Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 108/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpenej advokátom

JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 30. júna 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová

dolina 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. júna 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania

o náhradu škody vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 2. júna 2014 nariadil predbežné opatrenie, ktorým „zakázal žalovanému

(sťažovateľovi) nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. 364 v okrese

, parc. č. 10566/1 o výmere

22

1.316 m, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 10566/2 o výmere 5.584 m, a par. č.

2

10566/1 ostatné plochy o výmere 110 m, stavba súpisné č. 480, postavená na par. č.

10566/1 nebytová budova; na LV č. 399, v okrese

2

par. č. 9383/13 o výmere 136 mostatné plochy, par,

2

č. 9383/28 o výmere 279 mostatné plochy v rozsahu ich predaja, darovania, zámeny,

založenia, zaťaženia vecným bremenom, vypožičania alebo vloženia do obchodnej

spoločnosti, alebo družstva či inej právnickej osoby, zabezpečovacieho prevodu

vlastníckeho práva, vykonania jednostranných, dvojstranných či viacstranných právnych

úkonov, ich opustenia, zničenia, akéhokoľvek iného scudzenia, zaťaženia, prenajímania

nehnuteľností v celosti i časti na dobu dlhšiu, ako 12 kalendárnych mesiacov, vykonávania

demolačných a búracích prác, prestavby, či vykonávania činností poškodzujúcich

a ničiacich stavby, znižujúcich ich hodnotu, zriaďovať na uvedených parcelách akékoľvek

stavby, a vykonávať akékoľvek činnosti vedúce k znižovaniu hodnoty tohto majetku

žalovaného a to až do právoplatného rozhodnutia vo vec samej.“.

Krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. z 28. júla 2014

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 2. júna 2014 potvrdil.

Písomným podaním z 15. januára 2015 sa sťažovateľka domáhala zrušenia

predbežného opatrenia nariadeného uznesením sp. zn. z 2. júna 2014.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 21. januára 2015 návrh sťažovateľky na

zrušenie predbežného opatrenia zamietol, pričom následne krajský súd ako súd druhého

stupňa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 21. januára 2015.

Podľa názoru sťažovateľky „postupom a uznesením odvolacieho súdu zo dňa

30. 06. 2015 spis. zn. -476 boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 , ustanovenia Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na podporu citovaného právneho názoru sťažovateľka argumentuje:

„Jedným z princípov, predstavujúcich neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý

proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní, je povinnosť súdov svoje rozhodnutia

riadne odôvodniť... Právnym záverom súdu prvého stupňa sťažovateľ prejavil kvalifikovaný

nesúhlas vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 21. 01. 2015

spis. zn. -441, pričom na predloženú právnu argumentáciu sťažovateľa

odvolací súd reagoval len tak, že sa stotožnil so závermi uznesenia súdu prvého stupňa bez

toho, aby považoval za potrebné k nim niečo dodať. Na odvolacie námietky sťažovateľa

teda odvolací súd nereagoval vôbec. Z týchto dôvodov toto uznesenie odvolacieho súdu je

arbitrárne a nespĺňa požiadavky pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka okrem iného uvádza:

„... právny záver, ktorý odvolací súd z ustanovenia § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku vyvodil, je zjavne arbitrárny, logicky z neho ani nevyplýva a je v príkrom rozpore

s ustálenou praxou slovenských súdov a s názormi vyslovenými v odbornej literatúre.

Odvolací súd svojím uznesením zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. -476 tak

odchýlil od tohto ustanovenia , že zásadne poprel jeho účel,

podstatu a zmysel... Sťažovateľ má za to, že v predmetnej veci odvolací súd tým, že

ustanovenia § 74 ods. 1 a § 77 ods. 2 Občianskeho zákonníku interpretoval a aplikoval

svojvoľne tak, že zásadne poprel ich účel, podstatu a zmysel, porušil jeho základné práva

podľa ustanovení čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a .“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s... podľa čl. 46 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. -476 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn.

476 sa zrušuje a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou sťažnosti sú výhrady sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu krajského

súdu, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 21. januára 2015 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie predbežného opatrenia.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení ňou

označeného základného práva podľa a listiny a práva podľa dohovoru je tvrdenie, že

krajský súd ako odvolací súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil, pričom „na

odvolacie námietky sťažovateľa teda odvolací súd nereagoval vôbec“ a tiež „ustanovenia

§ 74 ods. 1 a § 77 ods. 2 Občianskeho zákonníku interpretoval a aplikoval svojvoľne tak, že

zásadne poprel ich účel, podstatu a zmysel“.

Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie či zrušenie predbežného opatrenia je

predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) pristupuje k preskúmavaniu sťažnosti, v ktorých

sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv predbežným opatrením zdržanlivo,

vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do

rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú či zrušujú predbežné opatrenia, a to

nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto,

že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania

nezasahuje konečným spôsobom (). Ústavný súd meritórne posudzuje

predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie,

resp. zrušenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu

na vydanie či zrušenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie či zrušenie predbežného

opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť

vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným

spôsobom odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené ().

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 21. januára 2015

uvádza:

„Po preskúmaní návrhu odporcu na zrušenie predbežného opatrenia a priložených

listinných dôkazov dospel súd k názoru, že tento nie je dôvodný.

Odporca neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by mohla byť dôvodom na

rozhodnutie súdu podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona.

K jednotlivým dôvodom, ktorými odporca argumentuje, tunajší súd uvádza

nasledovné:

Samotné zrušenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave pod č. k.

z 1. marca 2012 Nálezom Ústavného súdu -74 zo dňa 19. júna 2014 ešte

neznamená, že odpadol dôvod, na ktorom bolo podľa odporcu uznesenie o nariadení

predbežného opatrenia postavené. V prvom rade nebolo predbežné opatrenie nariadené len

na základe tohto rozsudku (odporúčame pozorne prečítať uznesenie súdu) a v druhom rade

samotné zrušenie tohoto rozsudku znamená len to, že krajský súd bude musieť svoje

pôvodné rozhodnutie riadne odôvodniť a vysporiadať sa s argumentáciou odvolateľa,

pretože pôvodné zdôvodnenie rozsudku nespĺňalo kritériá uvedené v , čím bolo

podľa Ústavného súdu SR porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie. Táto

nová skutočnosť môže byť dôvodom len na prerušenie tunajšieho prebiehajúceho konania.

Voľné finančné zdroje, uvedené v Súvahe, na ktoré odporca poukazuje, sú čo do

svojej výšky v hrubom nepomere s výškou žalovanej pohľadávky. Preto pre prípad úspechu

navrhovateľa v konaní, by takéto zdroje nepostačovali a aj táto skutočnosť bola dôvodom

na nariadenie predbežného opatrenia, hoci to v uznesení nebolo výslovne uvedené. To, že

v r. 2012 vykázal odporca účtovnú stratu je fakt, ktorý je podopretý údajmi z Daňového

priznania, pričom tunajší aj krajský súd nemohol z iných, než navrhovateľom predložených

listinných dôkazov pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia, vychádzať. Správu

nezávislého audítora, ktorú odporca založil do spisu nemôže súd brať do úvahy ako dôvod

pre zrušenie predbežného opatrenia, nakoľko, ako už bolo uvedené, hospodárenie odporcu

v r. 2008-2013, i keď podľa navrhovateľa vyrovnané, ešte neznamená, že tomu tak bude

i v budúcnosti, rok 2012 preukázal opak a tunajší ani odvolací súd nikde vo svojich

rozhodnutiach neuviedli, že odporca znižuje hodnotu svojho majetku, ale len to, že v r. 2012

vykázal účtovnú stratu.

Bagatelizovanie dôkaznej sily v minulosti uzatvorenej Záložnej zmluvy odporcom

taktiež nie je namieste. Oba konajúce súdy vychádzali pri svojich úvahách z dôkazov, ktoré

mali k dispozícii a ani tento fakt nie je nijako spochybniteľný.

Zákaz prenájmu nebytových priestorov na dobu dlhšiu ako jeden rok nijako

neohrozuje podnikateľskú činnosť odporcu a nemôže mu spôsobiť žiadne finančné ťažkosti.

Tento zákaz sa netýka už uzatvorených nájmov, a platí len do skončenia konania vo veci

samej. Samotná analýza NARKS-u ešte nedokazuje, že odporca nebude mať záujemcov

o nájom jeho nebytových priestorov aj na súdom povolenú dobu, ktorú môže následne

predĺžiť.

Odôvodnenia rozhodnutí tunajšieho i odvolacieho súdu obsahujú argumenty, ktorými

podopreli splnenie všetkých základných predpokladov pre nariadenie predbežného

opatrenia. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne a žiadny z nich nemôže chýbať.

Pretože dôvody, pre ktoré odporca navrhuje zrušenie predbežného opatrenia zahŕňajú len

niektoré z týchto predpokladov, pričom argumenty odporcu sú nepresvedčivé, nedostatočné

až právne irelevantné, súd návrh na zrušenie predbežného opatrenia zamietol, nakoľko

dôvody, pre ktoré bolo nariadené nepominuli a naďalej pretrvávajú. Vydané predbežné

opatrenie bolo riadne zdôvodnené prvostupňovým aj odvolacím súdom a je právoplatné.“

Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného

súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia

pojednávania v súlade s .

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, pričom

v odôvodnení napadnutého uznesenia sa zaoberal i predpokladmi na vydanie predbežného

opatrenia, čo bolo podmienené povahou napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti krajský

súd v napadnutom uznesení uvádza:

„Základnými predpokladmi pre vydanie predbežného opatrenia je osvedčenie aspoň

základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má

poskytnúť predbežná ochrana ako i preukázanie naliehavej potreby dočasnej úpravy vzťahu

medzi účastníkmi, a to osvedčením bezprostrednosti ohrozenia nároku, resp. existencia

súdneho rozhodnutia alebo stav v súdnom konaní, ktorý osvedčuje, že reálne dôjde

k vydaniu rozhodnutia, ktoré môže byť exekučným titulom.

Predbežné opatrenie nie je možné vydať len na základe tvrdení navrhovateľa bez

toho, aby boli osvedčené aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožňujú záver

o opodstatnenosti návrhu vo veci samej. Z hľadiska skutkového je preto nevyhnutným

predpokladom úspešnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia taký stupeň

spoľahlivého osvedčenia základných skutkových okolností tvrdených v návrhu, pri ktorom

možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a na ich základe usudzovať

s väčšou mierou pravdepodobnosti na vydanie priaznivého rozhodnutia vo veci samej.

Z hľadiska predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia je tiež potrebné

zisťovať právny záujem navrhovateľa na jeho vydaní, vo vzťahu k predmetu konania.

Povinnosťou navrhovateľa je preto osvedčiť potrebu úpravy takých pomerov účastníkov,

ktoré majú bezprostredný vzťah k prejednávanej veci a ktorej konanie si takúto dočasnú

úpravu až do právoplatného skončenia konania, najmä z hľadiska nerušeného ďalšieho

postupu konania, vyžaduje. Navrhovateľ musí osvedčiť, že nariadením predbežného

opatrenia sa dosiahne účel efektívnej ochrany poskytovanej v základnom konaní tak, aby

v priebehu ďalšieho konania vo veci samej, nedošlo k zhoršovaniu právneho postavenia

navrhovateľa vzhľadom na ním uplatňovaný nárok. Z uvedeného teda vyplýva, že ďalším

predpokladom pre vydanie predbežného opatrenia je vecná a obsahová súvislosť

navrhovaného predbežného opatrenia so základným konaním vo veci samej.

V posudzovanej veci Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 02. 06. 2014,

č. k. -173, nariadil predbežné opatrenie, ktorým odporcovi zakázal nakladať

s nehnuteľnosťami zapísanými na LV ... v rozsahu ich predaja, darovania, zámeny,

založenia, zaťaženia vecným bremenom, vypožičania alebo vloženia do obchodnej

spoločnosti, alebo družstva či inej právnickej osoby, zabezpečovacieho prevodu

vlastníckeho práva, vykonania jednostranných, dvojstranných, či viacstranných právnych

úkonov, ich opustenia, zničenia, akéhokoľvek iného scudzenia, či zaťaženia, prenajímania

nehnuteľností v celosti i časti na dobu dlhšiu ako 12 kalendárnych mesiacov, vykonávania

demolačných a búracích prác, prestavby, či vykonávania činností poškodzujúcich

a ničiacich stavby, znižujúcich ich hodnotu, zriaďovať na uvedených parcelách akékoľvek

stavby, a vykonávať akékoľvek činnosti vedúce k znižovaniu hodnoty tohto majetku odporcu,

a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej; keď dospel k záveru, že predpoklady

na nariadenie predbežného opatrenia v súlade s podaným návrhom; i pokiaľ ide o rozsah

uloženého zákazu; boli splnené. S týmto záverom sa stotožnil i Krajský súd v Bratislave,

ktorý; na odvolanie odporcu; uznesením zo dňa 28. 7. 2014, č. k. -228, toto

uznesenie ako vecne správne potvrdil, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia; v nadväznosti

na námietky odporcu; obdobné ako v konaní v posudzovanej veci; uviedol, že úpravu

pomerov odporcu k predmetným nehnuteľnostiam považuje za naliehavú a potrebnú,

z hľadiska poskytnutia dočasnej ochrany ohrozených práv navrhovateľa a zabránenia

ďalšiemu zhoršovania jeho postavenia do toho času, kým sa definitívne nerozhodne o veci

samej, keď vzhľadom na uplatnený predmet konania a objektívne existujúci stav

v hospodárení odporcu; osvedčený doloženými listinnými dôkazmi; existuje potreba

dočasne upraviť pomery odporcu za účelom predídenia zaťaženia označených nehnuteľností

právami tretích osôb a predídenia činností smerujúcich k znižovaniu ich hodnoty, pričom

uložené obmedzenia nie sú v zjavnom nepomere so záťažou, ktorú predbežné opatrenie

odporcovi spôsobí.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd poukazuje na znenie

a uvádza:

„Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutím

o nariadení predbežného opatrenia, vydaným na základe skutkového stavu osvedčeného

v čase jeho vydania ( v spojení s ) je súd viazaný a jeho

zmenu nemožno dosiahnuť inak, než zákonom predpísaným spôsobom, t.j. v rámci

odvolacieho konania, ktoré konanie v danej veci prebehlo a odvolací súd sa stotožnil

s právnym záverom súdu prvého stupňa konštatujúc, že predpoklady na nariadenie

predbežného opatrenia boli naplnené. Inštitút zrušenia predbežného opatrenia nemôže

slúžiť na nápravu (prípadných) pochybení v konaní o jeho nariadenie a jeho cieľom

a účelom môže byť výlučne dosiahnutie zmeny; príp. zrušenie; dočasnej úpravy pomerov

v prípade závažnej zmeny pomerov po nariadení predbežného opatrenia, ktorá má za

následok, že ďalšie trvanie uložených obmedzení už nie je z hľadiska účelu predbežného

opatrenia potrebné.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením návrh odporcu

na zrušenie predbežného opatrenia; v súlade s ust. ; z dôvodu trvania

dôvodov, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené; zamietol, keď odporca relevantnú

zmenu skutkových okolností na jeho strane; ktoré by odôvodňovali zrušenie predbežného

opatrenia; nepreukázal ani neosvedčil (ani netvrdil), keď splnenie predpokladov na

zrušenie predbežného opatrenia odôvodnil iba skutočnosťami, ktoré tu boli už v čase jeho

nariadenia; o ktorom právoplatne rozhodol Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa

02. 06. 2014, č. k. -173, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 28. 07. 2014, č. k. -228.

Pokiaľ odporca v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal

jeho argumentáciou, že samotná existencia dlhu nemôže byť dôvodom nariadenia

predbežného opatrenia a ani tým, že nariadené predbežné opatrenie mu spôsobuje trvalé

výpadky v tržbách, a tak predstavuje hrozbu priameho, bezprostredného a nenapraviteľného

zásahu do jeho práv a ohrozuje i faktické uspokojenie nároku navrhovateľa uplatneného

v konaní vo veci samej, odvolací súd uvádza, že tieto; rovnako ako všetky ďalšie relevantné;

skutočnosti boli predmetom hodnotenia pre účely nariadenia predbežného opatrenia

a z hľadiska jeho zrušenia sú bez právneho významu, a preto sa stotožnil so záverom

prvostupňového súdu, že argumentáciu odporcu v danej veci je potrebné považovať za

nepresvedčivú a irelevantnú.

Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností na základe obsahu spisu

dospel odvolací súd k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že odporca

nepreukázal v danej veci splnenie zákonných predpokladov na zrušenie nariadeného

predbežného opatrenia ( ), a preto napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil (ust. ).“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že

argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho

poriadku týkajúcim sa podmienok nariadenia predbežného opatrenia, ako i jeho zrušenia.

V súvislosti s aplikáciou ústavný súd konštatuje, že z citovaného znenia

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva záver, že nemožno zrušiť

predbežné opatrenie v prípade, ak v ďalšom konaní vyjde najavo, že zákonom

predpokladané dôvody jeho nariadenia tu neboli. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je

zrejmé, že skutočnosti, na ktoré poukazuje sťažovateľka, krajský súd (a pred ním okresný

súd) nepovažoval za také, ktoré by vyšli najavo dodatočne a sú spôsobilé zmeniť právne

posúdenie podmienok, z ktorých všeobecné súdy vychádzali pri nariadení predbežného

opatrenia. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať

zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery

nemožno v posudzovanej veci považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a právo podľa dohovoru

neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

(, ), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd

preto sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2016