Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 33 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)7c9/370385.bd2e90.pdf
PDF · 98.96 KB
No categories available
5Cdo/209/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 209/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B., a.s., so sídlom v Ž.,
IČO: X., proti žalovanému MUDr. D. B., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. G. A.,
advokátom, AK so sídlom v B., o zaplatenie 626,87 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 50 C 253/2007, na dovolanie žalovaného proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 22. augusta 2008 sp.zn. 12 Co 172/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II uznesením z 11. júna 2008 č.k. 50 C 253/2007-146 prerušil
konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn.
8 C 7/2005 s odôvodnením, že v prejednávanej veci sa žalobca (v tomto konaní žalovaný)
domáha náhrady za poplatky, ktoré zaplatil do fondu opráv a za služby spojené s užívaním
bytu za roky 2004 až 2006. V konaní pred Okresným súdom Žilina sa žalovaný okrem iného
domáha určenia neplatnosti zmluvy o výkone správy, uzavretej medzi účastníkmi
z 27. novembra 2002. Súd prvého stupňa rozhodnutie o neplatnosti tejto zmluvy považoval
za významné pre rozhodnutie v prejednávanej veci a preto konanie prerušil.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného uznesením z 22. augusta 2008
sp.zn. 12 Co 172/2008 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Vychádzal
z názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p, keďže predmetom tohoto konania je plnenie zo zmluvy o výkone
správy, o určení neplatnosti ktorej prebieha iné konanie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný a navrhol zrušiť
obe uznesenia súdov nižších stupňov. Uviedol, že predmetné konanie je vedené nedôvodne,
tzv. nedoplatky mal zaplatené preplatkami a žalobca teda nemal dôvod túto žalobu podať.
V ďalšom napádal procesný postup prvostupňového ako aj odvolacieho súdu v predmetnej
veci.
Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie
súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 O.s.p. v znení do 15. októbra 2008), alebo uznesenie,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) alebo ak b/ ide o uznesenie
o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo ak c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozhodnutia (uznesenia), uvedeného v § 239 ods. 1, 2 O.s.p., je nepochybné, že prípustnosť
dovolania žalovaného z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
Žalovaný v podanom dovolaní namietal skutočnosť, že v prejednávanej veci mal súd
prvého stupňa rozhodnúť a návrh zamietnuť ako nedôvodný a nie konanie prerušiť, pretože,
prerušením konania sa mu odňala možnosť plynule konať pred súdom, ktorý dôvod obsahovo
zodpovedá dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až
vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba
rozumieť znemožnenie realizácie tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho
súdneho konania priznáva zákon za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv
a oprávnených záujmov, a to postupom súdu.
Pokiaľ dovolateľ odôvodňoval odňatie možnosti konať pred súdom tým, že súd
konanie nemal prerušiť, ale vo veci rozhodnúť a žalobu zamietnuť ako nedôvodne podanú,
treba uviesť, že v takomto prípade nejde o naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. Okresný súd prerušil konanie (a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil) podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p., v zmysle ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ak nižšie súdy na základe
vykonaného dokazovania ustálili, že bol dôvod na prerušenie konania za podmienok
uvedených v zákone (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nemožno ich postupu vytýkať, že
uvedeným spôsobom odňali dovolateľovi možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti treba
poukázať tiež na ustanovenie § 111 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého ak je konanie prerušené,
nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní
pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.
Pokiaľ žalovaný v dovolaní uvádza, že „dovolanie je možné ... podľa ustanovenia
§ 237 písm. b/... nakoľko nemal dôvod - neexistoval dôvod na konanie, tzv. nedoplatky mal
zaplatené preplatkami“, z jeho argumentácie je zrejmé, že si neuvedomuje rozdiel medzi
vecnou legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania, najmä to, že z hľadiska
naplnenia skutkovej podstaty dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. b/ O.s.p. nie je
rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkom
konania, ktorú kategóriu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 19 tak, že
spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak
len ten, komu ju zákon priznáva. Je teda zrejmé, že predpokladom byť účastníkom konania je
hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti. Podľa § 18 ods. 1
Občianskeho zákonníka spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
Právnickými osobami podľa § 18 ods. 2 písm. a/ Občianskeho zákonníka sú aj združenia
fyzických alebo právnických osôb, akým subjektom žalobca, obchodná spoločnosť,
nepochybne je. Záver, že okolnosť, že účastník konania (v danej veci právnická osoba) nie je
v spore vecne legitimovaný (nie je nositeľom práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide),
nespôsobuje zmätočnosť v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p, bol už niekoľkokrát i judikovaný
(porov. napr R 34/1993).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalovaného ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolací súd nepriznal (inak úspešnému) žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania
z dôvodu, že mu žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods.5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. augusta 2009
JUDr. Ladislav Górász,v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková