Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 170/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska

kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , základného

práva vlastniť majetok zaručeného v a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a

(ďalej len „sťažovateľka“), obaja bytom (spolu ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“), základného

práva vlastniť majetok zaručeného v a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovatelia v procesnom postavení

žalobcov žalobou domáhali voči žalovanému v 1. rade ( ) určenia svojho

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom Lučenec na

a proti žalovanému v 2. rade ( ) určenia svojho vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom Lučenec na . Pokiaľ

išlo o prvý žalobný nárok, t. j. o nehnuteľnosti vedené na , sťažovatelia svoj

vlastnícky nárok odvodzovali od podľa nich neplatnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,

ktorou mala (ďalej aj „banka“) v mene a na účet sťažovateľov

ako predávajúcich previesť na žalovaného v 1. rade ( ) ako na kupujúceho

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na , a to na základe zmocnenia,

resp. oprávnenia udeleného banke sťažovateľmi v mandátnej zmluve z 21. augusta 1995,

predať v ich mene predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli v prospech tejto banky založené

zmluvou o zriadení záložného práva k týmto nehnuteľnostiam z 21. augusta 1995 na účely

zabezpečenia vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých bankou sťažovateľovi

úverovou zmluvou pre prípad nesplácania tohto úveru. Sťažovatelia vzhliadli neplatnosť

predmetnej kúpnej zmluvy v tom, že banka ju mala uzavrieť, a teda v ich mene predať

nehnuteľnosti vedené na bez ich predchádzajúceho upozornenia na ňou

zamýšľanú realizáciu záložného práva, pričom o tomto predaji sa sťažovatelia mali

dozvedieť až následne, t. j. po uzavretí dotknutej kúpnej zmluvy, čo bolo v rozpore

s v rozhodnom čase účinným .

Okresný súd rozsudkom č. k. z 26. októbra 2009 v jeho prvom

výroku vyhovel žalobe sťažovateľov a určil, že sú vlastníkmi nehnuteľností vedených na

, súčasne v druhom výroku týkajúcom sa nehnuteľností vedených na

okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol a v ďalších troch výrokoch okresný súd

rozhodoval o trovách konania. Prvý výrok, ktorým bolo vyhovené žalobe sťažovateľov,

okresný súd odôvodnil tým, že v inom konaní vedenom okresným súdom v minulosti

pod sp. zn. bolo síce právoplatne rozhodnuté (a to rozsudkom okresného súdu

z 26. marca 2003 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo 6. februára 2004) o zamietnutí žaloby sťažovateľov, ktorou sa voči

banke zastupujúcej ich ako predávajúcich pri predaji a voči kupujúcej ( )

domáhali vyslovenia neplatnosti nimi uzavretej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 o predaji

nehnuteľností vedených na , avšak podľa okresného súdu vzhľadom na to, že

podľa jeho názoru bol výrok tohto rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn.

nevykonateľný pre jeho formulačné nedostatky, okresný súd v skúmanom konaní

nepovažoval toto rozhodnutie za prekážku res iudicata (vec už rozhodnutá), a preto

opätovne ako prejudiciálnu otázku posúdil platnosť predmetnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla

1997, a keďže dospel k presvedčeniu o jej neplatnosti, následne rozhodol, že na základe

tejto zmluvy nemohlo účinne dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

vedeným na (ktoré boli predmetom tejto zmluvy) zo sťažovateľov na žalovaného

v 1. rade, takže v tom dôsledku okresný súd prisvedčil žalobe sťažovateľov a rozhodol, že sú

vlastníkmi týchto nehnuteľností vedených na . Pokiaľ ide o druhý výrok, okresný

súd dokazovaním zistil, že právny predchodca žalovaného v 2. rade sťažovateľom zaplatil za

odkúpenie nehnuteľností vedených na , na základe čoho sa následne v dobrej

viere považoval za ich vlastníka, ktoré takto vydržal a následne ich daroval žalovanému v 2.

rade, preto okresný súd žalobu sťažovateľov v tejto časti zamietol.

O odvolaní žalovaného v 1. rade ( ) proti prvému výroku rozsudku

okresného súdu, ktorým bolo určené vlastnícke právo sťažovateľov k nehnuteľnostiam

vedeným na , rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

uznesením sp. zn. z 10. mája 2010, a to tak, že v tejto odvolaním napadnutej

časti rozsudok okresného súdu zrušil a konanie v tejto časti zastavil pre „... existenciu

neodstrániteľného nedostatku podmienky konania spočívajúcej v prekážke

právoplatne rozhodnutej veci...“, poukazujúc pritom na právoplatné rozhodnutie vo veci

sp. zn. o posúdení platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 a konštatujúc

identickosť predmetu konania tak v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým bolo „... posúdenie platnosti kúpnej

zmluvy zo 17.04.1997 – právneho úkonu, na základe ktorého nadobudol žalovaný 1/

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na kat. úz.

Lučenec“.

O dovolaní sťažovateľov proti označenému uzneseniu krajského súdu rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 24. novembra 2011, ktorým zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie s pokynom rozhodnúť opätovne vo veci, pričom podľa

najvyššieho súdu „Na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. prebiehalo

medzi žalobcami a žalovanou 1/ súdne konanie týkajúce sa sporných nehnuteľností,

v ktorom sa súd zaoberal otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá pre otázku určenia

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vzhľadom na v žalobe namietané dôvody je

otázkou prejudiciálnou vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu (vlastníctva).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na to, že v prípadoch, keď určitá otázka

(platnosť zmluvy), ktorá pre iné konanie tvorí otázku prejudiciálnu, už bola právoplatne

rozhodnutá a vyriešená priamo vo výroku rozhodnutia, si súd už túto otázku nemôže (pokiaľ

nejde o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania a došlo k nim neskôr)

predbežne posúdiť inak, pretože výrok takéhoto právoplatného rozsudku je preň záväzný

a musí z neho vychádzať. Súd nemôže v takom prípade vychádzať z iného záveru o existencii

alebo neexistencii nároku medzi tými istými účastníkmi a túto otázku nemôže sám v inom

konaní znova posudzovať ani ako otázku predbežnú. Odvolaciemu súdu uložil zaoberať sa

vecou samou, t. j. určením vlastníckeho práva žalobcov a posúdiť, či rozhodnutie súdu

prvého stupňa je vecne správne, či žalobcovia sú alebo nie sú vlastníkmi sporných

nehnuteľností na základe zisteného skutkového stavu s tým, že sa najskôr musí odvolací súd

vysporiadať s otázkou viazanosti súdu právoplatným rozsudkom, v ktorom bolo

rozhodované o (ne) platnosti kúpnej zmluvy, pretože v tomto konaní je otázka platnosti

kúpnej zmluvy otázkou prejudiciálnou.“.

Krajský súd po vrátení mu veci späť vo veci opätovne rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 26. októbra 2009 v jeho prvom výroku o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vedeným na , a to tak, že žalobu sťažovateľov zamietol,

konštatujúc svoju viazanosť právoplatným súdnym rozhodnutím v konaní

sp. zn. , v ktorom bola vzhľadom na všetky okolnosti uzavretia zmluvy

posúdená platnosť kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od neplatnosti ktorej si sťažovatelia

odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na .

O dovolaní sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súd rozhodol najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2014, ktorým dovolanie sťažovateľov ako

nedôvodné zamietol a prisvedčil záverom krajského súdu o záväznosti posúdenia platnosti

kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, tak ako o tom bolo právoplatne rozhodnuté už v konaní

sp. zn. , bez možnosti revízie týchto záverov v napádanom konaní pri posúdení

prejudiciálnej otázky o platnosti, resp. neplatnosti tejto kúpnej zmluvy, okrem prípadu, ak

by tu boli nové skutočnosti, ktoré neboli známe v čase pôvodného konania vedeného pod sp.

zn. , pretože nastali až neskôr, avšak existenciu takýchto „nových

skutočností“, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu v pôvodnom konaní sp. zn.

vykonaného posúdenia platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, najvyšší súd nezistil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú nesprávnosť a ústavnú

neudržateľnosť skutkových, ako aj právnych záverov najvyššieho súdu vyslovených

v rozsudku sp. zn. z 25. júna 2014, a to z dôvodu, že podľa nich sa najvyšší

súd odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného vo svojom skoršom rozhodnutí v tejto

veci sp. zn. z 24. novembra 2011, ktorým zrušil prvé rozhodnutie krajského

súdu v tejto veci, a tiež z dôvodu, že podľa sťažovateľov najvyšší súd nezobral na zreteľ

materiálnu nevykonateľnosť iba formálne právoplatného rozhodnutia okresného súdu

sp. zn. z 26. marca 2003 (v ktorom okresný súd dospel k záveru o platnosti

kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, pozn.), ktorá mala byť dôsledkom viacerých procesných,

ale aj vecných pochybení okresného súdu, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu

preskúmavajúcich postup okresného súdu v konaní sp. zn. . Sťažovatelia

v sťažnosti totiž uviedli, že existencia právoplatného, a teda zaväzujúceho a nemenného

rozhodnutia si vyžaduje, aby toto rozhodnutie bolo produktom spravodlivého súdneho

konania, a aby spĺňalo všetky zákonné znaky nielen formálne, ale aj materiálne

vykonateľného rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na neidentickosť

účastníkov konania vedeného okresným súdom pôvodne pod sp. zn. a konania

okresného súdu sp. zn. , a preto podľa nich nie je možné, aby závery o platnosti

kúpnej zmluvy vyslovené v konaní sp. zn. boli automaticky záväzné aj

pre účastníkov konania vedeného pod sp. zn. . Okrem toho sťažovatelia ako

ďalší dôvod, kvôli ktorému podľa nich nie je právoplatné rozhodnutie okresného súdu

sp. zn. z 26. marca 2003 právne záväzné na konanie vedené okresným súdom

pod sp. zn. , uviedli nejasnosť a nezrozumiteľnosť výroku rozsudku

sp. zn. z 26. marca 2003, pretože podľa ich názoru týmto výrokom

identifikovaná kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 neexistuje, pričom poukázali na v tomto

výroku uvedený, skorší dátum povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe tejto kúpnej

zmluvy (22. august 1995), ako bol dátum uzavretia samotnej kúpnej zmluvy

(17. apríl 1997). Kvôli uvedeným nedostatkom vo formulácii výroku rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 26. marca 2003 podľa sťažovateľov tento nemôže byť záväzný

a nemenný, pretože z neho nevyplýva, resp. nie je v ňom jednoznačne identifikované,

o neplatnosti akého právneho úkonu sa konalo, a teda tento rozsudok je materiálne

nevykonateľný. Preto podľa sťažovateľov v konaní vedenom pod sp. zn.

okresnému súdu nič nebránilo, aby ako prejudiciálnu otázku nanovo posúdil platnosť kúpnej

zmluvy zo 17. apríla 1997, z neplatnosti ktorej si odvodzovali vlastnícke právo k žalovaným

nehnuteľnostiam. Okrem toho sťažovatelia tiež dôvodia tým, že najvyšší súd ako

nové skutočnosti, ktoré neboli predmetom prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn.

, nezohľadnil neplatnosť uzavretej mandátnej zmluvy, na základe zmocnenia

ktorej v ich mene banka predala žalovanému v 1. rade sporné nehnuteľnosti vedené na

kúpnou zmluvou zo 17. apríla 1997, ktorej forma navyše podľa sťažovateľov tiež

nezodpovedala zákonným požiadavkám, aby pri predaji nehnuteľnosti boli prejavy vôle

účastníkov zmluvy na jednej listine alebo na viacerých listinách pevne spojených šnúrkou,

čo sa podľa sťažovateľov v danom prípade nepotvrdilo, keďže podľa vyjadrenia príslušného

katastrálneho úradu jednotlivé listy spornej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 neboli pevne

zviazané šnúrkou, ale len zopnuté kovovou sponou, čo najvyšší súd podľa sťažovateľov tiež

nezohľadnil.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«Porušovateľ napadnutým rozsudkom vo veci rozhodoval už druhýkrát, keď prvýkrát

rozhodol uznesením z 24. novembra 2011 sp. zn. uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici v napadnutej, konanie zastavujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie z dôvodu, že v preskúmavanom konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f)

Napriek záverom, ktoré porušovateľ vyslovil vo svojom skoršom rozhodnutí

sp. zn. z 24. novembra 2011, rozsudkom sp. zn. zo dňa

24.06.2014 sa odchýlil od svojho právneho názoru a dovolanie sťažovateľov zamietol. ...

Právoplatnosť predpokladá existenciu spravodlivého súdneho konania a slúži

k naplneniu jeho cieľa. Porušenie základného práva na spravodlivý proces môže

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu znamenať neuplatnenie prekážky

rei iudicatae (neuplatnenie prekážky subjektívnej záväznosti rozsudku) z dôvodu nedostatku

materiálnej právoplatnosti, inak formálne právoplatného rozsudku. Tento princíp by mal

ovládať súdený prípad. ...

Sťažovatelia namietajú, že porušovateľ ako aj odvolací súd materiálne nevykonateľný

rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. zo dňa 26.03.2003, ktorý je

nevykonateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nejasnosť, resp. chybnosť označenia právneho

úkonu, nahradili za každú cenu výkladom tak, aby mohli formálne aplikovať ust. § 159

ods. 2 a tak potlačiť princíp základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

vyjadrený v .

Porušovateľ taktiež nerešpektoval svoju predchádzajúcu judikatúru a povinnosť jej

presadzovania i napriek tomu, že ide o konštantnú judikatúru a nebolo potrebné sa od nej

odkloniť.

Porušovateľ sa pri uplatňovaní princípu zabezpečenia právnej istoty, resp. inštitútu

právoplatnosti dopustil prílišného formalizmu, na úkor poskytnutia spravodlivej

súdnej ochrany práv sťažovateľov. V konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod

sp. zn. bol iný okruh účastníkov, aký je zistený v tomto konaní č. 5C

209/2007. (rozsudok NS SR ).

Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného

a rozhodnutého (a nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna

hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok

právoplatného rozsudku preň v tomto prípade záväzný nebude.

Tento postulát podrobne ozrejmuje uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 29.04.2010, ktoré uvádza: Subjektívne vymedzenie záväznosti

rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní musí rešpektovať

prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť

účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach).

Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej

otázke, resp. ich právnych nástupcov, sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len

v tých prípadoch, kedy tak stanoví zákon.

Základným predpokladom pre uplatnenie účinkov právoplatnosti (t. j.

nezmeniteľnosti a záväznosti) je z hľadiska predmetného totožnosť účastníkov

právoplatne skončeného a novozačatého konania. Totožnosť účastníkov je rozhodujúca

nielen pre účinok záväznosti, ale i pre nezmeniteľnosť rozhodnutia. Výrazu „Je záväzný len

pre účastníkov konania“ preto v uvedenej súvislosti neprislúcha iný než tradičný význam

„prejavuje svoje účinky (pôsobí) len medzi účastníkmi konania“. ...

Treba skúmať, či výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn.

zo dňa 26.03.2003 spĺňa vyššie uvádzané kritériá, aby bola daná povinnosť sa týmto

rozhodnutím riadiť. ...

Výrok súdneho rozhodnutia musí byť formulovaný jasne, stručne, výstižne

a zrozumiteľne, teda tak, aby rešpektoval požiadavky potenciálnej materiálnej

vykonateľnosti tohto rozhodnutia. ...

V hodnotení výroku rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn.

zo dňa 26.03.2003 môžeme tiež jednoznačne konštatovať, že z výroku tohto rozsudku nie je

možné dôvodiť, o neplatnosti akej kúpnej zmluvy bolo rozhodnuté. Z uvedeného výroku je

zrejmé, že určenie, že kúpna zmluva zo dňa 17.04.1997..., ktorej vklad povolil Katastrálny

úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec pod č. dňa 1995

s právnymi účinkami vkladu dňa 1995, je neplatná, je absurdné, nepresné,

a nekonkrétne, resp. zmätočné určenie neplatnosti právneho úkonu.

Žiadna kúpna zmluva zo dňa 17.04.1997 uzavretá medzi sťažovateľom

1 a sťažovateľom 2 ako kupujúcim a žalovaným 1/ ako záložným veriteľom, ktorej

predmetom sú nehnuteľnosti zapísané na k. ú. a obec Lučenec ako pozemky...,

ktorej vklad povolil Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec pod č.

s právnymi účinkami vkladu dňa 1995, totiž neexistuje!

Deň vkladu uvedený vo výroku rozsudku OS Lučenec sp. zn. zo dňa

2003 je deň, kedy došlo k povoleniu vkladu záložnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná

takmer dva roky pred uzavretím kúpnej zmluvy. (17.04.1997 22.08.1995)! ...

Po skúmaní samotného písomného vyhotovenia právoplatného rozsudku Okresného

súdu Lučenec sp. zn. zo dňa 26.03.2003 je možné konštatovať, že

citovaný rozsudok po formálnej stránke nadobudol právoplatnosť, ale z hľadiska

materiálnej vykonateľnosti, pre nezrozumiteľnosť, pre nevýstižnosť, nespôsobuje následky. ...

Pre vyššie popísané nedostatky rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn.

zo dňa 26.03.2003 nie je možné jednoznačne individualizovať. Podľa publikovanej

judikatúry nemožno z takéhoto výroku považovať za dôvodné, že bolo výrokom jasne,

výstižne a zrozumiteľne určené, ktorý právny úkon bol súdom považovaný za neplatný. ...

Žalobcovia preukázali, že záväznosť výroku rozsudku na účastníkov tohto konania

nie je daná aj z dôvodu zmeneného okruhu účastníkov, pričom nakoľko sa nejedná

o totožnosť účastníkov s pôvodným konaním, neuplatňujú sa voči týmto účastníkom účinky

právoplatnosti (t.j. nezmeniteľnosti a záväznosti) rozhodnutia. Ak teda súd koná s niekým,

kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého, môže si túto otázku

posúdiť aj inak, a teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade nebude záväzný.

... zdôrazňujeme, že podstatným pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy je otázka

platnosti právneho úkonu, ktorým predávajúci mali splnomocniť záložného veriteľa

na uzatvorenie takéhoto úkonu, t.j. mandátnej zmluvy. Táto otázka rovnako však nebola

v predchádzajúcom konaní skúmaná. Žalobcovia v konaní preukázali, že plná moc, ktorú

žalobcovia 1/ a 2/ udelili súčasne s podpisom záložnej zmluvy záložnému veriteľovi formou

mandátnej zmluvy zo dňa 21.08.1995, je absolútne neplatným právnym úkonom a následne

trpí neplatnosťou aj scudzovacia zmluva, ktorou záložný veriteľ predal záloh tretej osobe.

V tejto súvislosti odkazujeme na rozsudok NS ČR sp. zn. , ktorého právna

veta vychádza z právneho záveru, že udelenie plnej moci, ktorou záložný dlžník

splnomocňuje veriteľa na priamy predaj zálohu tretej osobe je neplatným právnym úkonom

podľa , nakoľko takýto právny úkon obchádza zákon, a teda

následne trpí neplatnosťou aj scudzovacia zmluva, ktorou záložný veriteľ predal záloh tretej

osobe. ...

Nakoľko záložný veriteľ predal založené nehnuteľnosti žalovaného bez vedomia

a súhlasu vlastníkov týchto nehnuteľností a to na základe neplatnej mandátnej zmluvy, je

zrejmé, že na základe takejto kúpnej zmluvy nemohol žalovaný nadobudnúť vlastnícke

právo. Pokiaľ kúpnu zmluvu uzatváral bez platného oprávnenia záložný veriteľ, tento ako

nevlastník nemohol previesť na žalovaného vlastnícke právo (v zmysle už citovanej zásady

„nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má"). ...

Je zrejmé a preukázané, že otázka platnosti, resp. neplatnosti mandátnej zmluvy

a najmä otázka platnosti splnomocnenia, v minulosti v predchádzajúcom konaní

č. nebola vôbec napádaná, preto ide o novú skutočnosť, na ktorú

pri posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997 porušovateľ i odvolací súd mal

prihliadnuť. Nešlo o nový názor, nakoľko sťažovatelia v minulosti nežiadali

v predchádzajúcom konaní posudzovať otázku platnosti, resp. neplatnosti mandátnej

zmluvy. V predchádzajúcom konaní bola napádaná len otázka nedoručovania povinnej

výzvy, ktorá má predchádzať realizácií záložného práva. V predchádzajúcom konaní súd len

konštatoval, že nebolo povinnosťou záložného veriteľa doručovať výzvy podľa § 299 Obeh.

zák., nakoľko existovala mandátna zmluva. ...

Dojednanie mandátnej zmluvy uzavretej 21.08.1995 v tej časti, v ktorej sa

sťažovatelia vzdali vopred svojho práva spôsobilo celkovú neplatnosť tohto právneho úkonu

podľa § 39 Obč. zák., pre obchádzanie ust. § 574 ods. 2 Obč. zák. a taktiež neplatnosť

splnomocnenia, ktoré bolo súčasťou obsahu tejto mandátnej zmluvy. Žalobcovia túto

neplatnosť právneho úkonu žiadali posúdiť ako predbežnú otázku prvýkrát až v tomto

konaní a podrobne poukazovali na ustálenú judikatúru. ...

Sťažovatelia poukazujú na základný rozpor v úvahách porušovateľa a odvolacieho

súdu, nakoľko porušovateľ v zhode s odvolacím súdom vyslovil záver, že je v zmysle ust.

viazaný záverom o (ne)platnosti kúpnej zmluvy, ktorý mal byť uvedený

v rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. zo dňa 26.03.2003,

ale zároveň skúmal platnosť kúpnej zmluvy avšak v rozpore s materiálnou pravdou

a so skutočnosťami, ktoré boli preukázateľne zistiteľné z listín, ktoré tvoria obsah súdneho

spisu, (najmä potvrdenie Správy katastra v Lučenci ohľadom obsahu listín založených

v spise správy katastra sp. zn. V 811/98).

Z listinného dôkazu, ktorým bolo potvrdenie Správy katastra v Lučenci bolo zrejmé,

že v zbierke listín a v spise správy katastra sp. zn. V 811/98 sa nachádzajú rovnopisy

napadnutej kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997, ktoré sú spojené len kovovou sponou a nie sú

zošité. ...

... Ak správa katastra účastníkov nevyzvala na odstránenie tohto nedostatku zámenou

za nové vyhotovenia zmluvy, táto nečinnosť úradu nespôsobí konvalidáciu absolútnej

neplatnosti tohto právneho úkonu. Za toto pochybenie zodpovedajú vyhotovitelia zmluvy,

resp. jej účastníci.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

25.06.2014 o zamietnutí dovolania žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 28.11.2012, ktorým odvolací súd

rozsudok okresného súdu Lučenec vo výroku, ktorým určil, že vlastníkmi nehnuteľností

zapísaných na LV , kat. úz. Lučenec rodinný dom... sú žalobcovia na 1/ a 2/ mieste

v podiele 1/1, zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, bolo porušené základné právo

sťažovateľov 1/ a 2/ podľa , spočívajúce v práve

na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa

podľa . , spočívajúce v práve vlastniť majetok,

právo na spravodlivý proces podľa SR a základné právo podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve

na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 25.06.2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. zo dňa 28.11.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

1.728,22 € a túto (správne má byť „ich“, pozn.) poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet

vedený...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. júna 2014.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť

na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval o sťažovateľmi označených právach iba v súvislosti s v petite

sťažnosti označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, pričom tvrdenia o porušení ich práv aj

v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 28. novembra

2012, ktoré sťažovatelia uvádzajú iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. ,

, ).

V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v

prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k

porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Najvyšší súd k dovolacím námietkam sťažovateľov, ktoré sú v podstate identické

s ich námietkami, v konaní pred ústavným súdom zaujal k podstatnej časti napádaného

rozsudku takéto stanovisko:

«Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie

je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. ...

Žalobcovia inú vadu konania ( ) majúcu za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci vyvodzovali z toho, že odvolací súd nesprávne vychádzal

z názoru, že zaoberaním sa otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy by porušil viazanosť

právoplatným rozhodnutím súdu, uloženú v ustanovení , v dôsledku

čoho je konanie postihnuté aj vadou podľa V tejto súvislosti

uviedli, že túto otázku si pre účely tohto konania ako predbežnú mal súd vyriešiť sám a to

„z dôvodu nedostatku materiálnej právoplatnosti inak formálne právoplatného rozsudku“.

S týmto názorom dovolateľov, však súhlasiť nemožno. ...

Podľa , výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov

a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. ...

Rozsudok vyslovujúci, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí

pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení prekážku

právoplatne rozhodnutej veci ( ). Účinky tohto právoplatného

rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tiež

záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú

právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym

rozhodnutím (por. Števček, Ficová akol., , Komentár, Praha

2009, str. 425). Z procesného hľadiska sú právoplatné súdne rozhodnutia záväzné ako

prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva.

Žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie,

ktorým určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, je týmto rozhodnutím

(jeho výrokom) viazaný, a preto sa nemôže v inom súdnom konaní úspešne domáhať toho

istého určenia, o ktorom už raz bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by tak urobil, zastavením

takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa

Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí,

že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu

hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom

skončeného konania) odvodzuje, súd je v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní

pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila

ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie predstavuje totiž

vo vzťahu k ustanoveniu druhá veta osobitnú procesnú úpravu). Súd

preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vzťahu medzi

tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne

rozhodnuté.

Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen

judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010

sp. zn. , uznesenie z 25. apríla 2012 sp. zn. ), ale aj

judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

č. k. z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu

prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia , ako

aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa

konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu

v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši

otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.

Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne

rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne

skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je

nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená). So zreteľom

na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je

akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom

(ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné). ... Popretie prejudiciálnej

záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva

a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; zásada právnej istoty je

integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva

vo svojej judikatúre venuje ochrane stavu právnej istoty ako základnému aspektu právneho

štátu náležitú pozornosť. Vo veci Brumärescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 ESLP

dospel k záveru, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež princíp právnej istoty.

Upresnil, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu právnej moci, teda konečnej

povahy súdnych rozhodnutí. Podľa tohto princípu žiadna zo strán nemá právo žiadať

preskúmanie právoplatného a vykonateľného rozsudku len za tým účelom, aby sa domohla

nového posúdenia veci a nového rozhodnutia. Prieskum sa nesmie stať maskovaným

odvolaním a púha skutočnosť, že môžu existovať dva rôzne pohľady na rovnakú záležitosť,

nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie veci. Od tohto princípu je možné sa

odchýliť len v prípade, že pre to existujú podstatné a naliehavé dôvody (por. Ryabykh proti

Rusku z 24. júla 2003, č. 52853/99, § 52). ...

... rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 26. marca 2003 sp. zn.

bola žaloba žalobcov voči tam žalovaným 1/

a 2/ , o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy

zo 17. apríla 1997, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovanú

, zamietnutá. Krajský súd v Banskej Bystrici v poradí druhým rozsudkom

z 28. novembra 2012 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej,

vyhovujúcej časti zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol, keď dospel k záveru, že výrok

rozsudku sp. zn. je preň záväzný.

Uvedený názor odvolacieho súdu je potrebné považovať za správny. V predmetnej

veci odvolací súd pri právnom posúdení veci vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu

Lučenec sp. zn. vychádzal z ustanovenia , že výrok

právoplatného rozsudku, v ktorom bola riešená otázka platnosti kúpnej zmluvy

zo 17. apríla 1997, je vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/ ako účastníkov takého konania

záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva. Niet pochýb o tom, že

zmenený okruh účastníkov zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť tiež z hľadiska

preukázaných tvrdení nových účastníkov (v prejednávanej veci žalovaný 2/), avšak

pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch pôvodných

účastníkov konania.

... Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom dovolateľov, podľa ktorého aplikácia

ustanovenia v prejednávanej veci neprichádza do úvahy z dôvodu, že

rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. je materiálne nevykonateľný

pre jeho nezrozumiteľnosť, pretože z petitu žaloby žalobcov a tiež z výroku uvedeného

rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že predmetom konania bola kúpna zmluva

zo 17. apríla 1997, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo výroku rozsudku presne

špecifikované, ku ktorým vlastnícke právo nadobudla , ktoré skutočnosti

dávajú dostatočne jasnú odpoveď na otázku, čo bolo predmetom konania a o čom súd

rozhodol.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu tiež v tom, že žalobcovia

v tomto konaní neuplatnili také nové skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné brať osobitný

zreteľ, a pre ktoré by výnimočne neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2

vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/. Žalobcovia totiž v tomto konaní uplatňovali tie

isté argumenty, ktoré použili v pôvodnom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,

a naviac len argumenty, ktoré v pôvodnom konaní nepovažovali za rozhodujúce, či potrebné

uviesť, príp. ich uviesť opomenuli, čo ich však nečiní novými skutočnosťami. Novou

skutočnosťou, na ktorú bol súd povinný v tomto konaní prihliadať bola skutočnosť, že

žalovaný 2/ nadobudol vlastníctvo k časti nehnuteľností ešte pred podpisom kúpnej zmluvy

zo 17. apríla 1997 vydržaním, s ktorou skutočnosťou sa vyporiadal už súd prvého stupňa,

v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa (jeho druhý výrok) nadobudol právoplatnosť

a nebol predmetom odvolacieho ani dovolacieho konania.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovia neopodstatnene napadli rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) a keďže neboli zistené ani iné vady konania ( ),

ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov podľa

zamietol.»

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní zaujal dostatočne jasné

a presvedčivé stanovisko k obdivom dovolacím námietkam sťažovateľov, ktorými sa snažili

poukázať na podľa nich nesprávne právne závery krajského súdu o záväznosti právoplatného

rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. (v ktorom bola kúpna zmluva zo

17. apríla 1997 o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi sťažovateľmi ako

predávajúcimi, zastúpenými na základe mandátnej zmluvy bankou, a žalovaným v 1. rade

ako kupujúcim, kvalifikovaná ako platná, pozn.), pre zodpovedanie prejudiciálnej otázky

v skúmanom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. (okresným

súdom pod sp. zn. , pozn.), v ktorom sa sťažovatelia domáhali určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam scudzeným práve touto kúpnou zmluvou zo 17. apríla

1997, od údajnej neplatnosti ktorej si sťažovatelia toto svoje vlastnícke právo odvodzovali.

Sťažovatelia svojimi dovolacími námietkami zdôvodňovali argumenty, kvôli ktorým podľa

nich neprichádza do úvahy aplikovať právoplatné meritórne závery z konania vedeného pod

sp. zn. na riešenie prejudiciálnej otázky aj v konaní sp. zn. , a to

z dôvodu podľa nich rozdielnosti účastníkov konania v oboch označených konaniach a tiež

z dôvodu nimi tvrdenej nejasnosti a nezrozumiteľnosti výroku právoplatného rozhodnutia

vo veci sp. zn. .

Pokiaľ ide o prvú z námietok sťažovateľov, najvyšší súd konštatoval, že vzhľadom

na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. boli riešené právne vzťahy medzi

sťažovateľmi, ktorí sa v procesnom postavení žalobcov domáhali určenia neplatnosti kúpnej

zmluvy zo 17. apríla 1997, a medzi bankou ( , ktorá bola právnou

nástupkyňou , ktorá poskytla sťažovateľom úver a ktorá v mene

sťažovateľov uzavrela dotknutú kúpnu zmluvu, pozn.) ako žalovanou v 1. rade a

ako žalovanou v 2. rade, ktorá na základe predmetnej kúpnej zmluvy

od sťažovateľov zastúpených bankou dotknuté nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva, t. j.

vzhľadom na to, že sa riešili právne vzťahy medzi subjektmi, ktoré boli buď bezprostredne

(banka a ) alebo v zastúpení (sťažovatelia) účastníkmi kúpnej zmluvy

zo 17. apríla 1997, či už na strane predávajúcich (sťažovatelia a banka, ktorá ich

zastupovala), alebo na strane kupujúcich ( ), ako aj vzhľadom na to, že aj

predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. je tiež spornosť

vzťahov medzi účastníkmi tej istej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od údajnej neplatnosti

ktorej si sťažovatelia odvodzovali svoje vlastnícke právo k ňou scudzeným nehnuteľnostiam,

nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľov o neidentickosti účastníkov v obidvoch týchto

konaniach. Takáto argumentácia sťažovateľov neobstojí ani vo vzťahu k odlišnému

pomenovaniu banky v obidvoch zmieňovaných konaniach, pretože z titulu právneho

nástupníctva vstúpila do postavenia, a tým aj do právnych vzťahov

, takže ani z tohto hľadiska nie je možné konštatovať, že ide o odlišných

účastníkov oboch konaní. Okrem toho, pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade ( )

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , ktorý mal na základe darovania

nadobudnúť do vlastníctva časť žalovaných nehnuteľností scudzených kúpnou zmluvou

zo 17. apríla 1997, a to ešte v čase pred jej uzavretím, a ktorý na rozdiel od ostatných

účastníkov tohto konania nebol aj účastníkom skoršieho konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. , najvyšší súd zdôraznil, že na rozdiel od ostatných účastníkov

konania sp. zn. , ktorí boli identickí s účastníkmi skoršieho konania vedeného

pod sp. zn. , došlo v konaní sp. zn. o tohto účastníka konania

(žalovaného v 2. Rade ̶) k rozšíreniu okruhu účastníkov oproti ich okruhu

v skoršom konaní. Túto skutočnosť okresný súd aj krajský súd dôsledne zohľadnili tak, že

v jeho prípade neaplikovali zásadu záväznosti právoplatného skoršieho rozhodnutia

z konania sp. zn. , v ktorom tento subjekt účastníkom konania nebol, ale

v rámci dokazovania mu umožnili vyjadriť svoje stanovisko k predmetu konania, na základe

ktorého rozhodli, čím tieto súdy dali zadosť legitímnej požiadavke, že ak dôjde k zmene

okruhu účastníkov konania, zakladá to povinnosť súdu znovu vec posúdiť aj z hľadiska

tvrdení „tohto nového účastníka konania“, a to pri súčasnom rešpektovaní skoršieho

rozhodnutia upravujúceho vzťahy pôvodných účastníkov konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dopĺňa, že nie je možné prisvedčiť obrannej

argumentácii sťažovateľov, podľa ktorej ak dôjde k zmene okruhu účastníkov v konaní,

v ktorom vznikne prejudiciálna otázka, o ktorej už bolo právoplatne meritórne rozhodnuté

v inom skoršom konaní (ďalej len „skoršie konanie“), a to čo i len v pribudnutí jediného

subjektu oproti okruhu týchto účastníkov v skoršom konaní, malo by to mať za následok, že

súd pri posudzovaní prejudiciálnej otázky by nemal byť viazaný jej právoplatným

meritórnym posúdením zo skoršieho konania, ale túto prejudiciálnu otázku by mal mať

možnosť posúdiť opätovne a hoci aj odlišne od jej posúdenia v skoršom konaní. Stotožnenie

sa s takouto extenzívnou argumentáciou sťažovateľov by znamenalo popretie zásady

právneho štátu, imanentnou súčasťou ktorého je princíp právnej istoty vyjadrený vo viere

resp. v dôvere k záväznosti a nemennosti veci už právoplatne rozhodnutej, mimo riadny

inštančný rámec jej zákonom dovoleného prieskumu.

V súvislosti s druhou dovolacou námietkou sťažovateľov, v ktorej skumulovali všetky

dôvody, kvôli ktorým považujú právoplatné meritórne rozhodnutie v konaní sp. zn. 14 Cb

399/01 za nejasné a nezrozumiteľné (vo výroku nesprávne uvedený dátum povolenia vkladu

vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy, ktorý časovo predbieha dátum uzavretia

samotnej zmluvy; alebo nedostatok formy dotknutej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, na

základe ktorej mal byť povolený vklad vlastníckeho práva aj napriek tomu, že nemala byť

zákonom predpokladaným spôsobom zviazaná šnúrkou; alebo nepreskúmanie platnosti aj

mandátnej zmluvy, na základe ktorej bola kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 uzavretá, pozn.),

a teda podľa ich názoru nemajúce spôsobilosť zaväzovať súd aj v inom konaní pri

posudzovaní identickej otázky, t. j. otázky platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,

najvyšší súd podľa ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom argumentuje tým, že

všetky sťažovateľmi uvádzané skutočnosti týkajúce sa nedostatkov spornej kúpnej zmluvy

zo 17. apríla 1997, kvôli ktorým spochybňujú závery rozhodnutia okresného súdu vo veci

sp. zn. , resp. ho nepovažujú za záväzné pre riešenie prejudiciálnej otázky (o

platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

, sú skutočnosťami, ktoré nie sú nové, resp. také, ktoré by nastali až po

právoplatnom rozhodnutí vo veci sp. zn. , kvôli ktorým by nebolo možné na

nich prihliadať už v tomto konaní. A contrario, ide o skutočnosti, ktoré boli alebo mohli byť

sťažovateľom známe už v priebehu konania sp. zn. , ktorého predmetom bolo

posúdenie platnosti označenej kúpnej zmluvy, a teda ktoré sťažovatelia, navyše aj

kvalifikovane právne zastúpení, mali a mohli uplatniť, resp. sa ich dovolávať už v tomto

konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. . V tejto súvislosti najvyšší súd

tiež podotkol, že na uvedenom nič nemení ani to, že tieto skutočnosti sťažovatelia v skoršom

konaní nepovažovali za potrebné uviesť alebo ich uviesť opomenuli, čo však nemá za

následok, žeby sa tieto už skôr známe skutočnosti mohli považovať za skutočnosti nové,

kvôli ktorým by bolo potrebné vecne revidovať rozhodnutie sp. zn. .

Na margo uvedeného ústavný súd podotýka, že je neprípustné a v rozpore

s princípom právnej istoty, aby sa pomimo riadneho zákonného inštančného postupu

prieskumu súdnych rozhodnutí, v konaní neúspešný účastník domáhal zjednania nápravy či

už svojich vlastných pochybení (napr. že v konaní, či už nevedomky neuviedol alebo

opomenul uviesť argumenty, ktoré mu v tom čase boli alebo mohli byť známe) alebo

pochybení konajúceho súdu (napr. chyby vo vyhotovení rozhodnutia), a to podaním novej

žaloby s identickým predmetom konania s cieľom revidovať skoršie rozhodnutie v tejto veci.

Inými slovami, nová žaloba s identickým predmetom konania, o ktorom už bolo meritórne

právoplatne rozhodnuté v inom konaní, nemôže byť „maskovaným odvolaním“ a ani

samotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj

iný pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto

veci, pretože aj tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol byť predmetom

prieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania, takže ako to uviedol aj najvyšší súd,

z tohto pohľadu ani „... nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec

správne alebo nesprávne právne posúdil...“.

V danom prípade majú sťažovatelia podľa ústavného súdu snahu dosiahnuť zjednanie

nápravy, či už svojich vlastných pochybení v právoplatne skončenom konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. alebo pochybení samotného okresného súdu

v tomto konaní, iniciovaním nového súdneho konania v tej istej veci, do ktorého sa snažia

tieto pochybenia z už právoplatne skončeného konania vpašovať, a tak dosiahnuť ich

konvalidáciu, avšak priestor na pozitívnu odozvu týchto ich snáh na odstránenie, resp.

nápravu týchto pochybení bolo možné zjednať či už v okresnému súdu inštančne

nadriadenom konaní (odvolacie konania a dovolacie konanie) alebo prípadným prieskumom

právoplatného rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. prostredníctvom

ústavného súdu, nie však v novom súdnom konaní o tej istej veci.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu

v sťažovateľmi napádanom rozhodnutí sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im

nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok

jeho arbitrárnosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní

ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015