Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 715/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

23. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -540 zo 16. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s. o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. novembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT

Bratislava a. s., Ružová dolina 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -540

zo 16. júla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania vedeného Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o určenie

predmetu dražby a určenie vlastníctva, v ktorom sa (ďalej len

„žalobca“) domáhal proti sťažovateľke určenia, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa

v katastrálnom území

(ďalej len „pozemok“) bola na dražbe konanej 29. novembra 1991 (ďalej len

„dražba“) vydražená ako súčasť prevádzkovej jednotky „Doškoľovacie stredisko —

“ (ďalej len „prevádzková jednotka“ alebo

„stavba“) a jej vlastníkom je žalobca ako vydražiteľ.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2007 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobe vyhovel a určil, že pozemok bol vydražený na dražbe

ako súčasť prevádzkovej jednotky a jeho vlastníkom je žalobca ako vydražiteľ. Na základe

odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. júla 2009

(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009“) zmenil rozsudok okresného súdu

z 29. novembra 2007 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) na základe dovolania žalobcu uznesením sp. zn.

z 22. septembra 2010 (ďalej aj „rozhodnutie o dovolaní“) rozsudok krajského súdu

z 21. júla 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a vo svojom rozhodnutí vyslovil, že

zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov nie je jednoznačne zrejmé, či

predmetom dražby bola iba stavba alebo aj pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala.

4. Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd vo veci opätovne rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 1. marca 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného

súdu ako vecne správny. Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka

dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 25. júla

2013 tak, že dovolanie ako procesne neprípustné odmietol.

2

5. Na základe sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom sp. zn.

z 19. júna 2014 vyslovil porušenie jej základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn.

a jeho rozsudkom z 1. marca 2012, označený rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. Po vrátení veci krajský súd vo veci opätovne rozhodol v poradí tretím sťažnosťou

napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok okresného súdu z 29. novembra 2007 ako vecne

správny potvrdil.

7. Žalobca sa v inom konaní v minulosti vedenom pred Okresným súdom Bratislava

II pod sp. zn. návrhom podaným 7. februára 1992 domáhal určenia

neplatnosti dražby a vrátenia vydraženej sumy 1 300 000 Sk (ďalej aj „konanie o neplatnosť

dražby“). Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn. z 12. decembra 1997

návrh proti sťažovateľke (odporkyni v 3. rade, pozn.) zamietol a krajský súd rozsudkom

sp. zn. zo 17. júna 2003 označený rozsudok okresného súdu potvrdil.

8. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny a nedostatočne

odôvodnený, a tým zasahujúci do jej označených práv. Údajnú arbitrárnosť napadnutého

rozsudku odôvodňuje extrémnym nesúladom medzi právnymi závermi a skutkovými

zisteniami, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, ako aj interpretáciou kogentnej normy,

ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe a v rozpore s princípmi

spravodlivosti.

9. Podľa sťažovateľky sa krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne

nevysporiadal s existenciou rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 12. decembra 1997 a závermi uvedenými v jeho odôvodnení. V označenom konaní

konajúce súdy dospeli k záveru, že predmetom dražby bola len prevádzková jednotka bez

pozemku, a vyslovili názor, že dražba stavby bez pozemku nemá za následok neplatnosť

dražby za predpokladu, že vydražiteľ vedel, čo je predmetom dražby. Keďže konajúce súdy

vychádzali z tých istých skutkových tvrdení a dôkazov predložených žalobcom, podľa

sťažovateľky nie je logické a hospodárne, aby určenie predmetu dražby prebiehalo nezávisle

v ďalšom konaní. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd svojím postupom a rozsudkom poprel

prejudiciálnu záväznosť právoplatného rozsudku vydaného v konaní o neplatnosť dražby,

ktorým bola právoplatne vyriešená otázka predmetu dražby, teda že sporný pozemok nebol

predmetom dražby a žalobca o tejto skutočnosti vedel (tieto otázky sú podľa sťažovateľky

v posudzovanom konaní otázkami prejudiciálnymi). Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti

rozsiahlo argumentuje, poukazuje na názory právnej teórie, ako aj súdnej praxe zaoberajúce

sa otázkou prejudiciálnej záväznosti právoplatných súdnych rozhodnutí a bližšie uvádza:

«V konaní vedenom pred Krajským súdom Bratislava pod spis. zn. sa

žalobca domáha, aby súd určil, že predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991 bol spolu

s prevádzkovou jednotkou aj sporný pozemok a že žalobca je zároveň vlastníkom tohto

pozemku. Je však zrejmé, že žalobca sa len iným spôsobom domáha skutočnosti, ktorá bola

už právoplatné vyriešená v konaní na Okresnom súde Bratislava II pod spis. zn. .

... Nárok žalobcu v oboch konaniach vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe

ktorých bol uplatnený, t.j., že ide o nárok založený na rovnakom právnom dôvode

a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností.

... Žalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II dňa 7. februára

1992 (okrem iného) domáhal... vyslovenia neplatnosti verejnej dražby z dôvodu, že jej

predmetom bola len prevádzková jednotka bez predmetného pozemku.

Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 12. 12.1997 spis. zn. -203

tento návrh... zamietol, keďže „mal za preukázané, že navrhovateľ vedel o tom, že draží

prevádzkovú jednotku bez pozemku, nebol teda uvedený do omylu pri dražbe“ ...

Na základe odvolania žalobcu bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

17.06.2003 spis. zn. - 268 citovaný rozsudok Okresného súdu Bratislava II

potvrdený ako vecne správny.

... označené rozsudky Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave

právoplatne vyriešili otázky: predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej dňa

29.11.1991 a žalobca o tejto skutočnosti vedel.

4

... Argument odvolacieho súdu, že otázka, či predmetný pozemok bol alebo nebol

predmetom dražby, nebola vyriešená vo výroku vyššie označených rozsudkov, preto tieto

rozhodnutia ho nezaväzujú, neobstojí.

... prejudiciálnu záväznosť majú práve tie právoplatné rozhodnutia, ktoré

prejudiciálnu otázku vyriešili nie vo svojom výroku ale v ich odôvodneniach.

Ani názor odvolacieho súdu, podľa ktorého „ak by mal Najvyšší súd Slovenskej

republiky či Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci za to, že odvolací (rovnako

ako súd prvého stupňa) je viazaný vyriešením predbežnej otázky (že predmetný pozemok

nebol predmetom dražby) právoplatným rozsudkom, ktorým bol zamietnutý návrh

navrhovateľa na určenie neplatnosti dražby konanej dňa 29.11.1991, nepochybne by to

uviedli s odôvodneniach svojich rozhodnutí“, nie je správny.

Predmetom dovolacieho konania, v ktorom bolo vydané prvé uznesenie dovolacieho

súdu, ani predmetom konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky, v ktorom bol vydaný

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.06.2014 spis. zn. -

74, nebola otázka, či právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa

12. spis. zn. - 203 má prejudiciálnu záväznosť v predmetnej veci. Preto

ani dovolací súd, ani Ústavný súd Slovenskej republiky sa nezaoberali s prejudiciálnou

záväznosťou tohto rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II.

Odvolací vo svojom treťom rozsudkom vyslovil, že „... predmetom dražby konanej

29.11.1991 bol aj pozemok“... Týmto odvolací súd poprel prejudiciálnu záväznosť

právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II ... zo dňa 12. 12..1997 spis. zn.

- 203, čo znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do

riadneho výkonu spravodlivosti...»

10. Podľa sťažovateľky k porušeniu jej označených práv malo dôjsť aj nesprávnym

postupom krajského súdu, ktorý v rozpore s ustanovením § 119 ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na začiatku nového pojednávania neoznámil obsah

doterajších prednesov a vykonaných dôkazov. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že

„Na odvolacom súde sa uskutočnili tri pojednávania, a to v dňoch 30.04.2015, 28.05.2015

a 16.07.2015.

Pred pojednávaním uskutočneným dňa 28.05.2015 obaja účastníci predložili súdu

svoje písomné vyjadrenia. Na pojednávaní na odvolacom súde uskutočnenom dňa

28.05.2015, ktoré odvolací súd odročil na deň 16.07.2015, účastníci urobili prednesy

a odvolací súd vykonal rozsiahle dokazovanie.

Odvolací súd ani na pojednávaní uskutočnenom dňa 28.05.2015, ani na pojednávaní

uskutočnenom dňa 16.07.2015 nesplnil svoju povinnosť podľa ustanovenia § 119 ods. 5

. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 28.05.2015 nijako neoboznámil

obsah doterajších prednesov účastníkov, ani obsah ich písomných vyjadrení zo dňa

22.05.2015 a 26.05.2015. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 16.07.2015 nijako neboli

oboznámené ani obsah doterajších prednesov účastníkov konania, ani obsah dôkazov

vykonaných na pojednávaní dňa 28.05.2015.“.

11. Sťažovateľka tiež krajskému súdu vyčíta, že sa nevysporiadal s jej argumentáciou

uplatnenou v konaní, ktorá mala pre posúdenie veci zásadný význam. V tejto súvislosti

uviedla, že «Žalobca nikdy netvrdil, že predmetný pozemok bol predmetom dražby. Tvrdil

iba to, že podľa mal byť.

- Sám ráta s tým, že pozemok nebude vždy predaný spolu

s prevádzkovou jednotkou (pozri .. V predmetnom prípade

aj právne účinná karta prevádzkovej jednotky (t. j. karta vyhotovená komisiou) aj všetky

oznámenia o konaní dražby boli vyhotovené podľa

... Dovolací súd vo svojom prvom uznesení svoj názor, že vzhľadom na zákonnú

povinnosť vyplývajúcu z predať aj pozemok, sťažovateľa

zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že predmetom dražby bola iba stavba... odôvodnil

tým, že „Nemožno totiž... na strane žalobcu predpokladať vedomosť, že štát poruší zákon

( 2b.) naopak fyzická osoba (občan) predpokladá, že štát zákon

dodržuje“.

Vyššie uvedené tvrdenia mohli byť podkladom pre opačný záver o tom, koho zaťažuje

dôkazné bremeno. Veď, ak žalobca poznal ustanovenie mal

poznať aj ustanovenie § 4 ods. 4 tohto zákona. Teda na základe ustanovenia § 4 ods. 4

musel vedieť, že štát neporuší ustanovenie

Zb., keď súčasťou draženej prevádzkovej jednotky nie je pozemok alebo stavba.

6

Napriek tomu odvolací súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal s týmito tvrdeniami

sťažovateľa, nechal ich bez povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu žalovaného a ani

nevysvetlil, prečo nie je jeho názor správny

... sťažovateľ podotýka, že nie je možné „záväzný právny názor“ dovolacieho súdu

vyjadrený v jeho prvom uznesení interpretovať ako pokyn, aby odvolací súd rozhodol

vo veci samej inak (t. j. ako rozhodol so svojim prvým rozsudkom a potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa). Tento názor dovolacieho súdu treba považovať za pokyn na odstránenie

vady konania, ktorá mohla (ale nemusela) viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

Odvolací súd mal primárne odstrániť nedostatky v dokazovaní a na základe takto

doplneného skutkového základu znova rozhodnúť. Nebolo by v rozpore so „záväzným

právnym názorom“ dovolacieho súdu, keby odvolací súd po doplnení dokazovania

správnou aplikáciou ustanovení a rozhodol vo veci

samej tak, ako so svojím prvým rozsudkom. Vyššie uvedené tvrdenia sťažovateľa sú novými

skutočnosťami, z hľadiska ktorých dovolací súd svojím prvým uznesením neposudzoval.».

12. Sťažovateľka v sťažnosti namieta aj postup krajského súdu pri vykonávaní

a hodnotení dôkazov, z ktorých „pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté

skutkové závery“. V tejto súvislosti uvádza, že „odvolací súd iba oboznámil obsah dôkazov,

ktoré vykonal a vyhodnotil Okresný súd Bratislava II v konaní č. k. ...

a vyhodnotil ich bez toho aby ich v časti výpovedí svedkov a žalobcu opakoval. Týmto

svojím postupom odvolací súd porušil zásadu priamosti...“. Podľa sťažovateľky krajský súd

vzal do úvahy aj také skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a, naopak,

prehliadol rozhodné skutočnosti, ktoré z dôkazov vyplývajú. V tejto súvislosti uviedla, že

z časti zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom konanom 5. júna 1996, ktorú krajský

súd na odvolacom pojednávaní uskutočnenom 16. júla 2015 prečítal, nevyplýva skutkové

zistenie krajského súdu v napadnutom rozsudku, podľa ktorého „navrhovateľ bol

presvedčený o tom, že draží predmetnú stavbu aj s pozemkom; navrhovateľ mal vedomosť

o tom, že v danom prípade pozemok a stavba majú byť dražené spolu“. Na druhej strane

krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „Vykonaným dokazovaním nebolo

preukázané, ktorá z... kariet prevádzkovej jednotky bola podkladom dražby“, pričom podľa

sťažovateľky z vykonaných dôkazov jednoznačne vyplýva, že podkladom dražby bola tá

karta prevádzkovej jednotky, na ktorej bol ako vlastník pozemku uvedený Mestský úrad

Sťažovateľka tiež rozporuje záver krajského súdu, podľa ktorého žalobca „bol

presvedčený, že prevádzková jednotka sa musí predať s pozemkom, pričom presvedčenie

o vydražení stavby aj pozemku mal bezprostredne po dražbe“. Podľa sťažovateľky dôkazy,

o ktoré krajský súd oprel tento záver, nepreukazujú presvedčenie žalobcu, že sa skutočne

stal vlastníkom pozemku. Pozoruhodné je tiež to, že „žalobca nikdy netvrdil, že predmetný

pozemok bol predmetom dražby. Tvrdil iba to, že podľa zákona mal byť.“. Pre rozhodnutie

v predmetnej veci nie je rozhodujúce presvedčenie žalobcu, ale to, či bol so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný. Pri posúdení dobromyseľnosti žalobcu nie je možné

vychádzať len z jeho subjektívnych predstáv, ale táto musí byť posudzovaná aj „z hľadiska,

či žalobca pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti

konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mohol mať pochybnosti, o tom či

predmetný pozemok je predmetom dražby“. V tomto smere sťažovateľka poukázala na

skutkové zistenia krajského súdu v rozsudku sp. zn. zo 17. júna 2003, z ktorých

je zrejmé, že žalobca nezachoval náležitú opatrnosť, pri zachovaní ktorej by mohol zistiť, že

predmetný pozemok nie je predmetom dražby, na tieto však krajský súd v napadnutom

konaní neprihliadol. Sťažovateľka ďalej argumentuje, že «Žalobca... musel vedieť aj to, že

prevádzková jednotka môže byť vydražená aj bez stavby či pozemku. Zo skutočnosti, že

v zozname o predmetnej dražbe bol uvedený ako vlastník pozemku Mestský úrad

každý (teda aj žalobca), ktorý predpokladá, že štátny orgán dodržuje zákon, mohol vyvodiť

jedine to, že ide o postup podľa ustanovenia zákona č a predmetný

pozemok nebude predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991.

Z vykonaných dôkazov... z listu z 23.9.1991 č. 186/91, v ktorom

sa uvádza, že „prevádzková jednotka bude dražená bez pozemku, nakoľko po preverení bolo

zistené, že vlastníkom pozemku je mesto z výpovede pána na

pojednávaní uskutočnenom dňa 21.12.1992, ... z oznamu o dražbe... je jednoznačné, že

vo všetkých listinách (karta prevádzkovej jednotky a oznam o dražbe), ktorými bol

vymedzený predmet dražby bolo uvedené: vlastníkom pozemku je Mestský úrad teda

predmetný pozemok pred začatím dražby nebol ponúknutý na predaj.». Sťažovateľka tiež

poukázala na časti výpovede žalobcu na pojednávaniach „dňa 29.04.1997“ a „dňa

26.06.1997“, vo vzťahu ku ktorým odvolací súd uviedol, že tieto nemohol vziať do úvahy

8

ako dôkazy jednoznačne preukazujúce predmet dražby. Oproti týmto výpovediam žalobcu

«odvolací súd vychádzal z tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 28.05.2015, podľa ktorého

licitátor oboznámil, že ,,sa draží prevádzková jednotka nachádzajúca sa na pozemku, za

vyvolávaciu cenu“». Podľa sťažovateľky «takéto hodnotenie dôkazov, ako aj tento záver

odvolacieho súdu sú nelogické a ľubovoľné... Ani skutočnosť, že žalobca na pojednávaniach

dňa 29.04.1997 a dňa 26.06.2015 ,,zakaždým použil iné označenie licitátora“ nevyvráti

význam jeho výpovedí a to, že na začiatku dražby bolo oznámené: predmetom dražby

nebude pozemok. Ani skutočnosť, že žalobca raz označil licitátora za licitátora, raz za

,,predsedu, ktorý predsedal dražbe“, nemá žiadny vplyv na vierohodnosť a pravdivosť jeho

výpovedí. Neobstojí ani názor odvolacieho súdu, že oznámenie, podľa ktorého licitátor

oznámil iba to: ,,draží sa prevádzková jednotka a kde sa nachádza“, zodpovedá náležitosti

zoznamu prevádzkových jednotiek ponúkaných na predaj v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) bod 1

.. Z citovaných ustanovení , vzhľadom na

skutočnosť, že v ozname o predmetnej dražbe bol uvedený ako vlastník pozemku Mestský

úrad plynie, že licitátor skutočne oznámil: draží sa prevádzková jednotka bez

pozemku. Z citovaných ustanovení plynie, že licitátor nemohol určiť

predmet dražby tak, ako to z tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 28.05.2015 vyvodil

odvolací súd.

Odvolací súd pri hodnotení tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 28.05.2015...

nevzal vôbec do úvahy, že pre tvrdenia účastníka konania je príznačné, že hovorí

o vlastných záležitostiach a preto nie je možné... očakávať, že bude vypovedať vždy

nezaujato a pravdivo. Z toho dôvodu súd pri hodnotení tvrdení žalobcu mal k tejto

skutočnosti prihliadnuť.

Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého v konaní pred Okresnom súde Bratislava II účelovo

tvrdil, že vedel o tom, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby, je zavádzajúce...

V konaní na Okresnom súde Bratislava II rozhodujúcou skutočnosťou pre zamietnutie

žaloby žalobcu bolo práve tvrdenie žalobcu, podľa ktorého licitátor oznámil: draží sa

prevádzková jednotka bez pozemku. Nie je možno predpokladať, že niekto pri domáhaní sa

svojho práva účelovo, teda vedome tvrdí takú skutočnosť, následkom ktorej môže byť jedine

zamietnutie jeho žaloby.

Na tomto mieste sťažovateľ opätovne poukazuje na rozhodnutie Ústavného súd

Slovenskej republiky spis. zn. .».

Podľa sťažovateľky „predmetný pozemok nebol ponúknutý na predaj a licitátor

výslovne uviedol, že sa prevádzková jednotka draží bez pozemku, predmetný pozemok nebol

predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991“, a preto je zrejmé, že „sťažovateľ uniesol

dôkazné bremeno a bez akýchkoľvek pochybností bolo preukázané, že predmetný pozemok

nebol predmetom dražby“.

13. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok

zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov právneho zastúpenia.

14. Sťažovateľka súčasne navrhla, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde prijal dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého

rozsudku do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej. Svoj návrh

odôvodnila tým, že vydaním napadnutého rozsudku bol vytvorený právny stav, ktorý

umožňuje žalobcovi nakladať s pozemkom bez akéhokoľvek obmedzenia, preto

sťažovateľke reálne a bezprostredne hrozí vznik ujmy, a tým aj zmarenie účelu konania o jej

ústavnej sťažnosti.

15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 22. septembra 2010, ktorým

zrušil rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vyslovil

tento záväzný právny názor:

„Dovolací súd pre posúdenie otázky predmetu dražby považuje za rozhodujúce

zistenie, ako bol predmet dražby určený na samotnej dražbe, a nie ako neprávne vychádzal

odvolací súd zo zoznamu vecí uvedených v karte prevádzkovej jednotky. Predmet dražby

totiž mohol byť určený iba na samotnom priebehu dražby, a to licitátorom a dražiteľom. Pre

výsledok dražby nie je rozhodujúce, čo mal k dispozícii licitátor, resp. čo bolo podkladom

10

pre samotnú dražbu, ale iba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe. Iba

týmto spôsobom bol určený predmet dražby.

Dovolací súd z obsahu spisu dospel k záveru, že zo skutkového stavu zisteného súdmi

nižších stupňov nie je doposiaľ jednoznačne zrejmé, či predmetom dražby konanej

29. novembra 1991 bola iba stavba - rekreačné stredisko a nie aj

pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala, ku ktorému mal v čas konania dražby právo

hospodárenia právny predchodca žalovaného, ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná.

Posúdenie tejto otázky, t.j. či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je predmetom

dražby, je pre posúdenie danej veci rozhodujúce. V tomto smere predávajúceho zaťažuje

dôkazné bremeno preukázať, vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 14 zákona

č. predať aj pozemok, že predával iba stavbu. Nemožno totiž podľa názoru

dovolacieho súdu na strane žalobcu predpokladať vedomosť, že štát poruší zákon (§ 14

), naopak fyzická osoba (občan) predpokladá, že štát zákon

dodržuje. Preto ak výpisy z katastra nehnuteľností z svedčili právu

predávajúceho, že v čase dražby bol vlastníkom Čs. štát - Kovoprojekta, projektový,

inžiniersky a konzultačný podnik Bratislava, je to predávajúci, ktorý musí nad všetky

pochybnosti preukázať, že predmetom dražby nebol pozemok. V prípade, ak nebude

jednoznačne preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok, dovolací súd je toho

názoru, že vzhľadom na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce predávajúceho, treba

sa prikloniť k záveru, že predmetom dražby konanej 29. novembra 1991 bol aj pozemok.

... Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnych

záveroch, ktoré nezodpovedajú správnemu právnemu posúdeniu veci. Dovolateľ preto

opodstatnene v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle... ..“

II.

16. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

19. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho napadnutým

rozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

20. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch.

12

21. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( a listiny), ako i práva na spravodlivý

proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

22. Podstatou sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľky s výsledkom

označeného konania a odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj so spôsobom hodnotenia

dôkazov krajským súdom. Podľa sťažovateľky krajský súd svojím postupom a rozsudkom

poprel prejudiciálnu záväznosť právoplatného rozsudku vydaného v konaní o neplatnosť

dražby a nevysporiadal sa s jej zásadnou právnou argumentáciou uplatnenou v konaní.

Sťažovateľka tiež namieta postup krajského súdu pri hodnotení dôkazov, z ktorých

nevyplývajú ním prijaté skutkové závery, ako aj extrémny nesúlad medzi právnymi závermi

a skutkovými zisteniami. Krajský súd porušil zásadu priamosti, keď nezopakoval výsluchy

svedkov a žalobcu, pričom k porušeniu jej práv malo dôjsť aj nesprávnym procesným

postupom krajského súdu spočívajúcim v porušení ustanovenia .

23. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

24. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

25. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že ním krajský súd podľa

potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, pričom v relevantnej časti jeho

odôvodnenia najmä uviedol:

„Odvolací súd sa prioritne zaoberal... námietkou odporcu týkajúcou sa tvrdeného

právoplatného vyriešenia otázky, že predmetný pozemok nebol predmetom dražby konanej

dňa 29.11.1991.

Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak

v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu

hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom

skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom

konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už

vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie

predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu veta druhá osobitnú procesnú

14

úpravu) - rovnako uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

na ktoré sa odvolával odporca. Vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z

ustanovenia , ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými

rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa konajúci súd nemá

možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom

konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu

(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -36, zo dňa 20.1.2010, na

ktorý sa odvolával odporca).

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. -203, zo dňa 12.12.1997

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , zo dňa 17.6.2003

bol návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti dražby konanej dňa 29.11.1991 zamietnutý.

Výrokmi uvedených rozsudkov tak bola ako vec sama právoplatne vyriešená otázka

platnosti dražby a nie otázka, či predmetný pozemok bol predmetom tejto dražby. Konajúce

súdy sa síce otázkou, či predmetný pozemok bol predmetom dražby, zaoberali, avšak túto

nevyriešili výrokom vo veci samej, ktorým by bol súd viazaný v konaní o určenie, že

pozemok bol vydražený a navrhovateľ je jeho vlastníkom. Uvedenú argumentáciu podporuje

skutočnosť, že ak by mal Najvyšší súd Slovenskej republiky či Ústavný súd Slovenskej

republiky v predmetnej veci za to, že odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) je

viazaný vyriešením predbežnej otázky (že predmetný pozemok nebol predmetom dražby)

právoplatným rozsudkom, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti

dražby konanej dňa 29.11.1991, nepochybne by to uviedli s odôvodneniach svojich

rozhodnutí. Práve naopak však podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ak odporca ako právny nástupca predávajúceho v predmetnom konaní

jednoznačne nepreukáže, že predmetom dražby nebol aj pozemok, vzhľadom na dôkazné

bremeno v tomto smere zaťažujúce odporcu sa treba prikloniť k záveru, že predmetom

dražby konanej 29.11.1991 bol aj pozemok. Tento názor Najvyšší súd Slovenskej republiky

vyslovil pri súčasnom poukaze na nemožnosť posudzovania porušenia § 14 zákona

č. zo strany štátu pri danej dražbe z hľadiska jej neplatnosti, keď o tejto

otázke bolo už právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k.

-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. , zo dňa 17.6.2003 tak, že návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti

dražby bol zamietnutý. Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na potrebu

náležitým spôsobom vysporiadať sa s argumentáciou odporcu, keď predchádzajúce

rozhodnutie odvolacieho súdu nedalo v zásade žiadne odpovede na podstatné argumenty

odporcu. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky, tak aj Ústavný súd Slovenskej republiky

tak mali vedomosť o rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. -203, zo dňa

12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , zo dňa

17.6.2003. Z ich rozhodnutí však vyplynula pre odvolací súd povinnosť zaoberať sa

otázkou, či predmetom dražby bol aj pozemok (s tým, že pre výsledok dražby je rozhodujúce

iba to, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe) a svoje závery náležite

odôvodniť (pri súčasnom presvedčivom vysporiadaní sa s argumentáciou odporcu).

Neobstojí preto tvrdenie odporcu, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k.

-203, zo dňa 12.12.1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. , zo dňa 17.6.2003 právoplatne vyriešil otázku, že predmetný pozemok

nebol predmetom dražby konanej dňa 29.11.1991.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že závery odporcom označených rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo

možné aplikovať ani z dôvodu riešenia vecí nesúvisiacich s predmetnou vecou - v prípade

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -36, zo dňa 20.1.2010, išlo

o viazanosť právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bolo vyriešené, že Úrad pre

štátnu službu rozhodol nezákonne, keď ukončil štátnozamestnanecký pomer sťažovateľa,

ktorý sa v inom konaní domáhal ochrany osobnosti a v súvislosti s tým náhrady

nemajetkovej ujmy z dôvodu, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv nezákonným

rozhodnutím o odvolaní zo štátnozamestnaneckého pomeru; v prípade uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , išlo k nerešpektovanie

rozsudku, ktorým bola s účinkami ex tunc poskytnutá ochrana už porušeným subjektívnym

právam navrhovateľa vyplývajúcim z jeho hmotnoprávnych vzťahov s odporcom, ktoré

existovali aj v období rozhodnom pre posúdenie opodstatnenosti následnej žaloby

o náhradu škody.“

26. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, ktoré sa týkali procesu hodnotenia

dôkazov a údajného nesúladu medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, ktoré

16

vyplynuli z vykonaného dokazovania, ústavný súd považoval za potrebné citovať

relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd predovšetkým

uviedol:

„Odvolací súd postupoval pri hodnotení dôkazov v súlade s , t.j. hodnotil

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na

všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Aj keď pre výsledok

dražby konanej dňa 29.11.1991 nebolo rozhodujúce, čo mal k dispozícii licitátor, resp. čo

bolo podkladom pre samotnú dražbu, odvolací súd sa podporne zaoberal aj týmito možnými

podkladmi pre posúdenie otázky, či medzi licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je

predmetom dražby, t.j. či iba stavba - rekreačné stredisko a či aj

pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala, ku ktorému mal v čase konania dražby právo

hospodárenia právny predchodca odporcu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

Komisii pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek bola právnym predchodcom

odporcu Kovoprojekt Bratislava, š.p. predložená vyplnená karta prevádzkovej jednotky,

v ktorej bol ako vlastník budovy a pozemku, resp. organizácia, ktorá má s ním právo

hospodáriť, uvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p., pričom bol označený pre k.ú.

ako doklad o vlastníctve. V karte prevádzkovej jednotky č. 0187 s pečiatkou Komisie

pre privatizáciu národného majetku Bratislava - vidiek však bol ako vlastník budovy

uvedený Kovoprojekt Bratislava, š.p. a ako vlastník pozemku Mestský úrad

Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, ktorá z týchto kariet prevádzkovej jednotky

bola podkladom dražby a ktorú z nich mal k dispozícii licitátor; takéto zistenia by boli pre

rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na právny názor dovolacieho súdu irelevantné.

Tvrdeniam navrhovateľa o tom, že si pred dražbou overil údaje o vlastníckych

právach k stavbe i pozemku v katastri nehnuteľností s tým, že vychádzajúc zo zistenia

o právnom predchodcovi odporcu ako ich vlastníkovi bol presvedčený, že prevádzková

jednotka sa musí predať s pozemkom, pričom presvedčenie o vydražení stavby aj pozemku

mal aj bezprostredne po dražbe, zodpovedajú nasledovné preukázané skutočnosti. Svedok

vo výpovedi na pojednávaní dňa 21.12.1992 potvrdil, že asi týždeň po

dražbe ho navštívil navrhovateľ s tým, že vydražil objekt, fakticky aj s pozemkom; t.j. svedok

potvrdil vnútorné presvedčenie navrhovateľa bezprostredne po dražbe ohľadom vydraženia

pozemku. Navrhovateľ sa dňa 5.12.1991 dostavil na Kovoprojekt Bratislava, š.p., kde

uviedol, že podá trestné oznámenie pre neúplnosť dokladov ku karte prevádzkovej jednotky

č. 187 - napr. výpis z knihy nehnuteľností; t.j. až po dražbe navrhovateľ zistil pri

oboznámení sa s uvedenou kartou prevádzkovej jednotky nesúlad medzi údajom

o vlastníctve pozemku v karte a skutočným stavom podľa zápisu na liste vlastníctva.

Vnútorné presvedčenie navrhovateľa o tom, že predmetom dražby bol aj pozemok, teda že

dražil a vydražil aj pozemok, bolo vyjadrované v priebehu celého konania o určenie

neplatnosti dražby samotným navrhovateľom

- na pojednávaní dňa 6.4.1993 uviedol, že po vydražení prevádzky zistil, že pozemok

ostal majetkom Kovoprojekt Bratislava, š.p.;

- na pojednávaní dňa 5.6.1996 sa pridržal prednesu svojho právneho zástupcu

o svojom presvedčení o tom, že draží predmetnú stavbu aj s pozemkom a že mal vedomosť

o tom, že v danom prípade pozemok a stavba majú byť dražené spolu;

- vo výpovedi na pojednávaní dňa 29.4.1997 uviedol, že nakoľko z LV bolo zrejmé, že

vlastníkom budovy aj pozemku je Kovoprojekt Bratislava š.p. bol presvedčený, že

prevádzková jednotka sa musí predať s pozemkom;

- vo výpovedi na pojednávaní dňa 26.6.1997 uviedol, že ešte deň po dražbe nevedel,

že vydražil budovu bez pozemku; až 3 alebo 4 dni po dražbe sa dozvedel, že nie je

vlastníkom pozemku; na dražbu išiel s tým, že mal zistené, že vlastníkom budovy aj pozemku

je Kovoprojekt Bratislava, š.p.; tým pádom si myslel, že draží budovu aj s pozemkom.

Navrhovateľ podľa zápisnice o pojednávaní dňa 29.4.1997 vypovedal, že predseda,

ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa

draží prevádzka bez pozemku; podľa zápisnice o pojednávaní dňa 26.6.1997 vypovedal, že

licitátor pri dražbe uviedol, že sa draží budova bez pozemku. Zaznamenané

asti výpovedí navrhovateľa na pojednávaniach v dňoch 29.4.1997 a 26.6.1997

nemohol odvolací súd vziať bez ďalšieho do úvahy ako dôkazy jednoznačne preukazujúce

predmet dražby (určený tým, čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe), keď pre

posúdenie danej veci bolo rozhodujúce posúdenie otázky, či medzi licitátorom a dražiteľom

bolo zrejmé, čo je predmetom dražby. Odvolací súd poukazuje na dobu, ktorá uplynula od

konania dražby do uvedených pojednávaní a ktorá samotná má vplyv na schopnosť

navrhovateľa jednoznačne zreprodukovať slová licitátora. Bolo zároveň potrebné vziať

zreteľ na formuláciu zaznamenania obsahu výpovede navrhovateľa. Ak na pojednávaní dňa

18

29.4.1997 navrhovateľ uviedol, že predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval

účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzka bez pozemku a na

pojednávaní dňa 26.6.1997 uviedol, že licitátor pri dražbe uviedol, že sa draží budova bez

pozemku, je zrejmé, že navrhovateľ buď zakaždým použil iné označenie licitátora (najprv

opisné a následne terminologicky presne) s iným opisom jeho vedenia dražby (najprv že

prečítal a následne že uviedol), alebo bol iným spôsobom zaznamenaný podstatný obsah

jeho výpovede. Nebolo preto možné vychádzať zo samotného zaznamenania obsahu

výpovedí navrhovateľa ani v častiach, podľa ktorých mal licitátor uviesť, že sa draží

prevádzková jednotka bez pozemku. Navrhovateľ sa k týmto častiam svojich výpovedí

vyjadril na pojednávaní odvolacieho súdu s tým, že licitátor nehovoril, že sa draží

prevádzková jednotka bez pozemku, ale povedal, že sa draží prevádzková jednotka a kde sa

táto nachádza. Takýto spôsob oznámenia predmetu dražby na dražbe zodpovedá náležitosti

zoznamu prevádzkových jednotiek ponúkaných na predaj v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) bod 1

, pričom v spojení s (podľa ktorého ak

je predmetom predaja prevádzková jednotka, ktorá sa nachádza na pozemku, ku ktorému

má právo hospodárenia organizácia, ktorej súčasťou je prevádzková jednotka, musí sa táto

prevádzková jednotka predať aj s týmto pozemkom) odôvodňuje navrhovateľom tvrdené

presvedčenie, že dražil a vydražil aj pozemok; takéto presvedčenie odôvodňuje aj zápisnica

a dražbe s potvrdením pre vydražiteľa o vydražení prevádzkovej jednotky bez špecifikácie,

i bola vydražená stavba s pozemkom alebo stavba bez pozemku. Ak teda licitátor ako

predmet dražby na dražbe oznámil prevádzkovú jednotku s uvedením, kde sa táto nachádza,

bol takýmto spôsobom určený predmet dražby.

Vychádzajúc z právneho názoru dovolacieho súdu zaťažovalo dôkazné bremeno

preukázať, že predmetom dražby bola iba stavba, resp. že predmetom dražby nebol

pozemok, odporcu ako právneho nástupcu predávajúceho. Nakoľko v konaní nebolo

jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že predmetom dražby nebol aj

pozemok (pri oznámení prevádzkovej jednotky s uvedením, kde sa táto nachádza), vzhľadom

na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce odporcu bolo potrebné v súlade s právnym

názorom dovolacieho súdu prikloniť sa k záveru, že predmetom dražby konanej 29.11.1991

bol aj pozemok. Následné zistenia navrhovateľa ohľadom predmetného pozemku a jeho

snaha o odkúpenie pozemku či podanie návrhu na určenie neplatnosti dražby sú potom pre

uvedený záver irelevantné.“

27. Z obsahu citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský

súd na základe ním doplneného dokazovania, ako aj dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa dospel k záveru o vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ktorým súd

prvého stupňa určil, že sporný pozemok bol predmetom dražby a jeho vlastníkom je žalobca

ako vydražiteľ. Krajský súd sa predovšetkým nestotožnil s námietkou sťažovateľky, že

otázka predmetu dražby bola právoplatne vyriešená v konaní o neplatnosť dražby. Krajský

súd v tejto súvislosti uviedol, že v konaní o neplatnosť dražby bola právoplatne, a teda

záväzne vyriešená len otázka platnosti dražby, pričom povinnosť krajského súdu zaoberať

sa otázkou, či predmetom dražby bol aj pozemok, vyplynula z rozhodnutia o dovolaní

a v ňom formulovaného záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, ako aj z nálezu

ústavného súdu vydaného v posudzovanom konaní. Keďže v súlade s právnym názorom

dovolacieho súdu dôkazné bremeno na preukázanie toho, že predmetom dražby bola iba

stavba, zaťažovalo sťažovateľku ako právnu nástupkyňu predávajúceho, a keďže v konaní

nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok,

krajský súd sa priklonil k záveru, že predmetom dražby bol aj pozemok. Krajský súd

postupoval v súlade s ustanoveniami , a ,

v súvislosti s čím ústavný súd poznamenáva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu

vychádzajúci z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy nemožno v zásade hodnotiť

ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. , ).

28. Nemožno sa stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že otázka predmetu dražby bola

právoplatne vyriešená v konaní o neplatnosť dražby. Z ustanovenia

vyplýva, že záväzným je len výrok právoplatného rozsudku. Treba prisvedčiť názoru

krajského súdu, že v konaní o neplatnosť dražby sa konajúce súdy zaoberali otázkou, či

pozemok bol predmetom dražby, avšak túto otázku nevyriešili výrokom vo veci samej.

Keďže otázku predmetu dražby konajúce súdy posúdili v konaní o neplatnosť dražby len

ako otázku prejudiciálnu, ktorá sa prejavila iba v odôvodnení rozhodnutia, nemôže tvoriť

prekážku právoplatne rozhodnutej veci (porovnaj napr. Števček, M., Ficová, S. a kol.

. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 581).

20

V tomto kontexte preto neobstojí ani argumentácia sťažovateľky, že okresný súd bol

viazaný posúdením predbežnej otázky okresným súdom v konaní o neplatnosť dražby.

29. Sťažovateľka tiež argumentovala rozhodnutím ústavného súdu sp. zn.

z 1. apríla 2015 a v ňom prijatými závermi, ktoré však podľa názoru

ústavného súdu nemožno aplikovať na posudzovaný prípad. Vo veci, ktorá bola predmetom

posúdenia ústavného súdu v označenom konaní, sťažovatelia najskôr iniciovali konanie

o neplatnosť kúpnej zmluvy, pričom ich žaloba bola právoplatne zamietnutá, a následne

v ďalšom konaní sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam scudzeným

práve touto kúpnou zmluvou, od neplatnosti ktorej odvodzovali svoje vlastnícke právo.

V konaní o určenie vlastníckeho práva odvolací súd vychádzal zo záväznosti výroku

právoplatného rozsudku, v ktorom bola vyriešená otázka platnosti kúpnej zmluvy, ktorý je

záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva, a konštatujúc svoju viazanosť

právoplatným súdnym rozhodnutím žalobu sťažovateľov zamietol. Ústavný súd považoval

tento právny záver odvolacieho súdu, s ktorým sa stotožnil aj dovolací súd, za ústavne

konformný. Skutkovo teda nejde o totožný prípad, keďže v aktuálne posudzovanom prípade

nie je spornou otázka viazanosti súdu výrokom právoplatného rozsudku, ale otázka

viazanosti posúdením prejudiciálnej otázky v odôvodnení právoplatného rozsudku.

30. Čo sa týka námietky sťažovateľky o nevysporiadaní sa krajského súdu s jej

zásadnou argumentáciou, ktorú v konaní uplatnila, ústavný súd poukazujúc na citovanú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky

zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní

dostala odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ

rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

31. Sťažovateľka predovšetkým poukazovala na aplikáciu § 4 ods. 4 zákona

č. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo

fyzické osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), v súlade

s ktorým boli podľa nej vypracované aj podklady k dražbe, pričom tvrdenia sťažovateľky

v tomto smere mali konajúce súdy zohľadniť ako novú skutočnosť, z hľadiska ktorej

dovolací súd vec neposudzoval.

V zmysle ak sa nevydražuje ako súčasť

prevádzkovej jednotky stavba alebo pozemok, kde je prevádzková jednotka umiestnená,

treba v zozname (prevádzkových jednotiek, pozn.) takisto uviesť ich presné označenie,

osobu, ktorá je ich vlastníkom, alebo organizáciu, ktorá k nim má právo hospodárenia.

32. Odvolávať sa na ustanovenie je podľa názoru

ústavného súdu v posudzovanej veci bez právneho významu vzhľadom na zákonom

ustanovenú povinnosť predávajúceho (právneho predchodcu sťažovateľky) vyplývajúcu

z § 14 citovaného zákona predať aj pozemok, na ktorom sa prevádzková jednotka nachádza,

najmä ak právu predávajúceho k pozemku svedčili zápisy v evidencii nehnuteľností. V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu z dôvodu

jeho nesprávnych právnych záverov, pričom sa jednoznačne vyjadril k právnemu posúdeniu

veci. Dovolací súd vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 14 zákona

č. , ako aj na základe skutočnosti, ktorá bola v konaní preukázaná; a to že

v čase konania dražby mal k pozemku právo hospodárenia právny predchodca sťažovateľky,

dospel k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že predmetom dražby nebol aj

pozemok, zaťažuje sťažovateľku, ktorá svoje tvrdenie musí nad všetky pochybnosti

preukázať. Nemožno preto prisvedčiť názoru sťažovateľky, že jej tvrdenia, v ktorých

poukazovala na ustanovenie , mohli byť podkladom pre

opačný záver o tom, koho zaťažuje dôkazné bremeno. Navyše, dovolací súd považoval za

rozhodujúce to, ako bol predmet dražby určený na samotnej dražbe, a nie v karte

prevádzkovej jednotky (teda rozhodujúcim nebolo to, čo bolo podkladom dražby). Tiež je

potrebné uviesť, že tvrdenie sťažovateľky odvolávajúce sa na aplikáciu ustanovenia § 4

ods. 4 citovaného zákona nie je novým skutkovým zistením, ktoré dovolací súd

neposudzoval v pôvodnom konaní a ktoré by odôvodňovalo iné právne posúdenie veci. Ide

o právny poznatok (poznatok o objektívnom práve), ktorý sa v súvislosti s rozhodovacou

22

činnosťou súdu predpokladá (iura novit curia) a ktorý dovolací súd pri právnom posúdení

veci musel poznať ( ).

33. Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkali procesu dokazovania a hodnotenia

dôkazov krajským súdom, ktoré je podľa sťažovateľky ľubovoľné a nelogické.

Sťažovateľka namietala porušenie zásady priamosti v procese dokazovania, ktoré

odôvodnila tým, že krajský súd nezopakoval výsluch žalobcu a svedkov vypočutých

v konaní o neplatnosť dražby. Zo súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn.

vyplýva, že krajský súd po zrušení rozsudku odvolacieho súdu a vrátení veci ústavným

súdom na nové konanie prerokoval odvolanie na troch nariadených pojednávaniach, na

ktorých aj vykonal dokazovanie. Zo zápisníc o pojednávaní na odvolacom súde vyplýva, že

krajský súd vykonal dokazovanie pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

(konanie o neplatnosť dražby), a to tak, že predseda senátu oznámil v zmysle

obsah konkrétne označených listín tvoriacich súčasť uvedeného spisu

(okrem iných aj časti výpovedí žalobcu a vypočutých svedkov), pričom k takto vykonanému

dokazovaniu mali účastníci konania možnosť sa vyjadriť. Z uvedeného vyplýva, že krajský

súd vykonal dokazovanie priamo na nariadených pojednávaniach, preto nemožno súhlasiť

s námietkou sťažovateľky o porušení zásady priamosti. Vo vzťahu k námietke o nevykonaní

dokazovania výsluchom svedkov ústavný súd uvádza, že v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces,

neupravuje však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika,

rozsudok zo 4. 4. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa judikatúry ústavného

súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené

účastníkmi konania (, ). Procesný princíp voľného hodnotenia

dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy,

ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. ,

).

34. K námietke nesprávneho hodnotenia dôkazov poukazuje ústavný súd na svoju

predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej judikoval (), že zásada

voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1

. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie obsiahnuté najmä až

rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované

všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval

(, ).

35. Ústavný súd poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku

nezistil v postupe krajského súdu ľubovôľu či porušenie zásad formálnej logiky v procese

hodnotenia dôkazov, preto ním vyvodené skutkové a právne závery nepovažuje za

svojvoľné či nelogické. Krajským súdom prijaté závery sa opierajú o dostatočne zistený

skutkový stav veci, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Na uvedenom konštatovaní

nič nemení ani sťažovateľkou namietaný formálny nedostatok v postupe krajského súdu,

ktorý v napadnutom rozsudku uviedol ako svoje skutkové zistenie aj tú časť zo zápisnice

odvolacieho súdu z 5. júna 1996 v konaní o neplatnosť dražby, ktorá na odvolacom

pojednávaní krajského súdu nebola prečítaná. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným

nedostatkom uvádza, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred

všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom mal

výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)

konania pred všeobecnými súdmi, preto je jeho povinnosťou rozlišovať medzi prípadmi,

kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti

a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý procesný postup − hoci by ho

aj bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu ako

postup contra legem − protiústavnosť konania nezaloží.

36. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky. Taktiež poukazuje na

to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris)

pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

24

37. Sťažovateľka napokon namietala nesprávny postup krajského súdu, ktorý na

začiatku nového pojednávania neoznámil obsah doterajších prednesov a vykonaných

dôkazov, ani obsah písomných vyjadrení účastníkov konania doručených pred

pojednávaním.

Podľa na začiatku nového pojednávania súd oznámi obsah

prednesov a vykonaných dôkazov.

38. Zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 30. apríla 2015 vyplýva, že

„Na začiatku pojednávania podal predseda senátu správu o doterajšom priebehu konania“

a oboznámil účastníkov s relevantnými rozhodnutiami vydanými vo veci. Po vykonaní

dokazovania bolo pojednávanie odvolacieho súdu odročené na 28. máj 2015. Vo vzťahu

k písomným vyjadreniam účastníkov konania doručeným pred samotným pojednávaním sa

v zápisnici o pojednávaní pred odvolacím súdom z 28. mája 2015 uvádza: „Predseda

senátu krátkou cestou doručuje navrhovateľovi písomné vyjadrenie odporcu zo dňa

22.5.2015 a právnemu zástupcovi odporcu písomné vyjadrenie navrhovateľa zo dňa

26.5.2015. Obaja zhodne uvádzajú, že tieto podania si navzájom doručili elektronickými

prostriedkami.“ Z uvedeného vyplýva, že obsah týchto vyjadrení bol účastníkom dobre

známy, a preto krajský súd nepovažoval za potrebné oboznamovať ich obsah. Napokon z

citovaného ustanovenia povinnosť súdu oznámiť obsah písomných

vyjadrení účastníkov ani nemožno vyvodiť.

39. Zo zápisníc o pojednávaniach na odvolacom súde z 28. mája 2015 a 16. júla 2015

nevyplýva, že by odvolací súd na začiatku nového pojednávania oznámil obsah prednesov

a vykonaných dôkazov. Ústavný súd však v súvislosti s uvedeným zistením nemá dôvod

konštatovať porušenie základného práva zaručeného a

listiny. Naznačená úvaha je výsledkom uplatňovania požiadavky materiálneho právneho

štátu, ktorá nezakladá právomoc ústavného súdu výlučne v dôsledku formálneho

nerešpektovania procesno-právnej normy. Právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie

základného práva je daná len v tom prípade, ak porušenie formálneho pravidla v konaní

všeobecného súdu má za následok zároveň zabránenie účastníkovi konania ovplyvniť

výsledok konania, ktorým je rozhodnutie o práve, ktoré je predmetom poskytovania ochrany

zo strany konajúceho všeobecného súdu. V súvislosti s uvedeným konštatovaním ústavný

súd akcentuje tú skutočnosť, že sťažovateľke boli prostredníctvom jej právneho zástupcu

krajským súdom zaslané zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom (a to zápisnica

z 30. apríla 2015 bola doručená jej právnemu zástupcovi elektronickými prostriedkami

18. mája 2015 a zápisnica z 28. mája 2015 rovnakým spôsobom 17. júna 2015), z čoho

vyplýva, že pred každým odročeným pojednávaním sťažovateľka disponovala zápisnicou

z predošlého pojednávania odvolacieho súdu a z jej obsahu jej musel byť priebeh ostatného

pojednávania, teda obsah prednesov a na ňom vykonaných dôkazov, dobre známy.

Na základe uvedeného ústavný súd nepovažoval námietku sťažovateľky o porušení jej práv

označeným postupom krajského súdu v napadnutom konaní za dôvodnú.

40. Ústavný súd v zmysle svojej judikatúry posudzuje spravodlivosť procesu ako

celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba

v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany

príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol

nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na

spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. ).

41. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku

dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov ho

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený ani arbitrárny. Napadnutý rozsudok podľa

názoru ústavného súdu poukazujúc na jeho rozsiahle a vyčerpávajúce odôvodnenie, ktoré je

konzistentné a logické, obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Aj keď ústavný súd pri

posudzovaní námietok sťažovateľky zistil určité čiastkové pochybenia v procesnom postupe

26

krajského súdu, tieto podľa názoru ústavného súdu neboli takého charakteru a takej

intenzity, že by to malo vplyv na spravodlivosť procesu ako celku, resp. na jeho výsledok.

42. Ústavný súd pre úplnosť zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti.

43. Keďže napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

44. Keďže ústavný súd nezistil v postupe krajského súdu ani v napadnutom rozsudku

také nedostatky, ktoré by mali za následok arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť

rozhodnutia a ktoré by mohli viesť k vysloveniu porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

45. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti, ako aj o návrhu

sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2016

28