Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 412/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Krutek & Kuruczová,

Hlavná 11, Trnava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Krutek, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 5 a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. Ntc 46/2015

z 5. januára 2016 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. februára 2016 a sp. zn. z 11. júla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Ntc 46/2015 z 5. januára 2016

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. februára 2016 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu z 19. februára 2016“) a sp. zn. z 11. júla 2016

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2016“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu

v Brne, pobočky Zlín sp. zn. z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom

Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. z 23. júna 2014 uznaný za vinného

zo spáchania zločinu vydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c)

Trestného zákonníka Českej republiky (ďalej len „ník“) v štádiu pokusu

podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka, prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178

ods. 1 a 3 Trestného zákonníka, z prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1 a 2

Trestného zákonníka a z prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestného

zákonníka, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a šesť

mesiacov so zaradením pre výkon trestu do väznice so zvýšenou ostrahou a zároveň mu bol

uložený aj trest vyhostenia z územia Českej republiky na dobu neurčitú.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol podľa § 17 ods. 1 zákona

č. o uznaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená

s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení o výkone

väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o uznaní a výkone

rozsudku Krajského súdu v Brne sp. zn. z 26. novembra 2013 v spojení

s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. z 23. júna 2014 vo výroku

o vine a vo výroku o treste odňatia slobody.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 14. januára 2016

odvolanie, ktoré, ako uvádza, bolo „uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 02. 2016

sp. zn. zrušené a vo veci Najvyšší súd rozhodol...“.

Sťažovateľ uvádza, že v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu z 19. februára 2016

sa okrem iného uvádza:

„Nie je možné akceptovať argumentáciu odvolateľa, že predchádzajúca dohoda

justičného orgánu Českej republiky s justičným orgánom Slovenskej republiky o čiastočnom

uznaní a výkone posudzovaného rozhodnutia nebola uzavretá. Už v názve Osvedčenia (čl.

2) je uvedené, že ide o čl. 4 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra

2008 viažuceho sa k ukladaniu trestu odňatia slobody alebo opatrení spojených so

zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európske únii. Na predposlednej strane

Osvedčenia (čl. 9) v kolónke Údaje o treste sa uvádza iba trest odňatia slobody. Česká

strana nežiadala o uznanie a výkon trestu vyhostenia z územia Českej republiky na dobu

neurčitú. V tomto smere je bez najmenších pochybností preukázané, že k uzavretiu

predchádzajúcej dohody v intenciách, druhej vety ods. 1 § 17 Zákona o uznávaní a výkone

rozhodnutí došlo.

Proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo

uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.07.2016 sp. zn. odmietnuté...“

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 11. júla 2016 sa podľa

sťažovateľa okrem iného uvádza, že:

„Vzhľadom k uvedenému je potrebné uviesť, že za daných okolností nebolo nutné

uzatvorenie akejkoľvek dohody o uznaní trestu uloženého obvinenému

, iba ak by išlo o výslovne formálne chápanie ,

...

V takom prípade je treba prisvedčiť aj argumentácii Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, že k uzatvoreniu dohody o navrhovanom uznaní českých rozhodnutí

došlo konkludentne − mlčky, pretože Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV

z 27. novembra 2008 viažuce sa k ukladaniu trestu odňatia slobody alebo opatrení

spojených so zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európske únii, formu

dohody neustanovuje.“

Sťažovateľ uvádza, že z druhá veta vyplýva, že

„rozhodnutie o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia môže súd urobiť len

po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu.

V predmetnej veci nedošlo k uznaniu celého rozhodnutia Krajského súdu v Brne,

pobočka Zlín, sp. zn. zo 16. 3. 2015, ale došlo len k čiastočnému uznaniu,

nakoľko predmetným rozhodnutím Českej strany bol okrem iného

uložený aj trest podľa § 80 odst. 1, odst. 2 Trestního zákonníku, a to trest vyhostenia

z územia Českej republiky na dobu neurčitú, ktorý Rozsudkom Krajského súdu Žilina nebol

dotknutý.»

Podľa sťažovateľa v spisovom materiáli, ktorý sa týka predmetnej veci vedenej

krajským súdom, sa nenachádza záznam o predchádzajúcej dohode justičného orgánu

Českej republiky s justičným orgánom Slovenskej republiky o čiastočnom uznaní a výkone

rozhodnutia, preto zastáva názor, že v predmetnom prípade nie je rozhodné, či česká strana

žiadala o uznanie celej výrokovej časti svojho rozsudku alebo len o jej časť, rozhodná

je skutočnosť, že v predmetnej veci malo dôjsť k dohode medzi justičnými orgánmi Českej

republiky a justičnými orgánmi Slovenskej republiky.

Zároveň uvádza, že obsah osvedčenia nemožno zamieňať s dohodou justičných

orgánov. Podľa jeho názoru „ak by zákonodarca chcel, aby bolo možné požiadať len

o čiastočné uznanie rozhodnutia, túto skutočnosť by nespájal s dohodou justičných orgánov,

nakoľko by postačoval len text osvedčenia, pričom zákonodarca s čiastočným uznaním

rozhodnutia spája dohodu justičných orgánov“.

Sťažovateľ zároveň poznamenáva, že ani samotný

neupravuje situáciu, kedy by bolo možné už pri podaní osvedčenia žiadať o čiastočné

uznanie rozhodnutia, na čo reflektuje § 16 ods. 1 písm. h) uvedeného zákona, ktorý

nepripúšťa uznanie výkonu rozhodnutia, ktoré nezodpovedá osvedčeniu, pričom

v predmetnej veci vydané osvedčenie nezodpovedalo rozhodnutiu.

Pre posúdenie zhody osvedčenia s rozhodnutím je podľa sťažovateľa irelevantné,

či v neskoršom štádiu konania dôjde k úplnému alebo čiastočnému uznaniu rozhodnutia

na základe prípadnej dohody justičných orgánov.

Sťažovateľ zastáva názor, že „česká strana mala požiadať o uznanie celého

rozhodnutia, tak aby bola dosiahnutá zhoda rozhodnutia s osvedčením a neboli naplnené

podmienky odmietnutia podľa § 16 ods. 1 písm. h/ Zákona a následne malo dôjsť k dohode

justičným orgánov o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia. V predmetnej veci bol postup

práve opačný, Česká strana predložila Slovenskému justičnému orgánu osvedčenie, ktoré

nezodpovedalo rozhodnutiu a k dohode justičných orgánov malo dôjsť už podaním

neúplného osvedčenia, a to formou konkludentnej dohody.“.

Vzhľadom na uvedené preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a právo na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 05. 01. 2016 porušené bolo.

II. Právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a právo na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 02. 2016 porušené

bolo.

III. Právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a právo na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11. 07. 2016 porušené bolo.

IV. Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 05. 01. 2016 sa

zrušuje a Krajskému súdu Žilina sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

V. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 02. 2016 sa

zrušuje Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

VI. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11. 07. 2016 sa

zrušuje Najvyššiemu súdu SR sa prikazuje, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

VII. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 05. 01. 2016.

VIII. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 02. 2016 porušené bolo.

IX. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR... sp. zn. zo dňa 11. 07. 2016 porušené bolo.

X. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-

EUR, ktoré je povinný Krajský súd Žilina vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

XI. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,-

EUR, ktoré je povinný Najvyšší súd SR vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

XII. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony

právnej služby, a to prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti v celkovej

výške 1.052,26 eur a dva krát režijný paušál v celkovej výške 17,16 eur, ktoré je povinný

Najvyšší súd SR a Krajský súd Žilina spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľom

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to k rukám právneho zástupcu

sťažovateľov.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu sťažnosť prostredníctvom kvalifikovaného

právneho zástupcu, pričom v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 a základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 1 a 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, uznesením najvyššieho súdu z 19. februára 2016

a uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci podľa . Z princípu subsidiarity zakotveného v

ods. 1 vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta

porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo

slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť

už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá právomoc

preskúmavať rozsudok krajského súdu, pretože príslušným súdom na poskytnutie ochrany

proti namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom konaní najvyšší súd.

Ako z príloh, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti, vyplýva, sťažovateľ proti

napadnutému rozsudku krajského súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 19. februára 2016 (teda nie uznesením

sp. zn. z 19. februára 2016, ako uvádza sťažovateľ v sťažnosti, a ktoré

zároveň aj napáda v petite sťažnosti, pozn.). Ústavný súd si následne zadovážil aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2016, z ktorého vyplýva, že najvyšší

súd podľa zrušil rozsudok krajského súdu a rozhodol,

že podľa rozsudok Krajského súdu v Brne, pobočky

Zlín sp. zn. z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu

v Olomouci sp. zn. z 23. júna 2014 sa uznáva vo výroku o vine a vo výroku

o treste odňatia slobody a uložený trest odňatia slobody vo výmere osem rokov a šesť

mesiacov sťažovateľ vykoná na území Slovenskej republiky. Zároveň najvyšší súd

rozhodol, že podľa sťažovateľa pre výkon uloženého

a uznaného trestu odňatia slobody bez jeho premeny zaradí do ústavu pre výkon trestu

so stredným stupňom stráženia.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 19. februára 2016

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej sťažnosti

namieta porušenie označených práv aj uznesením najvyššieho súdu z 19. februára 2016.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ v petite svojej sťažnosti uviedol, že napáda práve toto

označené rozhodnutie najvyššieho súdu, z obsahu jeho sťažnosti vyplýva (napriek tomu, že

aj tam uviedol spisovú značku práve tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, pozn.), že mal

v úmysle napadnúť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2016,

ktorým najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

a svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

domáha ( ), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu

konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

skúmal namietané porušenie označených práv sťažovateľa len vo vzťahu k uzneseniu

najvyššieho súdu z 19. februára 2016.

Najvyšší súd uznesením z 19. februára 2016 rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. Ntc 46/2015 z 12. januára 2016, ktorým bol sťažovateľ

vzatý do väzby. Najvyšší súd toto uznesenie krajského súdu podľa § 194 ods. 1 Trestného

poriadku zrušil.

Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu z 19. februára 2016 bolo

sťažovateľovi doručené 4. marca 2016. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu

doručená 22. augusta 2016, pričom na poštovú prepravu bola daná 17. augusta 2016.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného

ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým

je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu

rozhodnutia (napr. , ).

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako oneskorene podanej ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon

o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(napr. , , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako podanú oneskorene.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 a základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , ako aj porušenie práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj napadnutým

uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným

súdom, b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom, c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby

za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania

trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní, d) iné pozbavenie slobody

maloletého..., e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby...,

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo

jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

3.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne (, , , ).

Prostredníctvom sa môže každý domáhať ochrany svojich práv

na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Ústavný súd je oprávnený

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom

prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (, ).

Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ porušenie označených práv odôvodňuje

tým, že v jeho prípade došlo k čiastočnému uznaniu rozhodnutia českého súdu bez toho, aby

justičný orgán Českej republiky a justičný orgán Slovenskej republiky uzatvorili dohodu

o tomto čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia. Podľa jeho názoru mala česká strana

požiadať o uznanie celého rozhodnutia, tak aby bola dosiahnutá zhoda rozhodnutia

s osvedčením a neboli naplnené podmienky odmietnutia podľa § 16 ods. 1 písm. h) zákona

č. , a následne malo dôjsť k dohode justičným orgánov o čiastočnom uznaní

a výkone rozhodnutia.

Najvyšší súd uznesením z 11. júla 2016 podľa

dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že „je zrejmé nenaplnenie dôvodov dovolania

uplatnených obvineným“.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ v dovolaní

namietal naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného

poriadku, ktoré odôvodňoval tým, že „v predmetnom prípade nebolo rozhodné, že Česká

strana žiadala o uznanie celej výrokovej časti svojho rozsudku alebo len jej časti, rozhodné

podľa dovolateľa bolo, že v predmetnej časti malo dôjsť k dohode justičného orgánu Českej

republiky a justičnými orgánmi Slovenskej republiky o čiastočnom uznaní a výkone

rozhodnutia.

Obvinený pritom poukázal na to. že z dikcie znenia § 17 ods. 1, 2

.. vyplýva, že rozhodnutie o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia

môže súd urobiť len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu...“.

Najvyšší súd po tom, ako zistil, že boli splnené všetky podmienky na podanie

dovolania podľa § 368 ods. 1 a 2 písm. h), § 369 ods. 2 písm. b), § 373 a § 370 ods. 1 a 3

, dospel k názoru, že dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, pretože neboli naplnené dôvody dovolania, na ktoré sťažovateľ poukazoval.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia potom, ako sťažovateľovi priblížil, v čom

spočíva naplnenie uvedeného dovolacieho dôvodu, uviedol: „Je potrebné uviesť,

že námietky, ktoré sú obsahom podaného dovolania, uplatňoval obvinený už v priebehu

odvolacieho konania, pričom týmito námietkami sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku

v potrebnom rozsahu zaoberal, a preto v tejto súvislosti dovolací súd poukazuje

na podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku.

Dovolací súd po preštudovaní spisového materiálu nezistil žiadne skutočnosti

svedčiace o tom, že by v priebehu uznávacieho konania došlo k porušeniu práva obvineného

na obhajobu.

V napadnutom rozsudku bolo poukázané na to, že uznávacie konanie má zo zákona

špecifický charakter a súd rozhoduje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného

a jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní

odsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo

veci samej, súd otázku viny, či prípadnej neviny, neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému

sa neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v trestnom konaní,

neposkytuje sa mu ani právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo byť zastúpený obhajcom.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k použiteľnosti článku 6 Európskeho

dohovoru o ľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno

analogicky uplatniť judikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá

sa týka extradičného konania, predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre

ľudské práva, že článok 6 sa vzťahuje výlučne na meritórne konanie, teda na konanie, v

ktorom sa skúma vina alebo nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu. Keďže

slovenský súd v rámci uznávacieho konania otázku viny či neviny skúmať ani nesmie, nejde

o konanie, ktoré by muselo spĺňať štandard stanovený článkom 6 Európskeho dohovoru o

ľudských právach.“

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

a v podstate aj dovolaciemu dôvodu podľa

(pozri s. 8 odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu, pozn.) najvyšší súd

uviedol: „... obvinený konkrétne nepoukázal na skutočnosti, ktorými malo dôjsť k naplneniu

tohto dovolacieho dôvodu, okrem porušenia článku 17 ods. 2 veta druhá zákona

č. ..

Vzhľadom na to, že dovolací súd nie je oprávnený za obvineného domýšľať dovolacie

dôvody, sústredil svoju pozornosť na ním uvádzané pochybenie, keď pri (podľa názoru

obvineného) čiastočnom uznaní trestnoprávnych rozhodnutí Českej republiky, nedošlo

k dohode medzi justičnými orgánmi Českej republiky (ako orgánmi štátu pôvodu)

a justičnými orgánmi Slovenskej republiky (ako vykonávajúcimi orgánmi).

.. je už podľa názvu zákonom slúžiacim na uznávanie a výkon

rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody. Nie inej sankcie.

V súlade s názorom prokurátora k podanému dovolaniu dovolací súd vyslovuje,

že podľa uvedeného zákona inú trestnú sankciu než spojenú s odňatím slobody nie je možné

uložiť.

Z týchto dôvodov ani Krajský súd v Brne v návrhu na uznanie svojho rozhodnutia

a v pripojenom Osvedčení nežiadal uznanie českých rozhodnutí vo výrokoch o uloženom

treste vyhostenia, ale len vo výroku o uloženom treste odňatia slobody.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potom postupoval správne a v súlade so zákonom,

keď v napadnutom rozsudku vyslovil, že nie je možné akceptovať argumentáciu odvolateľa,

že predchádzajúca dohoda justičného orgánu Českej republiky s justičným orgánom

Slovenskej republiky o čiastočnom uznaní a výkone posudzovaného rozhodnutia nebola

uzavretá. Už v názve Osvedčenia (čl. 2) je uvedené, že ide o čl. 4 Rámcového rozhodnutia

Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 viažuceho sa k ukladaniu trestu odňatia slobody

alebo opatrení spojených so zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európske

únii. Na predposlednej strane Osvedčenia (čl. 9) v kolónke Údaje o treste sa uvádza iba

trest odňatia slobody. Česká strana nežiadala o uznanie a výkon trestu vyhostenia z územia

Českej republiky na dobu neurčitú. V tomto smere je bez najmenších pochybností

preukázané, že k uzavretiu predchádzajúcej dohody v intenciách, druhej vety ods. 1 § 17

Zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí došlo.

K tomu dovolací súd dopĺňa, že uznanie cudzozemského rozhodnutia vo výroku

o treste vyhostenia voči vlastnému - slovenskému občanovi, aj ak by to bolo omylom českou

stranou navrhované vylučuje ústavný poriadok Slovenskej republiky a je v rozpore

s princípmi zakotvenými v článku 23 ods. 4 .

Podľa nich každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky.

Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť a nemožno ho vyhostiť.

Vzhľadom k uvedenému je potrebné uviesť, že za daných okolností nebolo nutné

uzatvorenie akejkoľvek dohody o uznaní trestu uloženého obvinenému..., iba ak by išlo

o výslovne formálne chápanie , ..

V takom prípade je treba prisvedčiť aj argumentácii Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky, že k uzatvoreniu dohody o navrhovanom uznaní českých rozhodnutí

došlo konkludentne - mlčky, pretože Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV

z 27. novembra 2008 viažuce sa k ukladaniu trestu odňatia slobody alebo opatrení

spojených so zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európske únii, formu

dohody neustanovuje.

Česká republika prostredníctvom svojich orgánov v predloženom Osvedčení navrhla

uznať v súlade so .., len uznanie svojich rozhodnutí vo výrokoch

o vine a uloženom treste odňatia slobody a jeho výkone a Slovenská republika

prostredníctvom svojich orgánov taký návrh akceptovala. Tým došlo k dohode o uznaní

rozhodnutí tak, ako to česká strana navrhla.

Z týchto dôvodov dovolací súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

.“

S prihliadnutím na už uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sťažovateľovi

primeraným spôsobom odôvodnil, prečo možno považovať postup súdu prvého stupňa

aj súdu odvolacieho, ktoré konali a rozhodovali o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia,

za zákonný. Najvyšší súd v predmetnej veci postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami tak , ako aj Ústavný súd preto

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za ústavne akceptovateľné a udržateľné.

Na margo námietky sťažovateľa, ktorý trvá na výslovnej dohode medzi justičnými orgánmi

o čiastočnom uznaní rozhodnutia českého súdu, sa ústavný súd prikláňa k názoru

všeobecných súdov, že tak , ako ani Rámcové rozhodnutie Rady

č. 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 formu dohody neustanovujú, a teda k sťažovateľom

požadovanej dohode dochádza v podstate mlčky, keď justičné orgány Slovenskej republiky

akceptujú požiadavky justičných orgánov Českej republiky obsiahnuté v osvedčení

a na základe toho následne dôjde k uznaniu ich rozhodnutia v požadovanej forme.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne

neopodstatnená vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť

porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2

a práv podľa a 4 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 11. júla 2016. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva podľa čl. 5

ods. 1 dohovoru, sťažovateľ bližšie nešpecifikuje, ktorým spôsobom vyplývajúcim z čl. 5

ods. 1 dohovoru k jeho porušeniu malo dôjsť. Ústavný súd preto vzhľadom na okolnosti

veci ustálil, že zo sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 1 dohovoru sa na predmetnú vec

vzťahuje iba čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru.

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru ústavný súd poznamenáva, že predmetom ústavného prieskumu je uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa. Keďže však súčasťou

namietaného porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru je skúmanie okolností a dôvodností

pozbavenia osobnej slobody, namietané porušenie označeného článku podľa dohovoru preto

v tomto prípade nenachádza svoje uplatnenie.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa však

poukazuje na svoju judikatúru (napr. , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru [ku ktorým patria aj práva

vyplývajúce z a 2 a dohovoru], ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy zaručené

v až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto

základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavno-procesných

princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2

a dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 11. júla 2016

vychádzal ústavný súd z obsahu uvedeného práva, ktoré zaručuje pozbavenie osobnej

slobody len z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom. V tomto konkrétnom prípade je

sťažovateľ pozbavený osobnej slobody na základe rozsudku krajského súdu v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. februára 2016 uznaného rozsudku

Krajského súdu v Brne, pobočky Zlín sp. zn. z 26. novembra 2013 v spojení

s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. z 5. júna 2014, ktorý

je právoplatný, a preto nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na osobnú slobodu

podľa a 2 a dohovoru, obzvlášť keď ústavný súd

dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

z 11. júla 2016 z hľadiska obsahu práva na súdnu ochranu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017