o advokácii však absolútne neprihliadol na jeho argumenty spočívajúce

v zákonnej prekážke pre výkon advokácie samostatne, ktorá mu bráni byť zárobkovo

činným samostatne, a teda zároveň spôsobuje zánik statusu sťažovateľa ako samostatne

zárobkovo činnej osoby.

III. senát ústavného súdu uznesením č. k. z 12. septembra 2012

sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V odôvodnení tohto rozhodnutia III. senát ústavného súdu uviedol:

„Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jeho

rozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, že

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd

dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto pohľadu

hodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je realizované základné právo

účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že z vlastnej

rozhodovacej činnosti mu je známa judikatúra najvyššieho súdu vo veciach ďalšieho trvania

povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestali

vykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať ako konatelia a spoločníci

spoločností s ručením obmedzeným. Túto judikatúru ústavný súd hodnotí ako stabilnú.

Rovnaký záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiam

namietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.

Ústavný súd v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb

podľa (napr. , , ,

) preskúmaval viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzali

z právneho názoru, podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu

na výkon v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik

povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia.“

Obdobne rozhodol ústavný súd a svoje rozhodnutie odôvodnil aj vo veciach sp. zn.

zo 4. júna 2014, sp. zn. z 2. októbra 2013, sp. zn.

zo 7. septembra 2010, sp. zn. z 8. februára 2012, sp. zn.

z 29. februára 2012, sp. zn. z 28. novembra 2012, sp. zn.

z 28. marca 2012, sp. zn. z 1. marca 2012 a sp. zn.

z 23. septembra 2010.

Podstata týchto vecí spočívala vo vyriešení otázky, či po zmene formy výkonu

advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným ostáva advokátovi zachovaný status samostatne zárobkovo činnej

osoby podľa zákona o sociálnom poistení, keď je síce naďalej zapísaný v zozname

advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, avšak podľa § 15 ods. 2 zákona

o advokácii advokát ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným vykonáva advokáciu

v mene a na účet spoločnosti.

2. II. senát ústavného súdu nálezmi sp. zn. z 21. februára 2013

a sp. zn. z 21. februára 2013 konštatoval porušenie sťažovateľmi

označených základných práv ( , dohovoru, resp.

a 2 Listiny základných práv a slobôd), rozsudky najvyššieho súdu zrušil, veci mu vrátil

na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnostiam nevyhovel.

Nález ústavného súdu sp. zn. z 21. februára 2013 bol uverejnený pod

č. 16/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s touto

právnou vetou: „Oprávnenie na výkon činnosti advokáta ako slobodného povolania

v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovine

tvorenej existenciou zápisu v zozname advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednak

právom vykonávať advokáciu, ako aj právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti.

Advokát, ktorý je síce oprávnený vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovať

príjem z advokátskej činnosti (nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet), nespĺňa

materiálnu podmienku na to, aby mohol byť považovaný za osobu samostatne zárobkovo

činnú v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra

2010.“

Nález ústavného súdu sp. zn. z 21. februára 2013 bol uverejnený pod

č. 17/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s touto

právnou vetou: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu

advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto

zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status advokáta podľa zákona

o advokácii ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom

poistení.“

3. Ústavnému súdu bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť advokáta JUDr. Romana

Kašubu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov podľa ,

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. decembra 2012. Konanie o tejto sťažnosti je vedené pred

ústavným súdom pod sp. zn. .

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. domáhal proti

Sociálnej poisťovni ako žalovanému (ďalej len „žalovaná“) preskúmania zákonnosti

rozhodnutia pobočky žalovanej vo Zvolene (ďalej len „pobočka žalovanej“) č. 7010 205

08 SZČO 3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústredia žalovanej č. 322 6214 GC 04/2008

z 15. januára 2009, ktorými bolo rozhodnuté vo veci zániku povinného nemocenského

poistenia a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 178 ods. 1

písm. a) prvého bodu zákona o sociálnom poistení tak, že sťažovateľovi ako samostatne

zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie

30. júna 2008 nezaniklo. Pobočka žalovanej vo veci rozhodovala po tom, čo jej sťažovateľ

doručil 8. júla 2008 registračný list fyzickej osoby – odhlášku z povinnej účasti na

nemocenskom a dôchodkovom poistení k 30. júnu 2008 odôvodnenú potvrdením

Slovenskej advokátskej komory o zániku oprávnenia vykonávať advokáciu ako fyzická

osoba od 1. júla 2008, v ktorom bolo uvedené, že od 1. júla 2008 je sťažovateľ oprávnený

poskytovať právne služby len v mene spoločnosti Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o.

(ďalej len „spoločnosť“). Pobočka žalovanej skonštatovala s poukazom na § 2 ods. 1 zákona

o advokácii, podľa ktorého advokátom je ten, kto je zapísaný v zozname advokátov

vedenom Slovenskou advokátskou komorou, že advokát zapísaný do zoznamu advokátov

nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovej činnej osoby.

Ustanovenie § 12 zákona o advokácii upravuje spôsob a formu výkonu advokácie,

na základe ktorého advokát môže vykonávať advokáciu samostatne a (okrem iného) aj ako

konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Podľa názoru pobočky žalovanej výkon

advokácie podľa § 12 zákona o advokácii je len formou výkonu advokácie a zmenou formy

jej výkonu nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5

písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské a povinné dôchodkové

postenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretože advokátovi

nezaniká oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu

k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona o sociálnom

poistení právne bezvýznamná. Preto pobočka žalovanej rozhodla, že sťažovateľovi povinné

nemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe

k 30. júnu 2008 nezaniklo. Ústredie žalovanej rozhodnutím č. 322 6214 GC 04/2008

z 15. januára 2009 rozhodnutie pobočky č. 7010 205 08 SZČO 3 z 28. augusta 2008

potvrdilo. Následne pobočka žalovanej vyzvala sťažovateľa ako samostatne zárobkovo

činnú osobu výzvami č. 7012 2520006009 č. 7012 2520006109

zo 16. marca 2009 na zaplatenie neodvedeného poistného na nemocenské poistenie,

poistného na starobné poistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistného

na invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity za mesiace júl 2008

až december 2008 spolu v sume 3 579,45 € a za mesiace január 2009 až február 2009 spolu

v sume 1 625,80 €.

Krajský súd rozsudkom č. k. 89 z 21. októbra 2009 obe rozhodnutia

žalovanej podľa (ďalej len „OSP“)

zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil [po tom, čo

poukázal na znenie § 12 ods. 1, § 15 ods. 2 zákona advokácii a § 5 písm. c) a d) zákona

o sociálnom poistení] tým, že neobstojí názor žalovanej, podľa ktorého žalovaná „považuje

zmocnenie § u 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení označujúceho za samostatne

zárobkovo činné osoby i všetky ďalšie osoby, ktoré majú oprávnenie na vykonávanie

činností podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii), ktoré sú vymenované v § 12 ods. 1

písm. a/ e/ zákona o advokácii. Takémuto záveru odporuje zákonné ustanovenie § 5

písm. d/ zákona o sociálnom poistení(...), pre účely zákona o sociálnom poistení možno za

samostatne zárobkovo činné osoby z hľadiska zákona o advokácii považovať tých

advokátov, ktorí vykonávajú advokáciu samostatne alebo v združení spolu s inými

advokátmi a ďalej spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov

komanditnej spoločnosti, ale nie konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, pokiaľ títo

sú zároveň advokátmi podľa zákona o advokácii. (...) zmena výkonu formy advokácie má

v tomto zmysle vplyv i na posúdenie advokáta, či vystupuje ako samostatne zárobkovo činná

osoba alebo nie v zmysle o sociálnom poistení. Na základe toho

potom nemohol sa krajský súd stotožniť s právnym záverom napadnutého rozhodnutia a toto

ako nezákonné zrušil, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.

Najvyšší súd na odvolanie žalovanej uznesením sp. zn. z 25. marca

2010 rozsudok krajského súdu č. k. 89 z 21. októbra 2009 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 195 z 10. júna

2011 tak, že obe rozhodnutia žalovanej podľa zrušil a vec vrátil žalovanej

na ďalšie konanie. Uviedol, že do prípadného zjednotenia odlišných názorov najvyššieho

súdu má právo zotrvať na svojom právnom názore, ktorý je obdobný ako bol vyslovený

najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. .

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2012 rozsudok

krajského súdu č. k. 195 z 10. júna 2011 zmenil tak, že žalobu zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že existencia oprávnenia advokáta na

vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom

Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto

zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu

pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky

poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1

písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky

upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.

Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda

oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie slovenská

advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5

písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto

činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť

advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

(...) V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej

komory, najvyšší súd poznamenáva, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia,

pričom Slovenská advokátska komora, nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad

ustanovení zákona o sociálnom postení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako

samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len

dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom

verejnej správy. Ďalej treba poukázať na skutočnosť, že v uvedenej veci je aj názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zjednotený, lebo rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 1. júla 2011, sp. zn. , v ktorom bol vyslovený rovnaký

právny názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66.“

Sťažnosť doručenú ústavnému sudu sťažovateľ odôvodnil tým, že rozsudok

najvyššieho súdu považuje za neodôvodnený, arbitrárny, nepresvedčivý, nezákonný,

nespravodlivý a z ústavného hľadiska neudržateľný. Najvyšší súd sa dostatočne

nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa. Najvyšší súd nijako nereagoval na existenciu

potvrdenia Daňového úradu Zvolen z 12. júna 2009 (že sťažovateľ nie je od 1. júla 2008

registrovaný ako daňový subjekt oprávnený na podnikanie), na čl. VII ods. 3 zakladateľskej

listiny spoločnosti z 23. júna 2008 (podľa ktorého sťažovateľ nemôže vykonávať advokáciu

samostatne) ani na potvrdením preukázaný postup Všeobecnej zdravotnej poisťovne voči

sťažovateľovi, ktorá neregistruje sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnú osobu, hoci

zákonná definícia samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zdravotného a sociálneho

poistenia je rovnaká. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd sa nedostatočne

vysporiadal s existenciou potvrdenia Slovenskej advokátskej komory č. 7/2009 JUDr.

De/Ma z 21. septembra 2009 a jeho záväzným charakterom podľa § 71 ods. 2 písm. k)

zákona o advokácii. Najvyšší súd bol povinný vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí aj

s dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2010, ktorý

dospel v obdobnej veci k záveru, podľa ktorého advokáta po zmene výkonu formy

advokácie za samostatne zárobkovo činnú osobu pre účely sociálneho poistenia považovať

nemožno.

Ústavný súd uznesením č. k. 14 z 19. júna 2013 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. II. senát ústavného súdu pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vo veci

sp. zn. dospel k záveru, že vo veci je potrebné zotrvať na právnom názore

vyslovenom v nálezoch sp. zn. z 21. februára 2013 a sp. zn.

z 21. februára 2013.

Vzhľadom na existenciu uznesení ústavného súdu (uvedených v bode I.1)

o odmietnutí obdobných sťažnosti ústavným súdom ako zjavne neopodstatnených predložil

II. senát ústavného súdu vec plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia odchýlnych

právnych názorov s návrhom na vyslovenie právnej vety:

Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie

na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene

formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osoby

pre účely zákona o sociálnom poistení.

II.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) senát, ktorý v súvislosti

so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho

názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu

návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne

o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu.

Podľa ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených

v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých

sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.

Podľa sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.

Podľa je ústavný súd spôsobilý v pléne konať

a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.

Podľa plénum ústavného súdu sa uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa

zamietne.

V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní

desiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.

Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná

väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa druhej a tretej vety

a zamietnutý.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015