Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 152/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej

kancelárie poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Martin Timcsák, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 5. decembra 2013 v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Bratislava II vydaný pod sp. zn. z 15. októbra 2012, a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej kancelárie poisťovateľov o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra

2015 doručená sťažnosť Slovenskej kancelárie poisťovateľov, Trnavská cesta 82,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „odporca“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. decembra 2013 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vydaný pod sp. zn. z 15. októbra 2012

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

V súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľka

vo svojej sťažnosti uvádza:

«Žalobou zo dňa 6. 4. 2005 podanou na Okresný súd Bratislava II uplatňovala

žalobkyňa... nárok na náhradu škody na zdraví v zmysle ustanovenia § 444 Občianskeho

zákonníka spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia...

Žalobkyňa pôvodne žiadala náhradu za sťaženie svojho spoločenského uplatnenia

vo výške 39.832,70 EUR... na základe Posudku o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa

22. 4. 2004 vypracovaného ošetrujúcim lekárom..., kde bolo sťaženie spoločenského

uplatnenia žalobkyne ohodnotené na 400 bodov (poúrazové obmedzenie driekovej chrbtice

stredne ťažké s príznakmi koreňového dráždenia).

Následne žalobkyňa zmenila návrh na začatie konania a na základe posudku

o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 18. 10. 2005 požadovala náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia vo výške 59.749,05 EUR...

V priebehu konania bolo vykonané znalecké dokazovanie, pričom v zmysle

znaleckého posudku č. 9/2010 znalca Doc. zo dňa

13. 11. 2010 (ďalej len „Znalecký posudok“) bolo sťaženie spoločenského uplatnenia

žalobkyne ohodnotené na 725 bodov. V nadväznosti na toto znalecké dokazovanie bol

opätovne zmenený petit žaloby, pričom žalobkyňa požadovala náhradu za sťaženie

spoločenského uplatnenia vo výške 72.196,77 EUR. Táto suma bola tvorená náhradou

za sťaženie spoločenského uplatnenia za (i) poúrazovú poruchu hybnosti driekovej chrbtice

stredne ťažkého stupňa podľa položky 302 c/, za ktorú bolo v Znaleckom posudku priznané

bodové ohodnotenie 100 bodov, (ii) poúrazovú poruchu hybnosti krčnej chrbtice ľahkého

stupňa podľa položky 302 a/, za ktorú bolo v Znaleckom posudku priznaných 25 bodov

a (iii) vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných

nepriaznivých činiteľov a tiesnivých situácií podľa položky 253, za ktoré bolo Znaleckým

posudkom žalobkyni priznaných 600 bodov. Žalobkyni bolo teda spolu priznaných

725 bodov bodového ohodnotenia v zmysle Vyhlášky ministerstiev zdravotníctva

a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov

č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia... Žalobkyňa si

už v podanom návrhu uplatnila zvýšenie základného bodového ohodnotenia na 50-násobok.

O žalobe rozhodol Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 15. 10. 2012,

sp. zn.: , ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu vo výške

36.068,75 EUR a vo zvyšku návrh zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sa

nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktorého sťažovateľ namietal hodnotenie položky

253 (posttraumatická stresová porucha), nakoľko nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi dopravnou nehodou a psychickým stavom žalobkyne. Naopak, Okresný súd Bratislava

II tvrdil, že mal jednoznačne za preukázané splnenie všetkých atribútov zodpovednosti

za škodu, a to existenciu škody, zavinenie a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody

a porušením právnej povinnosti. Konajúci súd uviedol, že vzťah príčiny a následku bol

priamy, čo vyplýva najmä zo záverov Znaleckého posudku. Okresný súd Bratislava II

vyslovil, že „posttraumatická stresová porucha vznikla následkom intenzívnej stresovej

situácie a znalec pripustil, že z väčšej časti ju mohlo spôsobiť úmrtie syna navrhovateľky,

nedá sa však kvantífikovať, koľko je to percent, či 20, 50 alebo napr. 70... Súd mal teda

za to, že v danom prípade ide o špecifický prípad, kedy nemožno oddeliť posttraumatickú

stresovú poruchu spôsobenú úmrtím syna navrhovateľky a posttraumatickú stresovú

poruchu spôsobenú v dôsledku vlastného poškodenia zdravia navrhovateľky.“

Napriek tomu, že znalec dokonca pripustil, že posttraumatická stresová porucha bola

spôsobená úmrtím syna žalobkyne, a teda by príčinná súvislosť medzi samotnou dopravnou

nehodou ako škodovou udalosťou nebola daná, konajúci Okresný súd Bratislava II priznal

žalobkyni nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia aj za predmetnú položku

č. 253.

Ohľadne druhej námietky sťažovateľa o neprimeranosti zvýšenia bodového

ohodnotenia až na jeho 50-násobok Okresný súd Bratislava II uviedol, že „neboli

preukázané mimoriadne okolnosti, ktoré by preukazovali zvýšenie až na 50-násobok“, ale

zároveň vyslovil, že „vzhľadom k mimoriadnym okolnostiam a povahe daného prípade

je zvýšenie základného bodového ohodnotenia na jeho 25-násobok dôvodné.“

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie aj žalobkyňa, aj sťažovateľ.

Sťažovateľ podal voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II odvolanie, ktoré

odôvodnil tým, že

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

v zmysle v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“),

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle

v spojení s z dôvodu

nepreskúmateľnosti rozsudku, resp. z dôvodu podľa ..

O odvolaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 5. 12. 2013, sp. zn.:

, ktorý napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdil...

Voči tomuto rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave (v časti, v ktorej bol potvrdený

výrok I. rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť uhradiť

žalobkyni sumu 36.068,75 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku) podal

sťažovateľ dovolanie zo dňa 24. 2. 2014.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ odôvodňoval na základe ustanovenia § 237 písm. f)

, pričom dôvodil, že obsahom práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je aj

požiadavka na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu po stránke skutkovej a aj po stránke

právnej. Rozhodnutie súdu musí byť presvedčivé, zrozumiteľné a preskúmateľné, nesmie byť

svojvoľné, arbitrárne. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí zakladá

z hľadiska judikatúry súdov prípustnosť dovolania v zmysle

(sťažovateľ poukazoval na judikatúru - rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, sp. zn. , resp. nález Ústavného súdu SR sp. zn.

, resp. rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko z 19. decembra 1997 a iné)

ako aj porušenie SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd.

Sťažovateľ poukazoval na to, že rozsudok odvolacieho súdu nebol v napadnutej časti

riadne odôvodnený, je nepreskúmateľný a preto odporuje ustanoveniu

Odvolací súd sa riadne nevysporiadal s námietkou sťažovateľa ohľadne absencie príčinnej

súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vznikom posttraumatickei stresovej

poruchou žalobkyne (škody na zdraví)...

Sťažovateľ rovnako namietal aj nedostatočné odôvodnenie aj v otázke posúdenia

mimoriadneho zvýšenia nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podané odvolanie uznesením

zo dňa 13. 8. 2015, sp. zn.: , odmietol.»

Proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu a postupom

predchádzajúcim ich vydaniu podala sťažovateľka podľa sťažnosť,

v ktorej na základe dôvodov v nej uvedených navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavného zákona

č. , ústavného

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 8. 2015, sp. zn.:

3 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 12. 2013

v konaní v časti, ktorou bol potvrdený výrok I. rozsudku Okresného súdu

Bratislava II. sp. zn. zo dňa 15. 10. 2012, ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť uhradiť žalobkyni sumu 36.068,75 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku, porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 8. 2015, sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. 12. 2013, sp. zn.

v časti, ktorou bol potvrdený výrok I. rozsudku Okresného súdu

Bratislava II. sp. zn. zo dňa 15. 10. 2012, ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť uhradiť žalobkyni sumu 36.068,75 EUR do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku, sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republike je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie svojich základných práv podľa a listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne verejnej moci.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle , listiny a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. augusta 2015

Podstatu sťažovateľkinej argumentácie proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu tvoria dve samostatné myšlienkové línie.

Jednou je jej nesúhlas s názorom, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia krajského súdu po jeho skutkovej a právnej stránke nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle (ďalej len „OSP“), ale

môže odôvodňovať iba inak prípustné dovolanie, a druhou je polemika s právnym názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého nedoručenie vyjadrenia žalobkyne k ňou podanému

odvolaniu proti rozsudku krajského súdu nezaložilo v okolnostiach danej veci procesnú

vadu subsumovateľnú pod . Sťažovateľka v tejto súvislosti okrem iného

tvrdí, že o podaní vyjadrenia zo strany žalobkyne k jej odvolaniu nevedela, pričom ďalej

uvádza, že skutočnosť, že bola v priebehu dovolacieho konania zastúpená advokátskou

kanceláriou, nenahrádza povinnosť všeobecného súdu zaslať dotknutej procesnej strane

stanovisko protistrany, ktoré je formulované ako skutková alebo právna argumentácia.

Ústavný súd v súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa , mohlo

(v okolnostiach daného prípadu) dôjsť k namietanému porušeniu v petite sťažnosti

označených práv.

Najvyšší súd napadnuté uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:

„... V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, a )...

... K námietke odporkyne, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že... nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť

v procesné prípustnom dovolaní (viď ), samo nesprávne právne

posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a tiež ďalšie

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , ,

a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť

dovolania. Keďže odporkyňa tento dovolací dôvod uplatnila v dovolaní, ktoré nie je

procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu

z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.“

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil (a sťažovateľka ich ani neuvádza) osobitné

dôvody, ktoré by odôvodňovali odlišný postup, zotrváva na opakovane vyslovenom závere

(napr. , , ) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú

vadu konania podľa . Ani námietka sťažovateľky, že sa týmto

spôsobom najvyšší súd odklonil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti

(sťažovateľka uvádza iba uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. októbra

2011), neobstojí. Ústavný súd už posudzoval prípady, v ktorých sťažovatelia (podobne ako

sťažovateľka v tomto konaní) namietali, že reštriktívnym výkladom prípustnosti dovolania

sa najvyšší súd odkláňa od svojej skoršej rozhodovacej činnosti (,

). Ústavný súd v týchto prípadoch skúmal, či najvyšší súd ponúkol

dostatok presvedčivých dôvodov pre svoj záver, a to najmä v súvislosti s princípom právnej

istoty a so záujmom na jednotnom rozhodovaní vo veci. Ústavný súd nezistil dôvod

odchýliť sa od uvedenej línie rozhodovacej činnosti a uzatvára, že najvyšší súd ústavne

konformným spôsobom vysvetlil výklad .

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že najvyšší súd v reakcii

na doterajšiu rozchádzajúcu sa rozhodovaciu činnosť jeho senátov a týkajúcu sa posúdenia

otázky prípustnosti dovolania podľa z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu prijal 3. decembra 2015

stanovisko k výkladu , ktorým do budúcna zabezpečil jednotný prístup

svojich senátov k posudzovaniu tejto problematiky.

Pokiaľ ide o posúdenie druhej námietky sťažovateľky a jej ústavnoprávny rozmer,

ústavný súd považuje za potrebné poukázať na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorý svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

«Dovolateľka je v dovolacom konaní zastúpená advokátskou kanceláriou. Podľa § 18

ods. 1 veta prvá o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikám (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá

advokátovi povinnosť pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať

všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, Čo podľa svojho

presvedčenia pokladá za prospešné. So zreteľom na citované ustanovenia je dôvodné

očakávať, že advokát (advokátska kancelária) − kvalifikovaný právny zástupca dovolateľa

urobí všetko pre dosiahnutie procesného úspechu ním zastúpeného účastníka a že

v dovolaní alebo v iných úkonoch urobených v priebehu dovolacieho konania opíše všetky

nesprávnosti procesného postupu súdov s vysvetlením, k akej ujme viedli, resp. že podá plný

výpočet dôvodov, so zreteľom na ktoré by mal dovolací súd rozhodnúť v zmysle „petitu“

dovolania.

I keď ustanovenie veta druhá ukladá dovolaciemu súdu, aby na

procesné vady konania uvedené v prihliadol bez ohľadu na to, či v dovolaní

boli alebo neboli uplatnené, predsa len − a osobitne v prípade namietaného odňatia

možnosti pred súdom konať ( ) − treba mať na zreteli, že pri

vyhodnocovaní dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo v priebehu

dovolacieho konania, nie je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo „neprihliada“

vyjadruje objektívnu stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám odvolacieho

konania, obsah dovolania ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov subjektívny

pohľad na správnosť postupu súdov a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ sám vníma

niektorý aspekt postupu súdu ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných

oprávneniach. Dovolanie, jeho obsah a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty sú

podkladom, na ktorom dovolací súd posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla

v dovolacom konaní najavo, dovolateľ vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka

občianskeho súdneho konania. dovolaciemu súdu neukladá, aby

dovolateľovi ako ujmu „nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil.

Povinnosť prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací

súd musí vždy, bez zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu

najvyššieho stupňa vedúcu až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.

... Dovolateľka mala v dovolacom konaní opakovane (jednak v dovolaní, jednak

v stanovisku k dovolaciemu vyjadreniu navrhovateľky) vytvorenú procesnú možnosť

poukázať aj na to, že jej nebolo doručené vyjadrenie navrhovateľky k jej odvolaniu,

a vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré zastáva názor, že jej tým súd spôsobil podstatnú

ujmu na jej procesných právach. Procesný postup, na ktorý sa vzťahujú body 9.1. až 9.3.,

dovolateľka ale v dovolaní a vo svojom ďalšom dovolacom úkone ani len nespomenula.

Ak protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované

ako skutková a právna argumentácia, súd ale jej vyjadrenie nezaslal na vedomie

odvolateľovi, ide v zmysle toho, čo vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti

Slovenskej republike, o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny

proces. Avšak skutočnosť, že odvolateľ na túto nesprávnosť vo svojom dovolám ani len

popisne nepoukázal (i keď bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie

dovolací súd k záveru, že dovolateľ túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky vôbec nevníma

ako ujmu (podstatnú ujmu) na svojich procesných právach (k tomu viď už spomenutý

rozsudok ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).»

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj

zásada kontradiktórnosti konania, podľa ktorej procesným stranám musí byť daná možnosť

oboznámiť sa s dôkazmi a stanoviskami predloženými, či už protistranou, alebo subjektom

na konaní nezúčastnenom, od ktorého si súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať

a vyjadriť sa k nim na účely ovplyvnenia rozhodnutia súdu (m. m. Meisser proti

Francúzsku, rozsudok ESĽP z 30. 6. 2011, č. 25014/07, bod 53). Táto požiadavka sa

vzťahuje tak na konanie pred súdom prvej, ako aj na konanie pred súdom druhej inštancie,

a to bez ohľadu na to, že obsahom takéhoto procesného úkonu sú skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým sa dotknutá procesná strana už vyjadrila v predchádzajúcom priebehu

konania (m. m. Hudáková a spol. proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP z 27. 4. 2010,

sťažnosť č. 23083/05, bod 29, alebo Trančíková proti Slovenskej republike rozsudok ESĽP

z 13. 1. 2015, č. 17127/12, bod 45).

V prerokúvanej veci tak vyvstáva otázka, či skutočnosť, že sťažovateľke nebolo

krajským súdom zaslané vyjadrenie žalobkyne k jej odvolaniu podanému proti rozsudku

okresného súdu, môže v konkrétnych okolnostiach danej veci v súvislosti s namietaným

postupom najvyššieho súdu znamenať porušenie ňou označených práv, keďže zásada

kontradiktórnosti konania zaručuje účastníkom konania právo oboznámiť sa s dôkazmi

a stanoviskami (repliky k opravným prostriedkom nevynímajúc) predloženými súdu.

V nadväznosti na posudzovanú námietku sťažovateľky ústavný súd aj s poukazom na

rozhodovaciu činnosť ESĽP (m. m. Stepinska proti Francúzsku, rozsudok z 15. 6. 2004,

č. 1814/02, body 17-20, Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike,

rozsudok zo 4. 10. 2011, č. 35090/07, body 89 ‒ 91) konštatuje, že zásada kontradiktórneho

konania ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie nemá absolútny charakter

a jej rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na špecifických okolnostiach daného konania,

pričom tieto výnimky môžu okrem iného súvisieť s povahou otázok preskúmavaných

všeobecným súdom, mierou možného vplyvu realizácie tohto práva na výsledok

rozhodnutia všeobecného súdu alebo s osobitným charakterom samotného postupu

a rozhodnutia všeobecného súdu. Jednou z prípustných výnimiek zo zásady

kontradiktórnosti podľa ESĽP môže byť aj situácia, keď síce z formálneho hľadiska došlo

k jej porušeniu, ale toto porušenie nepredstavovalo pre dotknutú procesnú stranu

žiadnu podstatnú ujmu na jej právach (m. m. Holub proti Českej republike, rozsudok

zo 14. 12. 2010, č. 24880/05).

Ústavný súd vo všeobecnej rovine nespochybňuje vecnú správnosť tej časti

argumentácie sťažovateľky, ktorou v podstate namieta ústavnú neudržateľnosť

myšlienkovej konštrukcie, podľa ktorej zásada kontradiktórnosti konania je v dostatočnej

miere naplnená kombináciu právneho zastúpenia strany sporu a vytvorením možnosti

nahliadnutia do súdneho spisu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je primárne

na všeobecnom súde, aby v záujme spravodlivého súdneho konania upovedomil dotknutú

procesnú stranu o tom, že mu bolo predložené určité podanie obsahujúce skutkovú alebo

právnu argumentáciu a že sa k nemu môže písomne vyjadriť, a až následne je na zvážení

strán sporu, či určité podanie niektorej z nich vyžaduje repliku alebo nie, pretože iba takéto

chápanie kontradiktórnosti konania v zásade napĺňa vieru strán sporu vo výkon

spravodlivosti (m. m. Milatová a spol. proti Českej republike, rozsudok z 21. 6. 2005,

č. 61811/00).

So sťažovateľkou už ale nemožno súhlasiť v tom, že by z napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vyplýval záver, ktorý by bol v kontradikcii s už uvedenými východiskami.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že rozhodujúcim

dôvodom pre posúdenie otázky prípustnosti dovolania sťažovateľky bola skutočnosť,

že nezaslanie vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu sťažovateľky nepredstavovalo pre ňu

podstatnú ujmu, a to z toho dôvodu, že tento procesný nedostatok v postupe krajského súdu

v dovolacom konaní vôbec nenamietala.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sťažovateľka v sťažnosti síce

tvrdí, že túto námietku v dovolacom konaní neuplatnila výlučne z dôvodu, že sa o tejto

skutočnosti nedozvedela, avšak z obsahu tej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

v ktorej krajský súd rekapituloval podstatný obsah argumentácie procesných strán

uplatnenej v odvolacom konaní, jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka sa o podanom

vyjadrení žalobkyne k jej odvolaniu a jeho podstatného obsahu musela dozvedieť najneskôr

z odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené procesný nedostatok v postupe najvyššieho súdu

v konkrétnych okolnostiach danej veci nedosiahol intenzitu spôsobilú vyvolať

ústavnoprávny prieskum sťažovateľkinej veci, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 5. decembra 2013

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 5. decembra 2013 je najprv potrebné poukázať na názor ústavného súdu, podľa ktorého

v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,

je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ). To však platí, len pokiaľ

je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Ústavný súd v príslušnej kancelárii okresného súdu zistil, že uznesenie najvyššieho

súdu nadobudlo právoplatnosť 5. októbra 2016, a preto považuje lehotu na podanie

sťažnosti proti namietanému postupu krajského súdu a jeho rozsudku z 5. decembra 2013

v označenom konaní za dodržanú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky sa koncentruje

do námietky nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pretože krajský súd

sa riadne nevysporiadal s jej odvolacou argumentáciou týkajúcou sa:

- namietanej absencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu

a vznikom posttraumatickej stresovej poruchy žalobkyne,

- namietanej neprítomnosti mimoriadne nepriaznivých následkov poškodenia zdravia

žalobkyne na uspokojovanie jej životných a spoločenských potrieb,

- nedôvodnosti zvýšenia bodového ohodnotenia na 25-násobok nad vyhláškou

stanovený limit,

- prípustnosti odklonu od rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu pri posudzovaní

zvýšenia bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad vyhláškou

stanovený limit.

Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie ďalej polemizuje

so skutkovými a na ne nadväzujúcimi právnymi závermi všeobecných súdov, v rámci čoho

sa domáha ich prehodnotenia a následne predkladá ústavnému súdu vlastnú skutkovú

a právnu verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietaný postup krajského súdu pri odôvodňovaní jeho

rozsudku za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka

proti nemu uplatňuje.

Krajský súd, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, v časti

relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Odporca v rámci prvostupňového konania ako aj v rámci odvolania namietal, že

v danom prípade poškodenia zdravia - posttraumatická stresová porucha, nie je v priamej

príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, keď poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššie

súdu ČR, sp. zn. , ako aj rozhodnutie Najvyššie súdu

SR, sp. zn. . V zmysle uvedených rozhodnutí bol vyslovený právny záver, že

príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia navrhovateľ a protiprávnym konaním odporcu

nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom

protiprávneho konania odporcu. Tento právny záver, ale podľa názoru odvolacieho súdu

nie je možné aplikovať na daný prípade, keď rozhodnutia odporcom citované, vychádzajú

z rozdielnych skutkových okolností, keď navrhovatelia v týchto konaniach neboli priamo

účastníkmi škodovej udalosti a k poškodeniu na zdraví došlo až následne, keď sa dozvedeli

o tom, že osoba im blízka bola škodovou udalosťou usmrtená.

V prejednávanej veci ale navrhovateľka bola priamou účastníčkou dopravnej

nehody, pri ktorej došlo k poškodeniu jej zdravia a k úmrtiu jej syna a posttraumatická

stresová porucha je priamym následkom tejto škodovej udalosti /dopravnej nehody/ a je tu

teda priama príčinná súvislosť , keď ako vyplýva zo znaleckého dokazovania vykonaného

znalcom nie je možné oddeliť vznik tejto

poruchy a rozčleniť ho na posttraumatickú stresovú poruchu, ktorá vznikla z dôvodu úmrtia

jej syna a ktorá vznikla v dôsledku jej vlastného úrazu. Táto porucha je následkom

intenzívnej stresovej situácie, pri ktorej navrhovateľka bola priamo zúčastnená, keď ani

znalec nevedel vylúčiť, že aj samotný úraz, ktorý utrpela navrhovateľka, by sám o sebe

nespôsobil túto poruchu.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom prvostupňový súd správne vychádzal pri skúmaní

dôvodov na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia základného

bodového hodnotenia 725 bodov / 600 bodov -pol. 253. vážne duševné poruchy vzniknuté

pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých činiteľov a tiesnivých situácií; 100

bodov - pol. 302 c), poúrazová porucha hybnosti driekovej chrbtice stredne ťažkého stupňa,

200 bodov krátené na 1/2, 25 bodov − pol. 302 a), poúrazová porucha hybnosti krčnej

chrbtice ľahkého stupňa, 50 bodov krátené na 1/2.

Čo sa týka sťaženia spoločenského uplatnenia toto sa odškodňuje, ak poškodenie na

zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre

uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie jeho

spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané

povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené

možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti (§ 4 ods. 1 vyhlášky). Výška

konkrétneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia závisí jednak od

ohodnotenia v lekárskom posudku a jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými prejavmi

došlo k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Pre správne určenie výšky odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený

predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké

predpoklady má po vzniku škodlivej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno

potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti

uplatnenia sa v živote a spoločnosti. 10 . Odškodnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne

nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho

životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením

spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti

poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom

a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby

povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania.

Zo skutkových zistení vyplýva že k nehode došlo, keď navrhovateľka bola vo veku 28

rokov čiže v produktívnom veku a poškodením jej zdravia došlo u nej k výraznému

obmedzeniu pracovného, spoločenského a športového uplatnenia ako i obmedzeniu účasti

na plnom rodinnom a osobnom živote v porovnaní s obdobím pred vznikom škody. Prácu,

ktorú navrhovateľka v súčasnosti vykonáva, nedokáže robiť súvisle, musí si ju zadeľovať

postupne, pričom fyzická námaha jej spôsobuje bolesti. Navrhovateľka predtým rada

pracovala v záhrade, teraz túto prácu vykonávať nemôže alebo len s pomocou, má problém

dlho stáť alebo sedieť a je odkázaná na pomoc druhých je napr. pri dvíhaní ťažkých

predmetov. Rovnako sa pred nehodou zúčastňovala na výletoch, na športových podujatiach,

rada bicyklovala, teraz sa týchto akcií nezúčastňuje vôbec alebo len v obmedzenej miere.

Trpí sociálnou izoláciou, uzavretosťou, pesimizmom a chýbajúcou perspektívou v živote.

Zranenia navrhovateľky, ktoré vznikli v dôsledku poškodenia zdravia pri nehode, majú

trvalé následky. Ide o bolestivú poruchu pohyblivosti driekovej a krčnej chrbtice a príznaky

posttraumatickej stresovej poruchy, ktoré navrhovateľke spôsobujú zreteľné postihnutie

v psychickej, sociálnej i pracovnej oblasti.

Vzhľadom na tieto zistené okolnosti, ako i s poukazom na odborné (medicínske)

zistenia, ktoré sú popísané vyššie, sa odvolací súd stotožňuje zo záverom súdu prvého

stupňa, že v danom prípade boli preukázané dôvody hodné osobitného na priznanie

mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 36.068,756 t. j.

vo výške 25 násobku bodového ohodnotenia, ktoré je podľa aj názoru odvolacieho súdu

postačujúce. Prvostupňový súd rozhodnutie o priznaní mimoriadneho zvýšenia odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia založil na zásadách uvedených vo vyhláške a svoje

závery vysvetlil aj poukazom na odborné (medicínske) zistenia. S poukazom na vek

navrhovateľky, ktorá v produktívnom veku bola vplyvom úrazu obmedzená vo svojom

zamestnám, vo svojich záľubách /práca na záhradke/, spoločenskom a športovom živote je

zvýšenie náhrady podľa § 7 ods. 3 vyhlášky primerané v 25 násobku. Ďalšie zvýšenie,

vo výške 50 násobku ako to požadovala navrhovateľka neprichádza do úvahy z dôvodu, že

pred poškodením zdravia sa nevenovala mimoriadne aktívne vo zvýšenej miere politickej,

športovej, kultúrnej činnosti a nedošlo k úplnému vylúčeniu či obmedzenie účasti

navrhovateľky na osobnom, rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom

živote alebo priamo k znemožneniu akéhokoľvek výkonu či voľby povolania, voľbe životného

partnera. Hoci sa jej v dôsledku zhoršenia zdravia dovtedajšie možnosti jej spoločenského,

kultúrneho a športového vyžitia podstatne zúžili, celkom nezanikli a preto ani podľa názoru

odvolacieho súdu sa navrhovateľke nepodarilo preukázať, že by v danej veci išlo u nej

o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené až 50 násobné

zvýšenie odškodnenia. Na tom nemôžu nič zmeniť ani navrhovateľkou uvádzané psychické

ťažkosti, ktoré znásobujú celkové utrpenie spôsobené zdravotnými obmedzeniami.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo väzbe na

obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno hodnotiť ako

arbitrárny.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len opakovaním jej

predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovala so skutkovými

závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu, a je výlučne výrazom

jej odlišného skutkového hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia

ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať

(m. m. , ). Sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako

nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda

ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2017