Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)f3c/392705.f00055.pdf
PDF · 176.66 KB
No categories available
5ECdo/30/2014
Najvyšší súd 5 ECdo 30/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o., so sídlom
v B., P. X., I.: X. X. X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F. P., s.r.o., so sídlom v B., G.
X., I.: X. X. X., proti povinnému M. B., bytom R. X./X., S., o vymoženie 724,95 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 26 Er 496/2006 o
dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 110/2013 zo
dňa 27. júna 2013, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 5. apríla 2012 č.k. 26 Er 496/2006-14
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe notárska zápisnica sp. zn. N 4569/2005, NZ 43106/2005,
ktorá bola predloţená ako exekučný titul, bola spísaná len za účasti a len so zástupcom
povinného. Na základe súdnej praxe notárska zápisnica, ktorá obsahuje súhlas s jej
vykonateľnosťou musí byť spísaná za účasti povinného aj oprávneného. V danom prípade
notárska zápisnica nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu kladie § 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku. Exekučným titulom môţe byť i notárska zápisnica, avšak
za predpokladu, ţe spĺňa všetky zákonom vyţadované náleţitosti. Podstatnou náleţitosťou,
ktorá robí z notárskej zápisnice exekučný titul, je súhlas povinného s vykonateľnosťou.
V danom prípad súd mal za preukázané, ţe skutkovým i právnym základom notárskej
zápisnice, ktorá je exekučným titulom, bola zmluva o úvere č. 8230166 zo dňa 21.2.2005,
uzavretá medzi oprávnenenou a povinným. Predmetná zmluva bola spísaná na formulárovom
tlačive, ktorého súčasťou je i splnomocnenie uţ obsahujúce meno splnomocnenca
M.. T. K.. Po posúdení otázky, či predmetná notárska zápisnica je spôsobilým exekučným
titulom konštatoval, ţe vyššie uvedené splnomocnenie je neplatným právnym úkonom, ktorý
nespôsobuje ţiadané právne účinky v súlade s § 22 ods. 2, § 23 § 31, § 37 a § 39
Občianskeho zákonníka a je v rozpore s jeho ustanovením § 574 ods. 2 OZ. Súčasťou
notárskej zápisnice bolo totiţ vyhlásenie splnomocneného zástupcu povinného o tom, ţe
uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si však určil pravdepodobne zástupca povinného sám, bez
toho, aby mu povinný udelil plnú moc na takýto úkon. Notárska zápisnica sa preto nestala
vykonateľným exekučným titulom. V súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Vyslovil, ţe o trovách súdneho exekútora rozhodne
osobitným uznesením.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. júna 2013 sp. zn.
8 CoE 110/2013, po zistení, ţe odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1
O. s. p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) uznesenie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. Odvolací súd sa v plnom rozsahu
stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Konštatoval, ţe okresný
súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 57 ods. 2 O. s. p.
Návrh oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd zamietol. Uviedol, ţe Súdny dvor
Európskej únie uţ rozhodol pokiaľ ide o otázku, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku
a poukázal na jeho judikatúru, ktorá nepodporuje právny názor oprávnenej. Konštatoval, ţe je
vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, (rozsudok Súdneho dvora
Pannon C 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá,
ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá poţadované na to, aby ju bolo moţné
kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tieţ rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Ţiadala, aby
dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil,
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Oprávnená tieţ ţiadala prerušiť konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala
v podanom dovolaní.
V dovolaní konkrétne namietala, ţe: 1. súd jej odňal moţnosť konať (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.), keď nerešpektoval procesný návrh
oprávnenej, aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a neumoţnili jej tak v konaní uplatňovať právne
argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov,
2. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/, keď opomenul aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá, podľa
ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení konania,
3. súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 237 písm. g/ O. s. p., keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie je zákonným sudcom
vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa
osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach
interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemoţno zásadne
obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Dovolanie odôvodnila ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., ţe súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., ţe v tejto veci sa uţ právoplatne rozhodlo
a ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., ţe jej súd svojím postupom odňal moţnosť konať pred
súdom. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretoţe nevykonal náleţite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Svoju argumentáciu
v dovolaní uviedla a rozsiahlo rozvinula. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania
poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, sp. zn.:
I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu
prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Poukázala
na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený
o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a § 240a, podľa ktorého sa na notárske zápisnice vyhotovené
pred 15. októbrom 2008 tento zákon, resp. novelizované ustanovenie, nevzťahuje. Zdôraznil,
ţe ustanovenie Zmluvy o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej
zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva,
nemôţe byť neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ani § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, vychádzajúc zo Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
v súlade s ktorou musia byť predmetné ustanovenia vykladané. Udelením plnomocenstva
povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto
plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol
plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej
kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov
EÚ a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Na základe uvedeného oprávnená navrhla
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., rozhodnutia súdov niţších stupňov
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu odvolacieho
súdu podala včas oprávnená, zastúpená v súlade s § 241 ods.1 O. s. p. dospel k záveru, ţe
dovolanie oprávnenej nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak: a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo
odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O. s. p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka
konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je
zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s.
p. nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, pričom bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou, ktorá im
v rámci zverenej právomoci neprináleţí“. Dovolateľka tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho –
obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku
nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva zo zákona (viď napríklad
ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O. s. p. Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O. s. p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O. s. p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O. s. p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade notárskej zápisnice poţiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Okresný súd následne poveril súdneho exekútora jej vykonaním.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ X. ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku
res iudicata pre rozhodnutie exekučného súdu, ktoré v neskoršom štádiu exekučného konania
zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,
či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu
(viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, X. Cdo 52/2012,
5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,
IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (viď bliţšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého
v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., sa prieči
podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,
nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách
exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví
súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, ţe tvrdený exekučný titul
exekučným titulom nemôţe byť“.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe oprávnená neopodstatnene
namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O. s. p.
Dovolateľka zastáva tieţ názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Oprávnená tvrdí, ţe k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať došlo tým, ţe súdy
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti.
Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne
a materiálne vykonateľný. Exekučný súd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 aţ § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín.
Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný
exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní
a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je
vykonateľný exekučný titul, môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne
poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil
o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/
a k/. Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.
Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa
uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil 5. apríla 2012 a uvedené
ustanovenie nadobudlo účinnosť 9. augusta 2012.
Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p.
ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol
splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.), pre ktoré
predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe
nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa
alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe
v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 aţ § 124 O. s. p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to
sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez „dokazovania“, nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
O námietke oprávnenej, ţe odvolací súd tým, ţe nerozhodol o jej návrhu na prerušenie
konania a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom oprávnenej na prerušenie konania
nezaoberal, čím oprávnenej odňal moţnosť konať pre súdom, súd rozhodol, ţe nie je
dôvodná. Oprávnená podala návrh na prerušenie konania (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
po rozhodnutí súdu prvého stupňa, pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní proti
uzneseniu súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie a vyslovení jej neprípustnosti.
Dovolací súd vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej, ak súd
v priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, a preto
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom
vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani g/ O. s. p.
Z uvedeného dôvodu je neopodstatnená dovolacia námietka, ţe oprávnenej bola
odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., tým, ţe rozhodol
nesprávne obsadený súd v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. g/ O. s. p. ako
aj to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Z dovolania vyplýva námietka oprávnenej, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. (výlučne ktorá by, ako uţ bolo uvedené,
mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe namietaným postupom súdov nebola oprávnenej
znemoţnená realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, ţe ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej
zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), právne predpisy neumoţňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka
sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.)] viaţe na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd
na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní
na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre tento
postup neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiţ
oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, ţe v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku moţno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny
dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náleţitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Uţ bolo uvedené, ţe exekučný súd je v priebehu
celého exekučného konania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie (resp. iný titul) uvedené
v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné tak po stránke formálnej [z hľadiska
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané, alebo stanovujúceho postup
pri vyhotovení exekučného titulu (ak nejde o rozhodnutie)], ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náleţitostí rozhodnutia alebo iného titulu – jednak určitosti, zrozumiteľnosti,
a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloţenej povinnosti,
ktorá sa má nútene vykonať).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu
(porovnaj tieţ R 47/2012), nemôţe ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny
vzťah účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo
by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu (viď IV. ÚS 20/06 a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, ţe
samotný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel úkonom
procesnej povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný
skúmať, či na jej podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého nevyhnutnou náleţitosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (majúci procesnú
povahu) je najdôleţitejšou náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – aţ tento
prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený
výkon povinností uvedenej v jej obsahu (k rovnakým záverom dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 63/2009). Výlučne v dôsledku tohto právneho
úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej
zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva
vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný
pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene
zastúpeného. Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu
napriek tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.
Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia
vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému (§ 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,
záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Z hľadiska skutkového stavu nebolo v danej veci sporné, ţe oprávnená a povinný
uzavreli 21. februára 2005 úverovú zmluvu spísanú na predtlači, ktorú pouţívala oprávnená
a ktorú predloţila na podpis povinnému. Súčasťou obsahu tejto predtlače bola plná moc
udelená povinným M.. T. K. za tým účelom, aby tento advokát preukazoval oprávnenie konať
za povinného ako jeho splnomocnený zástupca pri ďalších právnych úkonoch povinnému
(vrátane uznania dlhu a udelenia súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v zmysle § 41
ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Tento postup oprávnenej a M.. T. K. bol v zásade
identický s ich postupom v iných veciach, na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej
republiky v rozhodnutiach sp.zn. IV. ÚS 151/2011, I. ÚS 155/2011, IV. ÚS
125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011, IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS
229/2011, IV. ÚS 575/2012, odmietajúcich sťaţnosti oprávnenej ako zjavne bezdôvodné. Aj
v tomto prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ advokáta zastupujúceho jeho
záujmy vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlţníka (povinného) pri uznaní
záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj
pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) v skutočnosti „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, ţe ho
uviedol v predtlači úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis.
Právna teória aj prax označuje za konanie in fraudem legis konanie subjektu, ktorý
formálne postupuje podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou
zakázaný alebo nepredvídaný a neţiaduci. Úkon takto urobený nie je v priamom rozpore
so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä cieľom zákon obchádza. Dovolací súd za konanie
in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí
rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy, dohody o zastúpení a pod.)
tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého
sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu.
Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu.
Za daného stavu dovolací súd súhlasí s názorom súdov niţších stupňov, ţe záujmy
zástupcu (M.. T. K.) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho advokát M.. T. K. nebol
oprávnený udeliť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak M.. T. K.
napriek tomu v notárskej zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba
podstatná náleţitosť jej materiálnej vykonateľnosti v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.
K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.:
IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym
súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením.
Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva
spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemoţno
na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a poţiadať súdny dvor Európskej únie
o výklad práva európskeho spoločenstva – komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto
námietke oprávnenej poukazuje na svoje vyššie uvedené odôvodnenie týkajúce sa námietky
oprávnenej – návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolacím
súdom.
Dovolateľka tieţ namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane
uvádza, ţe vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
ktorý ale môţe byť úspešne uplatnený, iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad
v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní oprávnená napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil
správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p.
(iba výskyt ktorej v konaní na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť
prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací
dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn.
2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. X. Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v dovolacom konaní v danom prípade
prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky
odmietol dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V B. 8. apríla 2014
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková