Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 7/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom

JUDr. Petrom Rakom, Masarykova 13, Prešov, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , a 2 a a 2 Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 28. mája 2014,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. , ,

, , z 27. apríla 2015 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a 2

a a 2 (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 28. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. , , , ,

z 27. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. septembra 2016

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“ spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalovaná bola

účastníčkou napadnutého konania vedeného pred okresným súdom, predmetom ktorého bol

nárok žalobcu na zaplatenie sumy 5 990,70 € s príslušenstvom z titulu neuhradenej časti

fakturovanej sumy za dodané stavebné a rekonštrukčné práce. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 28. mája 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení

s doplňacím rozsudkom z 21. júla 2014 a opravným uznesením z 21. júla 2014 zaviazal

sťažovateľku zaplatiť žalobcovi 5 388,70 € s 9,5 % úrokom z omeškania od 28. augusta

2011 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a súčasne zaviazal sťažovateľku

na náhradu trov konania. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým

rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom tak,

že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 5 388,70 € s 9,5 % úrokom z omeškania

od 28. augusta 2011 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku

na náhradu trov konania. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka

dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol.

3. Sťažovateľka tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami boli porušené jej označené

práva podľa a dohovoru, a v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentuje:

«... Počas celého konania pred súdom som poukazovala na to, že zo strany žalobcu

boli porušené moje práva spotrebiteľa.

Súdy sa vôbec nevyporiadali s mojim postavením spotrebiteľa (dokonca v rozhodnutí

súdu prvej inštancie moje postavenie spotrebiteľa ani nie je konštatované) a porušením

mojich spotrebiteľských práv a klamlivým konaním žalobcu, ktoré som podrobne uviedla

vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach, v ktorých som uviedla aj podrobnú judikatúru

a príslušné právne predpisy.

2

Súdy mi nikdy nezdôvodnili, prečo má žalobca právo na zaplatenie práce naviac, keď

mi ich neoznámil písomne, čo zákon bezpodmienečne požaduje.

Súdy sa pri veci ochrany spotrebiteľa bez dôvodu priklonili na stranu tvrdení žalobcu

a teda svojim rozhodnutím ešte viac ochránili postavenie „silnejšieho“, pričom samotný

krajský súd konštatuje, že mi patrí postavenie spotrebiteľa, keď moje odvolanie voči

súdnemu poplatku bolo dôvodné, s tým, že... som oslobodená od súdneho poplatku.

... Ako účastníkovi konania sa mi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

keď napr. v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy výsluchom 4 svedkov

a to svedok , pričom súd sa v konečnom

rozhodnutí vyporiadal len so svedkom p. navrhnutým žalobcom a jeho

svedeckou výpoveďou. Na výpoveďou mnou navrhovaných svedkov sa súd nezaoberal,

s nimi tvrdenými skutočnosťami sa nevyporiadal a ani to nijako neodôvodnil.

V súdnom konaní, tak súd prvej inštancie ako aj odvolací sa vôbec mojimi

argumentmi nezaoberali a plne sa stotožnili iba s tvrdeniami žalobcu, ktoré však nijako

nepreukázal. Takéto konanie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu považujem

za porušenie mojich práv na súdnu ochranu a odňatie možnosti konať pred súdom.

... Mám za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil len výsluch

žalobcu, s jeho názorom sa stotožnil, pričom nevyhodnotil ďalšie vykonané dokazovanie

a zreteľne nevysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a čím preukázané a ktoré

nie.

Nie je možné, aby súd konštatoval, že nedošlo k uzatvoreniu ústnej dohody

o rekonštrukcii dvoch kúpeľní za sumu 2.500 Eur bez toho, aby svoje konštatovanie náležite

neodôvodnil a mal za dostatočne preukázané z akých dôkazov vychádzal.

Mám za to, že súdy v tomto konaní porušili moje právo na súdnu ochranu, rozhodli

arbitrárne, keď svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodnili, náležite sa nevyrovnali s mojimi

argumentmi, bez akéhokoľvek zdôvodnenia svoju argumentáciu opreli výlučne o tvrdenia

žalobcu a navyše tak podstatnou otázkou porušenia mojich práv ako spotrebiteľa sa

v rozhodnutí vôbec nezaoberal.

V prípade ochrany spotrebiteľa, teda mňa ako slabšej strany, dokonca súd prvej

inštancie a zároveň následne aj odvolací súd neprihliadol na zákonné ustanovenie § 54

... a dokonca svoje rozhodnutie odklonil od rozhodovacej praxe

všeobecných súdov, ktoré sa v prípade ochrany spotrebiteľa aj skutočne prikláňajú

v pochybnostiach výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je jednoznačne

porušením môjho základného práva na súdnu ochranu...

Tieto vyššie uvedené argumenty som uviedla aj v odvolaní proti Rozsudku súdu prvej

inštancie, avšak Krajský súd sa mojimi argumentmi vôbec nezaoberal.

Tieto vyššie uvedené argumenty som uviedla aj v dovolaní, pričom dovolací súd

dovolanie odmietol s odôvodnení, že podané dovolanie je procesne neprípustné.

Súdny prvej aj druhej inštancie svojim postupom legitimizovali nečestné

a zavrhnutiahodné správanie sa zhotoviteľa, ktorý bez platného podnikateľského

oprávnenia, bez písomného potvrdenia o prevzatí objednávky, bez písomnej dohody

so mnou a bez písomného upozornenia na práce, naviac, si navýšil odmenu diela na základe

znaleckého posudku, ktorý ohodnocuje úplné iné stavby.

... Napadnuté rozhodnutie a tiež jemu predchádzajúce rozhodnutia sú podľa mňa

svojvoľné.

... Za porušenie mojich práv považujem najmä aj skutočnosť, že príslušné orgány

rozhodli vo veci bez znalosti skutkového stavu, resp. svoje rozhodnutie založili len

na základe tvrdení žalobcu, pričom s mojimi argumenty sa vôbec nevyporiadali.

... Neústavnými rozhodnutiami súdov som aj prišla o majetok, keďže nezákonným

rozhodnutím mi bolo odňaté moje právo na zveľadenie a zväčšenie môjho majetku

a dôchodku a primerané hmotné zabezpečenie, keďže som bola súdom zaviazaná vyplatiť

všetky svoje úspory a požičať si finančné prostriedky a zaplatiť žalobcovi tak obrovskú

sumu za práce na 2 kúpeľniach.

... Vzhľadom na okolnosti tejto veci nie je možné považovať postup a rozhodovanie

súdov za poskytnutie dostatočne účinného prostriedku nápravy, keď sa všetky orgány

odmietli zaoberať podstatnými argumentmi vo veci a súdy rozhodli len na základe tvrdenia

žalobcu».

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom rozhodol o porušení jej v záhlaví označených práv podľa

a dohovoru napadnutými rozhodnutiami, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a veci

vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke úhradu trov konania.

4

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby

podľa proti rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne

založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j.

či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku

chránené práva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená,

že ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe

významná, lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo

rámec všeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci

prehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ich

judikatúru ().

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základných práv

podľa , a 2 a a 2 a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. mája 2014,

rozsudkom krajského súdu sp. zn. , , ,

, z 27. apríla 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. septembra 2016.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa

občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti

na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Podľa každý, kto je v hmotnej núdzi,

má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných

podmienok. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Podľa čl. 13 dohovoru

každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne

prostriedky nápravy pred národným orgánom...

II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu

6

10. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu, keďže právomoc

rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním údajne mali byť porušené, mal v rámci

riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom podanie

odvolania sťažovateľka aj využila, hoci s nie priaznivým výsledkom. Sťažnosť bola preto

v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

a rozhodnutie podľa (, ).

II.2 K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

12. Podstatou sťažnosti je námietka nesprávnych právnych záverov konajúcich

súdov, ktoré sú podľa sťažovateľky arbitrárne a svojvoľné, námietka nedostatočného

odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, v ktorých sa konajúce súdy nevysporiadali

s podstatnou argumentáciou sťažovateľky, a tým jej odňali možnosť konať pred súdom ako

aj prístup k súdnej ochrane.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

14. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(mutatis mutandis napr. , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (, , ).

15. Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie je zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,

ale aj rozsudok okresného súdu, ktorý krajský súd potvrdil ako vecne správny. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

8

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

16. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k námietkam

sťažovateľky predovšetkým uviedol:

„Medzi účastníkmi je sporná výška ceny diela, ktoré bolo žalobcom vykonané

so začatím prác 09.04.2011 a jeho ukončením v polovici augusta 2011. Žalobca túto cenu

určil vo výške 7.999,70 Eur a s takto určenej ceny diela odpočítal čiastku 2.000,- Eur, ktorú

mu vyplatila žalovaná v priebehu vykonávania diela.

Pokiaľ ide o cenu diela, medzi účastníkmi je rozpor, či táto bola určená, dojednaná

pevnou sumou 2.500,- Eur, ako to tvrdí žalovaná, resp. nebola dojednaná pevnou cenou,

ani odhadom, ale po vyhotovení diela ako to tvrdí žalobca. Medzi účastníkmi bola

uzatvorená ústna dohoda o dielo a pokiaľ ide o dojednanú cenu diela, žalovaná okrem

svojho tvrdenia nepredložila žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátila tvrdenia žalobcu, že k

dojednaniu ceny nedošlo vopred, ale bola stanovená až po vyhotovení diela, tak ako

postupoval žalobca. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, a to jednak z prednesov

účastníkov, ako aj svedeckých výpovedí svedka , ktorý pracoval

spoločne so žalobcom na tomto diele, že k dohode o cene diela vopred nedošlo, čomu svedčí

aj tá skutočnosť, že rozsah prác oproti pôvodnej dohode sa strojnásobil v priebehu

vykonávaní diela pre neočakávané závady, ako napríklad krivé steny so starými,

niekoľkonásobnými nátermi, s potrebou steny vyrovnať, vystierkovať, vyčistiť, úpravy

starého komína na mozaikovú stenu, vyrovnávanie podláh, odstránenie škárovacej pasty po

zásahu žalovanej, spevnenie stropu, úpravy stien v priestore kde prechádzalo potrubie

kúrenia, vody a kanalizácie, elektroinštalačné, kanalizačné a vodoinštalačné práce naviac.

Ďalej svedčí tomu aj skutočnosť, že žalovaná nemala vyhotovený rozpočet na vykonanie

tohto diela a ani ho neodsúhlasovala pred začatím týchto prác so žalobcom a postup prác

nasledoval podľa jej požiadaviek s tým, že žalobcom bola upozornená na ďalšie náklady

týchto prác, resp. zvýšenú finančnú náročnosť za prácnejšie práce, resp. nevhodnosť alebo

nemožnosť vykonania postupov podľa jej pokynov. Z tohto dôvodu súd neuveril tvrdeniam

žalobkyne, že so žalobcom si dohodla cenu vykonaných prác vopred vo výške 2.500,- Eur a

z toho dôvodu odmieta uhradiť ďalšiu zvýšenú cenu diela. Ako sám žalobca uviedol,

pôvodne rozsah prác bol dohodnutý v menšej miere a tento sa v priebehu výkonu prác zvýšil

o trojnásobok, v dôsledku čoho sa aj zvýšili náklady ceny diela, pričom žalovanú výslovne

upozornil na tieto zvýšené náklady. Predmetom diela bola rekonštrukcia a postavenie

dvoch kúpeľní na prízemí a prvom poschodí a ďalšie rekonštrukčné práce, súvisiace s týmto

dielom. Ako súd vyššie uviedol, k platnosti zmluvy o dielo sa nevyžaduje dohoda o výške

ceny, zmluvné strany sa môžu dohodnúť na postupe, na základe ktorého sa určí cena diela,

resp. cenu môžu dojednať dodatočne aj po vykonaní diela. Podľa § 634 ods. 1 ak výška ceny

nie je dojednaná zmluvou alebo ustanovená osobitnými predpismi, treba poskytnúť

primeranú cenu. Za týmto účelom súd nariadil znalecké dokazovanie, v rámci ktorého

znalkyňa vyčíslila primeranú cenu diela vo výške 8.080,- Eur, t. j. o

90,- Eur vyššiu ako si vyúčtoval žalobca ako cenu obvyklú, platnú v dobe uzatvárania

zmluvy za porovnateľné dielo. Znalkyňa sa aj vyjadrila k znaleckému posudku, ktorý si dala

vyhotoviť samotná žalovaná a zdôvodnila rozdiely, ktoré vznikli

medzi jej znaleckým posudkom a porovnávaným posudkom v dôsledku vyhodnotenia ceny

za menšie výmery... Súd pri posudzovaní uplatneného nároku vychádza zo znaleckého

posudku , ktorou bola určená obvyklá, primeraná cena za vykonanie

diela, platná v čase uzatvorenia zmluvy za porovnateľné dielo, keď tu neboli zistené ani

vážnejšie pochybnosti o nesprávnosti určenia ceny diela v znaleckom posudku

... Pokiaľ žalovaná namietala, že žalobca voči nej ako spotrebiteľovi postupoval

v rozpore so zákonom, lebo jej zamlčal, že nemá živnosť a túto získal až v priebehu

vykonávania prác, čím sa dopustil klamlivého konania a toto nemôže byť na škodu

spotrebiteľa, ak si žalobca ako podnikateľ nesplnil svoje zákonné povinnosti a ďalej ju

dostal do omylu, pokiaľ ide o cenu diela, spôsobu jej určenia a postupoval v rozpore

so zákonom, keď ako podnikateľ mal poznať svoje práva a povinnosti a je jeho

podnikateľským rizikom ak k plneniu svojej povinnosti pristúpil laxne, súd v tomto smere

poukazuje na výpoveď žalobcu, ktorý uviedol, že v čase začatia prác si už požiadal

o živnostenské oprávnenie, ktoré dostal v priebehu prác a riadne ohlásil túto činnosť,

10

odviedol daň a všetky odvody. S touto skutočnosťou oboznámil žalovanú. Teda nebolo

preukázané, že by žalobca podnikal na čierno, ale na druhej strane z postupu žalovanej

vyplýva, že sama si nesplnila prihlasovaciu povinnosť zamestnávateľa, keď zamestnávala

Rómov, platila im peniaze v hotovosti bez daňového dokladu a nesplnila si žiadne odvodové

povinnosti voči štátu. Súd poznamenáva, že pokiaľ ide o dohodnutý rozsah prác, tieto boli

vykonávané žalobcom výslovne na základe požiadavky žalovanej a v rozsahu po jej

odsúhlasení a poučení o časovej a finančnej náročnosti vykonaných prác, teda na základe

individuálne dojednaných zmluvných náležitostí, teda nejedná sa o takú situáciu, že sa

nemala žalovaná možnosť oboznámiť s cenou, alebo rozsahom vykonaných prác vopred

a nemohla tento rozsah a cenu ovplyvniť. Pokiaľ žalovaná namietala, že jej žalobca ako

zhotoviteľ nepredložil písomné potvrdenie o prevzatí objednávky v zmysle § 632

, sama ho mohla žalovať a uplatniť si toto právo na súde, avšak

nevydanie potvrdenia nepodmieňuje platnosť zmluvy o dielo, teda zmluva je aj bez neho

platná. Žalovaná ako objednávateľ mala právo odstúpiť od zmluvy, ak dielo nebolo

vykonané v dohodnutom čase, pričom túto možnosť nevyužila. Súd nezistil na strane žalobcu

ako dodávateľa, že by porušil povinnosti a dopustil sa nekalej praktiky v zmysle § 7

o ochrane spotrebiteľa, konal v rozpore s dobrými mravmi, resp.

využil jej omyl, lesť, vyhrážku a výraznú nerovnováhu zmluvných strán a porušil zmluvnú

slobodu. Súd zdôrazňuje, že cena, ktorá patrí žalobcovi za vykonané dielo, pretože nebola

dohodnutá zmluvnými stranami vopred, zodpovedá primeranej cene hodnoty diela, ktorá

platila v čase vykonania diela a keďže výška ceny diela podľa znaleckého posudku bola

stanovená v sume 8.080,- Eur. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel a pokiaľ ide

o uplatnené nároky žalovanej na započítanie jej nároku, v tejto časti žalobe mohol vyhovieť

len čiastočne.“

17. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny, keď sa stotožnil s podstatnými dôvodmi uvedenými v jeho odôvodnení, na ktoré

v súlade s ustanovením (ďalej aj „OSP“)

v podrobnostiach odkázal a na zdôraznenie ich správnosti vo vzťahu k odvolacím

námietkam sťažovateľky predovšetkým uviedol:

«V tomto konaní nie je sporné, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy

o dielo. Účastníci tohto konania, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, sa ústne dohodli

o podstatných náležitostiach tejto zmluvy, ktorými sú vykonanie diela za odplatu a dohoda

o diele.

V priebehu konania žalovaná prišla s tvrdením, že so žalobcom dohodla výšku ceny

diela pri uzatvorení zmluvy v sume 2.500 Eur a na dôkaz pravdivosti tohto tvrdenia jej

svedčí dôkazné bremeno.

Odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal opak tvrdení žalovanej, je nenáležitá,

lebo žalobca nemá vyvracať tvrdenia tam, kde má dôkaznú povinnosť žalovaná.

Ak súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaná dôkazné bremeno neuniesla

(neuveril tvrdeniam žalovanej, že so žalobcom si dohodla cenu vykonaných prác vopred

vo výške 2.500 Eur) nemožno tomuto záveru súdu prvého stupňa nič vyčítať.

Za tohto stavu postup súdu prvého stupňa, ktorý na danú vec aplikoval ust. § 634

ods. 1 , sa javí ako správny. Primeranú cenu diela, z ktorej

vychádzal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, vyčíslila znalkyňa

, pričom postup, akým k stanoveniu tejto primeranej ceny znalkyňa dospela,

v podanom odvolaní spochybnený nebol.

S ďalšími námietkami týkajúcimi sa výkonu prác, naviac, oproti pôvodnej dohode, či

započítania ceny nocľahov a stravy, sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

náležitým spôsobom vyporiadal.

Rozhodujúci v tomto smere je aktívny prístup žalovanej k rekonštrukcii, čo konštatuje

súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia slovami svedka

„... nič mimo nej sa nemohlo robiť“.»

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku

dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom

aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych

záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v . V odôvodnení napadnutého

rozsudku krajský súd jednoznačným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

12

potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, keď sa stotožnil s aplikáciou

ustanovenia na danú vec, a jeho záverom o neunesení

dôkazného bremena sťažovateľkou. Krajský súd svoj právny názor o vecnej správnosti

rozsudku súdu prvého stupňa odôvodnil síce stručne, ale ústavne akceptovateľným

spôsobom. V nadväznosti na citované odôvodnenie napadnutého rozsudku ústavný súd

konštatuje, že tento podľa názoru ústavného súdu nie je prejavom interpretačnej alebo

aplikačnej svojvôle, a preto sa úvahy krajského súdu v napadnutom rozsudku z pohľadu

ústavného súdu nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Keďže napadnutý rozsudok

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho

názoru krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti

namietaného porušenia a dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

19. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom,

v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania

či dovolania vôbec boli naplnené.

20. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Právo na súdnu ochranu (ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.

21. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd odmietol ako neprípustné dovolanie sťažovateľky podľa § 447 písm. c)

. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení napadnutého

uznesenia najvyšší súd predovšetkým uviedol:

«... Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné

napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal

(viď ). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval

a proti uzneseniu Dovolanie bolo prípustné proti každému

rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným

v

... Dovolanie žalovanej v časti, ktorou je napadnutý výrok I. rozsudku odvolacieho

súdu, smeruje síce proti výroku rozsudku formálne označenému ako „zmeňujúci“,

v skutočnosti - z určujúceho (materiálneho) hľadiska - ale nejde o zmeňujúci výrok v zmysle

ustanovenia ; ide tu o potvrdzujúci výrok, lebo súd prvej inštancie

a odvolací súd obsahovo (vecne) identicky určili práva a povinnosti procesných strán

(obidva súdy rovnako uložili žalovanej povinnosť, aby zaplatila žalobcovi 5 388,70 €).

Výrok II. rozsudku odvolacieho súdu predstavuje rozhodnutie vydané v prospech žalovanej,

preto žalovaná nie je subjektívne oprávnená napadnúť ho dovolaním (viď R 50/1999).

V časti, ktorou sú napadnuté ďalšie výroky tohto rozsudku odvolacieho súdu (majúce

povahu uznesenia), nesmeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu so znakmi

14

uvedenými v ustanovení a Dovolanie žalovanej teda v zmysle a

nevyvolalo účinky, ktoré by umožňovali uskutočniť meritórny dovolací

prieskum.

... Dovolanie žalovanej proti výroku I. a III. až VI. by vzhľadom na vyššie uvedené

bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm.

a/ až g/ Dovolateľka procesné vady konania v zmysle až e/ a

nenamietala a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.

... Žalovaná tvrdí, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/ Za právneho stavu do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred

súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie

realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle mali účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

... Dovolateľkou namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou

judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle ,

ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R ).

Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/216. Dovolací súd poznamenáva,

že v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, preto

neprichádza do úvahy aplikácia druhej vety predmetného stanoviska.

... Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. konštatoval, že

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa

(resp. ), ale len tzv. inú vadu konania podľa

ods. 2 písm. b/ “.

... Najvyšší súd už v minulosti dospel k záveru, že pokiaľ je niektoré rozhodnutie

(prípadne) nepreskúmateľné, neznemožňuje sa tým účastníkovi konania uskutočňovať jemu

patriace procesné oprávnenia, nezostáva „procesne bezbranný" (viď napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ) a má plne zachované právo namietať ním

tvrdenú nesprávnosť v procesne prípustnom opravnom prostriedku (porovnaj napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

a ).

... Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky

umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä

judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , , ,

, a ).

... Za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle

nepovažovala rozhodovacia prax najvyššieho súdu ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich

skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej

opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj

v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , , , .

Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

... K vyššie uvedenému treba pripomenúť konštatovanie ústavného súdu, že

„prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa “ (viď ).

... Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej, ktoré bolo

podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok

sledovaný dovolaním (možnosť uskutočniť meritórny dovolací prieskum), ktorý by zostal

zachovaný aj po tomto dni ( ). Najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol

podľa ustanovenia .»

16

22. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu nezistil, že by účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné

so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu, či so zásadami spravodlivého

procesu. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dostatočné

a presvedčivé dôvody, poukazujúc aj na relevantnú judikatúru najvyššieho súdu či

ústavného súdu, na základe ktorých dospel k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania,

a tým k záveru o vecnej nepreskúmateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je

v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúco a presvedčivo a nemožno ho považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že najvyšší súd neuznal

sťažovateľkou uvádzané dovolacie dôvody a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa

sťažovateľka nestotožňuje, nemá za následok porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru a nezakladá dôvod na vyslovenie

porušenia označených práv.

23. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II. 3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 2 a a 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

24. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami, je zjavné,

že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 a 2

ani práva podľa dohovoru. Ústavný súd navyše konštatuje, že nezistil žiadnu

spojitosť medzi namietaným porušením a 2 a napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, keďže predmetom napadnutých konaní

ani nebolo rozhodovanie o nárokoch garantovaných označenými článkami .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

ústavný súd poznamenáva, že uvedený článok sa výlučne vzťahuje na súdny prieskum

zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, o čo v tomto prípade zjavne nešlo.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú aj vo vzťahu k označeným

právam.

25. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2017

18