Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)c8e/369132.4fc6bf.pdf
PDF · 104.59 KB
No categories available
3Cdo/288/2009
Najvyšší súd 3 Cdo 288/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne V., bývajúcej v R.,
zastúpenej JUDr. Ľ., advokátom so sídlom v L., proti žalovanému S., so sídlom v R., IČO: X.,
zastúpenému JUDr. Ľ., advokátom so sídlom v R., o určenie trvania nájomného vzťahu,
vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 5 C 218/2008, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 17. júna 2009 sp. zn. 6 Co 18/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 17. júna 2009
sp. zn. 6 Co 18/2009 a rozsudok Okresného súdu Ružomberok z 18. novembra 2008 č.k.
5 C 218/2008-46 z r u š u j e a konanie v tejto veci z a s t a v u j e .
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému do 3 dní náhradu trov prvostupňového
a odvolacieho konania vo výške 426,14 € do rúk JUDr. Ľ., advokáta so sídlom v R..
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že medzi žalovaným ako prenajímateľom
a ňou ako nájomníčkou trvá nájomný vzťah k 3-izbovému bytu č. 2 na prízemí bytového
domu súp. č. X. na ulici I. (ďalej len „byt“). Na odôvodnenie žaloby uvádzala, že 17. júna
1981 bol byt pridelený do osobného užívania S.; právny vzťah osobného užívania bytu sa
neskôr zmenil na nájom bytu (§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Keďže S. porušoval
povinnosti vyplývajúce z nájomného vzťahu tým, že nezaplatil nájomné a úhrady za plnenia
poskytované v súvislosti s užívaním bytu, dal mu žalovaný ako prenajímateľ podľa § 711 ods.
1 písm. d/ Občianskeho zákonníka výpoveď z nájmu bytu (doručená mu bola 22. júla 2005)
s tým, že výpovedná lehota začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho
po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená. S. bol v tom čase v hmotnej núdzi
z objektívnych dôvodov (bol nezamestnaný a staral sa o starú a chorú matku), preto sa
výpovedná lehota, v ktorej mal zaniknúť právny vzťah nájmu, predĺžila o ochrannú lehotu
6 mesiacov (§ 711 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Tým, že S. pred uplynutím tejto lehoty
zložil do pokladnice žalovaného sumu 85 111 Sk, ktorou úplne uhradil dlhy voči nemu,
zanikol dôvod výpovede z nájmu bytu a právny vzťah nájmu bytu medzi nimi trval aj naďalej.
Keď S. zomrel, jeho univerzálnou právnou nástupkyňou sa stala M.; prešlo na ňu tiež členstvo
v družstve a právo nájmu bytu (§ 706 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Žalovaný ju ale
odmietol považovať za členku družstva a nájomníčku bytu, pričom svoje odmietavé
stanovisko odôvodňoval tým, že S. nebol v čase smrti nájomcom bytu. M. zomrela 29. apríla
2008 a jej univerzálnou právnou nástupkyňou sa stala žalobkyňa, na ktorú prešlo aj členstvo
v družstve a právo nájmu bytu (§ 706 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Žalobkyňa sa domáhala
určenia trvania právneho vzťahu nájmu bytu z dôvodu, že žalovaný napriek tomu popiera, že
by medzi nimi existoval tento právny vzťah.
Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 18. novembra 2008 č.k. 5 C 218/2008-46
určil, že medzi žalovaným a žalobkyňou trvá právny vzťah nájmu bytu. Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov konania 9 839,10 Sk. Na odôvodnenie
výroku vo veci samej uviedol, že v tomto konaní ako predbežnú riešil otázku, či S. ako právny
predchodca žalobkyne (ne)bol v čase doručenia výpovede z nájmu bytu v hmotnej núdzi
z objektívnych dôvodov. Dodal, že táto otázka nebola riešená v konaní o vypratanie bytu
vedenom na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 5 C 381/2005, v ktorom bola S.
rozsudkom z 27. januára 2006 č.k. 5 C 381/2005-19 (právoplatným 15. marca 2006) uložená
povinnosť vypratať byt do 30 dní. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa
preukázané, že v čase doručenia výpovede z nájmu bytu bol S. v stave hmotnej núdze
z objektívnych dôvodov. Zaplatením dlžného nájomného v ochrannej lehote (§ 710 ods. 4
Občianskeho zákonníka) došlo podľa § 711 ods. 5 Občianskeho zákonníka k zániku dôvodu
výpovede, preto S. bol v čase smrti naďalej členom žalovaného družstva a nájomcom bytu.
Jeho smrťou prešlo členstvo v družstve a tiež nájom bytu na M. (§ 706 ods. 3 Občianskeho
zákonníka), smrťou ktorej neskôr prešlo členstvo v družstve a tiež nájom bytu na žalobkyňu.
O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Rozsudok Okresného súdu Ružomberok z 18. novembra 2008 č.k. 5 C 218/2008-46
napadol žalovaný odvolaním, v ktorom uviedol, že S. v určenej lehote nepreukázal, že by bol
ku dňu doručenia výpovede z nájmu v stave hmotnej núdze z objektívnych dôvodov (čo je
podmienkou predĺženia výpovednej lehoty), a ani do 3 mesiacov nepodal žalobu o určenie
neplatnosti výpovede z nájmu bytu (§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Keďže nebol
v čase smrti členom žalovaného družstva ani nájomcom bytu, nemohlo neexistujúce členstvo
a nájom prejsť na iné osoby.
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 17. júna 2009 sp. zn. 6 Co 18/2008 odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému do 3 dní náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania
426,14 €. Zmeňujúci výrok odôvodnil tým, že S. nepodal žalobu o určenie neplatnosti
výpovede z nájmu bytu (§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka) a výsledky vykonaného
dokazovania nesvedčia o tom, že by prenajímateľovi preukázal v rozhodujúcej lehote
[odvolací súd za ňu považoval lehotu 3 mesiacov (§ 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka)], že
ku dňu doručenia výpovede z nájmu bytu bol z objektívnych dôvodov v hmotnej núdzi. Jeho
nájomný vzťah k bytu preto zanikol uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty. Keďže S.
nebol v čase smrti nájomcom bytu, nemohlo dôjsť k prechodu nájmu bytu na M. a neskôr na
žalobkyňu. Odvolací súd vzhľadom na to neopodstatnene podanú žalobu zamietol. Výrok
o trovách konania odôvodnil poukazom na § 224 ods. 2 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom uviedla, že
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Poukázala na to, že S. v dobrej viere a v presvedčení o plynutí ochrannej lehoty podľa
§ 710 ods. 4 Občianskeho zákonníka uhradil dlžné nájomné, zostal v byte bývať a pravidelne
platil nájomné. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania nie je správny právny
záver odvolacieho súdu, že S. nepreukázal, že v čase doručenia výpovede z nájmu bol v stave
hmotnej núdze z objektívnych dôvodov. Podľa názoru dovolateľky predložené potvrdenia
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Ružomberku o poberaní dávok v hmotnej núdzi
dostatočne preukazujú tento stav. Namietla, že výkladom ustanovenia § 710 ods. 4
Občianskeho zákonníka nemožno dospieť k názoru, na ktorom založil odvolací súd svoje
zmeňujúce rozhodnutie. Existenciu hmotnej núdze z objektívnych dôvodov nemusí podľa jej
názoru preukazovať len nájomca a k preukázaniu tejto núdze môže dôjsť aj po uplynutí
3 mesačnej výpovednej lehoty. Z týchto dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne
správny. Neopodstatnené dovolanie navrhol zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudky súdov oboch nižších stupňov treba
zrušiť a konanie zastaviť. Tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd totiž konali v danej veci
napriek tomu, že im v tom bránila prekážka veci právoplatne rozsúdenej.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.).
V zmysle § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 veta
prvá O.s.p. platí, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť,
súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je
daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých
skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa
týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia
pôvodných účastníkov konania (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie).
Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne
procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom
konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako
žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Pre posúdenie, či
je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke
posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne
rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak).
Právoplatný rozsudok ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku
veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak otázka,
či tu právny vzťah je alebo nie je (resp. či tu právo je alebo nie je) bola (musela byť) posúdená
pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva.
Zo spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Ružomberok z 27. januára 2006 č.k.
5 C 381/2005-19, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. marca 2006, bola S. (právnemu
predchodcovi žalobkyne, vtedy v procesnom postavení žalovaného) uložená povinnosť
vypratať byt do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vzhľadom na to bolo potrebné
vyriešiť otázku, či prejednaniu žalobkyňou podanej žaloby o určenie existencie právneho
vzťahu nájmu bytu medzi žalobkyňou a žalovaným nebránila prekážka veci právoplatne
rozhodnutej. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu tým, že súd (skorším) právoplatným
rozsudkom uložil S. povinnosť plniť (v danom prípade vypratať byt), aj bez výslovného
vyjadrenia zároveň určil, že neexistuje právny vzťah nájmu bytu, obsahom ktorého by bolo na
jednej strane právo S. užívať byt ako nájomca a na strane druhej povinnosť S. umožniť mu
výkon práv nájomcu.
V zmysle vyššie podaného výkladu § 159 ods. 3 O.s.p. – čo do posúdenia existencie
právneho vzťahu nájmu bytu – išlo v oboch konaniach pred Okresným súdom Ružomberok
(tak v konaní vedenom na ňom pod sp. zn. 5 C 381/2005, ako aj v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 C 218/2008) o tú istú vec tých istých účastníkov, ktorá sa týkala toho istého
skutkového deja. Skutočnosť, že na jednej procesnej strane vystupuje v neskoršom konaní
právna nástupkyňa účastníka skoršieho súdneho konania, tu nie je právne významná.
Právoplatný rozsudok Okresného súdu Ružomberok z 27. januára 2006 č.k.
5 C 381/2005-19 vydaný v konaní o žalobe na vypratanie bytu vytvoril prekážku veci
právoplatne rozhodnutej v konaní o určenie existencie právneho vzťahu nájmu bytu v konaní
sp. zn. 5 C 218/2008 Okresného súdu Ružomberok.
Súdy oboch nižších stupňov uvedenú prekážku prehliadli a tým konanie zaťažili
procesnou vadou v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. Na vadu tejto povahy musel vziať dovolací
súd zreteľ, i keď nebola v dovolaní namietaná (viď § 242 ods. 1 O.s.p.).
Výskyt niektorej z vád uvedených v § 237 O.s.p. je dôvodom, pre ktorý dovolací súd
musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.); zistenie, že v konaní došlo
k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p., je okrem toho dôvodom pre zastavenie
konania (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
So zreteľom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudky
súdov oboch nižších stupňov a konanie zastavil.
Žalobkyňa z procesného hľadiska zavinila, že sa konanie muselo zastaviť a vznikla jej
povinnosť nahradiť trovy tohto konania žalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd, vychádzajúc z obsahu spisu, priznal
žalovanému v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške
426,14 €. Žalovanému, ktorý v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania, nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. januára 2010
JUDr. Emil F r a n c i s c y , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková