Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)I. ÚS 170/2015
PDF · 613.27 KB
No categories available
I. ÚS 170/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska
kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. augusta 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a
(ďalej len „sťažovateľka“), obaja bytom (spolu ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Lučenec
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 209/07 sa sťažovatelia v procesnom postavení
žalobcov žalobou domáhali voči žalovanému v 1. rade ( ) určenia svojho
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom Lučenec na
a proti žalovanému v 2. rade ( ) určenia svojho vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom Lučenec na . Pokiaľ
išlo o prvý žalobný nárok, t. j. o nehnuteľnosti vedené na , sťažovatelia svoj
vlastnícky nárok odvodzovali od podľa nich neplatnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,
ktorou mala (ďalej aj „banka“) v mene a na účet sťažovateľov
ako predávajúcich previesť na žalovaného v 1. rade ( ) ako na kupujúceho
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na , a to na základe zmocnenia,
resp. oprávnenia udeleného banke sťažovateľmi v mandátnej zmluve z 21. augusta 1995,
predať v ich mene predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli v prospech tejto banky založené
zmluvou o zriadení záložného práva k týmto nehnuteľnostiam z 21. augusta 1995 na účely
zabezpečenia vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých bankou sťažovateľovi
úverovou zmluvou pre prípad nesplácania tohto úveru. Sťažovatelia vzhliadli neplatnosť
predmetnej kúpnej zmluvy v tom, že banka ju mala uzavrieť, a teda v ich mene predať
nehnuteľnosti vedené na bez ich predchádzajúceho upozornenia na ňou
zamýšľanú realizáciu záložného práva, pričom o tomto predaji sa sťažovatelia mali
dozvedieť až následne, t. j. po uzavretí dotknutej kúpnej zmluvy, čo bolo v rozpore
s v rozhodnom čase účinným § 299 Obchodného zákonníka.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 209/07 305 z 26. októbra 2009 v jeho prvom
výroku vyhovel žalobe sťažovateľov a určil, že sú vlastníkmi nehnuteľností vedených na
, súčasne v druhom výroku týkajúcom sa nehnuteľností vedených na
okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol a v ďalších troch výrokoch okresný súd
rozhodoval o trovách konania. Prvý výrok, ktorým bolo vyhovené žalobe sťažovateľov,
okresný súd odôvodnil tým, že v inom konaní vedenom okresným súdom v minulosti
pod sp. zn. 14 Cb 399/01 bolo síce právoplatne rozhodnuté (a to rozsudkom okresného súdu
z 26. marca 2003 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43 Cob 339/03 zo 6. februára 2004) o zamietnutí žaloby sťažovateľov, ktorou sa voči
banke zastupujúcej ich ako predávajúcich pri predaji a voči kupujúcej ( )
domáhali vyslovenia neplatnosti nimi uzavretej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 o predaji
nehnuteľností vedených na , avšak podľa okresného súdu vzhľadom na to, že
podľa jeho názoru bol výrok tohto rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01
nevykonateľný pre jeho formulačné nedostatky, okresný súd v skúmanom konaní
nepovažoval toto rozhodnutie za prekážku res iudicata (vec už rozhodnutá), a preto
opätovne ako prejudiciálnu otázku posúdil platnosť predmetnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla
1997, a keďže dospel k presvedčeniu o jej neplatnosti, následne rozhodol, že na základe
tejto zmluvy nemohlo účinne dôjsť ani k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
vedeným na (ktoré boli predmetom tejto zmluvy) zo sťažovateľov na žalovaného
v 1. rade, takže v tom dôsledku okresný súd prisvedčil žalobe sťažovateľov a rozhodol, že sú
vlastníkmi týchto nehnuteľností vedených na . Pokiaľ ide o druhý výrok, okresný
súd dokazovaním zistil, že právny predchodca žalovaného v 2. rade sťažovateľom zaplatil za
odkúpenie nehnuteľností vedených na , na základe čoho sa následne v dobrej
viere považoval za ich vlastníka, ktoré takto vydržal a následne ich daroval žalovanému v 2.
rade, preto okresný súd žalobu sťažovateľov v tejto časti zamietol.
O odvolaní žalovaného v 1. rade ( ) proti prvému výroku rozsudku
okresného súdu, ktorým bolo určené vlastnícke právo sťažovateľov k nehnuteľnostiam
vedeným na , rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
uznesením sp. zn. 17 Co 7/2010 z 10. mája 2010, a to tak, že v tejto odvolaním napadnutej
časti rozsudok okresného súdu zrušil a konanie v tejto časti zastavil pre „... existenciu
neodstrániteľného nedostatku podmienky konania spočívajúcej v prekážke
právoplatne rozhodnutej veci...“, poukazujúc pritom na právoplatné rozhodnutie vo veci
sp. zn. 14 Cb 399/01 o posúdení platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 a konštatujúc
identickosť predmetu konania tak v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01, ako aj
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 209/07, ktorým bolo „... posúdenie platnosti kúpnej
zmluvy zo 17.04.1997 – právneho úkonu, na základe ktorého nadobudol žalovaný 1/
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na kat. úz.
Lučenec“.
O dovolaní sťažovateľov proti označenému uzneseniu krajského súdu rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, ktorým zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie s pokynom rozhodnúť opätovne vo veci, pričom podľa
najvyššieho súdu „Na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 14 Cb/399/2001 prebiehalo
medzi žalobcami a žalovanou 1/ súdne konanie týkajúce sa sporných nehnuteľností,
v ktorom sa súd zaoberal otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorá pre otázku určenia
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vzhľadom na v žalobe namietané dôvody je
otázkou prejudiciálnou vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu (vlastníctva).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na to, že v prípadoch, keď určitá otázka
(platnosť zmluvy), ktorá pre iné konanie tvorí otázku prejudiciálnu, už bola právoplatne
rozhodnutá a vyriešená priamo vo výroku rozhodnutia, si súd už túto otázku nemôže (pokiaľ
nejde o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania a došlo k nim neskôr)
predbežne posúdiť inak, pretože výrok takéhoto právoplatného rozsudku je preň záväzný
a musí z neho vychádzať. Súd nemôže v takom prípade vychádzať z iného záveru o existencii
alebo neexistencii nároku medzi tými istými účastníkmi a túto otázku nemôže sám v inom
konaní znova posudzovať ani ako otázku predbežnú. Odvolaciemu súdu uložil zaoberať sa
vecou samou, t. j. určením vlastníckeho práva žalobcov a posúdiť, či rozhodnutie súdu
prvého stupňa je vecne správne, či žalobcovia sú alebo nie sú vlastníkmi sporných
nehnuteľností na základe zisteného skutkového stavu s tým, že sa najskôr musí odvolací súd
vysporiadať s otázkou viazanosti súdu právoplatným rozsudkom, v ktorom bolo
rozhodované o (ne) platnosti kúpnej zmluvy, pretože v tomto konaní je otázka platnosti
kúpnej zmluvy otázkou prejudiciálnou.“.
Krajský súd po vrátení mu veci späť vo veci opätovne rozhodol rozsudkom
sp. zn. 17 Co 366/2011 z 28. novembra 2012, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 5 C 209/07 z 26. októbra 2009 v jeho prvom výroku o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam vedeným na , a to tak, že žalobu sťažovateľov zamietol,
konštatujúc svoju viazanosť právoplatným súdnym rozhodnutím v konaní
sp. zn. 14 Cb 399/01, v ktorom bola vzhľadom na všetky okolnosti uzavretia zmluvy
posúdená platnosť kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od neplatnosti ktorej si sťažovatelia
odvodzujú svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na .
O dovolaní sťažovateľov proti označenému rozsudku krajského súd rozhodol najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014, ktorým dovolanie sťažovateľov ako
nedôvodné zamietol a prisvedčil záverom krajského súdu o záväznosti posúdenia platnosti
kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, tak ako o tom bolo právoplatne rozhodnuté už v konaní
sp. zn. 14 Cb 399/01, bez možnosti revízie týchto záverov v napádanom konaní pri posúdení
prejudiciálnej otázky o platnosti, resp. neplatnosti tejto kúpnej zmluvy, okrem prípadu, ak
by tu boli nové skutočnosti, ktoré neboli známe v čase pôvodného konania vedeného pod sp.
zn. 14 Cb 399/01, pretože nastali až neskôr, avšak existenciu takýchto „nových
skutočností“, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu v pôvodnom konaní sp. zn. 14 Cb 399/01
vykonaného posúdenia platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, najvyšší súd nezistil.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú nesprávnosť a ústavnú
neudržateľnosť skutkových, ako aj právnych záverov najvyššieho súdu vyslovených
v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014, a to z dôvodu, že podľa nich sa najvyšší
súd odchýlil od svojho právneho názoru vysloveného vo svojom skoršom rozhodnutí v tejto
veci sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, ktorým zrušil prvé rozhodnutie krajského
súdu v tejto veci, a tiež z dôvodu, že podľa sťažovateľov najvyšší súd nezobral na zreteľ
materiálnu nevykonateľnosť iba formálne právoplatného rozhodnutia okresného súdu
sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 (v ktorom okresný súd dospel k záveru o platnosti
kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, pozn.), ktorá mala byť dôsledkom viacerých procesných,
ale aj vecných pochybení okresného súdu, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu
preskúmavajúcich postup okresného súdu v konaní sp. zn. 14 Cb 399/01. Sťažovatelia
v sťažnosti totiž uviedli, že existencia právoplatného, a teda zaväzujúceho a nemenného
rozhodnutia si vyžaduje, aby toto rozhodnutie bolo produktom spravodlivého súdneho
konania, a aby spĺňalo všetky zákonné znaky nielen formálne, ale aj materiálne
vykonateľného rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na neidentickosť
účastníkov konania vedeného okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 14 Cb 399/01 a konania
okresného súdu sp. zn. 5 C 209/07, a preto podľa nich nie je možné, aby závery o platnosti
kúpnej zmluvy vyslovené v konaní sp. zn. 14 Cb 399/01 boli automaticky záväzné aj
pre účastníkov konania vedeného pod sp. zn. 5 C 209/07. Okrem toho sťažovatelia ako
ďalší dôvod, kvôli ktorému podľa nich nie je právoplatné rozhodnutie okresného súdu
sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 právne záväzné na konanie vedené okresným súdom
pod sp. zn. 5 C 209/07, uviedli nejasnosť a nezrozumiteľnosť výroku rozsudku
sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003, pretože podľa ich názoru týmto výrokom
identifikovaná kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 neexistuje, pričom poukázali na v tomto
výroku uvedený, skorší dátum povolenia vkladu vlastníckeho práva na základe tejto kúpnej
zmluvy (22. august 1995), ako bol dátum uzavretia samotnej kúpnej zmluvy
(17. apríl 1997). Kvôli uvedeným nedostatkom vo formulácii výroku rozsudku okresného
súdu sp. zn. 14 Cb 399/01 z 26. marca 2003 podľa sťažovateľov tento nemôže byť záväzný
a nemenný, pretože z neho nevyplýva, resp. nie je v ňom jednoznačne identifikované,
o neplatnosti akého právneho úkonu sa konalo, a teda tento rozsudok je materiálne
nevykonateľný. Preto podľa sťažovateľov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 209/07
okresnému súdu nič nebránilo, aby ako prejudiciálnu otázku nanovo posúdil platnosť kúpnej
zmluvy zo 17. apríla 1997, z neplatnosti ktorej si odvodzovali vlastnícke právo k žalovaným
nehnuteľnostiam. Okrem toho sťažovatelia tiež dôvodia tým, že najvyšší súd ako
nové skutočnosti, ktoré neboli predmetom prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Cb 399/01, nezohľadnil neplatnosť uzavretej mandátnej zmluvy, na základe zmocnenia
ktorej v ich mene banka predala žalovanému v 1. rade sporné nehnuteľnosti vedené na
kúpnou zmluvou zo 17. apríla 1997, ktorej forma navyše podľa sťažovateľov tiež
nezodpovedala zákonným požiadavkám, aby pri predaji nehnuteľnosti boli prejavy vôle
účastníkov zmluvy na jednej listine alebo na viacerých listinách pevne spojených šnúrkou,
čo sa podľa sťažovateľov v danom prípade nepotvrdilo, keďže podľa vyjadrenia príslušného
katastrálneho úradu jednotlivé listy spornej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997 neboli pevne
zviazané šnúrkou, ale len zopnuté kovovou sponou, čo najvyšší súd podľa sťažovateľov tiež
nezohľadnil.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
«Porušovateľ napadnutým rozsudkom vo veci rozhodoval už druhýkrát, keď prvýkrát
rozhodol uznesením z 24. novembra 2011 sp. zn. 4 Cdo 22/2011 uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici v napadnutej, konanie zastavujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie z dôvodu, že v preskúmavanom konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f)
Napriek záverom, ktoré porušovateľ vyslovil vo svojom skoršom rozhodnutí
sp. zn. 4 Cdo 22/2011 z 24. novembra 2011, rozsudkom sp. zn. 4 Cdo/231/2013 600 zo dňa
24.06.2014 sa odchýlil od svojho právneho názoru a dovolanie sťažovateľov zamietol. ...
Právoplatnosť predpokladá existenciu spravodlivého súdneho konania a slúži
k naplneniu jeho cieľa. Porušenie základného práva na spravodlivý proces môže
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu znamenať neuplatnenie prekážky
rei iudicatae (neuplatnenie prekážky subjektívnej záväznosti rozsudku) z dôvodu nedostatku
materiálnej právoplatnosti, inak formálne právoplatného rozsudku. Tento princíp by mal
ovládať súdený prípad. ...
Sťažovatelia namietajú, že porušovateľ ako aj odvolací súd materiálne nevykonateľný
rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 14 Cb/399/01 136 zo dňa 26.03.2003, ktorý je
nevykonateľný pre jeho nezrozumiteľnosť a nejasnosť, resp. chybnosť označenia právneho
úkonu, nahradili za každú cenu výkladom tak, aby mohli formálne aplikovať ust. § 159
ods. 2 O. s. p. a tak potlačiť princíp základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
Porušovateľ taktiež nerešpektoval svoju predchádzajúcu judikatúru a povinnosť jej
presadzovania i napriek tomu, že ide o konštantnú judikatúru a nebolo potrebné sa od nej
odkloniť.
Porušovateľ sa pri uplatňovaní princípu zabezpečenia právnej istoty, resp. inštitútu
právoplatnosti dopustil prílišného formalizmu, na úkor poskytnutia spravodlivej
súdnej ochrany práv sťažovateľov. V konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod
sp. zn. 14 Cb 399/01 bol iný okruh účastníkov, aký je zistený v tomto konaní č. 5C
209/2007. (rozsudok NS SR 4 Cdol 19/2009).
Ak však súd koná s niekým, kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného
a rozhodnutého (a nejde pritom ani o subjekt, na ktorý je zákonom rozšírená subjektívna
hranica záväznosti súdneho rozhodnutia), môže si túto otázku posúdiť aj inak, teda výrok
právoplatného rozsudku preň v tomto prípade záväzný nebude.
Tento postulát podrobne ozrejmuje uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Cdo 133/2009 zo dňa 29.04.2010, ktoré uvádza: Subjektívne vymedzenie záväznosti
rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní musí rešpektovať
prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov (totožnosť
účastníkov nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach).
Na iné osoby než účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej
otázke, resp. ich právnych nástupcov, sa účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len
v tých prípadoch, kedy tak stanoví zákon.
Základným predpokladom pre uplatnenie účinkov právoplatnosti (t. j.
nezmeniteľnosti a záväznosti) je z hľadiska predmetného totožnosť účastníkov
právoplatne skončeného a novozačatého konania. Totožnosť účastníkov je rozhodujúca
nielen pre účinok záväznosti, ale i pre nezmeniteľnosť rozhodnutia. Výrazu „Je záväzný len
pre účastníkov konania“ preto v uvedenej súvislosti neprislúcha iný než tradičný význam
„prejavuje svoje účinky (pôsobí) len medzi účastníkmi konania“. ...
Treba skúmať, či výrok rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb/399/01 136
zo dňa 26.03.2003 spĺňa vyššie uvádzané kritériá, aby bola daná povinnosť sa týmto
rozhodnutím riadiť. ...
Výrok súdneho rozhodnutia musí byť formulovaný jasne, stručne, výstižne
a zrozumiteľne, teda tak, aby rešpektoval požiadavky potenciálnej materiálnej
vykonateľnosti tohto rozhodnutia. ...
V hodnotení výroku rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01 136
zo dňa 26.03.2003 môžeme tiež jednoznačne konštatovať, že z výroku tohto rozsudku nie je
možné dôvodiť, o neplatnosti akej kúpnej zmluvy bolo rozhodnuté. Z uvedeného výroku je
zrejmé, že určenie, že kúpna zmluva zo dňa 17.04.1997..., ktorej vklad povolil Katastrálny
úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec pod č. dňa 1995
s právnymi účinkami vkladu dňa 1995, je neplatná, je absurdné, nepresné,
a nekonkrétne, resp. zmätočné určenie neplatnosti právneho úkonu.
Žiadna kúpna zmluva zo dňa 17.04.1997 uzavretá medzi sťažovateľom
1 a sťažovateľom 2 ako kupujúcim a žalovaným 1/ ako záložným veriteľom, ktorej
predmetom sú nehnuteľnosti zapísané na k. ú. a obec Lučenec ako pozemky...,
ktorej vklad povolil Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec pod č.
s právnymi účinkami vkladu dňa 1995, totiž neexistuje!
Deň vkladu uvedený vo výroku rozsudku OS Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01 136 zo dňa
2003 je deň, kedy došlo k povoleniu vkladu záložnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná
takmer dva roky pred uzavretím kúpnej zmluvy. (17.04.1997 22.08.1995)! ...
Po skúmaní samotného písomného vyhotovenia právoplatného rozsudku Okresného
súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb/399/01 136 zo dňa 26.03.2003 je možné konštatovať, že
citovaný rozsudok po formálnej stránke nadobudol právoplatnosť, ale z hľadiska
materiálnej vykonateľnosti, pre nezrozumiteľnosť, pre nevýstižnosť, nespôsobuje následky. ...
Pre vyššie popísané nedostatky rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01 136
zo dňa 26.03.2003 nie je možné jednoznačne individualizovať. Podľa publikovanej
judikatúry nemožno z takéhoto výroku považovať za dôvodné, že bolo výrokom jasne,
výstižne a zrozumiteľne určené, ktorý právny úkon bol súdom považovaný za neplatný. ...
Žalobcovia preukázali, že záväznosť výroku rozsudku na účastníkov tohto konania
nie je daná aj z dôvodu zmeneného okruhu účastníkov, pričom nakoľko sa nejedná
o totožnosť účastníkov s pôvodným konaním, neuplatňujú sa voči týmto účastníkom účinky
právoplatnosti (t.j. nezmeniteľnosti a záväznosti) rozhodnutia. Ak teda súd koná s niekým,
kto nebol účastníkom konania právoplatne skončeného a rozhodnutého, môže si túto otázku
posúdiť aj inak, a teda výrok právoplatného rozsudku preň v tomto prípade nebude záväzný.
... zdôrazňujeme, že podstatným pre posúdenie platnosti kúpnej zmluvy je otázka
platnosti právneho úkonu, ktorým predávajúci mali splnomocniť záložného veriteľa
na uzatvorenie takéhoto úkonu, t.j. mandátnej zmluvy. Táto otázka rovnako však nebola
v predchádzajúcom konaní skúmaná. Žalobcovia v konaní preukázali, že plná moc, ktorú
žalobcovia 1/ a 2/ udelili súčasne s podpisom záložnej zmluvy záložnému veriteľovi formou
mandátnej zmluvy zo dňa 21.08.1995, je absolútne neplatným právnym úkonom a následne
trpí neplatnosťou aj scudzovacia zmluva, ktorou záložný veriteľ predal záloh tretej osobe.
V tejto súvislosti odkazujeme na rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1772/2004, ktorého právna
veta vychádza z právneho záveru, že udelenie plnej moci, ktorou záložný dlžník
splnomocňuje veriteľa na priamy predaj zálohu tretej osobe je neplatným právnym úkonom
podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko takýto právny úkon obchádza zákon, a teda
následne trpí neplatnosťou aj scudzovacia zmluva, ktorou záložný veriteľ predal záloh tretej
osobe. ...
Nakoľko záložný veriteľ predal založené nehnuteľnosti žalovaného bez vedomia
a súhlasu vlastníkov týchto nehnuteľností a to na základe neplatnej mandátnej zmluvy, je
zrejmé, že na základe takejto kúpnej zmluvy nemohol žalovaný nadobudnúť vlastnícke
právo. Pokiaľ kúpnu zmluvu uzatváral bez platného oprávnenia záložný veriteľ, tento ako
nevlastník nemohol previesť na žalovaného vlastnícke právo (v zmysle už citovanej zásady
„nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má"). ...
Je zrejmé a preukázané, že otázka platnosti, resp. neplatnosti mandátnej zmluvy
a najmä otázka platnosti splnomocnenia, v minulosti v predchádzajúcom konaní
č. 14 Cb 399/01 nebola vôbec napádaná, preto ide o novú skutočnosť, na ktorú
pri posudzovaní platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997 porušovateľ i odvolací súd mal
prihliadnuť. Nešlo o nový názor, nakoľko sťažovatelia v minulosti nežiadali
v predchádzajúcom konaní posudzovať otázku platnosti, resp. neplatnosti mandátnej
zmluvy. V predchádzajúcom konaní bola napádaná len otázka nedoručovania povinnej
výzvy, ktorá má predchádzať realizácií záložného práva. V predchádzajúcom konaní súd len
konštatoval, že nebolo povinnosťou záložného veriteľa doručovať výzvy podľa § 299 Obeh.
zák., nakoľko existovala mandátna zmluva. ...
Dojednanie mandátnej zmluvy uzavretej 21.08.1995 v tej časti, v ktorej sa
sťažovatelia vzdali vopred svojho práva spôsobilo celkovú neplatnosť tohto právneho úkonu
podľa § 39 Obč. zák., pre obchádzanie ust. § 574 ods. 2 Obč. zák. a taktiež neplatnosť
splnomocnenia, ktoré bolo súčasťou obsahu tejto mandátnej zmluvy. Žalobcovia túto
neplatnosť právneho úkonu žiadali posúdiť ako predbežnú otázku prvýkrát až v tomto
konaní a podrobne poukazovali na ustálenú judikatúru. ...
Sťažovatelia poukazujú na základný rozpor v úvahách porušovateľa a odvolacieho
súdu, nakoľko porušovateľ v zhode s odvolacím súdom vyslovil záver, že je v zmysle ust.
§ 159 ods. 3 O. s. p. viazaný záverom o (ne)platnosti kúpnej zmluvy, ktorý mal byť uvedený
v rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14Cb/399/01 136 zo dňa 26.03.2003,
ale zároveň skúmal platnosť kúpnej zmluvy avšak v rozpore s materiálnou pravdou
a so skutočnosťami, ktoré boli preukázateľne zistiteľné z listín, ktoré tvoria obsah súdneho
spisu, (najmä potvrdenie Správy katastra v Lučenci ohľadom obsahu listín založených
v spise správy katastra sp. zn. V 811/98).
Z listinného dôkazu, ktorým bolo potvrdenie Správy katastra v Lučenci bolo zrejmé,
že v zbierke listín a v spise správy katastra sp. zn. V 811/98 sa nachádzajú rovnopisy
napadnutej kúpnej zmluvy zo dňa 17.04.1997, ktoré sú spojené len kovovou sponou a nie sú
zošité. ...
... Ak správa katastra účastníkov nevyzvala na odstránenie tohto nedostatku zámenou
za nové vyhotovenia zmluvy, táto nečinnosť úradu nespôsobí konvalidáciu absolútnej
neplatnosti tohto právneho úkonu. Za toto pochybenie zodpovedajú vyhotovitelia zmluvy,
resp. jej účastníci.»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 231/2013 zo dňa
25.06.2014 o zamietnutí dovolania žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 17Co/366/2011 486 zo dňa 28.11.2012, ktorým odvolací súd
rozsudok okresného súdu Lučenec vo výroku, ktorým určil, že vlastníkmi nehnuteľností
zapísaných na LV , kat. úz. Lučenec rodinný dom... sú žalobcovia na 1/ a 2/ mieste
v podiele 1/1, zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, bolo porušené základné právo
sťažovateľov 1/ a 2/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve
na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, základné právo sťažovateľa
podľa čl. 20 ods. 1. Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve vlastniť majetok,
právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve
na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 4 Cdo 231/2013 zo dňa 25.06.2014 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 17Co/366/2011 486 zo dňa 28.11.2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
1.728,22 € a túto (správne má byť „ich“, pozn.) poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet
vedený...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 231/2013 z 25. júna 2014.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade navyše zastúpení
kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť
na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto v danej
veci ústavný súd rozhodoval o sťažovateľmi označených právach iba v súvislosti s v petite
sťažnosti označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, pričom tvrdenia o porušení ich práv aj
v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 366/2011 z 28. novembra
2012, ktoré sťažovatelia uvádzajú iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04,
III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
V súvislosti so sťažovateľmi napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v
prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k
porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Najvyšší súd k dovolacím námietkam sťažovateľov, ktoré sú v podstate identické
s ich námietkami, v konaní pred ústavným súdom zaujal k podstatnej časti napádaného
rozsudku takéto stanovisko:
«Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie
je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. ...
Žalobcovia inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci vyvodzovali z toho, že odvolací súd nesprávne vychádzal
z názoru, že zaoberaním sa otázkou neplatnosti kúpnej zmluvy by porušil viazanosť
právoplatným rozhodnutím súdu, uloženú v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p., v dôsledku
čoho je konanie postihnuté aj vadou podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. V tejto súvislosti
uviedli, že túto otázku si pre účely tohto konania ako predbežnú mal súd vyriešiť sám a to
„z dôvodu nedostatku materiálnej právoplatnosti inak formálne právoplatného rozsudku“.
S týmto názorom dovolateľov, však súhlasiť nemožno. ...
Podľa § 159 ods. 2 O. s. p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov
a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. ...
Rozsudok vyslovujúci, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, tvorí
pre adresátov tohto rozhodnutia označených v ustanovení § 159 ods. 2 O. s. p. prekážku
právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Účinky tohto právoplatného
rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané. Jeho výrok je tiež
záväzný pre súdy a iné štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú
právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym
rozhodnutím (por. Števček, Ficová akol., Občiansky súdny poriadok, Komentár, Praha
2009, str. 425). Z procesného hľadiska sú právoplatné súdne rozhodnutia záväzné ako
prejav autoritatívnej vôle súdu pri výkone súdnictva.
Žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie,
ktorým určil, či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, je týmto rozhodnutím
(jeho výrokom) viazaný, a preto sa nemôže v inom súdnom konaní úspešne domáhať toho
istého určenia, o ktorom už raz bolo právoplatne rozhodnuté. Ak by tak urobil, zastavením
takéhoto nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa
§ 159 ods. 3 O. s. p. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí,
že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu
hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom
skončeného konania) odvodzuje, súd je v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní
pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila
ako vec sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O. s. p. predstavuje totiž
vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2 druhá veta O. s. p. osobitnú procesnú úpravu). Súd
preto nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie vzťahu medzi
tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne
rozhodnuté.
Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen
judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z 29. apríla 2010
sp. zn. 1 Cdo 133/2009, uznesenie z 25. apríla 2012 sp. zn. 5 MCdo 16/2010), ale aj
judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
č. k. II. ÚS 349/09 36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu
prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako
aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa
§ 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu
v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši
otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.
Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne
skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto otázku je
nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo položená). So zreteľom
na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je
akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom
(ďalšom) konaní tých istých účastníkov vylúčené (neprípustné). ... Popretie prejudiciálnej
záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva
a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; zásada právnej istoty je
integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Aj Európsky súd pre ľudské práva
vo svojej judikatúre venuje ochrane stavu právnej istoty ako základnému aspektu právneho
štátu náležitú pozornosť. Vo veci Brumärescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999 ESLP
dospel k záveru, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež princíp právnej istoty.
Upresnil, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu právnej moci, teda konečnej
povahy súdnych rozhodnutí. Podľa tohto princípu žiadna zo strán nemá právo žiadať
preskúmanie právoplatného a vykonateľného rozsudku len za tým účelom, aby sa domohla
nového posúdenia veci a nového rozhodnutia. Prieskum sa nesmie stať maskovaným
odvolaním a púha skutočnosť, že môžu existovať dva rôzne pohľady na rovnakú záležitosť,
nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie veci. Od tohto princípu je možné sa
odchýliť len v prípade, že pre to existujú podstatné a naliehavé dôvody (por. Ryabykh proti
Rusku z 24. júla 2003, č. 52853/99, § 52). ...
... rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 26. marca 2003 sp. zn. 14 Cb 399/2001
bola žaloba žalobcov voči tam žalovaným 1/
a 2/ , o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
zo 17. apríla 1997, ktorou boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na žalovanú
, zamietnutá. Krajský súd v Banskej Bystrici v poradí druhým rozsudkom
z 28. novembra 2012 sp. zn. 17 Co 366/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej,
vyhovujúcej časti zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol, keď dospel k záveru, že výrok
rozsudku sp. zn. 14 Cb 399/2001 je preň záväzný.
Uvedený názor odvolacieho súdu je potrebné považovať za správny. V predmetnej
veci odvolací súd pri právnom posúdení veci vo vzťahu k rozhodnutiu Okresného súdu
Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 vychádzal z ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p., že výrok
právoplatného rozsudku, v ktorom bola riešená otázka platnosti kúpnej zmluvy
zo 17. apríla 1997, je vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/ ako účastníkov takého konania
záväzný a je preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva. Niet pochýb o tom, že
zmenený okruh účastníkov zakladá povinnosť súdu znovu vec posúdiť tiež z hľadiska
preukázaných tvrdení nových účastníkov (v prejednávanej veci žalovaný 2/), avšak
pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch pôvodných
účastníkov konania.
... Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom dovolateľov, podľa ktorého aplikácia
ustanovenia § 159 ods. 2 O. s. p. v prejednávanej veci neprichádza do úvahy z dôvodu, že
rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 je materiálne nevykonateľný
pre jeho nezrozumiteľnosť, pretože z petitu žaloby žalobcov a tiež z výroku uvedeného
rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že predmetom konania bola kúpna zmluva
zo 17. apríla 1997, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti vo výroku rozsudku presne
špecifikované, ku ktorým vlastnícke právo nadobudla , ktoré skutočnosti
dávajú dostatočne jasnú odpoveď na otázku, čo bolo predmetom konania a o čom súd
rozhodol.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu tiež v tom, že žalobcovia
v tomto konaní neuplatnili také nové skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné brať osobitný
zreteľ, a pre ktoré by výnimočne neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 159 ods. 2
O. s. p. vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/. Žalobcovia totiž v tomto konaní uplatňovali tie
isté argumenty, ktoré použili v pôvodnom konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,
a naviac len argumenty, ktoré v pôvodnom konaní nepovažovali za rozhodujúce, či potrebné
uviesť, príp. ich uviesť opomenuli, čo ich však nečiní novými skutočnosťami. Novou
skutočnosťou, na ktorú bol súd povinný v tomto konaní prihliadať bola skutočnosť, že
žalovaný 2/ nadobudol vlastníctvo k časti nehnuteľností ešte pred podpisom kúpnej zmluvy
zo 17. apríla 1997 vydržaním, s ktorou skutočnosťou sa vyporiadal už súd prvého stupňa,
v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa (jeho druhý výrok) nadobudol právoplatnosť
a nebol predmetom odvolacieho ani dovolacieho konania.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovia neopodstatnene napadli rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) a keďže neboli zistené ani iné vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov podľa § 243b ods. 1 O. s. p.
zamietol.»
Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní zaujal dostatočne jasné
a presvedčivé stanovisko k obdivom dovolacím námietkam sťažovateľov, ktorými sa snažili
poukázať na podľa nich nesprávne právne závery krajského súdu o záväznosti právoplatného
rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01 (v ktorom bola kúpna zmluva zo
17. apríla 1997 o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi sťažovateľmi ako
predávajúcimi, zastúpenými na základe mandátnej zmluvy bankou, a žalovaným v 1. rade
ako kupujúcim, kvalifikovaná ako platná, pozn.), pre zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v skúmanom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 366/2011 (okresným
súdom pod sp. zn. 5 C 209/07, pozn.), v ktorom sa sťažovatelia domáhali určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam scudzeným práve touto kúpnou zmluvou zo 17. apríla
1997, od údajnej neplatnosti ktorej si sťažovatelia toto svoje vlastnícke právo odvodzovali.
Sťažovatelia svojimi dovolacími námietkami zdôvodňovali argumenty, kvôli ktorým podľa
nich neprichádza do úvahy aplikovať právoplatné meritórne závery z konania vedeného pod
sp. zn. 14 Cb 399/01 na riešenie prejudiciálnej otázky aj v konaní sp. zn. 5 C 209/07, a to
z dôvodu podľa nich rozdielnosti účastníkov konania v oboch označených konaniach a tiež
z dôvodu nimi tvrdenej nejasnosti a nezrozumiteľnosti výroku právoplatného rozhodnutia
vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01.
Pokiaľ ide o prvú z námietok sťažovateľov, najvyšší súd konštatoval, že vzhľadom
na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01 boli riešené právne vzťahy medzi
sťažovateľmi, ktorí sa v procesnom postavení žalobcov domáhali určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy zo 17. apríla 1997, a medzi bankou ( , ktorá bola právnou
nástupkyňou , ktorá poskytla sťažovateľom úver a ktorá v mene
sťažovateľov uzavrela dotknutú kúpnu zmluvu, pozn.) ako žalovanou v 1. rade a
ako žalovanou v 2. rade, ktorá na základe predmetnej kúpnej zmluvy
od sťažovateľov zastúpených bankou dotknuté nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva, t. j.
vzhľadom na to, že sa riešili právne vzťahy medzi subjektmi, ktoré boli buď bezprostredne
(banka a ) alebo v zastúpení (sťažovatelia) účastníkmi kúpnej zmluvy
zo 17. apríla 1997, či už na strane predávajúcich (sťažovatelia a banka, ktorá ich
zastupovala), alebo na strane kupujúcich ( ), ako aj vzhľadom na to, že aj
predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C 209/07 je tiež spornosť
vzťahov medzi účastníkmi tej istej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, od údajnej neplatnosti
ktorej si sťažovatelia odvodzovali svoje vlastnícke právo k ňou scudzeným nehnuteľnostiam,
nemožno prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľov o neidentickosti účastníkov v obidvoch týchto
konaniach. Takáto argumentácia sťažovateľov neobstojí ani vo vzťahu k odlišnému
pomenovaniu banky v obidvoch zmieňovaných konaniach, pretože z titulu právneho
nástupníctva vstúpila do postavenia, a tým aj do právnych vzťahov
, takže ani z tohto hľadiska nie je možné konštatovať, že ide o odlišných
účastníkov oboch konaní. Okrem toho, pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade ( )
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 209/07, ktorý mal na základe darovania
nadobudnúť do vlastníctva časť žalovaných nehnuteľností scudzených kúpnou zmluvou
zo 17. apríla 1997, a to ešte v čase pred jej uzavretím, a ktorý na rozdiel od ostatných
účastníkov tohto konania nebol aj účastníkom skoršieho konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 14 Cb 399/01, najvyšší súd zdôraznil, že na rozdiel od ostatných účastníkov
konania sp. zn. 5 C 209/07, ktorí boli identickí s účastníkmi skoršieho konania vedeného
pod sp. zn. 14 Cb 399/01, došlo v konaní sp. zn. 5 C 209/07 o tohto účastníka konania
(žalovaného v 2. Rade ̶) k rozšíreniu okruhu účastníkov oproti ich okruhu
v skoršom konaní. Túto skutočnosť okresný súd aj krajský súd dôsledne zohľadnili tak, že
v jeho prípade neaplikovali zásadu záväznosti právoplatného skoršieho rozhodnutia
z konania sp. zn. 14 Cb 399/01, v ktorom tento subjekt účastníkom konania nebol, ale
v rámci dokazovania mu umožnili vyjadriť svoje stanovisko k predmetu konania, na základe
ktorého rozhodli, čím tieto súdy dali zadosť legitímnej požiadavke, že ak dôjde k zmene
okruhu účastníkov konania, zakladá to povinnosť súdu znovu vec posúdiť aj z hľadiska
tvrdení „tohto nového účastníka konania“, a to pri súčasnom rešpektovaní skoršieho
rozhodnutia upravujúceho vzťahy pôvodných účastníkov konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dopĺňa, že nie je možné prisvedčiť obrannej
argumentácii sťažovateľov, podľa ktorej ak dôjde k zmene okruhu účastníkov v konaní,
v ktorom vznikne prejudiciálna otázka, o ktorej už bolo právoplatne meritórne rozhodnuté
v inom skoršom konaní (ďalej len „skoršie konanie“), a to čo i len v pribudnutí jediného
subjektu oproti okruhu týchto účastníkov v skoršom konaní, malo by to mať za následok, že
súd pri posudzovaní prejudiciálnej otázky by nemal byť viazaný jej právoplatným
meritórnym posúdením zo skoršieho konania, ale túto prejudiciálnu otázku by mal mať
možnosť posúdiť opätovne a hoci aj odlišne od jej posúdenia v skoršom konaní. Stotožnenie
sa s takouto extenzívnou argumentáciou sťažovateľov by znamenalo popretie zásady
právneho štátu, imanentnou súčasťou ktorého je princíp právnej istoty vyjadrený vo viere
resp. v dôvere k záväznosti a nemennosti veci už právoplatne rozhodnutej, mimo riadny
inštančný rámec jej zákonom dovoleného prieskumu.
V súvislosti s druhou dovolacou námietkou sťažovateľov, v ktorej skumulovali všetky
dôvody, kvôli ktorým považujú právoplatné meritórne rozhodnutie v konaní sp. zn. 14 Cb
399/01 za nejasné a nezrozumiteľné (vo výroku nesprávne uvedený dátum povolenia vkladu
vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy, ktorý časovo predbieha dátum uzavretia
samotnej zmluvy; alebo nedostatok formy dotknutej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997, na
základe ktorej mal byť povolený vklad vlastníckeho práva aj napriek tomu, že nemala byť
zákonom predpokladaným spôsobom zviazaná šnúrkou; alebo nepreskúmanie platnosti aj
mandátnej zmluvy, na základe ktorej bola kúpna zmluva zo 17. apríla 1997 uzavretá, pozn.),
a teda podľa ich názoru nemajúce spôsobilosť zaväzovať súd aj v inom konaní pri
posudzovaní identickej otázky, t. j. otázky platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,
najvyšší súd podľa ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom argumentuje tým, že
všetky sťažovateľmi uvádzané skutočnosti týkajúce sa nedostatkov spornej kúpnej zmluvy
zo 17. apríla 1997, kvôli ktorým spochybňujú závery rozhodnutia okresného súdu vo veci
sp. zn. 14 Cb 399/01, resp. ho nepovažujú za záväzné pre riešenie prejudiciálnej otázky (o
platnosti kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
5 C 209/07, sú skutočnosťami, ktoré nie sú nové, resp. také, ktoré by nastali až po
právoplatnom rozhodnutí vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01, kvôli ktorým by nebolo možné na
nich prihliadať už v tomto konaní. A contrario, ide o skutočnosti, ktoré boli alebo mohli byť
sťažovateľom známe už v priebehu konania sp. zn. 14 Cb 399/01, ktorého predmetom bolo
posúdenie platnosti označenej kúpnej zmluvy, a teda ktoré sťažovatelia, navyše aj
kvalifikovane právne zastúpení, mali a mohli uplatniť, resp. sa ich dovolávať už v tomto
konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 14 Cb 399/01. V tejto súvislosti najvyšší súd
tiež podotkol, že na uvedenom nič nemení ani to, že tieto skutočnosti sťažovatelia v skoršom
konaní nepovažovali za potrebné uviesť alebo ich uviesť opomenuli, čo však nemá za
následok, žeby sa tieto už skôr známe skutočnosti mohli považovať za skutočnosti nové,
kvôli ktorým by bolo potrebné vecne revidovať rozhodnutie sp. zn. 14 Cb 399/01.
Na margo uvedeného ústavný súd podotýka, že je neprípustné a v rozpore
s princípom právnej istoty, aby sa pomimo riadneho zákonného inštančného postupu
prieskumu súdnych rozhodnutí, v konaní neúspešný účastník domáhal zjednania nápravy či
už svojich vlastných pochybení (napr. že v konaní, či už nevedomky neuviedol alebo
opomenul uviesť argumenty, ktoré mu v tom čase boli alebo mohli byť známe) alebo
pochybení konajúceho súdu (napr. chyby vo vyhotovení rozhodnutia), a to podaním novej
žaloby s identickým predmetom konania s cieľom revidovať skoršie rozhodnutie v tejto veci.
Inými slovami, nová žaloba s identickým predmetom konania, o ktorom už bolo meritórne
právoplatne rozhodnuté v inom konaní, nemôže byť „maskovaným odvolaním“ a ani
samotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj
iný pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto
veci, pretože aj tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol byť predmetom
prieskumu v rámci už právoplatne skončeného konania, takže ako to uviedol aj najvyšší súd,
z tohto pohľadu ani „... nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec
správne alebo nesprávne právne posúdil...“.
V danom prípade majú sťažovatelia podľa ústavného súdu snahu dosiahnuť zjednanie
nápravy, či už svojich vlastných pochybení v právoplatne skončenom konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 399/01 alebo pochybení samotného okresného súdu
v tomto konaní, iniciovaním nového súdneho konania v tej istej veci, do ktorého sa snažia
tieto pochybenia z už právoplatne skončeného konania vpašovať, a tak dosiahnuť ich
konvalidáciu, avšak priestor na pozitívnu odozvu týchto ich snáh na odstránenie, resp.
nápravu týchto pochybení bolo možné zjednať či už v okresnému súdu inštančne
nadriadenom konaní (odvolacie konania a dovolacie konanie) alebo prípadným prieskumom
právoplatného rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 14 Cb 399/01 prostredníctvom
ústavného súdu, nie však v novom súdnom konaní o tej istej veci.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že závery najvyššieho súdu
v sťažovateľmi napádanom rozhodnutí sú ústavne udržateľné a podľa ústavného súdu im
nemožno vyčítať rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok
jeho arbitrárnosť, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní
ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľom úhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015