Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 412/2017
PDF · 334.36 KB
No categories available
II. ÚS 412/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Krutek & Kuruczová,
Hlavná 11, Trnava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Krutek, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. Ntc 46/2015
z 5. januára 2016 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Urtost 1/2016 z 19. februára 2016 a sp. zn. 2 TdoV 6/2016 z 11. júla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Ntc 46/2015 z 5. januára 2016
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Urtost 1/2016 z 19. februára 2016 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu z 19. februára 2016“) a sp. zn. 2 TdoV 6/2016 z 11. júla 2016
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2016“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu
v Brne, pobočky Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom
Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 2 To 59/2014 z 23. júna 2014 uznaný za vinného
zo spáchania zločinu vydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c)
Trestného zákonníka Českej republiky (ďalej len „Trestný zákonník“) v štádiu pokusu
podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka, prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178
ods. 1 a 3 Trestného zákonníka, z prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1 a 2
Trestného zákonníka a z prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestného
zákonníka, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a šesť
mesiacov so zaradením pre výkon trestu do väznice so zvýšenou ostrahou a zároveň mu bol
uložený aj trest vyhostenia z územia Českej republiky na dobu neurčitú.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol podľa § 17 ods. 1 zákona
č. 549/2011 Z. z. o uznaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená
s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone
väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“) o uznaní a výkone
rozsudku Krajského súdu v Brne sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení
s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 2 To 59/2014 z 23. júna 2014 vo výroku
o vine a vo výroku o treste odňatia slobody.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 14. januára 2016
odvolanie, ktoré, ako uvádza, bolo „uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 02. 2016
sp. zn. 4 Urtost 1/2016 zrušené a vo veci Najvyšší súd rozhodol...“.
Sťažovateľ uvádza, že v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu z 19. februára 2016
sa okrem iného uvádza:
„Nie je možné akceptovať argumentáciu odvolateľa, že predchádzajúca dohoda
justičného orgánu Českej republiky s justičným orgánom Slovenskej republiky o čiastočnom
uznaní a výkone posudzovaného rozhodnutia nebola uzavretá. Už v názve Osvedčenia (čl.
2) je uvedené, že ide o čl. 4 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra
2008 viažuceho sa k ukladaniu trestu odňatia slobody alebo opatrení spojených so
zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európske únii. Na predposlednej strane
Osvedčenia (čl. 9) v kolónke Údaje o treste sa uvádza iba trest odňatia slobody. Česká
strana nežiadala o uznanie a výkon trestu vyhostenia z územia Českej republiky na dobu
neurčitú. V tomto smere je bez najmenších pochybností preukázané, že k uzavretiu
predchádzajúcej dohody v intenciách, druhej vety ods. 1 § 17 Zákona o uznávaní a výkone
rozhodnutí došlo.
Proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.07.2016 sp. zn. 2 TdoV 6/2016 odmietnuté...“
V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 11. júla 2016 sa podľa
sťažovateľa okrem iného uvádza, že:
„Vzhľadom k uvedenému je potrebné uviesť, že za daných okolností nebolo nutné
uzatvorenie akejkoľvek dohody o uznaní trestu uloženého obvinenému
, iba ak by išlo o výslovne formálne chápanie § 17 ods. 1, 2 zák. č. 549/2011 Z. z.
...
V takom prípade je treba prisvedčiť aj argumentácii Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, že k uzatvoreniu dohody o navrhovanom uznaní českých rozhodnutí
došlo konkludentne − mlčky, pretože Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV
z 27. novembra 2008 viažuce sa k ukladaniu trestu odňatia slobody alebo opatrení
spojených so zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európske únii, formu
dohody neustanovuje.“
Sťažovateľ uvádza, že z § 17 ods. 1 druhá veta zákona č. 549/2011 Z. z. vyplýva, že
„rozhodnutie o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia môže súd urobiť len
po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu.
V predmetnej veci nedošlo k uznaniu celého rozhodnutia Krajského súdu v Brne,
pobočka Zlín, sp. zn. 61 T 7/2013 zo 16. 3. 2015, ale došlo len k čiastočnému uznaniu,
nakoľko predmetným rozhodnutím Českej strany bol okrem iného
uložený aj trest podľa § 80 odst. 1, odst. 2 Trestního zákonníku, a to trest vyhostenia
z územia Českej republiky na dobu neurčitú, ktorý Rozsudkom Krajského súdu Žilina nebol
dotknutý.»
Podľa sťažovateľa v spisovom materiáli, ktorý sa týka predmetnej veci vedenej
krajským súdom, sa nenachádza záznam o predchádzajúcej dohode justičného orgánu
Českej republiky s justičným orgánom Slovenskej republiky o čiastočnom uznaní a výkone
rozhodnutia, preto zastáva názor, že v predmetnom prípade nie je rozhodné, či česká strana
žiadala o uznanie celej výrokovej časti svojho rozsudku alebo len o jej časť, rozhodná
je skutočnosť, že v predmetnej veci malo dôjsť k dohode medzi justičnými orgánmi Českej
republiky a justičnými orgánmi Slovenskej republiky.
Zároveň uvádza, že obsah osvedčenia nemožno zamieňať s dohodou justičných
orgánov. Podľa jeho názoru „ak by zákonodarca chcel, aby bolo možné požiadať len
o čiastočné uznanie rozhodnutia, túto skutočnosť by nespájal s dohodou justičných orgánov,
nakoľko by postačoval len text osvedčenia, pričom zákonodarca s čiastočným uznaním
rozhodnutia spája dohodu justičných orgánov“.
Sťažovateľ zároveň poznamenáva, že ani samotný zákon č. 549/2011 Z. z.
neupravuje situáciu, kedy by bolo možné už pri podaní osvedčenia žiadať o čiastočné
uznanie rozhodnutia, na čo reflektuje § 16 ods. 1 písm. h) uvedeného zákona, ktorý
nepripúšťa uznanie výkonu rozhodnutia, ktoré nezodpovedá osvedčeniu, pričom
v predmetnej veci vydané osvedčenie nezodpovedalo rozhodnutiu.
Pre posúdenie zhody osvedčenia s rozhodnutím je podľa sťažovateľa irelevantné,
či v neskoršom štádiu konania dôjde k úplnému alebo čiastočnému uznaniu rozhodnutia
na základe prípadnej dohody justičných orgánov.
Sťažovateľ zastáva názor, že „česká strana mala požiadať o uznanie celého
rozhodnutia, tak aby bola dosiahnutá zhoda rozhodnutia s osvedčením a neboli naplnené
podmienky odmietnutia podľa § 16 ods. 1 písm. h/ Zákona a následne malo dôjsť k dohode
justičným orgánov o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia. V predmetnej veci bol postup
práve opačný, Česká strana predložila Slovenskému justičnému orgánu osvedčenie, ktoré
nezodpovedalo rozhodnutiu a k dohode justičných orgánov malo dôjsť už podaním
neúplného osvedčenia, a to formou konkludentnej dohody.“.
Vzhľadom na uvedené preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„I. Právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a právo na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Krajského súdu Žilina sp. zn. Ntc/46/2015 zo dňa 05. 01. 2016 porušené bolo.
II. Právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a právo na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Urtost 1/2016 zo dňa 19. 02. 2016 porušené
bolo.
III. Právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a právo na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 TdoV 6/2016 zo dňa 11. 07. 2016 porušené bolo.
IV. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. Ntc/46/2015 zo dňa 05. 01. 2016 sa
zrušuje a Krajskému súdu Žilina sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
V. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Urtost 1/2016 zo dňa 19. 02. 2016 sa
zrušuje Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
VI. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 TdoV 6/2016 zo dňa 11. 07. 2016 sa
zrušuje Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
VII. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Krajského súdu Žilina sp. zn. Ntc/46/2015 zo dňa 05. 01. 2016.
VIII. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Urtost 1/2016 zo dňa 19. 02. 2016 porušené bolo.
IX. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR... sp. zn. 2 TdoV 6/2016 zo dňa 11. 07. 2016 porušené bolo.
X. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-
EUR, ktoré je povinný Krajský súd Žilina vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
XI. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-
EUR, ktoré je povinný Najvyšší súd SR vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
XII. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony
právnej služby, a to prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti v celkovej
výške 1.052,26 eur a dva krát režijný paušál v celkovej výške 17,16 eur, ktoré je povinný
Najvyšší súd SR a Krajský súd Žilina spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to k rukám právneho zástupcu
sťažovateľov.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ predložil ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovaného
právneho zástupcu, pričom v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu, uznesením najvyššieho súdu z 19. februára 2016
a uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127
ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú
ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(m. m. IV. ÚS 236/07). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta
porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany
a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo
slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť
už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc
preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože príslušným súdom na poskytnutie ochrany
proti namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní najvyšší súd.
Ako z príloh, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti, vyplýva, sťažovateľ proti
napadnutému rozsudku krajského súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 4 Urto 1/2016 z 19. februára 2016 (teda nie uznesením
sp. zn. 4 Urtost 1/2016 z 19. februára 2016, ako uvádza sťažovateľ v sťažnosti, a ktoré
zároveň aj napáda v petite sťažnosti, pozn.). Ústavný súd si následne zadovážil aj uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Urto 1/2016 z 19. februára 2016, z ktorého vyplýva, že najvyšší
súd podľa § 518 ods. 4 Trestného poriadku zrušil rozsudok krajského súdu a rozhodol,
že podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. rozsudok Krajského súdu v Brne, pobočky
Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu
v Olomouci sp. zn. 2 To 59/2014 z 23. júna 2014 sa uznáva vo výroku o vine a vo výroku
o treste odňatia slobody a uložený trest odňatia slobody vo výmere osem rokov a šesť
mesiacov sťažovateľ vykoná na území Slovenskej republiky. Zároveň najvyšší súd
rozhodol, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. sťažovateľa pre výkon uloženého
a uznaného trestu odňatia slobody bez jeho premeny zaradí do ústavu pre výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu z 19. februára 2016
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti
namieta porušenie označených práv aj uznesením najvyššieho súdu z 19. februára 2016.
Aj napriek tomu, že sťažovateľ v petite svojej sťažnosti uviedol, že napáda práve toto
označené rozhodnutie najvyššieho súdu, z obsahu jeho sťažnosti vyplýva (napriek tomu, že
aj tam uviedol spisovú značku práve tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, pozn.), že mal
v úmysle napadnúť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Urto 1/2016 z 19. februára 2016,
ktorým najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde
a svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd viazaný návrhom na začatie
konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu
konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.
Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným
advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
skúmal namietané porušenie označených práv sťažovateľa len vo vzťahu k uzneseniu
najvyššieho súdu z 19. februára 2016.
Najvyšší súd uznesením z 19. februára 2016 rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniu krajského súdu sp. zn. Ntc 46/2015 z 12. januára 2016, ktorým bol sťažovateľ
vzatý do väzby. Najvyšší súd toto uznesenie krajského súdu podľa § 194 ods. 1 Trestného
poriadku zrušil.
Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu z 19. februára 2016 bolo
sťažovateľovi doručené 4. marca 2016. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu
doručená 22. augusta 2016, pričom na poštovú prepravu bola daná 17. augusta 2016.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť
podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok
ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,
Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pri právoplatnom rozhodnutí vydanom
v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného
ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým
je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu
rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03).
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon
o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť
(napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4
dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj napadnutým
uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným
súdom, b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom, c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby
za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania
trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej
v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní, d) iné pozbavenie slobody
maloletého..., e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby...,
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
3.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať
spoločne (II. ÚS 71/97, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať ochrany svojich práv
na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 339/2013).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Ústavný súd je oprávnený
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd
nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 13/01, II. ÚS 193/2010). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, IV. ÚS 792/2013).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie označených práv odôvodňuje
tým, že v jeho prípade došlo k čiastočnému uznaniu rozhodnutia českého súdu bez toho, aby
justičný orgán Českej republiky a justičný orgán Slovenskej republiky uzatvorili dohodu
o tomto čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia. Podľa jeho názoru mala česká strana
požiadať o uznanie celého rozhodnutia, tak aby bola dosiahnutá zhoda rozhodnutia
s osvedčením a neboli naplnené podmienky odmietnutia podľa § 16 ods. 1 písm. h) zákona
č. 549/2011 Z. z., a následne malo dôjsť k dohode justičným orgánov o čiastočnom uznaní
a výkone rozhodnutia.
Najvyšší súd uznesením z 11. júla 2016 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že „je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania
uplatnených obvineným“.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní
namietal naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného
poriadku, ktoré odôvodňoval tým, že „v predmetnom prípade nebolo rozhodné, že Česká
strana žiadala o uznanie celej výrokovej časti svojho rozsudku alebo len jej časti, rozhodné
podľa dovolateľa bolo, že v predmetnej časti malo dôjsť k dohode justičného orgánu Českej
republiky a justičnými orgánmi Slovenskej republiky o čiastočnom uznaní a výkone
rozhodnutia.
Obvinený pritom poukázal na to. že z dikcie znenia § 17 ods. 1, 2
zák. č. 549/2011 Z. z... vyplýva, že rozhodnutie o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia
môže súd urobiť len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu...“.
Najvyšší súd po tom, ako zistil, že boli splnené všetky podmienky na podanie
dovolania podľa § 368 ods. 1 a 2 písm. h), § 369 ods. 2 písm. b), § 373 a § 370 ods. 1 a 3
Trestného poriadku, dospel k názoru, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, pretože neboli naplnené dôvody dovolania, na ktoré sťažovateľ poukazoval.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia potom, ako sťažovateľovi priblížil, v čom
spočíva naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu, uviedol: „Je potrebné uviesť,
že námietky, ktoré sú obsahom podaného dovolania, uplatňoval obvinený už v priebehu
odvolacieho konania, pričom týmito námietkami sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku
v potrebnom rozsahu zaoberal, a preto v tejto súvislosti dovolací súd poukazuje
na podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku.
Dovolací súd po preštudovaní spisového materiálu nezistil žiadne skutočnosti
svedčiace o tom, že by v priebehu uznávacieho konania došlo k porušeniu práva obvineného
na obhajobu.
V napadnutom rozsudku bolo poukázané na to, že uznávacie konanie má zo zákona
špecifický charakter a súd rozhoduje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného
a jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní
odsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo
veci samej, súd otázku viny, či prípadnej neviny, neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému
sa neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v trestnom konaní,
neposkytuje sa mu ani právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo byť zastúpený obhajcom.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k použiteľnosti článku 6 Európskeho
dohovoru o ľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno
analogicky uplatniť judikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá
sa týka extradičného konania, predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre
ľudské práva, že článok 6 sa vzťahuje výlučne na meritórne konanie, teda na konanie, v
ktorom sa skúma vina alebo nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu. Keďže
slovenský súd v rámci uznávacieho konania otázku viny či neviny skúmať ani nesmie, nejde
o konanie, ktoré by muselo spĺňať štandard stanovený článkom 6 Európskeho dohovoru o
ľudských právach.“
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku
a v podstate aj dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku
(pozri s. 8 odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu, pozn.) najvyšší súd
uviedol: „... obvinený konkrétne nepoukázal na skutočnosti, ktorými malo dôjsť k naplneniu
tohto dovolacieho dôvodu, okrem porušenia článku 17 ods. 2 veta druhá zákona
č. 549/2011 Z. z...
Vzhľadom na to, že dovolací súd nie je oprávnený za obvineného domýšľať dovolacie
dôvody, sústredil svoju pozornosť na ním uvádzané pochybenie, keď pri (podľa názoru
obvineného) čiastočnom uznaní trestnoprávnych rozhodnutí Českej republiky, nedošlo
k dohode medzi justičnými orgánmi Českej republiky (ako orgánmi štátu pôvodu)
a justičnými orgánmi Slovenskej republiky (ako vykonávajúcimi orgánmi).
Zákon č. 549/2011 Z. z... je už podľa názvu zákonom slúžiacim na uznávanie a výkon
rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody. Nie inej sankcie.
V súlade s názorom prokurátora k podanému dovolaniu dovolací súd vyslovuje,
že podľa uvedeného zákona inú trestnú sankciu než spojenú s odňatím slobody nie je možné
uložiť.
Z týchto dôvodov ani Krajský súd v Brne v návrhu na uznanie svojho rozhodnutia
a v pripojenom Osvedčení nežiadal uznanie českých rozhodnutí vo výrokoch o uloženom
treste vyhostenia, ale len vo výroku o uloženom treste odňatia slobody.
Najvyšší súd Slovenskej republiky potom postupoval správne a v súlade so zákonom,
keď v napadnutom rozsudku vyslovil, že nie je možné akceptovať argumentáciu odvolateľa,
že predchádzajúca dohoda justičného orgánu Českej republiky s justičným orgánom
Slovenskej republiky o čiastočnom uznaní a výkone posudzovaného rozhodnutia nebola
uzavretá. Už v názve Osvedčenia (čl. 2) je uvedené, že ide o čl. 4 Rámcového rozhodnutia
Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 viažuceho sa k ukladaniu trestu odňatia slobody
alebo opatrení spojených so zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európske
únii. Na predposlednej strane Osvedčenia (čl. 9) v kolónke Údaje o treste sa uvádza iba
trest odňatia slobody. Česká strana nežiadala o uznanie a výkon trestu vyhostenia z územia
Českej republiky na dobu neurčitú. V tomto smere je bez najmenších pochybností
preukázané, že k uzavretiu predchádzajúcej dohody v intenciách, druhej vety ods. 1 § 17
Zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí došlo.
K tomu dovolací súd dopĺňa, že uznanie cudzozemského rozhodnutia vo výroku
o treste vyhostenia voči vlastnému - slovenskému občanovi, aj ak by to bolo omylom českou
stranou navrhované vylučuje ústavný poriadok Slovenskej republiky a je v rozpore
s princípmi zakotvenými v článku 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa nich každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky.
Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť a nemožno ho vyhostiť.
Vzhľadom k uvedenému je potrebné uviesť, že za daných okolností nebolo nutné
uzatvorenie akejkoľvek dohody o uznaní trestu uloženého obvinenému..., iba ak by išlo
o výslovne formálne chápanie § 17 ods. 1, 2 zák. č. 549/2011 Z. z...
V takom prípade je treba prisvedčiť aj argumentácii Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, že k uzatvoreniu dohody o navrhovanom uznaní českých rozhodnutí
došlo konkludentne - mlčky, pretože Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV
z 27. novembra 2008 viažuce sa k ukladaniu trestu odňatia slobody alebo opatrení
spojených so zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európske únii, formu
dohody neustanovuje.
Česká republika prostredníctvom svojich orgánov v predloženom Osvedčení navrhla
uznať v súlade so zákonom č. 549/2011 Z. z..., len uznanie svojich rozhodnutí vo výrokoch
o vine a uloženom treste odňatia slobody a jeho výkone a Slovenská republika
prostredníctvom svojich orgánov taký návrh akceptovala. Tým došlo k dohode o uznaní
rozhodnutí tak, ako to česká strana navrhla.
Z týchto dôvodov dovolací súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.“
S prihliadnutím na už uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sťažovateľovi
primeraným spôsobom odôvodnil, prečo možno považovať postup súdu prvého stupňa
aj súdu odvolacieho, ktoré konali a rozhodovali o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia,
za zákonný. Najvyšší súd v predmetnej veci postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami tak Trestného poriadku, ako aj zákona č. 549/2011 Z. z. Ústavný súd preto
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za ústavne akceptovateľné a udržateľné.
Na margo námietky sťažovateľa, ktorý trvá na výslovnej dohode medzi justičnými orgánmi
o čiastočnom uznaní rozhodnutia českého súdu, sa ústavný súd prikláňa k názoru
všeobecných súdov, že tak zákon č. 549/2011 Z. z., ako ani Rámcové rozhodnutie Rady
č. 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 formu dohody neustanovujú, a teda k sťažovateľom
požadovanej dohode dochádza v podstate mlčky, keď justičné orgány Slovenskej republiky
akceptujú požiadavky justičných orgánov Českej republiky obsiahnuté v osvedčení
a na základe toho následne dôjde k uznaniu ich rozhodnutia v požadovanej forme.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne
neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť
porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z 11. júla 2016. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva podľa čl. 5
ods. 1 dohovoru, sťažovateľ bližšie nešpecifikuje, ktorým spôsobom vyplývajúcim z čl. 5
ods. 1 dohovoru k jeho porušeniu malo dôjsť. Ústavný súd preto vzhľadom na okolnosti
veci ustálil, že zo sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 1 dohovoru sa na predmetnú vec
vzťahuje iba čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru.
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru ústavný súd poznamenáva, že predmetom ústavného prieskumu je uznesenie
najvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa. Keďže však súčasťou
namietaného porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru je skúmanie okolností a dôvodností
pozbavenia osobnej slobody, namietané porušenie označeného článku podľa dohovoru preto
v tomto prípade nenachádza svoje uplatnenie.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa však
poukazuje na svoju judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru [ku ktorým patria aj práva
vyplývajúce z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru], ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy zaručené
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto
základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných
princípov, resp. v spojení s ich porušením.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016
vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného práva, ktoré zaručuje pozbavenie osobnej
slobody len z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom. V tomto konkrétnom prípade je
sťažovateľ pozbavený osobnej slobody na základe rozsudku krajského súdu v spojení
s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Urto 1/2016 z 19. februára 2016 uznaného rozsudku
Krajského súdu v Brne, pobočky Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení
s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014, ktorý
je právoplatný, a preto nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, obzvlášť keď ústavný súd
dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
z 11. júla 2016 z hľadiska obsahu práva na súdnu ochranu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017