Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 318/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FELŠÖCI & Partners,

s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ing. Ján Felšöci, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn.

zo 6. októbra 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 9. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2016

mailom a 29. júla 2016 poštou doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49

(ďalej len „“) a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. októbra 2014

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 9. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. februára 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu

spolu s ďalším obvineným uznaný za vinného z pokusu zločinu ublíženia

na zdraví v spolupáchateľstve podľa , k

v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364

ods. 1 písm. a) , „nakoľko podľa súdu mali spoločným konaním inému...

úmyselne ublížiť na zdraví tak, že ich konanie malo bezprostredne smerovať k úmyselnému

spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví, avšak k takejto ujme nedošlo a spoločným konaním sa

mali slovne a fyzicky, verejne a na mieste verejne prístupnom dopustiť hrubej neslušnosti

a výtržníctva tým, že napadli iného“. Okresný súd sťažovateľovi uložil úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní šesť rokov nepodmienečne a obžalovanému úhrnný trest

odňatia slobody v trvaní štyroch rokov nepodmienečne a súčasne ich zaviazal na náhradu

škody.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ spolu s jeho spoluobvineným podali

odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým uznesením zamietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ následne podal Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky podnet

na podanie dovolania, ktorému však nebolo vyhovené a dovolanie nebolo podané, o čom

bol sťažovateľ upovedomený prípisom č. 42026/2015-61/D/262 z 31. júla 2015.

Následne sťažovateľ podal v predmetnej trestnej veci dovolanie, ktoré však najvyšší

súd napadnutým uznesením odmietol ako nedôvodné.

Podľa názoru sťažovateľa vo veci konajúce súdy svojimi rozhodnutiami porušili jeho

už označené základné práva podľa a práva podľa dohovoru. Podľa sťažovateľa

právne posúdenie jeho konania a skutku vo veci konajúcimi súdmi ako pokusu ťažkej ujmy

na zdraví nie je spravodlivé, pretože „nebol stíhaný a jeho skutok nebol posudzovaný ako

trestný čin tak ako to stanovuje zákon, ale ľubovôľou a svojvôľou konajúcich súdov, ktorí

k takémuto záveru došli bez toho, aby to malo oporu vo vykonanom dokazovaní

a následkoch, ktoré z konania sťažovateľa vyšli najavo. Takto bol sťažovateľ stíhaný

a uznaný vinným zo skutku, ktorého zákonné znaky neboli naplnené ani preukázané

a z dôvodov, ktoré mu neboli náležité vysvetlené ani preukázané.“. Sťažovateľ zastáva

názor, že pokus ťažkej ujmy alebo konanie bezprostredne smerujúce k úmyselnému

spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví neboli v konaní jednoznačne, nespochybniteľne

a usvedčujúco preukázané. Odôvodnenia vo veci konajúcich súdov v tomto smere neobstoja,

pretože sú podľa jeho názoru veľmi stručné, a tým pôsobia arbitrárne a nepreskúmateľne.

Sťažovateľovi z odôvodnení napadnutých rozhodnutí nie je „nevyčerpateľne jasné, na akom

základe, akými myšlienkovými pochodmi a hodnotením bol uznaný vinným pre závažnejšie

kvalifikovaný trestný čin“.

Sťažovateľ namieta, že v predmetnej veci vo vzťahu k pokusu závažnejšieho

trestného činu nebol produkovaný žiaden priamy ani podporný dôkaz, právna kvalifikácia

v podobe pokusu bola v neprospech sťažovateľa vytvorená „výlučne subjektívnym

svojvoľným hodnotením prvostupňového súdu a následne aj nadriadených súdov bez toho

aby mala oporu vo vykonanom dokazovaní (najmä v konaní a úmysle, prípadne cieli, motíve

a pohnútke sťažovateľa)“. V konaní podľa neho nebolo preukázané, že:

«a) že by konanie sťažovateľa smerovalo k dokonaniu trestného činu (jeho stret

s poškodeným bol náhodný a improvizačný, nikto v tom čase nevedel, že niečo môže svojím

konaním spôsobiť naviac ak obžalovaní zhodne uvádzajú, že ich poškodený napadol) a že by

iba okolnosť nezávislá od ich vôle im v tom zabránila (naopak, bolo preukázané, že sami od

svojho konania upustili a dokonca počas skutku ešte aj komunikovali so svedkyňami)

b) že by jeho konanie smerovalo k dokonaniu trestného činu bezprostredne (nebola

uvedená ani nebolo možné vyvodiť žiadnu hranicu, po ktorú malo byť konanie sťažovateľa

pokusom a od ktorej už mal páchať samotný závažnejší trestný čin - teda nebola preukázaná

úzka spojitosť konania sťažovateľa s možným závažnejším následkom a súdy nijako

nevysvetlili, do akej miery sa konanie sťažovateľa malo priblížiť k dokonaniu trestného činu

ani nepoukázali na okolnosti a dôvody, pre ktoré k dokonaniu činu nedošlo) a napokon,

c) úmyselné konanie sťažovateľa vo vzťahu k ťažšej ujme (nebolo preukázané, a už

vôbec nie objektívne a jednoznačne, že by sťažovateľ mal priamy vedomý cieľ, motív,

pohnútku alebo iné vnútorné nastavenie svojej mysle a vôle v smere až „dokaličiť“

poškodeného): toto je zjavne najpodstatnejším „nedostatkom“ posudzovania konania

sťažovateľa, nakoľko pokus trestného činu je možný len pri úmyselných trestných činoch,

čím v tomto prípade nebol preukázaný jeho úmysel spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví (úmysel

musel smerovať k spôsobeniu ťažšieho následku, ku ktorému však pre okolnosti nezávislé od

vôle páchateľa nedošlo)».

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ uvádza, že „ich stretnutie s poškodeným bolo

náhodné, dovtedy ho nepoznali (videli ho prvýkrát), čím nemali žiaden prvotný dôvod dôjsť

s ním ku kontaktu (napr. rasový, náboženský, národnostný a pod.), a teda ich spoločný stret

s poškodeným bol výsledkom situácie, ktorá zrazu nastala. Ak súdy prezentujú,

že obžalovaní sa mali o niečo pokúsiť, vstupuje tak do stavu ich mysle, ktorý nepoznajú

a ktorý nebol preukázaný žiadnymi inými objektívnymi okolnosťami, a teda vyvodzuje

závery, ktoré sa nestali, čo je neprípustné.“.

Sťažovateľ následne po poukázaní na jednotlivé okolnosti prípadu uvádza,

že okresný súd aj krajský súd mu pokus ťažkej ujmy nedokázali, a preto skutok nesprávne

právne posúdili a kvalifikovali. Zastáva názor, že skutok mal byť kvalifikovaný ako prečin

ublíženia na zdraví podľa , k čomu sa aj priznal.

Sťažovateľ ďalej namieta, že porušením práva na spravodlivé súdne konanie,

ako aj práva na obhajobu je aj nerešpektovanie zásady „in dubio pro reo“ zo strany

konajúcich súdov, ktoré obžalovaným nevyšli v ústrety, ale objektívne existujúce

nezrovnalosti vyhodnocovali podľa sťažovateľa v zásade proti obžalovaným, najmä proti

sťažovateľovi.

K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, a tým aj k porušeniu práva

na obhajobu napadnutými rozhodnutiami došlo podľa sťažovateľa aj vo vzťahu k výške

trestu, ktorý ho postihuje absolútne neprimerane, keďže bol uložený „na podklade

nesprávne vyhodnotenej dôkaznej situácie a nesprávnej právnej kvalifikácie, a to všetko

rozhodovacím spôsobom, ktorý je nepreskúmateľný pre jeho nedostatočnú preukázanosť

a tým svojvoľnosť“. Zastáva názor, že „pri skutku, za ktorý je sťažovateľovi kladená vina,

trest v takejto výmere nespôsobí poučenie a prevýchovu páchateľov ako predpokladá § 34

ods. 1 , ale bude mať úplne opačný efekt - sťažovateľa degraduje a hlboko

zasahuje do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, že už nebude schopný plnohodnotného

návratu do normálneho života“.

Zároveň namieta, že vo veci konajúce súdy v rozpore so zásadou prezumpcie neviny

prihliadali v neprospech sťažovateľa na jeho priestupkové záznamy, ktorými ako ďalej

uvádza, aj napriek tomu, že ich nepoužili ako priťažujúcu okolnosť, sa evidentne riadili

a tieto ich zjavne ovplyvnili aj pri prichýlení sa k prísnejšej právnej kvalifikácii skutku

v tomto konaní.

Namieta tiež, že najvyšší súd si v napadnutom uznesení nesplnil svoju povinnosť,

ktorá mu vyplýva z a a dohovoru, „chrániť

základné práva, kedy ide o nesprávnu aplikačnú prax tohto súdu, ktorý veľmi reštriktívnym

spôsobom aplikuje ustanovenia o prípustnosti dovolania, ktorá je vo svojom dôsledku aj

porušením čl. 13 dohovoru, teda porušením práva na účinné opravné prostriedky...“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa mohol urobiť korekciu zjavne nesprávnych záverov súdov

nižšieho stupňa, no neurobil tak, preto je sťažovateľ nútený sa uvedeného postupu domáhať

na ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a bez určenia pojednávania nálezom

takto rozhodol:

«1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 02. 2016 spis. zn.

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn.

zo dňa 09.12.2014 v spojení s uznesením Okresného súdu v Trenčíne (správne má byť

„rozsudkom Okresného súdu Trenčín“, pozn.), spis. zn. zo dňa 06.10.2014 bolo

porušené základné právo podľa , 46 ods. 1 a 49

Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.02.2016 spis. zn.

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn.

zo dňa 09.12.2014 v spojení s uznesením Okresného súdu v Trenčíne (správne má byť

„rozsudkom Okresného súdu Trenčín“, pozn.), spis. zn. zo dňa 06.10.2014 sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín, aby znova konal a rozhodol, pretože

skutok nie je trestným činom pokusu trestného činu zločinu ublíženia na zdraví

v spolupáchateľstve podľa §, k v jednočinnom

súbehu s trestným činom prečinu výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1

písm. a) .

3. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 € (slovom

päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet

advokátskej kancelárie FELŠÖCI & Partners, s.r.o... do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti nálezu.

4. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

303,16 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokátskej

kancelárie FELŠÖCI & Partners, s.r.o... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu, uznesením krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ napáda predovšetkým skutkové zistenia, hodnotenie

dôkazov, právnu kvalifikáciu trestného činu, výšku uloženého trestu odňatia slobody,

nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa vo veci konajúcimi súdmi

a nedostatočné odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vo veci konajúcich súdov, ktoré

zároveň považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť, a preto prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne

(, , , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci podľa . Z princípu subsidiarity zakotveného v

ods. 1 vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Právomoc ústavného súdu je subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Každá fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , , ).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo

slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už

pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje, že

vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá ústavný súd

právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, pretože príslušným súdom na

poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní

krajský súd. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti napadnutému rozsudku okresného

súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 2, a , ako aj práv podľa a dohovoru

uznesením krajského súdu. Porušenie označených práv sťažovateľ odôvodňuje najmä tým,

že napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, a teda arbitrárne

a nepreskúmateľné. Zároveň sťažovateľ aj vo vzťahu ku krajskému súdu napáda skutkové

zistenia, hodnotenie dôkazov, právnu kvalifikáciu trestného činu, výšku uloženého trestu

odňatia slobody a nedostatočné vysporiadanie sa s jeho námietkami.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením odmietol ako nedôvodné.

Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti na

rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54), rešpektujúc aj vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania je lehota na podanie sťažnosti

ustanovená v v zásade zachovaná aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m.

, , , ). Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 23. mája 2016, pričom

sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu mailom 25. júla 2016 (23. júl 2016 pripadol na

sobotu, pozn.) a 29. júla 2016 ju doplnil aj v písomnej forme. Ústavný súd preto v tomto

prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

za zachovanú.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ). Ústavný súd preto

v zásade nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by

znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (). Skutkové

alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Článok 49 vyjadruje jeden z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti

v trestnom práve a vymedzuje podmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku presného

zákonného vymedzenia druhu a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku

len Národná rada Slovenskej republiky môže zákonom ustanoviť, čo je trestný čin, aké

sú podmienky trestnej zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok je možné za

spáchanie trestného činu uložiť. musí obsahovať uzavretý katalóg trestných

činov a uzavretý katalóg trestov a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím

štát stanovuje zákonné limity pre obmedzenie základných práv a slobôd občanov

(, ).

Z týchto hľadísk ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu napadnutého uznesenia

krajského súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením podľa odmietol

odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, pretože ho nepovažoval za dôvodné.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto: «Odvolací súd podľa

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo

a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné.

Okresný súd náležíte zistil a ustálil skutkový stav ako predpoklad potrebný na jeho

rozhodnutie, pričom postupoval v súlade so zákonom. Na hlavných pojednávaniach vykonal

všetky dostupné a potrebné dôkazy a tieto aj objektívne a správne vyhodnotil podľa svojho

vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo i v celkovom súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie

a dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom. Okresný súd v súlade

s ustanovením v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, o ktoré

skutočnosti oprel svoje závery pri uznaní viny obžalovaných a .

Pokiaľ sa týka obrany obžalovaného podporovanej spoluobžalovaným že

bol napadnutý poškodeným a že sa len bránil útoku poškodeného, takto

prezentovanej obrane neuveril senát krajského súdu vzhľadom na ostatné vo veci vykonané

usvedčujúce dôkazy a nemohol jej prisvedčiť. Poškodený uviedol, že v inkriminovaný

večer sedel v bare spoločne s a , pričom on pil

čaj. Bavili sa a počuli nejaké výstrely, pričom dievčatá povedali, že by chceli ísť preč.

Povedal, že dopijú a pôjdu. Keď obžalovaní opäť začali strieľať na terase, tak vyšiel na

terasu sa s obžalovanými dohodnúť. Obidve svedkyne vyšli na terasu po cca jednej minúte

a za takýto krátky čas nemohlo dôjsť k rozhovoru s obžalovanými, k zbieraniu nábojníc

a ešte aj k napadnutiu obžalovaného zo strany poškodeného tak, ako to

uvádzal obžalovaný a spoluobžalovaný Tu senát krajského súdu uvádza,

že poškodený je subtílnej postavy, pričom z posudkov vyplýva, že je mierumilovnej

povahy, nemal požité alkoholické nápoje (pil len čaj), a preto je nepravdepodobné, že by

takýto človek napadol dve vyšportované osoby, z ktorých jedna mala naviac pištoľ v ruke,

pričom z priestupkových riešení obžalovaného vyplýva, že má výrazné sklony

k agresívnemu správaniu. Na druhej strane je potrebné uviesť, že z výpovedí svedkýň

a vyplývajú tri fázy bitia poškodeného a to jednak

na terase, keď asi po minúte vybehli von a videli, že poškodený stál chrbtom k stene

a obidvaja obžalovaní stáli vedľa seba a napádali ho päsťami do hlavy, do brucha, kopali

ho, kričali „zabijem ťa“, jeden na druhého „zabi ho“. Potvrdili, že poškodeného začal

udierať do hlavy obžalovaný a potom poškodeného udrel aj obžalovaný pričom

sa striedali. Poškodený sa skrčil a chránil si hlavu a tvár a vtedy ho obžalovaný

kopal do brucha. Následne obžalovaný zobral popolníkový kôš a udrel poškodeného

do hlavy. Svedkyne tiež potvrdili, že poškodený neudrel ani raz a neútočil na

obžalovaných. Keď sa poškodenému podarilo utiecť z terasy do vnútra baru, potvrdzujú aj

bitie vo vnútri. Svedkyne taktiež potvrdili bitie aj vonku pred reštauráciou obžalovaným

ktorý udrel poškodeného päsťou do hlavy, hrudníka a kopal ho. Napokon žiadali

obžalovaného aby presvedčil obžalovaného aby už poškodeného nechal tak,

pričom tento obžalovaného presvedčil, ktorý prestal na poškodeného útočiť a potom

zobrali poškodeného preč. Aj výpoveď poškodeného je v súlade s výpoveďami

svedkýň, pričom tento popísal začiatok napadnutia na terase a uviedol, že keď podával

nábojnicu, zdalo sa mu, že obžalovanému vtedy vycítil, že niečo nie je v poriadku

a od tohto momentu si veľa nepamätá, lebo tam musel dostať asi prvú ranu. Pamätal si už

len ako sa prebral na zemi a držal si hlavu. Obžalovaní sú ďalej z trestnej činnosti

usvedčovaní podporne aj výpoveďou nepriameho svedka a vierohodnou

časťou výpovede svedkyne . Skutočnosť, že zranenia boli spôsobené bez

akýchkoľvek pochybností, zavinením inou osobou, bez pochybností potvrdzujú obidva

znalecké posudky z odboru zdravotníctva a farmácie, tiež rozsah zranení, ako aj vyššie

uvedené svedecké výpovede, ktoré vzájomne korešpondujú a sú bez podstatných rozporov.

Pokiaľ ide o ďalšie dôvody, odvolací súd poukazuje na veľmi podrobne a precízne

odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil...»

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že nedošlo k pokusu ťažkej ujmy na zdraví,

krajský súd uviedol: «Pokiaľ obžalovaní ä namietali, že nedošlo k pokusu

ťažkej ujmy na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., s týmto sa senát krajského súdu

nestotožnil. Pokus ťažkej ujmy na zdraví vyplýva zo samotného spôsobu útoku, keď

obžalovaný a obžalovaný poškodeného bili hlava - nehlava, surovým kopaním

a tiež verbálnym vykrikovaním obžalovaných „zabi ho“, „zabijem ťa“ a samotný pokus bol

dokonaný spôsobením poranenia hlavy, a to zlomením čelovej kosti s prevalenim do

čelových dutín s priamym ohrozením mozgu. A len vďaka tomu, že nebolo podané odvolanie

prokurátora v neprospech obžalovaných, sa odvolací súd nezaoberal otázkou možnej

kvalifikácie konania obžalovaných ako pokusu spôsobenia následku v podobe smrti. Preto

súd prvého stupňa nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaných, keď ich

konanie po právnej stránke kvalifikoval ako pokus zločinu ublíženia na zdraví

v spolupáchateľstve podľa §§14 ods. 1, 20 k § 155 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu

s prečinom výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák...»

Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne aj pri ukladaní trestu,

vychádzajúc pritom z a , pričom prihliadol aj na spôsob

spáchania činov (zločinu a prečinu), následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce,

priťažujúce okolnosti, na osoby páchateľov, ako aj možnosti ich nápravy. Krajský súd

u sťažovateľa poľahčujúcu okolnosť nezistil a taktiež neboli zistené ani priťažujúce

okolnosti. Krajský súd poukázal na to, že predchádzajúce odsúdenie za obdobnú trestnú

činnosť má sťažovateľ zahladené a zároveň že u sťažovateľa „nie je možné opomenúť tú

okolnosť, že bol v minulosti viackrát riešený za priestupky proti občianskemu

spolunažívaniu podľa , z ktorých vyplýva

agresívne násilné správanie obžalovaného, čo v neposlednom rade vyústilo až do spáchania

predmetnej trestnej činnosti. Taktiež nie je možné opomenúť spôsobený následok, pričom

len málo chýbalo a následok mohol byť ďaleko závažnejší.“. Z tohto pohľadu preto podľa

krajského súdu súd prvého stupňa správne diferencoval trest u sťažovateľa. Zároveň

uviedol, že „obžalovanému musel byť ukladaný trest za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák. podľa

ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. v zmysle § 34 ods. 6 Tr. zák. podľa najprísnejšieho

trestného činu v zmysle § 155 ods. 1 Tr. zák. v trestnej sadzbe v rozpätí (4 - 10 rokov), preto

správne súd prvého stupňa obžalovanému uložil trest v dolnej polovici zákonnej trestnej

sadzby vo výmere 6 rokov. Obžalovaný si nevytvoril žiadne okolnosti v zmysle § 39 ods. 1

Tr. zák. pre postup ukladania trestu pod dolnú hranicu zákonnej sadzby.“.

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu vzal do úvahy aj obsah rozsudku okresného súdu, keďže podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (napr. , , ) a navyše

krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia

okresného súdu, ktoré považuje za vecne správne.

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu. Okresný súd po poukázaní

na jednotlivé dôkazy, z ktorých pri odôvodnení svojho rozhodnutia vychádzal, svoje

rozhodnutie odôvodnil takto: «Senát okresného súdu po vykonaní celého dokazovania,

v „dostupnom“ rozsahu nevyhnutnom pre spravodlivé rozhodnutie dospel k záveru, že

žalovaný skutok je potrebné, bez narušenia jeho skutkovej totožnosti, primerane upraviť,

pretože bolo potrebné objektívne a pravdivo niektoré skutkové okolnosti zdôrazniť či

doplniť a niektoré - spôsobené zranenia a opodstatnenosť ich liečby jednoznačne ustáliť.

Pokiaľ išlo o obranu či obhajobné tvrdenia obžalovaného , že on sa bránil

iba „útoku“ poškodeného, čo bližšie popisoval, senát okresného súdu nemohol vzhľadom na

ostatné viaceré vykonané a usvedčujúce dôkazy akceptovať. Takejto obrane, ktorú v tomto

smere po celý čas podporoval aj nebolo možné ani z logického hľadiska uveriť, aj

vzhľadom na všetky okolnosti celého prípadu, keď poškodený išiel za oboma obžalovanými,

ktorí z jeho vtedajších vedomostí disponovali nejakou strelnou zbraňou, boli dvaja, z toho

obžalovaný výrazne fyzicky podstatne disponovanejší než sám poškodený.

Obhajobné tvrdenia sú tiež podporne vyvrátené aj nespornou

skutočnosťou, jeho predchádzajúcimi viacerými priestupkovými konaniami ako aj trestným

konaním, ktoré poukazujú na jeho výrazné sklony k agresívnemu konaniu, bez zábran

a k impulzívnym reakciám v prípadoch konfliktných riešení. Významnou mierou však

vierohodnosť obrany obžalovaného narúšajú aj jeho dokázané tzv. „kolúzne“

(ovplyvňovacie) aktivity, ktoré tento obžalovaný vyvinul už krátko po inkriminovanom čase,

keď zlikvidoval obrazový záznam na záznamové médiu - harddisku, ktorý mohol významným

spôsobom prispieť k objasňovaniu skutkových okolností. To, že tak urobil má iba jediné

a možné logické vysvetlenie, že obžalovaný by tak nekonal, potom, čo preukázateľne na

základe ďalšieho znaleckého dokazovania, odborného vyjadrenia, ako aj výpovede svedka

sa oboznámil s obsahom tohto záznamu, keby na tomto zázname mali byť

zachytené skutkové okolnosti, ktoré by mali podporovať jeho obranu a obžalovaný by tiež

tak nemal logicky dôvod konať ani v prípade, keby sa tam žiaden podstatný obrazový

záznam nenachádzal. Aj ďalšie neskôr preukázané kolúzne aktivity od obžalovaného

smerom k osobe svedkyne , ako senát okresného súdu

konštatoval pri rozhodovaní o jednej z jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu,

významným spôsobom vyvrátili vierohodnosť jeho obrany a tvrdenia o skutkových

okolnostiach. Pri konštatovaní o kolúznych aktivitách senát okresného súdu nemôže nechať

bez povšimnutia ešte jeden fakt, a to, že zaistená plynová pištoľ patriaca obžalovanému

, ktorú sám vydal s predchádzajúcou jeho snahou túto zničiť, čo preukazuje

stav, resp. rozsah jej poškodenia, poukazuje tiež na možné takéto aktivity smerujúce v tom

čase k snahe zahmliť skutkový stav veci - možným spochybneniam o streľbe

v inkriminovanom čase. Naopak, tvrdenia obžalovaného , že poškodený

mohol byť pod vplyvom omamných látok, drog a alkoholu keď sa išiel „predvádzať“ pred

svojimi priateľkami, bolo z nich preukázané iba to, že poškodený bol pod vplyvom požitia

alkoholických nápojov z inkriminovaného dňa, čo sám priznal, keď ani rozsah požitia,

vzhľadom na chybne vykonanú skúšku na alkohol v dychu nebol relevantne preukázaný

a teda aj dosah na jeho vnímanie. Na druhej strane aj obžalovaný

(i obžalovaný ), ako sám priznal, v inkriminovanom dni požívali alkoholické

nápoje. Pritom obžalovaný svojim pokusom uznať vinu v priebehu vykonávania

dokazovania, k svojimi vyjadreniami prispel nielen k usvedčeniu samého seba zo

spôsobenia zranení poškodenému v inkriminovanom čase, ale aj k usvedčeniu

spoluobžalovaného na spôsobení týchto zranení. To, že tieto zranenia boli

spôsobené bez akýchkoľvek pochybností zavinením inou osobou preukazujú presvedčivo a

vierohodne oba podané znalecké posudky z odboru zdravotníctva a farmácie, ako aj

výpovede oboch priamych svedkýň a , ako aj

výpoveď samotného poškodeného ako svedka, ktoré výpovede vzájomne

korešpondujú a sú bez relevantných rozporov. Napokon aj samotná výpoveď svedkyne

aj keď malou časťou, iba vo všeobecnej rovine, nie v detailoch prispieva

k usvedčeniu oboch obžalovaných. Jej výpoveď však nemožno hodnotiť v celom rozsahu aj z

logického hľadiska za hodnovernú, keď bolo preukázané, že táto bola pod vplyvom

obžalovaného a jeho okolia, čomu nasvedčujú jej opakované vyhlásenia, že

si na konkrétne skutočnosti pre „značný“ časový odstup nepamätá v rámci kladenia otázok

inými osobami, než obžalovaným , na ktoré jeho otázky však detailne

reagovala. K jej nevierohodnosti významnou mierou prispeli i jej odpovede na kladené

otázky, keď na jednej strane potvrdzovala svoje postavenie priameho svedka, avšak násilie,

ktorým svedkom bola, čo ostatne potvrdzovali aj svedkyne a

nelogicky bližšie popísať nevedela, resp. sa detailnejším odpovediam vyhýbala. V

neposlednom rade oboch obžalovaných usvedčujú aj relevantné listinné a vecné dôkazy,

najmä však závery znaleckých posudkov. Je pravdou, že znalci - lekári sa v istých

konštatovaniach aj podstatného charakteru rozchádzali, avšak ich základ podstatný, pre

rozhodnutie v predmetnej trestnej veci bol bez rozporov, čo obaja znalci, o. i. aj

konštatovali. ... závery znalcov, ich vysvetlenia so zreteľom na ďalšie preukázané

skutočnosti plne postačovali na posúdenie sporných otázok, ktorými bolo predovšetkým

určenie charakteru vzniknutých zranení a doby ich nevyhnutného liečenia vrátane

obmedzení poškodeného na bežnom spôsobe života. V tomto smere senát okresného súdu sa

nemôže stotožniť s názorom znalca o charaktere

vzniknutých zraní ako zranení ľahkých z medicínskeho hľadiska. Prijateľným logickým

záverom o ich charaktere z medicínskeho hľadiska ako ťažkými zraneniami je záver

druhého znalca , ktorého závery boli v tejto otázke

presvedčivejším. To platí aj spôsobe a metóde potrebného intervenujúceho zákroku u

poškodeného na odbornej klinike v Bratislave, kde o. i. konštatovali aj zranenia oka, ktoré

závery si osvojil aj senát okresného súdu. Znalec iba verbálne

spochybňoval spôsob a metódu vykonaného intervenujúceho zákroku u poškodeného na

klinike v Bratislave, od ktorej sa už v súčasnej dobe ustupuje, avšak bez hmatateľných

dôkazov, ktoré by náležíte potvrdzovali takéto jeho odborné závery. Naopak znalec

v tomto smere presvedčivo vysvetlil prečo k takémuto zákroku u poškodeného

muselo dôjsť a toto fakticky potvrdzoval aj zvolený odborný postup na klinike v Bratislave.

Na druhej strane senát okresného súdu považoval závery znalca o tom, že

zranenia na lebke poškodeného nie sú impresívneho charakteru za presvedčivejšie, resp.

minimálne sporné, ak by malo dôjsť k takémuto konštatovaniu, a toto konštatovanie preto zo

žalovaného skutku vypustil. V danom prípade bolo potrebné ustáliť aj akým spôsobom došlo

ku zraneniam poškodeného, v ktorej otázkach sa obaja znalci zásadne nerozchádzali a

potvrdzovali, že muselo ísť o opakované násilie inou osobou popisované aj priamymi

svedkami. Nesporným sa aj na podklade medicínskeho znaleckého skúmania fakt, že

zranenia najmä v časti hlavy tak, ako sa podrobne konštatovalo mohli viesť k

bezprostrednému ohrozeniu dôležitého orgánu u poškodeného, ktorým je mozog a tým aj

života poškodeného, ak by sa zvýšila sila úderov či intenzita násilia. Spôsobené zranenia

poškodeného, ktoré zjavne nepopiera iba obžalovaný vznikli spoločným konaním

oboch obžalovaných. Z preukázaných skutkových okolností možno jednoznačne vyvodiť iba

záver, že aktívnejším vo fyzických útokoch bol obžalovaný . Na poškodeného

fyzicky útočil ešte aj vo vnútri reštaurácie a aj vonku potom, čo poškodený unikal z

reštaurácie. ... Senát okresného súdu konštatuje, že z podrobne vykonaného dokazovania

bolo zistené iba to, že poškodeného udierali obaja obžalovaní, opakovane, rukami - päsťami

aj nohami a to aj v istom momente, keď sa poškodený nachádzal na zemi, pričom vzniknuté

a konštatované zranenia vznikli aktívnym konaním oboch obžalovaných a teda v príčinnej

súvislosti s ich útokmi na poškodeného v inkriminovanom čase a na inkriminovanom mieste.

Vari naj spornejším faktom v danom prípade bolo právne posúdenie vzniknutých zranení u

poškodeného v zmysle . Ich posúdenie z právneho hľadiska (trestného

zákona) je výlučne v kompetencii súdu a nie znalca. V danom prípade ani jedno zo zranení,

ktoré poškodený utrpel nemožno posúdiť jednoznačne ako ťažkú ujmu podľa § 123 odsek 3

písm. a) až h) Tr. zákona. Do úvahy posúdenie vzniknutých zranení v ich súhrne

prichádzalo iba posúdenie ako ťažkej ujmy z hľadiska ustanovenia § 123 odsek 3 písm. ch)

Tr. zákona, t. j. ako porucha zdravia trvajúca dlhší čas. Z ustanovenia § 123 odsek 4 Tr.

zákona jednoznačne vyplýva, že za takúto poruchu možno považovať iba poruchu trvajúcu

dlhší čas, ktorá si objektívne vyžiada liečenie, prípadne aj práceneschopnosť v trvám

najmenej 42 kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života

poškodeného. Aj keď poškodenému (študent v inkriminovanom čase) nebola vystavená jeho

lekárom prvého kontaktu (ošetrujúci lekár) písomná práceneschopnosť, táto skutočnosť

sama o sebe v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia a priori nevylučuje posúdenie jeho

zranení ako dlhšie trvajúca porucha a teda ako ťažká ujma. Závery znalca

o minimálnej dobe 8 týždňov na liečenie konštatovaných zranení, prezentované

však výlučne vo všeobecnej rovine však nemožno relevantne považovať v danom prípade

pre komplexné posúdenie v zmysle . Rovnako tak ani vyslovené závery

druhého znalca MUDr., že doba 24 dní je celkovou dobou obmedzenia poškodeného na

bežnom spôsobe života nemožno považovať za relevantný údaj, ktorý má pritom

bagatelizujúci charakter oproti tomu, čo uvádzal druhý znalec, v rámci

vyjadrenia objektívne nevyhnutnej liečby zranení poškodeného, ktoré závery sú v tomto

ohľade presvedčivejšie. Znalec vo svojom pôvodnom písomnom znaleckom

posudku (na jeho č. l. 17 a č. l. 219 trestného spisu) konštatuje, že doba liečenia

poškodeného po poslednú jeho lekársku kontrolu, na ktorej už nebola žiadna liečba

doporučená trvala 41 dní, keď od 12. marca 2014 poškodený začal už navštevovať školu, čo

potvrdil aj sám poškodený. Senát okresného súdu práve uvedené skutočnosti považuje

významné, pre právne posúdenie dlhšie trvajúcej poruchy zdravia v danom prípade, keď

skutočnosť, že poškodený začal navštevovať školu a vyvíjať aj fyzické aktivity, ktoré už

nespadajú do rámca objektívne nevyhnutnej liečby a odkázanosti. Preto senát okresného

súdu dospel k záveru, že v danom prípade nemožno hovoriť jednoznačne o dlhšie trvajúcej

poruche zdravia z hľadiska citovanej zákonnej úpravy ustanovenia § 123 odsek 4 Tr.

zákona a teda nemožno jednoznačne spôsobené zranenia u poškodeného charakterizovať,

resp. právne posúdiť ako ťažkú ujmu na zdraví podľa § 123 odsek 3 písm. ch) Tr. zákona. V

posudzovanom prípade sa však charakter poškodenia zdravia vrátane objektívnej

nevyhnutnej liečby a s ňou spojeného závažného vplyvu na bežný spôsob života u

poškodeného tesne priblížil ku charakteru ťažkej ujmy na zdraví podľa § 123 odsek 3 písm.

e) a písm. ch) Tr. zákona.»

Okresný súd preto vzhľadom na uvedené „uznal oboch obžalovaných za vinných

zo spáchania žalovaného skutku tak, ako je uvedený po nevyhnutnej úprave senátom

okresného súdu vo výrokovej časti tohto rozsudku, bez narušenia skutkovej totožnosti

pôvodne žalovaného skutku, a ich konanie právne posúdil v zmysle

s prihliadnutím na všetky zákonné kritéria a preukázané okolnosti celého prípadu ako

jednočinný súbeh dvoch trestných činov. Jednak ako pokus trestného činu zločinu ublíženia

na zdraví v spolupáchateľstve podľa §§14 odsek 1, 20 k § 155 odsek 1 Tr. zákona a jednak

ako trestný čin prečinu výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 29 k § 364 odsek 1 písm. a)

Tr. zákona.“.

Pokiaľ ide o pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa

v spolupáchateľstve, okresný súd uviedol, že „bolo nepochybne preukázané že aktívnym

konaním oboch obžalovaných (u obžalovaného vo väčšej miere) boli

spôsobené konštatované zranenia u poškodeného, ktoré v príčinnej súvislosti bezprostredne

smerovali k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví v zmysle § 123 odsek 3 písm. e) a písm. ch)

so zreteľom na odsek 4 citovaného zákonného ustanovenia. Tento následok však v danom

prípade celkom nenastal“. Okresný súd ďalej konštatoval, že „to boli obaja obžalovaní,

ktorí ako prví fyzicky zaútočili na poškodeného. V takomto konaní po istý čas na terase

predmetnej reštaurácie pokračovali a obžalovaný neskôr aj vo vnútri

reštaurácie a potom aj pred ňou potom, čo poškodený začal unikať zo sféry oboch

obžalovaných. Senát okresného súdu sa nemohol stotožniť s obhajobnými tvrdeniami, že

terasa reštaurácie, kde vznikol konflikt medzi oboma obžalovanými a poškodeným nie je

miestom verejnosti prístupným. Už len fakt, že ide o bezprostredne vonkajší priestor

reštaurácie s plynulým prechodom, a že v inkriminovanom čase poškodený bez akýchkoľvek

problémov sa tam dostal, spĺňal kritéria miesta verejnosti prístupnom. Napokon aj

pokračujúci útok obžalovaného vo vnútri reštaurácie a pred ňou na ulici

takýmto miestom jednoznačne je a jeho útok pritom bol minimálne v prítomnosti troch

svedkov ( ), najmä pokiaľ ide o vnútorné priestory

reštaurácie. Preto obaja obžalovaní súčasne naplnili aj skutkovú podstatu prečinu

výtržníctva v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 364 odsek 1 písm. a) Tr. zákona.

K formálnym spoločným znakom u citovaného zločinu a prečinu u oboch obžalovaných

senát okresného súdu uvádza, že obaja obžalovaní z hľadiska veku a trestnoprávnej

zodpovednosti evidentne spĺňajú tento znak podľa § 22 Tr. zákona a ani u jedného z nich

nebola zistená nepríčetnosť či jej zníženie v zmysle § 23 Tr. zákona. Obaja v oboch

prípadoch konali jednoznačne formou priameho úmyslu (dolus directus) podľa § 15 písm.

a) Tr. zákona. Ani jeden z obžalovaných, a obžalovaný ako sa bránil už

tobôž, nekonali v nutnej obrane v zmysle § 25 Tr. zákona, čo by ich mohlo exkulpovať

(vyviniť) a nebolo by tomu tak ani v prípade, že by bolo preukázané, že to bol poškodený,

ktorý by fyzicky útočil ako prvý. Naplnené boli teda u oboch obžalovaných v oboch

prípadoch konštatovaných trestných činov subjekt a subjektívna stránka - úmysel. V prípade

zločinu ublíženia na zdraví aj objektívna stránka - konanie, resp. ktoré bezprostredne a v

príčinnej súvislosti s ich konaním viedlo k možnému následku spôsobeniu ťažkej ujmy u

poškodeného ako aj objektívna stránka - konanie v prípade prečinu výtržníctva, keď obaja

obžalovaní fyzicky na mieste verejnosti prístupnom napadli poškodeného. Rovnako tak boli

naplnené aj objekty, ktoré obe skutkové podstaty trestných činov chránia, a to zdravie

fyzickej osoby, ako aj záujem spoločnosti na ochrane verejného poriadku a pokoja a ich

zachovávanie. V prípade prečinu výtržníctva bol naplnený aj potrebný materiálny korektív,

t. j. stupeň nebezpečnosti konania oboch obžalovaných, zjavne vyšší ako nepatrný.“.

Druh a výmeru trestu, ktorý bol sťažovateľovi uložený, okresný súd odôvodnil takto:

„U obžalovaného neboli také skutočnosti, ktoré by náležíte odôvodňovali

existenciu akejkoľvek poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Tr. zákona. Obžalovaný, aj napriek

tomu, že má zahladené odsúdenie pre obdobnú trestnú činnosť nevykazuje dôsledne, že

viedol doposiaľ riadny život, keď viaceré preukázané a konštatované priestupkové konania

svojou povahou takéto konštatovanie vylučujú. Na druhej strane neboli zistené, ani

priťažujúce okolnosti podľa § 37 Tr. zákona a preto senát okresného súdu v danom prípade

ukladal trest obžalovanému za použitia § 38 odsek 2 Tr. zákona. U obžalovaného nemohol

opomenúť, že práve on, ako podnikateľ a prevádzkovateľ predmetnej reštaurácie má dbať

na zachovanie nielen spokojnosti svojich zákazníkov, ale predovšetkým ich bezpečnosti

a v tomto smere byť aktívnym. Obžalovaný však postupoval práve naopak. Tým, že

s obžalovaným navyše už počas nočného pokoja (vonku), na verejnosti a bez

relevantného dôvodu (ochrana bezpečnosti a zdravia) strieľal z plynovej pištole (čoho si

ako držiteľ a nositeľ strelných zbraní mal byť o to viac vedomý), čím rušil nielen nočný

pokoj, ale najmä vyvolával oprávnený pocit nebezpečenstva, na čo reagovali predovšetkým

prítomní hostia, poškodený a obe svedkyne ( ). A tiež nemožno

opomenúť aká bola jeho reakcia na to, keď poškodený upozorňoval na streľbu a s ním

spojený motív obžalovaného, ktorý reagoval surovým fyzickým útokom na poškodeného.

Taktiež nemožno opomenúť aj následok, ktorý obžalovaný spôsobil, jeho väčšiu mieru

zavinenia na spôsobenom následku predovšetkým na zdraví poškodeného, ktorého následok

mal veľmi blízko k spôsobeniu ťažkej ujme, resp. k nej všetko bezprostredne smerovalo.

Podstatným bol aj jeho nekritický postoj vyplývajúci z jeho ľútosti, ktorú prejavoval však

výlučne iba vo vzťahu k svojej osobe a svojim osobám blízkym, za čo však nesie výlučne sám

zodpovednosť. Obžalovanému musel byť ukladaný úhrnný trest podľa kritéria ustanovenia

§ 41 odsek 1 Tr. zákona, t. j. v danom prípade v zmysle § 34 odsek 6 Tr. zákona bolo možné

obžalovanému uložiť výlučne úhrnný trest odňatia slobody, a to podľa najprísnejšej

skutkovej podstaty, t. j. podľa § 155 odsek 1 Tr. zákona, v zákonnej sadzbe od 4 do 10

rokov. Obžalovaný svojim doterajším životom aj tým, ako reagoval aj na konštatované

priestupkové konania preukázal, že si dostatočne neuvedomuje závažnosť svojho

doterajšieho hrubého správania sa, že je impulzívny, reaguje agresívne a evidentne

neprimerane a rovnako preukázal aj hrubú ľahostajnosť v danom prípade vo vzťahu

k vzniknutým následkom u poškodeného, keď u neho nemožno v budúcnosti vylúčiť aj ďalšie

pridružené možné následky na jeho zdraví vzhľadom na charakter zranení u neho. Preto

senát okresného súdu dospel k záveru, že primeraným trestom pre obžalovaného bude iba

uloženie trestu odňatia slobody v dolnej polovici zákonnej sadzby, vo výmere 6 (šesť) rokov,

obligatórne spojeného s jeho výkonom, na výkon ktorého bol zaradený podľa § 48 odsek 2

písm. a) Tr. zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže

obžalovaný nebol pred spáchaním žalovanej trestnej činnosti vo výkone trestu odňatia

slobody a iné, prísnejšie zaradenie podľa odseku 4 citovaného zákonného ustanovenia pre

dosiahnutie celkového účelu trestu vyplývajúce z ustanovenia § 34 Tr. zákona nebolo

potrebné. Senát okresného súdu u obžalovaného nezistil absolútne žiadne skutočnosti preto,

aby bolo možné u neho postupovať podľa § 39 Tr. zákona a trest mu ukladať pod dolnú

hranicu zákonnej sadzby. Takto uložený trest naplní tak individuálno-preventívny účinok

ako aj generálno-preventívny účinok, pretože spoločnosť takéto závažné konania nemôže

v žiadnom prípade tolerovať. Takto uložený trest nie je ani v rozpore s ustanovením § 34

odsek 3 Tr. zákona, keď o. i. chod jeho podnikania ani doterajším výkonom väzby narušený

nie je, keďže ho plynulé zabezpečujú osoby blízke obžalovanému.“

Ako z už citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, vo veci

konajúce súdy ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky právne a skutkovo

relevantné otázky, ktoré súvisia s predmetom súdnej ochrany. Z odôvodnení ich rozhodnutí

je dostatočne zrejmé, o aké dôkazy opreli svoje závery, prečo sa odmietli zaoberať

niektorými návrhmi zo strany sťažovateľa, čo považovali za preukázané, ako

sa vysporiadali so zistenými rozpormi, či už vo výpovediach obžalovaných, poškodeného,

svedkov, alebo vyhotovených znaleckých posudkoch. Aj napriek nesúhlasu sťažovateľa

s výškou uloženého trestu okresný súd a následne aj krajský súd venovali dostatok

pozornosti aj otázke druhu a výmeru trestu, pri ukladaní ktorého postupovali v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

nie sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej

vyplýva, že súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na to, že do obsahu základného práva

podľa nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného

spôsobu hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým

a právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania (napr. , ,

).

Na podklade už uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd aj krajský súd

postupovali v medziach svojej právomoci, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne udržateľné.

Napadnuté rozhodnutia sú aj dostatočne odôvodnené.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením základných práv podľa , a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu nie je príčinná súvislosť,

ktorá by mala za následok porušenie sťažovateľom označených práv, a preto sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľa na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí

nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu ,

, ).

Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva zrejmá súvislosť

práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom

na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva sťažovateľa

zaručeného ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1, pozn.), nemohol dospieť k záveru, že by

krajský súd porušil právo sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru aj vo vzťahu k uzneseniu

najvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd veľmi reštriktívnym spôsobom

aplikoval ustanovenia o prípustnosti dovolania v jeho trestnej veci. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu považuje za nedostatočne odôvodnené.

Najvyšší súd napadnutým uznesením podľa

dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371

. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľ svoje

dovolanie odôvodnil obdobným spôsobom ako sťažnosť, ktorú adresoval ústavnému súdu,

pričom ako dovolacie dôvody uviedol dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „dovolanie je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných

a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu

právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.

Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto

mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených

námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu

dovolacieho dôvodu podľa Dôvody dovolania je treba chápať materiálne,

a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolám, aby sa tým vyhovelo

ustanoveniu

Dovolanie je určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ

tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem

hmotného práva.“.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd uviedol, že „právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého

procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora

na druhej strane. Právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné

uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.

Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva

na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).“.

K sťažovateľom uvádzaným dovolacím dôvodom najvyšší súd považoval za potrebné

uviesť: „Celé dovolanie obvineného smeruje k zlému vyhodnoteniu dôkazov konajúcimi

súdmi, k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku, a tým aj k nesprávnej právnej

kvalifikácii konania obvineného. Ako už bolo konštatované v predchádzajúcej časti

odôvodnenia tohto uznesenia, dôvody dovolania uvedené v spočívajú

v chybách právnych, nie skutkových. Skutkové okolnosti nie sú predmetom konania

o dovolaní. Dovolací súd je viazaný skutkovými zisteniami, ku ktorým dospeli konajúce

súdy.

K námietke obvineného k odôvodneniu rozhodnutí v tom smere, že rozhodnutia sú

stručné, tým pôsobia arbitrárne, sú nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu základných

ústavných práv na obhajobu a spravodlivé súdne konania, Najvyšší súd Slovenskej

republiky poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 7, podľa ktorého dovolanie len proti

odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Dovolaním možno napadnúť rozhodnutie len pre

výroky v ňom obsiahnuté, ale nie pre jeho odôvodnenie.“

Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľa «nenapĺňa žiadny dovolací

dôvod podľa , pokiaľ obvinený namieta uloženie neprimerane prísneho

trestu. Aj v tomto prípade obvinený spochybňuje skutkové zistenia súdov, keď v dovolaní

uvádza, že súdy uložili tresty na podklade nesprávne vyhodnotenej dôkaznej situácie.

K námietke obvineného uvedenej v dovolaní, že súdy nesprávne kvalifikovali konanie

obvineného, že pokus ťažkej ujmy alebo konanie bezprostredne smerujúce k úmyselnému

spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví neboli v konaní jednoznačne, nespochybniteľné

a usvedčujúco preukázané, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že v dovolacom

konaní môže dovolací súd posúdiť, či skutok, pre ktorý boli obvinení odsúdení, je správne

právne kvalifikovaný. Najvyšší súd konštatuje, že skutku uvedenému vo výroku

odsudzujúceho rozsudku zodpovedá právna kvalifikácia konania obvinených. Najvyšší súd

nemôže, ako to už je viackrát uvedené v tomto uznesení, prehodnocovať skutkové zistenia

konajúcich súdov, nemôže sa zaoberať tým, ktorý z obvinených bol aktívnejší v útoku na

poškodeného, či súd dostatočne vyhodnotil pri ukladaní trestu rodinné pomery obvineného

nemôže vyhodnocovať, či v konaní bol dostatok priamych dôkazov. Ak by mal

Najvyšší súd Slovenskej republiky prehodnocovať uvedené dôkazy, ako to navrhuje

obvinený, musel by prehodnocovať skutkové zistenia konajúcich súdov, čo je v dovolacom

konaní neprípustné.

K argumentom obvineného ohľadne znaleckého posudku

najvyšší súd poznamenáva, že znalecký posudok je len jedným z kritérií, ktoré súdy

vyhodnocujú pri posudzovaní právnej kvalifikácie konania obvinených. O právnej

kvalifikácii konania obvineného rozhoduje súd, nie znalec.

Nerešpektovanie zásady „in dubio pro reo“, na ktorú poukazuje obvinený v dovolaní,

nezakladá ani jeden z dovolacích dôvodov...».

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v rámci trestného konania je spôsobilé

privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno

aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého

rozhodnutia súdu. V tomto smere ústavný súd plne akceptuje, že najvyšší súd ako súd

dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích dôvodov predurčený na

úplný prieskum rozsudkov nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by

zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou,

neustanovil by katalóg dovolacích dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku ospravedlňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu

k dovolacím dôvodom. Z uvedených dôvodov vo všeobecnosti platí, že selektívne chápanie

dovolania nepredstavuje ani odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl.

13 dohovoru. Dohovor nežiada, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov.

Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese Slovenskej

republiky inštitút odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti s dohovorom

žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad maiori

a minus) zriadenú len pre korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri realizovaní

trestnej represie (pozri napr. , , ).

Ako už bolo uvedené, súčasťou obsahu základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

zároveň však platí, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, ).

Ako z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, najvyšší súd po tom, ako

interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania s prihliadnutím na sťažovateľom namietané dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1

písm. c) a i) , posúdil relevantnosť námietok sťažovateľa. Najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia, aj keď síce nie podľa predstáv sťažovateľa, podľa názoru

ústavného súdu postačujúcim spôsobom odôvodnil, prečo bolo potrebné jeho dovolanie

odmietnuť.

Ústavný súd preto konštatuje, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska udržateľný a v okolnostiach danej veci

nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa

podľa , a , ani práv podľa a

dohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vyslovil právne závery,

ktoré sťažovateľ nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež

nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím

vlastným (napr. , ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2017