Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 525/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou L., konajúcou prostredníctvom M. L., konateľa a advokáta, vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo v citovanom

texte aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. februára 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vykonáva poľnohospodársku činnosť

na prenajatej pôde, na ktorej sa okrem iného nachádzal aj sad ovocných stromov – jabloní

a čerešní. Sťažovateľka objednala ich výrub, ktorý bol následne aj realizovaný

(podľa údajov zistených v správnom konaní išlo o 315 ks jabloní a 340 ks čerešní).

Rozhodnutím Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného

prostredia Banská Bystrica č. 3397301912/7684-24785/Huť zo 6. septembra 2012 bola

sťažovateľke uložená pokuta v sume 11 000 € za protiprávne konanie, ktorého sa mala

dopustiť tým, že objednala výrub drevín bez súhlasu orgánu ochrany prírody podľa § 47

ods. 3 o ochrane prírody a krajiny v znení relevantnom pre konanie

vo veci samej (ďalej len „“, v citáciách aj „ZoOPaK“).

Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu sa sťažovateľka odvolala. Slovenská

inšpekcia životného prostredia, ústredie ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím

č. 3397001312/8791-33584/25/2012/Ant z 23. novembra 2012 (ďalej aj „druhostupňové

rozhodnutie správneho orgánu“) na odvolanie sťažovateľky prvostupňové rozhodnutie

správneho orgánu potvrdila.

Následne sa sťažovateľka obrátila na súd so žalobou o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pričom Krajský

súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -74

z 18. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) jej žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Napadnutým rozsudkom najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že sťažovateľke uložil pokutu vo výške 5 500 €, vo zvyšnej časti rozsudok krajského súdu

potvrdil a zároveň jej nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Najvyšší súd

teda zmenil druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím správneho orgánu vo výroku o výške uloženej pokuty.

Pre konanie o sťažnosti sťažovateľky je podstatné to, že počas rozhodovania

najvyššieho súdu došlo k zmene právnej úpravy, ktorá má podľa najvyššieho súdu,

ako aj podľa sťažovateľky zásadný vplyv na posúdenie protiprávnosti konania

sťažovateľky. Zmenou uskutočnenou ,

ktorým sa mení a dopĺňa o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa ustanovilo,

že na výrub drevín rastúcich v ovocných sadoch a záhradách sa nevyžaduje súhlas

správneho orgánu.

Podľa relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu:

«... Odvolací súd zistil, že v čase rozhodovania o odvolaní proti rozsudku krajského

súdu je účinné znenie (účinnosť nadobudlo dňa 01. 01. 2014),

ktoré v § 47 ods. 4 písm. d) upravuje, že súhlas na výrub drevín sa nevyžaduje na dreviny

rastúce v ovocných sadoch a záhradách. Z administratívneho spisu bolo podľa názoru

najvyššieho súdu preukázané, že vyrúbané dreviny (jablone a čerešne) sa nachádzali

v ovocnom sade. S účinnosťou od 01.01.2014 na výrub takýchto drevín sa nevyžaduje

podľa súhlas príslušného orgánu ochrany prírody.

S poukazom na ustanovenie ak súd na základe vykonaného

dokazovania (na podklade administratívneho a súdneho spisu) dospel k záveru, že o uložení

sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán, môže rozhodnúť o uložení

sankcie sám. Uvedené ustanovenie zákona sa vzťahuje aj na odvolacie konanie (§ 246c,

).

V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dôvodne zamietol

podanú žalobu v časti uplatneného základu - kvalifikácie skutku, keďže žalobca porušil

povinnosti, ktoré mu vyplývali zo v čase, kedy sa predmetný skutok

stal. Najvyšší súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v tejto časti

potvrdil ( a ).

Odvolací súd vzhľadom na požiadavku hospodárnosti konania nevidel dôvod

na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu, pretože skutkový stav považoval za dostatočne

zistený a samotné právne posúdenie veci čo do kvalifikácie sankcionovaného konania

nebolo materiálne nesprávne. S poukazom na účinnú právnu úpravu, aplikujúc zásady

administratívneho trestania, súd výrok o výške uloženej pokuty v rámci rozhodovania

v plnej jurisdikcii napravil sám odvolací súd zmenou výroku rozhodnutia správneho orgánu

len v časti výšky uloženej sankcie ( a ).

Podľa , právna úprava účinná od 01. 01. 2014

v prípade výrubu drevín bez súhlasu príslušného orgánu (mimo drevín na ktorých výrub sa

súhlas nevyžaduje ), určuje rozpätie výšky pokuty

do 33.193,91 € (rovnako, ako aj v čase rozhodovania správnych orgánov a krajského súdu).

Odvolací súd bol povinný pri rozhodovaní zohľadniť právnu úpravu účinnú v čase

jeho rozhodovania, vychádzal zo skutočnosti, že aktuálna právna úprava v prípade výrubu

posudzovaných drevín je pre žalobcu priaznivejšia než právna úprava účinná v čase,

kedy sa skutok stal a aj v čase rozhodovania krajského súdu.

Preto aplikujúc moderačné právo, zmenil odvolací súd napadnuté rozhodnutie

žalovaného a prvostupňového správneho orgánu vo výroku o uložení výšky pokuty a pokutu

uložil v spodnej hranici jej zákonného rozpätia, ktoré zákon pri ukladaní pokút upravuje,

čo je v konečnom dôsledku pre postavenie žalobcu priaznivejšie a zohľadňuje aj existenciu

súčasnej liberálnejšej úpravy pri výrube drevín postupom podľa

Postup odvolacieho súdu je v súlade so Zásadou 2 bod 2. odporúčania Výboru ministrov

Rady Európy č. R (91) pre členské štáty Rady Európy o správnych sankciách (schválené

Výborom ministrov dňa 13. 02. 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov), podľa ktorej

„ak po spáchaní činu nadobudli účinnosť menej represívne sankcie, mali by sa uplatniť tak

aby to bolo výhodné pre osobu, o uložení sankcie proti ktorej správny orgán rozhoduje.“

... Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici ako vecne správny, podľa veta druhá v spojení s ,

potvrdil, iba v časti výšky uloženej pokuty ho zmenil, ako aj zmenil napadnuté

rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu v časti výšky uloženej sankcie

- pokuty z 11.000 € na 5.500 €.

Rozhodnutie krajského súdu v čase jeho vyhlásenia bolo zákonné, z tohto dôvodu

odvolací súdu ako vecne správny potvrdil aj jeho výrok o náhrade trov konania. ... K zmene

časti napadnutého rozsudku, ako odvolací súd konštatuje vyššie, došlo z dôvodu zmeny

právnej úpravy, ktorá je pre žalobcu priaznivejšia, keďže skutok ktorého sa žalobca

dopustil, s účinnosťou od 01. 01. 2014 už nie je iným správnym deliktom.»

Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasí a tvrdí, že ním

bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľky «Najvyšší súd Slovenskej republiky v písomnom vyhotovení Rozsudku

nijakým spôsobom neodôvodnil a neozrejmil, akými úvahami bol vedený pri stanovovaní

výšky uloženej sankcie vedený a na základe akých kritérií znížil výšku uloženej pokuty práve

na jednu polovicu z pôvodnej výšky 11.000,00 EUR na 5.500,00 EUR. Podľa názoru

sťažovateľa takto Najvyšší súd Slovenskej republiky spôsobil, že Rozsudok je v danej časti

arbitrárny, čím porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie. ... Rozsudok nespĺňa zákonné požiadavky, ktoré naň

v citovanom ustanovení ( , pozn.) kladie a sťažovateľ má za to,

že porušením tohto procesného pravidla došlo zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky k chybnému postupu a v konečnom dôsledku zásahu do procesného práva

sťažovateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia a tým rovnako aj práva sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. ... Odôvodnenie, že súd

„pokutu uložil v spodnej hranici jej zákonného rozpätia“ podľa názoru sťažovateľa

preto neobstojí, keďže ZoOPaK neupravuje žiadnu spodnú hranicu zákonného rozpätia

výšky pokuty, ktorú možno uložiť, ale práve naopak, iba jej hornú hranicu. Takéto

odôvodnenie je preto nezrozumiteľné, arbitrárne a contra legem.

ZoOPaK nielenže neupravuje dolnú hranicu zákonného rozpätia výšky pokuty,

ktorú možno za porušenie zákonnej povinnosti udeliť, ale dokonca konanie sťažovateľa,

ktoré viedlo k uloženiu predmetnej pokuty v znení účinnom po 01. 01. 2014 už vôbec

ako správny delikt nekvalifikuje a teda ani neumožňuje udelenie žiadnej finančnej sankcie –

pokuty. Novela ZoOPaK vykonaná zmenila ustanovenie

ZoOPaK účinné do 31.12.2013, pričom podľa znenia účinného v čase rozhodovania

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu „Súhlas na výrub dreviny sa

nevyžaduje... c) na dreviny rastúce v ovocných sadoch alebo záhradách...“ Keďže v danom

prípade sa jednalo práve o výrub drevín rastúcich v ovocných sadoch alebo záhradách,

s účinnosťou od 01.01.2014 nemožno za konanie, ktoré spočíva vo výrube drevín rastúcich

v ovocných sadoch a záhradách bez vyžiadania súhlasu príslušného orgánu ochrany

prírody a krajiny, uložiť žiadnu sankciu. Je preto nepochopiteľné, ak odvolací súd

argumentuje, že „pokutu uložil v spodnej hranici jej zákonného rozpätia, ktoré zákon

pri ukladaní pokút upravuje, čo je v konečnom dôsledku pre postavenie žalobcu

priaznivejšie a zohľadňuje aj existenciu súčasnej liberálnejšej úpravy pri výrube drevín

postupom podľa “, keďže takýto postup je v rozpore s vyššie

uvedenými princípmi správneho trestania. Písomné odôvodnenie Rozsudku sa vôbec

nezaoberá dôvodmi, pre ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky nepostupoval

podľa ZoOPaK účinného v čase rozhodovania o sankcii, ale zo sťažovateľovi úplne

neznámych dôvodov rozhodol o uložení pokuty práve vo výške 5.500,00 EUR.

Argument, že Najvyšší súd Slovenskej republiky by mohol pri posudzovaní výšky

uloženej pokuty vychádzať zo správnej úvahy, pri ktorej by mohol zohľadňovať (o čom sa

môže sťažovateľ len domnievať) závažnosť, najmä spôsob spáchania správneho deliktu

a na jeho následky vrátane vzniknutej ujmy, na rozsah a mieru hroziacej ujmy

alebo ohrozenej spoločenskej hodnoty a na okolnosti, za ktorých bol spáchaný,

podľa názoru sťažovateľa rovnako neobstojí, keďže vzhľadom na charakter predmetnej

zmeny ZoOPaK (konanie sťažovateľa už nie je vôbec správnym deliktom) je zrejmé,

že spoločenská nebezpečnosť konania sťažovateľa je nulová. Dôvodová správa k zákonu

č. , ktorý novelizoval predmetné ustanovenia ZoOPaK výslovne uvádza:

„Na základe poznatkov z praxe sa upravuje ustanovenie § 47, najmä prípady, kedy sa

súhlas na výrub drevín nevyžaduje (§ 47 ods. 4).“ Je zrejmé, že už pred účinnosťou tejto

novely ZoOPaK v praxi vyvstávala potreba úpravy § 47 ZoOPaK, keďže prax prinášala

poznatky vedúce k tomu, aby pri výrube drevín rastúcich v ovocných sadoch

alebo záhradách nebol potrebný súhlas príslušného orgánu ochrany prírody a krajiny,

keďže spoločenská nebezpečnosť a závažnosť takéhoto konania je zanedbateľná, až priam

nulová. Nerešpektovanie týchto skutočností zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

je o to nepochopiteľnejšie, že sám Najvyšší súd Slovenskej republiky na str. 11 písomného

odôvodnenia Rozsudku uvádza, že „Postup odvolacieho súdu je v súlade so Zásadou 2

bod 2. odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R (91) pre členské štáty Rady Európy

o správnych sankciách (schválené Výborom ministrov dňa 13.02.1991 na 452. zasadnutí

zástupcov ministrov), podľa ktorej „ak po spáchaní činu nadobudli účinnosť menej

represívne sankcie, mali by sa uplatniť tak, aby to bolo výhodné pre osobu, o uložení

sankcie proti ktorej správny orgán rozhoduje.“

Vzhľadom na vyššie uvedené považuje sťažovateľ pokutu vo výške 5.500,00 EUR

za neprimerane vysokú a zaťažujúcu vzhľadom na závažnosť jeho konania, pričom nemožno

uviesť žiadne relevantné argumenty, prečo by mala byť výška uloženej pokuty práve

5.500,00 EUR a nie nulová vzhľadom na právnu úpravu účinnú v čase rozhodovania

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu o tejto pokute. Najvyšší súd

Slovenskej republiky tak nepostupoval pri rozhodovaní o sankcii podľa aktuálnej právnej

úpravy a zásad administratívneho trestania, svoje rozhodnutie v tejto časti riadne

neodôvodnil a tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nezrušil, ale zmenil, odňal

sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k výške sankcie a v prípade chybného rozhodnutia ojej

výške takýto chybný postup súdu zvrátiť využitím opravných prostriedkov, ktoré by inak mal

k dispozícii.».

Sťažovateľka z týchto dôvodov podala proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie

konanie a vo veci smej rozhodol nálezom, ktorým by vysloví, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáha, aby ústavný súd napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol o predbežnom opatrení, ktorým by odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže „to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a výkon rozsudku by znamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže

vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti“.

Napokon sa sťažovateľka domáha úhrady trov konania.

Sťažovateľka taktiež uvádza, že z opatrnosti a s ohľadom na nález ústavného súdu

sp. zn. zo 17. apríla 2008 podala proti napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu aj dovolanie, o ktorého prípustnosti však vyjadruje pochybnosti.

Sťažnosť bola po jej napadnutí na ústavný súd pridelená sudcovi spravodajcovi

Jánovi Lubymu, ktorý bol podľa čl. II ods. 3 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 členom IV. senátu ústavného súdu. Z dôvodu

ukončenia funkčného obdobia sudcu spravodajcu Jána Lubyho bola vec sťažovateľky

náhodným výberom podľa bodu 2 druhého odseku Dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa

Rozvrh práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015

(ďalej len „dodatok“), pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorý je

členom III. senátu ústavného súdu. Sťažnosť preto podľa bodu 4 dodatku predbežne

prerokoval III. senát ústavného súdu v zložení vyplývajúcom z čl. II ods. 3 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s tvrdením sťažovateľky, že podala

proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu aj dovolanie. Z ustálenej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že konanie o dovolaní ústavný súd považuje za účinný právny

prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa a 3

(m. m. , ) a vzhľadom na to je v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde

považovaná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (napr. ,

, , , ).

V prípade dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve (právoplatné

rozhodnutia súdu podľa piatej časti ) ale niet rozumných

pochybností o ich neprípustnosti (napr. , , ),

a preto by odmietnutie sťažnosti v tomto štádiu konania bolo prejavom formalistického

prístupu v procese poskytovania ústavno-súdnej ochrany sťažovateľkiným základným

právam.

Ústavný súd ďalej skúmal, či nie sú dané iné dôvody, ktoré by odôvodňovali

neprijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových zistení a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu

(obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov

().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , ).

V súvislosti s namietaným porušením označených práv a slobody sťažovateľky

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom

súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu

potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov

orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli

nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda preskúmať to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho

konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade

so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné

zohľadniť aj to, že najvyšší súd ako správny súd bol súdom s plnou jurisdikciou,

pretože predmetom konania bolo rozhodovanie o porušení povinnosti a uloženie sankcie

podľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na to ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok

sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

V okolnostiach danej veci bola sťažovateľka sankcionovaná za správny delikt –

výrub ovocných stromov. Počas odvolacej fázy súdneho konania pred najvyšším súdom

došlo k takej zmene právnej úpravy ( ), podľa ktorej už

daný skutok nebol považovaný za správny delikt, keďže na výrub drevín v ovocnom sade už

nie je potrebný súhlas správneho orgánu. Najvyšší súd zmenil rozhodnutie krajského súdu,

ako aj prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu tak, že uložil sankciu

vo výške polovičnej, teda v sume 5 500€.

Podľa názoru ústavného súdu je uloženie pokuty aktom donucovacej povahy.

Má predovšetkým majetkové zameranie umožňujúce vynútiť určitú ujmu na majetku

dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených s potrebou a súčasne

i právom vlastniť majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi v správnom konaní sú

svojou povahou všeobecne spôsobilé zasiahnuť do základných práv príslušného subjektu,

a to s ohľadom na ich výšku a možnosť ich opakovaného ukladania

(m. m. ).

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej

povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať autonómne

od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru.

Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd

k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad,

keďže predmetom konania v sťažovateľkinej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí

o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty

(napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzsku z 24. februára 1994, resp. rozsudok

vo veci A. P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997, pozri aj ,

).

Z týchto dôvodov sa záruky spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a majú aplikovať aj na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu, ktorým bola uložená pokuta majúca trestný, represívny charakter.

Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku nedostatočne odôvodnil, prečo jej uložil pokutu práve vo výške 5 500 €,

a nie napríklad nulovú pokutu. V spojitosti s uvedeným sťažovateľka argumentuje tým,

že najvyšší súd sa odvolal na zmenenú právnu úpravu, podľa ktorej skutok, ktorý je

sťažovateľke kladený za vinu, nie je vôbec postihovaný ako správny delikt.

Námietka sťažovateľky po vecnej stránke súvisí s dvoma otázkami. Prvou je otázka

možnosti prihliadnutia na neskoršiu zmenu pri posudzovaní

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vydaného za platnosti a účinnosti starej právnej

úpravy, ak k zmene právnej úpravy vplývajúcej na posúdenie postihovateľnosti správneho

deliktu došlo až v čase konania v správnom súdnictve. Až druhou je nedostatok

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu ku konkrétnej sume

pokuty.

Ústavný súd tak v prvom rade musel preskúmať, či v správnom súdnictve je súd

pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy povinný

prihliadnuť aj na zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa (tzv. retroaktivita in mitius),

ku ktorej nedošlo počas správneho konania, ale až v priebehu súdneho konania,

ako aj rozsah tejto povinnosti.

Ústavný súd poukazuje na to, že právna úprava ()

neobsahuje jednoznačné prechodné ustanovenia vzťahujúce sa na okolnosti danej veci,

teda na otázku, či sa pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vydaného

podľa staršej úpravy má použiť staršia alebo nová právna úprava.

Ako už ústavný súd vo vzťahu k analogickej situácii uviedol (prechodné ustanovenie

obsiahnuté v ), ustanovenie zákona

č. , podľa ktorého „Konania začaté a právoplatne neukončené

do 31. decembra 2013 sa dokončia podľa tohto zákona“, nerieši expressis verbis otázku,

ktorý zákonný predpis mal byť v sťažovateľkinom prípade aplikovaný v súvislosti

s posúdením jej konania z hľadiska hmotnoprávneho (m. m. ).

Ani z prípadnej analogickej aplikácie

nevyplýva iný záver. Podľa uvedeného ustanovenia na ukladanie sankcií za porušenie

ustanovení tohto zákona, ku ktorému došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa

použijú ustanovenia tohto zákona, ak sú pre toho, kto porušil zákon, priaznivejšie.

Aj predmetné ustanovenie sa totiž vzťahuje na sankcionovanie správnym orgánom

a bez ďalšieho neupravuje postup súdu, resp. zmenu právneho stavu po nadobudnutí

právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Ústavný súd sa už prihlásil k záveru, že zásada prípustnosti retroaktivity v prospech

páchateľa v trestnom práve sa primerane uplatní aj v oblasti správneho trestania,

resp. administratívneho sankcionovania (, ). Preto sa

ústavná záruka, podľa ktorej sa novší predpis použije, ak je výhodnejší pre páchateľa (čl. 50

ods. 6 ), aplikuje aj v správnom konaní (rovnako aj Ústavný súd Českej republiky

v náleze sp. zn. z 11. júla 2007 publikovanom ve Sbírce nálezů a usnesení

Ústavního soudu, svazek 46, nález č. 110, str. 11 a násl., a jeho uznesenie

sp. zn. z 28. mája 2013). Správne orgány sú preto povinné zohľadniť

princíp retroaktivity in mitius a prípadné nezohľadnenie tohto princípu môže viesť

k nezákonnosti daného rozhodnutia správneho orgánu.

Sporné je, či sa zásada prípustnosti retroaktivity v prospech páchateľa aplikuje

aj vtedy, ak ku zmene právnej úpravy došlo až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia

správneho orgánu.

Napriek významu zásadnej prípustnosti retroaktivity in mitius aj v oblasti správneho

trestania nie je ani z komparatívneho hľadiska jednoznačný záver o tom, či sa daná zásada

v plnom rozsahu vzťahuje aj na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia.

Napríklad podľa nemeckej judikatúry je pre posudzovanie zákonnosti napadnutého

rozhodnutia orgánu verejnej správy v zásade rozhodujúci čas vydania posledného

rozhodnutia správneho orgánu (napr. rozsudok Spolkového správneho súdu publikovaný

ako BVerwGE 120, 246). Neskoršia zmena právnej úpravy nemá byť relevantná,

keďže ani nezákonné rozhodnutie správneho orgánu sa v zásade nestane zákonným iba

v dôsledku zmeny v právnej úprave (rozsudok Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvL

3/96 z 29. marca 2000). Výnimky musia vyplývať z hmotnoprávnych pravidiel

vzťahujúcich sa na rozhodovanú vec (rozsudok Spolkového správneho súdu

sp. zn. BVerwG 8 C 87.88 z 27. apríla 1990 publikovaný napr. v Neue Juristiche

Wochenschrift 1991, s. 2584), resp. osobitosti veci.

Ústavnému súdu je známy aj na prvý pohľad opačný záver Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky obsiahnutý v rozsudku č. k. -77 z 13. júna 2008

publikovanom pod č. 1684/2008 Sb. NSS, rozsudku sp. zn. zo 4. decembra

2008 a rozsudku č. k. -182 z 31. marca 2009, podľa ktorého má správny súd

povinnosť prihliadnuť pri posudzovaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych

orgánov nie iba na právnu úpravu, ktorá platila v dobe rozhodovania správneho orgánu

prvého stupňa, ale aj na úpravu platnú a účinnú v dobe rozhodovania správneho súdu,

ak je pre páchateľa priaznivejšia. Hoci je predmetný záver v literatúre kritizovaný

(pozri Prášková, H.: Základy odpovědnosti za správní delikty. Praha: C. H. Beck 2013, s. 89

a nasl.), podľa Ústavného súdu Českej republiky (uznesenie sp. zn.

z 28. mája 2013) nie je taký výklad v rozpore s ani Listinou základných práv

a slobôd.

Ako už ústavný súd vyslovil, zásady vyplývajúce z trestného práva a tomu

zodpovedajúce ústavné záruky (vrátane ) sa na administratívne

sankcionovanie aplikujú primerane, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého

prípadu (m. m. ).

V rámci správneho súdnictva (a teda aj v rámci súdneho prieskumu rozhodnutí

orgánov verejnej správy, ktorými bola uložená sankcia) je potrebné zohľadniť skutočnosť,

že medzi orgánom verejnej správy a správnym súdom existuje určitá deľba úloh. Na rozdiel

od trestného súdu (súdu konajúceho v trestnej veci), ktorý je jediným orgánom

rozhodujúcim o vine a treste, sú v rámci administratívneho trestania úlohy rozdelené

medzi správne orgány a správne súdy. Správny súd s výnimkou zákonom ustanovených

prípadov (tretia hlava piatej časti ) nie je ďalšou opravnou inštanciou, ale orgánom

preskúmavajúcim zákonnosť výsledku správneho konania – právoplatného rozhodnutia

správneho orgánu. Podmienky a rozsah prieskumu zákonnosti, a teda aj realizácie

základného práva podľa (a ) , sú určené zákonom (

ods. 1 ).

Východiská na určenie času relevantného pre posúdenie skutkových a právnych

okolností v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy sú

obsiahnuté v až 3 .

Podľa 250i ods. 1 je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa ak správny orgán rozhodol o uložení sankcie, súd

pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym

orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať

dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti

druhej hlavy.

Podľa správny súd prihliadne len na tie vady konania

pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Neskoršia zmena právneho stavu, na základe ktorého právoplatne rozhodol správny

orgán s tým, že podľa nového právneho stavu by už mal správny orgán rozhodnúť inak, ešte

v zásade nevedie k záveru o nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu napadnutého

žalobou v správnom súdnictve. To by totiž znamenalo opätovné rozhodnutie a nahrádzanie

rozhodnutia správneho orgánu súdnym rozhodnutím. Neskoršia zmena právnej úpravy

(vo všeobecnosti) zároveň nie je v zásade takou vadou, ktorá by mohla mať v zmysle § 250i

ods. 3 vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Hoci správny súd aj v okolnostiach danej veci konal v rámci plnej jurisdikcie (§ 250i

ods. 2 v spojení s ods. 5 ), a mohol tak sám rozhodnúť o sankcii za správny delikt,

ústavný súd sa prikláňa k názoru, že správny súd, aj keď konajúci v plnej jurisdikcii,

pričom jeho rozhodnutie nahrádza rozhodnutie správneho orgánu ( ),

nepreberá na seba právomoc a zodpovednosť správneho orgánu, ktorého rozhodnutie

preskúmava (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. februára 2013,

R 100/2013).

Ústavný súd už taktiež vyslovil (napr. ), že zmyslom zákazu

retroaktivity pri aplikácii právnych noriem (obzvlášť tých, ktoré regulujú sankcionovanie

za spáchanie rôznych druhov deliktov verejnoprávnej povahy) je zabezpečiť právnu istotu

delikventa založenú na požiadavke, aby v čase páchania skutku vedel, či zaň

podľa objektívneho práva možno vyvodiť zodpovednosť spočívajúcu v negatívnych

právnych následkoch a aké negatívne právne následky mu za delikt hrozia.

Zákaz retroaktivity nie je samoúčelný, jeho zmyslom je chrániť právnu istotu adresáta

právnej normy, v tomto prípade právnu istotu sťažovateľky, že správne orgány rozhodujúce

o sankcii budú postupovať podľa právnej úpravy účinnej v čase spáchania skutku,

resp. podľa neskoršej právnej úpravy, ak by bola pre sťažovateľku prospešnejšia.

Nad rámec uvedeného poukazuje ústavný súd na to, že najvyšší súd svoje stanovisko

odôvodnil okrem iného aj odkazom na odporúčanie Výboru ministrov Rady

Európy R (91) 1 členským štátom o správnych sankciách, konkrétne na jeho zásadu 2 bod 2,

podľa ktorej „ak po spáchaní správneho deliktu nadobudli účinnosť menej represívne

sankcie, mali by sa uplatniť, ak by to bolo výhodné pre osobu, o uloženie sankcie

proti ktorej správny orgán rozhoduje“. Bez toho, aby sa ústavný súd vyslovoval

k právnemu charakteru a záväznosti tohto odporúčania, poukazuje na to, že predmetná

zásada sa vzťahuje právne na konanie pred správnym orgánom.

Napriek určitej nejasnosti vyplývajúcej z rozhodnutia („odvolací súd bol povinný

zohľadniť právnu úpravu účinnú v čase rozhodovania...“) v tomto prípade najvyšší súd

nepôsobil ako správny orgán rozhodujúci o uložení sankcie podľa novšieho právneho

predpisu (keďže v tom prípade by sankciu uložiť nemohol pre zmenu právnej úpravy

v prospech páchateľa a odpadnutie sankciovateľnosti skutku), ale iba ako súd uplatňujúci

svoje moderačné právo posudzujúc vec podľa predchádzajúcej právnej úpravy,

pričom v rámci tohto posúdenia najvyšší súd „zohľadnil“ novú právnu úpravu. Rozsah

svojej úvahy pri moderácii pokuty pritom najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu

neprekročil, keď zmenu právnej úpravy zohľadnil ako kritérium pre určenie výšky sankcie

podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Z uvedených dôvodov je predmetná právna úvaha najvyššieho súdu o zohľadnení

novej právnej úpravy pri rozhodovaní o pokute podľa predtým platných a účinných

právnych predpisov síce len jedna z možných, nie je ale bez ďalšieho svojvoľná

alebo nezlučiteľná s účelom a obsahom aplikovaných právnych predpisov (§ 250i a nasl.

) či ústavných záruk spravodlivého súdneho konania (správneho súdnictva)

vyplývajúcich z a dohovoru.

Sťažovateľka ďalej namietala, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil, prečo uložil

práve pokutu vo výške 5 500 €, a nie inú, napríklad nulovú.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že pôvodne správnym orgánom

určená výška pokuty zohľadňovala počet a hodnotu vyrúbaných stromov. Najvyšší súd

z pohľadu ústavného súdu ústavne konformným spôsobom odôvodnil zníženie pokuty.

Každé určenie výšky pokuty je predmetom správneho uváženia. Pri jeho skúmaní,

či už v rámci správneho súdnictva, a o to viac pri skúmaní ústavnej udržateľnosti uloženia

pokuty, sa skúma iba to, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom a . Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri určovaní výšky pokuty

neprekročil ústavne ustanovené medze správnej úvahy, a preto ani odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v tejto časti nie je ústavne nekonformné.

Na základe uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

Ústavný súd poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sú

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle,

nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery, konštatuje dostatočne zistený

skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.), k čomu najvyšší súd

dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd

ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa (a ods. 2) a práva podľa dohovoru.

Preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z toho dôvodu odpadol dôvod na rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky

obsiahnutých v sťažnosti, najmä o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014