Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Cdo/136/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. B., bývajúcej v Ţ.,

zastúpenej JUDr. Máriou Padalovou, advokátkou v Ţiline, Štefániková č. 33, proti

ţalovanému Mestu Žilina, IČO: 00 321 796, o nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie

zmluvy o prevode vlastníctva bytu, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 17 C

138/2006, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 28. januára 2013,

sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 28. januára

2013, sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobkyňa (tieţ ako nájomníčka bytu) sa v konaní domáhala nahradenia prejavu vôle

ţalovaného (ako predávajúceho) na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva

k dvojizbovému bytu č. X., na prízemí obytného domu súpisné číslo X., vchod č. X.

nachádzajúceho sa na ulici J., postaveného na pozemku č. X. – zastavaná plocha vo výmere

X. m², katastrálne územie Ţ. v podiele X./X. za kúpnu cenu 3 930,- Sk v znení predloţenou

ţalobkyňou, ktorá tvorí súčasť rozsudku (ďalej len „byt“). Ţalobu odôvodnila v zmysle § 16

ods. 1 a o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len

„“).

Okresný súd Ţilina (v poradí druhým) rozsudkom z 8. februára 2012, č. k.

-225 ţalobu zamietol a ţalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol

tak po zistení, ţe na základe nájomnej zmluvy uzavretej 3. marca 2004 a potvrdenej

18. februára 2011 ţalovaný ponechal ţalobkyni v nájme predmetný byt. V konaní medzi

účastníkmi nebolo sporné, ţe stavba súpisné číslo X. (v ktorej sa nachádza byt) je

2

vo vlastníctve ţalovaného a nie je k nej zaloţený list vlastníctva. Zo znaleckého posudku

č. 2/2009 z 8. apríla 2009 znalca Ing. Jána Gašparoviča súd zistil, ţe stavba (obytný dom) je

umiestnená na parcele č. X. a č. KN X. v katastrálnom území Ţ., tvorí jeden celok a má dve

súpisné čísla (X. a X.) a dve orientačné čísla (X. a X.). Posudzovanú nehnuteľnosť, rodinný

dom s dvoma bytovými jednotkami, nie je moţné rozdeliť. Súd je toho názoru, ţe uvedený

rodinný dom s dvomi bytovými jednotkami nevykazuje znaky bytového domu v zmysle § 2

ods. 2 Z hľadiska definície „spoločné časti domu“ a „spoločné

zariadenia domu“ ( a ) je vylúčené, aby stavba tvorila

jeden celok, dispozične je rozdelená spoločným stredovým múrom na dva samostatné celky.

Podľa názoru súdu aj po novelizácii Z.

z. (od 1. júla 2004) vyplýva vôľa zákonodarcu vyňať v zmysel § 29a ods. 1 byty v rodinných

domoch spod povinnosti obce tieto previesť na nájomníkov. Ustanovenie § 16 ods. 1

predstavuje fakultatívnu povinnosť vlastníka domu previesť

vlastníctvo k bytu na nájomcu. Poukázal na zamietavé rozhodnutie Okresného súdu Ţilina vo

veci sp. zn.: v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Ţiline sp.

zn. v obdobnej veci, pokiaľ išlo o byt č. X. (pomerná časť rodinného domu

súpisné číslo X., orientačné číslo X. na ulici J., parcela č. X.) opierajúc sa o rešpektovanie

ustálenej judikatúry a princíp právnej istoty. Ďalším dôvodom zamietnutia ţaloby je tá

skutočnosť, ţe sa nevzťahuje na byty v domoch určených podľa

schváleného územného plánu na asanáciu. V konaní bolo ţalovaným preukázané, ţe územie,

kde sa nachádza predmetná nehnuteľnosť je zaradené do asanačného pásma, táto

skutočnosť má vyplývať z územného plánu sídelného útvaru Ţilina vypracovaného

Stavoprojektom Ţilina v roku 1980, ktorý nebol zmenený a je platný i v súčasnosti. O trovách

konania rozhodol podľa v spojení s 150 ods. 1

Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 28. januára 2013, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ( ). Rozhodol tieţ

o trovách odvolacieho konania ( v spojení s a

). Uviedol, ţe vo svojom zrušujúcom uznesení zo 17. mája 2010, sp. zn.

konštatoval, ţe od podania ţiadosti – prevod vlastníctva bytu (20. mája 1998) do podania

návrhu na začatie konania, t. j. 05. septembra 2006 s poukazom na ustanovenie § 29b ods. 3

v znení zákona účinného do 30. júna 2007 pred novelou zákona

č. (nájomcovi bytu, ktorý poţiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto

zákona alebo osobitného predpisu č. a nasl. o úprave

majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v druţstvách v znení neskorších

predpisov/, alebo s ktorým bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod

vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona‚

lebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju ţiadosť o prevode

vlastníctva bytu písomne nevzal späť, týmto späťvzatím ţiadosti nezaniká nájomcovi právo

podať ďalšiu ţiadosť o prevod vlastníctva bytu) ţalobkyni naďalej trvalo právo na prevod

vlastníctva bytu, pretoţe k prevodu bytu do vlastníctva v lehote podľa tohto zákona nedošlo

a ţalobkyňa ako nájomníčka svoju ţiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzala späť.

Podľa odvolacieho súdu po novelizácii a to

Z. z. účinným od 1. júla 2004 došlo v § 1 ods. 2 aj k spresneniu právnych vzťahov k bytom,

na ktoré sa zákon výslovne nevzťahuje. Medzi týmito je aj predaj bytov v rodinných domoch,

ktoré majú len jeden byt. Je zrejmé, ţe z takéhoto negatívneho vymedzenia moţno odvodiť,

ţe zákon sa vzťahuje na predaj všetkých bytov, ktoré sú v rodinných domoch, ktoré majú

aspoň dva byty, ktoré spĺňajú definíciu podľa § 2 ods. 1 zákona. Vzhľadom na uvedené v čase

podania ţaloby (5. septembra 2006) sa uţ predaja bytu v rodinnom

dome, ktorý mal 2 byty (podľa znaleckého posudku v danom prípade ide o rodinný dom s 2

bytovými jednotkami) týkal. Odvolací súd sa stotoţnil so ţalobkyňou v tom, ţe všeobecná

zásada uvedená v by mala platiť aj v súvislosti s

Z. z., pretoţe zákon vo svojich základných ustanoveniach, v predmete a rozsahu úpravy

vymedzil, na čo sa tento vzťahuje a na čo nie. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok

okresného súdu, ktorý vec nesprávne právne posúdil zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní po splnení náleţitostí navrhnutej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, ktorá

musí obsahovať predpísané náleţitosti podľa uloţil, aby okresný súd

o ţalobe opätovne rozhodol. Okresný súd následne opätovne ţalobu zamietol z dôvodov

uvedených vyššie. V inom konaní okresný súd (sp. zn. ) rozhodol

o susediacom dome, či druhej časti tzv. dvojdomku (domu s dvoma súpisnými číslami

a dvoma orientačnými číslami) tak, ţe ţalobcu nájomcov na nahradenie prejavu vôle

ţalovaného na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu č. X. súpisné č. X.

nachádzajúceho sa na ul. J.X. postaveného na pozemku parcela č. X.– zastavaná plocha

vo výmere X. m² zamietol, keď dospel k záveru, ţe charakter posudzovanej stavby

nezodpovedá definícii bytového domu v zmysle Za stavu,

keď bola v predchádzajúcom konaní právoplatne vyriešená rovnaká právna vec týkajúca sa

rovnakej nehnuteľnosti s rovnakou právnou otázkou, musel aj odvolací súd na

uvedené prihliadnuť. Iné rozhodnutie by viedlo k porušeniu princípu právnej istoty v zmysle

č1. 1 ods. 1 SR čo je jeden z princípov právneho štátu. K obsahu právneho štátu

v materiálnom zmysle sa vyjadril vo viacerých judikátoch aj Ústavný súd SR. Vo

svojom rozhodnutí uviedol: „princíp právneho štátu proklamuje aj SR

v čl. 1. Obsahom tohto princípu je vytvorenie istoty, ţe na určitú právne relevantnú otázku sa

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“. Z týchto dôvodov odvolací

súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, ktoré odôvodnila tým,

ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom ( ). Namietala, ţe

rozsudok odvolacieho súdu nie je riadne odôvodnený a je nepreskúmateľný. Odvolací súd

nezdôvodnil svoje rozhodnutie, a to ani pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré namietala v odvolaní;

na tieto poukazuje aj v dovolaní. Zastáva názor, ţe rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle Za nadbytočný povaţovala výsluch

architekta Mesta Ţilina. Za nesprávny označila názor súdu, ţe obytný dom kde je predmetný

byt sa podľa schváleného územného plánu nachádza v asanačnom pásme. Pokiaľ by stavba

bola určená na asanáciu muselo by byť o tom vydané právoplatné rozhodnutie. Nestotoţnila

sa ani s právnym názorom súdu zohľadňujúcim princíp právnej istoty; argumentovala

príkladom odkúpenia stavebne identického bytu manţelmi M. (byt č. X., vchod č. X.,

obytného domu súpisné číslo X.Ţ., k čomu pripojila fotodokumentáciu). Napokon súdu

prvého stupňa vyčítala, ţe sa neriadil právnym názorom skôr vysloveným v zrušujúcom

uznesení, čím mal porušiť

Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátkou (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu; rozhodnutie odvolacieho súdu totiţ rovnako ako rozhodnutie súdu prvého stupňa

deklarovalo neexistenciu vzájomných práv a povinnosti účastníkov právneho vzťahu,

dovolacia námietka, ţe sa jedná o zmeňujúce rozhodnutie nie je opodstatnená.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

Prípustnosť dovolania ţalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor ( )

a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v

So zreteľom na to by dovolanie ţalobkyne mohlo byť procesne prípustné, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

6

Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Ţalobkyňa v dovolaní namietala, ţe konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/

, pretoţe podľa jej názoru odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, toto

povaţuje za nepreskúmateľné aj pokiaľ ide o vyslovené právne závery ohľadom zachovania

právnej istoty i toho, ţe stavba sa má nachádzať v asanačnom pásme.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktoré nie sú len

vecného charakteru (dotýkajúce sa správnosti právneho posúdenia veci) ale vo svojej podstate

spochybňujú základné premisy presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej „udrţateľnosti“ rozhodnutia odvolacieho

súdu z pohľadu, či napĺňa záruky, ktoré garantujú, ţe výkon spravodlivosti v danom prípade

nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva účastníka konania na odôvodnenie

rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu

ochranu, riešiac z tohto hľadiska i otázkou, či dovolateľke prípadne nebola v konaní odňatá

moţnosť pred súdom konať v zmysle Právo na spravodlivý proces

(i súdnu ochranu) je totiţ naplnené práve tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a

po výklade a pouţití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo ţe boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia

(). Pokiaľ však rozhodnutie súdu je arbitrárne (svojvoľné) a má tieţ váţne

nedostatky týkajúce sa jeho odôvodnenia (napr. prílišný formalizmus, ústavnú nekonformnosť

výkladu rozhodnej normy), treba prihliadať k tomu, ţe právo na „určitú“ kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, ţe

nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým

princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces

( , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj

povinnosť súdu svoje rozhodnutia presvedčivo a náleţite odôvodniť ( ,

m. m. ). Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť (tieţ koherentnosť) teda, inými slovami

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces ( a dohovoru)

je relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a

použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (arbitrárnosť).

Dovolací súd vychádza z toho, ţe práve všeobecné súdy majú povinnosť poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr.

, , , ).

Povinnosťou dovolacieho súdu je (bez toho, aby skúmal, či rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na správnom právnom posúdení v zmysle ) zaoberať

sa tým, či prima facie rozhodné skutkové a právne závery odvolacieho súdu, na ktorých

zaloţil namietané rozhodnutie, nie sú arbitrárne, prípadne svojvoľné a v tomto zmysle

neodôvodnené, a či ich z ústavného ale i zo zákonného hľadiska moţno povaţovať

za neospravedlniteľné a neudrţateľné, čo by mohlo mať zároveň za následok porušenie

základného práva alebo slobody (porovnaj napr. m. m. , , ,

) a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle

Vychádzajúc z toho dospel dovolací súd v danom prípade k záveru, ţe právo

ţalobkyne na riadne odôvodnenie porušené bolo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu (rovnako i potvrdzujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa) totiţ vychádza

z ústavnej nekonformnosti výkladu noriem spojených s uplatnením práva na súdnu ochranu,

zjavnej nesprávnosti deklarovaných premís a z nich dôvodiacich právnych záverov, čo má

dopad na celkovú presvedčivosť rozhodnutia, na spravodlivé usporiadanie vzťahov.

totiţ stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú

zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá

na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb ( ).

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Kaţdý má právo domáhať sa na súde

ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené ( ). Podmienky uplatnenia práva

na súdnu ochranu musia byť z materiálneho hľadiska poskytnuté kaţdému účastníkovi

konania, čo tieţ vyţaduje, aby skutkové a právne závery súdov, na ktorých zaloţil namietané

rozhodnutia, neboli arbitrárne (svojvoľné).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, ţe arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť

rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych

argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky

alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti

takému uplatneniu (napr. ). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v

. Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môţe

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho

rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo

strany súdu, ktorá sa zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak

dôvody, na ktorých je zaloţené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo

popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

9

Podstatou obsahu dovolania (rovnako i obranou ţalobkyne v základnom konaní napr.

na pojednávaní súdu 10. júna 2009 – č. l. 136 spisu) bol argument, ţe vypracovaný znalecký

posudok preukazuje, ţe ide o dom s dvoma bytovými jednotkami, ktorý sa nenachádza

v asanačnom pásme.

Súd prvého stupňa, v poradí prvom rozsudku z 10. júna 2009, č. k.

-143, konštatoval na základe znaleckého skúmania (vychádzajúc zo záverov

znaleckého posudku 2/2009 z 8. apríla 2009 znalca Ing. Jána Gašparoviča): 1/ ţe posudzovaná

nehnuteľnosť tvorí z hľadiska konštrukčného a statického jeden celok, ktorú nie je moţné

rozdeliť na samostatné časti a 2/ ţe na parcelách je umiestnený rodinný dom s dvoma

bytovými jednotkami.

Odvolací súd (v zrušujúcom uznesení zo 17. mája 2010, sp. zn. )

akceptoval závery znaleckého skúmania a teda aj skutkové zistenie, ţe „v danom prípade ide

o rodinný dom s 2 bytovými jednotkami“, pokiaľ ide o právne posúdenie veci zaujal názor, ţe

na vec je potrebné aplikovať neskoršiu právnu úpravu vychádzajúcu zo

Z. z. účinného od 1. júla 2004, ktorým bolo novelizované ustanovenie § 2 ods. 1 zákona

č. , ktorá pripúšťa predaj bytov v rodinnom dome s najmenej dvomi bytmi.

Súd prvého stupňa, v poradí druhým rozsudkom z 8. februára 2012, č. k.

-225, zotrval na zisteniach, ktoré boli výsledkom dovtedy vykonaného

znaleckého skúmania, pokiaľ išlo o charakter stavby – dom s dvoma bytovými jednotkami.

Vychádzajúc z tohto zistenia dospieva k právnemu záveru, ţe uvedená stavba nevykazuje

znaky bytového domu definovaného v Nestotoţnil sa

s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí ohľadom

aplikácie právnej úpravy a účinnej od 1. júla 2004.

Zamietnutie ţaloby oprel o rozhodnutie v obdobnej veci - vec Okresného súdu Ţilina sp. zn.

-147, z 1. februára 2009, potvrdená rozsudkom Krajského súdu v Ţiline

z 24. novembra 2009, sp. zn. (poznámka dovolacieho súdu – týkajúca sa

druhého z bytov v tom istom obytnom objekte). Podporným argumentom pre zamietnutie

ţaloby boli zistenia vyplývajúce z platného územného plánu a výsluchu hlavného architekta

mesta, ţe plocha na ktorej nehnuteľnosť stojí je v asanačnom pasme.

10

Odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vysvetlil právne závery prijaté (skôr)

v zrušujúcom uznesení, oboznámil sa s rozsudkom Okresného súdu Ţilina z 9. júla 2009,

č. k. -147 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z 24. novembra

2009, č. k. , ktorými bola ţaloba zamietnutá pokiaľ išlo o nahradenie súhlasu

Mesta Ţilina s odpredajom bytu (byt č. X. v uţívaní iných nájomcov v tom istom rodinnom

dome) a na základe princípu právnej istoty, ţe „na určitú právne relevantnú otázku sa

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď“, povaţoval rozsudok súdu

prvého stupňa za vecne správny.

Je zrejmé, ţe potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nedáva dostatočné odpovede

na základné skutkové a právne otázky tohto prípadu z ktorých doposiaľ súdy vychádzali

(charakter stavby i stavebného územia, v ktorom sa táto nachádza), ale tieto opomína tým, ţe

všetky argumentačné dôvody potvrdzujúceho rozhodnutia zjednodušene zastrešuje princípom

právnej istoty – rozhodnutím súdu v obdobnej veci, bez toho, aby boli zohľadnené konkrétne

okolností tohto prípadu a bola daná primeraná odpoveď na otázky, ktoré súdy riešili a

pre ktoré sa vyţadovala špecifická odpoveď (t. j. či ide o rodinný dom alebo obytný dom, t. j.

či súdy v danom prípade správne aplikovali alebo

v príslušnom znení a či sa objekt nachádza v asanačnom pásme). Princíp právnej istoty

a princíp predvídateľného rozhodovania, o ktorý sa opiera odvolací súd, má svoje

opodstatnené postavenie v právnom štáte, ale i limity, pretoţe popri ňom stoja aj ďalšie

právne princípy, doktríny (napr. spravodlivosť, proporcionalita, legalita a iné). Argumentácia

len jedným princípom (i keby ním bol princíp právnej istoty) sama osebe nevedie

k presvedčivému zdôvodneniu právneho záveru, pokiaľ sa opomínajú špecifiká konkrétneho

prípadu a ďalšie právne zásady, princípy, či doktríny. Je nutné pri odôvodňovaní hľadať

konzistentný súbor princípov pouţiteľných pri zdôvodňovaní rozhodnutí. V prípade kolízie

viacerých princípov má súd pristúpiť tzv. váţeniu princípov (tieţ princíp proporcionality) a

vysvetliť racionálne dôvody prednosti jedného pred ostanými princípmi. Uvedená

metodológia spôsobu justifikácie nie je z rozhodnutia odvolacieho súdu rozpoznateľná.

Odvolacím súdom zvolená favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach

Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v uvedenej nepublikovanej

podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú

„záväznosť“ pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi, i keď v zloţitých prípadov (hard

case) ju moţno ako odkazovú metódu (stare decisis) pouţívať pri odôvodňovaní súdnych

rozhodnutí. Pokiaľ ide o argumentáciu precedensom v štátoch common law ani tu sa

11

nemoţno opierať o akékoľvek rozhodnutie, ale len o také, ktoré sa povaţuje za tzv. leading

case, teda ide o hlavný prípad vyjadrujúci určité všeobecné pravidlo – rozhodujúce pravidlo

(k tomu viď WRÓBLEWSKI, J. The Judicial Application of Law, str. 242). Precedens je

vyjadrením všeobecného pravidlá prostredníctvom autoritatívneho príkladu (napr. viď HART.

H.L.A. Pojem práva, str. 138, tieţ PECZENIK, A. On Law and Reason, str. 333). S dôvodmi

rozhodnutia v právoplatne skončenej veci, na ktoré odvolací súd odkazuje, sa dovolací súd

v tomto konaní nemohol oboznámiť, pretoţe tieto netvoria súčasť spisu. Nebolo tak moţné

zistiť ich precedentnú silu, t. j. posúdiť, či sa jedná o prípad, z ktorého by bolo moţné

abstrahovať právne pravidlo (rule of decision, resp. normatívnu vetu) pouţiteľné aj na tento

prípad. Rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska argumentácie „judikatúrou“ zostalo tak

„nečitateľné“.

Vo všeobecnosti za presvedčivý nemoţno povaţovať taký záver súdov, ktorý odporuje

záverom znaleckého skúmania, keďţe ide o otázku odbornú, na zodpovedanie ktorej si súdy

ustanovujú znalca.

Odvolací súd v danom prípade svoj záver odôvodnil stručne bez presvedčivých

právnych premís, ktoré bolo nutné zodpovedať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti

prípadu. Takéto odôvodnenie potom prima facie prirodzene vzbudzuje dôvodné pochybnosti

o presvedvedčivosti rozhodnutia a spravodlivom usporiadaní vzťahov.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe postupom odvolacieho

súdu bola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom ( ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie

konanie ( ). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie

odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu nebola daná moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou

rozhodnutia

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

12

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2014

JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková