Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 231/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. marca 2006

a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2009

doručená sťažnosť Ing. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. marca 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“ alebo

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. februára 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. -232

z 27. marca 2006 zamietol v celom rozsahu žalobu sťažovateľa, ktorou „sa domáhal

určenia neplatnosti časti nájomnej zmluvy“, ako aj určenia, „že vyprataním nebytových

priestorov Ing. M. mojím spolunájomcom nedošlo k zániku jeho práv ako nájomcu“.

Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, na základe

ktorého krajský súd rozsudkom č. k. -259 zo 17. mája 2007 zmenil rozsudok

okresného súdu v časti, v ktorej bola jeho žaloba o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy

zamietnutá, tak, že v tejto časti konanie zastavil a potvrdil prvostupňový rozsudok

vo výroku, ktorým bola žaloba o určenie, že nedošlo k zániku práv spoločného nájomcu,

zamietnutá.

Proti rozsudku krajského súdu, a to proti tej jeho časti, ktorou zmenil rozsudok

okresného súdu týkajúci sa neplatnosti časti nájomnej zmluvy a konanie zastavil a tiež

proti časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov konania, podal sťažovateľ dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

rozsudkom sp. zn. z 29. apríla 2008 zrušil rozsudok krajského súdu č. k.

-259 zo 17. mája 2007 v dovolaním napadnutej časti v celom rozsahu a vrátil

vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci krajský súd rozsudkom č. k. -295 z 26. februára 2009

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -232 z 27. marca 2006 v celom

rozsahu, teda pokiaľ ide o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy, ako aj v časti určenia,

že vyprataním nebytových priestorov Ing. M v roku 2001 nedošlo k zániku jeho práv

spoločného nájomcu.

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu č. k. -295 z 26. februára

2009 za zmätočný tvrdiac, že «nemá oporu v skutkovom stave a zároveň toto rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ust. písm. „C“

Ako je zrejmé z môjho dovolania proti rozsudku KS zo dňa 17. mája 2007, ja som

nepodal dovolanie voči tej časti rozsudku, ktorou bol potvrdený rozsudok OS zo dňa

27. marca 2006, a teda v tejto časti sa rozsudok OS stal právoplatným a vykonateľným

dňom 12. júla 2007, keď som prevzal rozsudok KS zo dňa 17. mája 2007.

Na základe uvedeného je zrejmé, že rozsudok KS -295 zo dňa

26. februára 2009 je zmätočný v tejto časti, nakoľko opätovne rozhoduje o už právoplatne

rozhodnutej časti žaloby týkajúcej sa môjho spolunájomcu.».

Názor krajského súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, „že obaja

nájomcovia ručia za všetky záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy spoločne a nerozdielne,

to znamená, že záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy a aj nároky zaväzujú oboch nájomcov

a za tohto stavu sa nemôže žalobca ako jeden z nájomcov sám domáhať určenia neplatnosti

časti nájomnej zmluvy“, sťažovateľ odmieta a pokladá ho za odporujúci § 91 ods. 2

(ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ zastávajúc názor, že namietaným rozsudkom okresného súdu a tiež

namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených

práv, podal ústavnému súdu sťažnosť podľa , ktorou sa domáha

vydania tohto nálezu:

„1. Základné právo Ing. J. J. na súdnu ochranu na domáhanie sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1

a práva, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o základných právach a ľudských slobodách v znení protokolu č. 11 postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn.

a následne na Krajskom súde v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. bolo

porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -295 zo dňa 26. februára 2009 v celom rozsahu a súčasne zrušuje

rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. -232 zo dňa 27. marca 2006 v tej

časti, ktorou odmietol môj žalobný návrh na určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy

a v časti týkajúcej sa nepriznania mi trov konania.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Košice I, prejednať

a rozhodnúť o veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. bez zbytočných

prieťahov.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť Ing. J. J. trovy konania v sume 245,70

Euro (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu

advokáta JUDr. D. S.“

Ústavný súd v rámci zabezpečovania podkladov na účely predbežného prerokovania

sťažnosti zistil, že sťažovateľ podal 18. mája 2009 (teda takmer súčasne so sťažnosťou

ústavnému súdu) proti rozsudku krajského súdu č. k. -295 z 26. februára

2009 dovolanie dôvodiac, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo [§ 237 písm. d)

].

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým

osobám alebo fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -232 z 27. marca 2006

Vzhľadom na princíp subsidiarity je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach týkajúcich sa porušenia jeho

v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv

sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd

z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného

súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde. Ďalej sa preto zaoberal sťažnosťou len vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2009

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie o arbitrárnosti namietaného rozsudku

krajského súdu vyúsťujúce do záveru o nerešpektovaní jeho základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku namietaného porušenia

ktorých sa domáhal v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu

súdu (na v zásade rovnakom argumentačnom základe) zrušenia napadnutého rozsudku

krajského súdu.

2.1 Sťažovateľ v dovolaní predovšetkým namietal, že napadnutý rozsudok krajského

súdu v časti nároku na určenie, že nedošlo k zániku jeho práv ako spoločného nájomcu, je

zmätočný, pretože ním krajský súd opätovne rozhodol o už právoplatne rozhodnutej časti

žaloby, keďže jeho prvým dovolaním smerujúcim proti predchádzajúcemu rozsudku

krajského súdu sp. zn. zo 17. mája 2007 nebol napadnutý výrok, ktorým

potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -232 z 27. marca 2006 v časti

o určenie, „že vyprataním označených nebytových priestorov Ing. M. v roku 2001 nedošlo

k zániku jeho práv spoločného nájomcu“. V tejto časti sa preto uvedený prvostupňový

rozsudok stal právoplatným a vykonateľným dňom doručenia rozsudku krajského súdu.

Prípustnosť dovolania preto odôvodňoval sťažovateľ poukazom na .

Pokiaľ ide o tento dovolací dôvod, najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. marca 2011 uznal v celom rozsahu argumentáciu sťažovateľa stotožňujúc sa s jeho

názorom, že krajský súd zaťažil konanie procesnou vadou v zmysle ,

a v nadväznosti na to dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, v ktorej

potvrdil rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o určenie, že nedošlo k zániku práva

sťažovateľa ako spoločného nájomcu, zrušil a súčasne v tejto časti konanie zastavil.

Ústavný súd už zaujal názor (napr. , ), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Dovolanie podľa je nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy

prípadného porušenia práv sťažovateľa, čoho si bol sťažovateľ zjavne vedomý

aj v okolnostiach daného prípadu.

Ústavný súd preto považoval za potrebné vyčkať na rozhodnutie najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho a až následne v nadväznosti na výsledok dovolacieho konania

prikročiť k predbežnému prerokovaniu sťažnosti podľa .

K tomu ústavný súd dodáva, že účelom uplatnenia každého procesného práva je

zabezpečiť ochranu určitého materiálneho práva, resp. domôcť sa svojho materiálneho

práva (nároku). V danom prípade najvyšší súd ako súd dovolací svojím uznesením sp. zn.

z 30. marca 2011 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu

v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o určenie, že nedošlo k zániku

práva sťažovateľa ako spoločného nájomcu, zrušil a v tejto časti konanie zastavil. Najvyšší

súd teda v tejto časti v plnom rozsahu vyhovel tomu, čoho sa domáhal sťažovateľ

uplatnením svojho procesného práva.

Keďže sťažovateľ v tejto časti svojho nároku dosiahol v dovolacom konaní to, čo

sledoval uplatnením svojho práva na podanie dovolania, došlo tým k zvráteniu negatívneho

dopadu založeného sťažnosťou namietaným rozhodnutím krajského súdu. Preto by

v okolnostiach tejto veci opätovné hodnotenie zjavného pochybenia krajského súdu potom,

ako tak už urobil najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, a prípadné následné ústavným

súdom vyslovené porušenie v sťažnosti označených práv sťažovateľa, znamenalo

v konečnom dôsledku formalistický prístup ústavného súdu k rozhodovaniu.

Sťažovateľ sa však už nemôže sťažnosťou podľa v čase jej

predbežného prerokovania domáhať preskúmania namietaného rozhodnutia krajského súdu

v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide o určenie, že nedošlo k zániku

práva sťažovateľa ako spoločného nájomcu, a zrušenia namietaného rozhodnutia krajského

súdu aj z toho dôvodu, že toto rozhodnutie bolo v dôsledku využitia iného procesného

prostriedku sťažovateľom už v uvedenej časti zrušené v dovolacom konaní. Zrušené

rozhodnutie všeobecného súdu už z podstaty veci vylučuje akúkoľvek spojitosť s možným

vyslovením porušenia alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa. V čase predbežného prerokovania sťažnosti v tejto časti už

preto nie je splnená ani základná zákonom ustanovená podmienka (§ 49 zákona o ústavnom

súde) na jej prijatie na ďalšie konanie, a to existencia právoplatného rozhodnutia, ktorým

mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa porušené jeho označené práva.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu ústavný súd uzavrel, že

sťažnosť nie je vo vzťahu k sťažnostnej námietke týkajúcej sa prekážky veci právoplatne

rozhodnutej (res iudicatae) prípustná ( v spojení zákona

o ústavnom súde), a preto ju v tejto časti z uvedeného dôvodu pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol.

2.2 V súvislosti s ďalšou sťažnostnou námietkou týkajúcou sa sťažovateľom

uplateného nároku na určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy je predovšetkým potrebné

uviesť, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým bola žaloba v tejto časti zamietnutá, a dovolací súd, pokiaľ dovolanie

smerovalo proti tomuto výroku, ho ako neprípustné odmietol.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal túto časť sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu, aj z hľadiska toho, či

ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z už citovaného totiž vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu č. k. -295

z 26. februára 2009 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

232 z 27. marca 2006 o zamietnutí žaloby sťažovateľa o určenie neplatnosti časti nájomnej

zmluvy, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho

odôvodnenia:

„Z nájomnej zmluvy č. 512-037/96 o prenájme nebytových priestorov uzatvorenej

v zmysle zák. č. 116/09 Zb. v platnom znení vyplýva, že prenajímateľom sú Železnice

Slovenskej republiky Bratislava a nájomcovia Ing. J. M. a Ing. J. J. V bode VII tejto zmluvy

je uvedené, že obaja nájomcovia ručia za všetky záväzky vyplývajúce z nájomnej zmluvy

voči prenajímateľovi spoločne a nerozdielne, to znamená, že záväzky vyplývajúce z tejto

zmluvy aj nároky zaväzujú oboch nájomcov. Preto je samozrejmé, že aj zmena zmluvy môže

byť vykonaná len so súhlasom oboch nájomcov. Za tohto stavu sa nemôže žalobca ako jeden

z nájomcov sám domáhať jednak určenia neplatnosti časti zmluvy a bez toho, aby druhého

účastníka, voči ktorému chce uplatniť nárok, označil ako odporcu, nemôže úspešne podať

žalobu. Ide o druhú časť žaloby podľa rozšíreného návrhu z č. 1. 128, podľa ktorého mal

súd určiť, že vyprataním nebytových priestorov zastávky H... Ing. J. M. v roku 2001 nedošlo

k zániku jeho práv spoločného nájomcu. Teda aj v konaní, pokiaľ ide o určenie neplatnosti

časti zmluvy, aj o určenie, že nedošlo k zániku práv spoločného nájomcu, musí byť

účastníkom konania každý, kto je účastníkom zmluvného vzťahu, teda Železnice Slovenskej

republiky, Ing. J. M. a Ing. J. J. Oba výroky tak, ako to uviedol aj súd prvého stupňa, sa

Ing. J. M. dotýkajú a bez jeho procesnej účasti o návrhu nemôže byť rozhodnuté.“

Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu v časti, v ktorej potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -232 z 27. marca 2006 o zamietnutí jeho

žaloby o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy, tvrdiac, že ho krajský súd odôvodnil

iba poukazom na č. IV bod č. 7 nájomnej zmluvy, čo je podľa neho v rozpore s § 91 ods. 2

.

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu však vyplýva,

že podstatným dôvodom potvrdenia napadnutého prvostupňového rozsudku ako vecne

správneho bola skutočnosť, že sťažovateľ neoznačil všetkých účastníkov konania

(konkrétne jedného z účastníkov nájomnej zmluvy), a preto s ním súd nemohol konať.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu nezistil žiadne

závažnejšie nedostatky, naopak konštatuje, že je zrozumiteľný, primeraným spôsobom

odôvodnený, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného

súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku (§ 157

ods. 2 ) a dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu v jeho

zamietavom výroku, pokiaľ ide o určenie neplatnosti časti nájomnej zmluvy, ako vecne

správny potvrdil. Vzhľadom na to ústavný súd argumentáciu krajského súdu považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú, a preto ani namietaný rozsudok

krajského súdu nemožno považovať za arbitrárny.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a obsahom garantovaného základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým

sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu č. k.

-295 z 26. februára 2009 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

2.3 Sťažovateľ napokon namieta, že postupom okresného súdu a krajského súdu

v jeho právnej veci došlo aj k porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že

porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom

už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

(), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva nečinnosťou

tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie

stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného

práva ešte mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že napadnuté

konanie bolo právoplatne skončené 20. apríla 2009, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok

krajského súdu č. k. -295 z 26. februára 2009, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu č. k. -232 z 27. marca 2006.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. mája 2009, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti

v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Navyše, ústavný súd zistil, že o sťažnosti sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol ústavný

súd nálezom č. k. -34 z 28. apríla 2009 (mesiac pred podaním prerokúvanej

sťažnosti) vysloviac, že v tomto konaní došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa,

a zároveň mu priznal finančné zadosťučinenie 2 000 €.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ak ústavný súd zistí, že sťažnosť sa týka toho istého sťažovateľa a tej istej veci,

o ktorej už právoplatne rozhodol, sťažnosť odmietne ako neprípustnú už pri jej predbežnom

prerokovaní.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému postupu

okresného súdu podľa odmietol aj ako neprípustnú.

Vzhľadom na to rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011