Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 108/2016
PDF · 274.97 KB
No categories available
II. ÚS 108/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová dolina 6, Bratislava, zastúpenej advokátom
JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8 Co 314/2015 z 30. júna 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s., Ružová
dolina 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Ružová dolina 6, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 314/2015 z 30. júna 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania
o náhradu škody vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 10 C 79/2014 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd uznesením sp. zn.
10 C 79/2014 z 2. júna 2014 nariadil predbežné opatrenie, ktorým „zakázal žalovanému
(sťažovateľovi) nakladať s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. 364 v okrese
, parc. č. 10566/1 o výmere
22
1.316 m, zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 10566/2 o výmere 5.584 m, a par. č.
2
10566/1 ostatné plochy o výmere 110 m, stavba súpisné č. 480, postavená na par. č.
10566/1 nebytová budova; na LV č. 399, v okrese
2
par. č. 9383/13 o výmere 136 mostatné plochy, par,
2
č. 9383/28 o výmere 279 mostatné plochy v rozsahu ich predaja, darovania, zámeny,
založenia, zaťaženia vecným bremenom, vypožičania alebo vloženia do obchodnej
spoločnosti, alebo družstva či inej právnickej osoby, zabezpečovacieho prevodu
vlastníckeho práva, vykonania jednostranných, dvojstranných či viacstranných právnych
úkonov, ich opustenia, zničenia, akéhokoľvek iného scudzenia, zaťaženia, prenajímania
nehnuteľností v celosti i časti na dobu dlhšiu, ako 12 kalendárnych mesiacov, vykonávania
demolačných a búracích prác, prestavby, či vykonávania činností poškodzujúcich
a ničiacich stavby, znižujúcich ich hodnotu, zriaďovať na uvedených parcelách akékoľvek
stavby, a vykonávať akékoľvek činnosti vedúce k znižovaniu hodnoty tohto majetku
žalovaného a to až do právoplatného rozhodnutia vo vec samej.“.
Krajský súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 11 Co 82/2014 z 28. júla 2014
uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 79/2014 z 2. júna 2014 potvrdil.
Písomným podaním z 15. januára 2015 sa sťažovateľka domáhala zrušenia
predbežného opatrenia nariadeného uznesením sp. zn. 10 C 79/2014 z 2. júna 2014.
Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C 79/2014 z 21. januára 2015 návrh sťažovateľky na
zrušenie predbežného opatrenia zamietol, pričom následne krajský súd ako súd druhého
stupňa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 79/2014
z 21. januára 2015.
Podľa názoru sťažovateľky „postupom a uznesením odvolacieho súdu zo dňa
30. 06. 2015 spis. zn. 8 Co/314/2015-476 boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Na podporu citovaného právneho názoru sťažovateľka argumentuje:
„Jedným z princípov, predstavujúcich neopomenuteľnú súčasť práva na spravodlivý
proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní, je povinnosť súdov svoje rozhodnutia
riadne odôvodniť... Právnym záverom súdu prvého stupňa sťažovateľ prejavil kvalifikovaný
nesúhlas vo svojom odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 21. 01. 2015
spis. zn. 10 C/79/2014-441, pričom na predloženú právnu argumentáciu sťažovateľa
odvolací súd reagoval len tak, že sa stotožnil so závermi uznesenia súdu prvého stupňa bez
toho, aby považoval za potrebné k nim niečo dodať. Na odvolacie námietky sťažovateľa
teda odvolací súd nereagoval vôbec. Z týchto dôvodov toto uznesenie odvolacieho súdu je
arbitrárne a nespĺňa požiadavky pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“
V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka okrem iného uvádza:
„... právny záver, ktorý odvolací súd z ustanovenia § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku vyvodil, je zjavne arbitrárny, logicky z neho ani nevyplýva a je v príkrom rozpore
s ustálenou praxou slovenských súdov a s názormi vyslovenými v odbornej literatúre.
Odvolací súd svojím uznesením zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. 8 Co/314/2015-476 tak
odchýlil od tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, že zásadne poprel jeho účel,
podstatu a zmysel... Sťažovateľ má za to, že v predmetnej veci odvolací súd tým, že
ustanovenia § 74 ods. 1 a § 77 ods. 2 Občianskeho zákonníku interpretoval a aplikoval
svojvoľne tak, že zásadne poprel ich účel, podstatu a zmysel, porušil jeho základné práva
podľa ustanovení čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva spoločnosti KOVOPROJEKT Bratislava a. s... podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. 8 Co/314/2015-476 porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 06. 2015 spis. zn. 8 Co/314/2015-
476 sa zrušuje a vec Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podstatou sťažnosti sú výhrady sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu krajského
súdu, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C 79/2014
z 21. januára 2015 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie predbežného opatrenia.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení ňou
označeného základného práva podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru je tvrdenie, že
krajský súd ako odvolací súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil, pričom „na
odvolacie námietky sťažovateľa teda odvolací súd nereagoval vôbec“ a tiež „ustanovenia
§ 74 ods. 1 a § 77 ods. 2 Občianskeho zákonníku interpretoval a aplikoval svojvoľne tak, že
zásadne poprel ich účel, podstatu a zmysel“.
Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie či zrušenie predbežného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pristupuje k preskúmavaniu sťažnosti, v ktorých
sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv predbežným opatrením zdržanlivo,
vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do
rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú či zrušujú predbežné opatrenia, a to
nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto,
že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania
nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd meritórne posudzuje
predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie,
resp. zrušenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj v konaní o návrhu
na vydanie či zrušenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne
požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie či zrušenie predbežného
opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť
vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 10 C 79/2014 z 21. januára 2015
uvádza:
„Po preskúmaní návrhu odporcu na zrušenie predbežného opatrenia a priložených
listinných dôkazov dospel súd k názoru, že tento nie je dôvodný.
Odporca neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by mohla byť dôvodom na
rozhodnutie súdu podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona.
K jednotlivým dôvodom, ktorými odporca argumentuje, tunajší súd uvádza
nasledovné:
Samotné zrušenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 14 Co 453/2010
z 1. marca 2012 Nálezom Ústavného súdu IV. ÚS 156/2014-74 zo dňa 19. júna 2014 ešte
neznamená, že odpadol dôvod, na ktorom bolo podľa odporcu uznesenie o nariadení
predbežného opatrenia postavené. V prvom rade nebolo predbežné opatrenie nariadené len
na základe tohto rozsudku (odporúčame pozorne prečítať uznesenie súdu) a v druhom rade
samotné zrušenie tohoto rozsudku znamená len to, že krajský súd bude musieť svoje
pôvodné rozhodnutie riadne odôvodniť a vysporiadať sa s argumentáciou odvolateľa,
pretože pôvodné zdôvodnenie rozsudku nespĺňalo kritériá uvedené v § 157 O. s. p., čím bolo
podľa Ústavného súdu SR porušené právo účastníka na spravodlivé súdne konanie. Táto
nová skutočnosť môže byť dôvodom len na prerušenie tunajšieho prebiehajúceho konania.
Voľné finančné zdroje, uvedené v Súvahe, na ktoré odporca poukazuje, sú čo do
svojej výšky v hrubom nepomere s výškou žalovanej pohľadávky. Preto pre prípad úspechu
navrhovateľa v konaní, by takéto zdroje nepostačovali a aj táto skutočnosť bola dôvodom
na nariadenie predbežného opatrenia, hoci to v uznesení nebolo výslovne uvedené. To, že
v r. 2012 vykázal odporca účtovnú stratu je fakt, ktorý je podopretý údajmi z Daňového
priznania, pričom tunajší aj krajský súd nemohol z iných, než navrhovateľom predložených
listinných dôkazov pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia, vychádzať. Správu
nezávislého audítora, ktorú odporca založil do spisu nemôže súd brať do úvahy ako dôvod
pre zrušenie predbežného opatrenia, nakoľko, ako už bolo uvedené, hospodárenie odporcu
v r. 2008-2013, i keď podľa navrhovateľa vyrovnané, ešte neznamená, že tomu tak bude
i v budúcnosti, rok 2012 preukázal opak a tunajší ani odvolací súd nikde vo svojich
rozhodnutiach neuviedli, že odporca znižuje hodnotu svojho majetku, ale len to, že v r. 2012
vykázal účtovnú stratu.
Bagatelizovanie dôkaznej sily v minulosti uzatvorenej Záložnej zmluvy odporcom
taktiež nie je namieste. Oba konajúce súdy vychádzali pri svojich úvahách z dôkazov, ktoré
mali k dispozícii a ani tento fakt nie je nijako spochybniteľný.
Zákaz prenájmu nebytových priestorov na dobu dlhšiu ako jeden rok nijako
neohrozuje podnikateľskú činnosť odporcu a nemôže mu spôsobiť žiadne finančné ťažkosti.
Tento zákaz sa netýka už uzatvorených nájmov, a platí len do skončenia konania vo veci
samej. Samotná analýza NARKS-u ešte nedokazuje, že odporca nebude mať záujemcov
o nájom jeho nebytových priestorov aj na súdom povolenú dobu, ktorú môže následne
predĺžiť.
Odôvodnenia rozhodnutí tunajšieho i odvolacieho súdu obsahujú argumenty, ktorými
podopreli splnenie všetkých základných predpokladov pre nariadenie predbežného
opatrenia. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne a žiadny z nich nemôže chýbať.
Pretože dôvody, pre ktoré odporca navrhuje zrušenie predbežného opatrenia zahŕňajú len
niektoré z týchto predpokladov, pričom argumenty odporcu sú nepresvedčivé, nedostatočné
až právne irelevantné, súd návrh na zrušenie predbežného opatrenia zamietol, nakoľko
dôvody, pre ktoré bolo nariadené nepominuli a naďalej pretrvávajú. Vydané predbežné
opatrenie bolo riadne zdôvodnené prvostupňovým aj odvolacím súdom a je právoplatné.“
Krajský súd v posudzovanom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného
súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, pričom
v odôvodnení napadnutého uznesenia sa zaoberal i predpokladmi na vydanie predbežného
opatrenia, čo bolo podmienené povahou napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti krajský
súd v napadnutom uznesení uvádza:
„Základnými predpokladmi pre vydanie predbežného opatrenia je osvedčenie aspoň
základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má
poskytnúť predbežná ochrana ako i preukázanie naliehavej potreby dočasnej úpravy vzťahu
medzi účastníkmi, a to osvedčením bezprostrednosti ohrozenia nároku, resp. existencia
súdneho rozhodnutia alebo stav v súdnom konaní, ktorý osvedčuje, že reálne dôjde
k vydaniu rozhodnutia, ktoré môže byť exekučným titulom.
Predbežné opatrenie nie je možné vydať len na základe tvrdení navrhovateľa bez
toho, aby boli osvedčené aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožňujú záver
o opodstatnenosti návrhu vo veci samej. Z hľadiska skutkového je preto nevyhnutným
predpokladom úspešnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia taký stupeň
spoľahlivého osvedčenia základných skutkových okolností tvrdených v návrhu, pri ktorom
možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a na ich základe usudzovať
s väčšou mierou pravdepodobnosti na vydanie priaznivého rozhodnutia vo veci samej.
Z hľadiska predpokladov pre nariadenie predbežného opatrenia je tiež potrebné
zisťovať právny záujem navrhovateľa na jeho vydaní, vo vzťahu k predmetu konania.
Povinnosťou navrhovateľa je preto osvedčiť potrebu úpravy takých pomerov účastníkov,
ktoré majú bezprostredný vzťah k prejednávanej veci a ktorej konanie si takúto dočasnú
úpravu až do právoplatného skončenia konania, najmä z hľadiska nerušeného ďalšieho
postupu konania, vyžaduje. Navrhovateľ musí osvedčiť, že nariadením predbežného
opatrenia sa dosiahne účel efektívnej ochrany poskytovanej v základnom konaní tak, aby
v priebehu ďalšieho konania vo veci samej, nedošlo k zhoršovaniu právneho postavenia
navrhovateľa vzhľadom na ním uplatňovaný nárok. Z uvedeného teda vyplýva, že ďalším
predpokladom pre vydanie predbežného opatrenia je vecná a obsahová súvislosť
navrhovaného predbežného opatrenia so základným konaním vo veci samej.
V posudzovanej veci Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 02. 06. 2014,
č. k. 10 C/79/2014-173, nariadil predbežné opatrenie, ktorým odporcovi zakázal nakladať
s nehnuteľnosťami zapísanými na LV ... v rozsahu ich predaja, darovania, zámeny,
založenia, zaťaženia vecným bremenom, vypožičania alebo vloženia do obchodnej
spoločnosti, alebo družstva či inej právnickej osoby, zabezpečovacieho prevodu
vlastníckeho práva, vykonania jednostranných, dvojstranných, či viacstranných právnych
úkonov, ich opustenia, zničenia, akéhokoľvek iného scudzenia, či zaťaženia, prenajímania
nehnuteľností v celosti i časti na dobu dlhšiu ako 12 kalendárnych mesiacov, vykonávania
demolačných a búracích prác, prestavby, či vykonávania činností poškodzujúcich
a ničiacich stavby, znižujúcich ich hodnotu, zriaďovať na uvedených parcelách akékoľvek
stavby, a vykonávať akékoľvek činnosti vedúce k znižovaniu hodnoty tohto majetku odporcu,
a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej; keď dospel k záveru, že predpoklady
na nariadenie predbežného opatrenia v súlade s podaným návrhom; i pokiaľ ide o rozsah
uloženého zákazu; boli splnené. S týmto záverom sa stotožnil i Krajský súd v Bratislave,
ktorý; na odvolanie odporcu; uznesením zo dňa 28. 7. 2014, č. k. 11 Co 82/2014-228, toto
uznesenie ako vecne správne potvrdil, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia; v nadväznosti
na námietky odporcu; obdobné ako v konaní v posudzovanej veci; uviedol, že úpravu
pomerov odporcu k predmetným nehnuteľnostiam považuje za naliehavú a potrebnú,
z hľadiska poskytnutia dočasnej ochrany ohrozených práv navrhovateľa a zabránenia
ďalšiemu zhoršovania jeho postavenia do toho času, kým sa definitívne nerozhodne o veci
samej, keď vzhľadom na uplatnený predmet konania a objektívne existujúci stav
v hospodárení odporcu; osvedčený doloženými listinnými dôkazmi; existuje potreba
dočasne upraviť pomery odporcu za účelom predídenia zaťaženia označených nehnuteľností
právami tretích osôb a predídenia činností smerujúcich k znižovaniu ich hodnoty, pričom
uložené obmedzenia nie sú v zjavnom nepomere so záťažou, ktorú predbežné opatrenie
odporcovi spôsobí.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd poukazuje na znenie
§ 77 ods. 2 OSP a uvádza:
„Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutím
o nariadení predbežného opatrenia, vydaným na základe skutkového stavu osvedčeného
v čase jeho vydania (§ 154 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.) je súd viazaný a jeho
zmenu nemožno dosiahnuť inak, než zákonom predpísaným spôsobom, t.j. v rámci
odvolacieho konania, ktoré konanie v danej veci prebehlo a odvolací súd sa stotožnil
s právnym záverom súdu prvého stupňa konštatujúc, že predpoklady na nariadenie
predbežného opatrenia boli naplnené. Inštitút zrušenia predbežného opatrenia nemôže
slúžiť na nápravu (prípadných) pochybení v konaní o jeho nariadenie a jeho cieľom
a účelom môže byť výlučne dosiahnutie zmeny; príp. zrušenie; dočasnej úpravy pomerov
v prípade závažnej zmeny pomerov po nariadení predbežného opatrenia, ktorá má za
následok, že ďalšie trvanie uložených obmedzení už nie je z hľadiska účelu predbežného
opatrenia potrebné.
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď napadnutým uznesením návrh odporcu
na zrušenie predbežného opatrenia; v súlade s ust. § 72 ods. 2 O. s. p.; z dôvodu trvania
dôvodov, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené; zamietol, keď odporca relevantnú
zmenu skutkových okolností na jeho strane; ktoré by odôvodňovali zrušenie predbežného
opatrenia; nepreukázal ani neosvedčil (ani netvrdil), keď splnenie predpokladov na
zrušenie predbežného opatrenia odôvodnil iba skutočnosťami, ktoré tu boli už v čase jeho
nariadenia; o ktorom právoplatne rozhodol Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa
02. 06. 2014, č. k. 10 C/79/2014-173, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 28. 07. 2014, č. k. 11 Co 82/2014-228.
Pokiaľ odporca v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal
jeho argumentáciou, že samotná existencia dlhu nemôže byť dôvodom nariadenia
predbežného opatrenia a ani tým, že nariadené predbežné opatrenie mu spôsobuje trvalé
výpadky v tržbách, a tak predstavuje hrozbu priameho, bezprostredného a nenapraviteľného
zásahu do jeho práv a ohrozuje i faktické uspokojenie nároku navrhovateľa uplatneného
v konaní vo veci samej, odvolací súd uvádza, že tieto; rovnako ako všetky ďalšie relevantné;
skutočnosti boli predmetom hodnotenia pre účely nariadenia predbežného opatrenia
a z hľadiska jeho zrušenia sú bez právneho významu, a preto sa stotožnil so záverom
prvostupňového súdu, že argumentáciu odporcu v danej veci je potrebné považovať za
nepresvedčivú a irelevantnú.
Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností na základe obsahu spisu
dospel odvolací súd k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že odporca
nepreukázal v danej veci splnenie zákonných predpokladov na zrušenie nariadeného
predbežného opatrenia (§ 77 ods. 2 O. s. p.), a preto napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil (ust. § 219 ods. 1 O. s. p.).“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že
argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho
poriadku týkajúcim sa podmienok nariadenia predbežného opatrenia, ako i jeho zrušenia.
V súvislosti s aplikáciou § 77 ods. 2 OSP ústavný súd konštatuje, že z citovaného znenia
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva záver, že nemožno zrušiť
predbežné opatrenie v prípade, ak v ďalšom konaní vyjde najavo, že zákonom
predpokladané dôvody jeho nariadenia tu neboli. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je
zrejmé, že skutočnosti, na ktoré poukazuje sťažovateľka, krajský súd (a pred ním okresný
súd) nepovažoval za také, ktoré by vyšli najavo dodatočne a sú spôsobilé zmeniť právne
posúdenie podmienok, z ktorých všeobecné súdy vychádzali pri nariadení predbežného
opatrenia. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať
zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery
nemožno v posudzovanej veci považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom
(III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd
preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2016