Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PLz. ÚS 1/2015
PDF · 453.31 KB
No categories available
PLz. ÚS 1/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PLz. ÚS 1/2015 15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2015 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny
Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci
zjednotenia odchylných právnych názorov III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky
a II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky k otázke zachovania statusu samostatne
zárobkovo činnej osoby advokáta po zmene formy výkonu advokácie zo samostatného
výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným pre
účely zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
vyslovených v uznesení III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 426/2012 z 12. septembra 2012, v nálezoch II. senátu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára
2013 a v stanovisku II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ku ktorému dospel
v súvislosti s prerokovaním veci sp. zn. II. ÚS 335/2013, prijal toto
s t a n o v i s k o :
Návrh sa z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola doručená
sťažnosť advokáta JUDr. Karola Kovára pre namietané porušenie jeho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a čl. 14 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna 2011. Vec bola vedená pred
III. senátom ústavného súdu pod sp. zn. III. ÚS 426/2012.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol od roku 2000 advokátom zapísaným
v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, pričom 1. februára 2006 ukončil
vykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciu začal vykonávať podľa
§ 12 ods. 1 písm. e) s použitím § 15 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti
s ručením obmedzeným. Na základe toho sťažovateľ doručil Sociálnej poisťovni registračný
list – odhlášku svojej osoby ako samostatne zárobkovo činnej osoby a oznámil, že
1. februára 2006 ukončil vykonávanie advokácie ako fyzická osoba – advokát a advokáciu
začal vykonávať ako spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. V rozpore
s týmito skutočnosťami bolo sťažovateľovi 16. septembra 2008 doručené rozhodnutie
pobočky Sociálnej poisťovne č. 700 0211341908 GC04/08 z 15. augusta 2008, ktorým mu
predpísala dlžnú sumu poistného v celkovej výške 234 043 Sk (7 768,80 €) za obdobie
od januára 2004 do júna 2008. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 3. októbra
2008 odvolanie, o ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodnutím
č. 322 8069 GC 04/2008 zo 4. marca 2009 rozhodla tak, že zrušila rozhodnutie
prvostupňového orgánu a vrátila mu vec na nové prerokovanie a rozhodnutie z toho dôvodu,
že prvostupňový orgán mal rozhodnúť najskôr o zániku (resp. že nezaniklo) povinného
sociálneho poistenia sťažovateľa k spornému dátumu, t. j. k 10. februáru 2006, a až po
vydaní tohto rozhodnutia mohol vydať rozhodnutie o predpísaní poistného na sociálne
poistenie. Následne pobočka Sociálnej poisťovne 20. marca 2009 vydala rozhodnutie č. 705
0210000005 GC09/09, ktorým rozhodla, že sťažovateľovi ako samostatne zárobkovo činnej
osobe nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení k 10.
februáru 2006. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ 22. apríla 2009 odvolanie, o
ktorom Sociálna poisťovňa, ústredie ako odvolací orgán rozhodla tak, že rozhodnutím č.
322 3341 GC 09/2009 zo 14. mája 2009 odvolanie sťažovateľa zamietla a prvostupňové
rozhodnutie potvrdila. Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave 7. júla 2009 žalobu o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. 322 3341 GC 09/2009
zo 14. mája 2009. Krajský súd v Bratislave o podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 2 S
126/09 68 z 20. októbra 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. O podanom odvolaní
sťažovateľa najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna
2011 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 126/2009 68 z 20. októbra 2010
potvrdil.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 7 Sžso 53/2010 z 30. júna 2011 odôvodnil takto:
«Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej činnosti je podmienená jeho
zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým
advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu. To má za následok, že musí byť považovaný
za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného
dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo
poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto
poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 cit. zákona.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona
o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo
základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou
osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie.
Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do
zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora. Nie je možné súhlasiť
s názorom žalobcu, že slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu“ v ust. § 5 písm. c) predpokladá aj možnosť držiteľa tohto oprávnenia
regulovanú činnosť vo vlastnom mene a na vlastný účet vykonávať (materiálna stránka
výkonu činností), pretože to z ustanovenia § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení
nevyplýva, naopak, z predmetného ustanovenia vyplýva, že vymedzenie pojmu samostatne
zárobkovo činná osoba je odvodené len od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť
advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie
advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,
a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti
stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.»
Sťažovateľ bol toho názoru, že najvyšší súd vykladal a aplikoval príslušné
ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a zákona o advokácii svojvoľne, pretože poprel ich
účel a význam, na základe čoho dospel k nesprávnemu právneho názoru, a to, že sťažovateľ
je i po 10. februári 2006, keď sa stal spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti, stále
samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely predpisov sociálneho poistenia, keďže je
stále osobou zapísanou v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, a teda aj
osobou, ktorá má oprávnenie na výkon samostatnej advokátskej činnosti [§ 5 písm. c)
zákona o sociálnom poistení]. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd pri výklade
dotknutých ustanovení, a to najmä už uvedeného § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení
a § 15 ods. 6 zákona o advokácii však absolútne neprihliadol na jeho argumenty spočívajúce
v zákonnej prekážke pre výkon advokácie samostatne, ktorá mu bráni byť zárobkovo
činným samostatne, a teda zároveň spôsobuje zánik statusu sťažovateľa ako samostatne
zárobkovo činnej osoby.
III. senát ústavného súdu uznesením č. k. III. ÚS 426/2012 22 z 12. septembra 2012
sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V odôvodnení tohto rozhodnutia III. senát ústavného súdu uviedol:
„Podľa názoru ústavného súdu argumenty najvyššieho súdu odôvodňujúce výrok jeho
rozhodnutia sa javia ako legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd zastáva názor, že
napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové
dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd
dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. Preto rozhodnutie, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ svojho výroku, je potrebné z tohto pohľadu
hodnotiť ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktorým je realizované základné právo
účastníka konania na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.
Na tomto mieste považuje ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že z vlastnej
rozhodovacej činnosti mu je známa judikatúra najvyššieho súdu vo veciach ďalšieho trvania
povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia u advokátov, ktorí prestali
vykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať ako konatelia a spoločníci
spoločností s ručením obmedzeným. Túto judikatúru ústavný súd hodnotí ako stabilnú.
Rovnaký záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiam
namietajúcim spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.
Ústavný súd v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb
podľa čl. 127 ústavy (napr. IV. ÚS 342/2010, I. ÚS 290/2010, II. ÚS 508/2010,
III. ÚS 118/2012) preskúmaval viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vychádzali
z právneho názoru, podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu
na výkon v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik
povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia.“
Obdobne rozhodol ústavný súd a svoje rozhodnutie odôvodnil aj vo veciach sp. zn.
I. ÚS 266/2014 zo 4. júna 2014, sp. zn. I. ÚS 599/2013 z 2. októbra 2013, sp. zn.
I. ÚS 290/2010 zo 7. septembra 2010, sp. zn. I. ÚS 64/2012 z 8. februára 2012, sp. zn.
I. ÚS 93/2012 z 29. februára 2012, sp. zn. I. ÚS 570/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn.
III. ÚS 118/2012 z 28. marca 2012, sp. zn. IV. ÚS 103/2012 z 1. marca 2012 a sp. zn.
IV. ÚS 342/2010 z 23. septembra 2010.
Podstata týchto vecí spočívala vo vyriešení otázky, či po zmene formy výkonu
advokácie zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti
s ručením obmedzeným ostáva advokátovi zachovaný status samostatne zárobkovo činnej
osoby podľa zákona o sociálnom poistení, keď je síce naďalej zapísaný v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, avšak podľa § 15 ods. 2 zákona
o advokácii advokát ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným vykonáva advokáciu
v mene a na účet spoločnosti.
2. II. senát ústavného súdu nálezmi sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013
a sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 konštatoval porušenie sťažovateľmi
označených základných práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 36 ods. 1
a 2 Listiny základných práv a slobôd), rozsudky najvyššieho súdu zrušil, veci mu vrátil
na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnostiam nevyhovel.
Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnený pod
č. 16/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s touto
právnou vetou: „Oprávnenie na výkon činnosti advokáta ako slobodného povolania
v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby treba vidieť nielen vo formálnej rovine
tvorenej existenciou zápisu v zozname advokátov, ale aj v materiálnej rovine danej jednak
právom vykonávať advokáciu, ako aj právom dosahovať príjem z advokátskej činnosti.
Advokát, ktorý je síce oprávnený vykonávať advokáciu, avšak nie je oprávnený dosahovať
príjem z advokátskej činnosti (nemôže túto činnosť vykonávať na vlastný účet), nespĺňa
materiálnu podmienku na to, aby mohol byť považovaný za osobu samostatne zárobkovo
činnú v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra
2010.“
Nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013 bol uverejnený pod
č. 17/2013 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky s touto
právnou vetou: „Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu
advokácie na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto
zmene formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status advokáta podľa zákona
o advokácii ani status samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zákona o sociálnom
poistení.“
3. Ústavnému súdu bola 11. apríla 2013 doručená sťažnosť advokáta JUDr. Romana
Kašubu, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012. Konanie o tejto sťažnosti je vedené pred
ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 335/2013.
Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ sa žalobou doručenou Krajskému súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 23 S 32/2009 domáhal proti
Sociálnej poisťovni ako žalovanému (ďalej len „žalovaná“) preskúmania zákonnosti
rozhodnutia pobočky žalovanej vo Zvolene (ďalej len „pobočka žalovanej“) č. 7010 205
08 SZČO 3 z 28. augusta 2008 a rozhodnutia ústredia žalovanej č. 322 6214 GC 04/2008
z 15. januára 2009, ktorými bolo rozhodnuté vo veci zániku povinného nemocenského
poistenia a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 178 ods. 1
písm. a) prvého bodu zákona o sociálnom poistení tak, že sťažovateľovi ako samostatne
zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
30. júna 2008 nezaniklo. Pobočka žalovanej vo veci rozhodovala po tom, čo jej sťažovateľ
doručil 8. júla 2008 registračný list fyzickej osoby – odhlášku z povinnej účasti na
nemocenskom a dôchodkovom poistení k 30. júnu 2008 odôvodnenú potvrdením
Slovenskej advokátskej komory o zániku oprávnenia vykonávať advokáciu ako fyzická
osoba od 1. júla 2008, v ktorom bolo uvedené, že od 1. júla 2008 je sťažovateľ oprávnený
poskytovať právne služby len v mene spoločnosti Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o.
(ďalej len „spoločnosť“). Pobočka žalovanej skonštatovala s poukazom na § 2 ods. 1 zákona
o advokácii, podľa ktorého advokátom je ten, kto je zapísaný v zozname advokátov
vedenom Slovenskou advokátskou komorou, že advokát zapísaný do zoznamu advokátov
nadobúda na účely sociálneho poistenia postavenie samostatne zárobkovej činnej osoby.
Ustanovenie § 12 zákona o advokácii upravuje spôsob a formu výkonu advokácie,
na základe ktorého advokát môže vykonávať advokáciu samostatne a (okrem iného) aj ako
konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Podľa názoru pobočky žalovanej výkon
advokácie podľa § 12 zákona o advokácii je len formou výkonu advokácie a zmenou formy
jej výkonu nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5
písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské a povinné dôchodkové
postenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, pretože advokátovi
nezaniká oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu
k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona o sociálnom
poistení právne bezvýznamná. Preto pobočka žalovanej rozhodla, že sťažovateľovi povinné
nemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe
k 30. júnu 2008 nezaniklo. Ústredie žalovanej rozhodnutím č. 322 6214 GC 04/2008
z 15. januára 2009 rozhodnutie pobočky č. 7010 205 08 SZČO 3 z 28. augusta 2008
potvrdilo. Následne pobočka žalovanej vyzvala sťažovateľa ako samostatne zárobkovo
činnú osobu výzvami č. 7012 2520006009 GC23/09 č. 7012 2520006109 GC23/09
zo 16. marca 2009 na zaplatenie neodvedeného poistného na nemocenské poistenie,
poistného na starobné poistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistného
na invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu solidarity za mesiace júl 2008
až december 2008 spolu v sume 3 579,45 € a za mesiace január 2009 až február 2009 spolu
v sume 1 625,80 €.
Krajský súd rozsudkom č. k. 23 S 32/2009 89 z 21. októbra 2009 obe rozhodnutia
žalovanej podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil [po tom, čo
poukázal na znenie § 12 ods. 1, § 15 ods. 2 zákona advokácii a § 5 písm. c) a d) zákona
o sociálnom poistení] tým, že neobstojí názor žalovanej, podľa ktorého žalovaná „považuje
zmocnenie § u 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení označujúceho za samostatne
zárobkovo činné osoby i všetky ďalšie osoby, ktoré majú oprávnenie na vykonávanie
činností podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii), ktoré sú vymenované v § 12 ods. 1
písm. a/ e/ zákona o advokácii. Takémuto záveru odporuje zákonné ustanovenie § 5
písm. d/ zákona o sociálnom poistení(...), pre účely zákona o sociálnom poistení možno za
samostatne zárobkovo činné osoby z hľadiska zákona o advokácii považovať tých
advokátov, ktorí vykonávajú advokáciu samostatne alebo v združení spolu s inými
advokátmi a ďalej spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov
komanditnej spoločnosti, ale nie konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným, pokiaľ títo
sú zároveň advokátmi podľa zákona o advokácii. (...) zmena výkonu formy advokácie má
v tomto zmysle vplyv i na posúdenie advokáta, či vystupuje ako samostatne zárobkovo činná
osoba alebo nie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Na základe toho
potom nemohol sa krajský súd stotožniť s právnym záverom napadnutého rozhodnutia a toto
ako nezákonné zrušil, pretože vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.“.
Najvyšší súd na odvolanie žalovanej uznesením sp. zn. 7 Sžso 5/2010 z 25. marca
2010 rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 32/2009 89 z 21. októbra 2009 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 23 S 32/2009 195 z 10. júna
2011 tak, že obe rozhodnutia žalovanej podľa § 250j ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil žalovanej
na ďalšie konanie. Uviedol, že do prípadného zjednotenia odlišných názorov najvyššieho
súdu má právo zotrvať na svojom právnom názore, ktorý je obdobný ako bol vyslovený
najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 1 Sžso 7/2009.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžso 87/2011 z 13. decembra 2012 rozsudok
krajského súdu č. k. 23 S 32/2009 195 z 10. júna 2011 zmenil tak, že žalobu zamietol.
Rozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že existencia oprávnenia advokáta na
vykonávanie advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom
Slovenskou advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto
zoznamu, má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu
pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky
poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1
písm. b/ zákona o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky
upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.
Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona
o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo
základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou
osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda
oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie slovenská
advokátska komora. A práve vymedzenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5
písm. c/ zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto
činnosť.
Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti
môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť
advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie
advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti
a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti
stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.
(...) V súvislosti so žalobcom uvádzanými potvrdeniami Slovenskej advokátskej
komory, najvyšší súd poznamenáva, že uvedené dôkazy sú jedným z podkladov rozhodnutia,
pričom Slovenská advokátska komora, nie je oprávnená poskytovať záväzný výklad
ustanovení zákona o sociálnom postení voči tretím osobám, pretože už z jej povahy ako
samosprávnej stavovskej organizácie vyplýva, že môže upravovať a riadiť vzťahy len
dovnútra, teda vo vzťahu k advokátom, ktorých združuje, a nie vo vzťahu k iným orgánom
verejnej správy. Ďalej treba poukázať na skutočnosť, že v uvedenej veci je aj názor
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zjednotený, lebo rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 1. júla 2011, sp. zn. 7 Sžso 27/2010, v ktorom bol vyslovený rovnaký
právny názor v obdobnej veci, bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012, pod č. 66.“
Sťažnosť doručenú ústavnému sudu sťažovateľ odôvodnil tým, že rozsudok
najvyššieho súdu považuje za neodôvodnený, arbitrárny, nepresvedčivý, nezákonný,
nespravodlivý a z ústavného hľadiska neudržateľný. Najvyšší súd sa dostatočne
nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa. Najvyšší súd nijako nereagoval na existenciu
potvrdenia Daňového úradu Zvolen z 12. júna 2009 (že sťažovateľ nie je od 1. júla 2008
registrovaný ako daňový subjekt oprávnený na podnikanie), na čl. VII ods. 3 zakladateľskej
listiny spoločnosti z 23. júna 2008 (podľa ktorého sťažovateľ nemôže vykonávať advokáciu
samostatne) ani na potvrdením preukázaný postup Všeobecnej zdravotnej poisťovne voči
sťažovateľovi, ktorá neregistruje sťažovateľa ako samostatne zárobkovo činnú osobu, hoci
zákonná definícia samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely zdravotného a sociálneho
poistenia je rovnaká. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že najvyšší súd sa nedostatočne
vysporiadal s existenciou potvrdenia Slovenskej advokátskej komory č. 7/2009 JUDr.
De/Ma z 21. septembra 2009 a jeho záväzným charakterom podľa § 71 ods. 2 písm. k)
zákona o advokácii. Najvyšší súd bol povinný vysporiadať sa vo svojom rozhodnutí aj
s dôvodmi rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 7/2009 z 30. marca 2010, ktorý
dospel v obdobnej veci k záveru, podľa ktorého advokáta po zmene výkonu formy
advokácie za samostatne zárobkovo činnú osobu pre účely sociálneho poistenia považovať
nemožno.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 335/2013 14 z 19. júna 2013 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a v prevyšujúcej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
4. II. senát ústavného súdu pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa vo veci
sp. zn. II. ÚS 335/2013 dospel k záveru, že vo veci je potrebné zotrvať na právnom názore
vyslovenom v nálezoch sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 21. februára 2013 a sp. zn. II. ÚS 426/2012
z 21. februára 2013.
Vzhľadom na existenciu uznesení ústavného súdu (uvedených v bode I.1)
o odmietnutí obdobných sťažnosti ústavným súdom ako zjavne neopodstatnených predložil
II. senát ústavného súdu vec plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia odchýlnych
právnych názorov s návrhom na vyslovenie právnej vety:
Pokiaľ advokát zmenil formu výkonu advokácie zo samostatného výkonu advokácie
na výkon advokácie ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, po takejto zmene
formy výkonu advokácie mu nezostal zachovaný status samostatne zárobkovo činnej osoby
pre účely zákona o sociálnom poistení.
II.
Podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) senát, ktorý v súvislosti
so svojou rozhodovacou činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho
názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu
návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne
o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný
uznesením pléna ústavného súdu.
Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne vo veciach uvedených
v čl. 136 ods. 1 a 2. Plénum ústavného súdu sa uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých
sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa zamietne.
Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy sa ústavný súd skladá z trinástich sudcov.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavný súd spôsobilý v pléne konať
a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde plénum ústavného súdu sa uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh sa
zamietne.
V danom prípade na rokovaní a rozhodovaní pléna ústavného súdu boli prítomní
desiati sudcovia. Za návrh malo hlasovať minimálne 7 sudcov, ináč sa návrh zamietne.
Pretože pri hlasovaní o návrhu sudcu spravodajcu nebola dosiahnutá nadpolovičná
väčšina hlasov všetkých sudcov, návrh bol podľa čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy
a § 4 ods. 3 zákona o ústavnom súde zamietnutý.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015