Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 156/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-74

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti

KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 1. marca 2012, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 p o r u š e n é

b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 1. marca 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

KOVOPROJEKT Bratislava a. s., trovy konania v sume 275,96 € (slovom

dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu

JUDr. Lászlóa Lengyela, Ružová dolina 6, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová

dolina 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“; v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a vyjadriť sa

k vykonávaným dôkazom podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. júla

2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že žalobca sa určovacou žalobou

podľa (ďalej aj „OSP“) doručenou Okresnému

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti sťažovateľke určenia, že

nehnuteľnosť nachádzajúca sa v katastrálnom území... (ďalej len „sporný pozemok“), bola

na verejnej dražbe uskutočnenej 29. novembra 1991 (ďalej len „verejná dražba“) vydražená

ako súčasť prevádzkovej jednotky „Doškoľovacie stredisko — Rekreačné zariadenie...“

(ďalej aj „prevádzková jednotka“) v prospech žalobcu a jej vlastníkom je žalobca ako

vydražiteľ.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. novembra 2007 vyhovel žalobe

žalobcu a priznal mu náhradu trov konania (ďalej len „rozsudok okresného súdu

z 29. novembra 2007“). Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 21. júla 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 21. júla

2009“) zmenil rozsudok okresného súdu z 29. novembra 2007 tak, že žalobu žalobcu

zamietol a sťažovateľke priznal náhradu trov konania. Najvyšší súd na základe dovolania

žalobcu uznesením sp. zn. z 22. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu z 22. septembra 2010“) rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom priebehu konania pred krajským súdom sťažovateľka podala tri písomné

vyjadrenia (z 29. novembra 2010, 18. mája 2011 a 20. februára 2012), v ktorých označila

konkrétne dôkazy, ktoré podľa jej tvrdenia jednoznačne preukazujú, že predmetom verejnej

dražby nebol sporný pozemok. Sťažovateľka v týchto písomných vyjadreniach tvrdila aj to,

že bola založená jediným zakladateľom — Fondom národného majetku Slovenskej

republiky (ďalej len „FNM SR“) — zakladateľskou listinou z 15. apríla 1992, pričom

predmetom nepeňažného vkladu FNM SR do základného imania sťažovateľky bol aj sporný

pozemok, ktorý jej odovzdal zakladateľ 1. mája 1992, pričom jej vlastnícke právo k

spornému pozemku bolo zapísané do katastra nehnuteľností 19. apríla 1993. Vychádzajúc

zo skutočnosti, že sťažovateľka sa považuje za oprávneného držiteľa sporného pozemku (už

viac ako desať rokov), domáhala sa vlastníctva k tomuto pozemku aj z titulu vydržania.

Na pojednávaní pred krajským súdom, ktoré sa uskutočnilo 3. novembra 2011, sa

sťažovateľka odvolala tiež na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 12. decembra 1997 a rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. júna

2003 (právoplatného 13. januára 2004, pozn.).

Podľa tvrdenia sťažovateľky Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. (konania o vyslovenie

neplatnosti verejnej dražby, pozn.) «vyslovili, že licitátor pred dražbou oznámil, že sa bude

dražiť predmetná prevádzková jednotka bez pozemku; túto skutočnosť potvrdil aj žalobca

vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 29. 04. 1997; žalobca vedel: predmetom

dražby konanej dňa 29. 11. 1991 nebol predmetný pozemok. Sťažovateľ na pojednávaní

konanom dňa 03. 11. 2011 predložil odvolaciemu súdu kópiu zápisnice o pojednávaní

konanom dňa 29. 04. 1997 v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod

č. k. , podľa ktorej žalobca pred súdom tvrdil: „... predseda, ktorý predsedal

dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzka

bez pozemku“. Z dôvodu, že časť dôkazov označených sťažovateľom sa nachádza v spise

súdneho konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Bratislava II, sťažovateľ vo svojich

písomných vyjadreniach zo dňa 29. 11. 2010 a 18. 05. 2011 navrhol, aby si odvolací súd

vyžiadal od Okresného súdu Bratislava II spis č. k. . Odvolací súd návrhu

sťažovateľa vyhovel, vyžiadal si sťažovateľom označený súdny spis a vytýčil na deň

01. 03. 2012 pojednávanie. Na tomto pojednávaní odvolací súd obsahom spisu Okresného

súdu Bratislava II č. k. nevykonal žiadny dôkaz, vyhlásil iba svoj rozsudok.».

Krajský súd napadnutým rozsudkom následne potvrdil rozsudok okresného súdu

z 29. novembra 2007 a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom

najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 25. júla 2013 tak, že dovolanie

ako procesne neprípustné odmietol.

V nadväznosti na odôvodnenie vyplývajúce zo sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s... podľa čl. 46 ods. 1

, a Listiny základných práv a slobôd

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 03. 2012 spis. zn.

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 07. 2013

spis. zn. porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 03. 2012 spis. zn.

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 07. 2013 spis. zn.

sa zrušuje a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uznesením č. k. z 13. marca 2014 ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 prijal

na ďalšie konanie [aj keď len vo vzťahu k dvom námietkam sťažovateľky (v citovanom

uznesení boli tieto námietky označené ako druhá a štvrtá námietka, pozn.)]. Vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval za relevantnú

na preskúmanie v konaní vo veci samej námietku akcentujúcu požiadavku na riadne

odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov ako obsahovej súčasti práva na spravodlivé

súdne konanie, v rámci ktorej sťažovateľka argumentuje najmä tým, že:

«... v predmetnej veci odvolací súd svoj druhý rozsudok neodôvodnil riadne a týmto

postupom bola mu odňatá možnosť konať pred súdom a boli porušené jeho základné práva

podľa ustanovení čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, .

Sťažovateľ má za to, že pokiaľ súd dospeje k záveru, že nárok uplatnený žalobcom je

opodstatnený, je povinný vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného, z ktorej má plynúť

opačný záver, pretože sa inak ním vydané rozhodnutie dostane do rozporu nielen s účelom

súdneho konania, ale aj s princípom spravodlivého procesu. Ak súd argumentáciu účastníka

konania odmieta, musí sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným a výstižným

spôsobom vysporiadať, a to tak, aby bolo úplne zrejmé, aké dôvody ho k tomu viedli. ...

Sťažovateľ vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 29. 11. 2010, 12. 05. 2011

a 15. 02. 2012 tvrdil, že jeho vlastnícke právo k predmetnému pozemku bolo zapísané

do katastra nehnuteľností dňa 19. 04. 1993. ...

Vyššie uvedené tvrdenia sťažovateľa majú zásadný právny význam pre rozhodnutie

v predmetnej veci - mohli byť podkladom pre opačné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Napriek tomu odvolací súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal s týmito tvrdeniami

sťažovateľa, nechal ich bez povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu žalovaného a ani

nevysvetlil, prečo nie je jeho názor správny...

Odvolací súd z dôvodu, že jeden z dovolacích dôvodov bol tvrdenie sťažovateľa:

„súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam“, mal preskúmať správnosť skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa.

Napriek tomu odvolací súd iba opísal obsah skutkových záverov súdu prvého stupňa a to, čo

tvrdili účastníci konania a čo je obsiahnuté v niektorých vykonaných listinných dôkazov.

Tento opis nie je úplný, chýbajú niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyšli najavo a iný

sú vytrhnuté z kontextu a nezodpovedajú celkom k skutočnému obsahu vykonaných dôkazov.

Neurčil aké majú tieto dôkazy význam; v akom rozsahu a v akom smere sú použiteľné

pre zistenie skutkového stavu a akými úvahami sa pri hodnotení týchto dôkazov riadil.

Odvolací súd vo svojom druhom rozsudku hodnotenie vykonaných dôkazov vybavil

iba jednou vetou: „V konaní nebolo preukázané, že sa dražila len samotná chata

bez pozemku.“. Z tohto rozsudku odvolacieho súdu nie je možné zistiť, akým postupom

k tomuto svojmu záveru odvolací súd dospel. Tento svoj záver odvolací súd vyslovil

bez akéhokoľvek odôvodnenia. ...

V zmysle ustanovenia ...

Odvolací súd vôbec neodôvodnil, z akého dôvodu neurobil žiadne skutkové zistenia

z: - rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. 12. 1997 spis. zn. 16 C 37/95-

2003, v ktorom je uvedené: „Súd... zistil nasledujúci skutkový stav:... Navrhovateľ

na pojednávaní uviedol... predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov

s predmetom dražby prečítal, že sa draží prevádzková jednotka bez pozemku.“ (odvolací

súd tento dôkaz vykonal na pojednávaní dňa 21. 07. 2009),

- rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. 06. 2003 spis. zn. -268,

v ktorom Krajský súd v Bratislave ustálil: „Licitátor pred dražbou oznámil, že sa bude

dražiť predmetná prevádzková jednotka bez pozemku. Túto skutočnosť potvrdil aj

navrhovateľ vo svojej výpovedi... Doplnené dokazovanie súdom prvého stupňa ukázalo, že

nebolo pochýb o tom, do dražby bol zahrnutý len objekt samotný bez pozemku a nebolo

pochýb ani o tom, že vydražiteľ toto vedel“ (odvolací súd tento dôkaz vykonal

na pojednávaní dňa 21. 07. 2009),

- zápisnice z pojednávania konaného v konaní vedenom pred Okresným súdom

Bratislava II pod č. k. dňa 29. 04. 1997, podľa ktorej žalobca uviedol:

„... predseda, ktorý predsedal dražbe a ktorý oboznamoval účastníkov s predmetom dražby

prečítal, že sa draží prevádzka bez pozemku (odvolací súd tento dôkaz vykonal

na pojednávaní dňa 03. 11. 2011), a to napriek tomu, že tieto dôkazy svedčia

o rozhodujúcom skutočnosti, t. j. o tom, že medzi licitátorom a dražiteľom (žalobcom) bolo

zrejmé: predmetný pozemok nie je predmetom dražby.

Sťažovateľ na preukázanie svojho tvrdenia, podľa ktorého predmetný pozemok nebol

predmetom dražby konanej dňa 29. 11. 1991 a žalobca si bol vedomý tejto skutočnosti

vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 29. 11. 2010, 12. 05. 2011 a 15. 02. 2012 označil

konkrétne dôkazy ... Odvolací súd napriek tomu, že tento súdny spis na pojednávaní dňa

01. 03. 2012 už mal k dispozícii, dôkazy označené sťažovateľom nevykonal a vo svojom

rozsudku nevysvetlil, prečo postupoval takto.

... súdom, musí byť daná jeho účastníkovi možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným

dôkazom ( SR) a k veci samej, ale tiež označiť (navrhnúť) dôkazy,

ktorých vykonanie pre zistenie (preukázanie) svojich tvrdení pokladá za potrebné; tomuto

procesnému právu účastníka zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch

(vrátane dôkazných návrhov) rozhodnúť, ale tiež - pokiaľ im nevyhovie vo svojom

rozhodnutí, vyložiť, z akých dôvodov... navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 157 ods. 2

). Ak tak všeobecný súd neurobí (vrátane súdu dovolacieho),

zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných

princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave,

siedmeho oddielu SR (predovšetkým , ) a v

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (porov. , ,

, )...

Odvolací súd tieto závažné tvrdenia sťažovateľa, ktoré boli opreté o podrobné

odôvodnenie, nielen neskúmal, ale v odôvodnení svojho rozsudku ani neuviedol, prečo to

neurobil.» (ďalej len „druhá námietka“)

Rovnako za relevantnú pre preskúmanie v konaní vo veci samej považoval ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti námietku sťažovateľky, podľa ktorej je

odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v rozpore s princípom rovnosti

účastníkov konania, „keď v ňom tvrdenia jednej strany (žalobcu) boli jednostranne

prevzaté, zatiaľ čo relevantné protiargumenty sťažovateľa (uvedených v jeho písomných

podaniach podaných dňa 29. 11. 2010, dňa 18. 05. 2011 a 20. 02. 2012) k posúdeniu

rozhodujúcej otázky: čo bolo predmetom dražby, nie sú v ňom vôbec obsiahnuté. Sťažovateľ

má za to, že je takýto postup odvolacieho súdu neprípustný a v dôsledku neho bolo porušené

sťažovateľovo právo na spravodlivý proces garantované Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského

súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3246/14 z 5. mája

2014, v ktorého podstatnej časti uviedol, že „... senát Krajského súdu v Bratislave bol

viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, vysloveným v uznesení sp. zn.

zo dňa 22. 09. 2010, ktorý rešpektoval a svoj záver o nepreukázaní zo strany sťažovateľa, že

predmetom dražby nebol pozemok, dostatočne odôvodnil“.

Predseda krajského súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie krajského súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá

na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca

sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

«Tvrdenie Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého senát odvolacieho súdu bol

viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 22. 09. 2010

spis. zn. , ktorý rešpektoval a svoj záver o nepreukázaní zo strany

sťažovateľky, že predmetom dražby nebol pozemok, dostatočne odôvodnil, je príkrom

rozpore s obsahom spisu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa

22. 09. 2010 spis. zn. (s. 7 a 8) vyslovil: „Dovolací súd z obsahu spisu

dospel k záveru, že zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov nie je doposiaľ

zrejmé, či predmetom dražby konanej 29. novembra 1991 bola iba stavba - rekreačné

stredisko... a nie aj pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala... V prípade, ak nebude

jednoznačne preukázané, že predmetom dražby nebol aj pozemok, dovolací súd je toho

názoru, že vzhľadom na dôkazné bremeno v tomto smere zaťažujúce predávajúceho, treba

sa prikloniť záveru, že predmetom dražby konanej 29. novembra 1991 bol aj pozemok.“ Z

tohto názoru plynie potreba vykonania ďalšieho dokazovania a rozhodnúť

vo veci samej až po jeho vykonaní a podľa jeho výsledkov. Odvolací súd pochybil, keď tento

názor dovolacieho súdu nerešpektoval. Postupoval tak, ako keby dovolací súd vyslovil:

na základe doteraz vykonaného dokazovania a príslušných právnych predpisov niet pochýb,

že aj pozemok bol predmetom dražby. Pre rozhodovanie v otázke, či predmetom dražby bol

aj pozemok, sťažovateľka tvrdila relevantné a rozhodujúce skutočnosti a označila

na preukázanie týchto svojich tvrdení aj relevantné dôkazy. Napriek tomu sa odvolací súd

vo svojom rozsudku s relevantnými tvrdeniami sťažovateľky a ani jej odvolacími dôvodmi

nevysporiadal; neodôvodnil: prečo neurobil skutkové zistenia z niektorých vykonaných

dôkazov a z akého dôvodu nevykonal ďalšie sťažovateľkou navrhnuté dôkazy; vykonané

dôkazy nevyhodnotil patrične a správne.»

Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Dňa 2. júna 2014 právny zástupca sťažovateľky doručil návrh na vydanie dočasného

opatrenia, ktorým ústavnému súdu navrhol, aby v súlade s zákona o

súde odložil vykonateľnosť „rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 03. 2012

spis. zn. do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci samej“. Právny zástupca návrh na vydanie dočasného opatrenia odôvodil

takto: „Vydaním rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01. 03. 2012 spis. zn.

bol vytvorený právny stav, ktorý t. č. je každý povinný rešpektovať a ktorý

umožňuje V. S. (žalobcovi v konaní pred všeobecnými súdmi) nakladať s predmetným

pozemkom bez akéhokoľvek obmedzenia. V prípade prevodu predmetného pozemku

z V. S. na inú osobu by pre sťažovateľku kladné rozhodnutie Ústavného súdu nemalo žiadny

účinok voči osobe, ktorá vlastnícke právo k predmetnému pozemku nadobudla v dobrej

viere. Situácia by bola obdobná aj v prípade zaťaženie predmetného pozemku.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa (ako aj podľa listiny) a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), t. j. sú založené

na rovnakých právnych východiskách, a preto možno ich rešpektovanie posudzovať

spoločne (m. m. ).

Sťažovateľka argumentuje, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ako

aj jeho napadnutým rozsudkom boli porušené jej základné práva podľa a listiny, ako

aj právo podľa dohovoru.

K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť v prvom rade tým, že

napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa tvrdenia sťažovateľky nedostatočne

odôvodnený, keďže vo svojich vyjadreniach krajskému súdu predostrela argumentáciu

majúcu pre rozhodnutie vo veci samej zásadný právny význam, odvolací súd sa však

v napadnutom rozsudku vôbec „nezaoberal s týmito tvrdeniami sťažovateľa, nechal ich bez

povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu... iba opísal obsah skutkových záverov súdu prvého

stupňa a to, čo tvrdili účastníci konania a čo je obsiahnuté v niektorých vykonaných

listinných dôkazov“, a rovnako ani neuviedol to, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, takže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno zistiť, akým postupom

všeobecný súd dospel k svojmu záveru.

Podľa sťažovateľky došlo v napadnutom konaní tiež k porušeniu princípu rovnosti

účastníkov konania zo strany krajského súdu, a to tým, že krajský súd v napadnutom

rozsudku jednostranne prevzal tvrdenia žalobcu, zatiaľ čo relevantné argumenty

sťažovateľky uvedené v jej podaniach z „29. 11. 2010, dňa 18. 05. 2011 a 20. 02. 2012

k posúdeniu rozhodujúcej otázky: čo bolo predmetom dražby, nie sú v ňom vôbec

obsiahnuté“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu

13. februára 2007 domáhal určenia jeho vlastníckeho práva k spornému pozemku,

odvolávajúc sa na o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým

veciam na iné právnické alebo fyzické osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o prevodoch vlastníctva štátu“ alebo „“), z ktorého

jednoznačne podľa žalobcu vyplýva, že „prevádzková jednotka sa musí predať aj

s pozemkom, na ktorom stojí“, pričom „udelením príklepu dňa 29. 11. 1992 (správne má

byť 29. novembra 1991, pozn.) prešlo vlastníctvo k prevádzkovej jednotke na vydražiteľa“

(citované zo žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pozn.). Podaním

doručeným okresnému súdu 4. septembra 2007 žalobca zmenil návrh na rozhodnutie

vo veci a domáhal sa určenia, že sporný pozemok bol vydražený ako súčasť prevádzkovej

jednotky 29. novembra 1991, a teda jeho vlastníkom je vydražiteľ (žalobca, pozn.). Okresný

súd tomuto návrhu na zmenu petitu vyhovel uznesením č. k. -68 z 27. novembra

2007 a následne rozsudkom z 29. novembra 2007 určil, že sporný pozemok bol

29. novembra 1991 vydražený ako súčasť prevádzkovej jednotky a jej vlastníkom je žalobca

ako vydražiteľ. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom z 21. júla 2009

zmenil rozsudok okresného súdu z 29. novembra 2007 tak, že žalobu žalobcu zamietol

a priznal sťažovateľke náhradu trov konania. Najvyšší súd na základe dovolania žalobcu

uznesením z 22. septembra 2010 rozsudok krajského súdu z 21. júla 2009 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, pričom vo svojom rozhodnutí vyslovil, že zo skutkového stavu

zisteného súdmi nižších stupňov nie je jednoznačne zrejmé, či predmetom verejnej dražby

bola iba stavba, a nie aj sporný pozemok, na ktorom sa stavba nachádzala. Krajský súd

napadnutým rozsudkom následne potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. novembra 2007

a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 25. júla 2013 tak, že dovolanie ako procesne

neprípustné odmietol.

Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že žalobca sa návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava II 7. februára 1992 (okrem iného) domáhal proti sťažovateľke

vyslovenia neplatnosti verejnej dražby z dôvodu, že jej predmetom bola len prevádzková

jednotka bez sporného pozemku. Okresný súd Bratislava II rozsudkom sp. zn.

z 12. decembra 1997 tento návrh žalobcu voči sťažovateľke zamietol, keďže „mal

za preukázané, že navrhovateľ vedel o tom, že draží prevádzkovú jednotku bez pozemku,

nebol teda uvedený do omylu pri dražbe“ (citované z rozsudku Okresného súdu Bratislava

II sp. zn. z 12. decembra 1997). Na základe odvolania bol rozsudkom krajského

súdu sp. zn. zo 17. júna 2003 citovaný rozsudok Okresného súdu Bratislava II

potvrdený ako vecne správny. V rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. júna

2003 sa predovšetkým uvádza: „Základnou otázkou, ktorú museli súdy riešiť v tomto konaní

je, či verejná dražba... stavby bez pozemku, ktorý mal byť podľa

dražený spolu so stavbou, má za následok takú vadu právneho úkonu, ktorý ho robí z tohto

dôvodu absolútne neplatným. ... Doplnené dokazovanie súdom prvého stupňa ukázalo, že

nebolo pochýb o tom, že do dražby bol zahrnutý len objekt samotný bez pozemku a rovnako

nebolo pochýb ani o tom, že vydražiteľ toto vedel. Z konania navrhovateľa po dražbe je

zrejmé, že si až následne overoval, čo všetko dražbou vydražil a v akom stave...“

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa najmä uvádza, že «Podľa § 9

ods. 1 licitátor začína Verejnú dražbu oznámením prevádzkovej

jednotky, ktorá je predmetom verejnej dražby, vyvolávacej ceny (§ 8) a ceny zásob

bez predmetov postupnej spotreby ku dňu dražby. Prevádzková jednotka sa draží, dokiaľ

účastníci dražby robia vyššie ponuky ceny. Ak nebola napriek dvom vyzvaniam ponúknutá

vyššia cena, oznámi licitátor ešte raz poslednú ponuku, a určí prevádzkovú jednotku

príklepom na predaj tomu, kto poslednú ponuku urobil (ďalej len „vydražiteľ“). Podľa § 11

ods. 1 vlastníctvo k veciam vydraženým príklepom licitátora

prechádza na vydražiteľa, ktorý je povinný do 30 dní odo dňa dražby cenu dosiahnutú

vydražením na osobitný účet príslušného orgánu republiky po odpočítaní zostatku

dražobnej zábezpeky ( a ). Podľa o prevodoch

vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, ak je predmetom

predaja prevádzková jednotka, ktorá sa nachádza na pozemku, ku ktorému má právo

hospodárenia organizácia, ktorej súčasťou je prevádzková jednotka, musí sa táto

prevádzková jednotka predať aj s týmto pozemkom. Odvolací súd v súlade s vyššie

uvedeným právnym názorom dovolacieho súdu posúdil doteraz predložené dôkazy, vrátane

spisu Okresného súdu Bratislava II sp: zn. a zistil, že KOVOPROJEKT

BRATISLAVA, projektový, inžiniersky a konzultačný podnik Bratislava, Hospodárskou

zmluvou o prevode správy národného majetku a prevode vlastníctva národného majetku zo

dňa 01. 01. 1982 nadobudol od odovzdávajúcej organizácie M... - nehnuteľnosti: pol. 1.

Kat. úz...- list vlast., parc. č..., ostat. plocha - les vo výmere 52 a 89 m2 ako št. pozemok

/geometrický plán č... Geodézia Bratislava/, 2. Rekreačná chata ako školské zariadenie

postavená na parc. č..., 3. Zdvojená lavica 1 ks, 4. Televízor Jantár 1 ks, 5. Chladnička

Calex 220 L 1 ks, 6. Šopa drevená, ako aj iný majetok - pol. 1. Celé zariadenie DKP podľa

zoznamu č. 11-2,

2. Predmety v operatívnej evidencii podľa prílohy č. 11-3 (č. l. 24, 25 súdneho spisu).

V pripojenom spise sp. zn. na č. l. 41 sa nachádza prípis KOVOPROJEKTU

Bratislava, a. s. zo dňa 23. 11. 1993 doručený Obvodnému súdu Bratislava II dňa 24. 11.

1993, ktorým okrem iného v prílohe bol zaslaný Delimitačný protokol z februára 1991

spísaný pri zriadení odštepných závodov. Z tohto Delimitačného protokolu z februára 1991

vyplýva z časti III, bodu 4, že Rekreačné zariadenie v... sa ponecháva

v majetku KP Bratislava. V súlade so o prevodoch vlastníctva štátu,

k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, KOVOPROJEKT Bratislava, š. p.,

zaslal prípisom zo dňa 20. 6. 1991 (č. l. 18) súdneho spisu Komisii pre privatizáciu

národného majetku, privatizačnú kartu Prevádzkovej jednotky..., k. ú..., parc. č... za účelom

jeho zaradenia do verejnej dražby (č. l. 19, 20, 21, 22 súdneho spisu). Súčasťou označenej

prevádzkovej jednotky boli: pozemok, stavby, stroje a zariadenia a predmety postupnej

spotreby. Komisia pre privatizáciu národného majetku Bratislava-vidiek, vo svojom liste zo

dňa 3. 12. 1991 pod č. 244/91 oznámila Kovoprojektu š. p., Bratislava, že dňa 29. 11. 1991

bola vydražená prevádzková jednotka „Rekreačné zariadenie...“ ako im patriace (č. l. 15

súdneho spisu). Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu skúmal, či medzi

licitátorom a dražiteľom bolo zrejmé, čo je predmetom dražby.

Odvolací súd na odvolacom pojednávaní konanom dňa 1. 3. 2012 za účelom zistenia

totožnosti licitátora dražby konanej dňa 29. 11. 1991 položil účastníkom konania otázku,

na ktorú navrhovateľ uviedol, že licitátora nepoznal, prvý a posledný krát ho videl

na dražbe, a odporca uviedol, že pokiaľ ide o licitátora, tieto skutočnosti sú zachytené

v spise Okresného súdu Bratislava II, v zápisnici o dražbe, ide o R. F., ale nič bližšie o tejto

osobe, o tomto licitátorovi nevie, ani nemá vedomosť. Vzhľadom

na skutočnosti, ktoré sú uvedené v spise Okresného súdu Bratislava II sp. zn. ,

ako aj vyjadrení samotných účastníkov, nie je možné osobu R. F. bližšie identifikovať

a špecifikovať jeho ďalšie údaje, z ktorých by bolo možné ho identifikovať. Následne

navrhovateľ uviedol, že netrvá na výsluchu licitátora, a odporca taktiež uviedol, že netrvá

na výsluchu licitátora.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie, nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci. Pravdivé zistenie rozhodujúcich skutočností sa dosahuje rozvíjaním

kontradiktórneho sporu, v ktorom má rozhodujúcu úlohu slobodná iniciatíva strán;

Subjektívna aktivita každej zo sporných strán je korigovaná opačnou aktivitou druhej

strany. Každá zo strán má záujem na tom, aby jej skutkové prednesy boli prehľadné,

jednoznačné a obsahovali racionálne informácie. Subjektívny prístup strán k uplatňovaniu

ich záujmu v konaní, sloboda a voľnosť ich skutkových prednesov a dôkazných návrhov

kontradiktórnom spore, ovládanou zásadou prejednacou, slúži predovšetkým

ku zhromažďovaniu dostačujúceho materiálu k objektívnemu a nestrannému posúdeniu

skutkového stavu súdom. Zásada prejednacia predovšetkým charakterizuje a vymedzuje

spôsob obstarávania informácii v civilnom sporovom súdnom konaní. Strany nesú

zodpovednosť za dostatočné zhromaždenie skutkového materiálu potrebného k posúdeniu

a rozhodnutiu sporu. Na základe povinnosti tvrdenia, bremena tvrdenia a dôkazného

bremena majú vniesť do konania potrebné informácie o rozhodujúcich skutočnostiach.

Dôkazné bremeno ohľadne rozhodujúcich skutočností leží len na tom účastníkovi konania,

ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky ide

o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. V konaní nebolo preukázané, že

sa dražila len samotná chata bez pozemku. Odvolací súd, vychádzajúc z právneho názoru

dovolacieho súdu v tom smere, že predávajúceho zaťažuje dôkazné bremeno, vzhľadom

na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z , dospel k záveru, že

odporca nepreukázal, že jeho právny predchodca predával len stavbu. Odvolací súd

konštatoval, že v konaní nebolo nijako preukázané, že v rozhodujúcom čase určenia

predmetu dražby medzi licitátorom a dražiteľom bola len samostatná stavba, teda chata

nachádzajúca sa v strede pozemku parc. č... bez prístupovej cesty a teda aj bez prístupu

k inžinierskym sieťam, bez uvedenia akým spôsobom bude môcť vydražiteľ takúto

nehnuteľnosť užívať na účely podnikania, ako aj bez určenia ako a akým spôsobom bude

upravený vzťah vlastníka stavby a vlastníka pozemku. Takto označený predmet dražby, teda

samotná stavba bez pozemku a bez prístupovej cesty a bež inžinierskych sietí, by nebol

spôsobilý na zaradenie ako prevádzkovej jednotky podľa do

verejnej dražby a licitátor by ju nemohol dražiť. V danej veci ohľadom na zákonnú

povinnosť vyplývajúcu z predať aj pozemok, bolo povinnosťou

odporcu nad všetky pochybnosti preukázať, že predával iba stavbu. Odporca však žiadnou

relevantnou skutočnosťou nepreukázal, čo bolo predmetom dražby. Odvolací súd viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu, že ak nebude preukázané, že predmetom dražby nebol

aj pozemok, dospel k záveru, že predmetom dražby konanej dňa 29. novembra bol aj

pozemok. V ďalšom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého

stupňa, ktorý vykonal potrebné dokazovanie a ktorého doplnenie dovolací súd

nepožadoval.».

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil.

Ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999,

bod 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť

súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti

pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi

predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz

hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov (napr. uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 14. septembra 2011).

Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.“ (, ,

).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a relevantnej

judikatúry ESĽP (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.), ktorou je

pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd

predovšetkým o tieto skutočnosti:

Dovolací súd uznesením z 22. septembra 2010 uložil krajskému súdu povinnosť

vysporiadať sa pre účely posúdenia predmetu verejnej dražby s otázkou, ako bol predmet

dražby určený na samotnej dražbe („čo licitátor oznámil ako predmet dražby na dražbe“).

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že vo svojich podaniach z 29. novembra 2010,

18. mája 2011 a 20. februára 2012 uviedla argumenty a označila dôkazy na ich podporu, že

predmetom verejnej dražby nebol sporný pozemok, pričom poukázala predovšetkým na

dôkazy nachádzajúce sa v spise vzťahujúcom sa na konanie o neplatnosť verejnej dražby.

Sťažovateľka teda predostrela krajskému súdu argumenty majúce pre rozhodnutie vo veci

zásadný význam (z hľadiska posúdenia základnej otázky v spore — čo bolo predmetom

verejnej dražby, resp. čo licitátor oznámil ako predmet dražby na verejnej dražbe), keďže

touto základnou otázkou sa zaoberali rovnako všeobecné súdy aj v konaní o neplatnosť

verejnej dražby, v rámci ktorého dospeli ku konkrétnym skutkovým zisteniam

(z dokazovania v tomto konaní vyplynulo, že predmetom verejnej dražby bola len

prevádzková jednotka, a nie aj sporný pozemok), z ktorého vyvodili právny záver

o platnosti takejto verejnej dražby a následne návrh žalobcu na vyslovenie neplatnosti

verejnej dražby zamietli.

Výrok právoplatného rozsudku vrátane právneho názoru uvedeného v jeho

odôvodnení je v súlade s záväzný pre účastníkov konania v konkrétnom

(individuálnom prípade), iudex ius dicit inter partes (k tomu pozri napr. Bröstl, A. Teória

práva. Praha : Aleš Čeněk, s. r. o., 2013, s. 60). Aj keď záväznosť nemožno vo vzťahu

k účastníkom konania automaticky vzťahovať aj na skutkové zistenia tak, ako ich ustálili

všeobecné súdy, princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv, ktoré sú

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)

v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu si v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci vyžadoval, aby sa so zásadnými argumentmi sťažovateľky obsiahnutými v jej

vyjadreniach, ktoré vyvodzovala z konania o neplatnosť verejnej dražby, krajský súd

náležitým spôsobom vysporiadal.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu síce vyplýva, že tento „skúmal“ predložené

dôkazy vrátane spisu týkajúceho sa konania o neplatnosť verejnej dražby (krajský súd

v napadnutom rozsudku označil č. l. predmetného súdneho spisu s popisom ich obsahu),

z obsahu jeho odôvodnenia však nemožno identifikovať proces hodnotenia sťažovateľkou

označených dôkazov, a to predovšetkým z hľadiska ich dôležitosti pre rozhodnutie vo veci.

Vychádzajúc zo svojich zistení, ústavný súd zastáva názor, že závery, ku ktorým

krajský súd dospel vo vzťahu k vyriešeniu základnej otázky – čo bolo predmetom verejnej

dražby, resp. čo licitátor oznámil ako predmet verejnej dražby, nemožno považovať

za jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vyargumentované. Základná argumentácia krajského

súdu založená v podstate na premise, že samotná stavba bez pozemku, bez prístupovej cesty

a bez inžinierskych sietí by nebola spôsobilá na zaradenie ako prevádzkovej jednotky podľa

do verejnej dražby a licitátor by ju nemohol dražiť, vyúsťujúca

do tvrdenia, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno v kontexte s obsahom jej vyjadrení

z 29. novembra 2010, 18. mája 2011 a 20. februára 2012 v spojení so závermi, na ktorých je

založený právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 12. decembra 1997, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. júna 2003 podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci z ústavného hľadiska nie je udržateľná a akceptovateľná, keďže nedáva

v zásade žiadne odpovede na podstatné argumenty sťažovateľky.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny, ako

aj jej práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 boli porušené

základné práva sťažovateľky podľa a listiny a jej právo

podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

ods. 2 zákona o súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv

sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle krajskému

súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na uvedené

bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal návrhom sťažovateľky

na vydanie dočasného opatrenia z 2. júna 2014 a odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu.

Po zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

bude krajský súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť, pričom bude viazaný právnymi

názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom

súde), t. j. predovšetkým sa presvedčivo vysporiadať s argumentáciou sťažovateľky

uplatnenou v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. Lászlóom Lengyelom. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si prostredníctvom právneho zástupcu uplatnila nárok na úhradu trov

konania, pričom ich výšku v sťažnosti nevyčíslila. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní

trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to za každý úkon po 130,17 €, t. j. spolu 260,34 €, čo spolu s režijným

paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,96 € (bod 3 výroku tohto

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014