Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)5e8/382818.cbba46.pdf
PDF · 158.99 KB
No categories available
4Cdo/22/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 22//2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ F. S., bývajúceho
vo V., 2/ G. S., bývajúcej vo V., obaja zastúpení JUDr. J. P., advokátom v D., proti
ţalovaným 1/ M. S., so sídlom v M., 2/ L. Ž., bývajúcemu v L., o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 5 C 209/2007,
v konaní o dovolaní ţalobcov proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. mája
2010 sp. zn. 17 Co 7/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 10. mája 2010 sp. zn. 17 Co 7/2010 v napadnutej, konanie zastavujúcej časti z r u š u j e
a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Lučenec 19. decembra 2007 sa ţalobcovia
domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ku ktorým mala nadobudnúť
vlastníctvo ţalovaná 1/ na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy zo 17. apríla 1997,
uzavretej medzi ţalobcami ako predávajúcimi v zastúpení P., a.s. a ţalovanou 1/ ako
kupujúcou a P., a.s. ako záloţným veriteľom (ďalej len „kúpna zmluva“). Neplatnosť kúpnej
zmluvy videli najmä v jej rozpore s § 299 Obchodného zákonníka a v rozpore so záloţnou
zmluvou z 21. augusta 1995, ktorú uzavreli s P., a.s. za účelom zabezpečenia jej pohľadávky
(ďalej len „záloţná zmluva“).
Okresný súd Lučenec rozsudkom z 26. októbra 2009 č.k. 5 C 209/2007-305 v spojení
s opravným uznesením z 12. januára 2010 č.k. 5 C 209/2007-338 určil, ţe vlastníkmi
nehnuteľností zapísaných na ţalovanú 1/ na LV č. X., rodinný dom, súp.č. X. na KN parc.č.
2
X. spolu s KN parc. č. X., zastavaná plocha o výmere X. m, rodinný dom súp. č. X.
2
postavený na KN parc.č. X. spolu s KN parc. č. X., zastavaná plocha o výmere X. m, KN
2
parc.č. X., zastavaná plocha o výmere X. ma KN parc. č. X., zastavaná plocha o výmere X.
2
m(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) sú ţalobcovia v podiele 1/1. Ţalobu proti ţalovanému
2/ o určenie, ţe ţalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností zapísanými na LV č. X., radová garáţ
2
súp.č. X., postavená na parc. č. X. spolu s KN parc. č. X. o výmere X. m(ďalej len „ostatné
nehnuteľnosti“) v podiele 1/1 zamietol. Ţalovanú 1/ zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobcom
náhradu trov konania v sume 16 580,42 Eur na účet ich právneho zástupcu a štátu náhradu
trov konania v sume 179,09 Eur na účet Okresného súdu Lučenec, všetko v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení
svojho rozhodnutia okrem výpočtu vykonaného dokazovania vo veci samej (bez uvedenia
záveru, ku ktorému na jeho základe dospel) sa zaoberal osobitne otázkou, či prejednaniu veci
nebráni prekáţka právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), a to rozsudok Okresného súdu
Lučenec z 26. marca 2003 č.k. 14 Cb 399/2001-136, ktorý nadobudol právoplatnosť
24. marca 2004 (ďalej len „právoplatný rozsudok“), ktorým súd zamietol ţalobu ţalobcov
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy v konaní proti ţalovaným 1/ U., a.s. (právnej nástupkyni
P., a.s.) a 2/ M. S.. Dospel pritom k záveru, ţe existencia tejto prekáţky v konaní daná nie je.
Svoj záver odôvodnil tým, ţe v konaní o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako
i v konaní o určení neplatnosti právnych úkonov týkajúcich sa zmien vlastníckych práv
k nehnuteľnostiam je potrebné, aby rozsudok, najmä jeho výrok predstavoval vkladu schopnú
listinu, t.j., aby nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, vrátane právnych úkonov
týkajúcich sa nehnuteľností boli označené tak, aby na základe rozsudku mohli byť vykonané
príslušné zmeny vlastníckych vzťahov v evidencii nehnuteľností. Dospel k názoru, ţe
právoplatný rozsudok takéto vlastnosti nemá, pretoţe v jeho výroku zo šiestich znakov
identifikujúcich kúpnu zmluvu boli správne označené len čísla parciel, ich výmery a dátum
uzavretia kúpnej zmluvy. Nesprávne bol označený okruh účastníkov na strane predávajúcich
(ţalobcom 1/), číslo rozhodnutia Správy katastra nehnuteľností Lučenec o povolení vkladu
(rozhodnutie sa netýkalo povolenia vkladu kúpnej zmluvy, ale vkladu záloţnej zmluvy)
a nesprávny bol aj údaj o právnych účinkoch vkladu. Z týchto dôvodov právoplatný rozsudok
(zamietajúci ţalobu o určenie neplatnosti zmluvy – pozn. dovolacieho súdu) nepovaţoval za
vkladu schopnú listinu a za rozhodnutie, ktoré by vyvolávalo právne účinky a bolo záväzné
pre orgány.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej 1/ uznesením z 10. mája 2010
sp. zn. 17 Co 7/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením
vo výroku, ktorým súd ţalobe vyhovel a určil, ţe vlastníkmi sporných nehnuteľností sú
ţalobcovia, zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Výroky o povinnosti ţalovanej 1/ nahradiť
ţalobcom a štátu trovy konania zrušil a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Proti výroku o zamietnutí ţaloby vo vzťahu k ţalovanému 2/ odvolanie podané
nebolo, preto v tejto časti nadobudlo rozhodnutie právoplatnosť. Krajský súd na rozdiel
od súdu prvého stupňa dospel k názoru, ţe právoplatný rozsudok Okresného súdu Lučenec
sp. zn. 14 Cb 399/2001 bráni prejednaniu veci v tomto konaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil
§ 159 ods. 3 O.s.p. a § 103 O.s.p. Uviedol, ţe Okresný súd Lučenec uţ v skončenom konaní
14 Cb 399/2001 rozsudkom zamietol ţalobu ţalobcov, ktorou sa domáhali posúdenia
rovnakej skutkovej a právnej otázky, i keď odlišne formulovaným petitom, a to určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej došlo k prevodu sporných nehnuteľností, keď
mal za to, ţe P., a.s. ako záloţný veriteľ pri realizácii záloţného práva postupovala v súlade so
zákonom a nezistil ani rozpor s dobrými mravmi. Poukázal na to, ţe tento rozsudok bol
potvrdený odvolacím súdom a stal sa právoplatným a dovolacím súdom bolo mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
zamietnuté. Podľa názoru krajského súdu, podstatou oboch súdnych sporov je posúdenie, či sa
ţalovaná 1/ stala vlastníkom sporných nehnuteľností titulom kúpnej zmluvy. Uviedol, ţe nie
je podstatné, ţe v skoršom konaní vystupovala ako účastník aj U., a.s. a v tomto konaní okrem
ţalovanej 1/ aj ţalovaný 2/, keďţe pre záver o existencii prekáţky res iudicata o tom istom
predmete konania, medzi tými istými účastníkmi je rozhodujúce, ţe ţalobcovia a ţalovaná 1/
boli účastníkmi oboch konaní.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali dovolanie ţalobcovia s poukazom
na ustanovenie § 237 ods. 1 O.s.p., § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.
a § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navrhli napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. Podľa ich názoru v posudzovanom prípade nie je daná prekáţka
res iudicata, pretoţe nejde ani o totoţnosť účastníkov, ani o totoţnosť veci. Zdôraznili, ţe
v tomto konaní sa posudzuje otázka vlastníckeho práva a v skoršom konaní sa posudzovala
otázka platnosti kúpnej zmluvy. Tým, ţe súd meritórne o ich ţalobe nerozhodol, porušil ich
právo garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odňal im moţnosť konať
pred súdom. Okrem toho mali za to, ţe výrok právoplatného rozsudku je nevykonateľný,
pretoţe kúpna zmluva, tak ako bola vo výroku právoplatného rozsudku špecifikovaná
(nesprávnym označením účastníkov, číslom vkladu a právnymi účinkami vkladu) neexistuje,
a preto takéto rozhodnutie je bez akýchkoľvek právnych účinkov a súdy ním nemôţu byť
viazané. Podľa ich názoru odvolací súd vec nesprávne právne posúdil tým, ţe nesprávne
subsumoval zistený skutkový stav pod § 159 ods. 3 O.s.p. Zastavením konania im odňal
moţnosť konať pred súdom a znemoţnil im dosiahnuť súdnu ochranu vo forme meritórneho
rozhodnutia.
Ţalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu sa stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu.
Navrhla dovolanie ţalobcov odmietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 237
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1,2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie ţalobcov je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného
dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie
odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
So zreteľom na obsah dovolania a tieţ s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1
O.s.p., dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom
(§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.).
Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu
právny poriadok priznáva.
Za takýto postup, odnímajúci účastníkovi konania moţnosť pred súdom konať
a zakladajúci prípustnosť dovolania treba povaţovať aj zastavenie konania pre nedostatok
procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti
nedostatkom podmienky konania netrpí.
Pri posudzovaní dovolania v preskúmavanej veci je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzovali ţalobcovia z toho, ţe krajský súd im svojim
rozhodnutím odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe konanie zastavil, keď dospel k záveru,
ţe prejednaniu veci bráni prekáţka veci rozhodnutej (res iudicata).
Dovolací súd námietku ţalobcov uvedenú v dovolaní povaţuje za opodstatnenú.
Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3
O.s.p.). V zmysle § 103 O.s.p., súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 veta
prvá O.s.p. platí, ţe ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť,
súd konanie zastaví.
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O totoţnosť veci ide vtedy, ak je daná totoţnosť účastníkov konania a predmetu konania
vyplývajúceho z rovnakých skutkových dôvodov a ak ide o to isté plnenie (petit), o ktorom uţ
bolo právoplatne rozhodnuté. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom
konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní
ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto
v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné
postavenie ţalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania (či uţ z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie). Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci
právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej,
ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj
vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní
posúdený nesprávne alebo neúplne (a tieţ inak).
Pri riešení otázky, či právoplatný rozsudok v konaní sp. zn. 14 Cb 399/2001 bránil
konaniu v tejto veci, bolo potrebné vziať na zreteľ, ţe v konaní vedenom na Okresnom súde
Lučenec pod sp. zn. 14 Cb 399/2001 išlo „iba“ o ţalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
zo 17. apríla 1997. Okresný súd Lučenec rozsudkom túto ţalobu zamietol a na odvolanie
ţalobcov odvolací súd jeho rozsudok potvrdil. Okresný aj krajský súd dospeli k záveru, ţe
ţalovaná banka postupovala pri realizácii záloţného práva, zriadeného za účelom
zabezpečenia svojej pohľadávky (úveru, poskytnutého ţalobcom), v zmysle podmienok
dohodnutých v záloţnej zmluve, ktorý postup jej umoţňovala mandátna zmluva, uzatvorená
21. augusta 1995, ktorou ţalobcovia splnomocnili banku, podpísať v ich mene kúpnu zmluvu
a predloţiť príslušnej správe katastra návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. Na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, ţe kúpna zmluva
zo 17. apríla 1997 je platná a preto ţalobu ako bezdôvodnú zamietli. Nezistili ani namietaný
rozpor s dobrými mravmi pri realizácii záloţného práva, keďţe nehnuteľnosti boli odpredané
v trhovej cene, stanovenej znalcom a nedošlo tým k poškodeniu ţalobcov ako záloţných
dlţníkov. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor
Slovenskej republiky, ktoré dovolanie bolo dovolacím súdom zamietnuté ako nedôvodné
a rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu tak zostalo právoplatné
dňom 24. marca 2004.
Ako bolo vyššie uvedené, za tú istú vec v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. treba v inom
konaní povaţovať ten istý nárok, o ktorom sa uţ právoplatne rozhodlo, ak sa opiera o ten istý
právny dôvod vyplývajúci z totoţného skutkového stavu. V danom prípade predmetom sporu
je určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktorý nárok (predmet konania) je iným
nárokom (predmetom konania) ako je určenie neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy),
v ktorom konaní sa (spravidla) posudzujú iné otázky ako v konaní o určení vlastníckeho
práva, resp. sa posudzujú len namietané dôvody neplatnosti určitého právneho úkonu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe ţalobou na určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy sa priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu
(vlastníctva). Ani prípadné určenie neplatnosti zmluvy, resp. zamietnutie ţaloby ešte nemusí
znamenať, ţe účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť, resp.
ţe nie je nositeľom práva, ktoré mu v dôsledku zmluvy zaniklo, pretoţe právo mu mohlo
zaniknúť, resp. ho mohol nadobudnúť aj neskôr na základe inej právnej skutočnosti. Ak súd
právoplatne rozhodne o tom, ţe určitá zmluva (kúpna zmluva o prevode nehnuteľností) je
platná alebo neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa spravidla neriešia všetky
otázky, aké by sa riešili v spore o určenie vlastníckeho práva, predovšetkým s konečnou
platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí. Vlastníkom nemusí byť osoba, ktorá bola
predávajúcim podľa kúpnej zmluvy, pretoţe za určitých podmienok mohlo dôjsť k zmene
v osobe vlastníka a to prípadne ešte skôr, neţ bola posudzovaná kúpna zmluva uzatvorená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe určenie vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam doteraz nebolo predmetom súdneho konania. Z obsahu spisu
ako i z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. 14 Cb 399/2001 síce vyplýva, ţe
medzi ţalobcami a ţalovanou 1/ prebiehalo v minulosti súdne konanie týkajúce sa sporných
nehnuteľností, avšak v tomto konaní sa súd zaoberal iba otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy,
nie aj otázkou určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Pre toto určenie, je
(vzhľadom na v ţalobe namietané dôvody) právna otázka platnosti kúpnej zmluvy „len“
otázkou prejudiciálnou (predbeţnou) vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu
(vlastníctva). Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, ţe
v prípadoch, keď určitá otázka (platnosť zmluvy), ktorá pre iné konanie tvorí otázku
prejudiciálnu, uţ bola právoplatne rozhodnutá a vyriešená priamo vo výroku rozhodnutia, si
súd uţ túto otázku nemôţe (pokiaľ nejde o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného
konania a došlo k nim neskôr) predbeţne posúdiť inak, pretoţe výrok takéhoto právoplatného
rozsudku je preň záväzný a musí z neho vychádzať. Súd nemôţe v takomto prípade
vychádzať z iného záveru o existencii alebo neexistencii nároku medzi tými istými
účastníkmi, a túto otázku nemôţe sám v inom konaní znova posudzovať ani ako otázku
predbeţnú.
Najvyšší súd Slovensekj republiky tu poukazuje aj na rozhodnutie NS ČR
33 Cdo 666/2007, podľa ktorého, „Ak moţno ţalovať o určenie práva alebo právneho vzťahu,
nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, ktorá sa tohto práva alebo
právneho vzťahu týka; tomu musí zodpovedať výrok. Právna otázka (platnosť zmluvy),
o ktorej je v skutočnosti rozhodované, tak síce získava povahu otázky predbeţnej vo vzťahu
k existencii práva alebo právneho vzťahu (vlastníctva), moţno však vyvodzovať, ţe je riešená
priamo vo výroku rozhodnutia. Ţalujúca strana ju totiţ nepriamo (podmienené právnym
záujmom) spravila predmetom určovacej ţaloby. V takom prípade je riešenie predbeţnej
otázky záväzné pre ďalšie spory, resp. súd z neho vychádza.“
V ďalšom konaní preto bude úlohou odvolacieho súdu sa zaoberať vecou samou, to je
určením vlastníckeho práva ţalobcov a posúdiť, či rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne
správne, či ţalobcovia sú, alebo nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností na základe
zisteného skutkového stavu, pričom sa najskôr musí vysporiadať s otázkou viazanosti súdu
právoplatným rozsudkom, v ktorom bolo rozhodované o (ne)platnosti kúpnej zmluvy, pretoţe
v tomto konaní je otázka platnosti kúpnej zmluvy otázkou prejudiciálnou.
Skutočnosť, ţe v preskúmavanom konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/
O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne.
Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová