Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 357/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BENC, s. r. o., Jesenná 8, Prešov,

zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, advokátska kancelária, Jesenná 8,

Prešov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 27. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti BENC, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. júna 2018 doručená sťažnosť spoločnosti BENC, s. r. o., Jesenná 8, Prešov (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. júna 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. marca 2018

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania o náhradu

za užívanie majetku v procesnom postavení žalobcu vedeného na Okresnom súde Prešov

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd v označenom konaní

rozhodol rozsudkom z 25. novembra 2014 tak, žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil a návrh na prerušenie konania, ako aj návrhy sťažovateľky na zmenu účastníka

na strane žalobcu zamietol. Sťažovateľka nespokojná s rozsudkom krajského súdu podala

dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.

3. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec,

pričom tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu sú arbitrárne, porušujúce jej označené základné práva. Podstata jej argumentácie

v sťažnosti je založená na nesúhlase s právnym záverom krajského súdu, ktorý vzhľadom

na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky konštatoval nedostatok jej aktívnej vecnej

legitimácie v danom spore. Sťažovateľka tvrdí, že vo veci konajúce súdy nemali skúmať

platnosť zmluvy, na základe ktorej odvíjala svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore.

Pre posúdenie jej vecnej legitimácie v spore postačovalo, že postupca oznámil dlžníkovi

postúpenie pohľadávky na sťažovateľku. V tomto smere argumentovala rozsudkom

Českého Najvyššieho súdu v obdobnej veci sp. zn. (R 61/2010 civ.)

z 9. decembra 2009. V nadväznosti na to, že okresný súd, ako aj krajský súd dospeli

k záveru, že nie je daná aktívne vecná legitimácia sťažovateľky v spore, sťažovateľka

podala dovolanie, ktorého prípustnosť založila na dôvode, že dovolací súd jej nesprávnym

procesným postupom znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), ako aj tým,

že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení

sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne podľa a . Argumentovala tým,

že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nemohla realizovať svoje práva.

Tvrdí, že vo veci konajúce súdy sa meritom veci nezaoberali, ale len neplatnosťou zmluvy

o postúpení pohľadávky, čo je podľa názoru sťažovateľky právne irelevantné,

keďže postupca oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky. Podaním doručeným

najvyššiemu súdu 31. mája 2017 sťažovateľka najvyššiemu súdu oznámila, že s poukazom

na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017

netrvá na dovolacom dôvode podľa . Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol, že nezistil dôvod namietanej zmätočnosti konania v zmysle

s dôrazom na tvrdenú vadu podľa písmena f) uvedeného ustanovenia Civilného sporového

poriadku, preto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu sťažovateľka považuje za arbitrárne a taktiež porušujúce jej označené

základné práva.

4. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, označený rozsudok

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

10. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj práva podľa dohovoru, ku ktorému

malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu.

11. Porušenie označených základných práv sťažovateľka vidí v namietanej

nesprávnosti právnych záverov v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie sťažovateľky v spore, za situácie, že existovali viaceré protichodné rozhodnutia

v otázke možnosti dokazovať neplatnosť postúpenia pohľadávky dlžníkom a v jeho

nedostatočnom odôvodnení.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

14. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že vzhľadom

na vykonané dokazovanie bolo preukázané, že sťažovateľka nenadobudla spornú

pohľadávku, ktorú žalovala, preto konštatoval nedostatok aktívnej legitimácie v spore.

Krajský súd sa podobne ako okresný súd opieral pritom o viaceré dôkazy, ktoré vylučovali

prítomnosť oprávnenej osoby na území Slovenskej republiky v rozhodnom čase

(postúpenia, pozn.). Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že oznámenie o postúpení

pohľadávky bolo zaslané dlžníkovi v deň údajného podpísania zmluvy o postúpení

pohľadávky, ako aj znaleckým posudkom, ktorého záverom bolo, že s najväčšou

pravdepodobnosťou nejde o podpis oprávnenej osoby na zmluve o postúpení pohľadávok.

15. Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský súd vo svojom

rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalobu

zamietnuť, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné.

Krajský súd reagoval aj na argumentáciu sťažovateľky, keď konštatoval že ňou namietané

rozhodnutia pozná, ale je toho názoru, že pokiaľ v konaní vyjde najavo absolútna neplatnosť

zmluvy, tak nie je možné ju prehliadať, inak by odlišný prístup znamenal obchádzanie

ustanovení o absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Tieto závery krajského súdu sú

podľa názoru ústavného súdu logické, argumentačne konzistentné, nepopierajú zmysel

a účel aplikovaných noriem platného práva, a preto ich možno za daných skutkových

okolností považovať aj za ústavne konformné.

16. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky judikatúrou všeobecných súdov

v obdobných veciach, ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie v okolnostiach

posudzovanej veci konštatuje, že nemá za ambíciu tvoriť, resp. kreovať zjednocujúci právny

názor na danú problematiku a tým aj ustáliť výklad noriem jednoduchého práva. Právomoc

poskytovať zjednocujúce stanoviská k výkladovým rozdielom obsiahnutých v jednotlivých

rozhodnutiach vyšších súdnych autorít patrí najvyššiemu súdu prostredníctvom inštitútu

dovolania z dôvodu podľa . Keďže sťažovateľka tento mimoriadny opravný

prostriedok dovolania aj využila, pričom v dovolaní uplatnila rovnakú argumentáciu ako

pred ústavným súdom, ústavný súd vzhľadom na čiastočné späťvzatie dovolania

sťažovateľky (v časti, v ktorej prípustnosť dovolania opierala o a ,

pozn.) konštatuje, že sťažovateľka túto argumentáciu použila prvýkrát účinne až v konaní

pred ústavným súdom. Ústavný súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že sťažovateľka

dovolanie v tejto časti zobrala späť, preto najvyšší súd ani nemohol vecne preskúmať jej

argumenty. Sťažovateľka sa teda sama pripravila o možnosť preskúmať dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu z tohto aspektu, preto jej argumentácia týkajúca sa

nejednotnosti výkladu v konaní pred ústavným súdom je za daných okolností a priori

neprípustná.

17. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva podľa a listiny, ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd

dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a podľa listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

18. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie

sťažovateľky odmietol, ústavný súd po oboznámení sa s jeho obsahom konštatuje, že z jeho

odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom

ustanovené podmienky na podanie dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v .

Následne sa zaoberal aj skúmaním eventuálnej existencie tvrdenej vady podľa § 420

písm. f) , ktorá má za následok tzv. zmätočnosť konania, ktorá bola sťažovateľkou

v dovolacom konaní ako jediná uplatnená účinne.

19. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,

že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom

argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil,

keď uviedol:

„19. Pokiaľ dovolateľka videla porušenie práva na spravodlivý proces v nesprávnom

postupe odvolacieho súdu, ktorý nevyhovel jej návrhom na zmenu účastníka konania

na strane žalobcu v zmysle doterajšieho ustanovenia , , treba

predovšetkým zdôrazniť, že predmetné rozhodnutie odvolacieho súdu nemalo žiaden vplyv

na jej procesné práva v konaní a na ich realizáciu. Dovolateľke aj po tomto rozhodnutí

odvolacieho súdu zostala zachovaná možnosť podania mimoriadneho opravného

prostriedku (čo napokon aj urobila), rovnako jej v dôsledku tohto rozhodnutia nebola

upretá realizácia ani ostatných procesných práv v súdnom konaní. Pokiaľ by aj odvolací

súd rozhodol o návrhoch žalobkyne vecne nesprávne (pzn. touto otázkou sa ale dovolací súd

nezaoberal), prejavila by sa táto nesprávnosť nanajvýš vo výsledku konania, t.j. vo vecnej

nesprávnosti meritórneho rozhodnutia súdu, ktorú by ale dovolací súd nemohol podrobiť

skúmaniu z hľadiska žalobkyňou uplatneného dovolacieho dôvodu ( ).

Dovolací dôvod podľa citovaného ustanovenia, ako už bolo vyššie uvedené, je totiž možné

spájať výlučne z faktickou, procesnou činnosťou súdu a nie s jeho právnym či skutkovým

hodnotením sporu. Súd právnym posúdením veci, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho

alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom

produkte občianskeho súdneho konania - v meritórnom rozhodnutí, účastníkovi tohto

konania vo všeobecnosti neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv

(viď R 54/2012, R 43/2003, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Pokiaľ ide o odňatie možnosti konať

pred súdom vo vzťahu k postupníkom treba uviesť, že žalobkyňa v tomto smere nie je

subjektívne oprávnená na podanie dovolania, keďže sa nejedná ojej procesné postavenie

a procesné oprávnenia, v dôsledku čoho nemohla byť z procesného hľadiska negatívne

dotknutá napadnutým rozhodnutím (viď tiež R 50/1999).

20. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania aj zo skutočnosti, že súdy

nevykonali ňou navrhované dokazovanie a rozhodli na základe nesprávne zisteného

skutkového stavu. K tejto námietke dovolací súd uvádza, že posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu a nie účastníkov konania (viď uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , 2

Cdo 141/2012, , , , a 7 Cdo

34/2011). Už podľa predchádzajúcej právnej úpravy nebolo dôvodom znemožňujúcim

realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a zakladajúcim prípustnosť dovolania)

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993,

R 125/1999, R 42/1993 a , , , ,

, , , ). Nová právna úprava

na samej podstate uvedeného nič nezmenila.

21. Dôvodná nebola ani námietka žalobkyne, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces došlo zo strany odvolacieho súdu rozhodnutím, ktorým zamietol jej návrh

na prerušenie konania v zmysle Rozhodnutím súdu o nevyhovení

návrhu na prerušenie konania podľa sa totiž bez ďalšieho

účastník konania, návrhu ktorého nebolo vyhovené, nevylučoval z realizácie

jeho procesných práv (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. ). Všetky procesné práva účastníka (strany sporu) totiž

zostávajú aj po tomto rozhodnutí zachované a z hľadiska procesného mu v plnom rozsahu

zostáva zachovaná aj možnosť ich realizácie. Navyše prerušiť konanie postupom podľa

doterajšieho ustanovenia bolo vždy len možnosťou

(nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť. Toto ustanovenie nezakladalo procesné právo

účastníka konania na vyhovenie takémuto návrhu.

22. K výhradám dovolateľky týkajúcim sa nesprávneho vyhodnotenia otázky

jej aktívnej vecnej legitimácie v konaní súdmi a s tým súvisiaceho zamietnutia žaloby z tohto

dôvodu; dovolací súd poukazuje na už mnohokrát judikované závery najvyššieho súdu,

v zmysle ktorých otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej),

je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná (R 34/1993, ,

, , , , a mnohé

ďalšie). Záver odvolacieho súdu o tom, či žalobca (nie)je v konaní aktívne legitimovaný

predstavuje otázku spadajúcu pod právne posúdenie veci. Najvyšší súd už podľa

predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi

neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a , ,

, , , ,

a ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.

Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav;

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23. Ani so zreteľom na zmeny, ktoré priniesla právna úprava účinná od 1. júla 2016,

nie je žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho

právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom)

na možnosť strany (účastníka) civilného sporového konania uskutočňovať jemu patriace

procesné oprávnenia. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti

v zmysle (porovnaj aktuálny judikát R 24/2017).“

20. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj identického

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná

vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom

konaní (napr. ).

21. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.

22. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho

rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Z týchto dôvodov ústavný

súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

23. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších

nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2018