Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 536 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (564)III. ÚS 125/2011
PDF · 272.81 KB
No categories available
III. ÚS 125/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. F. N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
5 CoE 152/2009 z 25. novembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 51/2010 z 28. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára
2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE 152/2009 z 25. novembra 2009 (ďalej
len „krajský súd“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 1 Cdo 51/2010 z 28. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«P. v likvidácii… (ďalej len „DZP“) vydala v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom
znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 720/2005 (ďalej len „Platobný výmer“),
ktorým uložila platiteľovi – P. V., n. (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok
z omeškania z dlžnej sumy poistného.
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor
pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobným výmerom
Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa.
Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie
proti Povinnému na základe exekučného titulu – Platobného výmeru, súdny exekútor
doručil Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „OS TN“) žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.
OS TN Uznesením sp. zn. 62Er/1559/2008-18 zo dňa 01. 07. 2009 (ďalej len
„Rozhodnutie OS TN“) vyhlásil vedenú exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V odôvodnení Rozhodnutia OS TN uviedol, že správca konkurznej podstaty úpadcu DZP
v priebehu konkurzného konania vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného
v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.
Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS TN Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred
KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. 5CoE/152/2009-61 zo dňa
25. 11. 2009 (ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS TN potvrdil. KS TN uviedol,
že exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne
vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto
KS TN ako odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným
aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu.
Následne Sťažovateľ podal voči Rozhodnutie KS TN dovolanie, ktoré však bolo
Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/51/2010 zo dňa 28. 10. 2010 (ďalej len
„Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté...
Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne
a prejav svojvôle... Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery,
avšak náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre
právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú
navyše nedostatočne odôvodnili.
Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré
Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, KS TN rozhodol na základe
skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…
Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 3215/1999-A
vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na
zriadenie zdravotnej poisťovne – DZP… Zrušením povolenia na zriadenie DZP vstúpila
DZP na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.
Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7K 70/01-30 zo dňa 20. 04. 2001,
konkurzný súd na návrh likvidátora DZP vyhlásil konkurz na majetok DZP. Vyhlásením
konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „ZoKV“).
Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa
19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho
prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre
rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na V. prechádzajú
záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z
omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa uvádza, že: ,,... prechodu práv a
záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení prechádzajú na všeobecnú poisťovňu
záväzky, ktoré nebolo možné v rámci likvidácie uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne…“
Správca konkurznej podstaty DZP (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok DZP
na zaplatenie dlžných poistných, prirážkach k poistnému, poplatkov z omeškania
a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka
vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu – DZP...
V rámci speňažovania konkurznej podstaty DZP boli predmetné pohľadávky DZP
postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa.
Postúpeniu pohľadávok DZP na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2005. sp. zn.: 7K 70/01 (právoplatné
a vykonateľné dňa 29. 06. 2005), ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj
pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).
Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01-
1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa
08. 08. 2007 ex offo vymazal DZP z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho
došlo k jej zániku...
Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním V., a. s... (ďalej len „V.“),
avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením sp. zn. 6 Obo 20/07 zo
dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení konkurzu potvrdil ako vecne správne, v
dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»
Sťažovateľka poukazujúc na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok
úpadcu – D.– uviedla, že „... bola teda pôvodná pohľadávka DZP vyplývajúca z Platobného
výmeru ako exekučného titulu postúpená na Sťažovateľa v súlade s platným právnym
poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť na V... samotným zrušením DZP ešte
nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a záväzkov na všeobecnú poisťovňu, resp.
na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov…
Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 29 Odo 394/2002 zo dňa 29. 07. 2004, ktorý vychádzal v predmetnej problematike
z identického znenia ZoKV, a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty
v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva
vlastníkom takéhoto majetku bez ohľadu na to, či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný
a následne i speňažený majetok (alebo jeho zodpovedajúca časť) v dobe speňaženia
vlastnícky prináležal osobám iným…
Podľa názoru súdu vysloveného v Rozhodnutí KS TN nemal však správca konkurznej
podstaty údajne právomoc vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako
individuálne správne akty. Existencia DZP po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii,
z čoho podľa názoru KS TN má údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca
konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom
konaní. O dôvodoch absencie takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych
súvislostiach… sa však Sťažovateľ z odôvodnenia Rozhodnutia KS TN nedozvedel...
Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné
podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty DZP (povinného
konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok,
a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr
jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom
DZP a jej správca konkurznej podstaty by boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne
zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie
dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné
a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda
podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu
ani DZP a ani správca konkurznej podstaty, pričom na V. toto oprávnenie preukázateľne
neprešlo. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení rozhodnutia nenašiel.
V súvislosti so zjavne „dodatočným“ zistením údajnej absencie oprávnenia DZP
vydať Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili
zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.
Samotný slovenský právny poriadok neobsahuje explicitnú legislatívnu definíciu
nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú
takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.
Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť
o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov.
Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí
ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.
K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené
chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať
reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe
súdov.
Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný
v súlade so zákonom. Sťažovateľ na základe identických platobných výmerov ako je
Platobný výmer (líšiacich sa osobou povinného a výškou záväzku) inicioval značné
množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné
platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci
podaných námietok, resp. iných podaní zaoberali. Je možné čiastočne akceptovať
skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp. obdobných) právnych veciach rôzne
právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou nemôže byť postihnutý inštitút nulity
aktu, keďže v takom prípade by jeho existencia nemala žiadne reálne opodstatnenie
a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym nástrojom na zvrátenie
akéhokoľvek právneho stavu v akomkoľvek štádiu, v dôsledku čoho by dochádzalo
k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je nepochybne
právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci samotného
exekučného konania, a to dokonca toho istého, ako je i v tomto prípade (in concreto
prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).
Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom
ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie
je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov… no na druhej strane je podľa
nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte
nulity aktu.
Napádanými rozhodnutiami podľa nášho názoru inter alia došlo k porušeniu
princípu právnej istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa, ako nadobúdateľa práv
vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho
štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i
dualita právneho stavu, keďže nadobudnutiu práv vyplývajúcich z Platobného výmeru
predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v
Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i
nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.
Súdy pri rozhodovaní v danej veci prehliadli existenciu základného práva
Sťažovateľa na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že
Rozhodnutím KS TN bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok tým
spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného
súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol
následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený...
Dovolíme si tiež upriamiť pozornosť na ústavnému súdu určite známy Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010,
ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 10/2009,
2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie
zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného
nálezu vyplýva, že v tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení
pohľadávok v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným konkurzným súdom
a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku
ktorému aj došlo uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Ústavný súd ďalej
skonštatoval, že v ďalšom konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby
najvyšší súd... vysvetlil aj vzťah medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá
konkurzným súdom udelením súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa
§ 66b č. 328/1991 Zb. a súdnou ochranou požadovanou v prítomnom spore.
Zároveň je potrebné podotknúť, že exekučný súd sa navyše vôbec nezaoberal
prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to
napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/51/2010 zo dňa 28. 10. 2010 ako
aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/152/2009-61 zo dňa 25. 11. 2009
došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1
Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého
dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu
práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1
Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ľudských právach.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/51/2010 zo dňa 28. 10. 2010 ako aj
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/152/2009-61 zo dňa 25. 11. 2009 sa
zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú
spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práv
vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť
uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoE 152/2009 z 25. novembra 2009 a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
1. Porušenie označených základných a iných práv vidí sťažovateľka v namietanej
nesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 62 Er 1559/2008 z 1. júla 2009 o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, a v jeho
nedostatočnom odôvodnení.
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza rozhodnutie ústavného súdu
vo veci sp. zn. I. ÚS 169/09, pričom odvolávajúc sa naň argumentuje, že vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu treba považovať lehotu na podanie sťažnosti za
zachovanú.
Sťažovateľka však opomína, že v uvedenom prípade išlo o situáciu, keď sťažovateľ
súbežne (a včas) napadol právoplatné druhostupňové rozhodnutie všeobecného súdu
dovolaním a sťažnosťou na ústavnom súde. Podstatou uvedeného rozhodnutia ústavného
súdu (a viacerých ďalších, napr. III. ÚS 57/2011) je, že sťažnosť bola podľa zásady rationae
temporis odmietnutá ako neprípustná pre jej predčasnosť (nevyčerpanie opravného
prostriedku) a iba v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je potom
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu. V danom prípade však
sťažovateľka podala sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského súdu až
po rozhodnutí o dovolaní, preto aplikácia uvedenej judikatúry ústavného súdu neprichádza
do úvahy.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty
odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje
(napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského
súdu nadobudlo právoplatnosť 7. januára 2010. Sťažovateľka svoju sťažnosť podala
na poštovú prepravu 14. februára 2011, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej
zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti. Predloženú sťažnosť v tejto časti tak
ústavný súd posúdil ako oneskorene podanú.
2. Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia označených práv aj vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako
procesne neprípustné podľa § 239 ods. 1 až 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ako aj podľa § 237 OSP.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručenú
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd „sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, ktoré
v dovolacom konaní predložila.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania
z hľadiska kritérií ustanovených v § 239 ods. 1 až 3 OSP. Následne sa zaoberal aj
skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,
vymenovaných v § 237 písm. a) až písm. g) OSP s dôrazom na existenciu vady podľa § 237
písm. f) OSP, ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jediná uplatnená.
Najvyšší súd v danej veci považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým
bol v tomto prípade platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu
(pôvodného oprávneného – P.), je exekučným titulom v zmysle § 41 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a k uvedenému zaujal toto stanovisko:
„Predpokladom vykonania exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia
vykonáva na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať
podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným
titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods.2 Exekučného
poriadku taxatívne vymenúva na podklade akých rozhodnutí je možné exekúciu vykonať.
Okrem iných exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov
verejnej správ a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41
ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku. Pôsobnosť orgánu verejnej moci v čase účinnosti
zákona č. 273/1994 Z. z. na základe ktorého bol platobný výmer vydaný pôsobnosť orgánu
verejnej správy vykonávali zdravotné poisťovne. Oprávnenie vydávať rozhodnutia (platobné
výmery) o predpise poistného vyplývalo z ust. § 19 ods. 2 a 3 vyššie citovaného zákona.
Na konanie vzťahovali sa predpisy o správnom konaní a právoplatné rozhodnutie bolo
preskúmateľné súdom (§ 58).
Platobný výmer bol vydaný správcom konkurznej podstaty nie zdravotnou
poisťovňou. Otázku či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným
titul treba posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty a rovnako
od toho, či oprávnenie predpisovať poistné vyhlásením konkurzu trvá (resp. nezaniklo). Pod
majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali
v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca konkurznej podstaty
má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty a prechádza
na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14
ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Z ustanovení uvedeného
zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva - individuálne akty orgánu
verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle preto
nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovne)
vrátane schopnosti vydávať individuálne akty aplikácie práva. Správca konkurznej podstaty
bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou právomocou
(s právomocou vydávať akty aplikácie práva), má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky
nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu, opravné prostriedky a iné)
v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť
správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takúto
právomoc (oprávnenie) správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu
úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený
vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ust. § 41
Exekučného poriadku (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 20/2008).
Treba tiež zdôrazniť, že predmetné pohľadávky (na nezaplatenom poistnom) zrušenej
poisťovne nepatrili do konkurznej podstaty, nakoľko v zmysle ustanovenia § 34 ods. 3
zákona č. 273/1994 Z. z. prešli na V., prípadne na inú zdravotnú poisťovňu. Správca ani
úpadca preto nemal vecný dôvod tieto pohľadávky (patriace inému subjektu ako úpadcovi)
vymáhať a predpisovať. Právo predpísať poistné zo zrušenej poisťovne na správcu
konkurznej podstaty by tak musel pripustiť zákon, t. j. vymáhať dlžné poistné v postavení
orgánu verejnej moci uskutočňujúceho výkon rozhodnutia voči tretím osobám; to ale z
právnej úpravy nevyplýva. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom
sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za
následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci
(aktom aplikácie práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby
neexistoval. Obdobne judikoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 5 Cdo
109/2010 z 1. 9. 2010.
Vo väzbe na zásadnú námietku dovolateľa, že oprávnenie správcu konkurznej
podstaty na vydanie platobných výmerov je možné skúmať jedine na základe opravného
prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím súdom, a nie
okresnému súdu v exekučnom konaní, dovolací súd poznamenáva, že súdna prax ako dôvod
neprípustnosti exekúcie okrem iných dôvodov akceptuje stav, ak ma byť exekučným titulom
nulitný akt tzv. paakt. Neexistoval žiadny dôvod na odchýlenia sa od judikovanej praxe
najvyššieho súdu (R 56/1995, R 70/1998, R 58/1997). Dovolací sú má za to, že na správcu
konkurznej podstaty nemohlo prejsť právo výkonu verejnej moci a teda ani právo na
vydávanie platobných výmerov. V konečnom dôsledku to znamená, že platobný výmer
vydaný správcom konkurznej podstaty je nulitným právnym aktom a preto nemôže byť
exekučným titulom, aj keď vo všeobecnosti platí záver, že správnosť záverov platobného
výmeru je možné preskúmavať len na základe opravného prostriedku smerujúceho voči
tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom
exekučnom konaní. To však neplatí, ak rozhodnutie bolo vydané subjektom na to zo zákona
neoprávneným. Záver rozhodnutí na ktoré poukazoval dovolateľ vo svojom dovolaní je
preto neprijateľný.“
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom
argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(napr. I. ÚS 4/2011).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacieho konania.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo
potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie je
možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Na tomto mieste ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko aj k tej časti
argumentácie sťažovateľky, v ktorej poukazuje na nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 182/2010 z 20. októbra 2010 (ďalej len „súvisiace rozhodnutie“) vo veci inej
jej sťažnosti a z ktorého sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v tejto sťažnosti odvodila
záver, že súhlas konkurzného súdu s uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky je právne
významnou skutočnosťou aj pre posúdenie otázok nastolených touto sťažnosťou. Ústavný
súd poukazuje na to, že súvisiace rozhodnutie sa týkalo diametrálne odlišného predmetu
konania pred všeobecnými súdmi (platnosť postúpenia pohľadávky), ale najmä na to, že
rozhodujúcim a v podstate jeho jediným dôvodom bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu. Súvisiace rozhodnutie ústavného súdu teda nijako nemôže ovplyvniť
rozhodovanie ústavného súdu v tejto veci.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva
zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na pokojné užívanie svojho
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy (ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení označeného
základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1
listiny, čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo
strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu, ako
aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by
svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. marca 2011