Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 378/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom ,

, pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 13. apríla 2018

a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 27. júna 2018

a takto

rozhodol:

Sťažnosť

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna

2018 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. apríla 2018 (ďalej aj

„prvé napadnuté uznesenie“) a uznesením okresného súdu sp. zn. z 27. júna

2018 (ďalej aj „druhé napadnuté uznesenie“), ktoré sťažovateľka navrhuje zrušiť a vec

vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde je pod sp. zn.

vedené exekučné konanie, v ktorom sťažovateľka vystupuje v postavení

povinnej. V označenom exekučnom konaní sa oprávnená

, Spojené kráľovstvo

Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „oprávnená“), domáha na sťažovateľke

vymoženia sumy vo výške 318 066,47 € s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým je

rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 23. januára 2015 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 22. augusta 2017 (ďalej

len „exekučný titul“). Oprávnená zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou

12. septembra 2017 medzi ,

(ďalej len „ “) ako postupcom a oprávnenou ako postupníkom preukázala,

že na ňu prešlo právo vyplývajúce z exekučného titulu a je osobou oprávnenou na podanie

návrhu na vykonanie exekúcie.

3. zanikla zlúčením k 27. októbru 2017 a jej právnym

nástupcom ,

(ďalej len „ “).

4. Dňa 4. januára 2017 bol okresnému súdu prostredníctvom súdneho exekútora

povereného vykonaním exekúcie doručený návrh sťažovateľky

na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnila niekoľkými dôvodmi. Ako prvý dôvod uviedla,

že postúpenie pohľadávky na oprávnenú je absolútne neplatné, pretože oprávnená bola ako

právnická osoba registrovaná 26. apríla 2017 a zmluva o postúpení pohľadávky bola

podpísaná 12. septembra 2017, teda v čase keď nevlastnila

dostatočný majetok na uspokojenie svojich veriteľov. Dôvodom neplatnosti zmluvy

o postúpení pohľadávky je podľa názoru sťažovateľky i to, že v mene oprávnenej podpísal

túto zmluvu , ktorého splnomocnila

ako riadiaci partner, v zastúpení , avšak toto splnomocnenie

svojou všeobecnosťou považuje za absolútne neplatné. Sťažovateľka ďalej poukázala na to,

že v čase postúpenia pohľadávky bolo na vyhlásených

27 exekúcií, v ktorých jej exekútori poverení vykonaním jednotlivých zakázali nakladať

so svojím majetkom, a preto bolo postúpenie pohľadávky na oprávnenú zjavne v rozpore

s týmto zákazom.

5. Okresný súd prvým napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na zastavenie

exekúcie zamietol. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia sa, citujúc relevantnú právnu

úpravu, zaoberal námietkami, ktoré vo svojom návrhu nastolila sťažovateľka, keď uviedol,

že „Právomoc konať v mene vyplýva zo zápisnice z

prvého zhromaždenia spoločníkov, v ktorej je deklarované, že

a je

vymenovaná za riadiaceho spoločníka komanditnej spoločnosti ako komplementár,

zastúpená . Predmetnú zápisnicu predložil oprávnený s úradným

prekladom. Uvedenou zápisnicou mal súd preukázanú skutočnosť že

zastúpená bola oprávnená na udelenie

splnomocnenia pre v mene Následne

splnomocil advokáta na právne zastupovanie v

splnomocnení vymedzených veciach dňa 26. 09. 2017.

... Čo sa týka povinným napádanej všeobecnej plnej moci, ktorou oprávnený

splnomocnil aby konal ako skutočný a faktický zákonný zástupca oprávneného,

súd uvádza že ustanovuje že v plnej moci musí byť vymedzený jej

rozsah, avšak nedefinuje hranicu tohto rozsahu ani spôsob ako má byť rozsah vymedzený,

predovšetkým však rozsah plnej moci nijakým spôsobom nelimituje. Rovnako aj § 13 ods. I

predpokladá samotné konanie štatutárnym orgánom alebo konanie

prostredníctvom zástupcu, pričom nerozlišuje rozsah udeleného plnomocenstva. Ak by bolo

úmyslom zákonodarcu vylúčiť všeobecnú plnú moc pri právnických osobách, tak by túto

limitáciu jednoznačným spôsobom vyjadril v texte zákona. V každom prípade je nutné aby

bol z plnej moci zrejmý rozsah oprávnenia splnomocnenca, rozhodujúci je preto obsah plnej

moci (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. )... Súd má za to, že v

splnomocnení, ktoré udelil oprávnený je v texte splnomocnenia vymedzený

rozsah splnomocnencových oprávnení v súlade s ustanoveniami Občianskeho a

. Čo sa týka samotnej Zmluvy o postúpení pohľadávky, súd má za to

že bola uzatvorená v zmysle a oprávnený v konaní

prostredníctvom listinných dôkazov preukázal splnenie povinnosti stanovenej v § 526 ods. I

tým že riadne oznámil postúpenie pohľadávky povinnému, čím boli naplnené všetky zákonné

predpoklady na platné postúpenie pohľadávky v zmysle .

... Súd sa ďalej zaoberal argumentom povinného, že v čase postúpenia pohľadávky

na oprávneného bolo na vyhlásených 27 exekúcií, v ktorých

poverení exekútori zakázali povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie nakladal so svojim majetkom. Súd uvádza, že povinný nepredložil na podporu

svojich tvrdení relevantný doklad (doručené Upovedomenie o začatí exekúcie) ani v jednej z

27 uvedených exekúcií. Odhliadnuc od tejto skutočnosti súd uvádza, že zmyslom

upovedomenia o začatí exekúcie podľa § 61c a 61d Exekučného poriadku je upozorniť

povinného aby neuskutočňoval úkony, ktoré by viedli k zmenšeniu alebo zbaveniu sa jeho

majetku, a tým k sťaženiu alebo k znemožneniu uspokojenia oprávneného. Už zo znenia § 61

d ods. 2 jasne vyplýva, že sankciou za nakladanie s majetkom v rozpore s upovedomením o

začatí exekúcie nespôsobuje neplatnosť takéhoto úkonu, ale jeho odporovateľnosť. Ak by

totiž s porušením všeobecného zákazu nakladať s majetkom mali byť spájané následky

absolútnej neplatnosti právnych úkonov, potom by povinný nemohol robiť ani také úkony,

ktoré by smerovali k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, čo by odporovalo samotnému

zmyslu exekučného konania. Naopak výklad spájajúci s porušením uvedeného zákazu

následky odporovateľnosti právnych úkonov umožňuje povinnému, bez rizika takéhoto

následku, robiť právne úkony nakladania s majetkom smerujúce k uspokojeniu oprávneného

(viď. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ).“.

6. Ako ďalej vyplynulo z obsahu odôvodnenia prvého napadnutého uznesenia,

v priebehu posudzovania návrhu na zastavenie exekúcie doručila sťažovateľka súdu

dokument s názvom „Oznámenie o zániku časti vymáhanej pohľadávky oprávneného voči

povinnému jej splnením“, ktorým súdu oznámila, že došlo k zániku pohľadávky vo výške

400 000 € jednostranným započítaním judikovaných pohľadávok sťažovateľky voči

oprávnenej na základe rozhodcovského rozsudku sp. zn. zo 6. februára 2018

právoplatného a vykonateľného 20. februára 2018, vydaného ad hoc rozhodcom

. Keďže okresný súd nemal dostatočne preukázanú právomoc

rozhodcovského súdu, vyzval rozhodcu na zapožičanie označeného originálu spisu,

z ktorého zistil, že sťažovateľka ako žalobkyňa žalovala

o zaplatenie sumy vo výške 400 000 € s prísl. Na základe všetkých zistených skutočností

(s. 12 a 13 prvého napadnutého uznesenia) okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská

doložka nebola platne dojednaná (oprávnená a sťažovateľka do začatia rozhodcovského

konania, ale ani po jeho začatí neuzatvorili rozhodcovskú zmluvu, ani rozhodcovskú

doložku tak, ako to ustanovuje o rozhodcovskom konaní a o zmene

a doplnení ďalších zákonom v znení neskorších predpisov), rozhodcovský súd nemal

právomoc konať a rozhodovať v danej veci a sťažovateľka si nemala uplatňovať svoje právo

prostredníctvom rozhodcovského súdu. Sťažovateľka si tak uplatnila voči oprávnenej

jednostranné započítanie pohľadávky na základe nespôsobilého exekučného titulu

a exekučný súd nemohol akceptovať rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola

daná právomoc rozhodcovského súdu.

7. Proti prvému napadnutému uzneseniu vydanému vyššou súdnou úradníčkou

sťažovateľka podala sťažnosť. Sudca okresného súdu sťažnosť druhým napadnutým

uznesením ako nedôvodnú zamietol stotožniac sa s odôvodnením napadnutého uznesenia

vyššej súdnej úradníčky.

8. Proti obom uzneseniam okresného súdu nasmerovala sťažovateľka svoju ústavnú

sťažnosť, ktorej obsah rozdelila do dvoch častí. Prvá časť jej sťažnosti je venovaná zneniu

o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom

od 1. apríla 2017, ktorý je podľa jej názoru v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2,

a 2 . Dôvodí, že je porušením , ak prvostupňový súd vydáva

konečné súdne rozhodnutia, proti ktorým už neexistuje možnosť podať odvolanie na

druhostupňovom súde alebo dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“).

9. Druhá časť jej sťažnosti sa týka označenej exekučnej veci, v ktorej je účastníčkou

na strane povinnej. Podľa jej názoru okresný súd nezákonne, nesprávne, právne

nepreskúmateľne a s použitím neplatných právnych noriem a prejudiciálnych rozhodnutí

zamietol jej návrh na zastavenie exekúcie, ako aj návrh na uplatnenie započítania

pohľadávky voči exekvovanej pohľadávke. Pred ústavným súdom opätovne predostiera

námietky týkajúce sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a na to nadväzujúcej

aktívnej legitimácie oprávnenej na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Ďalej namieta,

že exekučný súd pochybil, keď odmietol zápočet jej pohľadávky voči exekvovanej

pohľadávke. O tomto zápočte nemal exekučný súd vôbec rozhodovať, ale mal podanie

súdneho exekútora odmietnuť s tým, že o vzájomnom zápočte pohľadávok podľa § 61e

Exekučného poriadku sa už nerozhoduje, ale na tento zápočet sa iba prihliadne

pri konečnom rozvrhu exekúcie. Ani súdny exekútor a ani exekučný súd tak podľa názoru

sťažovateľky nemali právo odmietnuť vzájomný zápočet pohľadávky sťažovateľky, a už

vôbec nie «... z dôvodu bližšie nedefinovaného zmeškania lehoty „bez zbytočného odkladu“.

Táto hypotéza exekučného súdu je vymyslená. Sťažovateľ – povinný svoju pohľadávku

prvýkrát uplatnil dňa 13.03.2015 v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde

v Trenčíne, čo je potvrdené v Uznesení Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

917 z 31.07.2017... Právo sťažovateľa uplatňovať si stále ten istý zápočet - námietku proti

pohľadávke oprávneného mu zostali zachované aj po postúpení pohľadávky na

Tu vôbec nebolo dôležité nejaké osobitné oznámenie

, nakoľko túto skutočnosť sťažovateľ oznámil v rámci súdneho

konania so resp. Univerzálny splnomocnenec

o tejto skutočnosti vedel a taktiež advokát oprávneného .

K tomu, aby sťažovateľ mohol započítať svoju pohľadávku voči exekvovanej

pohľadávke, musel nadobudnúť exekučný titul. Po nadobudnutí exekučného titulu svojej

pohľadávky, t. j. Rozhodcovského rozsudku z 06.02.2018 formálne opätovne

túto pohľadávku započítal s exekvovanou pohľadávkou. Nejednalo sa o prvé započítanie,

ako to označil exekučný súd, ale o opakovaný právny úkon z dôvodu splnenia § 61e

Exekučného poriadku. Exekučný súd úmyselne túto skutočnosť ignoroval.».

10. Okrem toho sťažovateľka poukázala na to, že exekučný súd nemal právo

posudzovať predložený exekučný titul, ktorým sťažovateľka započítavala vzájomnú

pohľadávku voči oprávnenej, tobôž ak išlo o nespotrebiteľský rozhodcovský rozsudok.

V tomto smere uvádza, že ide o „absurdné ignorovanie a ods.

2 písm. d) Exekučného poriadku. Táto pohľadávka sťažovateľa nebola predmetom

exekučného konania a exekučný súd si svojvoľne prisvojil nezákonné právo sa k nej

vyjadrovať a preskúmavať, čo je zásadné porušenie § 200 Exekučného poriadku v

nadväznosti na . Týmto nezákonným konaním exekučný Okresný súd Banská

Bystrica v konaní pod sp. zn. spôsobil sťažovateľovi vznik priamej škody v

sume 400 000,- EUR s príslušenstvom. Exekučný súd nezákonným odmietnutím vzájomného

zápočtu pohľadávky umožnil schránkovej škótskej spoločnosti (nelegitímnemu

oprávnenému) doslovne okradnúť sťažovateľa o uvedenú sumu.“.

11. V závere sťažnosti sťažovateľka rekapituluje, že s ohľadom na všetky ňou

uvádzané argumenty existovali v jej veci dôvody na to, aby exekučný súd zastavil exekúciu

a túto vyhlásil za neprípustnú. Od ústavného súdu taktiež žiada, aby jej priznal primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 428 517,14 €, pretože jej bolo znemožnené efektívne

uplatňovať v exekučnom konaní svoju judikovanú pohľadávku na zápočet voči pohľadávke

oprávnenej. Zároveň je sťažovateľka toho názoru, že v jej prípade je potrebné odložiť

vykonateľnosť druhého napadnutého uznesenia, v opačnom prípade jej hrozia v budúcnosti

neodstrániteľné následky spočívajúce v tom, že sa nebude môcť domôcť svojho nároku,

pretože oprávnená je nekontaktná schránková spoločnosť so sídlom v Škótsku, ktorá nemá

v Slovenskej republike žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. Okrem toho, neskoršie

i keď pozitívne rozhodnutie okresného súdu, resp. ústavného súdu by neznamenalo istotu

uspokojenia z majetku oprávnenej, v čom vidí možnosť vzniku nenapraviteľných následkov.

12. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v

Slovenskej republiky postupom a Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 13.04.2018 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v

Slovenskej republiky postupom a Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 27.06.2018 porušené bolo.

3. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 13.04.2018 a

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 27.04.2018 sa zrušuje

a vec sa Okresnému súdu Banská Bystrica vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 428 517,14 EUR,

ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný sťažovateľovi... vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažovateľovi... sa priznávajú trovy právneho zastúpenia vo výške 390,50 EUR,

ktoré je porušovateľ základného práva alebo slobody povinný zaplatiť na účet

, advokáta do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

15. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

16. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

17. Sťažovateľka v rámci prvej časti sťažnosti tvrdí, že Exekučný poriadok v znení

platnom do 1. apríla 2017 je v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2, čl. 143 ods. 1 a 2

. Dôvodí tým, že exekučný súd (okresný súd) je od 1. apríla 2017 jediným

exekučným súdom a exekučné konanie je právoplatne ukončené rozhodnutím sudcu

okresného súdu. Podľa jej názoru je preto porušením , ak súd prvej inštancie vydáva

konečné rozhodnutia, proti ktorým už neexistuje možnosť podať odvolanie na súde vyššej

inštancie, resp. dovolanie na najvyššom súde.

18. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že v konaní o sťažnosti podľa je ústavný súd oprávnený rozhodnúť

o porušení základných práv a slobôd, avšak nie je súčasne oprávnený posudzovať súlad

právneho predpisu, na základe ktorého označený orgán postupoval, s právnym predpisom

vyššej právnej sily a v závislosti od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť

o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa.

19. Okrem toho, o súlade zákonov s , s ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej

republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom rozhoduje

ústavný súd v konaní podľa . Ústavná a zákonná úprava

koncipuje toto konanie ako osobitné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo ako

súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom, teda ani v rámci konania o sťažnosti

podľa . Navyše, na toto konanie je podľa daná

právomoc pléna ústavného súdu a možno ho začať len na návrh aktívne procesne

legitimovaných subjektov uvedených v až g) v spojení s

ods. 1 písm. a) až g) zákona o súde, ktorých výpočet je taxatívny. Sťažovateľka

ako právnická osoba medzi tieto osoby nepatrí, a preto nie je oprávnená domáhať sa

vyslovenia nesúladu zákona, resp. jeho niektorých ustanovení s ; na podanie

takéhoto návrhu jej chýba aktívna legitimácia.

20. Z uvedených dôvodov ústavný súd musel sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietnuť podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

II. 1. K namietanému porušeniu a dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 13. apríla 2018

21. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie označených základných práv a slobôd uznesením okresného súdu

z 13. apríla 2018 poukazuje na to, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity plynie, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (pozri. , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (, ).

22. Napadnutým rozhodnutím je okrem iného i uznesenie okresného súdu z 13. apríla

2018 vydané vyššou súdnou úradníčkou. Takéto rozhodnutie mohlo byť (a v tomto prípade

aj bolo) preskúmané v zmysle v spojení s

ods. 1 druhej vety Exekučného poriadku súdom prvej inštancie, a to na základe sťažnosti

sťažovateľky ako osobitného prostriedku procesnej obrany. O sťažnosti sťažovateľky

rozhodol sudca okresného súdu uznesením z 27. júna 2018, čo v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu z 13. apríla 2018.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania sťažnosti

venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu z 27. júna 2018.

II. 2. K namietanému porušeniu a dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 27. júna 2018

23. Sťažovateľka napokon namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, pričom podrobnejšie odôvodnenie porušenia týchto práv rozviedla v sťažnosti

obdobne, ako to už urobila v sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyššou súdnou

úradníčkou. Z obsahu ústavnej sťažnosti je tak zrejmé, že sťažovateľka od ústavného súdu

očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel exekučný súd.

24. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

26. Vo vzťahu k a dohovoru už ústavný súd

v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať spoločne.

27. Námietky, ktoré sťažovateľka predostiera v prospech svojho sťažnostného petitu

možno v podstate rozdeliť do troch okruhov. Prvý okruh tvoria námietky týkajúce sa

aktívnej legitimácie oprávnenej na podanie návrhu na vykonanie exekúcie, druhý okruh

pozostáva z argumentov smerujúcich k záveru o nesprávnosti odmietnutia zápočtu

pohľadávky sťažovateľky voči exekvovanej pohľadávke a tretí okruh sa týka

preskúmavania rozhodcovského rozsudku predloženého sťažovateľkou. Uvedené okruhy

sťažovateľka zastrešuje námietkou o arbitrárnosti druhého uznesenia okresného súdu

z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia

veci.

28. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (, ,

, , ) je súčasťou základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí

vrátane súdnej exekúcie podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej

exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady

ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného

článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť

výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil

náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme

konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil. Preto pri postupe všeobecných

súdov treba dbať na to, aby účastníkom exekučného konania zabezpečili taký prístup

k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných

a objektívne zdôvodniteľných okolností.

29. Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové

zistenia a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (

mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska

svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

30. S ohľadom na uvedené pristúpil ústavný súd k preskúmaniu odôvodnenia

druhého napadnutého uznesenia okresného súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi sťažovateľkou označených článkov a dohovoru. Tento prieskum vykonal

v medziach svojich právomocí, keď posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného

rozhodnutia a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorá bola vo veci

sťažovateľky aplikovaná.

31. Ako vyplýva z odôvodnenia druhého napadnutého uznesenia, okresný súd sa

vo veci sťažovateľky zaoberal najskôr exekučným titulom predloženým oprávnenou.

V súdnom konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, sa žalobkyňa

domáhala uhradenia ceny diela za prestavbu predajne a sťažovateľka,

vystupujúca v procesnom postavení žalovanej, namietala uhradenie ceny diela. Okresný súd

po preskúmaní exekučného titulu, ktorý bol výsledkom označeného súdneho konania,

konštatoval, že sťažovateľka ním bola právoplatne zaviazaná plniť v ňom uloženú

povinnosť. Ani sťažovateľka túto skutočnosť nepopiera, keď sama v ústavnej sťažnosti

uvádza, že „nespochybňuje exekvovanú pohľadávku“.

32. Sťažovateľka však spochybňuje aktívnu legitimáciu oprávnenej

Okresný súd sa preto zaoberal otázkou, ako prešlo právo

vyplývajúce z exekučného titulu na inú osobu, než bol subjekt označený v návrhu

na vykonanie exekúcie. Okresný súd zistil, že oprávneným je zahraničná právnická osoba

založená 26. apríla 2017 podľa škótskeho práva a zapísaná v škótskom obchodnom registri,

čo oprávnená okresnému súdu v súlade s § 48 ods. 3 písm. b) bodom 2 Exekučného

poriadku preukázala výpisom z evidencie, do ktorej bola zapísaná, spolu s úradným

prekladom. Ďalej sťažovateľka namietala, že zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená

medzi ako postupcom a oprávnenou ako postupníkom je

neplatná, pretože ju podpísala zo strany oprávnenej neoprávnená osoba. Okresný súd v tejto

súvislosti poukázal na závery vyššej súdnej úradníčky, s ktorými sa stotožnil, tieto doplnil

(s. 29 a 30 druhého napadnutého uznesenia) a následne k argumentu sťažovateľky

o absolútnej neplatnosti plnej moci podporenom poukazom na judikatúru ústavného súdu

uviedol: «Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -17 zo dňa 1.8.2012, na ktorý

opakovane poukazoval povinný súd zistil, že tento bol prijatý v skutkovo odlišnej veci, kde

Ústavný súd SR judikoval, že zo splnomocnenia udeleného splnomocnencovi ako generálna

plná moc v rozsahu „na všetky úkony v rozsahu práv konateľa spoločnosti“, nevyplýva, že

zahŕňa aj oprávnenie podať ústavnú sťažnosť, respektíve splnomocniť advokáta na podanie

ústavnej sťažnosti, nakoľko v ňom nie je výslovne uvedené, že splnomocnenec je oprávnený

podať ústavnú sťažnosť a splnomocniť advokáta na podanie ústavnej sťažnosti v mene

sťažovateľky. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že na základe takto

predloženej plnej moci splnomocnenec nemohol účinne udeliť plnú moc advokátovi na

zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky, sťažnosť odmietol ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou. Sudca vzhľadom na uvedené závery Ústavného súdu SR poukazuje,

na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie Ústavného súdu SR nebolo možné aplikovať na

posudzovaný prípad. Súd sa svojím záverom preto neodklonil od záveru prijatého

predmetným rozhodnutím Ústavného súdu SR. V posudzovanom prípade totiž nešlo o

generálne splnomocnenie, nakoľko v splnomocnení bol uvedený jeho rozsah a výslovne v

ňom bolo uvedené aj to, že splnomocnenec je oprávnený „delegovať a subdelegovať toto

splnomocnenie a vydávať ďalšie splnomocnenia v mene spoločnosti“, čo je v súlade s § 33a

. Keďže z predložených dokumentov v súdnom spise objektívne

vyplynuli vyššie uvedené závery, subjektívne pochybnosti a tvrdenia povinného o neplatnom

podpise zmluvy o postúpení pohľadávky a plnej moci, súd nepovažoval za dôvodné a

preukázané.» Na základe týchto skutočností ale i ďalších podrobne rozvedených v rámci

odôvodnenia druhého napadnutého rozhodnutia (s. 29 až 32) okresný súd túto otázku

uzavrel tak, že nemá pochybnosti o tom, že oprávnená je subjektom práva, že zmluva

o postúpení pohľadávky bola uzatvorená medzi oprávnenými osobami, a niet pochýb ani

o platnosti splnomocnenia. Ani ústavný súd nenašiel žiaden dôvod spôsobilý spochybniť

záver okresného súdu o tom, že návrh na vykonanie exekúcie podal subjekt, na ktorý prešlo

právo z exekučného titulu, teda osoba aktívne legitimovaná na podanie takéhoto návrhu.

33. Následne sťažovateľka predostrela nové skutkové tvrdenia, keď si jednostranným

právnym úkonom po začatí exekúcie započítala svoju pohľadávku voči pohľadávke

oprávnenej, tvrdiac, že časť pohľadávky oprávnenej zanikla splnením. Ako exekučný titul

predložila rozhodcovský rozsudok sp. zn. vydaný ad hoc rozhodcom

, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 20. februára

2018. Rozsudok bol vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré začalo na základe žaloby

sťažovateľky zo 17. januára 2018 nasmerovanej proti žalovanej

(ako právnej nástupkyni ).

ním bola zaviazaná uhradiť sťažovateľke sumu vo výške 400 000 € s prísl. Pokiaľ

išlo o žalovaného v rozhodcovskom konaní, okresný súd uviedol, že ide o právneho

nástupcu postupcu, ktorý zanikol zlúčením a bol vymazaný z obchodného registra

k 27. októbru 2017. Z predloženého rozhodcovského rozsudku bolo okresnému súdu

zrejmé, že povinnosť z neho vyplývajúca je uložená inej osobe ako oprávnenej.

Sťažovateľka teda nepredložila súdu exekučný titul, na základe ktorého by mohla viesť

exekúciu voči oprávnenej, ako to predpokladá ustanovenie § 61e Exekučného poriadku,

a teda nejde sa o vzájomnú pohľadávku sťažovateľky voči oprávnenému v exekučnom

konaní.

34. Sťažovateľka si po začatí exekúcie započítavala voči oprávnenej pohľadávku,

ktorú mala ako dlžník voči postupcovi (pôvodnému veriteľovi ) s tým, že

ju započítavala v zmysle voči oprávnenej ako voči

postupníkovi. Okresný súd poukázal na to, že «povinný ako dlžník má voči oprávnenému

ako postupníkovi (novému veriteľovi) právo vzniesť všetky námietky, ktoré mal voči

postupcovi (pôvodnému veriteľovi), avšak za kumulatívneho splnenia zákonom stanovených

podmienok, ktorými sú, a) ide o pohľadávky spôsobilé na započítanie, b) ide o pohľadávky,

ktorými dlžník disponoval najneskôr v deň, kedy mu bolo postúpenie pohľadávky oznámené

(resp. preukázané), t.j. pohľadávka dlžníka nebola medzičasom splnená a existovala v

momente započítania a c) dlžník bez zbytočného odkladu oznámil postupníkovi svoje

pohľadávky, ktoré mal v čase oznámenia postúpenia... Zákon však poskytuje právnu

ochranu aj postupníkovi, ktorý nemusí mať v čase postúpenia pohľadávky vedomosť

o existencii pohľadávok dlžníka a táto ochrana spočíva v povinnosti dlžníka, oznámiť

postupníkovi takéto pohľadávky v lehote „bez zbytočného odkladu“ po tom, ako mu

postupník oznámi postúpenie pohľadávky. Márne uplynutie lehoty... má za následok zánik

práva započítať takéto pohľadávky voči postupníkovi.». S ohľadom na skutkové okolnosti

prípadu (bod 72 druhého napadnutého uznesenia) okresný súd dospel k záveru, že «...

povinnému nič nebránilo uplatniť kompenzačnú námietku ešte počas súdneho konania, v

ktorom bol vydaný exekučný titul a to priamo voči pôvodnému veriteľovi, postupcovi (a aj ju

uplatnil, avšak potom vzal vzájomnú žalobu vylúčenú na samostatné konanie späť). Rovnako

ani po tom, ako sa povinný dozvedel o postúpení pohľadávky (sám uvádza deň 4.10.2017),

nič nebránilo povinnému v tom, aby bez zbytočného odkladu oznámil postupníkovi, že má

pohľadávku voči postupcovi a započítal si túto svoju pohľadávku voči postupníkovi. Časový

úsek medzi dňom 4.10.2017 a dňom 27.2.2018, kedy povinný oznámil oprávnenému

započítanie pohľadávok (deň doručenia jeho právnemu zástupcovi), teda v trvaní takmer 5

mesiacov, podľa názoru súdu nie je možné nijako považovať za oznámenie vzájomných

pohľadávok v lehote „bez zbytočného odkladu“... ».

35. Podľa názoru ústavného súdu je pre posúdenie veci podstatné to, že sťažovateľka

si započítala svoju tvrdenú pohľadávku vzájomným návrhom už v súdnom konaní, v ktorom

bol vydaný exekučný titul a v ktorom bol žalobcom ešte pôvodný veriteľ

V priebehu konania však vzala sťažovateľka (nevedno z akých dôvodov)

vzájomnú žalobu späť. V exekučnom konaní je situácia odlišná. Na to, aby sa po začatí

exekúcie prihliadalo na jednostranné započítanie vzájomnej pohľadávky povinného voči

oprávnenému je v zmysle § 61e Exekučného poriadku potrebné, aby bola pohľadávka

priznaná exekučným titulom, na podklade ktorého by povinný mohol viesť exekúciu. Prvým

dôležitým momentom je to, že sťažovateľka si nemohla v exekučnom konaní jednostranne

započítať pohľadávku voči oprávnenej ako postupníkovi bez toho, aby ju doložila

exekučným titulom. Druhým momentom je to, že sťažovateľka získala exekučný titul

v rozhodcovskom konaní, ktoré iniciovala po začatí exekučného konania, a v ktorom

žalovala právneho nástupcu pôvodného veriteľa Ako

vyplynulo z napadnutých rozhodnutí, sťažovateľka nemala dojednanú rozhodcovskú

doložku alebo uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu ani so zaniknutou

, ani s jej právnym nástupcom no napriek tomu

predložila okresnému súdu rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul spôsobilý

na započítanie. Z uvedeného dôvodu podala spoločnosť žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku.

36. Na uvedené nadväzuje posledný okruh námietok sťažovateľky týkajúci sa

preskúmavania exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti je

na mieste poukázať na zistenia vyššieho súdneho úradníka, ktorý v prvom napadnutom

uznesení uviedol, že konanie pred rozhodcovským súdom « inicioval povinný, ktorý zostavil

prostredníctvom právneho zástupcu dokument „Pokusu o zmier“ zo dňa 09. 01. 2018.

Podľa uvedeného Pokusu o zmier, bol povinný vyzvaný neodkladne do 3 dní uhradiť dlžnú

sumu vo výške 400.000,00 Eur a „ Zároveň, v prípade neuhradenia vyššie uvedených faktúr,

sa klient obráti na mediátora/rozhodcu ,

, za účelom riešenia sporu. V prípade odmietnutia mediácie, resp. mediačnej

výzvy, nastáva platnosť rozhodcovskej doložky.“ Povinný sám vybral osobu, ktorá mala

spor vyriešiť, pričom z takto formulovanej výzvy nevyplývalo jednoznačne, či sa mal spor

rozhodnúť pred rozhodcom alebo mediátorom. Bez ohľadu na tento fakt, nebolo možné

takúto výzvu považovať za rozhodcovskú zmluvu ani rozhodcovskú doložku. Predmetný

Pokus o zmier bol jednostranným právnym úkonom urobený povinným, adresovaný

Dohoda (rozhodcovská zmluva) by sa považovala za uzavretú,

ak by vyjadrenie súhlasu adresáta ( bez výhrad došlo včas navrhovateľovi

(povinnému). V predmetnej veci nebol ani doručený dokument

„Pokus o zmier“. K akceptácii návrhu zo strany povinného nedošlo nijakým spôsobom,

neuvádza to povinný a nevyplýva to ani z predloženého rozhodcovského spisu.

Rozhodcovská zmluva, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,

musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Z vyššie uvedených ustanovení

vyplýva, že písomná forma rozhodcovskej zmluvy/rozhodcovskej doložky nebola platne

dojednaná, keďže mlčanie nemožno považovať za súhlas s

rozhodcovskou doložkou. Zároveň súdu neboli predložené žiadne listinné dôkazy,

preukazujúce vôľu s konaním pred rozhodcovským súdom.».

37. Sudca okresného súdu k tomu nadväzne v druhom napadnutom uznesení uviedol,

že „vyšší súdny úradník v prejednávanej veci postupoval rovnako ako pri každom

exekučnom titule, keď sa zaoberal formálnou a materiálnou vykonateľnosťou

rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a to bez rozdielu či ide o rozsudok

všeobecného súdu alebo o rozsudok rozhodcovského súdu. Exekučný súd je oprávnený a

zároveň povinný vyriešiť otázku, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu o veci konať

a rozhodovať. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za

neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať

rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Ak

nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v

takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.“. Zároveň sa okresný súd pozrel

na vec z opačnej strany, uvádzajúc, že pokiaľ by exekučný súd neposudzoval formálnu

vykonateľnosť exekučného titulu (t. j. či bol exekučný titul vydaný orgánom vybaveným

k tomu právomocou), poskytol by takému titulu bezdôvodne súdnu ochranu. Taktiež by to

znamenalo, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul by mohol vydať rozhodca

v akejkoľvek veci bez založenia jeho právomoci a bez uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky, čo by bolo neakceptovateľné a v rozpore s právom na súdnu

a inú ochranu. Napokon zdôraznil, že pri skúmaní existencie rozhodcovskej zmluvy

(doložky) neposudzoval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku a postup súdu nijako

nesmeroval k zrušeniu rozhodcovského rozhodnutia. Ústavný súd musí prisvedčiť

okresnému súdu, že exekučný súd je (aj naďalej) oprávnený a zároveň aj povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej

zmluvy. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd

s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný, tým ako túto otázku

vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ tak okresný súd v aktuálne posudzovanej veci

postupoval, nemožno mu ani v tomto smere nič vytknúť.

38. Sťažovateľka teda (v čase posudzovania jej návrhu na zastavenie exekúcie)

nepredložila okresnému súdu taký exekučný titul, na základe ktorého by mohla viesť

exekúciu voči oprávnenej, ako to predpokladá § 61e Exekučného poriadku, a preto okresný

súd na takéto jednostranné započítanie neprihliadol. V nadväznosti na zistenia o nedostatku

relevantných dôkazov pre zastavenie exekúcie okresný súd uzavrel, že sťažnosť

sťažovateľky proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky, ktorým bol zamietnutý jej návrh

na zastavenie exekúcie, je potrebné zamietnuť.

39. Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka pred ústavným súdom zopakovala

námietky, ktoré už boli predmetom preskúmavania okresným súdom, na základe ňou

podanej sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu vydanému vyššou súdnou úradníčkou,

teda ústavná sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou polemikou s právnym názorom okresného

súdu. Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie

všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa

s jej právnym názorom. Ústavný súd v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou

pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva.

40. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Ústavný súd sa však z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný

súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa

právnych predpisov interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné. Okrem

toho, druhé napadnuté uznesenia okresného súdu (nadväzujúce na uznesenie vydané vyššou

súdnou úradníčkou) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je

jednoznačne zrejmé, že sudca okresného súdu sa so všetkými námietkami sťažovateľky

obsiahnutými v sťažnosti zaoberal a s týmito sa pomerne vyčerpávajúco vysporiadal.

Ústavný súd preto zhrňujúco konštatuje, že závery, ku ktorým okresný súd dospel, nemožno

označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil i druhý a tretí okruh

námietok sťažovateľky ako neopodstatnený.

41. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania (strán sporu). Aj

stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj

účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , ,

), čomu podľa názoru ústavného súdu učinil okresný súd svojím

rozhodnutím zadosť.

42. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej relevantnej

spojitosti medzi posudzovaným druhým napadnutým uznesením okresného súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia,

totožnosť námietok sťažovateľky, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

43. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky

vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti druhého napadnutého uznesenia okresného

súdu v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018