Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 414/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou ADVOKÁT

JUDr. PETER TIMKO spol. s r. o., Štefánikova trieda 6, Nitra, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Peter Timko, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 27. februára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. februára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 27. februára 2015 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. februára 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v súvislosti so skutkovým stavom uvádza, že «bol stranou sporu

v právnej veci č. k. na Okresnom súde Nitra, kde sa domáhal proti

žalovanému určenia, že peňažná pôžička v sume 100.000,- Sk

(3.319,39 €), ktorú žalovaný dňa 6.12.2002 poskytol sťažovateľovi (ďalej len „sporná

pôžička“), bola dňa 6.12.2002 žalovanému celkom splatená.

Právna vec podľa bodu 1. (č.k. ) súvisí s inou vecou, ktorá sa viedla na

Okresnom súde Nitra pod č.k. , kde (v postavení žalobcu

a veriteľa) bol procesné úspešný proti sťažovateľovi (v postavení žalovaného a dlžníka),

lebo súdy priznali veriteľovi (okrem iného aj) nárok na vrátenie spornej pôžičky.

Žaloba sťažovateľa v právnej veci podľa bodu 1. (č.k. ) bola na úrovni

prvej inštancie v celom rozsahu zamietnutá z procesného dôvodu, že Okresný súd Nitra

videl nedostatok naliehavého právneho záujmu.

Proti rozsudku prvej inštancie (bod 3.) sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom

odvolací súd (Krajský súd v Nitre) rozhodol uznesením zo dňa 27.2.2015 č.k. 6Co/1/2015-

81 tak, že rozsudok prvej inštancie zrušil a konanie o žalobe v celom rozsahu zastavil.».

Sťažovateľ poukazuje na to, že proti „uzneseniu Krajského súdu v Nitre (bod 5.)

sťažovateľ podal dovolanie a domáhal sa zrušiť napadnuté uznesenie. Dovolací súd

(Najvyšší súd Slovenskej republiky) uznesením zo dňa 28.2.2017 č. k.

odmietol dovolanie ako procesné neprípustné. Dovolací súd zhodnotil postup odvolacieho

súdu ako vecne správny. Na podporu svojho názoru dovolací súd uviedol sériu argumentov

o hmotnoprávnej totožnosti oboch právnych vecí (č.k. a č.k. ).“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že «[s]ťažovateľ vidí namietané porušenie základných

práv v týchto dôvodoch:

Dovolací súd podľa mienky sťažovateľa neprimerane formalistický posúdil otázku

naplnenia dovolacích dôvodov ohľadne namietanej procesnej vady podľa § 237 ods. 1

písm. f) (ďalej len „“).

Dovolací súd redukoval sťažovateľom namietanú procesnú vadu len na prípady

z rozhodovacej súdnej praxe citovanej v dovolacom uznesení. Namietame, že súdna prax sa

v niektorých prípadoch preceňuje a prisudzuje sa jej dôležitejší význam než v skutočnosti

má. To je aj prípad dovolacej veci. Všeobecné súdy v Slovenskej republike majú tendenciu

čoraz častejšie opierať svoje rozhodnutia (výlučne) o súdnu prax, čo však nezodpovedá

právnej tradícii ani európskemu kontinentálnemu typu právnej kultúry. Uvedenou

tendenciou sa slovenská súdna prax latentné približuje k precedentnému právu, ktoré je

historicky typické pre anglo-americký typ právnej kultúry. Nie všetko a za každých okolností

dokáže riešiť a vyriešiť súdna prax. Nad súdnou praxou v právnom štáte stoja elementárne

princípy spravodlivosti, ktoré nemusia mať nevyhnutne kodifikovanú formu, ale majú

a musia byť súčasťou mechanizmu, cez ktorý súdne autority vnímajú, čo je spravodlivé

a etické a čo už také nie je.

Sťažovateľ v konaní č. k. namietal extrémnu nespravodlivosť

spočívajúcu v tom, že súdy v konaní č. k. predovšetkým:

a) nesprávne vyhodnotili listinné dôkazy týkajúce sa sťažovateľom namietaného

vrátenia spornej pôžičky (a tým aj týkajúce sa zániku príslušného dlhu sťažovateľa voči

);

b) bezdôvodne odmietli vykonať výsluch , ktorý patrí

k elementárnym procesným inštitútom každého civilného procesu.».

Sťažovateľ namieta, že „[d]ovolací súd v kooperácii s odvolacím súdom

sa jednomyseľne rozhodli ignorovať extrémnu nespravodlivosť namierenú proti

sťažovateľovi a odmietli sťažovateľovi prístup k spravodlivosti. Toto odmietnutie sa udialo

cez (podľa mienky sťažovateľa) extrémne tvrdú interpretáciu zásady res iudicata Aby

interpretácia navonok budila dojem správnosti, dovolací súd ju podporil citáciami zo

súdnej praxe. Zásada res iudicata však nie je kodifikovaným spôsobom definičné ukotvená

v žiadnom právnom predpise a tak ani súdna prax nemá povahu neomylného zdroja.

Každá ľudským rozumom vymyslená právna zásada predsa musí ustúpiť v tých

prípadoch, keď by aplikácia tejto zásady slúžila na nemorálny účel. V dovolacej veci je

týmto účelom skutočnosť, že napriek zániku dlhu sťažovateľa formou vrátenia spornej

pôžičky veriteľovi ( ), má veriteľ k dispozícii exekučný titul, aby si

pôžičku vymáhal a aby tak prijal duplicitne to isté plnenie.

Namietame, že dovolací súd a odvolací súd, ktoré sa jednomyseľne sústredili len na

akademické poučky, nedbali na skutočné dôsledky aplikácie zásady res iudicata vo vzťahu

k dovolateľovi (sťažovateľovi). Totiž účinky dovolacieho uznesenia v spojení s účinkami

odvolacieho uznesenia dostali sťažovateľa až do pozície exekuovaného subjektu, keď

sťažovateľ vystupuje ako povinný v exekučnej veci č. k. na Okresnom súde

Nitra. Dovolací súd ani odvolací súd nijako nebrali túto okolnosť do úvahy a obmedzili sa

len na akademické poučky o tom, čo znamená zásada res iudicata. Sťažovateľ sa s dôverou

v ochranu spravodlivosti obrátil na dovolací súd, očakávajúc že akademické poučky stoja

nad elementárnymi princípmi spravodlivosti.

Aj keď odvolací súd a spolu s ním aj dovolací súd nepreskúmavali predmet konania

č.k. v merite veci (lebo rozsudok prvej inštancie je v meňte veci zrušený),

sťažovateľ nesúhlasí s názorom dovolacieho súdu v bode 20. dovolacieho uznesenia. Takýto

postoj je podľa mienky sťažovateľa znova len odrazom neprimerane vysokého stupňa

akademického formalizmu. Dovolací súd aj odvolací súd sa predsa bez pochybností

venovali prieskumu právnej otázky, či je daná hmotnoprávna totožnosť prvšej právnej veci

(č. k. ) a neskoršej právnej veci (č. k. ). Je irelevantné, či tento

prieskum po formálnej stránke bol uskutočnený v merite veci (vo formálnom súdnom

výroku) alebo sa závery tohto prieskumu dajú bezpečne identifikovať z obsahu odôvodnení

dovolacieho uznesenia a odvolacieho uznesenia.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2017 č. k.

v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.2.2015 č. k.

-81 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa

Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2017 č. k.

sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania1 v sume 312,34 € do rúk právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním postupom, rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spravodlivosti.

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je namietané porušenie práv sťažovateľa

označenými rozhodnutiami všeobecných súdov založené na tvrdení o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu a na nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré

sťažovateľ proti nim uplatňuje.

II.A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

krajského súdu

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že «[v]ýrok

právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním

rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého ( ).

Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3

).

Citované ustanovenie upravuje tzv. negatívnu procesnú podmienku

a to prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Existencia tejto prekážky bráni tomu, aby vec,

o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. Prekážka rei iudicatae

vyplýva z tzv. materiálnej právoplatnosti rozsudku, ktorej všeobecnou vlastnosťou je, aby

právna vec bola právoplatným rozsudkom autoritatívne vyriešená zásadne definitívne

a nezmeniteľným spôsobom. Je teda procesným dôsledkom (účinkom) materiálnej

právoplatnosti rozsudku, ktorou sa rozumie záväznosť rozsudku a jeho nezmeniteľnosť

( ). Okrem materiálnej právoplatnosti sa u rozsudkov rozlišuje aj tzv.

formálna právoplatnosť, o ktorú ide vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v ustanovení

, a s ktorou sa spája procesný účinok skončenia konania. Rozsudok

nadobúda formálnu právoplatnosť, ak ho nemožno napadnúť odvolaním (napr. preto,

že máme uplynula odvolacia lehota). Základným predpokladom prekážky rei iudicatae je

preto nielen totožnosť veci (daná tým istým nárokom alebo stavom a rovnakým predmetom

konania a tými istými osobami, resp. ich nástupcami), ale predovšetkým materiálna

právoplatnosť rozsudku.

Účelom inštitútu právoplatnosti je zabezpečenie právnej istoty a poskytnutie ochrany

v konaní preukázaným (zisteným) právam. Tento ochranný účinok právoplatnosti sa

prejavuje v tom, že úspešný navrhovateľ je právoplatným rozhodnutím chránený pred novou

žalobou vznesenou odporcom, ktorou by bol popieraný jeho súdom určený nárok a naopak,

neúspešný účastník je chránený proti úspešnému, a to predovšetkým vtedy, ak by tento

opätovne podal žalobu o rovnakom plnení (ne bis in idem). Účel právoplatnosti nie je

v rozpore s účelom občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej

ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Poskytnutie tejto ochrany

predpokladá porušenie alebo aspoň ohrozenie práva, t.j. právny konflikt. Ak súdy

odstraňujú svojím rozhodnutím právnu neistotu, ktorá vznikla ohľadne určitého právne

relevantného chovania, nerobia tak ľubovoľne, ale tým, že v konaní poznávajú (zisťujú

skutkový stav) veci a vyslovujú sa o ňom (právne ho hodnotia). Pravdivé poznanie

skutkového stavu a jeho správne právne hodnotenie je cieľom, ku ktorému má smerovať

občianske súdne konanie. Bez stanovenia určitej hranice, ktorá znamená konečnosť

a trvalosť poznania, resp. hodnotenia a tým aj konečnosť a trvalosť riešenia právneho

konfliktu, teda bez inštitútu právoplatnosti, by poskytnutie ochrany porušenému

či ohrozenému právu nebolo pojmovo možné. Ako vyplýva z uvedeného, právoplatnosť

predpokladá existenciu spravodlivého súdneho konania a slúži k naplneniu jeho cieľa.

Porušenie základného práva na spravodlivý proces môže s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti prípadu znamenať neuplatnenie prekážky rei iudicatae z dôvodu nedostatku

materiálnej právoplatnosti inak formálne právoplatného rozsudku.

V preskúmavanej veci prvostupňový súd síce správne konštatoval totožnosť veci

nielen čo do predmetu, ale aj účastníkov vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn.

, ale nevenoval pozornosť otázke materiálnej právoplatnosti, teda záväznosti

rozsudku majúcemu zakladať prekážku právoplatne rozhodnutej veci, hoci okolnosti

prípadu si to vyžadovali a odporca túto skutočnosť namietal na pojednávaní konanom dňa

11.06.2014. Rozhodnutie prvostupňového súdu je zmätočné, pretože najprv sa vyporiadal

so skutkovým stavom veci, prejednal vec a potom v závere poukázal na ustanovenie § 80

písm. c/ . Pokiaľ mal za to, že na danom určení nie je daný naliehavý právny záujem,

nemal vec meritóme prejednať a žalobu zamietnuť pre nedostatok právneho záujmu na

danom určením.

V danej veci bol navrhovateľ rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 29.04.2004

pod č.k. -58 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.04.2005

pod č.k. -91 zaviazaný zaplatiť odporcovi nesplatené pôžičky, medzi ktoré

patrila aj pôžička zo dňa 06.12.2002 v sume 100.000,- Sk. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť. Preto odvolací súd predtým ako pristúpil k samotnému prejednaniu

odvolania navrhovateľa skúmal, či má splnené podmienky pre konanie podľa

a dospel k záveru, že konaniu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci vedenej

na Okresnom súdu Nitra pod sp. zn. , v ktorej bol odporca zaviazaný na

plnenie.

Podľa súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis je v rozpore s , so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná ( ). Súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že

bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vznik alebo

zánik spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím

v blokovom konaní.

Podľa inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže

súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie,

súd z neho vychádza.

Právoplatným súdnym rozsudkom na peňažné plnenie pre adresátov účinkov

záväznosti tohto rozhodnutia označených v ustanovení zakladá sa

prekážka právoplatne rozhodnutej veci ( ), takéto rozhodnutie po uplynutí

patričnej lehoty je exekučným titulom. Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú

na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané, jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné

štátne orgány a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzuje právny vzťah medzi týmito

účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Navrhovateľ,

ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie ukladajúce

v jeho prospech odporcovi platobnú povinnosť, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom)

viazaný, a preto nemôže v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať proti tomuto odporcovi

ten istý nárok už raz priznaný právoplatným rozhodnutím. Pokiaľ by išlo o iný nárok

(predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov došlo právoplatným

rozhodnutím súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento

(nový) nárok odvodzuje, súd v tomto ďalšom konaní je viazaný pri zodpovedaní predbežnej

otázky, (ktorá sa právoplatným súdnym rozhodnutím už vyriešila ako vec sama), je týmto

riešením viazaný. Nesmie preto vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp.

neexistencie platobnej povinnosti (príslušného nároku na plnenie) medzi tými istými

účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Raz

vydané právoplatné rozhodnutie je zásadne nezmeniteľné. Význam právoplatnosti

rozhodnutia sa neobmedzuje len na rovinu prekážky rei iudicate ako neodstrániteľnej

prekážky konania, t.j. neprípustnosť nového prejednania až raz rozhodnutej veci.

Právoplatným rozsudkom, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára

prekážku právoplatne rozhodnutej veci o žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak

otázka, či tu právny vzťah je alebo nie je (resp. či tu právo je alebo nie je) bola posúdená

pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva (viď

rozhodnutie NS SR zo 14.01.2010).

Veľký senát občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia NS ČR dňa 25.06.2014

pod č.k. vydal toto rozhodnutie: „Ak je rozhodnutím o veci samej (jeho

výrokom) v spore o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo

z porušenia práva úplne vyporiadaný právny vzťah založený v spore o plnenie na riešení

predbežnej otázky (riešenie prijaté v takomto spore vyčerpalo bez zostatku obsah

predbežnej otázky, z ktorej už (preto) nemôžu vzniknúť ďalšie spory o splnenie povinnosti

medzi tými istými účastníkmi), potom nasledujúcemu sporu o určenie, či tu právny vzťah

(právny pomer) alebo právo je či nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorým má

byť výrokom súdneho rozhodnutia znovu posúdená rovnaká predbežná otázka, už bráni

prekážka veci rozsúdenej (res iudicata). Rovnaké stanovisko zaujal NS SR v rozhodnutí

, , ÚS SR -36 z 20.01.2010.

Navrhovateľ bol právoplatným rozsudkom zaviazaný na plnenie, preto odvolací súd

z vyššie uvedených dôvodov prekážky res iudicata napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a konanie zastavil.».

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je výlučne

výrazom jeho odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastáva krajský súd,

do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený, ani

povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľom uvádzané tvrdenia

nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by vytvárali priestor pre

možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Právnej argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, v zásade len

polemizuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a stavia ústavný súd

do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,

vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že krajský súd

v ňom ústavne akceptovateľným spôsobom zodpovedal na všetky relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté uznesenie nemožno hodnotiť ako

arbitrárne. Sťažovateľ nepreukázal ústavnoprávnu relevanciu svojich námietok, ktoré by

signalizovali možnosť vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Navyše, obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , , ).

II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o tom, že jeho dovolanie

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu je neprípustné.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľa, mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol, že «[v]zhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred

1. júlom 2016, t.j. za účinnosti v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia

(na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť

dovolania posudzoval v zmysle ustanovení , a

Žalobca dovolaním napadol uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie a konanie zastavil. Uvedené uznesenie odvolacieho súdu

nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v a , voči ktorým bolo

dovolanie prípustné.

Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konám došlo k procesným

vadám uvedeným v Dovolateľ procesné vady konania v zmysle

ods. 1 písm. a/, až e/ a g/ netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd;

nepreukázané boli tiež vady konania namietané dovolateľom ( ).

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namietal vadu konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ , spočívajúcu v neprejednaní merita veci súdmi nižšej inštancie, pretože

odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru, že neboli splnené procesné podmienky konania,

pretože konaniu bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Judikatúra najvyššieho súdu

za prípad odňatia možnosti konať pred súdom považuje tiež postup súdu, ktorý sa z určitého

dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo

odvolací súd odmietne odvolanie) hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané

(viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, ako aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp.zn. , , , , ).

Podľa 159 ods. 3 platilo len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova. V zmysle súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú

splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods.

1 veta prvá platilo, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo

stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania

a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konám žalobcom, je

žalobcom aj v novom konám alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet

konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva

z rovnakých, skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku).

Konanie sa týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulámej sukcesie).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd

po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konám posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak.

(rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. ). Prekážka právoplatne rozhodnutej

veci nie je daná v prípade, ak v novom konám ide o ten istý právny vzťah medzi tými istými

účastníkmi, avšak novo uplatnený nárok sa opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase

pôvodného konania (rozhodnutie najvyššieho súdu ). Právoplatný rozsudok

o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku rozsúdenej veci

pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je,

vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu / z rovnakého skutku (R 110/2003).

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 221 ods. 1 písm. d/

) a konanie zastavil (s poukazom na O.s.p). Dospel k záveru, že je daná

prekážka právoplatne rozhodnutej veci ( ), pretože žalobca bol

právoplatným rozsudkom súdu zaviazaný na plnenie. V konaní vedenom na Okresnom súde

Nitra pod sp.zn. bol žalobca právoplatným rozsudkom Okresného súdu Nitra

z 29. apríla 2004 č.k. -58 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre

z 28. apríla 2005 sp.zn. zaviazaný zaplatiť žalovanému dlh z nesplatených

pôžičiek, medzi ktoré patrila aj pôžička zo 6. decembra 2002 v sume 100 000 Sk.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v konaní vedenom na

Okresnom súde Nitra pod sp. zn. vystupoval na strane žalobcu a žalobca

vystupoval na strane žalovaného, z čoho jednoznačne vyplýva totožnosť strán

v oboch súdnych konaniach. Predmetom konania vedeného pod sp. zn. bol

uplatnený nárok na zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom

z titulu uzatvorených zmlúv o pôžičke (medzi ktorými okrem iného bola aj žalobcom

uplatnená peňažná suma 100 000 Sk na základe uzatvorenej zmluvy o pôžičke

zo 6. decembra 2002), Okresný súd v Nitra rozsudkom z 29. apríla 2004 č. k. 15 C 59/2004-

58 v spojení s opravným uznesením zo 16. januára 2012 č. k. -1194 uložil

žalovanému ( ) povinnosť zaplatiť žalobcovi ( )

66 000 Sk s 13% úrokom z omeškania od 22. júla 2003 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu

zamietol. Tretím výrokom určil, že nesúhlas žalovaného so späťvzatím časti žaloby ohľadom

sumy 274 000 Sk nie je dôvodný. Štvrtým výrokom konanie ohľadom sumy 274 000 Sk

zastavil. V poradí piatym výrokom žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov

konania. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 28. apríla 2005 sp. zn. rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa zaplatenia 66.000 Sk s príslušenstvom

potvrdil a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol

právoplatnosť vo výrokoch I. až IV. dňa 1. júla 2005. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej

inštancie (-58) vyplýva, že v uvedenom konaní sa pôvodne

domáhal zaplatenia sumy 340 000 Sk s úrokom z omeškania, a to na základe uzatvorených

zmlúv o pôžičke (a to aj zmluvy o pôžičke zo 6. decembra 2002 suma 100 000 Sk). Žalobca

následne rozšíril žalobu o sumu 440 000 Sk, na základe zmlúv o pôžičke

uzatvorených v období od 16. júna 2002 do 31. októbra 2002. Súd vyhovel nároku žalobcu

v časti 66 000 Sk (ako rozdiel súm 340 000 Sk - 274 000 Sk) spolu s úrokom z omeškania

a vo zvyšku žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca žalovanému v období od

19. novembra 2002 do 11. februára 2003 požičal sumu 340 000 Sk a žalovaný žalobcovi

z uvedenej sumy vrátil v období od 20. novembra 2002 do 6. marca 2003 sumu 274 000 Sk.

Žalobu v časti žalobcom uplatnenej sumy 440 000 Sk zamietol z dôvodu jej predčasného

uplatnenia na súde.

V konaní vedenom pod sp.zn. sa žalobca ( ) domáhal

určenia, že peňažná pôžička v sume 100 000 Sk, ktorú žalovaný ( )

6. decembra 2002 poskytol žalobcovi, bola 6. decembra 2002 žalobcom žalovanému

splatená. Žalobca v žalobe tvrdil, že si 6. decembra 2002 požičal od žalovaného sumu 100

000 Sk, keď prevzatie peňažnej hotovosti žalobca potvrdil vlastnoručným podpisom na

výdavkovom pokladničnom doklade zo 6. decembra 2002. Žalobca toho istého dňa

(6. decembra 2002) požičané peniaze v plnej výške vrátil žalovanému, ktorý vlastnoručne

vypísal výdavkový pokladničný doklad (opravený na príjmový vo vzťahu k odporcovi).

Žalovaný tento doklad vlastnoručne ako príjemca podpísal. Ako dôkaz priložil výdavkový

pokladničný doklad a príjmový pokladničný doklad zo 6. decembra 2002. Žalobca uviedol,

že súd v konaní vedenom pod sp.zn. vyhodnotil pokladničný doklad

zo 6. decembra 2002, ktorým žalobca splatil pôžičku v plnej výške ako „výdavkový“ doklad

žalovaného, čím došlo k nesprávnemu ustáleniu skutkového stavu zo strany súdu

a v dôsledku toho k vydaniu nezákonného rozsudku.

Z uvedeného je zrejmé, že predmetom konania vedeného pod sp. zn.

bolo okrem iného aj uplatnený peňažný nárok žalovaného (vtedy v procesnom postavení

žalobcu) z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke zo 6. decembra 2002, nakoľko žalobca (vtedy

v procesnom postavení žalovaného) svoj dlh riadne a včas nesplnil (ktorý bol súdom v

tomto konám vecne prejednaný a žalobca bol právoplatným rozsudkom súdu zaviazaný na

peňažné plnenie). V konaní vedenom pod sp. zn. je predmetom konania

určenie, že uvedená pôžička zo 6. decembra 2002 bola žalobcom splatená, pričom žalobcom

uplatnený nárok v konám vedenom pod sp. zn. sa opiera o skutočnosti, ktoré

existovali už v čase konania vedeného pod sp. zn. (teda sa viažu k

právoplatne skončenému konaniu).

V oboch konaniach vedených pred Okresným súdom Nitra (konanie vedené pod

sp. zn. a konanie vedené pod sp.zn. ), čo do posúdenia

ne/existencie dlhu zo zmluvy o pôžičke zo 6. decembra 2002/, išlo o vec tých istých strán

sporu, vychádzajúcu z toho istého skutkového základu. Právoplatný rozsudok Okresného

súdu Nitra z 29. apríla 2004 č.k. -58 v spojení s opravným uznesením

zo 16. januára 2012 č.k. -1194 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre

z 28. apríla 2005 sp.zn. , ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, tak

vytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci voči žalobe o určenie o neexistencii dlhu

zo zmluvy o pôžičke, v konám vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp.zn.

(viď aj R 110/2003).

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd tým, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie zrušil a konanie zastavil z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci,

postupoval správne. Uvedeným postupom odvolacieho súdu tak nedošlo k odňatiu možnosti

žalobcu konať pred súdom ( ).

Za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle

nepovažovala vtedajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu ani nedostatočné zistenie

rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo

nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na

naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993,

R 6/2000, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.zn. , ,

, , , , ,

, .

Dovolateľ v dovolaní zároveň výslovne namietal, že rozhodnutia súdov nižšej

inštancie sú po právnej stránke nesprávne. Nesprávne právne posúdenie veci súdom však

prípustnosť dovolania nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp.zn. , , , ,

, , a ), preto sa týmito

námietkami dovolací súd nemohol zaoberať.

S ostatnými dovolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa postupu súdu prvej

inštancie sa dovolací súd nezaoberal, nakoľko dovolaním napadnutým uznesením

odvolacieho súdu bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené a konanie bolo zastavené

bez vecného preskúmania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Ak povaha rozhodnutia

odvolacieho sudu, ktorým sa konanie končí, vylučuje možnosť vecného prieskumu

rozhodnutia súdu prvého stupňa, potom okolnosť, že konanie ktoré predchádzalo vydaniu

rozhodnutia súdu prvého stupňa, je postihnuté vadou podľa , sama

osebe nezakladá dôvodnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (R 107/2003).

V danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia

, ani z ustanovenia , preto najvyšší súd dovolanie odmietol

podľa ako procesné neprípustné.».

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

ustanovení v znení účinnom do 30. júna

2016 (ďalej aj „OSP“) a v znení

účinnom od 1. júla 2016 a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravovali

(do 30. júna 2016) a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom uznesení najvyššieho súdu zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu je argumentácia najvyššieho súdu dostatočná,

vyčerpávajúca a presvedčivá, pričom ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení

okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe

bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov .

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, v zásade patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho

súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa

relevantných ustanovení .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže

byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených práv aj preto, že toto

porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem

upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravnom konaní (podobne aj ,

). Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol

sťažnosť sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017