Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 125/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného

podľa a , podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 25. novembra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 25. novembra 2009 (ďalej

len „krajský súd“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 28. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«P. v likvidácii… (ďalej len „DZP“) vydala v zmysle ustanovení

Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom

znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 720/2005 (ďalej len „Platobný výmer“),

ktorým uložila platiteľovi – P. V., n. (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok

z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor

pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka predpísaná Platobným výmerom

Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa.

Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie

proti Povinnému na základe exekučného titulu – Platobného výmeru, súdny exekútor

doručil Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „OS TN“) žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie.

OS TN Uznesením sp. zn. -18 zo dňa 01. 07. 2009 (ďalej len

„Rozhodnutie OS TN“) vyhlásil vedenú exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

V odôvodnení Rozhodnutia OS TN uviedol, že správca konkurznej podstaty úpadcu DZP

v priebehu konkurzného konania vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného

v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS TN Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred

KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. -61 zo dňa

25. 11. 2009 (ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS TN potvrdil. KS TN uviedol,

že exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne

vydaný v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na takéto konanie nebola oprávnená. Preto

KS TN ako odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným

aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu.

Následne Sťažovateľ podal voči Rozhodnutie KS TN dovolanie, ktoré však bolo

Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 10. 2010 (ďalej len

„Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté...

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne

a prejav svojvôle... Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery,

avšak náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre

právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú

navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré

Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, ale práve naopak, KS TN rozhodol na základe

skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky číslo 3215/1999-A

vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na

zriadenie zdravotnej poisťovne – DZP… Zrušením povolenia na zriadenie DZP vstúpila

DZP na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -30 zo dňa 20. 04. 2001,

konkurzný súd na návrh likvidátora DZP vyhlásil konkurz na majetok DZP. Vyhlásením

konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „“).

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa

19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho

prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre

rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na V. prechádzajú

záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z

omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa uvádza, že: ,,... prechodu práv a

záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení prechádzajú na všeobecnú poisťovňu

záväzky, ktoré nebolo možné v rámci likvidácie uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne…“

Správca konkurznej podstaty DZP (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok DZP

na zaplatenie dlžných poistných, prirážkach k poistnému, poplatkov z omeškania

a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka

vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu – DZP...

V rámci speňažovania konkurznej podstaty DZP boli predmetné pohľadávky DZP

postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa.

Postúpeniu pohľadávok DZP na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 06. 2005. sp. zn.: (právoplatné

a vykonateľné dňa 29. 06. 2005), ktorým konkurzný súd odsúhlasil uvedený odpredaj

pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).

Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01-

1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa

08. 08. 2007 ex offo vymazal DZP z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho

došlo k jej zániku...

Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním V., a. s... (ďalej len „V.“),

avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením sp. zn. zo

dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení konkurzu potvrdil ako vecne správne, v

dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»

Sťažovateľka poukazujúc na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu

v Bratislave č. k. -1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok

úpadcu – D.– uviedla, že „... bola teda pôvodná pohľadávka DZP vyplývajúca z Platobného

výmeru ako exekučného titulu postúpená na Sťažovateľa v súlade s platným právnym

poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť na V... samotným zrušením DZP ešte

nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a záväzkov na všeobecnú poisťovňu, resp.

na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov…

Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. zo dňa 29. 07. 2004, ktorý vychádzal v predmetnej problematike

z identického znenia , a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty

v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva

vlastníkom takéhoto majetku bez ohľadu na to, či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný

a následne i speňažený majetok (alebo jeho zodpovedajúca časť) v dobe speňaženia

vlastnícky prináležal osobám iným…

Podľa názoru súdu vysloveného v Rozhodnutí KS TN nemal však správca konkurznej

podstaty údajne právomoc vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako

individuálne správne akty. Existencia DZP po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii,

z čoho podľa názoru KS TN má údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca

konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom

konaní. O dôvodoch absencie takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych

súvislostiach… sa však Sťažovateľ z odôvodnenia Rozhodnutia KS TN nedozvedel...

Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné

podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty DZP (povinného

konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok,

a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr

jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom

DZP a jej správca konkurznej podstaty by boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne

zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie

dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné

a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda

podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu

ani DZP a ani správca konkurznej podstaty, pričom na V. toto oprávnenie preukázateľne

neprešlo. Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení rozhodnutia nenašiel.

V súvislosti so zjavne „dodatočným“ zistením údajnej absencie oprávnenia DZP

vydať Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili

zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.

Samotný slovenský právny poriadok neobsahuje explicitnú legislatívnu definíciu

nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú

takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť

o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov.

Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí

ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené

chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať

reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe

súdov.

Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný

v súlade so zákonom. Sťažovateľ na základe identických platobných výmerov ako je

Platobný výmer (líšiacich sa osobou povinného a výškou záväzku) inicioval značné

množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné

platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci

podaných námietok, resp. iných podaní zaoberali. Je možné čiastočne akceptovať

skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp. obdobných) právnych veciach rôzne

právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou nemôže byť postihnutý inštitút nulity

aktu, keďže v takom prípade by jeho existencia nemala žiadne reálne opodstatnenie

a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym nástrojom na zvrátenie

akéhokoľvek právneho stavu v akomkoľvek štádiu, v dôsledku čoho by dochádzalo

k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je nepochybne

právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci samotného

exekučného konania, a to dokonca toho istého, ako je i v tomto prípade (in concreto

prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).

Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom

ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie

je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov… no na druhej strane je podľa

nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte

nulity aktu.

Napádanými rozhodnutiami podľa nášho názoru inter alia došlo k porušeniu

princípu právnej istoty a ochrany dôvery Sťažovateľa, ako nadobúdateľa práv

vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho

štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i

dualita právneho stavu, keďže nadobudnutiu práv vyplývajúcich z Platobného výmeru

predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v

Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i

nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.

Súdy pri rozhodovaní v danej veci prehliadli existenciu základného práva

Sťažovateľa na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku. Sťažovateľ má za to, že

Rozhodnutím KS TN bolo zasiahnuté aj do práva Sťažovateľa vlastniť majetok tým

spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného

súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol

následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený...

Dovolíme si tiež upriamiť pozornosť na ústavnému súdu určite známy Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -44 zo dňa 20. 10. 2010,

ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom

Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie

zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného

nálezu vyplýva, že v tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení

pohľadávok v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným konkurzným súdom

a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku

ktorému aj došlo uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Ústavný súd ďalej

skonštatoval, že v ďalšom konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby

najvyšší súd... vysvetlil aj vzťah medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá

konkurzným súdom udelením súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa

č. a súdnou ochranou požadovanou v prítomnom spore.

Zároveň je potrebné podotknúť, že exekučný súd sa navyše vôbec nezaoberal

prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to

napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 10. 2010 ako

aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -61 zo dňa 25. 11. 2009

došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1

SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého

dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu

práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1

SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 10. 2010 ako aj

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -61 zo dňa 25. 11. 2009 sa

zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú

spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa a listiny, ako aj jej práv

vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť

uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2009 a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

1. Porušenie označených základných a iných práv vidí sťažovateľka v namietanej

nesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 1. júla 2009 o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, a v jeho

nedostatočnom odôvodnení.

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza rozhodnutie ústavného súdu

vo veci sp. zn. , pričom odvolávajúc sa naň argumentuje, že vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu treba považovať lehotu na podanie sťažnosti za

zachovanú.

Sťažovateľka však opomína, že v uvedenom prípade išlo o situáciu, keď sťažovateľ

súbežne (a včas) napadol právoplatné druhostupňové rozhodnutie všeobecného súdu

dovolaním a sťažnosťou na ústavnom súde. Podstatou uvedeného rozhodnutia ústavného

súdu (a viacerých ďalších, napr. ) je, že sťažnosť bola podľa zásady rationae

temporis odmietnutá ako neprípustná pre jej predčasnosť (nevyčerpanie opravného

prostriedku) a iba v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní je potom

lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu. V danom prípade však

sťažovateľka podala sťažnosť proti napadnutému uzneseniu krajského súdu až

po rozhodnutí o dovolaní, preto aplikácia uvedenej judikatúry ústavného súdu neprichádza

do úvahy.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

podľa . V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie neumožňuje

(napr. m. m. , , ).

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že napadnuté uznesenie krajského

súdu nadobudlo právoplatnosť 7. januára 2010. Sťažovateľka svoju sťažnosť podala

na poštovú prepravu 14. februára 2011, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej

na podanie sťažnosti. Predloženú sťažnosť v tejto časti tak

ústavný súd posúdil ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia označených práv aj vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako

procesne neprípustné podľa až 3 Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ako aj podľa .

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručenú

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd „sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, ktoré

v dovolacom konaní predložila.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania

z hľadiska kritérií ustanovených v až 3 . Následne sa zaoberal aj

skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,

vymenovaných v až písm. g) s dôrazom na existenciu vady podľa

písm. f) , ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jediná uplatnená.

Najvyšší súd v danej veci považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým

bol v tomto prípade platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu

(pôvodného oprávneného – P.), je exekučným titulom v zmysle Z.

z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a k uvedenému zaujal toto stanovisko:

„Predpokladom vykonania exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia

vykonáva na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať

podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným

titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods.2 Exekučného

poriadku taxatívne vymenúva na podklade akých rozhodnutí je možné exekúciu vykonať.

Okrem iných exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov

verejnej správ a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41

ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku. Pôsobnosť orgánu verejnej moci v čase účinnosti

na základe ktorého bol platobný výmer vydaný pôsobnosť orgánu

verejnej správy vykonávali zdravotné poisťovne. Oprávnenie vydávať rozhodnutia (platobné

výmery) o predpise poistného vyplývalo z ust. § 19 ods. 2 a 3 vyššie citovaného zákona.

Na konanie vzťahovali sa predpisy o správnom konaní a právoplatné rozhodnutie bolo

preskúmateľné súdom (§ 58).

Platobný výmer bol vydaný správcom konkurznej podstaty nie zdravotnou

poisťovňou. Otázku či platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty je exekučným

titul treba posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty a rovnako

od toho, či oprávnenie predpisovať poistné vyhlásením konkurzu trvá (resp. nezaniklo). Pod

majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali

v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca konkurznej podstaty

má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty a prechádza

na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14

ods. 1 písm. a/ o konkurze a vyrovnaní). Z ustanovení uvedeného

zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva - individuálne akty orgánu

verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle preto

nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovne)

vrátane schopnosti vydávať individuálne akty aplikácie práva. Správca konkurznej podstaty

bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou právomocou

(s právomocou vydávať akty aplikácie práva), má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky

nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu, opravné prostriedky a iné)

v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť

správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takúto

právomoc (oprávnenie) správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu

úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený

vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ust. § 41

Exekučného poriadku (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. ).

Treba tiež zdôrazniť, že predmetné pohľadávky (na nezaplatenom poistnom) zrušenej

poisťovne nepatrili do konkurznej podstaty, nakoľko v zmysle ustanovenia § 34 ods. 3

prešli na V., prípadne na inú zdravotnú poisťovňu. Správca ani

úpadca preto nemal vecný dôvod tieto pohľadávky (patriace inému subjektu ako úpadcovi)

vymáhať a predpisovať. Právo predpísať poistné zo zrušenej poisťovne na správcu

konkurznej podstaty by tak musel pripustiť zákon, t. j. vymáhať dlžné poistné v postavení

orgánu verejnej moci uskutočňujúceho výkon rozhodnutia voči tretím osobám; to ale z

právnej úpravy nevyplýva. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom

sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za

následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci

(aktom aplikácie práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby

neexistoval. Obdobne judikoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 5 Cdo

109/2010 z 1. 9. 2010.

Vo väzbe na zásadnú námietku dovolateľa, že oprávnenie správcu konkurznej

podstaty na vydanie platobných výmerov je možné skúmať jedine na základe opravného

prostriedku smerujúceho voči tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím súdom, a nie

okresnému súdu v exekučnom konaní, dovolací súd poznamenáva, že súdna prax ako dôvod

neprípustnosti exekúcie okrem iných dôvodov akceptuje stav, ak ma byť exekučným titulom

nulitný akt tzv. paakt. Neexistoval žiadny dôvod na odchýlenia sa od judikovanej praxe

najvyššieho súdu (R 56/1995, R 70/1998, R 58/1997). Dovolací sú má za to, že na správcu

konkurznej podstaty nemohlo prejsť právo výkonu verejnej moci a teda ani právo na

vydávanie platobných výmerov. V konečnom dôsledku to znamená, že platobný výmer

vydaný správcom konkurznej podstaty je nulitným právnym aktom a preto nemôže byť

exekučným titulom, aj keď vo všeobecnosti platí záver, že správnosť záverov platobného

výmeru je možné preskúmavať len na základe opravného prostriedku smerujúceho voči

tomuto rozhodnutiu príslušným odvolacím orgánom, a nie okresnému súdu v posudzovanom

exekučnom konaní. To však neplatí, ak rozhodnutie bolo vydané subjektom na to zo zákona

neoprávneným. Záver rozhodnutí na ktoré poukazoval dovolateľ vo svojom dovolaní je

preto neprijateľný.“

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom

argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(napr. ).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacieho konania.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo

potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie je

možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Na tomto mieste ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko aj k tej časti

argumentácie sťažovateľky, v ktorej poukazuje na nález ústavného súdu

sp. zn. z 20. októbra 2010 (ďalej len „súvisiace rozhodnutie“) vo veci inej

jej sťažnosti a z ktorého sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v tejto sťažnosti odvodila

záver, že súhlas konkurzného súdu s uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky je právne

významnou skutočnosťou aj pre posúdenie otázok nastolených touto sťažnosťou. Ústavný

súd poukazuje na to, že súvisiace rozhodnutie sa týkalo diametrálne odlišného predmetu

konania pred všeobecnými súdmi (platnosť postúpenia pohľadávky), ale najmä na to, že

rozhodujúcim a v podstate jeho jediným dôvodom bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu. Súvisiace rozhodnutie ústavného súdu teda nijako nemôže ovplyvniť

rozhodovanie ústavného súdu v tejto veci.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva

zaručené a listiny a práva na pokojné užívanie svojho

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

(ako aj listiny a právo podľa dodatkového protokolu), ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom porušení označeného

základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru ( ,

listiny, čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo

strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu, ako

aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by

svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti

namietajúcej porušenie jej základného práva podľa a listiny

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011