Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 172/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. A. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. K. S., B.,

vo veci namietaného porušenia a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo JUDr. A. M. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -923 z 28. novembra

2012 z r u š u j e v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V

č. k. -889 z 12. júna 2012 týkajúci sa výživného pre maloletého M. M.

od 9. septembra 2010 do budúcnosti, ako aj čo sa týka zročného výživného od 9. septembra

2010 do 31. mája 2012, a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. A. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 413,81 €

(slovom štyristotrinásť eur a osemdesiatjeden centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. K. S., B., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-20 z 28. februára 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr.

A. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. , a to v časti týkajúcej sa výživného pre

maloletého M. Mi. (ďalej „maloleté dieťa“, príp. „plnoleté dieťa“), od 9. septembra 2010

do budúcnosti, ako aj zročného výživného od 9. septembra 2010 do 31. mája 2012.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 15. mája

2013 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 24. apríla 2013 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti predovšetkým vyplýva, že 14. decembra 2012 sťažovateľka prijala

namiesto dovtedajšieho priezviska M. svoje predošlé priezvisko M. Ďalej uvádza, že

9. septembra 2010 doručila Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) návrh

na rozvod manželstva s Mgr. J. M. (ďalej len „odporca“). Zároveň požiadala, aby maloleté

dieťa bolo na čas po rozvode zverené do jej osobnej starostlivosti a odporca bol zaviazaný

prispievať na výživu maloletého dieťaťa mesačne po 750 €. Okrem toho sa domáhala aj

toho, aby odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť výživné na maloleté dieťa tri roky

spätne odo dňa podania návrhu vo výške po 750 € mesačne, teda celkovú sumu 27 000 €.

Uznesením okresného súdu č. k. -13 z 20. septembra 2010 bol návrh

sťažovateľky v časti, ktorou žiadala uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť výživné za tri roky

spätne od podania návrhu vo výške 750 € mesačne, teda celkom 27 000 €, vylúčený

na samostatné konanie vedené pod sp. zn. .

V súvislosti s navrhovanou výškou výživného sťažovateľka poukazovala na zvýšené

výdavky súvisiace so zhoršeným zdravotným stavom maloletého dieťaťa, ako aj na to, že

odporca posledných 20 rokov pracoval výhradne v zahraničí, pričom nikdy neumožnil

nahliadnuť do dokladov, z ktorých by sa dali zistiť jeho príjmy.

V priebehu konania odporca okresnému súdu tvrdil, že bol viac nezamestnaný, ako

pracoval, a svoje skutočné príjmy zahmlieval. Nepredložil všetky svoje daňové priznania,

a tie, ktoré predložil, boli neúplné. Nepredložil daňové priznanie podávané vo Švajčiarsku,

kde pôsobil od 1. augusta 2007 do 31. júla 2008. Vzhľadom na nespoluprácu odporcu

sťažovateľka navrhovala, aby okresný súd postupoval podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), podľa ktorého rodič, ktorý má príjmy z inej než

závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný ich preukázať súdu, predložiť

podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením

údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na

rozhodnutie s tým, že ak si rodič túto povinnosť nesplní, predpokladá sa, že výška jeho

priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.

Aj samotný okresný súd odporcu opakovane upozorňoval, že pokiaľ riadne nezdokladuje

svoje príjmy, bude postupovať v súlade s týmto ustanovením.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -889 z 12. júna 2012 bolo maloleté

dieťa zverené do osobnej starostlivosti sťažovateľky, pričom odporca bol zaviazaný

prispievať na výživu od 9. septembra 2010 do budúcnosti vo výške 280 € mesačne. Zročné

výživné za obdobie od 9. septembra 2010 do 31. mája 2012 v celkovej sume 4 755,33 €

povolil splácať v mesačných splátkach po 150 €. Vo zvyšku návrh zamietol. Podľa názoru

okresného súdu odporcu bolo možné zaviazať na platenie výživného až od podania návrhu,

lebo v konaní neboli zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na priznanie

výživného spätne tri roky od podania návrhu, ako to požadovala sťažovateľka. Argumenty

sťažovateľky majúcej právnické vzdelanie, podľa ktorých dúfala, že sa odporca vráti, usadí,

že budú žiť ako fungujúca rodina a vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu si bude

plniť dobrovoľne, nemožno kvalifikovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie

výživného za dobu pred podaním návrhu. V súvislosti s výškou príjmov odporcu okresný

súd konštatoval, že tento nepreukázal na výzvy okresného súdu stav na svojich účtoch

od roku 2006 mimo územia Slovenskej republiky, pričom ním preukazované príjmy treba

považovať za neúplné a nezodpovedajúce skutočným príjmom. Možno predpokladať, že

skutočné príjmy sú podstatne vyššie. Predložené daňové priznania nie sú kompletné.

Sťažovateľka v podanom odvolaní trvala na tom, že sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa na priznanie výživného tri roky dozadu a že tieto treba posudzovať

v individuálnom kontexte tohto prípadu. Uviedla aj to, že okresný súd potom, ako ju

na prvom pojednávaní vypočul v súvislosti s tým, prečo nepodala návrh na výživné skôr,

sa už k tejto otázke viac nevrátil, ale postupoval tak, že sťažovateľka a jej právna

zástupkyňa nadobudli presvedčenie, že okresný súd nevidí absenciu zákonom ustanovenej

podmienky dôvodov hodných osobitného zreteľa a že v tejto časti návrhu sťažovateľke

vyhovie. Ďalšie dokazovanie viedol tak, že zisťoval iba príjmy odporcu od roku 2006, teda

ako by chcel priznať výživné aj za dobu troch rokov spätne. Tieto príjmy zisťoval ešte aj

pred posledným pojednávaním, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Namietala tiež, že

okresný súd sa vôbec nevysporiadal s tým, z akého dôvodu nepostupoval pri určení

výživného podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -923 z 28. novembra 2012 bol

rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny. Rozsudok bol sťažovateľke

doručený 7. decembra 2012.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených článkov

a dohovoru, a to jednak tým, že všeobecné súdy nepriznali výživné spätne za dobu pred

podaním návrhu, ale rovnako aj nesprávnym ustálením výšky výživného od podania návrhu,

a to z dôvodov, ktoré v priebehu konania opakovane uvádzala. Vzhľadom na to navrhuje

vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie článkov a dohovoru v konaní

vedenom krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok

z 28. novembra 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady

trov právneho zastúpenia advokátkou.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3184/13 z 24. apríla 2013

doručeného ústavnému súdu faxom 24. apríla 2013 a poštou 29. apríla 2013 vyplýva, že si

osvojil stanovisko predsedníčky senátu 20 CoP, ktoré si od nej vyžiadal. Výživné v sume

280 € mesačne za čas od 9. septembra 2010 do budúcnosti a na to nadväzujúce zročné

výživné bolo určené v súlade s ustanoveniami § 62 a § 75 ods. 1 zákona o rodine. Krajský

súd neporušil procesnoprávne predpisy, ale ani hmotnoprávny predpis vzťahujúci sa na vec.

Rozsudok spĺňal všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 Občianskeho súdneho

poriadku. Nie je arbitrárny z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je plne akceptovateľný a nesignalizuje možnosť porušenia procesných práv

sťažovateľky. Právo na odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument

účastníka je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Táto povinnosť sa vzťahuje len na tie

argumenty, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

účastníkom konania. Je potrebné osobitne zdôrazniť, že v konaní, ktoré je možné začať aj

bez návrhu (sem patrí aj predmetný prípad), súd vykoná aj iné dôkazy, ako navrhli

účastníci, ak je ich vykonanie potrebné na zistenie skutkového stavu a nevyhnutné na

rozhodnutie vo veci. Musí ísť ale o dôkazy, o ktorých sa súd dozvie, resp. má reálnu

možnosť dozvedieť sa o nich, o čo ale v danej veci nešlo. Sťažovateľka len všeobecne

tvrdila (domnievala sa), že odporca pracoval v zahraničí a mal dostatočný príjem. Nevedela

ale označiť, kde pracoval, kde býval, aký mal príjem a z čoho žil, a to tým viac, že odporca

popieral, aby v rozhodnom období pracoval v zahraničí. Okresný súd riadne postupoval

a ani z vyjadrení účastníkov konania nevyplynula potreba vykonať aj iné dôkazy ako tie,

ktoré už vykonané boli. Ustanovenie umožňuje

odvolaciemu súdu neuvádzať dôvody rozhodnutia, ak sa stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. To sa stalo aj v predmetnej veci. Maloleté dieťa, ktoré sa narodilo

10. apríla 1995, nadobudlo 10. apríla 2013 plnoletosť. Preto treba zvážiť, či nie je potrebné

dať možnosť vyjadriť sa v konaní vedenom ústavným súdom aj plnoletému dieťaťu, a to aj

napriek tomu, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v čase pred dovŕšením veku 18

rokov. Aj v časti, v ktorej ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, mala sťažovateľka

zákonnú možnosť podať mimoriadny opravný prostriedok podľa ustanovenia § 237 písm. f)

a uplatniť tak svoj vplyv na výsledok konania. Mimoriadny

opravný prostriedok ale nepodala. Ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, konanie o úpravu

výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu

manželstva jeho rodičov bolo vylúčené na samostatné konanie a v pôvodnom konaní

vedenom pod sp. zn. išlo už iba o úpravu výkonu rodičovských práv a

povinností na čas po rozvode. Predsedníčka senátu 20 CoP preto navrhuje pripojiť spis

okresného súdu sp. zn. (týkajúci sa konania o rozvod manželstva) na zistenie,

ako bolo rozhodnuté o úprave výkonu rodičovských práv a povinností v neskoršom období

(v čase od rozvodu manželstva), z akých právnych skutočností okresný súd vychádzal,

vrátane tvrdení účastníkov konania, ale najmä sťažovateľky, a to v záujme komplexného

posúdenia dôvodnosti jej sťažnosti.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 15. mája 2013 doručenej ústavnému

súdu 17. mája 2013 vyplýva, že so stanoviskom predsedu krajského súdu nesúhlasí.

Sťažovateľka si uvedomovala potrebu svojej dôkaznej aktivity a neprenechala „pátranie po

dôkazoch“ súdu tak, ako to vyznieva z vyjadrenia krajského súdu. Naopak, na preukázanie

svojich tvrdení buď sama aktívne predkladala dôkazy, alebo ich navrhovala vykonať.

V ďalšom uvádza podrobný prehľad takýchto dôkazov. Naproti tomu odporca napriek

okresným súdom uloženej povinnosti požadované dôkazy nepredložil. V tomto smere zostal

okresný súd v ďalšom nečinný, čo vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku. Odporca nepredložil

ani niektoré daňové priznania, resp. časť z tých, ktoré predložil, neboli úplné. Ďalej

žiadnym spôsobom nepreukázal, že si aktívne hľadal prácu. Okresný súd v odôvodnení

rozsudku dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že odporcom deklarované príjmy sú

neúplné, nekompletné a nezodpovedajú jeho skutočným príjmom. Podľa názoru okresného

súdu možno predpokladať, že odporcom preukázané príjmy nie sú jeho reálnymi príjmami,

pretože tieto sa javia byť podstatne vyššími. Už len z uvedeného je zrejmé, že tvrdenia

sťažovateľky, ktorými spochybňovala výšku odporcom deklarovaného príjmu, neboli „len

jej ničím nepreukázanými (všeobecnými) domnienkami“, ale že sa zakladali na pravde, keď

odporca v konaní vedome svoje skutočné príjmy riadne nezdokladoval, ale naopak, zámerne

ich zatajoval, resp. zahmlieval. Napriek tomu všeobecné súdy nepostupovali podľa

ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine a vo svojich rozsudkoch sa vôbec nevysporiadali

s dôvodmi, pre ktoré toto ustanovenie neaplikovali. Sťažovateľka v obsiahlom odvolaní

podanom proti rozsudku okresného súdu detailne uviedla dôvody a protiargumenty, pre

ktoré považovala jednotlivé závery okresného súdu za nesprávne. Zdôraznila, že pri určení

výživného bolo zohľadnené len subjektívne hľadisko, teda nie aj zárobkové možnosti

sťažovateľky a odporcu, ktoré sú neporovnateľné s ohľadom na krajiny, v ktorých žijú

a pracujú. Takisto namietala, že sa nepostupovalo podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona

o rodine. Krajský súd sa k odvolacím protiargumentom nevyjadril konkrétne, resp.

dostatočne. Jeho odpoveď bola len formálna a argumentačne nedostatočná. Uvedený záver

nie je možné zmeniť ani na základe rozsudku okresného súdu vo veci rozvodu manželstva

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Rozsudkom z 24. septembra

2012 bolo manželstvo sťažovateľky a odporcu rozvedené a došlo aj k porozvodovej úprave

práv k maloletému dieťaťu. Tento rozsudok sa však stal právoplatným iba vo výroku

o rozvode manželstva. Vo zvyšnej časti nie je konanie právoplatne skončené a v súčasnosti

je vedené krajským súdom pod sp. zn. . Sťažovateľka preto nesúhlasí s tým,

aby ústavný súd pripojil spis okresného súdu sp. zn. . Rovnako nesúhlasí

s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého aj čo sa týka prijatej časti sťažnosti,

mohla podať dovolanie v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku. Nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž nepochybne nemožno

považovať za dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle uvedeného

ustanovenia. Zároveň je presvedčená, že záver ústavného súdu o odmietnutí tej časti

sťažnosti, ktorou sa domáhala výživného za obdobie troch rokov spätne od podania návrhu,

nebol dôvodný, pretože jej námietky v tejto časti neboli v skutočnosti založené na

tvrdeniach o tom, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať vo veci. Napokon dáva

na zváženie potrebu vyžiadať si vyjadrenie už plnoletého dieťaťa, a to vzhľadom na to, že

konanie sa týka výživného za dobu, počas ktorej išlo o maloleté dieťa.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. -20

z 28. februára 2013, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateľky aj

odporcovi s tým, aby sa aj on mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného

súdu môže byť dotknutý vo svojich právach. Odporca však túto možnosť nevyužil

a vyjadrenie nepodal.

II.

Z kópie zápisnice o pojednávaní okresného súdu pod sp. zn. konanom

13. marca 2012, ktorú predložila sťažovateľka, inter alia vyplýva, že právna zástupkyňa

sťažovateľky navrhla, aby okresný súd postupoval vo veci podľa § 63 zákona o rodine a pri

svojom rozhodovaní o výške výživného vychádzal z 20-násobku životného minima, teda

z čiastky 3 796,60 €, keďže odporca nepreukázal svoje príjmy spätne od 9. septembra 2006

ku dňu pojednávania. Hoci to tvrdil, nijako nepreukázal, že bol nezamestnaný. Zatajuje

svoje príjmy a na základe výzvy okresného súdu ich riadne nepreukázal, i keď ho okresný

súd dvakrát upozornil, že ak príjmy nepreukáže, bude sa vychádzať z ustanovenia § 63

zákona o rodine.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -889 z 12. júna 2012 vyplýva, že

maloleté dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti sťažovateľky a odporca bol zaviazaný

platiť výživné v sume 280 € mesačne od 9. septembra 2010 vždy do 15. dňa v každom

mesiaci vopred k rukám sťažovateľky. Zročné výživné za obdobie od 9. septembra 2010 do

31. mája 2012 v celkovej sume 4 755,33 € bolo odporcovi povolené splácať po 150 €

mesačne počnúc mesiacom jún 2012. Podľa názoru okresného súdu (inter alia) odporcom

preukazované príjmy treba považovať za neúplné a nekompletné, ktoré nezodpovedajú jeho

skutočným príjmom. Možno predpokladať, že ním preukázané príjmy nie sú reálnymi

príjmami, lebo tieto sa javia byť podstatne vyššie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -923 z 28. novembra 2012 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -889 z 12. júna 2012

vo výroku o určení výživného a o zročnom výživnom. V podanom odvolaní sťažovateľka

inter alia namietala, že okresný súd neoboznámil účastníkov postupom podľa § 118 ods. 2

s tým, že na základe výsledkov konania ktoré právne

významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne

významné tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú, resp. nebudú

vykonané, pričom okresný súd viedol dokazovanie za obdobie od roku 2006 tak, ako by

chcel priznať aj spätné výživné. Namietala tiež, že okresný súd sa nevysporiadal

s ustanovením § 63 ods. 1 zákona o rodine, hoci opakovane odporcu upozornil, že pokiaľ

riadne nezdokladuje svoje príjmy, bude postupovať v súlade s týmto zákonným

ustanovením, pričom odporca svoje príjmy riadne nezdokladoval. Podľa názoru krajského

súdu je rozsudok okresného súdu vecne správny. Sťažovateľka ani v odvolaní neuvádzala

žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre ňu priaznivé

rozhodnutie. Argumentovala iba skutočnosťami, na ktoré poukázala už v konaní vedenom

okresným súdom. Výška výživného zo strany odporcu v sume 280 € mesačne je primeraná

veku a potrebám maloletého dieťaťa, ako aj možnostiam a schopnostiam jeho rodičov.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 24. septembra 2012 vyplýva, že

ním bolo rozvedené manželstvo sťažovateľky a odporcu. Na čas po rozvode bolo maloleté

dieťa zverené sťažovateľke a odporca bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého

dieťaťa po 280 € mesačne počnúc od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode. Z doložky

právoplatnosti na tomto rozsudku zo 6. decembra 2012 vyplýva, že výrok I (ktorým sa

manželstvo rozvádza) nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2012.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti

podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na

zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov

chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na

rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného

mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že krajský súd sa nezaoberal všetkými jej podstatnými

argumentmi pri riešení otázky výšky vyživovacej povinnosti odporcu. Osobitne poukazuje

na to, že okresný súd, ale ani krajský súd nijako nevysvetlili, prečo neakceptovali návrh

sťažovateľky na postup podľa ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine, a to za situácie, keď

okresný súd viackrát upozornil odporcu na možnosť takéhoto postupu v prípade nedostatku

súčinnosti z jeho strany.

Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu a rozsudku

krajského súdu je v plnom súlade so zákonnými požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia

a a , ako aj s judikatúrou

ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že sťažovateľka

prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na pojednávaní okresného súdu konanom

13. marca 2012 výslovne navrhla, aby sa vo veci postupovalo podľa § 63 zákona o rodine,

pričom túto požiadavku aj konkrétne odôvodnila.

Ďalej treba uviesť, že sťažovateľka na svoje tvrdenie, podľa ktorého okresný súd

viackrát upozornil odporcu na možnosť postupu podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine

v prípade jeho nedostatočnej súčinnosti pri preukazovaní rozhodujúcich skutočností,

nepredložila ústavnému súdu dôkazy, pretože z dvoch predložených zápisníc o pojednávaní

(z 9. novembra 2010 a z 13. marca 2012) takéto skutočnosti nevyplývajú.

Napokon z hľadiska ustálenia skutkového stavu treba považovať za významné

konštatovania rozsudku okresného súdu, podľa ktorých odporcom preukazované príjmy sú

neúplné, nekompletné a nezodpovedajú jeho skutočným príjmom a že ním preukázané

príjmy nie sú reálne, pretože by mali byť podstatne vyššie.

Pri právnom posúdení veci treba vo všeobecnej rovine poukázať na zásadné

stanovisko, podľa ktorého „sa nevyžaduje, aby na každý argument účastníka, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale

ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument.“ (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko).

Treba prisvedčiť sťažovateľke, že o jej námietke, podľa ktorej výšku výživného treba

v danom prípade určiť s použitím ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine, všeobecné súdy

nijako nerozhodli, resp. nezaujali k nej žiadne stanovisko, a to aj napriek tomu, že túto

námietku uplatnila jednak na pojednávaní okresného súdu 13. marca 2012, ako aj

v podanom odvolaní. K tomu treba dodať, že krajský súd nezaujal k tejto námietke nijaké

stanovisko, dokonca ani vo vyjadrení podanom ústavnému súdu.

Ústavný súd nemá pochybnosti o tom, že uvedená námietka sťažovateľky môže mať

pre posúdenie výšky výživného veľmi závažný, ba až rozhodujúci význam. Jej prípadnou

aplikáciou by došlo k ustáleniu výrazne vyššieho mesačného príjmu odporcu, než z akého sa

vychádzalo.

Obstojí preto konštatovanie, že nezaujatie žiadneho stanoviska k námietke, podľa

ktorej pri určení výšky výživného pre maloleté dieťa bolo treba postupovať v intenciách

§ 63 ods. 1 zákona o rodine, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

(bod 1 výroku nálezu).

V ostatnom považuje ústavný súd odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu za dostatočné a plne ústavne konformné.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.

-923 z 28. novembra 2012 v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok

okresného súdu č. k. -889 z 12. júna 2012 týkajúci sa výživného pre maloleté

dieťa od 9. septembra 2010 do budúcnosti, ako aj čo sa týka zročného výživného od

9. septembra 2010 do 31. mája 2012. V rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku nálezu). V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného

súdu.

Sťažovateľka požadovala priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Ústavný súd jej priznal celkom sumu 413,81 €, a to za tri úkony právnych služieb v roku

2013 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť, replika na vyjadrenie krajského súdu)

po 130,16 € a režijný paušál trikrát po 7,81 € (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné dať v konaní osobitne možnosť vyjadriť sa

medzičasom už plnoletému dieťaťu, pretože vzhľadom na povahu problematiky, ktorú riešil,

sa to nejavilo účelné. Krajskému súdu nič nebráni, aby v ďalšom konaní túto možnosť

plnoletému dieťaťu poskytol.

Nebolo potrebné pripojiť spis okresného súdu sp. zn. týkajúci sa

konania o rozvod manželstva sťažovateľky a odporcu, pretože z rozsudku okresného súdu

z 24. septembra 2012 je zrejmé, že porozvodová úprava práv k maloletému dieťaťu dosiaľ

nie je právoplatná.

Nemožno akceptovať názor krajského súdu, podľa ktorého prijatú časť sťažnosti

treba považovať za neprípustnú v zmysle pre

nevyužitie možnosti podať dovolanie opierajúce sa o ustanovenie § 237 písm. f)

.

V uvedenej súvislosti sa javí ako podstatné, že rozhodovacia prax dovolacích senátov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nejednotná pri posudzovaní otázky, či

nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia zakladá vadu podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku, alebo to treba považovať za inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci v zmysle . Kým

vada podľa zakladá prípustnosť dovolania,

zatiaľ iná vada v zmysle je iba

relevantným dovolacím dôvodom, ktorý však sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Za uvedeného stavu nejednotnosti rozhodovacej praxe je potrebné trvať na tom, že

právomoc ústavného súdu v rozsahu prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je daná a sťažnosť

je teda v tejto časti prípustná.

Napokon treba uviesť, že dodatočné tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého jej

predchádzajúca argumentácia nebola tvrdením o odňatí možnosti konať pred súdom,

nemôže mať nijaký dopad na už prijaté uznesenie, ktorým bola časť sťažnosti týkajúca sa

výživného za dobu troch rokov spätne od podania návrhu odmietnutá ako neprípustná.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013