Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f15/391872.9366c6.pdf
PDF · 184.6 KB
No categories available
5ECdo/183/2013
Najvyšší súd 5 ECdo 183/2013
Slovenskej republiky 5 CoE 51/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnému I. D., bývajúcemu v Ţ., o vymoženie 977 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 20 Er 446/2005, o odvolaní
a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 27. marca 2013 sp.zn. 21
CoE 3/2013, takto
rozhodol:
Konanie o odvolaní oprávnenej z a s t a v u j e.
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor ţiadosťou doručenou na Okresný súd Ţilina 22. apríla 2005 poţiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov - ďalej len „Exekučný poriadok“), a to na základe exekučného titulu – notárskej
zápisnice spísanej 23. januára 2005 JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom, pod sp.zn.
N 354/2005, NZ 2886/2005 (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Ţilina poverením
z 28. apríla 2005 č. 5511 007332* poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe
uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Ţilina uznesením zo 6. augusta 2012 č.k. 20 Er 446/2005-20 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a v celom rozsahu ju
zastavil s tým, ţe o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Návrh oprávnenej
na zmenu súdneho exekútora zamietol. Svoje rozhodnutie oprel o právny záver, ţe
splnomocnenie udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi povinným v zmluve o úvere je absolútne
neplatné, pretoţe záujmy zástupcu boli v rozpore so záujmami povinného, zastúpenie vzniklo
v čase, keď ešte ţiadny dlh neexistoval, v konaní nebolo preukázané, ţe dohoda
o plnomocenstve bola platne uzatvorená a pre neurčitosť udeleného splnomocnenia. Rozpor
medzi záujmami povinného a zástupcu videl súd prvého stupňa v tom, ţe povinný nemal
moţnosť voľby zástupcu, nakoľko zo zmluvy o úvere je zrejmé, ţe ide o predtlač pouţívanú
pri uzatváraní zmlúv o úvere s označením splnomocnenca PDSS, s.r.o. V dôsledku toho je
spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci a to, ţe splnomocnenec bude hájiť
záujmy povinného, ako aj slobodná voľba povinného pri určení svojho zástupcu. Ďalej súd
uviedol, ţe zástupca povinného v jeho mene urobil v notárskej zápisnici vyhlásenie, ţe
uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si pravdepodobne určil zástupca sám a povinný o tejto
lehote nemal vedomosť. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe
plnomocenstvo udelené povinným, uznanie dlhu ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice sú právne úkony odporujúce zákonu a preto sú podľa § 39 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatné. Prvostupňový súd v závere konštatoval, ţe notárska zápisnica nespĺňa
poţiadavky spôsobilého exekučného titulu, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju v celom rozsahu.
Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením z 27. marca 2013 sp.zn.
21 CoE 3/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.), opravný prostriedok oprávnenej proti výroku uznesenia o zamietnutí návrhu
na zmenu súdneho exekútora odmietol (§ 202 ods. 2 O.s.p.), návrh oprávnenej na prerušenie
konania zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil, ţe poverenie súdneho exekútora nie je súdnym
rozhodnutím a preto nemôţe zaloţiť prekáţku veci rozhodnutej. Všeobecný súd musí v rámci
svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného
konania, nielen pri rozhodnutí o udelení poverenia exekútorovi a nelimituje ho ani
skutočnosť, ţe ho posudzoval notár pri spisovaní notárskej zápisnice. Okresný súd teda
neprekročil svoju právomoc. Zhodne s exekučným súdom i odvolací súd povaţoval
splnomocnenie udelené povinným za neplatné z dôvodu kolízie záujmov medzi zástupcom
a zastúpeným, ako aj pre nedostatok slobodnej vôle povinného pri jeho udelení. Z týchto
dôvodov povaţoval odvolací súd notársku zápisnicu za materiálne nespôsobilý exekučný titul,
na základe ktorého nie je moţné exekúciu vykonať. Na záver uviedol, ţe nezistil ţiadne
pochybenie súdu prvého stupňa, ktorým by odňal oprávnenej moţnosť konať pred súdom
a ani porušenie princípu rovnosti zbraní a práva na spravodlivý proces. Návrh na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd zamietol, pretoţe predpokladom
povinnosti začať konanie o predbeţnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Jej zmyslom nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Odvolací súd
konštatoval, ţe v tomto zmysle oprávnenou nastolené otázky majú akademický charakter
a nemajú reálny základ v prejednávanom spore, ich zodpovedanie nemá dosah
na prebiehajúce konanie. Zdôraznil, ţe okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny
názor o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale sa zaoberal náleţitosťami notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
zamietol ako nedôvodný preto, ţe nesúvisí s prejednávanou vecou a naviac v zmysle § 36
ods.5 Exekučného poriadku exekučné konanie nie je moţné prerušiť, ak tak neustanovuje
osobitný predpis.
Proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie,
ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej
interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Ţiadala preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.
Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená
dovolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej
právomoci neprináleţí“, 2. konali vo veci, v ktorej sa uţ právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť uţ bola
právoplatne posúdená tým, ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
3. oprávnenej odňali moţnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/
O.s.p.), a to tým, ţe s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch (námietky
proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania a dokazovania a nerešpektovali
jej právo na to, aby jej právna vec bola „vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe
správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej
republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní
o prejudiciálnej otázke (m. m IV. ÚS 206/08)“. Oprávnená tieţ namietala, ţe súdy nevytýčili
vo veci pojednávanie, hoci tak boli podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (zrejme v znení
účinnom do 31. decembra 2012) povinné urobiť, 4. sa v konaní dopustili inej vady konania
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo
nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie, 5. napadnuté rozhodnutie zaloţili
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je
nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tieţ
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na uznesenie Ústavného
súdu SR zo 14. marca 2012, sp.zn.: I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou
oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku
zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Poukázala na zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3
a § 240a, podľa ktorého sa na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 tento
zákon, resp. novelizované ustanovenie, nevzťahuje. Zdôraznil, ţe ustanovenie Zmluvy
o úvere, ktorým dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho
mene uznala dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani § 23a ods. 2 zákona č.634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, vychádzajúc zo Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v súlade s ktorou musia byť
predmetné ustanovenia vykladané. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol
na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť
pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b
ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ
a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Na základe uvedeného oprávnená navrhla
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p , rozhodnutie súdov niţších stupňov zrušiť
a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný ani súdny exekútor sa k podanému dovolaniu a odvolaniu písomne
nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podala oprávnená proti
uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 27. marca 2013 sp.zn. 21 CoE 3/2013, skúmal, či sú
splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe o podanom odvolaní konať.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania).
Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci
vyplývajúca zo zákona.
V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného
prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako
aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník
ţiada) nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla
uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
Podľa § 201 veta prvá O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
Podľa § 9 ods. 1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.
Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky
poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom
a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch
medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody
vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch
týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto
spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 10 ods. 1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam
okresných súdov.
Podľa § 10 ods. 2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov
prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky
je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu
rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9
ods. 2 O.s.p.).
Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie
konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu
prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto
nie je daná.
Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá
inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Ţiline z 27. marca 2013 sp.zn. 21 CoE 3/2013, zastavil bez toho, aby
preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade
s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
Podľa § 243c O.s.p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej
(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym
orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie
koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, poţiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke
nemoţno vykladať absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď
skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného
ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 aţ 30/62,
z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva
je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom
existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce povaţovať to, ţe rozhodnutia súdov niţších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, vyplýva, ţe o zastavení exekúcie
bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša
Kušníra) a zastúpenou (povinnou) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka
k neplatnosti dohody o zastúpení a tieţ prejavov vôle zachytených v notárskej zápisnici.
Vzhľadom na to nemoţno predmetnú notársku zápisnicu povaţovať za vykonateľný exekučný
titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1
O.s.p. Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu
a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol.
V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Ţiline z 27. marca 2013 sp.zn. 21 CoE 3/2013 smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá
nepatrí do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci
neprináleţí“. Dovolateľka tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale
o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili
svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, poţiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2
druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 1. februára 2012 sp.zn. 5 Cdo 205/2011 a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. júna 2012 sp.zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekáţku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
zaloţí na právnom závere, ţe exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie nie
je vykonateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých rozhodnutiach v iných právnych
veciach uviedol, ţe exekučný súd má povinnosť počas celého exekučného konania skúmať,
či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu
(viď napríklad sp.zn. 1 Cdo 52/2010, 2 Cdo 269/2012, 3 Cdo 210/2011, 4 Cdo 52/2012,
5 Cdo 42/2012, 6 Cdo 135/2012 a 7 Cdo 162/2011). Rovnaký názor zastáva aj Ústavný súd
Slovenskej republiky (viď napríklad sp.zn. I. ÚS 203/2011, II. ÚS 417/2011,
IV. ÚS 456/2012), ktorý konštatoval, ţe „záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu
preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (viď bliţšie I. ÚS 410/2012). Právny názor dovolateľky, z ktorého
v danom prípade vyvodzuje procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., sa prieči
podstate uvedeného konštatovania. Pokiaľ by bol predmetný názor oprávnenej správny,
nebolo by uţ skúmanie vykonateľnosti exekučného titulu moţné v tých (neskorších) štádiách
exekučného konania, ktoré nasledujú po postupe exekučného súdu v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Je však v úplnom súlade s Exekučným poriadkom, ak exekúciu zastaví
súd, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale zistil, ţe tvrdený exekučný titul
exekučným titulom nemôţe byť.
Dovolací súd uzatvára, ţe oprávnená neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi
niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnená v dovolaní zastáva tieţ názor, ţe súdy jej odňali moţnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať
došlo tým, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124
O.s.p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie
je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj
bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, ţe Ústavný súd Slovenskej
republiky v uznesení sp.zn. II. ÚS 160/2013 povaţoval vyššie uvedenú argumentáciu
za primeranú odpoveď k námietke sťaţovateľky, ţe preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín
(dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, ţe v konaní
malo byť nariadené pojednávanie a ţe jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, ţe všetky
zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“)
za účelom zistenia, či súdna doloţka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej
smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, ţe
vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely
efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva a takýmto postupom nedochádza
k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom.
Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne
poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil
o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g)
a k). Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia.
Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa
uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením zo 6. augusta
2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť aţ od 9. augusta 2012. Odvolací súd v tomto
prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej
rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných
dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu
musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe nariadenie pojednávania bolo
na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo
potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím
súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe v štádiu, pri ktorom
súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie
a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 aţ § 124 O.s.p.),
postačujúce je, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami
vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa
oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania a predpokladov pre vyhovenie ţiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako uţ bolo uvedené,
mohla v danom prípade zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemoţnená realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, ţe ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej
zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), právne predpisy neumoţňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka
sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaţe na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd
na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní
na súdoch niţších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak
pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiţ
oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku moţno vykonať exekúciu
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náleţitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej
republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, ţe
ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu
(porovnaj tieţ R 47/2012), nemôţe ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny
vzťah účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo
by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu (viď IV. ÚS 20/06 a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť, ţe
súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej
podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náleţitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou
náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – aţ tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).
Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek
tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Dovolací súd za konanie in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý
nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy,
dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej
strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale
záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú
do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,
IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťaţnosť oprávnenej bola nimi
odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávnenej a Mgr. Tomáša Kušníra
v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd
v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“
advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať
dlţníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako
aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, ţe ho uviedol
v predtlači úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací
súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore
so záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu
neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť
dodatočným schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom
Kušnírom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny
úkon, ktorým tento advokát za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom odvolacieho súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej
zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku.
Pre prípad, ţe oprávnená namieta aj to, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie
je nepreskúmateľné, dovolací sú uvádza, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej
judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký,
ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A,
s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne
a v potrebnom rozsahu vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových
a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil.
Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní.
Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho
rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane uvádza, ţe vada
tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale môţe byť
úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej
veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo
zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky mu však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe
nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. júla 2014
JUDr. Helena Haukvitzová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová