Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 92/2018
PDF · 260.87 KB
No categories available
III. ÚS 92/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Spoje, s. r. o., Horná Strieborná
288/8, Banská Bystrica, zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Kubincovou, PhD.,
M. Rázusa 20, Banská Bystrica, pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46
a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 a čl. 39 Listiny základných práv a slobôd
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžo 50/2016 z 20. júna 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Spoje, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. októbra
2017 sa obchodná spoločnosť Spoje, s. r. o., Horná Strieborná 288/8, Banská Bystrica (ďalej
len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
jej v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 50/2016 z 20. júna 2017 a ktorým by
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v roku 2015
domáhala podľa v tom čase účinného § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Banská Bystrica, odboru
cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len „druhostupňový správny orgán“)
č. OU-BB-OCDPK-2015/015571 z 1. júla 2015, ktorým na základe ňou podaného odvolania
potvrdil rozhodnutie mesta Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“)
č. ZT PR-61890/20891/2015 z 9. apríla 2015 o uložení pokuty sťažovateľke podľa § 22a
písm. a) bodu 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) v sume 1 750 € za to, že «v presne
nezistený čas do 20. 06. 2014 v na miestnej
komunikácii II. triedy vedenej v pasporte miestnych komunikácií pod č. 2.306 a P4 vykonala
stavebný zásah do miestnej komunikácie bez povolenia cestného správneho orgánu a to
položením chráničky v rámci realizácie stavby „
“ tak, že boli z miesta uloženia
odstránené obojstranné cestné obrubníky s následnou demontážou zámkovej dlažby, ktorá
tvorila povrch miestnej komunikácie o šírke 4 metre, do vzniknutej špáry, ktorá vznikla
nepovoleným zásahom do komunikácie bola v ryhe do hĺbky 10-15 cm uložená chránička
pre optické vedenie, ktorá bola následne prisypaná štrkopieskom, osadená pôvodná
zámková dlažba, cestné obrubníky boli uložené na pôvodné miesto a len prisypané zeminou
a konce chráničky optickej siete ostali voľne trčiace po okrajoch miestnej komunikácie
o dĺžke 100 cm, čím konala v rozpore s ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb...
nakoľko na užívanie miestnych komunikácií iným než zvyčajným spôsobom alebo na iné
účely, než na ktoré je určené, je potrebné povolenie cestného správneho orgánu, ktoré
si právnická osoba... pred vykonaním prác nezabezpečila a bez povolenia cestného
správneho orgánu užívala miestnu komunikáciu iným spôsobom než zvyčajným, alebo na
iný účel, než na ktorý je určená». Sťažovateľka v žalobe druhostupňovému orgánu verejnej
správy vytýkala, že jeho rozhodnutie je zmätočné, nezrozumiteľné a vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
pre posúdenie veci a je v rozpore s obsahom spisov, ako aj to, že v postupe
druhostupňového orgánu verejnej správy sa nachádzajú vady majúce vplyv „na zákonnosť
vydaného rozhodnutia“. Sťažovateľka pritom tvrdila, že druhostupňový správny orgán sa
nevysporiadal s jej odvolacími námietkami týkajúcimi sa toho, kedy presne malo
k správnemu deliktu dôjsť, či parkovisko, resp. cesta, na ktorej sa zodpovedná osoba mala
dopustiť správneho deliktu, je miestnou komunikáciou, ako ani s tvrdeniami a dôkazmi
predloženými jej konateľom v rámci ústnych pojednávaní pred prvostupňovým správnym
orgánom, s uvedením sťažovateľky do omylu, keď prvostupňový správny orgán
na pojednávaní konanom 6. novembra 2014 vyhlásil dokazovanie za skončené, avšak ďalej
vykonával dôkazy v jej neprospech, s nedostatkami v postupe zamestnanca prvostupňového
orgánu verejnej správy povereného výkonom štátneho odborného dozoru nad miestnymi
a účelovými komunikáciami na území mesta Banská Bystrica, ako aj s nedostatkom
právomoci zamestnanca prvostupňového orgánu verejnej správy vydať rozhodnutie
o uložení pokuty. Sťažovateľka zároveň vyslovila názor, že uloženie pokuty bolo v jej
prípade prehnané, nedôvodné a likvidačné, pričom výška pokuty nebola dostatočne
odôvodnená a pri jej ukladaní došlo k porušeniu zásady ne bis in idem.
3.1 Krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 S 163/2015-52 z 15. januára 2016 žalobu
sťažovateľky ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol, keďže na základe obsahu
administratívneho spisu považoval za preukázané, že rozhodnutie druhostupňového orgánu
verejnej správy „je v súlade so zákonom“. Z odôvodenia tohto rozsudku vyplýva,
že „v prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca ako stavebník podal dňa 8. októbra
2013 písomné ohlásenie drobnej stavby... pričom Mesto Banská Bystrica ako príslušný
stavebný úrad proti uskutočneniu drobnej stavby nemalo námietky... Stavebný úrad v zmysle
podmienok uskutočnenia drobnej stavby uložil stavebníkovi povinnosť požiadať pred
začatím prác v primeranej lehote MsÚ Banská Bystrica, Oddelenie dopravných stavieb,
o povolenie na zvláštne užívanie miestnych komunikácií (rozkopávkové povolenie).
Príslušným cestným správnym orgánom je obec pri prenesenom výkone štátnej správy,
a to vo veciach miestnych komunikácií a účelových komunikácií (§ 3 ods. 2 Cestného
zákona). Miestne komunikácie definuje ustanovenie § 4b ods. 1 Cestného zákona ako
všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá
slúžiace miestnej doprave, ktoré sú zaradené do siete miestnych komunikácii. Na užívanie
diaľnic, ciest a miestnych komunikácií iným než zvyčajným spôsobom (zvláštne užívanie),
je potrebné povolenie cestného správneho orgánu (v danom prípade obce). Je nepochybné,
že žalobca o vydanie povolenia na zvláštne užívanie miestnej komunikácie požiadal dňa
16. júla 2014 a povolenie mu bolo vydané dňa 18. augusta 2014. Užívanie miestnej
komunikácie iným než zvyčajným spôsobom bolo zistené dňa 20. júna 2014“, po tom, ako
„žalobca ohlásil poruchu pri realizácii stavby listom zo dňa 20. júna 2014 doručeným
Mestskému úradu Banská Bystrica. Žalobca oznámil, že realizoval výstavbu prípojky
v dňoch
18. až 19. júna 2014, pričom pri realizácii diela došlo v mieste, kde bol plánovaný pretlak
komunikácie, k havarijnému stavu. Pretláčacie zariadenie zostalo uviaznuté pod
komunikáciou, bolo nevyhnutné v tomto úseku miestnu komunikáciu rozobrať z dôvodu
vyprostenia pretláčacieho zariadenia. V ohlásení žalobca uviedol, že po úspešnom
vyslobodení uviaznutej technológie a odstránení poruchy miestnu komunikáciu uviedol do
pôvodného stavu. Mesto Banská Bystrica žalobcovi listom zo dňa 09. júla 2014 vo vzťahu
k ohláseniu poruchy pri realizácii stavby oznámilo, že žalobcove oznámenie poruchy
považuje za bezpredmetné a zavádzajúce z dôvodu, že došlo k stavebnému zásahu do
miestnych komunikácií bez povolenia cestného správneho orgánu na zvláštne užívanie
miestnych komunikácií. Dňa 16. 07. 2014 bola Mestskému úradu Banská Bystrica doručená
žiadosť o povolenie na zvláštne užívanie miestnych komunikácií a žiadosť o určenie použitia
dopravných značiek a dopravných zariadení na miestnych účelových komunikáciách
žiadateľa Spoje, s. r. o., pričom ako dôvod zvláštneho užívania je uvedená prípojka
. Žiadosť za žalobcu... podpísal
konateľ spoločnosti. Mesto Banská Bystrica svojím rozhodnutím č. OVZ-DS-
128379/19661/2014 zo dňa 18. augusta 2014 žalobcovi na jeho žiadosť vydalo povolenie na
zvláštne užívanie miestnych komunikácií vo vzťahu k vozovke a komunikácii pre peších na
v úseku pri objektoch č. 11, 12 a 20 za účelom realizácie výstavby
. Zároveň Mesto Banská Bystrica určilo použitie dopravných značiek a dopravných
zariadení.“.
3.2 Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „podstatnými otázkami
vo vzťahu k deliktuálnej zodpovednosti je v danom prípade - užívanie miestnej komunikácie
iným než zvyčajným spôsobom alebo na iné účely, - toto užívanie je bez povolenia cestného
správneho orgánu alebo v rozpore s vydaným povolením, - zodpovedný subjekt“. Námietky
sťažovateľky krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné, pretože podľa jeho názoru
«vymedzenie skutku v prvostupňovom rozhodnutí je dostatočné na to, aby skutok (správny
delikt) nebol zamenený s iným skutkom. Je nepochybné, že k zisteniu zvláštneho užívania
miestnej komunikácie došlo v rámci štátneho odborného dozoru dňa 20. júna 2014, a preto
formulácia „v presne nezistený čas do 20. júna 2014“ je dostatočná, najmä keď žalobca
ako stavebník v rámci správneho konania neprispel k bližšiemu určeniu času. Pokiaľ ide
o námietku, že nešlo o miestnu komunikáciu, súd poukazuje na ustanovenie § 4b ods. 1
Cestného zákona, podľa ktorého miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné
a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej
doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácii... Odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu obsahuje obsah prednesov a písomných podaní žalobcu
spolu so stanoviskom správneho orgánu k týmto podaniam a prednesom. Prvostupňový
správny orgán sa v požadovanom rozsahu vysporiadal aj s predloženou Dohodou o prevode
práv a povinnosti stavebníka, pričom súd v zhode so stanoviskom správneho orgánu
považuje predloženú dohodu za účelovú. Je nesporné, že drobnú stavbu stavebnému úradu
ohlásil žalobca ako stavebník a aj z ďalších listinných dôkazov vyplýva, že túto drobnú
stavbu realizoval, nakoľko v priebehu realizácie stavby to bol žalobca, ktorý okrem iného
ohlasoval poruchu pri realizácii drobnej stavby, odstránil zistené nedostatky, následne
žiadal o vydanie povolenia na zvláštne užívanie miestne komunikácie a nikdy zmenu
stavebníka na stavebnom úrade neoznámil. Pokiaľ žalovaný a prvostupňový správny orgán
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu mali za to, že zodpovedným subjektom za
spáchanie správneho deliktu je žalobca, toto konštatovanie je súladné s obsahom
administratívneho spisu, nakoľko žalobca ako účastník konania okrem spornej Dohody
o prevode práv a povinností stavebníka iný dôkaz svojho tvrdenia o prevode týchto práv
a povinností neposkytol... Z obsahu zápisnice totiž vyplýva, že žalovaný bol oboznámený
s tým, že vo veci budú vykonávané ďalšie procesné úkony. V konečnom dôsledku bolo
v správnom konaní nariadené ďalšie pojednávanie, ktoré prebehlo za účasti žalobcu (jeho
konateľa) a následne pred vydaním rozhodnutia dňa 5. februára 2015 prvostupňový
správny orgán žalobcu oboznámil s podkladmi rozhodnutia pred jeho vydaním s výzvou,
aby sa k nim vyjadril, prípadne navrhol doplnenie podkladov. Uvedenie konštatovania
„správny orgán vyhlásil dokazovanie za skončené” v zápisnici zo dňa 6. novembra 2014
nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko žiadne práva účastníka
konania žalobcovi v správnom konaní upreté neboli... Správne konanie vo veci uloženia
pokuty začalo až momentom oznámenia o začatí správneho konania a logicky nemohlo
začať skôr, ako došlo k spáchaniu správneho deliktu a následne jeho zisteniu. Štátny
odborný dozor bol vykonaný na mieste samom (na ktorom k spáchaniu správneho deliktu
došlo). Vo vzťahu k protokolu o takejto kontrole nie sú zákonom predpísané žiadne
náležitosti, akým spôsobom má byť takýto protokol vyhotovený. Podstatné je, že štátny
odborný dozor bol vykonaný v rámci zákonnej kompetencie a zistené skutočnosti boli
vrátane fotodokumentácie zaznamenané do protokolu. Zákonný postup štátneho odborného
dozoru nemôže byť dôvodom pre nezákonnosť protokolov o výsledku štátneho odborného
dozoru nad pozemnými komunikáciami a takýto protokol tak nemôže byť nezákonným
podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní. Pokiaľ v ďalšom postupe, po začatí
správneho konania už správny orgán o úkonoch konania spisoval zápisnice, takýto postup
bol v súlade so zákonom... Kompetencia na uloženie pokuty v správnom konaní za užívanie
miestnej komunikácie iným, než zvyčajným spôsobom alebo na iné účely, na ktoré sú
určené, bez príslušného povolenia, tak v zmysle § 22a Cestného zákona patrí obci (mestu).
Prvostupňové rozhodnutie tak vydalo Mesto Banská Bystrica, ako vecne a miestne príslušný
správny orgán. Skutočnosť, že rozhodnutie bolo za štatutárneho zástupcu Mesta Banská
Bystrica podpísané mestským inšpektorom Oddelenia priestupkov MsÚ,
konajúcim na základe poverenia, nemôže spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu.». Čo sa týka výšky uloženej pokuty, krajský súd
konštatoval, že „správny orgán prihliadol na všetky okolnosti veci v súlade s ustanovením §
22b ods. 1 Cestného zákona, výšku uloženej pokuty riadne odôvodnil. V konečnom dôsledku
pokuta je uložená na dolnej hranici zákonnej sadzby a predstavuje cca 5 % z maximálnej
sumy, v ktorej mohla byť podľa zákona uložená sumy (33.190,- Eur). Ani táto námietka
žalobcu nie je dôvodná. Obdobné konštatovanie platí aj vo vzťahu k námietke, že žalobca
bol postihnutý dvakrát. Uvedenie do pôvodného stavu nemožno zamieňať s trestom, ani s
akýmkoľvek druhom sankcie. Uvedenie do pôvodného stavu nespôsobuje prekážku pre
ukladanie sankcie podľa Cestného zákona, môže byť len okolnosťou ovplyvňujúcou výšku
uloženej sankcie, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.“.
4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla,
že je nedostatočne odôvodnený, keďže sa krajský súd nevysporiadal s jej žalobnými
námietkami, vec nesprávne práve posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav.
5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu podľa § 250ja
ods. 3 OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil ako vecne správny.
6. S uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc
argumenty, ktoré dosiaľ uplatnila v konaniach pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi,
najvyššiemu súdu v sťažnosti vytýka, že sa s jej odvolacími námietkami nevysporiadal
náležitým spôsobom, pričom „bez akéhokoľvek odôvodnenia odobril skutočnosť, že
prvostupňový súd nevykonal nami navrhnuté dôkazy, ich nevykonanie žiadnym spôsobom
nezdôvodnil... nami predložené dôkazy na pojednávaní nebral do úvahy... a vychádzal len
z pochybných a zavádzajúcich dôkazov nachádzajúcich sa v spise správneho orgánu... a na
pojednávaní sa nám odmietol dať vyjadriť k vyjadreniu žalovaného k žalobe“. Podľa názoru
sťažovateľky k porušeniu práva na spravodlivý proces zo strany najvyššieho súdu došlo
z dôvodu „porušenia zásady rovnakého postavenia účastníkov konania, z dôvodu porušenia
povinnosti súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a v neposlednom rade z dôvodu
porušenia povinnosti súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť“. Tým, že sa najvyšší súd
nevysporiadal s námietkou sťažovateľky, že „prvostupňový súd pri posudzovaní dôkazného
bremena správneho orgánu postupoval v rozpore so zásadami správneho trestania“, porušil
aj „čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 39 Listiny základných práv a slobôd a čl. 7
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd“.
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
10. V súvislosti s namietaným porušením v záhlaví označených základných práv
a slobôd sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho)
vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné v danom
prípade zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov
orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli
nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP účinného do 30. júna 2016), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Keďže správny súd spravidla nie je súdom skutkovým,
ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy, v prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť aj to, že najvyšší
súd ako správny súd bol súdom s plnou jurisdikciou, pretože predmetom konania bolo
rozhodovanie o porušení povinnosti a uloženie sankcie podľa cestného zákona.
11. Podľa 250i ods. 1 OSP účinného do 30. júna 2016 pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého
rozhodnutia.
Podľa § 250i ods. 2 OSP účinného do 30. júna 2016 ak správny orgán
podľa osobitného zákona rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto
rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže
vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané
správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Podľa § 250i ods. 3 OSP účinného do 30. júna 2016 pri preskúmavaní zákonnosti
a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom,
ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
12. Uloženie pokuty v rámci správneho trestania je aktom donucovacej povahy.
Má predovšetkým majetkové zameranie umožňujúce vynútiť určitú ujmu na majetku
dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených s potrebou a súčasne
i právom vlastniť majetok. Pokuty ukladané správnymi orgánmi v správnom konaní
sú svojou povahou všeobecne spôsobilé zasiahnuť do základných práv príslušného
subjektu, a to s ohľadom na ich výšku a možnosť ich opakovaného ukladania
(m. m. III. ÚS 231/2010).
13. Každé určenie výšky pokuty je predmetom správneho uváženia. Pri jeho
skúmaní, či už v rámci správneho súdnictva, a o to viac pri skúmaní ústavnej udržateľnosti
uloženia pokuty, sa skúma iba to, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom a ústavou (III. ÚS 525/2014).
14. Zásady vyplývajúce z trestného práva a tomu zodpovedajúce ústavné záruky
(vrátane čl. 50 ods. 6 ústavy) sa na administratívne sankcionovanie aplikujú primerane,
a to vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu (III. ÚS 441/2013).
15. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a ústavného súdu treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej
povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vykladať autonómne od ich definovania
vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (napr. rozsudok vo veci
Bendenoun proti Francúzsku z 24. 2. 1994, resp. rozsudok vo veci A. P., M. P. a T. P. proti
Švajčiarsku z 29. 8. 1997, pozri aj III. ÚS 341/2007, III. ÚS 231/2010).
16. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel
ústavný súd k záveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na daný prípad,
keďže predmetom konania pred správnymi súdmi bolo preskúmanie rozhodnutia o uložení
sankčnej povinnosti za správny delikt v podobe uloženia peňažnej pokuty (bod 2).
17. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva:
„Podľa § 3 ods. 2 Cestného zákona miestnu štátnu správu vo veciach miestnych
komunikácií a účelových komunikácií vykonávajú obce ako prenesený výkon štátnej správy.
Obce na miestnych komunikáciách a na účelových komunikáciách určujú použitie
dopravných značiek, dopravných zariadení a povoľujú vyhradené parkoviská. Obce v rámci
preneseného výkonu štátnej správy prejednávajú priestupky podľa § 22c na úseku
miestnych komunikácií a účelových komunikácií...
Podľa § 22a písm. a) bod 1 Cestného zákona cestný správny orgán a obec v rozsahu
svojej pôsobnosti uložia pokutu do 33 190 eur právnickej osobe alebo fyzickej osobe
oprávnenej na podnikanie podľa osobitných predpisov, ak bez povolenia cestného
správneho orgánu alebo v rozpore s vydaným povolením užíva diaľnicu, cestu alebo
miestnu komunikáciu iným spôsobom než zvyčajným alebo na iné účely, než na ktoré sú
určené, s výnimkou nadmerných a nadrozmerných prepráv (zvláštne užívanie)...
Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí
správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa
najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich
osvojil krajský súd zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom ako aj žalobcom,
ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.
Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o priestupku, resp. o správnom
delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nemohlo byť
zameniteľné s iným konaním a tento záver má oporu priamo v ustanovení § 47 ods. 2
Správneho poriadku...
Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že výrok rozhodnutia správnych
orgánov je dostatočne určitý, konkrétny a z jeho obsahu nevznikajú pochybnosti o tom, čo
bolo predmetom správneho konania a skutok je dostatočne vymedzený na to, aby nebol
zamenený s iným skutkom, a preto vyhodnotil námietky žalobcu ako nedôvodné...
Odvolací súd sa rovnako stotožnil aj s odôvodnením uloženia sankcie, ako aj s
výškou uloženej pokuty za spáchaný správny delikt. Správne orgány pri určení výšky
sankcie správne postupovali v súlade s § 22b ods. 1 Cestného zákona, keď uviedli všetky
skutočnosti, ktoré brali do úvahy pri ukladaní pokuty a jej výšky, a následne určili pokutu
podľa § 22a písm. a) bod 1 Cestného zákona vo výške 1.750 €, čo je na spodnej hranici
sadzby (pokutu možno uložiť do 33.190 €).
Po preskúmaní podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, že s opakovanými
právnymi námietkami odvolateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal
otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto
námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.
Odvolací súd záverom dodáva, že má za preukázané, že správny delikt sa stal tak,
ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného, a preto sa odvolací súd stotožnil
s právnym názorom krajského súdu, ktorý žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného ako nedôvodnú zamietol.“
18. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (v spojení
s rozsudkom krajského súdu) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka
v podstate obsahovo rovnaké námietky vzniesla už v konaní pred orgánmi verejnej správy
a následne aj v konaní pred správnymi súdmi, ústavný súd konštatuje, že zo všetkých na vec
sa vzťahujúcich rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí
toho-ktorého štátneho orgánu (závery o určení výšky pokuty nevynímajúc). Podľa názoru
ústavného súdu sú dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zrozumiteľné
a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných
právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové
dôkazy a právne odvolacie závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav
(odvolávajúc sa aj na predchádzajúce konanie vo veci), k čomu najvyšší súd dospel
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
19. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj
arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
20. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením
základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 a čl. 49 ústavy a čl. 36 a čl. 39 Listiny
základných práv a slobôd, ako ani práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 dohovoru, preto sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2018