Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 50/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Bartošom, Kollárovo

námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bratislava III č. k. -136 zo 16. marca 2017 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -318 z 30. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -136 zo 16. marca 2017

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

318 z 30. augusta 2018, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu

ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a v postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. zo dňa 16. marca 2017 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu

ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a v postupom a uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -318 zo dňa 30. augusta 2018 porušené bolo.

3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo dňa

16. marca 2017 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava III vracia na ďalšie

konanie.

4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -318 zo dňa

30. augusta 2018 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Bratislave vracia na ďalšie konanie.

5. Spoločnosti sa priznávajú trovy právneho zastúpenia

390,05 EUR...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh

vyplynulo, sťažovateľka sa ako žalobkyňa žalobou z 18. júla 2016 v konaní

na Rozhodcovskom súde Royal Development – RSRD, zzpo (ďalej len „rozhodcovský

súd“), pred rozhodcom Ing. Milošom Valachom domáhala proti 1) ,

2) a 3) ako žalovaným (ďalej aj

„žalovaní“) zaplatenia sumy 91 675,04 € s príslušenstvom. Žalobu odôvodnila tým, že

obchodná spoločnosť , (ďalej len „

“), sťažovateľke neuhradila časť pohľadávky za vykonanie diela – stavebných prác

fakturovaných podľa zmluvy o dielo č. 09-12/TS z 23. októbra 2012 (ďalej len „zmluva

o dielo“) na stavbe Polyfunkčného bytového domu , a to

vo výške 91 675,04 €. Sťažovateľka uviedla, že spoločnosť je platobne

neschopná, nemá majetok a jej konatelia, ako aj bývalí konatelia – žalovaní – sa nestarali

a nestarajú o problémy spoločnosti, ktoré vznikli v čase ich funkcie. Sťažovateľka si tak

nedokáže vymôcť svoje pohľadávky z majetku spoločnosti Uznesením

Okresného súdu Bratislava I č. k. -248 z 11. januára 2016, ktoré nadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť 16. januára 2016, bol na majetok spoločnosti

vyhlásený konkurz, správcom bol ustanovený ,

. Žalovaní konatelia konali nečestne, špekulatívne, nekonali

s odbornou starostlivosťou, a tým porušili svoje povinnosti konateľov. S poukazom

na v platnom znení (ďalej len

„“) si preto sťažovateľka ako veriteľka spoločnosti

uplatnila zaplatenie sumy 91 675,04 € s príslušenstvom vo vlastnom mene a na vlastný účet

ako náhradu škody proti jej konateľom. Sťažovateľka konštatovala, že právomoc

rozhodcovského súdu je daná s ohľadom na rozhodcovskú doložku, ku ktorej pristúpili

žalovaní ako konatelia spoločnosti v roku 2013 v súvislosti so záväzkom

spoločnosti , ktorý rozhodcovská doložka pokrývala.

3. Žalovaní sa v konaní pred rozhodcovským súdom bránili tým, že žiadnu škodu

spoločnosti nespôsobili. Pokiaľ nebola sťažovateľke uhradená časť ceny

diela, bolo to dôsledkom vád a nedorobkov na diele (nedodržanie projektovej

dokumentácie, zatekanie do podzemných garáží atď.), ktoré musela spoločnosť

odstrániť na vlastné náklady, pretože tak neurobila sťažovateľka, a takto vzniknutú

pohľadávku si proti sťažovateľke následne započítala. Žalovaní namietali i právomoc

rozhodcovského súdu pre neexistenciu platnej rozhodcovskej zmluvy. Poukázali i na to,

že vzhľadom na začaté konkurzné konanie patrí uplatňovať nároky veriteľov na náhradu

škody proti konateľom spoločnosti iba správcovi konkurznej podstaty.

4. Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom sp. zn. z 28. októbra

2016 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) žalobe sťažovateľky vyhovel a zaviazal

žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke sumu 91 675,04 €

s príslušenstvom, ako aj trovy konania (vo výške 2 457,56 €) a dvoch zo žalovaných

i poplatok rozhodcovskému súdu za podaný odpor a vznesené námietky (v sume

po 6 939,60 €). Rozhodcovský súd dospel k záveru, že pohľadávka sťažovateľky

proti spoločnosti bola preukázaná a preukázané bolo aj to, že žalovaní ako

konatelia tejto spoločnosti nepostupovali s odbornou starostlivosťou a spôsobili spoločnosti

škodu, ktorú je oprávnená od nich priamo vymáhať sťažovateľka podľa § 135a Obchodného

zákonníka. Hoci z tohto ustanovenia vyplýva, že „ak je na majetok spoločnosti vyhlásený

konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom správca konkurznej

podstaty“, v tomto prípade sa musí rozhodcovský súd s ohľadom na účel zákona odkloniť

od doslovného znenia tohto ustanovenia, pretože náhrada škody, ktorú si uplatňuje

sťažovateľka, nijako nesúvisí s konkurzným konaním a vyhlásenie konkurzu na majetok

spoločnosti nemá žiadny vplyv na aktívnu legitimáciu sťažovateľky

v rozhodcovskom konaní.

5. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť – podľa

doložky na ňom vyznačenej – 16. novembra 2016.

6. Sťažovateľka ako oprávnená podala 11. januára 2017 proti žalovaným ako

povinným návrh na vykonanie exekúcie na podklade tohto rozhodcovského rozsudku

pre vymoženie sumy 91 675,04 € s príslušenstvom. Okresný súd poveril vykonaním

exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ladislava Jakubca (ďalej len „súdny exekútor“). Povinní

a podali návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu jej

neprípustnosti a rozporu s verejným poriadkom, podali i námietky proti exekúcii a návrh

na jej odklad. Dôvodili tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý bol

vydaný v rozhodcovskom konaní napriek tomu, že išlo o spor, ktorý nie je možné

rozhodovať v rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovským rozsudkom priznaná

pohľadávka mala byť prejednaná v konkurznom konaní. Priamo z § 135a Obchodného

zákonníka vyplýva, že sťažovateľka nebola na podanie žaloby a vedenie rozhodcovského

konania aktívne legitimovaná. Neexistovala ani rozhodcovská zmluva, od ktorej by

rozhodcovský súd mohol odvíjať svoju právomoc. Túto skutočnosť namietali

i v rozhodcovskom konaní, no rozhodcovský súd túto námietku považoval za nedôvodnú.

Priamo v zmluve o dielo medzi sťažovateľkou a spoločnosťou sa žiadna

rozhodcovská doložka nenachádza a nenachádza sa v nej ani odkaz na všeobecné obchodné

podmienky sťažovateľky, ktoré majú obsahovať – podľa názoru rozhodcovského súdu –

rozhodcovskú doložku. Všeobecné obchodné podmienky sťažovateľky neboli podpísané

povinnými, navyše ako z nich vyplýva, účinnosť mali nadobudnúť až po uzatvorení zmluvy

o dielo, t. j. v rozhodnom čase ani neexistovali. Preukázané nebolo ani to, že by sa tieto

všeobecné obchodné podmienky stali súčasťou zmluvného vzťahu neskôr.

7. Okresný súd uznesením č. k. -136 zo 16. marca 2017 exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení svojho rozhodnutia odcitoval § 3 ods. 1,

a o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase

uzatvorenia zmluvy o dielo (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorých

rozhodcovská zmluva je dohodou medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo

niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom

právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní, pričom rozhodcovská zmluva musí

mať písomnú formu, inak je neplatná. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. októbra 2011 (R 46/2012),

v zmysle ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň aj povinný

skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy.

Ďalej okresný súd konštatoval, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá

od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má v zmysle § 44 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) povinnosť zisťovať rozpor exekučného titulu

so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že

exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola

uzatvorená, ale aj to, či bola uzatvorená platne. Z rozhodcovského uznesenia

rozhodcovského súdu sp. zn. zo 6. septembra 2016 exekučný súd zistil, že

rozhodcovský súd založil svoju právomoc na článku XV. všeobecných obchodných

podmienok spoločnosti , s rozhodcovskou doložkou: «Z uvedených

dokladov vyplýva, že rozhodcovská zmluva nebola uzavrela vo forme osobitnej zmluvy (§ 4

ods. 1 ) ako jeden dokument podpísaný obidvoma zmluvnými

stranami. Uvedená skutočnosť vyplýva aj priamo z textu exekučného titulu, keď

rozhodcovský súd svoju právomoc zakladá výlučne len na článku XV.

, ktoré boli vydané až po viac ako troch mesiacoch od dátumu uzatvorenia Zmluvy

o dielo č. 09-12/TS, ktorá bola uzatvorená dňa 23. 10. 2012 a z uvedeného dôvodu ani

neobsahuje ani žiaden odkaz na ne. V celom texte rozhodcovského rozsudku nie je ani len

zmienka o tom, ako mala byť rozhodcovská doložka medzi spoločnosťou

a oprávneným vlastne dohodnutá, keďže neexistuje rozhodcovská zmluva ako jeden

dokument podpísaná zmluvnými stranami a ani žiadne vzájomne vymenene listy, ktoré by

obsahovali rozhodcovskú zmluvu a označenie osôb, ktoré ju mali dohodnúť. Rozhodcovský

súd sa na strane päť rozhodcovského rozsudku obmedzil len na strohé ničím nepodložené

konštatovanie, že „žalovaná náhrada škody pochádza v priamej súvislosti so Všeobecnými

obchodnými podmienkami platných od 01. 02. 2013, v ktorých

, , a ako konatelia

spoločnosti pristúpili k rozhodcovskej doložke. Tým, že túto rozhodcovskú

doložku akceptovali, sú priamo zodpovední v zmysle a

ako konatelia za škodu, ktorú spôsobili v súvislosti so záväzkov spoločnosti, ktorý pokrývala

rozhodcovská doložka.“ Rozhodcovský súd sa ďalej vôbec nevysporiadal s námietkou

povinného v 2. rade, že Zmluva o dielo č 09-12/TS (23. 10. 2012) bola zo strany spoločnosti

podpísaná len jedným konateľom spoločnosti, t j. v rozpore s dohodnutým

spôsobom konania za právnickú osobu, nakoľko na právny úkon zaväzujúci právnickú

osohu sa v čase podpisu predmetnej zmluvy vyžadoval spoločný úkon

aspoň dvoch konateľov. V tejto súvislosti konajúci sud poukazuje na rozsudok Najvyššieho

súdu ČR, sp. zn. , v zmysle ktorého konatelia sú štatutárnym orgánom

spoločnosti s ručením obmedzeným a ich konanie je priamym konaním právnickej osoby.

Pokiaľ konal pri uzavieraní kúpnej zmluvy len jeden konateľ, hoci mali konať obidvaja

konatelia, nekonala právnická osoba riadne svojim štatutárnym zástupcom a kúpna zmluva

je z tohto dôvodu absolútne neplatná pre rozpor so zákonom. V zmysle citovaného právneho

názoru je tak Zmluva o dielo č. 09-12/TS, na základe ktorej si oprávnený uplatňuje svoj

nárok, absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom. V zmysle vyššie uvedeného

konajúci súd dospel k záveru, že je nevyhnutné exekúciu vyhlásiť za neprípustnú, nakoľko je

výkon exekúcie vedený na podklade nevykonateľného rozhodcovského rozsudku, nakoľko

v prejednávanom prípade nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy žiadnym spôsobom ako

predpokladá zákon, z uvedeného dôvodu nemohol spor prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd

akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc

rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to

nemal právomoc, išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky

paktu.» Okresný súd preto exekúciu zastavil z dôvodu, že exekučný titul je v rozpore

so zákonom [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 2, § 58 ods. 1

Exekučného poriadku].

8. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom

poukázala na to, že rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľne a viditeľne nadŕža

povinným. Argumentovala tým, že exekučný súd nie je oprávnený nijakým spôsobom

preskúmavať existenciu rozhodcovskej zmluvy a je v celom rozsahu viazaný

rozhodcovským rozsudkom. Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok

podľa zákona o rozhodcovskom konaní, exekučný súd je povinný exekúciu povoliť,

a pokiaľ povinný nedisponuje v čase podania svojich námietok právoplatným rozhodnutím

súdu, podľa ktorého bola odložená vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, exekučný súd

je povinný zamietnuť všetky námietky vrátane návrhu povinného na odklad exekúcie.

Exekučnému súdu nepatrí posudzovať možnosť úspechu povinného v jeho žalobe o zrušenie

a odklad rozhodcovského rozsudku a nie je oprávnený posudzovať ani vznik a existenciu

rozhodcovskej zmluvy. So všetkými námietkami povinných, ktorými sa zaoberal okresný

súd, sa vysporiadal už rozhodcovský súd vo svojom rozhodnutí, v ktorom presvedčivo

odôvodnil svoju právomoc.

9. Krajský súd uznesením č. k. -318 z 30. augusta 2018 rozhodnutie

okresného súdu ako vecne správne potvrdil a stotožnil sa v celom rozsahu s jeho

odôvodnením. Nad rámec dôvodov rozhodnutia okresného súdu poukázal i na to, že

sťažovateľka iniciovala rozhodcovské konanie až po tom, ako bol na majetok spoločnosti

vyhlásený konkurz, hoci na podanie takéhoto návrhu bol vecne

legitimovaný iba správca konkurznej podstaty, a navyše rozhodcovský súd rozhodol

v priebehu plynúceho konkurzného konania na majetok spoločnosti

napriek tomu, že v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú

v priebehu konkurzného konania.

10. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 21. decembra 2018.

11. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením okresného súdu č. k. -136 zo 16. marca 2017 a uznesením

krajského súdu č. k. -318 z 30. augusta 2018 odôvodnila tým, že obe

rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené a založené na ústavne nekonformnom výklade

aplikovaných ustanovení. Podľa názoru sťažovateľky boli vydané predčasne a sú

nezákonné, pretože exekučný súd sa mal vysporiadať s námietkami povinných a mal

exekúciu odložiť do právoplatného skončenia konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku

vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. . Sťažovateľka

považuje rozhodcovskú zmluvu za platne uzatvorenú, pričom poukázala i na to, že povinní

nepodali na všeobecnom súde námietku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 4

zákona o rozhodcovskom konaní proti pozitívnemu rozhodcovskému uzneseniu

o právomoci rozhodcovského súdu zo 6. septembra 2016, a tak sa táto otázka stala

rozsúdenou a všeobecné súdy sú viazané rozhodnutím rozhodcovského súdu o svojej

právomoci.

12. Sťažovateľka zároveň poukázala na nález ústavného súdu č. k.

54 z 5. septembra 2018, ktorý bol podľa jej názoru vydaný v obdobnej veci a v ktorom bolo

ústavným súdom zrušené uznesenie odvolacieho súdu potvrdzujúce prvostupňové

rozhodnutie o zastavení exekúcie ako neprípustnej s poukazom na to, že súdy sa dostatočne

nevysporiadali so záverom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn.

z 26. júna 2013, z ktorého vyplýva, že „možnosť účastníka konania namietať nedostatok

právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu

v exekučnom konaní... pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než

spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú

zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.“. Sťažovateľka

poukázala i na to, že k tomu ústavný súd dodal, že po nadobudnutí účinnosti zákona

č. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (1. januára 2015) «oddelením zákonnej

úpravy nespotrebiteľského a spotrebiteľského rozhodcovského konania, ku ktorému došlo

zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, sa markantným spôsobom zvýraznil

rozdiel oboch týchto konaní spočívajúci predovšetkým vo zvýšenej ochrane spotrebiteľa

ako „slabšej strany“ v rámci zmluvného vzťahu a nadväzujúceho rozhodcovského konania.

Zároveň však nedošlo k zmene znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.».

13. Sťažovateľka uviedla, že ani v jej veci neexistuje žiadna prekážka pre vedenie

exekúcie proti povinným. Exekúciu nebol dôvod zastaviť, pretože exekučnému súdu nepatrí

skúmať meritórnu stránku rozhodcovského rozsudku a ani existenciu a platnosť

rozhodcovskej zmluvy (okrem objektívnej non-arbitrability § 1 ods. 3, 4 zákona

o rozhodcovskom konaní), ako ani prekročenie právomoci rozhodcovského súdu. Pretože

rozhodcovský rozsudok v nespotrebiteľskej veci má rovnaké účinky ako právoplatný

rozsudok súdu, neobstojí ani hypotéza krajského súdu o tom, že rozhodcovský rozsudok je

paakt. Rozhodcovský rozsudok, ktorý nebol zrušený v konaní podľa § 40 zákona

o rozhodcovskom konaní, má zachované svoje právne účinky – opačný záver by bol

obchádzaním tohto ustanovenia. Krajský súd navyše vôbec nevzal do úvahy, že prebieha

konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku pod sp. zn. na Okresnom súde

Bratislava V, ktorý je jediným súdom, ktorému patrí právomoc preskúmavať rozhodcovský

rozsudok.

14. Sťažovateľka poukázala i na obsah súdnych rozhodnutí vydaných v súvisiacich

konaniach (ktoré zároveň predložila ústavnému súdu v prílohe svojej sťažnosti).

V konaniach vedených o žalobách a

proti sťažovateľke o zrušenie rozhodcovského rozsudku na Okresnom súde Bratislava V

sp. zn. a sp. zn. bol uznesením Okresného súdu Bratislava V

č. k. -136 z 27. februára 2017 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-338 z 23. novembra 2017 a uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k.

-116 zo 16. februára 2017 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-264 z 28. júla 2017 zamietnutý návrh povinných na odloženie vykonateľnosti

rozhodcovského rozsudku do právoplatného skončenia konania o zrušenie rozhodcovského

rozsudku podaný s odkazom na § 40 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní. Ako z týchto

rozhodnutí vyplýva, návrh na odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku bol

zamietnutý z dôvodu, že žalobcovia neuniesli bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno

o hroziacej hrozbe závažnej ujmy v prípade okamžitého výkonu rozhodcovského rozsudku.

Krajský súd, rozhodujúc o odvolaniach v týchto veciach, zároveň poznamenal, že samotné

posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky je potrebné vykonať v konečnom rozhodnutí

o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, no zároveň upriamil pozornosť Okresného

súdu Bratislava V i na to, že s otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy sa vysporiadal sám

rozhodcovský súd, z čoho bude potrebné vychádzať. Sťažovateľka poukázala ďalej

i na uznesenie Krajského súdu v Nitre ako súdu odvolacieho sp. zn.

z 30. júna 2017 vydané v konaní vedenom na Okresnom súde Topoľčany sp. zn.

, v ktorom sa rozhodcovský súd domáha proti žalovaným vymoženia

poplatkov v rozhodcovskom konaní sp. zn. podľa rozhodcovského rozsudku

z 28. októbra 2016 vo výške 6 939,60 € za podaný odpor a vznesenie námietky

v rozhodcovskom konaní. Krajský súd v Nitre týmto uznesením potvrdil ako vecne správne

uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. -88 z 10. apríla 2017, ktorým

boli námietky povinného proti exekúcii zamietnuté, bolo vyhovené námietkam povinného

proti trovám exekúcie a bol povolený odklad exekúcie do právoplatného skončenia konania

o zrušenie rozhodcovského rozsudku (v časti výroku o poplatkoch) na Okresnom súde

Bratislava V pod sp. zn. . Krajský súd v Nitre sa v tejto veci stotožnil

s názorom Okresného súdu Topoľčany, podľa ktorého je významné, že povinný nie je

spotrebiteľom, pretože v takýchto prípadoch nie je súd oprávnený skúmať exekučný titul –

rozhodcovský rozsudok podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku – a nie je oprávnený

skúmať ani existenciu rozhodcovskej zmluvy (na rozdiel exekúcii vedených

proti spotrebiteľom), a preto bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu dôvodné námietky

povinného proti exekúcii zamietnuť.

15. Ďalej sťažovateľka uviedla, že pokiaľ krajský súd poukázal na to, že na majetok

bol vyhlásený konkurz, podľa názoru sťažovateľky ani táto skutočnosť

nezakladá prekážku vedenia exekúcie a nezakladala ani prekážku vedenia rozhodcovského

konania, pretože nejde o rozhodovanie v spore, ktorý vznikol v priebehu konkurzného

konania [§ 1 ods. 3 písm. d) zákona o rozhodcovskom konaní]. Spoločnosť

nebola účastníkom rozhodcovského konania a niet žiadneho dôvodu, aby

sťažovateľka prišla o svoju aktívnu legitimáciu uplatňovať si svoju pohľadávku na náhradu

škody podľa , pretože túto si je oprávnená vymáhať

proti konateľom spoločnosti vo vlastnom mene a na vlastný účet. Navyše správca

konkurznej podstaty si žiadny nárok proti konateľom spoločnosti

neuplatnil a aj z tohto dôvodu ostal zachovaný sťažovateľke. Podľa názoru sťažovateľky

správcovi konkurznej podstaty síce patrí uplatňovať nároky na náhradu škody

proti konateľom úpadcu, avšak iba také, ktoré sa týkajú všetkých veriteľov v konkurze –

v tomto prípade však išlo o nárok sťažovateľky, ktorý sa týkal iba jej a žiadnym spôsobom

sa netýkal ani konkurzného konania.

16. Sťažovateľka zároveň požiadala ústavný súd o odloženie vykonateľnosti

uznesenia krajského súdu, pretože hrozí, že žalovaní (povinní) sa zbavia svojho majetku,

s ohľadom na rozhodnutia v súvisiacich konaniach vznikne úplný procesný chaos, ktorého

dôsledkom bude i to, že sťažovateľka už v budúcnosti ani nebude môcť znova podať nový

návrh na exekúciu. Iba odkladom vykonateľnosti možno vylúčiť, aby nenastala nezvratná

procesná situácia nevymožiteľnosti pohľadávky sťažovateľky.

II.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

19. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

21. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení a dohovoru malo

dôjsť jednak uznesením okresného súdu č. k. -136 zo 16. marca 2017 a jednak

uznesením krajského súdu č. k. -318 z 30. augusta 2018.

23. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou

namietala porušenie a dohovoru uznesením okresného súdu

č. k. -136 zo 16. marca 2017.

24. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi opakovane poukazuje na skutočnosť,

že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená

na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak

nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

25. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj m. m.

, , , ).

26. Sťažnosť podľa môže preto vzhľadom na princíp

subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému

rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných

prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov nápravy, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii

v poslednom stupni ().

27. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -136 zo 16. marca 2017, proti

tomuto rozhodnutiu bolo prípustné odvolanie, o ktorom patrilo rozhodnúť krajskému súdu.

Sťažovateľka odvolanie podala a krajský súd o ňom i rozhodol uznesením č. k.

-318 z 30. augusta 2018. Krajský súd bol teda orgánom, ktorý bol

oprávnený, ale aj povinný poskytnúť základným právam sťažovateľky ochranu v prípade

zistenia, že okresný súd do nich zasiahol svojím postupom alebo rozhodnutím. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľky musel odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

28. Ústavný súd sa ďalej zaoberal sťažnosťou sťažovateľky na porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -318 z 30. augusta 2018.

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť tým, že krajský súd svoje

rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a založil ho na ústavne nekonformnej aplikácii

ustanovení Exekučného poriadku, a zákona o rozhodcovskom

konaní.

29. Krajský súd uznesením č. k. -318 z 30. augusta 2018 potvrdil

odvolaním sťažovateľky napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne,

stotožnil sa s jeho odôvodnením a uviedol:

«V predmetnej veci ide o exekučné konanie, ku ktorému zásadne dochádza

na základe autoritatívneho a vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu (tzv.

exekučného titulu). Predmetom procesnej ochrany je v tomto konaní od súdu požadovaný

a súdom nariadený nútený výkon subjektívneho práva plynúceho z vykonateľného

rozhodnutia, t. j. práva už judikovaného. Vecou samou je tu nútené uskutočnenie výkonu

príslušného vykonateľného rozhodnutia. Titul, ako listina vydaná oprávneným organom

musí mat predpísanú formu a obsah, z ktorého plynie určitej osobe povinnosť niečo v určitej

dobe plniť. Teda každý titul musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej a súčasne

materiálnej povahy.

Materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, podľa

ktorého sa exekúcia vedie. Ide o to, aby práva, ale predovšetkým vynucované povinnosti,

boli vo vykonávanom exekučnom titule určené presným a nepochybným spôsobom. Táto

obsahová určitosť musí byť daná u každého exekučného titulu do tej miery, že z neho musí

byť zrejmé, čo má byť exekúciou vynútené. Nie je možné, aby až exekučný súd zisťoval, čo

má byť exekúciou vymáhané. To je vecou konania oprávneného orgánu (nie exekučného

súdu) v konaní podľa právneho predpisu upravujúceho typ konania, v ktorom bol exekučný

titul vydaný. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti musí teda každý titul obsahovať presnú

individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu

povinnosť na plnenie a ostatne presne stanovenú lehotu na plnenie. Práve tieto náležitosti

robia titul vykonateľným. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím

vykonateľným a nemôže byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak by bola exekúcia, ktorá tieto

požiadavky nespĺňa, napriek tomu nesprávne vedená, musí byť, v každom štádiu konania

i bez návrhu zastavená (§ 57 ods. 1 písm. a/ EP). Formálnu vykonateľnosť stanovuje

predpis upravujúci konanie, v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané.

Niet sporu, že v predmetnej veci ide o exekučný titul predpokladaný v § 41 ods. 2

písm. d/ EP, teda vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Keďže ide o rozhodcovský

rozsudok formálnu vykonateľnosť stanovuje zákon o rozhodcovskom konaní.

Keďže v predmetnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a v zásade

nemožno pripustiť, aby „cestou námietok proti exekúcii boli uplatňované také formálne

vady konania, z ktorého vzišiel právoplatný exekučný titul, ktoré vady môžu byť uplatňované

len opravným prostriedkom proti rozhodnutiu vo veci samej“ (R 48/1957), exekučný súd je

oprávnený a súčasne povinný skúmať (nie len pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie,

ale aj v jej priebehu, samozrejme v intenciách ustanovenia § 57 EP), či po formálnej

stránke (§ 4 ZoRK) rozhodnutie vydal príslušný rozhodcovský súd v rámci svojej

právomoci. To znamená, že rieši len formálnu existenciu niektorej z foriem rozhodcovskej

zmluvy medzi účastníkmi konania rovnako, ako je oprávnený posudzovať, či je formálne

vykonateľný (§ 42 ods. 2 EP / pozri Zborník NS ČSSR IV. strana 776/). Exekučné konanie

nie je prieskumnou inštitúciou základného konania, resp. náhrada jeho absencie

(posudzovaním toho, čo je predmetom žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. a/ až j/ ZoRK, by

exekučný súd prekročil rámec... úvah patriacich výlučne všeobecnému súdu riešiacemu

žalobu podľa § 40 ods. 1 ZoRK a v podstate by /neprípustne/ nahrádzal pozíciu tohto súdu);

ak je exekučný súd povolaný k posúdeniu, či vykonávané rozhodnutie je materiálne

vykonateľné, sleduje len vlastné hľadiská výkonu, teda tie, ktoré sa spájajú s jeho faktickou

vykonateľnosťou. Má teda oprávnenie zisťovať, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo

veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3) resp., či

rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd

alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Teda, či v prípade

rozhodcovského rozhodnutia nejde o paakt. Je nutné prisvedčiť odvolateľovi, že v

exekučnom konaní ďalší rozsah šetrenia dôvodov (predstavujúcich materiálnu stránku

titulu), exekučnému súdu nie sú zverené.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že oprávnený inicioval rozhodcovské konanie po tom,

ako bol na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, hoci na podanie

takéhoto návrhu nebol vecne legitimovaný, keďže podľa § 135a ods. 5 veta posledná

ObchZ, ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov

spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty. Teda vecná legitimácia podľa

hmotného predpisu svedčí výlučne správcovi majetkovej podstaty úpadcu.

Rozhodcovský súd vo veci tohto návrhu oprávneného konal a rozhodol v priebehu

plynúceho konkurzného konania na majetok spoločnosti , napriek tomu, že

táto kompetencia rozhodcovskému súdu nie je zverená, keďže v rozhodcovskom konaní

nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného

konania. V danom prípade sa o takýto spor jedná, keďže spor bol iniciovaný v priebehu

konkurzného konania.

Odvolací súd zdôrazňuje, že cieľom ani účelom súdneho prieskumu v exekučnom

konaní nie je poskytnúť dlžníkom neoprávnenú výhodu umožňujúcu im vyhnúť sa plneniu

ich povinností, ako sa nesprávne domnieva oprávnený, dôvodiac, že exekučný súd vydaním

napadnutého uznesenia povinným stranil a týchto neprimerane zvýhodnil. Cieľom súdneho

prieskumu je zistiť, či exekučný titul vydal na to oprávnený orgán, čo je ostatne predmetom

prieskumu i u iných aprobovaných titulov umožňujúcich viesť nútený výkon. Exekučný súd

je, ako holo uvedené, pri rešpektovaní osobitostí každej z prejednávaných exekučných vecí

(osobitosti kauzy), oprávnený a povinný, vždy dôsledne skúmať, či prípadný nesúlad

exekučného titulu so zákonom, resp. danosť právomoci rozhodcovského súdu

na prejednanie a rozhodnutie vo veci predstavuje takú kolíziu dvoch alebo viacerých

subjektívnych práv, že pokračovanie v exekúcii by viedlo k stavu mimo právo.

Keďže odvolacím napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie akceptuje požiadavku

zákona, odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov tohto rozhodnutia, čo do absencie

legitimácie rozhodcovského súdu a toto, ako vecne správne potvrdzuje.»

30. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

31. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

32. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

33. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

34. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

35. Podľa judikatúry ústavného súdu (, ) nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je súčasťou

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že

súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že

exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa

materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto

poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne

neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekuuje v mene súdnej moci

( ).

36. Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti

základného práva na súdnu ochranu (, ) vyplýva, že súdna exekúcia

vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi

spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v až .

37. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli nastolené

sťažovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu. Z citovaného odôvodnenia

uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením okresného súdu je zrejmé, že všeobecné

súdy dostatočne vysvetlili svoje závery, ktoré ich viedli k záveru o nevyhnutnosti exekúciu

zastaviť.

38. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie o tom, že krajský súd nebol

oprávnený zaoberať sa rozhodcovskou zmluvou a jej platnosťou a pokiaľ na vec aplikoval

, toto ustanovenie sa na ňu nevzťahovalo.

Sťažovateľka teda namieta arbitrárnosť a svojvôľu krajského súdu pri posudzovaní

existencie rozhodcovskej zmluvy, nesprávne vyhodnotený skutkový stav a nesprávne

právne posúdenie veci.

39. Ústavný súd pripomína, že prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom

civilného konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov

medzi účastníkmi. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie

konania (žalobou), a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná. Obdobne je to i v konaní

exekučnom. Opakom hľadania spravodlivosti býva prepiaty formalizmus, keď súd vyloží

a použije právne predpisy, avšak v rozpore s ich zmyslom a účelom.

40. Ústavný súd už vyslovil vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu

v nespotrebiteľskej veci, že je povinnosťou exekučného súdu ex offo skúmať a prihliadnuť

na zistenú nulitu aktu, ktorá je bez akýchkoľvek pochybností následkom vydania

rozhodnutia orgánom, ktorý nedisponuje právomocou na rozhodovanie veci a splnenie tejto

povinnosti exekučným súdom nemožno považovať za postup, ktorý je nad rámec jeho

právomoci (). Od tohto záveru sa ústavný súd nemá dôvod odchýliť ani

v tejto veci.

41. Obdobne – ako na to poukázal i okresný súd vo veci sťažovateľky – aj najvyšší

súd v uznesení sp. zn. z 13. októbra 2011 uverejnenom v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 s poradovým

číslom 46 zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Je to dôsledkom toho, že rozhodnutie, ktoré nie je exekučným

titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Tak, ako

najvyšší súd ďalej v tomto rozhodnutí uviedol, súdna prax je jednotná v názore, že už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul)

uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho

vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný

titul) vykonateľné po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho

konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí

rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv

a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

42. Okresný súd ani krajský súd pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy

(doložky) neposudzovali vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu a ich postup

nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Všeobecné súdy tak aj podľa názoru ústavného

súdu boli oprávnené skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul

z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

43. Vzhľadom na tento záver sa ústavný súd ďalej zaoberal dôvodmi, ktoré viedli

okresný súd a krajský súd ku konštatovaniu neexistencie, resp. neplatnosti rozhodcovskej

zmluvy tak, ako ich uviedol okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (už citované).

Tieto dôvody považuje ústavný súd za presvedčivé a vyčerpávajúce. Na tom nič nemôže

zmeniť ani argumentácia sťažovateľky o tom, že povinní nenapadli uznesenie

rozhodcovského súdu o vyslovení jeho právomoci. Tento názor sťažovateľky je potrebné

považovať za natoľko formalistický, že by poprel podstatu a zmysel založenia právomoci

rozhodcovského súdu rozhodcovskou zmluvou a z nepráva by urobil právo, čo považuje

ústavný súd za prístup, ktorý nekorešponduje povinnosti všeobecných súdov nachádzať

spravodlivé riešenie prejednávaných vecí.

44. Pre úplnosť považuje ústavný za potrebné dodať – vo vzťahu k argumentácii

krajského súdu poslednou vetou – i to, že toto

ustanovenie je ustanovením natoľko jasne formulovaným, že dôvody odmietnutia jeho

aplikácie (tak, ako ich uviedol rozhodcovský súd) s poukazom na výkladové princípy nie sú

namieste. Podľa „nároky spoločnosti na náhradu

škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti,

ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti... Ak je na majetok

spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči konateľom

správca konkurznej podstaty“. Zmyslom poslednej vety tohto ustanovenia je nielen

vyriešenie otázky aktívnej legitimácie pre uplatnenie nárokov veriteľov po vyhlásení

konkurzu, ale i to, aby sa takto prípadne získané plnenie stalo súčasťou konkurznej

podstaty. Neobstojí úvaha sťažovateľky, podľa ktorej toto ustanovenie nedopadá na prípady,

keď si iba jeden z veriteľov takto uplatňuje proti konateľom úpadcu nárok na náhradu

škody. Je tomu tak preto, že právo uplatniť si z titulu náhrady škody proti konateľom nároky

patrí jednak všetkým veriteľom a jednak i samostatne správcovi konkurznej podstaty,

pokiaľ po vyhlásení konkurzu zistí okolnosti odôvodňujúce takýto postup. Práve z tohto

dôvodu je potrebné uzavrieť, že všetko takto prípadne získané plnenie patrí do konkurznej

podstaty a nemôže patriť výlučne iba jednému z veriteľov, ktorý ma pohľadávku

proti úpadcovi. Je tomu tak s ohľadom na zmysel a účel konkurzného konania, rovnosť

postavenia veriteľov v ňom, ako aj s ohľadom na povinnosť konateľov vykonávať svoju

funkciu s odbornou starostlivosťou. Aj to je preto jedným z dôvodov, pre ktorý nemôže

patriť sťažovateľke po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka právo vymáhať si

v exekučnom konaní predmetnú pohľadávku ako oprávnenej iba pre uspokojenie vlastnej

pohľadávky. Je to ostatne aj dôsledok konštrukcie , ktorý

právo na náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti konateľov priznáva v prvom rade

spoločnosti, potom v tam stanovených prípadoch jej veriteľom a za splnenia podmienky

vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti už výlučne iba správcovi jej konkurznej

podstaty.

45. Ak sťažovateľka poukazovala na to, že v iných súvisiacich veciach rozhodol ten-

ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že, naopak, v tejto

veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať

rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou

odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (, ).

46. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na nález ústavného súdu č. k.

54 z 5. septembra 2018, v tejto veci ústavný súd sťažnosti vyhovel z dôvodu, že krajský súd

ako súd odvolací dostatočne neodôvodnil, resp. nevysvetlil, z akých dôvodov (skutkových

či právnych) sa ním prejednávaná vec odlišuje od veci rozhodovanej najvyšším súdom

pod sp. zn. (bod 25 odôvodnenia nálezu). Zároveň vo vzťahu k veci vedenej

pred ústavným súdom pod sp. zn. je potrebné uviesť, že v tejto veci boli

posudzované rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa síce rozhodovania

rozhodcovského súdu o žalobe smerujúcej proti konateľovi podľa § 135a ods. 5

, avšak v situácii, keď veriteľ mal svoju pohľadávku proti dlžníkovi

priznanú skorším rozhodcovským rozsudkom, no najmä z okolností tejto veci nevyplýva, že

by bolo rozhodcovské konanie vedené proti konateľovi dlžníka po vyhlásení konkurzu

na majetok dlžníka. Pre úplnosť je potrebné dodať i to, že samotné uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. júna 2013 bolo vydané v spotrebiteľskej veci a bolo ním

odmietnuté dovolanie oprávneného proti zastaveniu exekúcie.

47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

48. Pretože sťažnosť bola ústavným súdom odmietnutá ako celok, bolo už bez

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky vrátane jej návrhu na odklad

vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu.

49. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2019