Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 60/2017
PDF · 127.2 KB
No categories available
III. ÚS 60/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVNAFT MONTÁŽE
A OPRAVY a. s., Vlčie hrdlo, P. O. BOX 52, Bratislava, podanú obchodnou spoločnosťou
Ružička Csekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
JUDr. Dana Nemčíková, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 661/2014, 9 Co 662/2014 z 30. apríla 2015
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 487/2015 z 30. augusta
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVNAFT MONTÁŽE A OPRAVY a. s.
o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 22. decembra
2016 sa obchodná spoločnosť SLOVNAFT MONTÁŽE A OPRAVY a. s., Vlčie hrdlo,
P. O. BOX 52, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by
ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 661/2014,
9 Co 662/2014 z 30. apríla 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 487/2015 z 30. augusta 2016 a ktorým by napadnuté
rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil „Okresnému súdu Žilina“
na ďalšie konanie.
2. Napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu mali byť vydané v konaní
začatom na základe návrhu , podaného
Okresnému súdu Bratislava II, ktorým sa proti sťažovateľke ako odporkyni domáhal určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Sťažovateľka krajskému súdu a najvyššiemu
súdu vytýka, že „je tu jednoznačný rozpor v dôkazoch týkajúci sa času doručenia žiadosti
žalovaného o prerokovanie výpovede žalobcu“, pričom „neodstránenie rozporu dôkazov,
na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia znamená, že o veci nebola poskytnutá súdna
ochrana, aká je požadovaná Ústavou SR a Dohovoru“.
3. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
4. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných podmienok
vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde.
5. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci je koncipovaná
kvalifikovanou právnou zástupkyňou, k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie
na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Danou
Nemčíkovou ani kópie napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorých
ústavného prieskumu sa domáha a ktoré v zmysle § 20 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde patria medzi esenciálne náležitostí návrhu na začatia pred ústavným
súdom. Okrem toho v odôvodnení sťažnosti, ktoré je v zmysle § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde ďalšou (všeobecnou) náležitosťou návrhu na začatie konania, nie je
uvedená žiadna dostatočne konkrétna a určitá ústavnoprávne relevantná námietka, ktorá by
vzhľadom na obsah v záhlaví označených základných práv a slobôd mala svedčať
v prospech záveru o ich porušení krajským súdom alebo najvyšším súdom.
6. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
judikoval, že: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
7. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v predloženej
podobe vykazuje taký nedostatok náležitostí predpísaných zákonom o ústavnom súde,
že nie je možné preskúmať ani len splnenie procesných podmienok konania pred ústavným
súdom, preto ju z uvedeného dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
už pri predbežnom prerokovaní (podobne IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010,
IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010,
III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015).
8. Nad rámec uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky na to, že pri
uplatňovaní svojich kompetencií v rámci rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
9. V tejto súvislosti ústavný súd stabilne judikuje, že mu zásadne neprislúcha
hodnotiť vykonané dôkazy (vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, listiny, výsluchy
svedkov, znalecké dokazovanie a iné), resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného
súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore
s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu
bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie
materiálnej pravdy (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné
garancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
10. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania
preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať
sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť
prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016 – ďalej len „OSP“) vrátane práva klásť účastníkom
otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať
(§ 123 a § 129 ods. OSP; m. m. III. ÚS 60/04). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo
účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že
všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie
náležite odôvodní (II. ÚS 77/06). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010,
II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2017