Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 281/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, a ,

zastúpených Lexpert, s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Roman Dula, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, , a a podľa

čl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 1. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2015 doručená sťažnosť a 17. decembra 2015 doplnenie sťažnosti

(ďalej aj „sťažovateľka“), a

(ďalej aj „maloletý“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“) a podľa

ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského

súdu“) a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“ alebo

aj „napadnuté dovolacie konanie“) a jeho uznesením z 25. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je matkou maloletého

a 21. februára 2014 podala Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

návrh na úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletému. O návrhu sťažovateľky

rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -105 z 28. mája 2014 tak, že maloletého

zveril do osobnej starostlivosti sťažovateľky. Otcovi maloletého

(ďalej len „otec maloletého“), uložil povinnosť

prispievať na výživu maloletého mesačne sumou 200 € od 1. marca 2014 do 15. dňa

v mesiaci vopred, z toho 150 € do rúk sťažovateľky a 50 € na sporiaci účet maloletého.

Rozhodol tiež o splatnom výživnom za obdobie od 1. marca 2014 do 28. mája 2014,

o úprave styku otca maloletého so synom s tým, že v prevyšujúcej časti návrhy rodičov

zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu – proti výrokom o výške výživného pre otca

maloletého a o úprave styku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

2

napadnutým rozsudkom č. k. -143 z 1. októbra 2014 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil „okrem výroku o zverení do osobnej

starostlivosti matky“.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z 31. októbra 2014

z dôvodu podľa (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka poukazuje na to, že z dôvodu prieťahov „na strane prvostupňového súdu

v súvislosti s podaným dovolaním podala matka sťažnosť na postup súdu zo dňa 15. 05.

2015, ktorú predseda súdu listom č. Spr. 3041/15 zo dňa 08. 06. 2015 vyhodnotil ako

dôvodnú. V dôsledku postupu prvostupňového súdu sa dovolaním Najvyšší súd SR začal

zaoberať až v júni 2015.“. O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

z 25. júna 2015 tak, že ho odmietol ako neprípustné, s tým, že toto uznesenie „bolo

právnemu zástupcovi matky doručené dňa 13. 08. 2015...“.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že okresný súd a krajský súd rozhodli arbitrárne

a svoje právne závery neodôvodnili riadne. Poukazujú predovšetkým na to, že otec

maloletého nedostatočne preukázal výšku svojich príjmov, resp. neuviedol všetky svoje

príjmy a nepreukázal ani svoje výdavky dostatočným spôsobom. Konajúce súdy túto

skutočnosť nevyhodnotili v súlade so zákonom, keďže mali v uvedenej situácii aplikovať

fikciu o výške príjmov podľa o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“). Najvyšší súd pochybenia

okresného súdu a ani krajského súdu nenapravil a nevyhodnotil ústavne súladným

spôsobom námietku sťažovateľov, že im postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na judikatúru ústavného súdu, najvyššieho súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). V sťažnosti ďalej uvádzajú túto

argumentáciu:

„Aj z ďalšej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že aj nepresvedčivé

a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia sa považuje za postup odnímajúci účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom (napr. uznesenie NS SR z 30. 05. 2013 sp. zn.

uverejnené pod č. 25 v časopise Zo súdnej praxe č. 3/2014, str. 122,

uznesenie NS SR z 14. 05. 2014 sp. zn. , uznesenie NS SR z 27. 11. 2011

sp. zn. , rozsudok NS SR z 27. 04. 2006 sp. zn. , rozsudok

NS SR z 30. 09. 2008 sp. zn. ) a tento záver vyplýva aj z judikatúry

Ústavného súdu SR (napr. , ).

Tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie ako procesne neprípustné bez toho, aby

skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, tak porušil právo

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa , právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd. ...

Odôvodnenie prvostupňového súdu je arbitrárne, nepresvedčivé, nedáva odpovede

na zásadné otázky a argumentáciu matky a tiež nesubsumuje skutkový stav pod právne

normy. ...

Pokiaľ ide o príjmy matky a otca, tak prvostupňový súd skonštatoval, že príjem matky

je priemerne 500,- EUR. K príjmu otca prvostupňový súd uviedol, že tento je vo výške

2.350,- EUR, avšak označil ho nesprávne za príjem zo zamestnania a nie za príjem z inej

než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu. Pochybenie prvostupňového súdu pri

posudzovaní zdroja príjmu otca je zásadné, pretože pri samostatne zárobkovo činných

osobách sa zisťujú ich majetkové pomery zásadne odlišným spôsobom ako pri rodičoch,

ktorý majú príjmy zo závislej činnosti. Toto pochybenie prvostupňového súdu odvolací súd

zbagatelizoval, označil ho len za zrejmú nesprávnosť, ktorá by údajne mala byť zrejmá

každému. ...

Prvostupňový a odvolací súd zohľadnili len tie príjmy otca, na ktoré poukázala

matka, aj keď nezohľadnili všetky (matka poukazovala aj napr. na kompenzáciu výdavkov

otca zo strany Kresťanskodemokratického hnutia, čím sa však už súdy nezaoberali). Otec

ďalej svoje príjmy nepreukazoval a súd ich ani nezisťoval, napriek tomu, že je obvyklé

skúmať daňové priznania a je možné skúmať aj účtovníctvo rodiča - podnikateľa. Povinnosť

preukázať svoje majetkové príjmy bola predovšetkým povinnosť otca v zmysle ustanovenia

§ 63 ods. 1 zákona o rodine a tomto smere otec neprodukoval žiadne dôkazy - matka

predložila zverejnenú zmluvu s NR SR a dala návrh na zisťovanie ďalších príjmov od

Kresťanskodemokratického hnutia. Za tejto situácie bolo povinnosťou súdov aplikovať

domnienku o výške príjmu otca v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 druhá veta zákona

o rodine.

4

Pokiaľ ide o výdavky, tak za z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia možno za

zistený považovať len výdavok otca na výživné pre dcéru . Iné výdavky otec len tvrdil,

ale nepreukázal a prvostupňový súd k nim neuviedol žiadne hodnotiace úvahy. Odvolací súd

sa výdavkami otca absolútne nezaoberal. V tomto smere postupovali oba súdy v rozpore

s ustanovením § 62 ods. 5... a ustanovením § 63 ods. 2 zákona o rodine..., ibaže by bolo

možné postup súdov vyhodnotiť tak, že na ďalšie výdavky otca súdy nebrali ohľad v zmysle

citovaných ustanovení - tomu však vzhľadom na všetky okolnosti nenasvedčuje výška

určenej vyživovacej povinnosti otca.

... Zistený príjem otca bol viac ako 4-násobný oproti príjmu matky, napriek tomu

súdy zaviazali otca len na platenie bežného výživného, ktoré pokrývalo len cca. jednu

polovicu nákladov na maloletého. Okrem toho súdy absolútne nezohľadnili ani to, že sa

matka o maloletého osobne stará čím postupovali v rozpore s ustanovením § 62 ods. 4

zákona o rodine. Je pravdou, že uvedené uznesenie je citované v odôvodnení

prvostupňového rozhodnutia, avšak z hodnotiacich úvah súdu nevyplýva, že by súd toto

ustanovenie aj aplikoval. V odôvodnení rozhodnutia absentuje subsumpcia skutkového

stavu pod právne normy, teda nie je možné zistiť právne posúdenie veci zo strany či už

prvostupňového alebo odvolacieho súdu.

Pokiaľ ide o ďalšie majetkové pomery, tak súdy zistili aj to, že matka je vlastníčkou

1-izbového bytu. Otec je vlastníkom 3-izobého bytu a 2 motorových vozidiel, z čoho je tiež

zrejmý majetkový nadštandard otca. Takisto matka poukázala na to, že výdavky otca na

splácanie hypotéky nemôžu mať prednosť pred výživným - otec síce pôvodne tvrdiť, že

hypotékou financoval kúpu bytu, ale matka preukázala prostredníctvom svojho právneho

zástupcu, že tomu tak nebolo a teda, že otec účelovo zavádza. Za tejto situácie nebol žiadny

dôvod veriť ostatným nepreukázaným tvrdeniam otca. Tieto zjavné rozdiely v majetkových

pomeroch rodičov prvostupňový a ani odvolací súd nezobrali do úvahy, len ich ignorovali.“

Sťažovatelia tiež namietajú porušenie ich práva vlastniť majetok, pričom v tejto

súvislosti uvádzajú:

„Pochybeniami všeobecných súdov bolo porušené právo matky vlastniť majetok,

pretože matka musí zo svojho majetku znášať náklady na výživu maloletého vo väčšom

rozsahu ako by mala v prípade ak by súdy rozhodli o výške výživného na maloletého

v súlade so zákonnou úpravou. Zároveň pochybenia všeobecných súdov mali za následok

porušenie práv maloletého na starostlivosť zo strany rodiča - otca a to konkrétne

starostlivosť spočívajúcu v plnení vyživovacej povinnosti vo výške zodpovedajúcej

schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca. Všeobecné súdy nedostatočne

chránili v súdnom konaní záujmy maloletého a neposkytli ochranu a starostlivosť

nevyhnutnú pre blaho dieťaťa...

Neaplikovaním zákonnej úpravy jednak ohľadom určovania výšky výživného,

zisťovania majetkových pomerov rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti

podliehajúcej dani z príjmu ale tiež ohľadom požiadaviek na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia bolo porušené právo sťažovateľov vlastniť majetok...“

Sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní, ku ktorému malo dôjsť predovšetkým rozdielnym prístupom konajúcich súdov

k splneniu procesnej povinnosti preukázať výšku svojich príjmov a výdavkov

sťažovateľkou a otcom maloletého. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza:

«U matky sa odvolací súd zaoberal počtom kúpených tašiek Billa (ktorých bolo asi

6 ani nie za 2,- EUR). Odvolací súd venoval výdavkom matky cca. pol strany odôvodnenia,

kde sa venoval spomenutých tašiek Billa ešte potravinám kupovaných matkou. Podobnej

kritike odvolací súd nepodrobil napr. vyhlásenie otca, že na stravu míňa 300 až 350,- EUR

mesačne.

Na rozdiel od matky, otec svoje majetkové pomery a svoje výdavky nezdokladoval, čo

odvolací súd „odmenil“ tým, že sa výdavkami otca vo svojom rozhodnutí ani len

nezaoberal, a to v rozpore s ustanoveniami § 63 ods. 2 a 62 ods. 5 zákona o rodine.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že by prvostupňový či druhostupňový

súd podrobili tvrdené, ale nepreukázané výdavky otca podrobili skúmaniu podľa § 63 ods. 2

zákona o rodine. Ak tak súdy nepostupovali práve z dôvodu, že otec tieto výdavky

nepreukázal, tak o to viac je prekvapivý záver ohľadom výšky výživného otca. Otec

s niekoľkonásobne vyšším príjmom oproti matke platí výživné v podstate v rovnakej výške

ako matka, ktorá sa ešte naviac o maloletého aj osobne stará. Takýto záver súdov celkom

zjavne odporuje pravidlám určovania výživného a právu dieťaťa podieľať sa na životnej

úrovni rodičov.

6

Rovnako tak prvostupňový súd od matky vyžadoval podrobné zdokladovanie príjmov

a výdavkov, vo vzťahu k otcovi rovnakým spôsobom nepostupoval a následne ani

neaplikoval domnienku o výške príjmu otca v zmysle § 63 ods. 1 druhá veta zákona

o rodine.»

Sťažovatelia tiež namietajú vznik zbytočných prieťahov v napadnutých konaniach

súdov, pričom uvádzajú:

„Pochybenia súdov teda spôsobujú, že sa značným spôsobom odďaľuje konečné

rozhodnutie vo veci, ktoré bude spravodlivé a bude náležíte zohľadňovať zákonnú úpravu.

Doterajším konaním súdov teda došlo aj k zbytočným prieťahov v konaní, čo bolo potvrdené

aj predsedom Okresného súdu Banská Bystrica v liste č. Spr 3041/15 zo dňa 08. 06. 2015.“

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 17. decembra 2015 sťažovatelia

poukazujú na nález ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013, ktorý sa týka aj

aplikácie § 63 ods. 1 zákona o rodine. Uvádzajú, že okresný súd sa nijako nevysporiadal

s možnou aplikáciou tohto ustanovenia a krajský súd síce uviedol, že nebol dôvod toto

ustanovenie aplikovať, ale neuviedol z akého dôvodu. Z tohto hľadiska je preto napadnutý

rozsudok krajského súdu zjavne neodôvodnený.

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. porušili

právo sťažovateľov... podľa čl. 20 ods. 1... podľa čl. 41 ods. 4... podľa čl. 46 ods. 1... podľa

... podľa , právo... podľa

Dohovoru..., právo... podľa čl. 11 ods. 1... podľa čl. 32 ods. 4... podľa čl. 36 ods. 1... podľa

čl. 37 ods. 3... podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo... podľa čl. 3

ods. 1... podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Porušovatelia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú

povinní zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu s tým, že plnením

jedného z porušovateľov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého

porušovateľa.

Porušovatelia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú

povinní uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 355,73 EUR na účet

právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu s tým, že

plnením jedného z porušovateľov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého

porušovateľa.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú

takto:

„... iba konštatovaním porušenia práva sťažovateľov nie je možné zaistiť úplnú

nápravu, aj keď v nadväznosti na skonštatovanie porušenia práv sťažovateľov a zrušenie

napadnutých rozhodnutí zo strany Ústavného súdu SR by bolo možné právoplatné

rozhodnutia všeobecných súdov zvrátiť. Maloletý sa v súčasnej dobe nemôže podieľať

na životnej úrovni svojho otca a matka musí výživu maloletého zabezpečovať vo vyššej

miere ako by mala, pokiaľ by rozhodnutia všeobecných súdov o výške výživného boli

v súlade so zákonom - na tom nezmení nič ani prípadné doplatenie výživného v budúcnosti.

Maloletý je zároveň vystavený riziku, že v čase, keď sa meritom veci opätovne budú

zaoberať všeobecné súdy, tak sa zmenia pomery otca a teda otec nemusí byť zaviazaný

na platenie výživného až v takej výške... Bez ohľadu na to akým spôsobom bude o tejto

sťažnosti rozhodnuté, tak v súčasnej dobe sú sťažovatelia vystavení právnej neistote

o konečnom rozhodnutí o výživnom na maloletého − táto práva neistota je o to ťaživejšia

a porušenie okresného súdu o to závažnejšie, že sa ide o vec starostlivosti súdu

o maloletého, kedy má súd v súlade s ustanovením

konať rýchlo a efektívne v záujme ochrany záujmov maloletých detí. Od podania návrhu

matky na Okresný súd Banská Bystrica uplynulo už viac ako 18 mesiacov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

8

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie označených základných práv

podľa a listiny, práva podľa dohovoru a označeného článku Dohovoru o právach

dieťaťa najvyšším súdom „v konaní vedenom pod sp. zn. “ a krajským

súdom „v konaní vedenom pod sp. zn. “. Sťažovatelia v petite sťažnosti

neoznačujú napadnutý rozsudok krajského súdu, prípadne napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu a ani nežiadajú tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V odôvodnení sťažnosti sťažovatelia namietajú, že právne závery okresného súdu

v jeho rozsudku z 28. mája 2014, právne závery krajského súdu v napadnutom rozsudku

z 1. októbra 2014 a najvyššieho súdu v napadnutom uznesení z 25. júna 2015 sú arbitrárne.

Sťažovatelia zároveň argumentujú, že tieto rozhodnutia konajúcich súdov nie sú riadne

odôvodnené.

Na tomto základe, napriek nejednoznačnému vymedzeniu v petite sťažnosti, ústavný

súd dospel k záveru, že sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , a a podľa , ,

čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 3 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho

rozsudkom z 1. októbra 2014 a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesením z 25. júna 2015.

Rovnako tak sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa listiny, ako aj

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v napadnutom konaní a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa listiny a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa

sťažovateľov k zbytočným prieťahom došlo „na strane prvostupňového súdu v súvislosti

s podaným dovolaním“ a takisto „(d)oterajším konaním súdov“.

10

Ústavný súd poukazuje v prvom rade na to, že posudzovanie namietaného porušenia

základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo predmetom konania

o sťažnosti sťažovateľov doručenej ústavnému súdu 25. mája 2015. O týchto námietkach

sťažovateľov rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. zo 14. júla 2015 tak,

že sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že od

uvedeného uznesenia ústavného súdu nedošlo k žiadnej zmene rozhodujúcich skutočností

(napr. k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu v dovolacom konaní a opätovnému

prerokúvaniu veci krajským súdom ako odvolacím súdom), je zrejmé, že sťažnosť

sťažovateľov sa v tejto časti týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol. Pritom je bez

právneho významu, že v aktuálnom konaní namietajú sťažovatelia porušenie aj základného

práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaného v (ako aj podľa

listiny) osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , , ).

Podľa návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol v časti, v ktorej

namietajú porušenie základného práva podľa a podľa

listiny postupom krajského súdu v napadnutom konaní pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. a)

].

Sťažovatelia tiež namietajú porušenie základného práva podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní (pričom v rámci napadnutého konania najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu sťažovatelia namietajú aj postup okresného súdu ako súdu prvého

stupňa vykonávajúceho úkony v napadnutom dovolacom konaní, pozn.).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby

ten orgán (najvyšší súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho,

že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom

už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred

jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv

nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.

).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

12

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny (m. m.

). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP

(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. 3. 2009).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

(ako aj okresného súdu, pozn.) v napadnutom dovolacom konaní. Zo sťažnosti sťažovateľov

vyplýva, že v čase podania tejto sťažnosti ústavnému súdu už najvyšší súd v napadnutom

konaní rozhodol uznesením z 25. júna 2015, ktoré zároveň bolo právnemu zástupcovi

sťažovateľov doručené 13. augusta 2015. Takto možno dospieť k záveru, že k namietanému

porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva podľa a listiny a práva podľa

dohovoru už postupom najvyššieho súdu, prípadne okresného súdu v napadnutom

dovolacom konaní nemohlo v čase podania sťažnosti dochádzať, preto ústavný súd sťažnosť

v súlade s odmietol v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4,

, , podľa , , ,

ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

z 1. októbra 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd v prípade sťažovateľov vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.

, , , ), podľa ktorej lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom

dovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavného

súdu nemožno však sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46

ods. 1, , podľa , , ,

listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014

z hľadiska toho, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

14

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 1. októbra

2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciu argumentáciu

sťažovateľky, na vyjadrenie otca maloletého a tiež kolízneho opatrovníka. Následne uviedol

tieto právne závery:

«... Matka maloletého vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové zistenia vo vzťahu

k majetkovým pomerom otca a nesprávne právne posúdenie v otázke počiatku a rozsahu

vyživovacej povinnosti otca a spôsobu a rozsahu úpravy styku. Žiadna z odvolacích

námietok matky nebola uplatnená dôvodne. ...

Matka skutočne doručila návrh na Okresný súd Banská Bystrica dňom 21. 02. 2014

a v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine by mohla požadovať výživné na maloleté dieťa

minimálne od tohto dátumu. Okresný súd však pokiaľ uložil otcovi povinnosť platiť výživné

od 01. 03. 2014, rozhodol vecne správne, pretože priamo v návrhu na začatie konania

matka uviedla, že ešte vo februári 2014 jej otec maloletého poslal sumu 300 €. Z tejto

informácie od matky vyvodil okresný súd správne skutkové zistenie, že otec si neplní

vyživovaciu povinnosť od 01. 03. 2014 a len od tohto dátumu je možné uložiť, aby si svoju

zákonnú povinnosť podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnil.

Majetkové pomery otca pre účely určenia výživného boli zistené z listinných dôkazov

obstaraných súdom. Nebol preto dôvod na aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1 Zákona

o rodine, podľa ktorého, ak rodič s príjmami z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani

z príjmu nepreukáže súdu svoje príjmy, predpokladá sa, že výška jeho priemerného

mesačného príjmu predstavuje 20-násobok sumy životného minima. Lustráciou v Sociálnej

poisťovni za obdobie od 01. 01. 2013 do 24. 02. 2014 okresný súd zistil, že otec dieťaťa

je samostatne zárobkovo činnou osobou. Výpisom zo Živnostenského registra mal

súd preukázané, že oprávnenie otca podnikať nezaniklo. Daňový úrad

konajúcemu súdu 04. 03. 2014 oznámil údaje z daňového priznania otca za rok 2012.

Daňové priznanie za rok 2013 podľa správy Daňového úradu

z 29. 04. 2014 nebolo podané ani do 29. 04. 2014. Kancelária Národnej rady Slovenskej

republiky v odpovedi na žiadosť súdu z 05. 05. 2014 oznámila, že poberal

odmenu na základe zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca Národnej Rady SR

s účinnosťou od 17. 04. 2012 v sume 1.250 € a v znení Dodatku č. 1 účinného

od 14. 08. 2013 v sume 1.600 €. Kresťanskodemokratické hnutie vyčíslilo výšku odplaty

na základe zmluvy o zabezpečovaní služieb uzavretej s otcom maloletého na 675 € mesačne

za obdobie január 2013 až september 2013 vrátane a vo výške 750 € od októbra 2013

do marca 2014. Zo zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca NR SR nevyplýva,

že by okrem odmeny boli otcovi dieťaťa preplácané hotové výdavky spojené s dohodnutou

činnosťou. Vlastníctvo dvoch motorových vozidiel Opel Astra a MITSUBISHI COLT je

dokladované v Správe Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný

inšpektorát v . Okresný súd si obstaral aj list vlastníctva svedčiaci o tom, že

otec dieťaťa je vlastníkom bytu.

16

Rovnako dôsledne zisťoval okresný súd aj majetkové pomery matky. I u nej sa

dopytoval na vlastníctvo motorových vozidiel a zistil, že matka nevlastní žiadne motorové

vozidlo, vyžiadal si list vlastníctva o vlastníckom práve matky k bytu a správou

od zamestnávateľa matky zistil výšku jej príjmu. Podľa správy zamestnávateľa matky

do 31. 12. 2013 čerpala matka rodičovskú dovolenku. V januári 2014 jej bol vyplatený čistý

príjem 459,39 €. Matka však pred súdom udáva, že jej čistý mesačný príjem je v rozpätí

od 470 do 500 € mesačne.

Okresný súd skutočne v štvrtom odseku na štvrtej strane rozsudku uviedol, že „otec

dieťaťa je zamestnaný so zárobkom 2.350 € mesačne“, čo však neznamená, že súd zistil

okrem príjmu otca ako samostatne zárobkovo činnej osoby aj ďalší príjem vo výške 2.350 €

mesačne zo závislej činnosti. Na druhej strane rozsudku v druhom odseku okresný súd

jednoznačne udáva, že otec podáva daňové priznania ako SZČO a jeho priemerný mesačný

čistý príjem je 2.350 €. Na štvrtej strane rozhodnutia, kde je uvedené, že je otec zamestnaný,

ide o zrejmú nesprávnosť, ale význam súdom uvádzaného zistenia o príjme otca v kontexte

s ďalším textom odôvodnenia je zrejmý každému.

Matka sa domáha určenia výživného zo strany otca s poukazom na jeho mesačný

príjem, ktorý porovnáva so svojim a neustále zdôrazňuje, že dieťa má právo podieľať sa na

životnej úrovni rodičov. Toto jej tvrdenie je zhodné so zákonom a okresný súd o výške

výživného rozhodol v súlade s § 62 ods. 2 Zákona o rodine. Pri určení rozsahu vyživovacej

povinnosti sa okrem majetkových pomerov povinnej osoby prihliada aj na odôvodnené

potreby oprávneného. Oprávneným z výživného je maloletý , ktorý je vo veku

troch rokov. Odôvodnené potreby oprávneného vo veku troch rokov, o ktorom matka

v návrhu tvrdila, že je zdravý, nemá v súvislosti so zdravotným stavom maloletého zvýšené

výdavky, musia byť pokryté sumou 200 € od otca, určitou čiastkou zo strany matky

a dávkami od štátu. S finančnými prostriedkami, ktoré majú slúžiť na zabezpečenie potrieb

maloletého dieťaťa, je potrebné nakladať hospodárne. Matka nevysvetlila, z akého dôvodu

maloletý navštevuje súkromné predškolské zariadenie s poplatkom 300 € mesačne,

z akého dôvodu založila trojročnému dieťaťu stavebné sporenie s mesačným vkladom 60 €,

keď tvrdí, že súdom určené výživné nie je postačujúce na krytie potrieb maloletého dieťaťa.

Aj matkou predložené doklady o nákupoch v napovedajú o nešetrnom

hospodárení. Veľmi často sa medzi nakupovanými položkami objavuje tatárska omáčka

v malom balení, čokoládové oplátky Mila, BB keksy a skoro pri každom nákupe si kupuje

matka tašku namiesto toho, aby si tašku na nákup vzala so sebou. To, že sa dieťa

v plnej miere nepodieľa na životnej úrovni rodičov, zapríčinila matka svojím odchodom

zo spoločnej domácnosti s otcom dieťaťa a rozdelením rodiny. Súdom určené výživné

v rozsahu 150 € na bežné výdavky a 50 € na sporiaci účet, ktorý musí matka v prospech

dieťaťa zriadiť, považuje odvolací súd za primerané veku a potrebám maloletého dieťaťa,

aj schopnostiam a možnostiam povinnej osoby. Preto v tejto časti odvolaniu matky

nevyhovel.»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovatelia nedomáhajú vyslovenia

porušenia v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu)

preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -105 z 28. mája 2014, ktorým

tento okrem iného zaviazal otca maloletého prispievať na jeho výživu mesačne sumou

200 €. Okresný súd poukázal na vyjadrenia a výpoveď otca maloletého o jeho majetkových

pomeroch, pričom uviedol:

„Otec dieťaťa vo svojej výpovedi aj v písomných podaniach prejavil súhlas s tým,

aby dieťa bolo zverené do ďalšej výchovy a opatery matke a navrhol stanovenie výšky

výživného 150 € mesačne do rúk matky mal. dieťaťa s tým, že takéto výživné považuje za

primerané, jednak veku, ale aj potrebám mal. dieťaťa. Poukázal na tú skutočnosť, že dáva

daňové priznanie, ako SZČO. Jeho priemerný mesačný čistý príjem je asi 2350 € mesačne.

Z tohto príjmu uhrádza mesačné náklady na pohonné hmoty asi 400 €, internet 26 €, telefón

100 €, kancelárske potreby 50 €, servis auta 100 €, 200 € mesačne vynakladá na svoje

18

nemocenské, zdravotné a dôchodkové poistenie, pričom uviedol, že toto sú náklady

súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou. Po odpočítaní týchto nákladov mu zostáva 1 000

€ až 1200 € mesačne, z čoho uhrádza výživné pre dcéru ,

určené súdom vo výške 125 € mesačne, hypotéku na byt 200 € mesačne, mesačnú zálohovú

platbu na bývanie uhrádza 162,67 € a inkaso 54 € mesačne. Tiež uviedol, že mal. Jánovi

uhrádza poistenie 25 € mesačne, ďalej si platí svoje osobné životné a úrazové poistenie

48,50 €, náklady na vlastné ošatenie, hygienu asi 100 € mesačne, 300 € až 350 € mesačne

náklady na stravu. Poukázal na tú skutočnosť, že často cestuje a preto sa často stravuje

v reštauračných zariadeniach a preto mu zostáva suma okolo 300 € mesačne

na nepredvídateľné náklady.“

Následne okresný súd, citujúc ustanovenia § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2 a 5, § 63 ods. 3

a § 75 zákona o rodine, v súvislosti s určením výživného uviedol:

„Pri určovaní výšky výživného, súd prihliadal na odôvodnené potreby a záujmy

maloletého dieťaťa, ako aj na možnosti a schopnosti oboch rodičov. Dieťa je vo veku

necelých 3 rokov, navštevuje materské jasle, kde matka platí poplatok 300 € mesačne,

pričom sumu 230 € mesačne jej refunduje úrad práce. Dieťa však býva často choré,

v dôsledku čoho je matka s maloletým dieťaťom častejšie na OČR a máva zvýšené náklady

v súvislosti s doplatkami za lieky, ktoré sú dieťaťu predpisované, ako aj so zabezpečením

dostatočného prísunu vitamínov na posilnenie zdravotného stavu mal. dieťaťa.

Matka dieťaťa je riadne zamestnaná s priemerným mesačným zárobkom 500 €

a nemá inú vyživovaciu povinnosť. Otec dieťaťa je zamestnaný so zárobkom 2 350 €

mesačne a má vyživovaciu povinnosť k dcére , vo výške

125 € mesačne.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že súčasné osobné,

majetkové a zárobkové pomery otca dieťaťa umožňujú otcovi, bez ohrozenia vlastnej výživy

a výživy ďalšieho svojho maloletého dieťaťa, prispievať na úhradu potrieb maloletého

dieťaťa mesačne sumou 200 € z čoho sumu 150 € súd rozhodol, že bude otec platiť do rúk

matky dieťaťa, aby z nich mohla uspokojovať priebežne vznikajúce potreby maloletého

dieťaťa a sumu 50 € súd rozhodol, že otec bude ukladať na sporiaci účet dieťaťa na tvorbu

úspor pre maloletého. V zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia, súd uložil matke

dieťaťa zároveň, aby takýto účet na meno dieťaťa a prospech maloletého matka zriadila,

pričom tiež rozhodol v súlade so zákonným ustanovením, že výber týchto finančných

prostriedkov je viazaný na súhlas súdu. Výživné súd stanovil od 01. 03. 2014, keď dospel

k záveru, že do tej doby si otec výživné v prospech mal. dieťaťa riadne splnil.

Za čas od 01. 03. 2014 do 28. 05. 2014 vznikol tak otcovi dlh na výživnom vo výške

200 €, keď súd v prospech otca započítal výživné, ktoré už doteraz pre maloleté dieťa platil.

Toto zročné výživné súd rozdelil na sumu 50 €, ktorú sumu je otec povinný doplatiť do rúk

matky dieťaťa a sumu 150 €, ktorú sumu súd uložil otcovi ako povinnosť zaplatiť na

sporiaci účet maloletého dieťaťa.“

Sťažovatelia predovšetkým namietajú spôsob, ktorým okresný súd zistil výšku

príjmov otca maloletého a tiež jeho výdavky, a takto tiež namietajú výšku výživného, ktoré

určil okresný súd vo svojom rozsudku z 28. mája 2014. Podľa sťažovateľov konajúce súdy

mali aplikovať fikciu o výške príjmov otca maloletého podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine.

Podľa sťažovateľov rozsah vyživovacej povinnosti otca maloletého určený

rozsudkom okresného súdu z 28. mája 2014 predstavuje zásah do majetkovej sféry

sťažovateľky, ktorá musí uspokojovať potreby maloletého zo svojho majetku,

ako aj maloletého, ktorý sa nemôže podieľať na životnej úrovni svojho otca.

Spôsob, ktorým okresný súd a krajský súd zisťovali a vyhodnotili príjmy a výdavky

sťažovateľky a otca maloletého, predstavuje podľa sťažovateľky porušenie základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dôkazné prostriedky,

z ktorých okresný súd zisťoval výšku príjmov otca maloletého a jeho majetkové pomery

(zisťovanie v evidencii Sociálnej poisťovne, správy od Daňového úradu v ,

list Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, zmluvy o zabezpečení služieb asistenta

poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, správa Okresného riaditeľstva Policajného

zboru, Okresného dopravného inšpektorátu , list vlastníctva). Keďže

z uvedených listinných dôkazov ustálil okresný súd príjem a majetkové pomery otca

20

maloletého, neaplikoval fikciu podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine. Krajský súd sa

vysporiadal aj s námietkou sťažovateľov o tvrdení okresného súdu v odôvodnení jeho

rozsudku, podľa ktorého má otec maloletého príjmy zo závislej činnosti. V celkovom

kontexte odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 28. mája 2014 považoval toto tvrdenie

krajský súd za zjavnú nesprávnosť, ktorá nijako nespochybňuje skutkové zistenia a právne

závery okresného súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o arbitrárnom postupe konajúcich súdov

v súvislosti s neaplikovaním § 63 ods. 1 zákona o rodine, poukazuje ústavný súd v prvom

rade na to, že túto námietku skúmal aj najvyšší súd v napadnutom dovolacom konaní, avšak

len z toho hľadiska, či neaplikovaním tohto zákonného ustanovenia nebola sťažovateľom

odňatá možnosť konať pred súdom, samotnou otázkou právneho posúdenia sa najvyšší súd

nezaoberal vzhľadom na to, že dovolanie podané sťažovateľkou nebolo prípustné podľa

. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ústavný súd preskúmaval opodstatnenosť

námietky sťažovateľov z toho hľadiska, či konajúce súdy postupovali ústavne

akceptovateľne, ak vo veci neaplikovali § 63 ods. 1 zákona o rodine.

Ustanovenie § 63 ods. 1 zákona o rodine ukladá rodičovi, ktorý má príjmy z inej než

závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, povinnosť preukázať tieto príjmy súdu,

predložiť doklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu zistenie

ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie sprístupnením údajov chránených podľa

osobitného predpisu. Nesplnenie tejto povinnosti spôsobuje, že výška priemerného

mesačného príjmu rodiča je určená fikciou v zmysle druhej vety § 63 ods. 1 zákona

o rodine. Uvedené ustanovenie je však potrebné vykladať v súlade s vyšetrovacou zásadou,

ktorou sa riadi konanie starostlivosti súdu o maloletých podľa , podľa ktorej

v tomto konaní, je súd povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového

stavu, hoci ich účastníci nenavrhli ( v spojení s ).

V prerokúvanom prípade sa javí, že príjem otca maloletého a jeho majetkové pomery

boli zistené dostatočne. Sťažovateľka tvrdila, že Kresťanskodemokratické hnutie

kompenzuje niektoré výdavky otcovi maloletého. Krajský súd sa s touto námietkou

vysporiadal a poukázal na to, že zo zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca

Národnej rady Slovenskej republiky preplácanie výdavkov nevyplýva. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu možno dospieť k záveru, že väčšiu časť listinných

dôkazov preukazujúcich príjem otca maloletého a jeho majetkové pomery zaobstaral

okresný súd. Táto skutočnosť je však bez právnej relevancie s prihliadnutím na súčasné

pôsobenie procesnej povinnosti rodiča podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine a vyšetrovacej

zásady. Sťažovateľka neuviedla také skutočnosti, ktoré by vyvolávali podstatnejšiu

pochybnosť o úplnosti skutkových zistení týkajúcich sa príjmov otca maloletého a jeho

majetkových pomerov, preto nie je odôvodnená ani aplikácia záverov ústavného súdu

uvedená v náleze sp. zn. z 10. júla 2013.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že krajský súd v spojení s okresným súdom

odôvodnili svoje závery o určení rozsahu vyživovacej povinnosti otca maloletého a jeho

začiatku primerane, preto právne závery konajúcich súdov nepovažuje v tomto smere

za zjavne neodôvodnené. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona

o rodine týmito súdmi rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení, sú logické, preto právne

závery krajského súdu v spojení s okresným súdom nie sú arbitrárne.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa a podľa listiny alebo

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil také

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny alebo ich práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu z 1. októbra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného

súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

22

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o rodine krajským súdom

ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takéto

nedostatky nevykazuje.

Skutočnosti, ktoré sťažovateľka v sťažnosti uvádza, neindikujú možnosť vysloviť

porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a podľa čl. 37 ods. 3 listiny.

Rovnako tak ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť

vysloviť porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a podľa

čl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41

ods. 4 a podľa listiny; a taktiež ani porušenie a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom

z 1. októbra 2014.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4,

, , podľa , , ,

ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 25. júna 2015

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 25. júna 2015 odmietol dovolanie

sťažovateľky. V odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania

podľa , pričom uviedol:

„V preskúmavanej veci dovolanie matky maloletého smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého (určenie výživného).

V predmetnom konaní sa teda nerozhodovalo o obmedzení alebo pozbavení rodičovských

práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu (porovnaj napr. R 55/1996).

Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že matkou maloletého

podané dovolanie nie je podľa prípustné.“

Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky a uviedol:

„Matka maloletého procesné vady konania v zmysle až e/ a

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho

súdu nebola matke maloletého odňatá možnosť konať pred súdom ( ).“

Najvyšší súd následne uviedol tieto právne závery týkajúce sa aplikácie ustanovení

zákona o rodine a právneho posúdenia určenia rozsahu vyživovacej povinnosti otca

maloletého (ktorých ústavnú udržateľnosť ústavný súd preskúmava s prihliadnutím na

argumentáciu v sťažnosti sťažovateľov, pozn.):

„Nedôvodná je aj námietka matky maloletého spočívajúca v tom, že došlo

k porušeniu ustanovenia , nakoľko odvolací súd v predmetnej veci

aplikoval ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine.

V skutočnosti odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na aplikáciu

tohto ustanovenia Zákona o rodine v predmetnej veci neboli dôvody, pretože majetkové

pomery otca maloletého pre účely určenia výživného boli zistené z listinných dôkazov

obstaraných súdom (čl. 146 spisu).

Nemožno súhlasiť ani s ďalšou námietkou matky maloletého, spočívajúca v zistení,

že otec maloletého má príjmy aj z inej ako závislej činnosti. Oba súdy v tomto konaní zistili

súčasný priemerný mesačný príjem otca maloletého vo výške 2 350 eur, pričom odvolací

súd túto sumu len bližšie konkretizoval a poukázal na to, že otec maloletého poberá príjem

asistenta poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a to na základe zmluvy

o zabezpečení služieb takéhoto asistenta a má aj príjem od Kresťanskodemokratického

hnutia na základe zmluvy o zabezpečení služieb aktuálne vo výške 750 eur mesačne. Nejde

24

teda o odchylné skutkové zistenia (a to prípadne bez vykonania dokazovania) zo strany

odvolacieho súdu, než aké v predmetnej veci urobil súd prvého stupňa. Pokiaľ matka

maloletého v dovolaní zotrváva na právnych záveroch, ktoré sú odlišné od právneho

posúdenia veci odvolacím súdom (i súdom prvého stupňa), uplatňuje dovolací dôvod

v zmysle (t. j., že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci), treba poukázať na to, že právnym posúdením je činnosť súdu,

ktorým sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétna právna norma. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverom vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,

že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. , ,

, , , , ). Nejde totiž

o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,

ktorý by bol uvedený v zakladajúci prípustnosť dovolania.“

Sťažovatelia namietajú porušenie označených základných práv podľa a listiny,

práva podľa dohovoru a označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 25. júna 2015. Sťažovatelia

namietajú, že najvyšší súd odmietol ich dovolanie bez toho, aby toto dovolanie vecne

prerokoval.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je prípustné podľa . Vzhľadom na

obsah dovolania skúmal tiež, či konajúce súdy neodňali sťažovateľke možnosť konať pred

súdom v zmysle . Poukázal na to, že okresný súd a krajský súd

neaplikovali § 63 ods. 1 zákona o rodine z dôvodu, že majetkové pomery otca maloletého

boli preukázané listinnými dôkazmi. Podľa najvyššieho súdu krajský súd nerozhodol na

základe iných dôvodov ako okresný súd, čo vyplýva aj z odôvodnenia preskúmavaného

rozsudku krajského súdu. Uviedol tiež, že nesprávne právne posúdenie veci je dovolacím

dôvodom, ale najvyšší súd túto námietku nepreskúmava v situácii, keď dovolanie nie je

prípustné podľa . Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené právne závery

najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, preto sú

ústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje

svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie

základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľov za spôsobilú na to, aby

len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o rodine a Občianskeho

súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a podľa čl. 37 ods. 3 listiny; ako ani porušenie sťažovateľmi označených hmotných práv,

t. j. základného práva vlastniť majetok podľa a podľa

listiny a základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa

26

a podľa čl. 32 ods. 4 listiny; a taktiež ani porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 25. júna 2015.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016