Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)II. ÚS 50/2019
PDF · 395.44 KB
No categories available
II. ÚS 50/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Bartošom, Kollárovo
námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er 60/2017-136 zo 16. marca 2017 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 332/2017-318 z 30. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 49 Er 60/2017-136 zo 16. marca 2017
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 18 CoE 332/2017-
318 z 30. augusta 2018, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu
ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. 49Er/60/2017 136 zo dňa 16. marca 2017 porušené bolo.
2. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu
ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18CoE/332/2017-318 zo dňa 30. augusta 2018 porušené bolo.
3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 49Er/60/2017 136 zo dňa
16. marca 2017 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava III vracia na ďalšie
konanie.
4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE/332/2017-318 zo dňa
30. augusta 2018 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.
5. Spoločnosti sa priznávajú trovy právneho zastúpenia
390,05 EUR...“
2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh
vyplynulo, sťažovateľka sa ako žalobkyňa žalobou z 18. júla 2016 v konaní
na Rozhodcovskom súde Royal Development – RSRD, zzpo (ďalej len „rozhodcovský
súd“), pred rozhodcom Ing. Milošom Valachom domáhala proti 1) ,
2) a 3) ako žalovaným (ďalej aj
„žalovaní“) zaplatenia sumy 91 675,04 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že
obchodná spoločnosť , (ďalej len „
“), sťažovateľke neuhradila časť pohľadávky za vykonanie diela – stavebných prác
fakturovaných podľa zmluvy o dielo č. 09-12/TS z 23. októbra 2012 (ďalej len „zmluva
o dielo“) na stavbe Polyfunkčného bytového domu , a to
vo výške 91 675,04 €. Sťažovateľka uviedla, že spoločnosť je platobne
neschopná, nemá majetok a jej konatelia, ako aj bývalí konatelia – žalovaní – sa nestarali
a nestarajú o problémy spoločnosti, ktoré vznikli v čase ich funkcie. Sťažovateľka si tak
nedokáže vymôcť svoje pohľadávky z majetku spoločnosti Uznesením
Okresného súdu Bratislava I č. k. 6 K 51/2015-248 z 11. januára 2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť 16. januára 2016, bol na majetok spoločnosti
vyhlásený konkurz, správcom bol ustanovený ,
. Žalovaní konatelia konali nečestne, špekulatívne, nekonali
s odbornou starostlivosťou, a tým porušili svoje povinnosti konateľov. S poukazom
na § 135a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej len
„Obchodný zákonník“) si preto sťažovateľka ako veriteľka spoločnosti
uplatnila zaplatenie sumy 91 675,04 € s príslušenstvom vo vlastnom mene a na vlastný účet
ako náhradu škody proti jej konateľom. Sťažovateľka konštatovala, že právomoc
rozhodcovského súdu je daná s ohľadom na rozhodcovskú doložku, ku ktorej pristúpili
žalovaní ako konatelia spoločnosti v roku 2013 v súvislosti so záväzkom
spoločnosti , ktorý rozhodcovská doložka pokrývala.
3. Žalovaní sa v konaní pred rozhodcovským súdom bránili tým, že žiadnu škodu
spoločnosti nespôsobili. Pokiaľ nebola sťažovateľke uhradená časť ceny
diela, bolo to dôsledkom vád a nedorobkov na diele (nedodržanie projektovej
dokumentácie, zatekanie do podzemných garáží atď.), ktoré musela spoločnosť
odstrániť na vlastné náklady, pretože tak neurobila sťažovateľka, a takto vzniknutú
pohľadávku si proti sťažovateľke následne započítala. Žalovaní namietali i právomoc
rozhodcovského súdu pre neexistenciu platnej rozhodcovskej zmluvy. Poukázali i na to,
že vzhľadom na začaté konkurzné konanie patrí uplatňovať nároky veriteľov na náhradu
škody proti konateľom spoločnosti iba správcovi konkurznej podstaty.
4. Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom sp. zn. RD 110/2016 z 28. októbra
2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) žalobe sťažovateľky vyhovel a zaviazal
žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke sumu 91 675,04 €
s príslušenstvom, ako aj trovy konania (vo výške 2 457,56 €) a dvoch zo žalovaných
i poplatok rozhodcovskému súdu za podaný odpor a vznesené námietky (v sume
po 6 939,60 €). Rozhodcovský súd dospel k záveru, že pohľadávka sťažovateľky
proti spoločnosti bola preukázaná a preukázané bolo aj to, že žalovaní ako
konatelia tejto spoločnosti nepostupovali s odbornou starostlivosťou a spôsobili spoločnosti
škodu, ktorú je oprávnená od nich priamo vymáhať sťažovateľka podľa § 135a Obchodného
zákonníka. Hoci z tohto ustanovenia vyplýva, že „ak je na majetok spoločnosti vyhlásený
konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom správca konkurznej
podstaty“, v tomto prípade sa musí rozhodcovský súd s ohľadom na účel zákona odkloniť
od doslovného znenia tohto ustanovenia, pretože náhrada škody, ktorú si uplatňuje
sťažovateľka, nijako nesúvisí s konkurzným konaním a vyhlásenie konkurzu na majetok
spoločnosti nemá žiadny vplyv na aktívnu legitimáciu sťažovateľky
v rozhodcovskom konaní.
5. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť – podľa
doložky na ňom vyznačenej – 16. novembra 2016.
6. Sťažovateľka ako oprávnená podala 11. januára 2017 proti žalovaným ako
povinným návrh na vykonanie exekúcie na podklade tohto rozhodcovského rozsudku
pre vymoženie sumy 91 675,04 € s príslušenstvom. Okresný súd poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ladislava Jakubca (ďalej len „súdny exekútor“). Povinní
a podali návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu jej
neprípustnosti a rozporu s verejným poriadkom, podali i námietky proti exekúcii a návrh
na jej odklad. Dôvodili tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý bol
vydaný v rozhodcovskom konaní napriek tomu, že išlo o spor, ktorý nie je možné
rozhodovať v rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovským rozsudkom priznaná
pohľadávka mala byť prejednaná v konkurznom konaní. Priamo z § 135a Obchodného
zákonníka vyplýva, že sťažovateľka nebola na podanie žaloby a vedenie rozhodcovského
konania aktívne legitimovaná. Neexistovala ani rozhodcovská zmluva, od ktorej by
rozhodcovský súd mohol odvíjať svoju právomoc. Túto skutočnosť namietali
i v rozhodcovskom konaní, no rozhodcovský súd túto námietku považoval za nedôvodnú.
Priamo v zmluve o dielo medzi sťažovateľkou a spoločnosťou sa žiadna
rozhodcovská doložka nenachádza a nenachádza sa v nej ani odkaz na všeobecné obchodné
podmienky sťažovateľky, ktoré majú obsahovať – podľa názoru rozhodcovského súdu –
rozhodcovskú doložku. Všeobecné obchodné podmienky sťažovateľky neboli podpísané
povinnými, navyše ako z nich vyplýva, účinnosť mali nadobudnúť až po uzatvorení zmluvy
o dielo, t. j. v rozhodnom čase ani neexistovali. Preukázané nebolo ani to, že by sa tieto
všeobecné obchodné podmienky stali súčasťou zmluvného vzťahu neskôr.
7. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er 60/2017-136 zo 16. marca 2017 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení svojho rozhodnutia odcitoval § 3 ods. 1,
§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy o dielo (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorých
rozhodcovská zmluva je dohodou medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo
niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom
právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní, pričom rozhodcovská zmluva musí
mať písomnú formu, inak je neplatná. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011 (R 46/2012),
v zmysle ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň aj povinný
skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy.
Ďalej okresný súd konštatoval, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá
od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má v zmysle § 44 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) povinnosť zisťovať rozpor exekučného titulu
so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že
exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola
uzatvorená, ale aj to, či bola uzatvorená platne. Z rozhodcovského uznesenia
rozhodcovského súdu sp. zn. RD 110/2016 zo 6. septembra 2016 exekučný súd zistil, že
rozhodcovský súd založil svoju právomoc na článku XV. všeobecných obchodných
podmienok spoločnosti , s rozhodcovskou doložkou: «Z uvedených
dokladov vyplýva, že rozhodcovská zmluva nebola uzavrela vo forme osobitnej zmluvy (§ 4
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.) ako jeden dokument podpísaný obidvoma zmluvnými
stranami. Uvedená skutočnosť vyplýva aj priamo z textu exekučného titulu, keď
rozhodcovský súd svoju právomoc zakladá výlučne len na článku XV.
, ktoré boli vydané až po viac ako troch mesiacoch od dátumu uzatvorenia Zmluvy
o dielo č. 09-12/TS, ktorá bola uzatvorená dňa 23. 10. 2012 a z uvedeného dôvodu ani
neobsahuje ani žiaden odkaz na ne. V celom texte rozhodcovského rozsudku nie je ani len
zmienka o tom, ako mala byť rozhodcovská doložka medzi spoločnosťou
a oprávneným vlastne dohodnutá, keďže neexistuje rozhodcovská zmluva ako jeden
dokument podpísaná zmluvnými stranami a ani žiadne vzájomne vymenene listy, ktoré by
obsahovali rozhodcovskú zmluvu a označenie osôb, ktoré ju mali dohodnúť. Rozhodcovský
súd sa na strane päť rozhodcovského rozsudku obmedzil len na strohé ničím nepodložené
konštatovanie, že „žalovaná náhrada škody pochádza v priamej súvislosti so Všeobecnými
obchodnými podmienkami platných od 01. 02. 2013, v ktorých
, , a ako konatelia
spoločnosti pristúpili k rozhodcovskej doložke. Tým, že túto rozhodcovskú
doložku akceptovali, sú priamo zodpovední v zmysle Obchodného zákonníka a § 135a ods. 5
ako konatelia za škodu, ktorú spôsobili v súvislosti so záväzkov spoločnosti, ktorý pokrývala
rozhodcovská doložka.“ Rozhodcovský súd sa ďalej vôbec nevysporiadal s námietkou
povinného v 2. rade, že Zmluva o dielo č 09-12/TS (23. 10. 2012) bola zo strany spoločnosti
podpísaná len jedným konateľom spoločnosti, t j. v rozpore s dohodnutým
spôsobom konania za právnickú osobu, nakoľko na právny úkon zaväzujúci právnickú
osohu sa v čase podpisu predmetnej zmluvy vyžadoval spoločný úkon
aspoň dvoch konateľov. V tejto súvislosti konajúci sud poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 29 Cdo 659/00, v zmysle ktorého konatelia sú štatutárnym orgánom
spoločnosti s ručením obmedzeným a ich konanie je priamym konaním právnickej osoby.
Pokiaľ konal pri uzavieraní kúpnej zmluvy len jeden konateľ, hoci mali konať obidvaja
konatelia, nekonala právnická osoba riadne svojim štatutárnym zástupcom a kúpna zmluva
je z tohto dôvodu absolútne neplatná pre rozpor so zákonom. V zmysle citovaného právneho
názoru je tak Zmluva o dielo č. 09-12/TS, na základe ktorej si oprávnený uplatňuje svoj
nárok, absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom. V zmysle vyššie uvedeného
konajúci súd dospel k záveru, že je nevyhnutné exekúciu vyhlásiť za neprípustnú, nakoľko je
výkon exekúcie vedený na podklade nevykonateľného rozhodcovského rozsudku, nakoľko
v prejednávanom prípade nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy žiadnym spôsobom ako
predpokladá zákon, z uvedeného dôvodu nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd
akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc
rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc, išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky
paktu.» Okresný súd preto exekúciu zastavil z dôvodu, že exekučný titul je v rozpore
so zákonom [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 2, § 58 ods. 1
Exekučného poriadku].
8. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom
poukázala na to, že rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľne a viditeľne nadŕža
povinným. Argumentovala tým, že exekučný súd nie je oprávnený nijakým spôsobom
preskúmavať existenciu rozhodcovskej zmluvy a je v celom rozsahu viazaný
rozhodcovským rozsudkom. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
podľa zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je povinný exekúciu povoliť,
a pokiaľ povinný nedisponuje v čase podania svojich námietok právoplatným rozhodnutím
súdu, podľa ktorého bola odložená vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, exekučný súd
je povinný zamietnuť všetky námietky vrátane návrhu povinného na odklad exekúcie.
Exekučnému súdu nepatrí posudzovať možnosť úspechu povinného v jeho žalobe o zrušenie
a odklad rozhodcovského rozsudku a nie je oprávnený posudzovať ani vznik a existenciu
rozhodcovskej zmluvy. So všetkými námietkami povinných, ktorými sa zaoberal okresný
súd, sa vysporiadal už rozhodcovský súd vo svojom rozhodnutí, v ktorom presvedčivo
odôvodnil svoju právomoc.
9. Krajský súd uznesením č. k. 18 CoE 332/2017-318 z 30. augusta 2018 rozhodnutie
okresného súdu ako vecne správne potvrdil a stotožnil sa v celom rozsahu s jeho
odôvodnením. Nad rámec dôvodov rozhodnutia okresného súdu poukázal i na to, že
sťažovateľka iniciovala rozhodcovské konanie až po tom, ako bol na majetok spoločnosti
vyhlásený konkurz, hoci na podanie takéhoto návrhu bol vecne
legitimovaný iba správca konkurznej podstaty, a navyše rozhodcovský súd rozhodol
v priebehu plynúceho konkurzného konania na majetok spoločnosti
napriek tomu, že v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú
v priebehu konkurzného konania.
10. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 21. decembra 2018.
11. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu č. k. 49 Er 60/2017-136 zo 16. marca 2017 a uznesením
krajského súdu č. k. 18 CoE 332/2017-318 z 30. augusta 2018 odôvodnila tým, že obe
rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené a založené na ústavne nekonformnom výklade
aplikovaných ustanovení. Podľa názoru sťažovateľky boli vydané predčasne a sú
nezákonné, pretože exekučný súd sa mal vysporiadať s námietkami povinných a mal
exekúciu odložiť do právoplatného skončenia konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku
vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 21 Cr 30/2016. Sťažovateľka
považuje rozhodcovskú zmluvu za platne uzatvorenú, pričom poukázala i na to, že povinní
nepodali na všeobecnom súde námietku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 4
zákona o rozhodcovskom konaní proti pozitívnemu rozhodcovskému uzneseniu
o právomoci rozhodcovského súdu zo 6. septembra 2016, a tak sa táto otázka stala
rozsúdenou a všeobecné súdy sú viazané rozhodnutím rozhodcovského súdu o svojej
právomoci.
12. Sťažovateľka zároveň poukázala na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 300/2018-
54 z 5. septembra 2018, ktorý bol podľa jej názoru vydaný v obdobnej veci a v ktorom bolo
ústavným súdom zrušené uznesenie odvolacieho súdu potvrdzujúce prvostupňové
rozhodnutie o zastavení exekúcie ako neprípustnej s poukazom na to, že súdy sa dostatočne
nevysporiadali so záverom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 6 ECdo 7/2013
z 26. júna 2013, z ktorého vyplýva, že „možnosť účastníka konania namietať nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu
v exekučnom konaní... pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než
spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.“. Sťažovateľka
poukázala i na to, že k tomu ústavný súd dodal, že po nadobudnutí účinnosti zákona
č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (1. januára 2015) «oddelením zákonnej
úpravy nespotrebiteľského a spotrebiteľského rozhodcovského konania, ku ktorému došlo
zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, sa markantným spôsobom zvýraznil
rozdiel oboch týchto konaní spočívajúci predovšetkým vo zvýšenej ochrane spotrebiteľa
ako „slabšej strany“ v rámci zmluvného vzťahu a nadväzujúceho rozhodcovského konania.
Zároveň však nedošlo k zmene znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.».
13. Sťažovateľka uviedla, že ani v jej veci neexistuje žiadna prekážka pre vedenie
exekúcie proti povinným. Exekúciu nebol dôvod zastaviť, pretože exekučnému súdu nepatrí
skúmať meritórnu stránku rozhodcovského rozsudku a ani existenciu a platnosť
rozhodcovskej zmluvy (okrem objektívnej non-arbitrability § 1 ods. 3, 4 zákona
o rozhodcovskom konaní), ako ani prekročenie právomoci rozhodcovského súdu. Pretože
rozhodcovský rozsudok v nespotrebiteľskej veci má rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu, neobstojí ani hypotéza krajského súdu o tom, že rozhodcovský rozsudok je
paakt. Rozhodcovský rozsudok, ktorý nebol zrušený v konaní podľa § 40 zákona
o rozhodcovskom konaní, má zachované svoje právne účinky – opačný záver by bol
obchádzaním tohto ustanovenia. Krajský súd navyše vôbec nevzal do úvahy, že prebieha
konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku pod sp. zn. 21 Cr 30/2016 na Okresnom súde
Bratislava V, ktorý je jediným súdom, ktorému patrí právomoc preskúmavať rozhodcovský
rozsudok.
14. Sťažovateľka poukázala i na obsah súdnych rozhodnutí vydaných v súvisiacich
konaniach (ktoré zároveň predložila ústavnému súdu v prílohe svojej sťažnosti).
V konaniach vedených o žalobách a
proti sťažovateľke o zrušenie rozhodcovského rozsudku na Okresnom súde Bratislava V
sp. zn. 21 Cr 30/2016 a sp. zn. 29 Cr 27/2016 bol uznesením Okresného súdu Bratislava V
č. k. 21 Cr 30/2016-136 z 27. februára 2017 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
2 CoR 6/2017-338 z 23. novembra 2017 a uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k.
29 Cr 27/2016-116 zo 16. februára 2017 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
3 CoR 4/2017-264 z 28. júla 2017 zamietnutý návrh povinných na odloženie vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku do právoplatného skončenia konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku podaný s odkazom na § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Ako z týchto
rozhodnutí vyplýva, návrh na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku bol
zamietnutý z dôvodu, že žalobcovia neuniesli bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
o hroziacej hrozbe závažnej ujmy v prípade okamžitého výkonu rozhodcovského rozsudku.
Krajský súd, rozhodujúc o odvolaniach v týchto veciach, zároveň poznamenal, že samotné
posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky je potrebné vykonať v konečnom rozhodnutí
o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, no zároveň upriamil pozornosť Okresného
súdu Bratislava V i na to, že s otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy sa vysporiadal sám
rozhodcovský súd, z čoho bude potrebné vychádzať. Sťažovateľka poukázala ďalej
i na uznesenie Krajského súdu v Nitre ako súdu odvolacieho sp. zn. 2 CoE 41/2017
z 30. júna 2017 vydané v konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany sp. zn.
10 Er 116/2017, v ktorom sa rozhodcovský súd domáha proti žalovaným vymoženia
poplatkov v rozhodcovskom konaní sp. zn. RD 110/2016 podľa rozhodcovského rozsudku
z 28. októbra 2016 vo výške 6 939,60 € za podaný odpor a vznesenie námietky
v rozhodcovskom konaní. Krajský súd v Nitre týmto uznesením potvrdil ako vecne správne
uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 10 Er 116/2017-88 z 10. apríla 2017, ktorým
boli námietky povinného proti exekúcii zamietnuté, bolo vyhovené námietkam povinného
proti trovám exekúcie a bol povolený odklad exekúcie do právoplatného skončenia konania
o zrušenie rozhodcovského rozsudku (v časti výroku o poplatkoch) na Okresnom súde
Bratislava V pod sp. zn. 21 Cr 1/2017. Krajský súd v Nitre sa v tejto veci stotožnil
s názorom Okresného súdu Topoľčany, podľa ktorého je významné, že povinný nie je
spotrebiteľom, pretože v takýchto prípadoch nie je súd oprávnený skúmať exekučný titul –
rozhodcovský rozsudok podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku – a nie je oprávnený
skúmať ani existenciu rozhodcovskej zmluvy (na rozdiel exekúcii vedených
proti spotrebiteľom), a preto bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvodné námietky
povinného proti exekúcii zamietnuť.
15. Ďalej sťažovateľka uviedla, že pokiaľ krajský súd poukázal na to, že na majetok
bol vyhlásený konkurz, podľa názoru sťažovateľky ani táto skutočnosť
nezakladá prekážku vedenia exekúcie a nezakladala ani prekážku vedenia rozhodcovského
konania, pretože nejde o rozhodovanie v spore, ktorý vznikol v priebehu konkurzného
konania [§ 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní]. Spoločnosť
nebola účastníkom rozhodcovského konania a niet žiadneho dôvodu, aby
sťažovateľka prišla o svoju aktívnu legitimáciu uplatňovať si svoju pohľadávku na náhradu
škody podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, pretože túto si je oprávnená vymáhať
proti konateľom spoločnosti vo vlastnom mene a na vlastný účet. Navyše správca
konkurznej podstaty si žiadny nárok proti konateľom spoločnosti
neuplatnil a aj z tohto dôvodu ostal zachovaný sťažovateľke. Podľa názoru sťažovateľky
správcovi konkurznej podstaty síce patrí uplatňovať nároky na náhradu škody
proti konateľom úpadcu, avšak iba také, ktoré sa týkajú všetkých veriteľov v konkurze –
v tomto prípade však išlo o nárok sťažovateľky, ktorý sa týkal iba jej a žiadnym spôsobom
sa netýkal ani konkurzného konania.
16. Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odloženie vykonateľnosti
uznesenia krajského súdu, pretože hrozí, že žalovaní (povinní) sa zbavia svojho majetku,
s ohľadom na rozhodnutia v súvisiacich konaniach vznikne úplný procesný chaos, ktorého
dôsledkom bude i to, že sťažovateľka už v budúcnosti ani nebude môcť znova podať nový
návrh na exekúciu. Iba odkladom vykonateľnosti možno vylúčiť, aby nenastala nezvratná
procesná situácia nevymožiteľnosti pohľadávky sťažovateľky.
II.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
19. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
21. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení ústavy a dohovoru malo
dôjsť jednak uznesením okresného súdu č. k. 49 Er 60/2017-136 zo 16. marca 2017 a jednak
uznesením krajského súdu č. k. 18 CoE 332/2017-318 z 30. augusta 2018.
23. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou
namietala porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
č. k. 49 Er 60/2017-136 zo 16. marca 2017.
24. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane poukazuje na skutočnosť,
že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak
nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
25. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
26. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže preto vzhľadom na princíp
subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných
prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii
v poslednom stupni (IV. ÚS 85/2013).
27. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 49 Er 60/2017-136 zo 16. marca 2017, proti
tomuto rozhodnutiu bolo prípustné odvolanie, o ktorom patrilo rozhodnúť krajskému súdu.
Sťažovateľka odvolanie podala a krajský súd o ňom i rozhodol uznesením č. k.
18 CoE 332/2017-318 z 30. augusta 2018. Krajský súd bol teda orgánom, ktorý bol
oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam sťažovateľky ochranu v prípade
zistenia, že okresný súd do nich zasiahol svojím postupom alebo rozhodnutím. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľky musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
28. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažnosťou sťažovateľky na porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 18 CoE 332/2017-318 z 30. augusta 2018.
K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť tým, že krajský súd svoje
rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a založil ho na ústavne nekonformnej aplikácii
ustanovení Exekučného poriadku, Obchodného zákonníka a zákona o rozhodcovskom
konaní.
29. Krajský súd uznesením č. k. 18 CoE 332/2017-318 z 30. augusta 2018 potvrdil
odvolaním sťažovateľky napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne,
stotožnil sa s jeho odôvodnením a uviedol:
«V predmetnej veci ide o exekučné konanie, ku ktorému zásadne dochádza
na základe autoritatívneho a vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu (tzv.
exekučného titulu). Predmetom procesnej ochrany je v tomto konaní od súdu požadovaný
a súdom nariadený nútený výkon subjektívneho práva plynúceho z vykonateľného
rozhodnutia, t. j. práva už judikovaného. Vecou samou je tu nútené uskutočnenie výkonu
príslušného vykonateľného rozhodnutia. Titul, ako listina vydaná oprávneným organom
musí mat predpísanú formu a obsah, z ktorého plynie určitej osobe povinnosť niečo v určitej
dobe plniť. Teda každý titul musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej a súčasne
materiálnej povahy.
Materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, podľa
ktorého sa exekúcia vedie. Ide o to, aby práva, ale predovšetkým vynucované povinnosti,
boli vo vykonávanom exekučnom titule určené presným a nepochybným spôsobom. Táto
obsahová určitosť musí byť daná u každého exekučného titulu do tej miery, že z neho musí
byť zrejmé, čo má byť exekúciou vynútené. Nie je možné, aby až exekučný súd zisťoval, čo
má byť exekúciou vymáhané. To je vecou konania oprávneného orgánu (nie exekučného
súdu) v konaní podľa právneho predpisu upravujúceho typ konania, v ktorom bol exekučný
titul vydaný. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti musí teda každý titul obsahovať presnú
individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu
povinnosť na plnenie a ostatne presne stanovenú lehotu na plnenie. Práve tieto náležitosti
robia titul vykonateľným. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím
vykonateľným a nemôže byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak by bola exekúcia, ktorá tieto
požiadavky nespĺňa, napriek tomu nesprávne vedená, musí byť, v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená (§ 57 ods. 1 písm. a/ EP). Formálnu vykonateľnosť stanovuje
predpis upravujúci konanie, v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané.
Niet sporu, že v predmetnej veci ide o exekučný titul predpokladaný v § 41 ods. 2
písm. d/ EP, teda vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Keďže ide o rozhodcovský
rozsudok formálnu vykonateľnosť stanovuje zákon o rozhodcovskom konaní.
Keďže v predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a v zásade
nemožno pripustiť, aby „cestou námietok proti exekúcii boli uplatňované také formálne
vady konania, z ktorého vzišiel právoplatný exekučný titul, ktoré vady môžu byť uplatňované
len opravným prostriedkom proti rozhodnutiu vo veci samej“ (R 48/1957), exekučný súd je
oprávnený a súčasne povinný skúmať (nie len pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,
ale aj v jej priebehu, samozrejme v intenciách ustanovenia § 57 EP), či po formálnej
stránke (§ 4 ZoRK) rozhodnutie vydal príslušný rozhodcovský súd v rámci svojej
právomoci. To znamená, že rieši len formálnu existenciu niektorej z foriem rozhodcovskej
zmluvy medzi účastníkmi konania rovnako, ako je oprávnený posudzovať, či je formálne
vykonateľný (§ 42 ods. 2 EP / pozri Zborník NS ČSSR IV. strana 776/). Exekučné konanie
nie je prieskumnou inštitúciou základného konania, resp. náhrada jeho absencie
(posudzovaním toho, čo je predmetom žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. a/ až j/ ZoRK, by
exekučný súd prekročil rámec... úvah patriacich výlučne všeobecnému súdu riešiacemu
žalobu podľa § 40 ods. 1 ZoRK a v podstate by /neprípustne/ nahrádzal pozíciu tohto súdu);
ak je exekučný súd povolaný k posúdeniu, či vykonávané rozhodnutie je materiálne
vykonateľné, sleduje len vlastné hľadiská výkonu, teda tie, ktoré sa spájajú s jeho faktickou
vykonateľnosťou. Má teda oprávnenie zisťovať, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo
veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3) resp., či
rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd
alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Teda, či v prípade
rozhodcovského rozhodnutia nejde o paakt. Je nutné prisvedčiť odvolateľovi, že v
exekučnom konaní ďalší rozsah šetrenia dôvodov (predstavujúcich materiálnu stránku
titulu), exekučnému súdu nie sú zverené.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnený inicioval rozhodcovské konanie po tom,
ako bol na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, hoci na podanie
takéhoto návrhu nebol vecne legitimovaný, keďže podľa § 135a ods. 5 veta posledná
ObchZ, ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov
spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty. Teda vecná legitimácia podľa
hmotného predpisu svedčí výlučne správcovi majetkovej podstaty úpadcu.
Rozhodcovský súd vo veci tohto návrhu oprávneného konal a rozhodol v priebehu
plynúceho konkurzného konania na majetok spoločnosti , napriek tomu, že
táto kompetencia rozhodcovskému súdu nie je zverená, keďže v rozhodcovskom konaní
nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného
konania. V danom prípade sa o takýto spor jedná, keďže spor bol iniciovaný v priebehu
konkurzného konania.
Odvolací súd zdôrazňuje, že cieľom ani účelom súdneho prieskumu v exekučnom
konaní nie je poskytnúť dlžníkom neoprávnenú výhodu umožňujúcu im vyhnúť sa plneniu
ich povinností, ako sa nesprávne domnieva oprávnený, dôvodiac, že exekučný súd vydaním
napadnutého uznesenia povinným stranil a týchto neprimerane zvýhodnil. Cieľom súdneho
prieskumu je zistiť, či exekučný titul vydal na to oprávnený orgán, čo je ostatne predmetom
prieskumu i u iných aprobovaných titulov umožňujúcich viesť nútený výkon. Exekučný súd
je, ako holo uvedené, pri rešpektovaní osobitostí každej z prejednávaných exekučných vecí
(osobitosti kauzy), oprávnený a povinný, vždy dôsledne skúmať, či prípadný nesúlad
exekučného titulu so zákonom, resp. danosť právomoci rozhodcovského súdu
na prejednanie a rozhodnutie vo veci predstavuje takú kolíziu dvoch alebo viacerých
subjektívnych práv, že pokračovanie v exekúcii by viedlo k stavu mimo právo.
Keďže odvolacím napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie akceptuje požiadavku
zákona, odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov tohto rozhodnutia, čo do absencie
legitimácie rozhodcovského súdu a toto, ako vecne správne potvrdzuje.»
30. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
31. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
32. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
33. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
34. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
35. Podľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) nútený výkon
súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je súčasťou
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že
súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že
exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa
materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto
poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne
neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekuuje v mene súdnej moci
36. Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) vyplýva, že súdna exekúcia
vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi
spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.
37. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli nastolené
sťažovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Z citovaného odôvodnenia
uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením okresného súdu je zrejmé, že všeobecné
súdy dostatočne vysvetlili svoje závery, ktoré ich viedli k záveru o nevyhnutnosti exekúciu
zastaviť.
38. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie o tom, že krajský súd nebol
oprávnený zaoberať sa rozhodcovskou zmluvou a jej platnosťou a pokiaľ na vec aplikoval
§ 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie sa na ňu nevzťahovalo.
Sťažovateľka teda namieta arbitrárnosť a svojvôľu krajského súdu pri posudzovaní
existencie rozhodcovskej zmluvy, nesprávne vyhodnotený skutkový stav a nesprávne
právne posúdenie veci.
39. Ústavný súd pripomína, že prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom
civilného konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov
medzi účastníkmi. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie
konania (žalobou), a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná. Obdobne je to i v konaní
exekučnom. Opakom hľadania spravodlivosti býva prepiaty formalizmus, keď súd vyloží
a použije právne predpisy, avšak v rozpore s ich zmyslom a účelom.
40. Ústavný súd už vyslovil vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu
v nespotrebiteľskej veci, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť
na zistenú nulitu aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania
rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci a splnenie tejto
povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho
právomoci (IV. ÚS 484/2018). Od tohto záveru sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani
v tejto veci.
41. Obdobne – ako na to poukázal i okresný súd vo veci sťažovateľky – aj najvyšší
súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011 uverejnenom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 s poradovým
číslom 46 zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Je to dôsledkom toho, že rozhodnutie, ktoré nie je exekučným
titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Tak, ako
najvyšší súd ďalej v tomto rozhodnutí uviedol, súdna prax je jednotná v názore, že už
v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný
titul) vykonateľné po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv
a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).
42. Okresný súd ani krajský súd pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy
(doložky) neposudzovali vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu a ich postup
nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Všeobecné súdy tak aj podľa názoru ústavného
súdu boli oprávnené skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul
z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
43. Vzhľadom na tento záver sa ústavný súd ďalej zaoberal dôvodmi, ktoré viedli
okresný súd a krajský súd ku konštatovaniu neexistencie, resp. neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy tak, ako ich uviedol okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (už citované).
Tieto dôvody považuje ústavný súd za presvedčivé a vyčerpávajúce. Na tom nič nemôže
zmeniť ani argumentácia sťažovateľky o tom, že povinní nenapadli uznesenie
rozhodcovského súdu o vyslovení jeho právomoci. Tento názor sťažovateľky je potrebné
považovať za natoľko formalistický, že by poprel podstatu a zmysel založenia právomoci
rozhodcovského súdu rozhodcovskou zmluvou a z nepráva by urobil právo, čo považuje
ústavný súd za prístup, ktorý nekorešponduje povinnosti všeobecných súdov nachádzať
spravodlivé riešenie prejednávaných vecí.
44. Pre úplnosť považuje ústavný za potrebné dodať – vo vzťahu k argumentácii
krajského súdu § 135a ods. 5 poslednou vetou Obchodného zákonníka – i to, že toto
ustanovenie je ustanovením natoľko jasne formulovaným, že dôvody odmietnutia jeho
aplikácie (tak, ako ich uviedol rozhodcovský súd) s poukazom na výkladové princípy nie sú
namieste. Podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka „nároky spoločnosti na náhradu
škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti,
ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti... Ak je na majetok
spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom
správca konkurznej podstaty“. Zmyslom poslednej vety tohto ustanovenia je nielen
vyriešenie otázky aktívnej legitimácie pre uplatnenie nárokov veriteľov po vyhlásení
konkurzu, ale i to, aby sa takto prípadne získané plnenie stalo súčasťou konkurznej
podstaty. Neobstojí úvaha sťažovateľky, podľa ktorej toto ustanovenie nedopadá na prípady,
keď si iba jeden z veriteľov takto uplatňuje proti konateľom úpadcu nárok na náhradu
škody. Je tomu tak preto, že právo uplatniť si z titulu náhrady škody proti konateľom nároky
patrí jednak všetkým veriteľom a jednak i samostatne správcovi konkurznej podstaty,
pokiaľ po vyhlásení konkurzu zistí okolnosti odôvodňujúce takýto postup. Práve z tohto
dôvodu je potrebné uzavrieť, že všetko takto prípadne získané plnenie patrí do konkurznej
podstaty a nemôže patriť výlučne iba jednému z veriteľov, ktorý ma pohľadávku
proti úpadcovi. Je tomu tak s ohľadom na zmysel a účel konkurzného konania, rovnosť
postavenia veriteľov v ňom, ako aj s ohľadom na povinnosť konateľov vykonávať svoju
funkciu s odbornou starostlivosťou. Aj to je preto jedným z dôvodov, pre ktorý nemôže
patriť sťažovateľke po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka právo vymáhať si
v exekučnom konaní predmetnú pohľadávku ako oprávnenej iba pre uspokojenie vlastnej
pohľadávky. Je to ostatne aj dôsledok konštrukcie § 135a Obchodného zákonníka, ktorý
právo na náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti konateľov priznáva v prvom rade
spoločnosti, potom v tam stanovených prípadoch jej veriteľom a za splnenia podmienky
vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti už výlučne iba správcovi jej konkurznej
podstaty.
45. Ak sťažovateľka poukazovala na to, že v iných súvisiacich veciach rozhodol ten-
ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že, naopak, v tejto
veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať
rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou
odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).
46. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 300/2018-
54 z 5. septembra 2018, v tejto veci ústavný súd sťažnosti vyhovel z dôvodu, že krajský súd
ako súd odvolací dostatočne neodôvodnil, resp. nevysvetlil, z akých dôvodov (skutkových
či právnych) sa ním prejednávaná vec odlišuje od veci rozhodovanej najvyšším súdom
pod sp. zn. 6 ECdo 7/2013 (bod 25 odôvodnenia nálezu). Zároveň vo vzťahu k veci vedenej
pred ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 300/2018 je potrebné uviesť, že v tejto veci boli
posudzované rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa síce rozhodovania
rozhodcovského súdu o žalobe smerujúcej proti konateľovi podľa § 135a ods. 5
Obchodného zákonníka, avšak v situácii, keď veriteľ mal svoju pohľadávku proti dlžníkovi
priznanú skorším rozhodcovským rozsudkom, no najmä z okolností tejto veci nevyplýva, že
by bolo rozhodcovské konanie vedené proti konateľovi dlžníka po vyhlásení konkurzu
na majetok dlžníka. Pre úplnosť je potrebné dodať i to, že samotné uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 ECdo 7/2013 z 26. júna 2013 bolo vydané v spotrebiteľskej veci a bolo ním
odmietnuté dovolanie oprávneného proti zastaveniu exekúcie.
47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
48. Pretože sťažnosť bola ústavným súdom odmietnutá ako celok, bolo už bez
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky vrátane jej návrhu na odklad
vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu.
49. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2019