Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 381/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Peter Bartoš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 8. apríla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Peter Bartoš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 8. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako oprávnený

v exekučnom konaní podal 9. augusta 2018 okresnému súdu ako exekučnému súdu návrh

na vykonanie exekúcie na základe nespotrebiteľského rozhodcovského rozsudku sp. zn.

RD 217/2017 zo 16. októbra 2017 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť 29. októbra 2017.

3. Sťažovateľ argumentuje, že exekučný titul nebol kauzálne príslušným súdom

zrušený ani nebola právoplatne odložená jeho vykonateľnosť. Predmetom rozhodcovského

konania bola náhrada škody proti štatutárom spoločnosti dlžníka podľa § 135a ods. 5

v situácii, keď si veriteľ nedokáže vymôcť svoju pohľadávku

z majetku spoločnosti dlžníka. Rozhodcovské konanie prebiehalo podľa § 3 ods. 2 v spojení

s o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

4. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že obaja žalovaní si prevzali oznámenie o začatí

rozhodcovského konania, v ustanovenej lehote podľa § 18 ods. 4 zákona o rozhodcovskom

konaní nepodali žalobnú odpoveď, nepodali námietku právomoci rozhodcovského súdu

podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa sťažovateľa došlo „medzi

žalobcom a žalovanými k tacitnému uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy podľa § 21 ods. 2

v spojení s “. Návrh na zastavenie exekúcie podal iba

povinný v 1. rade. Aj napriek chýbajúcemu návrhu exekučný súd zastavil exekúciu aj proti

povinnému v 2. rade. Ani jeden z povinných nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku kauzálne príslušnému Okresnému súdu Bratislava V podľa § 28 zákona

č. v znení neskorších predpisov v spojení s

ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.

5. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd napadnutým uznesením z 8. apríla 2019

zastavil exekúciu aj „napriek absencii akýchkoľvek zákonných a procesných dôvodov

na zastavenie exekúcie“. Sťažovateľ namieta, že obdobnú právnu a skutkovú situáciu

posúdil okresný súd, prípadne kauzálne príslušný Okresný súd Bratislava V a odvolací

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) odlišne. Napadnuté uznesenie okresného

súdu považuje sťažovateľ za „reštriktívne a nesprávne rozhodnutie.

Ako ukážka pochybenia exekučného súdu je ďalej citovaný Nález Ústavného súdu SR

sp. zn. -54 z 05. 09. 2018. Sťažovateľ ďalej uvádza citácie z odbornej

publikácie autorov novely zákona o rozhodcovskom konaní profesora Števčeka a kolektív.

Ani v jedinom doterajšom súdnom prieskume desiatkami slovenských súdov, ktorý

sťažovateľ pozná od roku 2015, pri rozhodcovských konaniach vedených voči štatutárom

spoločnosti dlžníka o náhradu škody podľa § 135a ods. 5 resp. § 194 ods. 9 Obchodného

zákonníka a podľa žiadnemu súdu, vrátane ústavného

súdu nevadilo, že rozhodcovský súd konal a rozhodoval voči štatutárovi spoločnosti dlžníka

o náhradu škody...“.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zhrnul právne závery, ktoré vyplývajú

z napadnutého uznesenia okresného súdu:

„- Exekučný súd vždy meritórne preskúmava nespotrebiteľské rozhodcovské

rozhodnutie.

- Exekučný súd vždy u nespotrebiteľského rozhodcovského rozhodnutia skúma

existenciu platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy.

- Iná zmena v osobe dlžníka vo vzťahu na ktorý platí rozhodcovská zmluva podľa § 3

ods. 2 nie je aplikovateľná na štatutára spoločnosti dlžníka.

- Nepodanie žalobnej odpovede, resp. ignorovanie rozhodcovského konania, nemá

žiadne procesné účinky v zmysle v nadväznosti na

Z. z. Rozhodcovská zmluva nemôže vzniknúť tacitným spôsobom, tak ako to tvrdia autori

zákona.

- Iné prejudiciálne rozhodnutia odvolacích súdov, NS SR a ÚS SR nemajú žiaden

vplyv na rozhodovaciu prax exekučného Okresného súdu v Banskej Bystrici.“

Podľa sťažovateľa žiaden z týchto právnych záverov nie je správny, tieto závery

odporujú právnym názorom, ktoré vyplývajú zo zaužívanej aplikačnej praxe, a sú z časti

založené na starších súdnych rozhodnutiach spred roku 2015, ktoré nereflektujú aktuálny

právny stav, t. j. príslušnú zmenu zákona o rozhodcovskom konaní a tiež od 1. apríla 2017

účinnú zmenu o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Takáto nesprávna

aplikácia zákona o rozhodcovskom konaní v justičnej praxi je príčinou nedostatočnej

dôvery v nespotrebiteľské rozhodcovské konania v Slovenskej republike.

7. Sťažovateľ následne poukazuje na dielo GYÁRFÁŠ, J. – ŠTEVČEK, M. a kol.

Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. Cituje z neho viaceré

časti týkajúce sa tichého (tacitného) uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ku ktorému dochádza

aj v prípade, ak žalovaný nenamietne nedostatok právomoci rozhodcovského súdu.

Následne cituje aj časti týkajúce sa rozsahu rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorých

rozhodcovská zmluva pokrýva aj spory o nároky ex contractu, ako aj deliktuálne a kvázi

deliktuálne nároky, spory o platnosť alebo účinnosť zmluvy, nároky z bezdôvodného

obohatenia. Rovnako tak cituje aj časti týkajúce sa právomoci rozhodcovského súdu

rozhodnúť aj prejudiciálne otázky, zachovania písomnej formy rozhodcovskej zmluvy

a dôvodov na zrušenie rozhodcovskej zmluvy. Následne sťažovateľ cituje odborný názor

sudcu krajského súdu JUDr. Petra Šamka uverejnený v Právnych listoch 11. júla 2012,

v ktorom tento poukazuje na svojvoľné rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré znamená

«nerešpektovanie prikazujúcej normy, vysvetľovanie, ktoré je vo výraznom rozpore

s prioritami spravodlivosti, a extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými

a právnymi zisteniami. Zjednodušene povedané, ide o také rozhodnutie, ktoré nemá rozumný

základ v obsahu spisu a racionálne vysvetlenie, čo sa v spore naozaj odohralo...

Formalistická prax tzv. súhrnného zistenia („súd mal za preukázané...“) ako skutkové

východisko odôvodnenia rozhodnutia je postup neprípustný s následkami odopretia

spravodlivosti. Svojvoľným prvkom súdneho rozhodnutia je aj odklon od ustálenej

konštatačnej judikatúry bez toho, aby sa dodatočne vyargumentovali dôvody, na základe

ktorých odmieta sudca doteraz stabilizujúcu výkladovú prax.».

8. Sťažovateľ sa domnieva, že splnil všetky zákonné podmienky pre návrh

na povolenie exekúcie, napriek tomu okresný súd jeho návrh zamietol bez toho, aby uviedol

nejaký zákonný a preskúmateľný dôvod na tento postup. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia je nepreskúmateľné, odporuje platným právnym predpisom – ustanoveniam

zákona o rozhodcovskom konaní a Exekučnému poriadku. Podľa sťažovateľa napadnutým

uznesením okresného súdu došlo k porušeniu označených práv podľa a dohovoru

a taktiež k porušeniu základného práva podľa a porušeniu

a 3 . Došlo aj k porušeniu , keďže sťažovateľovi bolo

znemožnené podať odvolanie a dovolanie proti „rozhodnutiu prvostupňového súdu“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojvoľne „vykonal meritórny prieskum exekučného titulu

v exekučnom konaní a skúmal právomoc rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom

rozhodcovskom rozsudku, čím exekučný súd prekročil svoju právomoc, nakoľko k tomu nie

je súdom príslušným a takýto prieskum vykonal nezákonný sudca.“.

9. Sťažovateľ uvádza, že § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňoval

exekučnému súdu vykonať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, existencie

rozhodcovskej zmluvy a procesných vád rozhodcovského konania v celom rozsahu podľa

§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní

bolo s účinnosťou od 1. januára 2015 zrušené, „zákonodarca si už ďalej neželal, aby

exekučný súd skúmal právomoc rozhodcovského súdu, alebo ani iným spôsobom

preskúmaval nespotrebiteľské rozhodcovské konania. Toto úzko súvisí s oddelením

spotrebiteľskej arbitráže do nového , kde exekučnému súdu zostalo

zachované právo preskúmavať spotrebiteľské rozhodcovské konania. Takéto oprávnenie

exekučného súdu je dokonca priamo zakotvené v ustanovení 53 ods. 3 písm. f) Exekučného

poriadku. Je nepochybné, že predstava zákonodarcu bola dať právomoc preskúmavať

exekučnému súdu iba spotrebiteľské rozhodcovské konania.

Od 01. 01. 2015 je jediná možnosť na napádanie nespotrebiteľského rozhodcovského

konania vedeného podľa iba podanie námietky - žaloby podľa

ods. 5, , , a to výlučne v hmotnoprávnej

lehote uvedenej v zákone a iba na kauzálne príslušný súd podľa § 28 Civilného sporového

poriadku. Rozhodcovské rozhodnutie, ktoré nebolo právoplatne zrušené kauzálne

príslušným súdom má rovnaké účinky ako právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu.

Od 01. 01. 2015 do 31. 03. 2017 bolo v Exekučnom poriadku obsiahnuté ustanovenie

§ 56 ods. 5, ktoré jediné umožňovalo exekučnému súdu odložiť výkon exekúcie oprávneného

s blokovaním majetku povinného v prípade, že povinný podal návrh - žalobu na príslušný

súd o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia - a to až do právoplatného skončenia súdneho

konania na príslušnom súde. Takéto ustanovenie od 01. 04. 2017 ale už Exekučný poriadok

neobsahuje. Je nesporné, že zákonodarca si už neprial ani to, aby exekučný súd vôbec

odkladal exekúciu aj v prípade podania žaloby povinným na kauzálne príslušný súd voči

exekučnému titulu.“.

10. Podľa sťažovateľa okresný súd si nesprávne vykladá pojem preskúmavanie

exekučného titulu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z § 6 zákona

o rozhodcovskom konaní vyplýva oprávnenie exekučného súdu posudzovať iba okolnosti

spôsobilosti byť rozhodcom. Posudzovanie právomoci orgánu, ktorý vydal nespotrebiteľské

rozhodcovské rozhodnutie, nad rozsah § 6 zákona o rozhodcovskom konaní je neprípustné.

Sťažovateľ poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. .

Sťažovateľ uvádza, že od 1. januára 2015 exekučný súd nemá právomoc preskúmavať

právomoc rozhodcovského súdu a existenciu rozhodcovskej zmluvy pri nespotrebiteľských

rozhodcovských konaniach. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 15. augusta 2017 – ktoré uvedené otázky posudzovalo odlišne – bolo zrušené nálezom

ústavného súdu sp. zn. . Predmetný nález ústavného súdu mal takto vplyv

na úpravu rozhodovacej praxe exekučných súdov. Túto skutočnosť uviedol aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn. . Podľa

týchto právnych záverov pokiaľ sa „rozhodcovské konanie týka sporu z iného než

spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktorú

umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského

súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2 ZRK) a aby sa

žalobou podanou na príslušnom súde (§40 ods. 1 ZRK) domáhal zrušenia rozhodcovského

rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, vylučujú skúmanie právomoci

rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.“.

11. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza početnú judikatúru krajského súdu,

Okresného súdu Bratislava V, samotného okresného súdu a tiež iných exekučných súdov,

v ktorých tieto súdy obdobnú právnu vec posúdili odlišne. Osobitne poukazuje na uznesenie

ústavného súdu sp. zn. a na jeho nález sp. zn. . Z týchto

rozhodnutí obsiahlo cituje právne vety, ktoré podľa sťažovateľa preukazujú (ak ich účastníci

sú konatelia spoločností dlžníka), „že rozhodcovský súd má právo konať a rozhodovať voči

štatutárovi spoločnosti dlžníka o náhradu škody podľa § 135a ods. 5 resp. § 194 ods. 9

ako inú zmenu v osobe dlžníka podľa

Z. z. vo vzťahu, na ktorý sa vzťahuje rozhodcovská zmluva. Rozhodcovská zmluva je vždy

uzavretá medzi veriteľom a spoločnosťou dlžníka a konateľ dlžníka k nej pristupuje priamo

zo zákona. Je to univerzálna zodpovednosť štatutára za svoje konanie.

Rozhodcovský súd má právomoc konať a rozhodovať voči štatutárovi spoločnosti

dlžníka podľa a a podľa .

V zmysle novely prišlo k širokej interpretácii subjektov,

ktoré sú dotknuté nespotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou - doložkou, pričom

uplatňovanie náhrady škody voči štatutárovi spoločnosti dlžníka je jedným z uvedených

interpretácií Táto interpretácia je ustálená aj

v rozhodovacej praxi kauzálneho Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu

v Bratislave.“.

12. Sťažovateľ poukazuje na štúdiu vypracovanú pre Európsky parlament

porovnávajúcu arbitrážnu legislatívu a prax členských štátov Európskej únie a Švajčiarska,

ktorá „konštatovala v roku 2014 na Slovensku veľmi tristný stav. V prieskume otvorenosti

právneho poriadku voči rozhodcovskému konaniu sa Slovenská republika (spoločne

s Lotyšskom) umiestnila na poslednom mieste.“. Vychádzajúc z výsledkov predmetnej

správy, zákonodarca „prijal pre slovenský právny systém ako základ nespotrebiteľského

rozhodcovského konania text Modelového zákona EÚ UNCITRAL a princíp procesnej

aplikácie podľa nemeckého systému nespotrebiteľského rozhodcovského konania. Takýto

systém od 01. 01. 2015 platí aj na Slovensku. Rozhodcovská zmluva už nemusí byť

podpísaná. Môže vzniknúť aj odkazom na akýkoľvek dokument, kde je rozhodcovská doložka

obsiahnutá. Tiež ako iná zmena v osobe dlžníka a veriteľa. Rozhodcovská zmluva sa môže

platne uzatvoriť aj vo vzájomne vymenenej korešpondencii. Právomoc rozhodcovského súdu

v nespotrebiteľskom rozhodcovskom konaní medzi žalobcom a žalovaným vzniká množstvom

rôznych spôsobov, vrátane jej vzniku podľa procesnej situácie v samotnom rozhodcovskom

konaní.“.

13. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo (sťažovateľa)... na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v

Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 08. apríla porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 08. apríla 2019 sa zrušuje a vec sa sudcovi Okresného súdu Banská Bystrica vracia

na ďalšie konanie.

3. (Sťažovateľovi) priznávajú trovy právneho zastúpenia 415,51 EUR, ktoré je

porušovateľ základného práva alebo slobody povinný zaplatiť na účet Advokátskej

kancelárie JUDr. Peter Bartoš, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

17. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

19. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Uvedený právny názor

možno primerane aplikovať aj na rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom, ktoré

preskúma sudca všeobecného súdu na základe sťažnosti ako osobitného prostriedku

procesnej obrany podanej účastníkom konania. Vychádzajúc z uvedeného, pre posúdenie

ústavnej udržateľnosti záverov okresného súdu v napadnutom uznesení z 8. apríla 2019 sa

ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil s uznesením okresného súdu z 21. februára

2019 vydaným vyššou súdnou úradníčkou.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Základom argumentácie sťažovateľa je tvrdenie, že exekučný súd v prípade, ak je

exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v nespotrebiteľskej veci, nemôže

preskúmavať v exekučnom konaní právomoc rozhodcovského súdu, teda ani skúmať

existenciu, resp. platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky). Okresný súd v napadnutom

uznesení z 8. apríla 2019 tento právny názor nerešpektoval, čo malo za následok porušenie

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru.

23. Okresný súd sa v napadnutom uznesení z 8. apríla 2019 stotožnil s právnym

záverom vyššej súdnej úradníčky okresného súdu v uznesení z 21. februára 2019

a na zdôraznenie správnosti tohto uznesenia poukázal na ďalšie dôvody, pre ktoré

nepovažoval rozhodcovský rozsudok za vykonateľný exekučný titul. V prvom rade uviedol,

že ak okresný súd preskúmava platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky), „preskúmava

formálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu, teda či exekučný titul vydal orgán na to

oprávnený rovnako, ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 45

Exekučného poriadku.“. Existencia rozhodnutia (exekučného titulu) vykonateľného

po materiálnej aj po formálnej stránke je predpokladom zákonného vedenia exekúcie, preto

ak rozhodnutie bolo „vydané orgánom na to nepríslušným, takéto rozhodnutie je nulitným

aktom, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje

a hľadí sa naň, akoby neexistoval (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. 04. 2009).“. Právomoc

rozhodcovského súdu rozhodnúť a prejednať vec zakladá platná rozhodcovská zmluva, resp.

rozhodcovská doložka. Vychádzajúc z uvedeného, exekučný súd „má, v zmysle § 53 ods. 3

písm. a) Exekučného poriadku, povinnosť zisťovať súlad exekučného titulu s Exekučným

poriadkom, a teda, okrem iného aj to, či je exekučný titul podľa § 45 Exekučného poriadku

vykonateľný. Súd pri tomto zisťovaní posudzuje nielen to, či rozhodcovská zmluva bola

medzi zmluvnými stranami uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná

rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe

určitú vec prejednať a rozhodnúť (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 05. 12. 2012).“.

24. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky, okresný súd uviedol,

že „(p)ovinný 1) ani povinný 2) ako fyzická osoba konajúca vo vlastnom mene, na vlastnú

zodpovednosť nijakým spôsobom nebol v zmluvnom vzťahu s oprávneným, ani jeho právnym

predchodcom, keď v zmluvnom vzťahu konal ako konateľ spoločnosti, teda v mene

právnickej osoby, ktorú úkony jej konateľa aj zaväzovali. Povinný 1) a povinný 2) nie sú

právnymi nástupcami právnickej osoby, ktorá bola účastníkom právneho vzťahu s právnym

predchodcom oprávneného, ani oprávneným. Preto sa na nich nevzťahuje rozhodcovská

doložka citovaná rozhodcom v odôvodnení rozhodcovského rozhodnutia.“. K otázke inej

zmeny v osobe veriteľa alebo dlžníka v zmysle § 3 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní

okresný súd uviedol, že za takúto zmenu „nemožno považovať, s poukazom na § 135a

ods. 2 , štatutárny orgán dlžníka, titulom zodpovednosti za

spôsobenú škodu. Súd pritom nespochybňuje nárok veriteľa podľa § 135a ods. 5

, ale je potrebné zdôrazniť, že v takom prípade veriteľ uplatňuje

nárok spoločnosti na náhradu škody voči jej konateľovi. Teda za splnenia základných

zákonných predpokladov v zmysle (a predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu - porušenie povinnosti konateľa, vznik škody, príčinná

súvislosť medzi nimi) mohol oprávnený ako právny nástupca veriteľa žalobou uplatňovať

nárok na náhradu škody voči jej konateľovi vo svojom vlastnom mene a na vlastný účet,

avšak kvantitatívne obmedzenej vo výške svojej pohľadávky s príslušenstvom. Za inú zmenu

v osobe dlžníka, tak ako to má na mysli ustanovenie § 3 ods. 2 ZoRK nemožno považovať

zodpovednostný vzťah konateľa voči spoločnosti v ktorej je konateľom, nakoľko tu ide o iné

subjekty zodpovednostného vzťahu, ale aj o iný obsah záväzku (náhrada škody).

Na uvedenom nič nemení ani to, že veriteľ (oprávnený) môže uvedený nárok na náhradu

škody uplatňovať vo vlastnom mene a na vlastný účet.“. K možnosti aplikovať § 4 ods. 7

zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. „považovať rozhodcovskú zmluvu za písomne

uzavretú aj vtedy, ak je jej existencia tvrdená v žalobe a žalovaný v žalobnej odpovedi

doručenej rozhodcovskému súdu jej existenciu nenamietne súd uvádza, že podmienky § 4

ods. 7 ZoRK splnené neboli, keď žalobná odpoveď povinného nebola rozhodcovskému súdu

doručená. Pokiaľ niet žalobnej odpovede, nie je možné považovať podmienky uvedené v § 4

ods. 7 ZoRK za splnené. Zo žiadneho ustanovenia ZoRK nemožno vyvodiť, že by pasivita

a nečinnosť žalovaného v rozhodcovskom konaní mala za následok podrobenie sa

právomoci rozhodcu. Pri otázke právneho významu nečinnosti, resp. mlčania, sa vychádza

zo zásady, že nečinnosť alebo mlčanie samé o sebe nie je možné nikdy považovať za prejav

vôle: neplatí zásada, že kto mlčí, ten prisvedčuje, resp. súhlasí (pozri napríklad rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. 05. 2009).

V ďalších podrobnostiach vzniku rozhodcovskej zmluvy súd poukazuje na odôvodnenie

sťažnosťou napadnutého uznesenia.“.

25. Okresný súd sa následne vysporiadal s jednotlivými námietkami sťažovateľa.

Pokiaľ ide o odkaz sťažovateľa na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ,

okresný súd uviedol, že toto rozhodnutie „sa týkalo posudzovania platnosti rozhodcovskej

zmluvy v spotrebiteľskej veci, pričom len okrajovo uviedol rozdiely, ktoré sú

v nespotrebiteľských rozhodcovských konaniach. Navyše v tomto rozhodnutí nespochybnil

ani nepopieral iné svoje rozhodnutie (sp. zn. zo dňa 13. 10. 2011 - R

46/2012), ktoré sa priamo zaoberalo existenciou rozhodcovskej zmluvy (doložky)

a jednotlivými písomnými formami jej uzavretia, pričom nerozhodoval túto vec z hľadísk

spotrebiteľského práva. Rovnako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. sa týka spotrebiteľského rozhodcovského konania, pričom z neho

vôbec nevyplýva, že by exekučný súd nemal preskúmavať právomoc orgánu

(rozhodcovského súdu) na konanie a vydanie exekučného titulu.“. K poukazu sťažovateľa

na iné rozhodnutia okresných súdov okresný súd uviedol, že uvedené rozhodnutia boli

vydané vyššími súdnymi úradníkmi, nejde o formálne pramene práva a o ustálenú súdnu

prax najvyšších súdnych autorít. Okresný súd za „ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych

autorít považuje... predovšetkým rozhodnutia publikované v zbierke rozhodnutí a stanovísk,

ktoré vyjadruje vyššiu mieru akceptácie uvedeného rozhodnutia a jeho záverov sudcami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jedno z takých je aj rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13. 10. 2011, zverejnené v zbierke pod

číslom, R 46/2012, ktorého závery potvrdzujú možnosť a povinnosť exekučného súdu

preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor, ktorého výsledkom je

rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré je predložené exekučnému súdu ako exekučný titul.

Taktiež rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -28 zo dňa

13. 09. 2018 vydané v skutkovo obdobnej veci potvrdzuje správnosť záverov exekučného

súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení.“.

26. K námietke sťažovateľa, že exekučný súd nemá právomoc posudzovať exekučný

titul, okresný súd uviedol, že „exekučný súd je oprávnený pri každom exekučnom titule

skúmať jeho formálnu a materiálnu vykonateľnosť, pričom formálnou stránkou

vykonateľnosti je aj skúmanie, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený. Pokiaľ

exekučný súd preskúmava platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) preskúmava formálnu

stránku vykonateľnosti oprávneným predloženého exekučného titulu. Preskúmavanie

formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu exekučným súdom je

prijímané bez výhrad aj rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pozri napríklad

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky: č. k. -19 zo dňa 18. 02.

2010; č. k. -15 zo dňa 09. 12. 2010; č. k. -17 zo dňa 29. 03.

2011; č. k. -19 zo dňa 23. 11. 2011; č. k. -19 zo dňa 22. 08.

2012 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: zo dňa 27. 01.

1997; zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. zo dňa 13. 09. 2010;

sp. zn. zo dňa 23. 06. 2011; zo dňa 22.05.2013.“.

27. Okresný súd v uznesení z 21. februára 2019 vydanom vyššou súdnou úradníčkou

tiež uviedol, že rozhodcovská doložka „v takom znení, ako je zakotvená vo Všeobecných

obchodných podmienkach spoločnosti sa nemôže vzťahovať na obchodný

vzťah obchodnej spoločnosti (jednej zo strán rozhodcovskej doložky) voči svojím konateľom,

ktorí neboli samostatnou stranou rozhodcovskej doložky, ale konali v jej mene. Súd preto

neakceptoval uzatvorenie rozhodcovskej doložky takýmto spôsobom, a teda to, že ide o inú

zmenu v osobe dlžníka, uzatvorenú v zmysle § 4 ods. 4 ZRK v spojení s § 3 ods. 2 ZRK.“.

28. Z argumentácie okresného súdu v napadnutom uznesení z 8. apríla 2019 v spojení

s uznesením okresného súdu z 21. februára 2019 dostatočne vyplýva záver, z akých

dôvodov okresný súd zamietol sťažnosť sťažovateľa ako oprávneného proti uzneseniu

o zastavení exekúcie. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne

neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný.

29. Odôvodnenie napadnutého uznesenia z 8. apríla 2019 v spojení s uznesením

okresného súdu z 21. februára 2019 o zastavení exekúcie je dostatočné a vyčerpávajúce –

sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce jeho vec. Okresný súd sa

špecificky vysporiadal s otázkou možnosti preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu

skúmaním existencie, resp. platnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) a uviedol, že tento

postup vyplýva z povinnosti exekučného súdu podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného

poriadku zisťovať súlad exekučného titulu s Exekučným poriadkom, t. j. aj to, či je

exekučný titul podľa § 45 Exekučného poriadku vykonateľný. Okresný súd okrem toho

skúmal to, či je daná iná zmena v osobe dlžníka podľa § 3 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní, a uviedol, že právo veriteľa uplatňovať nárok na náhradu škody podľa § 135a ods. 5

proti konateľovi spoločnosti nie je zmenou v zmysle

zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný súd sa napokon vysporiadal aj s otázkou,

či došlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy postupom podľa § 4 ods. 7 zákona

o rozhodcovskom konaní, s tým, že poukázal na absenciu žalobnej odpovede povinných

a tiež na právne posúdenie mlčania (nečinnosti) v našom právnom poriadku. Tieto právne

závery okresného súdu nie je potrebné zo strany ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať,

naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom

rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné

a zrozumiteľne formulované právne argumenty. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako

neindikujú také pochybenia v napadnutom uznesení okresného súdu ako exekučného súdu,

ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť

vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa a dohovoru.

30. Ústavný súd tiež neakceptoval námietku sťažovateľa, že právny záver okresného

súdu je v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. z 5. septembra 2018.

Ústavný súd sa v predmetnom náleze zaoberal kľúčovou námietkou sťažovateľky, podľa

ktorej sa Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s judikatúrou

najvyššieho súdu – uznesením sp. zn. z 26. júna 2013 (bod 14 nálezu).

Ústavný súd v predmetnom náleze citoval právne závery najvyššieho súdu v uznesení

sp. zn. (bod 18 a 23 nálezu), konštatoval tiež, že skutkové okolnosti

prerokúvanej veci sú podobné (bod 19 nálezu). Ústavný súd následne v predmetnom náleze

v bodoch 24 a 25 uviedol:

„Z pohľadu ústavného súdu prichodí konštatovať, že krajský súd nijako nevysvetlil,

prečo sa odchýlil od uvedeného právneho názoru dovolacieho súdu. Takýto postup

krajského súdu je v rozpore s princípom právnej istoty, ako bol tento už definovaný.

Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že predmetný prípad sa z akýchkoľvek dôvodov

(skutkových či právnych) líši zásadným spôsobom od prípadu, o ktorom sa rozhodovalo

v dovolacom konaní, potom mal svoje príslušné úvahy dostatočným spôsobom uviesť, resp.

vysvetliť. Tým, že tak neurobil, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , ako aj... právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru...“

31. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd sa v náleze sp. zn. priamo

nevyjadril k ústavnej udržateľnosti preskúmavania rozhodcovského rozsudku exekučným

súdom z hľadiska jeho formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti, resp. skúmania

existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) exekučným súdom pre účely

posúdenia právomoci rozhodcovského súdu. Je potrebné uviesť, že ústavný súd podobne

posúdil odôvodnenie nálezu sp. zn. aj v uznesení sp. zn. .

32. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť, v rámci

ktorej už vyslovil vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu v nespotrebiteľskej veci, že je

povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť na zistenú nulitu aktu, ktorá je

bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje

právomocou na rozhodovanie veci, a splnenie tejto povinnosti exekučným súdom nemožno

považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho právomoci (,

). Ústavný súd tiež uviedol, že exekučný súd je (aj naďalej) oprávnený

a zároveň aj povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp.

platnej) rozhodcovskej zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal

rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako

túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (). Od uvedených právnych záverov

sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani v aktuálne prerokúvanej veci.

IV.

Záver

33. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,

ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa dohovoru a napadnutým uznesením okresného

súdu z 8. apríla 2019. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

34. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie základného

práva podľa a porušenie a 3 a bez toho,

aby tieto ustanovenia zahrnul do petitu. Ústavný súd neprihliadol na namietané porušenie

označeného základného práva podľa a označených článkov , vychádzajúc

zo svojej judikatúry, v ktorej stabilne konštatuje, že text uvedený mimo petitu pokladá

za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (,

, , , , ,

). Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že sťažovateľ je zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom.

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2019