Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 509/2026
PDF · 263.69 KB
No categories available
I. ÚS 509/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , zastúpenej na základe plnej moci , zastúpenej JUDr. Denisou Hostačnou, advokátkou, Dunajská 4, Bratislava, proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 45Ek/2061/2023 z 26. februára 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením okresného súdu sp. zn. 45Ek/2061/2023 z 26. februára 2026 vo veci nevyhovenia jej návrhu na zastavenie exekúcie. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu z 26. februára 2026 a vrátil vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka si uplatňuje primerané zadosťučinenie 2 500 eur a náhradu trov konania. Žiada, aby ústavný súd nariadil dočasné opatrenie, ktorým súdnej exekútorke uloží povinnosť zdržať sa realizácie úkonov smerujúcich k vyprataniu sťažovateľky z nehnuteľnosti až do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti a tiež uloží povinnosť mestskej časti zdržať sa výkonu oprávnení smerujúcich k vyprataniu sťažovateľky z nehnuteľnosti na základe exekučného titulu a namietaného uznesenia okresného súdu z 26. februára 2026 do právoplatného rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Pre prípad, že by ústavný súd návrhu na nariadenie dočasného opatrenia nevyhovel, sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaného uznesenia do skončenia konania o ústavnej sťažnosti.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení povinnej v exekučnom konaní iniciovanom oprávnenou mestskou časťou o vymoženie nepeňažného plnenia, a to vypratania bytu po skončení nájmu.
3. Sťažovateľka uviedla, že na základe opakovane uzatváraných nájomných zmlúv na dobu určitú s oprávnenou dlhodobo od roku 2014 užíva jednoizbový mestský byt č. 6 na 1. poschodí bytového domu na ulici v . Do prenajatého bytu oprávnenej investovala podľa svojho vyjadrenia 10 000 eur.
4. Sťažovateľka poukazuje na to, že podľa VZN mestskej časti z 10. decembra 2013 platného a účinného v čase vzniku nájomného vzťahu sťažovateľky existoval normatívny rámec, ktorý vytváral legitímne očakávanie stability bývania a možnosti pokračovania nájomného vzťahu pri splnení stanovených podmienok. Predmetné VZN navyše počítalo aj s osobitnými situáciami, v ktorých nájomca vlastnými investíciami uvedie byt do stavu spôsobilého na riadne užívanie a dôjde k jeho technickému zhodnoteniu. Oprávnená následne prijala nové VZN mestskej časti zo 6. februára 2018 o nájme bytov, ktorým zaviedla maximálnu celkovú dobu nájmu obecných bytov v trvaní 10 rokov. Následne s poukazom na úpravu podľa nového VZN odmietla so sťažovateľkou uzatvoriť ďalšie predĺženie nájomnej zmluvy.
5. Exekučným titulom v prebiehajúcom exekučnom konaní je notárska zápisnica z 1. marca 2021, v ktorej bol spísaný záväzok sťažovateľky na vypratanie bytu po skončení nájmu. Na podklade tohto titulu podala oprávnená návrh na vykonanie exekúcie a súdna exekútorka začala exekučné konanie na vymoženie nepeňažného plnenia vyprataním.
6. Sťažovateľka podala návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom namietala, že výkon exekučného titulu spočívajúci vo vyprataní bytu predstavujúceho jej jediné obydlie je s ohľadom na špecifické okolnosti prípadu (reťazenie zmlúv na dobu určitú, bezchybné plnenie povinností, rozsiahle investície do rekonštrukcie, absencia náhradného bývania) zneužitím postavenia zo strany samosprávy, je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a zakladá neoprávnený a neproporcionálny zásah do jej ústavou chráneného obydlia a súkromia.
7. Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu z 30. apríla 2025 bol návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie zamietnutý. Vyšší súdny úradník konštatoval, že podľa VZN z roku 2006 bolo umožnené, aby sa po splnení stanovených podmienok mohla predĺžiť nájomná zmluva na neurčitý čas, avšak toto právo nájomcu garantované nebolo. VZN z roku 2018 už predĺženie nájomnej zmluvy na neurčitý čas neumožňuje, iba na maximálnu dobu 10 rokov. To zo strany oprávnenej bolo dodržané, keďže prvá nájomná zmluva so sťažovateľkou bola podpísaná v roku 2014 a posledná v roku 2020, pričom nájomný vzťah trvá už viac ako 10 rokov. Postup oprávnenej vyšší súdny úradník nepovažoval za rozporný s dobrými mravmi a k námietke týkajúcej sa investícií do bytu uviedol, že exekučný súd nemá právomoc posudzovať iné nároky účastníkov exekučného konania, napríklad či došlo na úkor sťažovateľky k bezdôvodnému obohateniu.
8. Sťažovateľka podala proti uzneseniu súdneho úradníka sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd namietaným uznesením z 26. februára 2026 tak, že sťažnosť sťažovateľky zamietol.
9. Okresný súd uviedol, že nájomný vzťah bol dojednaný len na dobu určitú, sťažovateľka už pri uzatváraní nájomnej zmluvy vedela, že bytovú situáciu rieši len dočasným spôsobom. Neistota sťažovateľky nevyplývala z konania oprávnenej, oprávnená po skončení nájmu konala v zásade predvídateľne, keď žiadala byt späť. Neistota sťažovateľky vyplýva skôr z jej (ne)konania, keď pristúpila k uzatvoreniu krátkodobej nájomnej zmluvy namiesto dlhodobejšieho riešenia svojho bývania. Oprávnená sa domáha vypratania bytu po skončení dojednanej doby nájmu, pričom o tejto časovej skutočnosti už sťažovateľka vedela od uzatvorenia nájomnej zmluvy. Poznamenal, že tvrdenie sťažovateľky, že je odkázaná len na milosť/nemilosť oprávnenej, nekorešponduje s jej tvrdením o značných investíciách do predmetného bytu. Odkázanosť sťažovateľky výlučne na zhovievavosť oprávnenej nebola podporená žiadnymi skutkovými tvrdeniami či dôkazmi. Súdu sa nejavilo ako neprimerané, ak sa oprávnená po skončení nájmu snaží domôcť toho, k čomu sa sťažovateľka zaviazala už pri vzniku nájmu dokonca aj notárskou zápisnicou, pri ktorej udelila súhlas s jej vykonateľnosťou. Súd nevidel rozpor nájomnej zmluvy, z ktorej záväzky boli spísané aj v notárskej zápisnici ako exekučnom titule, s dobrými mravmi.
10. Sťažovateľka uviedla, že namietané uznesenie okresného súdu z 26. februára 2026 jej bolo doručené 20. marca 2026.
II. Argumentácia sťažovateľky
11. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že okrem návrhu na zastavenie exekúcie podala žalobu o ochranu svojho postavenia a o určenie trvania nájomného vzťahu, resp. neplatnosti jednostranného odopretia predĺženia nájmu. Taktiež podala návrh na Krajskom súde v Bratislave na nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorom bolo konanie zastavené z procesných dôvodov.
12. Namietané uznesenie okresného súdu je podľa sťažovateľky arbitrárne, zaťažené vadou formalizmu. Z odôvodnenia uznesenia nevyplýva, prečo nebolo potrebné vyhodnotiť ďalšie okolnosti prípadu z hľadiska proporcionality zásahu do obydlia. Zdôrazňuje, že nejde o bežný majetkový spor, ale predmetom exekúcie je reálne obydlie sťažovateľky, v ktorom žije viac ako 12 rokov, má tu sociálne väzby, ukotvenie súkromného, rodinného a osobného života. Na strane jednej je tu vlastnícke právo oprávnenej, ktoré má v prípade sociálneho a obecného bývania špecifický verejnoprávny rozmer a limity, na strane druhej je ústavné právo na ochranu obydlia a ľudskú dôstojnosť.
13. Sťažovateľka uvádza, že súd sa nevysporiadal s jej námietkami. Poukazuje najmä na svoju argumentáciu v konaní pred exekučným súdom, že v byte býva nepretržite od roku 2014 a ide o jej jediné obydlie, že do obecného majetku investovala vlastné úspory vo výške viac ako 10 000 eur, pričom nedošlo k žiadnemu vyporiadaniu týchto nákladov. Ďalej sa podľa jej názoru súd nevysporiadal s námietkou, že všetky povinnosti nájomcu po celú dekádu plnila a že jediným dôvodom exekúcie je mechanické uplynutie času určeného v zmluve, a teda zo strany oprávnenej išlo o zjavné zneužitie ekonomického a mocenského postavenia prostredníctvom neférového a účelového reťazenia krátkodobých zmlúv s cieľom udržať nájomcu v permanentnej právnej neistote a závislosti. Súd sa taktiež podľa názoru sťažovateľky nevysporiadal so skutočnosťou, že vo veci samej prebieha samostatné súdne konanie o určenie trvania nájmu, ktoré exekučný súd úplne ignoroval a ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené, ako ani s tým, že právny vzťah vznikol
za účinnosti odlišného VZN, ktoré vytváralo odlišný rámec očakávaní nájomcu vo vzťahu k ďalšiemu trvaniu nájmu.
14. Súd podľa názoru sťažovateľky vo svojom postupe úplne rezignoval na vykonanie záväzného testu proporcionality, ktorý striktne vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), keďže strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia a nezávislý súd musí v každom jednotlivom prípade vyvážiť kolidujúce záujmy strán. Tým, že všeobecný súd nevykonal test proporcionality a uprednostnil mechanický výkon titulu, porušil čl. 21 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru.
15. Súd podľa sťažovateľky v bode 13 uznesenia priznáva a identifikuje, že na strane sťažovateľky existujú mimoriadne silné, legitímne a spravodlivé dôvody v podobe investície, bezchybného dlhodobého užívania, potreby spravodlivého usporiadania vzťahov, ktoré by z hľadiska materiálnej spravodlivosti mali viesť k zamedzeniu exekúcie. Súd však dospel k záveru, že ich zohľadnením by neprípustne „konštituoval“ nový právny vzťah. Sťažovateľka tvrdí, že sa nedomáhala založenia nového nájomného vzťahu ani rozhodnutia o existencii nájmu na dobu neurčitú. Domáhala sa výlučne odmietnutia výkonu štátnej moci v situácii, keď výkon exekučného titulu mohol byť vzhľadom na individuálne okolnosti v rozpore s princípmi proporcionality, dobrých mravov a ochrany obydlia. Zastavenie exekúcie pre rozpor s dobrými mravmi alebo neprípustnosť exekúcie je klasickým deklaratórnym rozhodnutím, ktorým sa exekúcia eliminuje, nie konštituovaním nových hmotnoprávnych zmlúv.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
16. Na úvod ústavný súd poukazuje na znenie § 43 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého k návrhu na začatie konania podanému navrhovateľom, ktorý musí byť v celom konaní zastúpený advokátom, musí byť pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom.
17. Ústavný súd konštatuje, že k ústavnej sťažnosti síce bolo priložené splnomocnenie na zastupovanie advokátom pred ústavným súdom, avšak toto splnomocnenie bolo i) udelené v zastúpení treťou (fyzickou) osobou, ktorá na základe „generálnej plnej moci“ mala konať za sťažovateľku, a ii) vystavené „na zastupovanie splnomocniteľa pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a na všetky úkony s týmto konaním súvisiace“ bez akejkoľvek bližšej špecifikácie porušiteľa práv či konania, ktoré sťažovateľka namieta.
18. Na základe uvedeného ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí. V záujme materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd však ústavný súd preskúmal prítomnosť aj iných dôvodov, ktoré by odôvodňovali odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní, keď by bolo možné uvažovať o výzve sťažovateľke na odstránenie už uvedeného nedostatku ústavnej sťažnosti. Ústavný súd však v záujme procesnej ekonómie a s prihliadnutím na konečný výsledok predbežného prerokovania sťažovateľku nevyzýval na odstránenie nedostatkov, keďže
aj ich prípadné odstránenie predložením novej plnej moci by už nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto ústavnej sťažnosti, než je uvedené vo výroku tohto uznesenia (I. ÚS 675/2025, III. ÚS 36/2026, I. ÚS 199/2026).
19. Na základe doterajšej judikatúry ústavného súdu je potrebné konštatovať, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle už uvedeného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil. Pri postupe všeobecných súdov preto treba dbať na to, aby účastníkom exekučného konania zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností (III. ÚS 378/2018, I. ÚS 302/2026).
20. Vzhľadom na podstatu argumentácie sťažovateľky je potrebné v úvode pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
21. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
22. Podstatou námietky sťažovateľky bolo jej tvrdenie, že exekučný súd sa nedostatočne vysporiadal s jej námietkami o tvrdenom rozpore konania oprávnenej, ktorá ako prenajímateľka napriek špecifickým okolnostiam veci neuzatvorila so sťažovateľkou novú nájomnú zmluvu a po ukončení nájomného vzťahu pristúpila k uplatneniu svojich práv exekúciou vyprataním prenajímaného obecného bytu.
23. Ústavný súd v súvislosti s exekúciou vedenou na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, poznamenáva, že v exekučnom konaní vedenom na podklade notárskej zápisnice je všeobecný súd oprávnený a povinný skúmať, či exekučný titul spĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Pri notárskej zápisnici to zahŕňa aj posúdenie, či obsahuje určitý
právny záväzok, oprávnenú a povinnú osobu, právny dôvod, predmet a čas plnenia a či uznaný záväzok hmotnoprávne obstojí (III. ÚS 33/2020, III. ÚS 273/2026). Okresný súd preskúmal exekučný titul, pri preskúmaní notárskej zápisnice poukázal aj na odbornú literatúru, ako aj judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 435/2020, I. ÚS 261/2015) a uznal názor sťažovateľky, že aj v exekučnom konaní súd môže skúmať, či v notárskej zápisnici deklarované skutočnosti sú v súlade so skutočnosťou, teda či je dojednaný záväzok, z ktorého vyplýva vymáhaný nárok, platný a súladný so zákonom či s dobrými mravmi. V tomto prípade sťažovateľka namietala len rozpor s dobrými mravmi, nie rozpor so zákonom.
24. Okresný súd sa ďalej zaoberal tvrdeným rozporom s dobrými mravmi spočívajúcim v špecifických okolnostiach, keď po predchádzajúcom opakovanom uzatváraní nájomných zmlúv medzi sťažovateľkou a oprávnenou ako prenajímateľkou obecného bytu už nedošlo k uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy a oprávnená pristúpila k uplatneniu svojich práv exekúciou vyprataním prenajímaného obecného bytu. Poukázal (odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo /49/2023 z 26. septembra 2024) na to, že pre posúdenie, či výkon určitého práva a povinnosti nie je v rozpore s dobrými mravmi, je náležité posúdenie záujmu vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho práva a na druhej strane záujmu vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho vypratanie za neprimerane tvrdé s tým, že právo na obydlie je právom základným, no jeho ochranu nemožno považovať za bezhraničnú, keď povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností rozhodných pre posúdenie danej veci. Okresný súd zdôraznil, že išlo o nájomný vzťah dojednaný opakovane len na dobu určitú, vyhodnotil, že oprávnená konala predvídateľne, keď sa po skončení dojednanej doby nájmu domáha vypratania bytu, pričom o tejto časovej skutočnosti sťažovateľka vedela už od uzatvorenia nájomnej zmluvy. Vo vzťahu k námietke investícií do bytu sa vyjadril už vyšší súdny úradník, keď v prvoinštančnom uznesení konštatoval, že posudzovanie prípadných nárokov vyplývajúcich z investícii, ktoré sťažovateľka realizovala v prenajatom byte, nepatrí do právomoci exekučného súdu, a teda sťažovateľka sa týchto nárokov môže domáhať inými právnymi prostriedkami. Súd po preskúmaní exekučného titulu nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi, že oprávnená sa po skončení nájmu domáhala realizácie toho, k čomu sa sťažovateľka zaviazala už pri vzniku nájmu a následne aj notárskou zápisnicou, reagoval pritom primerane aj na jednotlivé námietky sťažovateľky, ktorými popísala osobitné okolnosti veci ako dôvody na zastavenie exekúcie. Okresný súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia Exekučného poriadku, dostatočne jasne a relevantne vysvetlil svoj postoj k premenným rozhodným pre nevyhovenie návrhu na zastavenie exekúcie. Primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim sa javí aj spôsob, akým okresný súd reflektoval na jednotlivé tvrdenia, ktoré sťažovateľka uviedla v rámci sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Okresný súd sa v rámci exekučného konania nedopustil takého výkladu (a aplikácie) ustanovení exekučného poriadku, ktorým by poprel ich podstatu, zmysel a účel a ktorý by predstavoval nepredvídateľnú interpretačnú svojvôľu. Tieto právne závery ústavný súd kvalifikuje ako dostačujúce a racionálne, nepopierajúce zmysel a podstatu použitej právnej úpravy, tvoriace tak dostatočnú oporu výroku prijatého rozhodnutia, čo svedčí o jeho ústavnej konformite.
25. K namietanému porušeniu práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP primárnym účelom čl. 8 dohovoru je ochrana proti arbitrárnym zásahom do súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie zo strany orgánu verejnej moci (Libert proti Francúzsku, rozsudok ESĽP z 22. 2. 2018, sťažnosť č. 588/13, ods. 43).
26. Účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Cieľom je dosiahnuť splnenie povinnosti, ktorá povinným nebola rešpektovaná a splnená dobrovoľne, a to zásahom do majetkovej a osobnej sféry jednotlivca, za súčasného rešpektovania práv povinného a tretích osôb dotknutých exekúciou. Rovnako aj nútený výkon rozhodnutia vyprataním nehnuteľnosti teda nevyhnutne predstavuje zásah do majetkovej a osobnej sféry povinného, avšak deje sa tak na základe zákona na účely spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov oprávneného.
27. Pokiaľ sťažovateľka namieta rozpor namietaného uznesenia s princípom proporcionality a považuje ho za neprimeraný zásah do práva na nedotknuteľnosť obydlia, v tomto ohľade bližšie nekonkretizuje, v čom tento nedostatok proporcionality má spočívať. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v zásade domáha výlučne zabránenia svojho vysťahovania z nehnuteľnosti v situácii, keď predvídateľne uplynutím času došlo k zániku nájomnej zmluvy. Sťažovateľkou uvádzané okolnosti ako opakované uzatváranie nájmu na dobu určitú, riadne plnenie povinností, investície do rekonštrukcie či absencia náhradného bývania (aj vzhľadom na odôvodnenie uznesenia okresného súdu) nesignalizujú samy osebe neprimeranosť zásahu do jej práv exekúciou vyprataním nehnuteľnosti po tom, čo zanikol jej nájomný vzťah. V okolnostiach veci ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 8 dohovoru nemožno vykladať tak, že uznáva právo na poskytnutie bývania (Chapman proti Spojenému kráľovstvu [GC], 2001, bod 99), ani tak, že udeľuje právo bývať na konkrétnom mieste (Garib proti Nizozemsku [GC], 2017, bod 141; Faulkner a McDonagh proti Írsku (rozhodnutie), 2022, bod 98).
28. Podľa názoru ústavného súdu závery okresného súdu v napadnutom uznesení nie sú arbitrárne, sú dostatočne odôvodnené a nesignalizujú také intenzívne zásahy do základných práv a slobôd sťažovateľky, aby bolo nutné ústavnú sťažnosť prijímať na ďalšie konanie a podrobiť ju meritórnemu prieskumu. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie uznesenia okresného súdu je zrozumiteľné, konzistentné, logické a vychádza z ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie príslušných ustanovení Exekučného poriadku. Argumentácia v namietanom uznesení nie je ústavnou sťažnosťou relevantným spôsobom spochybnená, nie je formalistická, pričom dáva sťažovateľke jednoznačné odpovede na nastolené námietky. Námietky sťažovateľky takto neboli v súhrne spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
29. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2026
Miroslav Duriš predseda senátu