Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 381/2019
PDF · 548.88 KB
No categories available
I. ÚS 381/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Peter Bartoš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 70 Ek 1184/2017 z 8. apríla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Peter Bartoš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 70 Ek 1184/2017
z 8. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako oprávnený
v exekučnom konaní podal 9. augusta 2018 okresnému súdu ako exekučnému súdu návrh
na vykonanie exekúcie na základe nespotrebiteľského rozhodcovského rozsudku sp. zn.
RD 217/2017 zo 16. októbra 2017 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť 29. októbra 2017.
3. Sťažovateľ argumentuje, že exekučný titul nebol kauzálne príslušným súdom
zrušený ani nebola právoplatne odložená jeho vykonateľnosť. Predmetom rozhodcovského
konania bola náhrada škody proti štatutárom spoločnosti dlžníka podľa § 135a ods. 5
Obchodného zákonníka v situácii, keď si veriteľ nedokáže vymôcť svoju pohľadávku
z majetku spoločnosti dlžníka. Rozhodcovské konanie prebiehalo podľa § 3 ods. 2 v spojení
s § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
4. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že obaja žalovaní si prevzali oznámenie o začatí
rozhodcovského konania, v ustanovenej lehote podľa § 18 ods. 4 zákona o rozhodcovskom
konaní nepodali žalobnú odpoveď, nepodali námietku právomoci rozhodcovského súdu
podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa sťažovateľa došlo „medzi
žalobcom a žalovanými k tacitnému uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy podľa § 21 ods. 2
v spojení s § 4 ods. 7 zákona č. 244/2002 Z. z.“. Návrh na zastavenie exekúcie podal iba
povinný v 1. rade. Aj napriek chýbajúcemu návrhu exekučný súd zastavil exekúciu aj proti
povinnému v 2. rade. Ani jeden z povinných nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku kauzálne príslušnému Okresnému súdu Bratislava V podľa § 28 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení s § 40
ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.
5. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd napadnutým uznesením z 8. apríla 2019
zastavil exekúciu aj „napriek absencii akýchkoľvek zákonných a procesných dôvodov
na zastavenie exekúcie“. Sťažovateľ namieta, že obdobnú právnu a skutkovú situáciu
posúdil okresný súd, prípadne kauzálne príslušný Okresný súd Bratislava V a odvolací
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) odlišne. Napadnuté uznesenie okresného
súdu považuje sťažovateľ za „reštriktívne a nesprávne rozhodnutie.
Ako ukážka pochybenia exekučného súdu je ďalej citovaný Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 300/2018-54 z 05. 09. 2018. Sťažovateľ ďalej uvádza citácie z odbornej
publikácie autorov novely zákona o rozhodcovskom konaní profesora Števčeka a kolektív.
Ani v jedinom doterajšom súdnom prieskume desiatkami slovenských súdov, ktorý
sťažovateľ pozná od roku 2015, pri rozhodcovských konaniach vedených voči štatutárom
spoločnosti dlžníka o náhradu škody podľa § 135a ods. 5 resp. § 194 ods. 9 Obchodného
zákonníka a podľa § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. žiadnemu súdu, vrátane ústavného
súdu nevadilo, že rozhodcovský súd konal a rozhodoval voči štatutárovi spoločnosti dlžníka
o náhradu škody...“.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zhrnul právne závery, ktoré vyplývajú
z napadnutého uznesenia okresného súdu:
„- Exekučný súd vždy meritórne preskúmava nespotrebiteľské rozhodcovské
rozhodnutie.
- Exekučný súd vždy u nespotrebiteľského rozhodcovského rozhodnutia skúma
existenciu platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy.
- Iná zmena v osobe dlžníka vo vzťahu na ktorý platí rozhodcovská zmluva podľa § 3
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. nie je aplikovateľná na štatutára spoločnosti dlžníka.
- Nepodanie žalobnej odpovede, resp. ignorovanie rozhodcovského konania, nemá
žiadne procesné účinky v zmysle § 21 ods. 2 v nadväznosti na § 4 ods. 7 zákona č. 244/2002
Z. z. Rozhodcovská zmluva nemôže vzniknúť tacitným spôsobom, tak ako to tvrdia autori
zákona.
- Iné prejudiciálne rozhodnutia odvolacích súdov, NS SR a ÚS SR nemajú žiaden
vplyv na rozhodovaciu prax exekučného Okresného súdu v Banskej Bystrici.“
Podľa sťažovateľa žiaden z týchto právnych záverov nie je správny, tieto závery
odporujú právnym názorom, ktoré vyplývajú zo zaužívanej aplikačnej praxe, a sú z časti
založené na starších súdnych rozhodnutiach spred roku 2015, ktoré nereflektujú aktuálny
právny stav, t. j. príslušnú zmenu zákona o rozhodcovskom konaní a tiež od 1. apríla 2017
účinnú zmenu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Takáto nesprávna
aplikácia zákona o rozhodcovskom konaní v justičnej praxi je príčinou nedostatočnej
dôvery v nespotrebiteľské rozhodcovské konania v Slovenskej republike.
7. Sťažovateľ následne poukazuje na dielo GYÁRFÁŠ, J. – ŠTEVČEK, M. a kol.
Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. Cituje z neho viaceré
časti týkajúce sa tichého (tacitného) uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ku ktorému dochádza
aj v prípade, ak žalovaný nenamietne nedostatok právomoci rozhodcovského súdu.
Následne cituje aj časti týkajúce sa rozsahu rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorých
rozhodcovská zmluva pokrýva aj spory o nároky ex contractu, ako aj deliktuálne a kvázi
deliktuálne nároky, spory o platnosť alebo účinnosť zmluvy, nároky z bezdôvodného
obohatenia. Rovnako tak cituje aj časti týkajúce sa právomoci rozhodcovského súdu
rozhodnúť aj prejudiciálne otázky, zachovania písomnej formy rozhodcovskej zmluvy
a dôvodov na zrušenie rozhodcovskej zmluvy. Následne sťažovateľ cituje odborný názor
sudcu krajského súdu JUDr. Petra Šamka uverejnený v Právnych listoch 11. júla 2012,
v ktorom tento poukazuje na svojvoľné rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré znamená
«nerešpektovanie prikazujúcej normy, vysvetľovanie, ktoré je vo výraznom rozpore
s prioritami spravodlivosti, a extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými
a právnymi zisteniami. Zjednodušene povedané, ide o také rozhodnutie, ktoré nemá rozumný
základ v obsahu spisu a racionálne vysvetlenie, čo sa v spore naozaj odohralo...
Formalistická prax tzv. súhrnného zistenia („súd mal za preukázané...“) ako skutkové
východisko odôvodnenia rozhodnutia je postup neprípustný s následkami odopretia
spravodlivosti. Svojvoľným prvkom súdneho rozhodnutia je aj odklon od ustálenej
konštatačnej judikatúry bez toho, aby sa dodatočne vyargumentovali dôvody, na základe
ktorých odmieta sudca doteraz stabilizujúcu výkladovú prax.».
8. Sťažovateľ sa domnieva, že splnil všetky zákonné podmienky pre návrh
na povolenie exekúcie, napriek tomu okresný súd jeho návrh zamietol bez toho, aby uviedol
nejaký zákonný a preskúmateľný dôvod na tento postup. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia je nepreskúmateľné, odporuje platným právnym predpisom – ustanoveniam
zákona o rozhodcovskom konaní a Exekučnému poriadku. Podľa sťažovateľa napadnutým
uznesením okresného súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
a taktiež k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a porušeniu čl. 2 ods. 2
a 3 ústavy. Došlo aj k porušeniu čl. 143 ods. 1 ústavy, keďže sťažovateľovi bolo
znemožnené podať odvolanie a dovolanie proti „rozhodnutiu prvostupňového súdu“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojvoľne „vykonal meritórny prieskum exekučného titulu
v exekučnom konaní a skúmal právomoc rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom
rozhodcovskom rozsudku, čím exekučný súd prekročil svoju právomoc, nakoľko k tomu nie
je súdom príslušným a takýto prieskum vykonal nezákonný sudca.“.
9. Sťažovateľ uvádza, že § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňoval
exekučnému súdu vykonať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, existencie
rozhodcovskej zmluvy a procesných vád rozhodcovského konania v celom rozsahu podľa
§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
bolo s účinnosťou od 1. januára 2015 zrušené, „zákonodarca si už ďalej neželal, aby
exekučný súd skúmal právomoc rozhodcovského súdu, alebo ani iným spôsobom
preskúmaval nespotrebiteľské rozhodcovské konania. Toto úzko súvisí s oddelením
spotrebiteľskej arbitráže do nového zákona č. 335/2014 Z. z., kde exekučnému súdu zostalo
zachované právo preskúmavať spotrebiteľské rozhodcovské konania. Takéto oprávnenie
exekučného súdu je dokonca priamo zakotvené v ustanovení 53 ods. 3 písm. f) Exekučného
poriadku. Je nepochybné, že predstava zákonodarcu bola dať právomoc preskúmavať
exekučnému súdu iba spotrebiteľské rozhodcovské konania.
Od 01. 01. 2015 je jediná možnosť na napádanie nespotrebiteľského rozhodcovského
konania vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z. z. iba podanie námietky - žaloby podľa § 9
ods. 5, § 21 ods. 4, § 22d, § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. a to výlučne v hmotnoprávnej
lehote uvedenej v zákone a iba na kauzálne príslušný súd podľa § 28 Civilného sporového
poriadku. Rozhodcovské rozhodnutie, ktoré nebolo právoplatne zrušené kauzálne
príslušným súdom má rovnaké účinky ako právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.
Od 01. 01. 2015 do 31. 03. 2017 bolo v Exekučnom poriadku obsiahnuté ustanovenie
§ 56 ods. 5, ktoré jediné umožňovalo exekučnému súdu odložiť výkon exekúcie oprávneného
s blokovaním majetku povinného v prípade, že povinný podal návrh - žalobu na príslušný
súd o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia - a to až do právoplatného skončenia súdneho
konania na príslušnom súde. Takéto ustanovenie od 01. 04. 2017 ale už Exekučný poriadok
neobsahuje. Je nesporné, že zákonodarca si už neprial ani to, aby exekučný súd vôbec
odkladal exekúciu aj v prípade podania žaloby povinným na kauzálne príslušný súd voči
exekučnému titulu.“.
10. Podľa sťažovateľa okresný súd si nesprávne vykladá pojem preskúmavanie
exekučného titulu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z § 6 zákona
o rozhodcovskom konaní vyplýva oprávnenie exekučného súdu posudzovať iba okolnosti
spôsobilosti byť rozhodcom. Posudzovanie právomoci orgánu, ktorý vydal nespotrebiteľské
rozhodcovské rozhodnutie, nad rozsah § 6 zákona o rozhodcovskom konaní je neprípustné.
Sťažovateľ poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 CoE 41/2017.
Sťažovateľ uvádza, že od 1. januára 2015 exekučný súd nemá právomoc preskúmavať
právomoc rozhodcovského súdu a existenciu rozhodcovskej zmluvy pri nespotrebiteľských
rozhodcovských konaniach. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoE 75/2017
z 15. augusta 2017 – ktoré uvedené otázky posudzovalo odlišne – bolo zrušené nálezom
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 300/2018. Predmetný nález ústavného súdu mal takto vplyv
na úpravu rozhodovacej praxe exekučných súdov. Túto skutočnosť uviedol aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn. 6 Ecdo 7/2013. Podľa
týchto právnych záverov pokiaľ sa „rozhodcovské konanie týka sporu z iného než
spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktorú
umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2 ZRK) a aby sa
žalobou podanou na príslušnom súde (§40 ods. 1 ZRK) domáhal zrušenia rozhodcovského
rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, vylučujú skúmanie právomoci
rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.“.
11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza početnú judikatúru krajského súdu,
Okresného súdu Bratislava V, samotného okresného súdu a tiež iných exekučných súdov,
v ktorých tieto súdy obdobnú právnu vec posúdili odlišne. Osobitne poukazuje na uznesenie
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 1/2018 a na jeho nález sp. zn. II. ÚS 300/2018. Z týchto
rozhodnutí obsiahlo cituje právne vety, ktoré podľa sťažovateľa preukazujú (ak ich účastníci
sú konatelia spoločností dlžníka), „že rozhodcovský súd má právo konať a rozhodovať voči
štatutárovi spoločnosti dlžníka o náhradu škody podľa § 135a ods. 5 resp. § 194 ods. 9
Obchodného zákonníka ako inú zmenu v osobe dlžníka podľa § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002
Z. z. vo vzťahu, na ktorý sa vzťahuje rozhodcovská zmluva. Rozhodcovská zmluva je vždy
uzavretá medzi veriteľom a spoločnosťou dlžníka a konateľ dlžníka k nej pristupuje priamo
zo zákona. Je to univerzálna zodpovednosť štatutára za svoje konanie.
Rozhodcovský súd má právomoc konať a rozhodovať voči štatutárovi spoločnosti
dlžníka podľa § 135a ods. 5 a § 194 ods. 9 Obchodného zákonníka a podľa § 3 ods. 2.
V zmysle novely zákona č. 244/2002 Z. z. prišlo k širokej interpretácii subjektov,
ktoré sú dotknuté nespotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou - doložkou, pričom
uplatňovanie náhrady škody voči štatutárovi spoločnosti dlžníka je jedným z uvedených
interpretácií § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. Táto interpretácia je ustálená aj
v rozhodovacej praxi kauzálneho Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu
v Bratislave.“.
12. Sťažovateľ poukazuje na štúdiu vypracovanú pre Európsky parlament
porovnávajúcu arbitrážnu legislatívu a prax členských štátov Európskej únie a Švajčiarska,
ktorá „konštatovala v roku 2014 na Slovensku veľmi tristný stav. V prieskume otvorenosti
právneho poriadku voči rozhodcovskému konaniu sa Slovenská republika (spoločne
s Lotyšskom) umiestnila na poslednom mieste.“. Vychádzajúc z výsledkov predmetnej
správy, zákonodarca „prijal pre slovenský právny systém ako základ nespotrebiteľského
rozhodcovského konania text Modelového zákona EÚ UNCITRAL a princíp procesnej
aplikácie podľa nemeckého systému nespotrebiteľského rozhodcovského konania. Takýto
systém od 01. 01. 2015 platí aj na Slovensku. Rozhodcovská zmluva už nemusí byť
podpísaná. Môže vzniknúť aj odkazom na akýkoľvek dokument, kde je rozhodcovská doložka
obsiahnutá. Tiež ako iná zmena v osobe dlžníka a veriteľa. Rozhodcovská zmluva sa môže
platne uzatvoriť aj vo vzájomne vymenenej korešpondencii. Právomoc rozhodcovského súdu
v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní medzi žalobcom a žalovaným vzniká množstvom
rôznych spôsobov, vrátane jej vzniku podľa procesnej situácie v samotnom rozhodcovskom
konaní.“.
13. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo (sťažovateľa)... na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 70 Ek/1184/2017
z 08. apríla porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 70 Ek/1184/2017
z 08. apríla 2019 sa zrušuje a vec sa sudcovi Okresného súdu Banská Bystrica vracia
na ďalšie konanie.
3. (Sťažovateľovi) priznávajú trovy právneho zastúpenia 415,51 EUR, ktoré je
porušovateľ základného práva alebo slobody povinný zaplatiť na účet Advokátskej
kancelárie JUDr. Peter Bartoš, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
17. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
19. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje
na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli
vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Uvedený právny názor
možno primerane aplikovať aj na rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom, ktoré
preskúma sudca všeobecného súdu na základe sťažnosti ako osobitného prostriedku
procesnej obrany podanej účastníkom konania. Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie
ústavnej udržateľnosti záverov okresného súdu v napadnutom uznesení z 8. apríla 2019 sa
ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil s uznesením okresného súdu z 21. februára
2019 vydaným vyššou súdnou úradníčkou.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Základom argumentácie sťažovateľa je tvrdenie, že exekučný súd v prípade, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v nespotrebiteľskej veci, nemôže
preskúmavať v exekučnom konaní právomoc rozhodcovského súdu, teda ani skúmať
existenciu, resp. platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky). Okresný súd v napadnutom
uznesení z 8. apríla 2019 tento právny názor nerešpektoval, čo malo za následok porušenie
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
23. Okresný súd sa v napadnutom uznesení z 8. apríla 2019 stotožnil s právnym
záverom vyššej súdnej úradníčky okresného súdu v uznesení z 21. februára 2019
a na zdôraznenie správnosti tohto uznesenia poukázal na ďalšie dôvody, pre ktoré
nepovažoval rozhodcovský rozsudok za vykonateľný exekučný titul. V prvom rade uviedol,
že ak okresný súd preskúmava platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky), „preskúmava
formálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, teda či exekučný titul vydal orgán na to
oprávnený rovnako, ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 45
Exekučného poriadku.“. Existencia rozhodnutia (exekučného titulu) vykonateľného
po materiálnej aj po formálnej stránke je predpokladom zákonného vedenia exekúcie, preto
ak rozhodnutie bolo „vydané orgánom na to nepríslušným, takéto rozhodnutie je nulitným
aktom, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje
a hľadí sa naň, akoby neexistoval (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009).“. Právomoc
rozhodcovského súdu rozhodnúť a prejednať vec zakladá platná rozhodcovská zmluva, resp.
rozhodcovská doložka. Vychádzajúc z uvedeného, exekučný súd „má, v zmysle § 53 ods. 3
písm. a) Exekučného poriadku, povinnosť zisťovať súlad exekučného titulu s Exekučným
poriadkom, a teda, okrem iného aj to, či je exekučný titul podľa § 45 Exekučného poriadku
vykonateľný. Súd pri tomto zisťovaní posudzuje nielen to, či rozhodcovská zmluva bola
medzi zmluvnými stranami uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe
určitú vec prejednať a rozhodnúť (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 135/2012 zo dňa 05. 12. 2012).“.
24. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky, okresný súd uviedol,
že „(p)ovinný 1) ani povinný 2) ako fyzická osoba konajúca vo vlastnom mene, na vlastnú
zodpovednosť nijakým spôsobom nebol v zmluvnom vzťahu s oprávneným, ani jeho právnym
predchodcom, keď v zmluvnom vzťahu konal ako konateľ spoločnosti, teda v mene
právnickej osoby, ktorú úkony jej konateľa aj zaväzovali. Povinný 1) a povinný 2) nie sú
právnymi nástupcami právnickej osoby, ktorá bola účastníkom právneho vzťahu s právnym
predchodcom oprávneného, ani oprávneným. Preto sa na nich nevzťahuje rozhodcovská
doložka citovaná rozhodcom v odôvodnení rozhodcovského rozhodnutia.“. K otázke inej
zmeny v osobe veriteľa alebo dlžníka v zmysle § 3 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní
okresný súd uviedol, že za takúto zmenu „nemožno považovať, s poukazom na § 135a
ods. 2 Obchodného zákonníka, štatutárny orgán dlžníka, titulom zodpovednosti za
spôsobenú škodu. Súd pritom nespochybňuje nárok veriteľa podľa § 135a ods. 5
Obchodného zákonníka, ale je potrebné zdôrazniť, že v takom prípade veriteľ uplatňuje
nárok spoločnosti na náhradu škody voči jej konateľovi. Teda za splnenia základných
zákonných predpokladov v zmysle § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka (a predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu - porušenie povinnosti konateľa, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi nimi) mohol oprávnený ako právny nástupca veriteľa žalobou uplatňovať
nárok na náhradu škody voči jej konateľovi vo svojom vlastnom mene a na vlastný účet,
avšak kvantitatívne obmedzenej vo výške svojej pohľadávky s príslušenstvom. Za inú zmenu
v osobe dlžníka, tak ako to má na mysli ustanovenie § 3 ods. 2 ZoRK nemožno považovať
zodpovednostný vzťah konateľa voči spoločnosti v ktorej je konateľom, nakoľko tu ide o iné
subjekty zodpovednostného vzťahu, ale aj o iný obsah záväzku (náhrada škody).
Na uvedenom nič nemení ani to, že veriteľ (oprávnený) môže uvedený nárok na náhradu
škody uplatňovať vo vlastnom mene a na vlastný účet.“. K možnosti aplikovať § 4 ods. 7
zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. „považovať rozhodcovskú zmluvu za písomne
uzavretú aj vtedy, ak je jej existencia tvrdená v žalobe a žalovaný v žalobnej odpovedi
doručenej rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne súd uvádza, že podmienky § 4
ods. 7 ZoRK splnené neboli, keď žalobná odpoveď povinného nebola rozhodcovskému súdu
doručená. Pokiaľ niet žalobnej odpovede, nie je možné považovať podmienky uvedené v § 4
ods. 7 ZoRK za splnené. Zo žiadneho ustanovenia ZoRK nemožno vyvodiť, že by pasivita
a nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za následok podrobenie sa
právomoci rozhodcu. Pri otázke právneho významu nečinnosti, resp. mlčania, sa vychádza
zo zásady, že nečinnosť alebo mlčanie samé o sebe nie je možné nikdy považovať za prejav
vôle: neplatí zásada, že kto mlčí, ten prisvedčuje, resp. súhlasí (pozri napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 233/2008 zo dňa 26. 05. 2009).
V ďalších podrobnostiach vzniku rozhodcovskej zmluvy súd poukazuje na odôvodnenie
sťažnosťou napadnutého uznesenia.“.
25. Okresný súd sa následne vysporiadal s jednotlivými námietkami sťažovateľa.
Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 ECdo 7/2013,
okresný súd uviedol, že toto rozhodnutie „sa týkalo posudzovania platnosti rozhodcovskej
zmluvy v spotrebiteľskej veci, pričom len okrajovo uviedol rozdiely, ktoré sú
v nespotrebiteľských rozhodcovských konaniach. Navyše v tomto rozhodnutí nespochybnil
ani nepopieral iné svoje rozhodnutie (sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 - R
46/2012), ktoré sa priamo zaoberalo existenciou rozhodcovskej zmluvy (doložky)
a jednotlivými písomnými formami jej uzavretia, pričom nerozhodoval túto vec z hľadísk
spotrebiteľského práva. Rovnako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 MCdo 11/2010 sa týka spotrebiteľského rozhodcovského konania, pričom z neho
vôbec nevyplýva, že by exekučný súd nemal preskúmavať právomoc orgánu
(rozhodcovského súdu) na konanie a vydanie exekučného titulu.“. K poukazu sťažovateľa
na iné rozhodnutia okresných súdov okresný súd uviedol, že uvedené rozhodnutia boli
vydané vyššími súdnymi úradníkmi, nejde o formálne pramene práva a o ustálenú súdnu
prax najvyšších súdnych autorít. Okresný súd za „ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych
autorít považuje... predovšetkým rozhodnutia publikované v zbierke rozhodnutí a stanovísk,
ktoré vyjadruje vyššiu mieru akceptácie uvedeného rozhodnutia a jeho záverov sudcami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jedno z takých je aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, zverejnené v zbierke pod
číslom, R 46/2012, ktorého závery potvrdzujú možnosť a povinnosť exekučného súdu
preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor, ktorého výsledkom je
rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré je predložené exekučnému súdu ako exekučný titul.
Taktiež rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 484/2018-28 zo dňa
13. 09. 2018 vydané v skutkovo obdobnej veci potvrdzuje správnosť záverov exekučného
súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení.“.
26. K námietke sťažovateľa, že exekučný súd nemá právomoc posudzovať exekučný
titul, okresný súd uviedol, že „exekučný súd je oprávnený pri každom exekučnom titule
skúmať jeho formálnu a materiálnu vykonateľnosť, pričom formálnou stránkou
vykonateľnosti je aj skúmanie, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený. Pokiaľ
exekučný súd preskúmava platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) preskúmava formálnu
stránku vykonateľnosti oprávneným predloženého exekučného titulu. Preskúmavanie
formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu exekučným súdom je
prijímané bez výhrad aj rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pozri napríklad
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky: č. k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18. 02.
2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č. k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29. 03.
2011; č. k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č. k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22. 08.
2012 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01.
1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010;
sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22.05.2013.“.
27. Okresný súd v uznesení z 21. februára 2019 vydanom vyššou súdnou úradníčkou
tiež uviedol, že rozhodcovská doložka „v takom znení, ako je zakotvená vo Všeobecných
obchodných podmienkach spoločnosti sa nemôže vzťahovať na obchodný
vzťah obchodnej spoločnosti (jednej zo strán rozhodcovskej doložky) voči svojím konateľom,
ktorí neboli samostatnou stranou rozhodcovskej doložky, ale konali v jej mene. Súd preto
neakceptoval uzatvorenie rozhodcovskej doložky takýmto spôsobom, a teda to, že ide o inú
zmenu v osobe dlžníka, uzatvorenú v zmysle § 4 ods. 4 ZRK v spojení s § 3 ods. 2 ZRK.“.
28. Z argumentácie okresného súdu v napadnutom uznesení z 8. apríla 2019 v spojení
s uznesením okresného súdu z 21. februára 2019 dostatočne vyplýva záver, z akých
dôvodov okresný súd zamietol sťažnosť sťažovateľa ako oprávneného proti uzneseniu
o zastavení exekúcie. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne
neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný.
29. Odôvodnenie napadnutého uznesenia z 8. apríla 2019 v spojení s uznesením
okresného súdu z 21. februára 2019 o zastavení exekúcie je dostatočné a vyčerpávajúce –
sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec. Okresný súd sa
špecificky vysporiadal s otázkou možnosti preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu
skúmaním existencie, resp. platnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) a uviedol, že tento
postup vyplýva z povinnosti exekučného súdu podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného
poriadku zisťovať súlad exekučného titulu s Exekučným poriadkom, t. j. aj to, či je
exekučný titul podľa § 45 Exekučného poriadku vykonateľný. Okresný súd okrem toho
skúmal to, či je daná iná zmena v osobe dlžníka podľa § 3 ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní, a uviedol, že právo veriteľa uplatňovať nárok na náhradu škody podľa § 135a ods. 5
Obchodného zákonníka proti konateľovi spoločnosti nie je zmenou v zmysle § 3 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný súd sa napokon vysporiadal aj s otázkou,
či došlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy postupom podľa § 4 ods. 7 zákona
o rozhodcovskom konaní, s tým, že poukázal na absenciu žalobnej odpovede povinných
a tiež na právne posúdenie mlčania (nečinnosti) v našom právnom poriadku. Tieto právne
závery okresného súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať,
naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom
rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné
a zrozumiteľne formulované právne argumenty. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako
neindikujú také pochybenia v napadnutom uznesení okresného súdu ako exekučného súdu,
ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť
vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.
30. Ústavný súd tiež neakceptoval námietku sťažovateľa, že právny záver okresného
súdu je v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 300/2018 z 5. septembra 2018.
Ústavný súd sa v predmetnom náleze zaoberal kľúčovou námietkou sťažovateľky, podľa
ktorej sa Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s judikatúrou
najvyššieho súdu – uznesením sp. zn. 6 ECdo 7/2013 z 26. júna 2013 (bod 14 nálezu).
Ústavný súd v predmetnom náleze citoval právne závery najvyššieho súdu v uznesení
sp. zn. 6 ECdo 7/2013 (bod 18 a 23 nálezu), konštatoval tiež, že skutkové okolnosti
prerokúvanej veci sú podobné (bod 19 nálezu). Ústavný súd následne v predmetnom náleze
v bodoch 24 a 25 uviedol:
„Z pohľadu ústavného súdu prichodí konštatovať, že krajský súd nijako nevysvetlil,
prečo sa odchýlil od uvedeného právneho názoru dovolacieho súdu. Takýto postup
krajského súdu je v rozpore s princípom právnej istoty, ako bol tento už definovaný.
Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že predmetný prípad sa z akýchkoľvek dôvodov
(skutkových či právnych) líši zásadným spôsobom od prípadu, o ktorom sa rozhodovalo
v dovolacom konaní, potom mal svoje príslušné úvahy dostatočným spôsobom uviesť, resp.
vysvetliť. Tým, že tak neurobil, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj... právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru...“
31. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd sa v náleze sp. zn. II. ÚS 300/2018 priamo
nevyjadril k ústavnej udržateľnosti preskúmavania rozhodcovského rozsudku exekučným
súdom z hľadiska jeho formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, resp. skúmania
existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) exekučným súdom pre účely
posúdenia právomoci rozhodcovského súdu. Je potrebné uviesť, že ústavný súd podobne
posúdil odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS 300/2018 aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 50/2019.
32. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť, v rámci
ktorej už vyslovil vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu v nespotrebiteľskej veci, že je
povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť na zistenú nulitu aktu, ktorá je
bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje
právomocou na rozhodovanie veci, a splnenie tejto povinnosti exekučným súdom nemožno
považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho právomoci (IV. ÚS 484/2018,
II. ÚS 50/2019). Ústavný súd tiež uviedol, že exekučný súd je (aj naďalej) oprávnený
a zároveň aj povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp.
platnej) rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako
túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (III. ÚS 378/2018). Od uvedených právnych záverov
sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani v aktuálne prerokúvanej veci.
IV.
Záver
33. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,
ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej
príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením okresného
súdu z 8. apríla 2019. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
34. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 143 ods. 1 ústavy bez toho,
aby tieto ustanovenia zahrnul do petitu. Ústavný súd neprihliadol na namietané porušenie
označeného základného práva podľa ústavy a označených článkov ústavy, vychádzajúc
zo svojej judikatúry, v ktorej stabilne konštatuje, že text uvedený mimo petitu pokladá
za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09,
I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011,
IV. ÚS 481/2011). Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že sťažovateľ je zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom.
35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2019