Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)bf8/387225.37cdab.pdf
PDF · 157.13 KB
No categories available
4Cdo/103/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 103/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D. B., bývajúcej v Š.Š.,
proti ţalovaným 1/ S., so sídlom v Š.Š., zastúpenému JUDr. T. L., advokátkou v D., 2/ I., a.s.
so sídlom V.V., 3/ M. K., bývajúcemu vo Z., zastúpenému JUDr. J. H., advokátom
vo Z., 4/ J. K., bývajúcemu vo Z., o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, vedenej
na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10 C 370/2007, o dovolaní ţalovaného 3/ proti
uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 25. mája 2010 sp. zn. 10 Co 399/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom zo 17. septembra 2009 č.k. 10 C 370/2007
zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti dobrovoľnej draţby
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Š., vedenej na Správe katastra v D. na LV č. X. ako byt č.
X. na 3. podlaţí, vchod X. v bytovom dome súp. č. X., stojaci na parc. č. X., na ul. M.Š.,
v spoluvlastníckom podiele 1/1 a podiel priestoru na spoločných zariadeniach tohto obytného
domu v podiele X, vykonanej ţalovaným 2/ dňa 2. augusta 2007 vo V., na základe ktorej bola
táto nehnuteľnosť priklepnutá vydraţiteľovi J. K.. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
ustanovením § 2 písm. g/ a § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných draţbách,
vecne tým, ţe účastníkmi konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej draţby musia byť všetky
osoby, ktoré zákon o dobrovoľných draţbách označuje za účastníkov konania. Ţalobkyňa aţ
po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty ţiadala pribrať do konania ako účastníka
konania na strane ţalovanej aj vydraţiteľa J. K.. Keďţe pre neuplatnenie práva v zákonnej
lehote voči vydraţiteľovi právo ţalobkyne zaniklo, jej ţalobu zamietol. Rozhodnutie
o trovách konania ponechal na samostatné rozhodnutie.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne uznesením z 25. mája 2010 sp. zn.
10 Co 399/2009 zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa podaním zo 7. februára
2008 rozšírila ţalobu aj na vydraţiteľa J. K., o ktorom návrhu však súd prvého stupňa
nerozhodol. Uviedol, ţe v čase podania ţaloby ustanovenie § 21 zákona č. 527/2002 Z.z.
o dobrovoľných draţbách neobsahoval presné vymedzenie okruhu účastníkov súdneho
konania o neplatnosť draţby. Z dôvodu nejednotného výkladu súdov okruhu účastníkov
konania zákonodarca v ustanovení § 21 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z.z. v znení zákona
č. 568/2007 Z.z. aţ s účinnosťou od 1. januára 2008 presne vymedzil okruh účastníkov
takéhoto súdneho konania. Návrh ţalobkyne zo 7. februára 2008 na pristúpenie ďalšieho
účastníka do konania bolo preto potrebné povaţovať za súladné s citovaným ustanovením.
Vzhľadom na túto skutočnosť povaţoval postup súdu prvého stupňa aj predchádzajúci postup
odvolacieho súdu za príliš formalistický, nezodpovedajúci zásadám spravodlivého procesu.
S poukazom na uvedené v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p., napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď zákon neustanovuje ţiadnu
lehotu, v ktorej sa osoby uvedené v § 21 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z.z. musia stať účastníkmi
konania o určenie neplatnosti draţby.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný 3/, ktorý ţiadal, aby
dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. t.j., ţe postupom odvolacieho súdu
mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a ako dovolací dôvod uvádzal, ţe konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Za odňatie moţnosti pred súdom konať povaţoval skutočnosť, ţe odvolací
súd rozhodol vec bez nariadenia pojednávania, v dôsledku čoho nemohol uplatniť svoje práva
v súdnom konaní, pričom ani na tabuli súdu sa nenachádzalo oznámenie o tom, ţe v tejto veci
súd vyhlási rozhodnutie, pričom počítal aj s tým, ţe v odvolacom konaní nie je moţný vstup
ani zámena účastníka. Ţalobkyňa podaním zo 7. februára 2008 jednoznačne vyjadrila, ţe
si neţiada za účastníka konania na strane ţalovaných vydraţiteľa J. K. ale M. K., na ktorého
vydraţiteľ darovacou zmluvou previedol vydraţený byt. Odvolací súd tak svojim postupom
odňal všetkým účastníkom na strane ţalovanej moţnosť konať pred súdom. Dovolateľ ďalej
namietal, ţe odvolací súd v rámci svojského výkladu tzv. poučovacej povinnosti, poučil
ţalobkyňu o tom, kto je a kto nie je pasívne legitimovaný v prejednávanej veci, čo povaţuje
za zásah mimoriadne neprimeraný a vykonaný týmto súdom, ktorým vedie ţalobkyňu k tomu,
čo má v danom prípade robiť, aby dosiahla ţiadaného právneho účinku, čím výrazne porušil
zásadu rovnosti účastníkov súdneho konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Ďalej poukázal na
ustanovenie § 21 zákona č. 527/2002 Z.z. a novelu vykonanú zákonom č. 568/2007 Z.z., tieţ
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 66/2008, pričom
z ustanovenia § 21 cit. zákona moţno vyvodiť, ţe ak niektorá z osôb označených za účastníka
konania o neplatnosť draţby nie je ţalobcom alebo jedným zo ţalobcov, musí byť ţalovanou
alebo jednou zo ţalovaných. Ţaloba ţalobkyne preto musela smerovať proti vydraţiteľovi,
ţalobkyňa ho však za účastníka konania na strane ţalovaných v ţalobe neoznačila, preto súd
prvého stupňa správne ţalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietol, keď vecná
legitimácia sa ukáţe aţ v priebehu konania. Z povahy hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej
podanej ţaloby a priebehu konania nevyplýva právomoc a kompetencia odvolacieho súdu
určovať okruh účastníkov, ako to urobil odvolací súd, poučovať ţalobkyňu o tom, čo má
urobiť, ak chce byť v spore úspešná. Uznesenie odvolacieho súdu preto povaţuje za
nezákonné a nesprávne (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ţalobkyňa povaţovala dovolanie ţalovaného 3/ za nedôvodné.
Ţalovaný 1/ stotoţniac sa s tvrdením a dôvodmi uvedenými ţalovaným 3/ v dovolaní,
navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Ţalovaný 2/ a 4/ vyjadrenie k dovolaniu ţalovaného 3/ nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1
písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený
rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok
dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania,
ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím
súdom nebola v konaní zistená.
So zreteľom na ţalovaným 3/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
K odňatiu moţnosti ţalovaného 3/ pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť
tým, ţe odvolací súd X.. mája 2010 rozhodol bez nariadenia pojednávania a na úradnej tabuli
súdu ani na linku http://www.justice.gov.sk/sudy/zp.aspx. sa nenachádzalo oznámenie o tom,
ţe sa vyhlási rozhodnutie v tomto konaní.
V dovolacom konaní tak bolo potrebné posúdiť, či týmto postupom odvolacieho súdu
nedošlo k odňatiu moţnosti ţalovaného 3/ konať pred súdom.
Dňom 15. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorý novelizoval
Občiansky súdny poriadok, a to aj znenie ustanovenie § 214.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (účinného od 15.10.2008 do 31.12.2011, t.j. v čase
rozhodovania odvolacím súdom) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v ostatných prípadoch moţno
o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 písm. a/, b/, c/ O.s.p. (v znení v rozhodnom čase)
vyplýva, ţe bez pojednávania nemôţe odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak
- zistí, ţe je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
V prejednávanej veci nejde o ţiaden prípad taxatívne uvedený v ustanovení § 214
ods. 1 O.s.p., pre ktorý by odvolací súd mal povinnosť (zo zákona) nariadiť pojednávanie.
Dovolateľ odňatie konať pred súdom vyvodzoval tieţ zo skutočnosti, ţe na úradnej
tabuli súdu ani na linku http://www.justice.gov.sk/sudy/zp.aspx. sa nenachádzalo oznámenie
o tom, ţe sa vyhlási rozhodnutie v tomto konaní.
Podľa § 167 ods. 1 vety prvej O.s.p., ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd
uznesením.
Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 168 ods 1 O.s.p., uznesenie vyhlasuje predseda senátu prítomným účastníkom.
Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudky sa vyhlasujú v mene
Slovenskej republiky a vţdy verejne. Preto zákon vyţaduje aj v prípadoch, v ktorých
sa rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, aby súd oznámil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením
(por. § 156 ods. 3 O.s.p.), pričom porušenie tejto zákonnej povinnosti súdu je spravidla vţdy
aj porušením ústavnosti.
Pokiaľ potom z vyššie citovaného ustanovenia § 167 ods. 2 O.s.p. vyplýva, ţe
na uznesenie sa ustanovenia o rozsudku pouţijú len primerane, pričom z ustanovení § 167
aţ 171 O.s.p. nevyplýva povinnosť vyhlásiť verejne rozhodnutie súdu vydané vo forme
uznesenia, a táto povinnosť nevyplýva ani z Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd
nepochybil, ak oznámenie o vydaní rozhodnutia vo forme uznesenia neoznámil na úradnej
tabuli súdu, resp. na internetovej stránke.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov vyššie uvedených dospel k záveru, ţe
postup odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti dovolateľa konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu
odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými
ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa
dovolateľovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil aj tým, ţe konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (spočívajúcou v „poučení
ţalobkyne o tom, kto je a kto nie je pasívne vecne legitimovaný ..... aby dosiahla ţiadaného
právneho účinku“ ), treba uviesť, ţe inú procesnú vadu (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) povaţuje
Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací dôvod, ktorý moţno uplatniť vtedy,
ak je dovolanie prípustné; samotná táto vada ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie
je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.
Pokiaľ ide o dôvod dovolania dovolateľa spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení
veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., tento je moţné preskúmať len v prípade, ţe dovolanie
je prípustné. Nakoľko tento, ak by aj bol daný, sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania,
dovolací súd sa ním nezaoberal.
Keďţe prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a dovolacím
súdom neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie ţalobcu 3/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
ods. 2 tohto ustanovenia.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. januára 2013
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková