Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 218/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 , a 2 Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 (ďalej len „“), a 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. apríla 2013 (ďalej aj „namietaný

rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vykonával od roku 2006 do konca

roku 2007 samostatnú advokátsku prax v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby.

Ako samostatne zárobkovo činná osoba bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistený

a riadne uhrádzal predpísané platby.

K 1. januáru 2008 sťažovateľ založil obchodnú spoločnosť (ďalej

len „spoločnosť“), ktorej bol jediným spoločníkom a konateľom, pričom jediným

predmetom podnikania tejto spoločnosti je poskytovanie právnych služieb podľa osobitného

zákona. V zakladateľskej listine o založení spoločnosti sa sťažovateľ zaviazal, že nebude

vykonávať činnosť advokáta ako samostatná fyzická osoba. Na základe tejto skutočnosti

postavenie sťažovateľa ako fyzickej osoby podnikajúcej na základe iného ako

živnostenského oprávnenia zaniklo.

Uvedené skutočnosti sťažovateľ oznámil písomne príslušným správnym orgánom,

vrátane Sociálnej poisťovne – pobočka Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), pričom

prílohou písomného oznámenia bol registračný list fyzickej osoby – odhláška. Sťažovateľ

zastáva názor, že týmto ako poistenec splnil všetky podmienky, ktoré sú ustanovené

v o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“) pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového

poistenia k 31. decembru 2007.

Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. GC09/09 zo 16. marca 2009

(ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“) rozhodla o odhláške sťažovateľa zo systému

povinného nemocenského a dôchodkového poistenia tak, že mu nezaniká účasť na

povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení k 31. decembru 2007. Označené

rozhodnutie Sociálnej poisťovne napadol sťažovateľ odvolaním.

O odvolaní sťažovateľa rozhodla Sociálna poisťovňa – ústredie rozhodnutím

č. 322 3744 GC 09/2009 zo 6. augusta 2009 (ďalej len „druhostupňové správne

rozhodnutie“) tak, že prvostupňové správne rozhodnutie čiastočne zmenila tak, že

sťažovateľovi nezaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie k 31. januáru 2007,

a vo zvyšnej časti prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila.

Právoplatné rozhodnutia správnych orgánov napadol sťažovateľ žalobou v rámci

správneho súdnictva, o ktorej na prvom stupni rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 8. júla 2011 v spojení s opravným

uznesením sp. zn. z 18. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

tak, že ju zamietol.

V rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza, že pri rozhodovaní:

„Krajský súd v Bratislave vychádzal z ustálenej judikatúry NS SR (

a ), ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR č. a dospel

k záveru, že žalovaná pri rozhodovaní vo veci postupovala v súlade so zákonom o

sociálnom poistení. Podľa názoru súdu vznik a zánik povinného nemocenského poistenia a

povinného dôchodkového poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 citovaného

zákona. Žalobca nebol vyčiarknutý zo zoznamu advokátov, preto musí byť považovaný

za samostatne zárobkovo činnú osobu pre potreby zákona o sociálnom poistení.

Advokát ako konateľ obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske

služby, je zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou

(Osvedčenie č. 4308), je naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený poskytovať

právne služby samostatne, aj keď nositeľom tohto oprávnenia je obchodná spoločnosť. Táto

spoločnosť ako právnická osoba, za ktorú koná advokát ako konateľ, je naďalej nositeľom

oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb a disponuje aj oprávnením

na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom

poistení. Aj za takýchto okolností advokát, ktorý za spoločnosť koná je aj naďalej zapísaný

v zozname advokátov a nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne, a to ani v prípade,

keby sa tohto práva vzdal v prospech spoločnosti akou je advokátska kancelária s právnou

formou spoločnosti s ručením obmedzeným. Žalobca dosiahol za rozhodujúce obdobie,

ktoré platilo pre dátum odhlásenia 31. 12. 2007, t. j. za rok 2006 príjem, ktorý bol vyšší ako

12 násobok vymeriavacieho základu vypočítaného podľa § 138 ods. 9 cit. zákona, nespĺňal

podmienky na odhlásenie z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového

poistenia ku dňu 31. 12. 2007, preto správne žalovaný rozhodol, že povinné nemocenské

a povinné dôchodkové poistenie 31. 12. 2007 nezaniklo.

Ustanovenie § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem samostatne

zárobkovo činnej osoby. Upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie

na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta na výkon advokátskej

činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu.

To má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely

zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa

§ 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona

o sociálnom poistení a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21

cit. zákona. Túto skutočnosť nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zákona

o advokácii, ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo

základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou

osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda

oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská

advokátska komora. Vymedzenie pojmu samostatne zárobkovo činná osoba podľa § 5

písm. c) zákona o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto

činnosť.

Navyše § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti

môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť

advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.“

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2013 tak, že odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol zapísaný do zoznamu

advokátov, vedeného Slovenskou advokátskou komorou, dňom 1. januára 2006 a od 1. júla

2007 bol povinne nemocensky a dôchodkovo poistený ako samostatne zárobkovo činná

osoba (SZČO). Dňom 1. januára 2008 zápisom do obchodného registra vznikla spoločnosť

, ktorej je žalobca jediným spoločníkom a konateľom. Žalobca podal

odhlášku z poistenia na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne dňa 4. januára 2008.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli

v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.

Podľa názoru najvyššieho súdu už žalovaná a následne aj súd prvého stupňa sa s týmito

námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje

za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaná ako aj krajský súd podrobne odôvodnili,

prečo žalobca, ktorý od 1. januára 2008 vykonáva činnosť advokáta ako spoločník

a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby podľa

§ 14 zákona o advokácii, je naďalej SZČO, pričom bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne

ozrejmené, že v danom prípade neboli splnené podmienky zániku povinného nemocenského

a povinného dôchodkového poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie

jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO

na účely tohto zákona a upravuje tak aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie

na vykonávanie advokátskej činnosti. Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje

špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia

spoločnosti s ručením obmedzeným. Účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná

na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu existencia oprávnenia advokáta na výkon

advokátskej činnosti, podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou

advokátskou komorou (ďalej len „SAK“) až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý

z takéhoto zoznamu alebo nedošlo k pozastaveniu výkonu advokácie podľa § 8 zákona

o advokácii má za následok, že musí byť považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom

poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b)

a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa

viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť nemôže

ovplyvniť právna úprava, obsiahnutá v § 12 zákona o advokácii, upravujúca iba formu,

ktorou môže advokát advokáciu vykonávať, lebo základným predpokladom výkonu

advokácie je výkon takej činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované

oprávnenie.

Zákonodarca rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia

v sporných prípadoch zveril do vecnej pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne (§ 178 ods. 1

písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení). Vzhľadom na uvedené je irelevantné

potvrdenie SAK o zániku oprávnenia žalobcu vykonávať advokáciu samostatne ako fyzická

osoba. Na určenie, že potvrdenie SAK je pre Sociálnu poisťovňu záväzné, nie je súd

oprávnený, lebo pri rešpektovaní zásady trojdelenia moci v štáte a bez právneho podkladu

všeobecný súd nemôže Sociálnej poisťovni ukladať povinnosti a zasahovať do výkonu štátnej

správy. Oprávnenie SAK vydávať potvrdenie podľa § 12 zákona o advokácii (§ 71 ods. 2

písm. k/ zákona o advokácii) naviac vzniklo až od 1. októbra 2009, nie je preto relevantné

pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo 6. augusta 2009 o trvaní poistenia

k 1. januáru 2008.

Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom

do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať advokáciu.

Nositeľom tohto oprávnenia je advokát ako fyzická osoba. Žalobcovi oprávnenie

na vykonávanie činnosti ako také nezaniklo, je len osobitným zákonom limitovaný v tom, že

túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil, že advokátske služby

bude poskytovať prostredníctvom s. r. o. Oprávnenie na vykonávanie advokácie je viazané

na fyzickú osobu a nezaniká ani v prípade, že advokátsku činnosť realizuje prostredníctvom

obchodnej spoločnosti, v dôsledku čoho v danom prípade nenastali zákonom taxatívne

vymedzené skutočnosti (§ 21 zákona o sociálnom poistení) rozhodujúce pre zánik povinného

nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobcu ako SZČO. Žalobcovi po celý čas status

advokáta zostáva, svoje profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať

aj v prípade, že právne služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej

spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu,

následne, pripája meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti. Účasť advokáta

v spoločnosti s ručením obmedzeným je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie

advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov, ktorými môžu byť len advokáti,

a ktorých účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti

stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti advokáta.

Právny názor krajského i odvolacieho súdu je v súlade s právnym názorom

najvyššieho súdu, vysloveným v rozsudku sp. zn. z 1. júla 2011, ktorý bol

v rámci zabezpečenia jednotného výkladu zákonov v súlade s § 22 ods. 1 zákona

č. publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 4/2012 pod č. 66.

Pokiaľ žalobca poukazoval v priebehu odvolacieho konania na nálezy II. senátu

Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd poukazuje na to, že nálezy sp. zn.

a sú ojedinelé v rozhodovacej praxi ústavného súdu.

Ostatné senáty ústavného súdu (napríklad uznesenia sp. zn. z 29. februára

2012, sp. zn. z 12. septembra 2012 a 13 z 1. marca

2012) sťažnosti žalobcov v obdobných veciach odmietli ako zjavne neopodstatnené.»

Sťažovateľ poukazuje na to, že problematikou zániku povinnej účasti advokáta

na nemocenskom a dôchodkovom poistení pri zmene spôsobu výkonu advokácie

zo samostatného na výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzeným

sa za účinnosti zákona o sociálnom poistení opakovane zaoberali tak všeobecné súdy

v rámci správneho súdnictva, ako aj ústavný súd. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje

na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktoré sa prikláňajú k záveru,

že pri zmene spôsobu výkonu advokácie zo samostatného na výkon advokácie v mene

a na účet spoločnosti s ručením obmedzeným nedochádza k zániku povinnej účasti advokáta

na nemocenskom a dôchodkovom poistení, a konfrontuje ich so súdnymi rozhodnutiami,

v ktorých je vyslovený opačný záver, teda že pri zmene spôsobu výkonu advokácie

zo samostatného na výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzeným

dochádza k zániku povinnej účasti advokáta na nemocenskom a dôchodkovom poistení,

a na tomto základe konštatuje, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu a ústavného súdu je

nejednotná a vyvoláva stav právnej neistoty.

Sťažovateľ osobitne poukazuje na nálezy II. senátu ústavného súdu sp. zn.

a sp. zn. oba z 21. februára 2013, ktoré sú podľa jeho

tvrdenia z časového hľadiska najaktuálnejšie vo vzťahu k napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu. Sťažovateľ sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou v označených

nálezoch ústavného súdu a na tomto základe formuluje výhrady proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho odvolacími

námietkami, keďže „nedáva konkrétnu odpoveď na námietky“ a odôvodnenie napadnutého

rozsudku obsahuje iba „paušálnu argumentáciu pre skutkovo obdobné veci

bez individuálneho posúdenia konkrétnej argumentácie odvolateľa...“. Podľa sťažovateľa

najvyšší súd „úplne ignoroval moju námietku komparácie právneho postavenia subjektov

v obdobnom právnom postavení a vytýkané zreteľné črty diskriminácie imanentné

zvolenému prístupu“.

Sťažovateľ formuluje tiež výhrady k spôsobu, akým sa najvyšší súd vysporiadal

s aktuálnou judikatúrou ústavného súdu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že «Nálezy

ústavného súdu, ktoré predstavujú jeho najaktuálnejšiu rozhodovaciu prax... priamo

reflektujú na existenciu rozhodnutia R 66/2012 so závermi o ďalšej neudržateľnosti právnej

argumentácie stojacej za rozhodnutím R 66/2012. Túto skutočnosť však Porušovateľ

nielenže nijako nezohľadnil, ale dokonca absolútne odignoroval.

V tejto súvislosti si dovolím citovať relevantnú časť odôvodnenia Rozsudku, podľa

ktorej „(p)okiaľ žalobca poukazoval v priebehu odvolacieho konania na nálezy II. senátu

Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd poukazuje na to, že nálezy sp. zn.

a sú ojedinelé v rozhodovacej praxi ústavného súdu.

Ostatné senáty ústavného súdu (napríklad uznesenia sp. zn. z 29. februára

2012, sp. zn. z 12. septembra 2012 a 13 z 1. marca

2012) sťažnosti žalobcov v obdobných veciach odmietli ako zjavne neopodstatnené.».

Sťažovateľ ďalej namieta neudržateľnosť formálneho nazerania najvyššieho súdu

na existenciu oprávnenia poskytovať právne služby u advokáta, ktorý mení spôsob výkonu

advokácie a porovnáva ho s právnym postavením advokáta, ktorému bol pozastavený výkon

advokácie. Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že ako advokát – fyzická osoba od 1. januára

2008 nedosahuje žiadny príjem, čo napokon vyplýva aj z potvrdenia Slovenskej advokátskej

komory, ktoré predložil Sociálnej poisťovni.

Podaním z 21. augusta 2014 sťažovateľ zaslal ústavnému súdu rozsudok krajského

súdu sp. zn. z 30. mája 2014, ktorým tento súd vyhovel jeho žalobe a zrušil

rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava č.

z 15. októbra 2009 a Sociálnej poisťovne – ústredie č. 1139 3/2013 BA z 29. júla 2013,

ktorými bolo rozhodnuté o výške poistného na nemocenské, starobné, na invalidné poistenie

a poistenie do rezervného fondu solidarity pre sťažovateľa za obdobie január až december

2008. Tieto rozhodnutia nadväzujú na rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ktorými bolo

rozhodnuté o tom, že sťažovateľovi nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom

dôchodkovom poistení k 31. decembru 2007, ktoré napadol žalobou v správnom súdnictve,

o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 8. júla 2011

v spojení so sťažnosťou napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Zo sťažovateľom predloženého rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 30. mája 2014 vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou

ústavného súdu obsiahnutou v jeho nálezoch sp. zn. a sp. zn.

a dospel k záveru, že sťažovateľ prestal byť na účely zákona o sociálnom

poistení samostatne zárobkovo činnou osobou v dôsledku zmeny spôsobu výkonu advokácie

zo samostatného výkonu na výkon prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným.

Označený rozsudok krajského súdu napadla odvolaním Sociálna poisťovňa, pričom

zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že odvolacie konanie je najvyšším súdom vedené

pod sp. zn. , pričom o odvolaní dosiaľ najvyšší súd nerozhodol.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 04. 2013,

č. k.: sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, ústavný súd v súvislosti s predbežným

prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 , a 2 listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným

v napadnutom rozsudku, podľa ktorého zmenou spôsobu výkonu advokácie

zo samostatného výkonu advokácie na výkon advokácie v mene a na účet spoločnosti

s ručením obmedzeným nedochádza k zániku povinnej účasti advokáta na nemocenskom

a dôchodkovom poistení, keďže zastáva opačný názor, teda že zmenou spôsobu výkonu

advokácie (ktorú pôvodne vykonával samostatne a v súčasnosti ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným) prestal byť samostatne zárobkovo činnou osobou na účely

povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia.

Sťažovateľ zakladá argumentáciu o porušení svojho základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie predovšetkým na skutočnosti, že najvyšší súd

sa v napadnutom rozsudku neriadil právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými

v nálezoch sp. zn. z 21. februára 2013 a sp. zn.

z 21. februára 2013 (ďalej aj „odchylné rozhodnutia ústavného súdu“), ktorými ústavný súd

rozhodol o porušení základných práv iných sťažovateľov, pričom z odôvodnenia označených

nálezov vyplýva záver, že zmena spôsobu výkonu advokácie zo samostatného výkonu na jej

výkon ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným má za následok zánik postavenia

samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného

dôchodkového poistenia.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa je ústavný súd nútený

akceptovať jeho námietku, že judikatúra najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu vo vzťahu

ku kľúčovému problému, ktorý nastoľuje vo svojej sťažnosti, t. j. k otázke, či zmena spôsobu

výkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon ako konateľa spoločnosti s ručením

obmedzeným má (alebo nemá) za následok zánik postavenia samostatne zárobkovo činnej

osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia, nie je

jednotná, čo vyvoláva stav právnej neistoty, ktorý je žiaduce čo najskôr odstrániť.

Pokiaľ ide o judikatúru ústavného súdu k uvedenej problematike, ústavný súd

konštatuje, že až do vydania nálezov, na ktorých zakladá svoju argumentáciu sťažovateľ, t. j.

nálezov sp. zn. z 21. februára 2013 a sp. zn. z 21. februára

2013, bola jednotná a vychádzala z názoru, že zmena spôsobu výkonu advokácie na výkon

ako konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik postavenia

samostatne zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného

dôchodkového poistenia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutia

sp. zn. zo 7. septembra 2010, sp. zn. z 23. septembra 2010,

sp. zn. z 25. novembra 2010, sp. zn. z 8. februára 2012,

sp. zn. z 29. februára 2012, sp. zn. z 1. marca 2012, sp. zn.

z 28. novembra 2012, sp. zn. z 28. marca 2012 a sp. zn.

z 12. septembra 2012, ako aj uznesenia prijaté po vydaní odchylných

rozhodnutí ústavného súdu, konkrétne sp. zn. z 2. októbra 2013 a sp. zn.

zo 4. júna 2014.

Z uvedeného vyplýva, že nejednotnosť do judikatúry ústavného súdu bola vnesená

jeho II. senátom prostredníctvom nálezov označených v sťažnosti sťažovateľa. V dôsledku

tejto skutočnosti a v záujme napraviť svoje pochybenie II. senát ústavného súdu (konajúci

v už inom zložení) prerušil konanie v obdobnej právnej veci sťažovateľa R. K. vedenej pod

sp. zn. a predložil v súlade s plénu ústavného

súdu návrh na zjednotenie odchylných názorov senátov ústavného súdu s cieľom prelomiť

dosiaľ prevládajúcu judikatúru ústavného súdu k predmetnej otázke založenej na závere, že

z ústavného hľadiska je akceptovateľný právny názor všeobecných súdov, podľa ktorého

zmenou spôsobu výkonu advokácie z jej samostatného výkonu na výkon konateľa

spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik postavenia samostatne

zárobkovo činnej osoby na účely povinného nemocenského a povinného dôchodkového

poistenia. Plénum ústavného súdu uznesením sp. zn. PLz. 1/2015 zo 4. marca 2015 návrh

II. senátu ústavného súdu zamietlo.

Na tomto základe II. senát ústavného súdu, akceptujúc prevládajúcu

judikatúru senátov ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. v náleze

z 26. marca 2015 rozhodol, že základné právo sťažovateľa R. K. na súdnu ochranu a jeho

právo na spravodlivé súdne konanie porušené neboli. V tejto línii judikatúry je potrebné

v záujme právnej istoty postupovať aj vo veci sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje za nevyhnutné v súvislosti

s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa zdôrazniť, že nálezy sp. zn.

z 21. februára 2013 a sp. zn. z 21. februára 2013

predstavovali ojedinelé vybočenie z inak stabilizovanej judikatúry senátov ústavného súdu

k predmetnej problematike, ktorú je žiaduce akceptovať aj v posudzovanej veci.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, ktoré nie sú svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne aj tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku s odvolacími

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,

že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným

právom podľa čl. a 2 , a 2 listiny a právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti

sťažovateľa na ďalšie konanie reálne mohla viesť k vysloveniu ich porušenia v konaní vo

veci samej. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015