Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 106/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Monikou Mattovou, Zvonárska 8, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2019

v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. mája 2019 v spojení s opravným uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. augusta 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v určovacom konaní

začatom na základe žaloby obchodnej spoločnosti , ,

, (vymazanej z Obchodného registra ex offo k 1. júnu 2016),

a sťažovateľa (žalobcu v 2. rade), podstatou ktorého bolo posúdenie neurčitosti dohody

o vyplnení blankozmeniek, najvyšší súd na základe dovolania obchodnej spoločnosti

,

[žalovanej v 2. rade, (ďalej aj „dovolateľka“ alebo „banka“)], podľa § 421 ods. 1 písm. b)

(ďalej aj „“) napadnutým uznesením zrušil rozsudok

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -807

z 31. októbra 2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -371 zo 14. mája 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie ( a a ).

2.1 Sťažovateľ vo vyjadrení k dovolaniu dovolateľky žiadal dovolanie odmietnuť

podľa ), pretože nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi,

resp. dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v až 435 .

Sťažovateľ nevyvrátil absenciu rozhodovacej praxe v právnej otázke položenej

dovolateľkou.

2.2 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že dovolateľkou

vymedzená právna otázka v znení „Ak z písomnej dohody o vyplňovacom práve k

blankozmenke vyplýva neurčitá dohoda o rozsahu vyplnenia zmenkovej sumy, avšak z tejto

písomnej dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke zároveň vyplýva zámer vystaviteľa

blankozmenky a majiteľa blankozmenky doplniť do blankozmenky chýbajúci údaj zmenkovej

sumy, pričom blankozmenka bola vydaná na podklade kauzálneho vzťahu existujúceho

medzi vystaviteľom blankozmenky a majiteľom blankozmenky, spôsobuje neurčitosť dohody

o rozsahu vyplnenia zmenkovej sumy v blankozmenke absolútnu neplatnosť celej písomnej

dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke a tým aj neexistenciu práva majiteľa

blankozmenky vystavenej na základe takejto dohody o vyplňovacom práve? Inak povedané,

v prípade, ak rozsah vyplňovacieho práva vo vzťahu k zmenkovej sume nie je v písomnej

dohode o vyplňovacom páve k blankozmenke stanovený dostatočne určito, avšak

blankozmenka a k nej prislúchajúca dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke boli

vystavené na podklade kauzálneho zmluvného vzťahu medzi vystaviteľom blankozmenky

a majiteľom blankozmenky, spôsobuje neurčitosť dohody o vyplňovacom práve

k blankozmenke čo do rozsahu vyplnenia zmenkovej sumy absolútnu neplatnosť celej

dohody a neexistenciu vyplňovacieho práva k blankozmenke, alebo sa v takom prípade

spravuje spôsob plnenia prázdneho miesta na blankozmenke čo do zmenkovej sumy

obsahom kauzálneho vzťahu, na podklade ktorého bola blankozmenka vystavená?“

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, pričom rozhodnutie krajského

súdu záviselo od jej vyriešenia. Najvyšší súd prihliadajúc na všetky špecifické okolnosti

daného prípadu s poukazom na § 10 zákona č. 191/1950 Sb. zmenkového a šekového

v znení neskorších predpisov, a , ako aj na nález

ústavného súdu sp. zn. z 1. apríla 2015 dospel k záveru, že pokiaľ

v písomnej dohode o vyplňovacom práve k blankozmenke nie je jednoznačne určený rozsah

vyplnenia zmenkovej sumy, ale je v nej bez akýchkoľvek pochybností zakotvené udelenie

vyplňovacieho práva majiteľovi blankozmenky, nespôsobuje to absolútnu neplatnosť celej

dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke, a teda ani neexistenciu vyplňovacieho práva

majiteľa blankozmenky vystavenej na základe takejto dohody o vyplňovacom práve.

Neurčitosť písomnej dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke v rozsahu vyplnenia

zmenkovej sumy zároveň nespôsobuje neexistenciu iných dohôd o vyplňovacom práve k tej

istej blankozmenke uzavretých v inej forme (ústnej, konkludentnej), pričom vyplňovacie

právo k blankozmenke musí byť realizované v súlade s obvyklým obsahom, a to s ohľadom

na kauzálny záväzkový vzťah, na ktorého podklade bola blankozmenka (a to každá, v tomto

konaní napadnutá blankozmenka) vystavená.

3. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v ústavnej sťažnosti

mu vytýka, že v danom prípade zjavne vybočil z rámca, v ktorom môže realizovať

oprávnenie dovolacieho súdu, čo podľa jeho názoru potvrdzuje aj rozhodovacia prax

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorá vymedzuje vzťah rozhodovania

o mimoriadnom opravnom prostriedku vo vzťahu ku konaniu, ktoré mu prechádzalo

(napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok

ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, rozsudok ESĽP

COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike z 9. 9. 2015, sťažnosť č. 25132/13). Najvyšší

súd napadnutým uznesením narušil stav právnej istoty nastolený rozsudkom krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu, a tým porušil základné právo sťažovateľa podľa

a právo podľa dohovoru. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu zavádza nerovnosť do vzťahu banka – avalista (sťažovateľ), lebo banka mala výhodu v

tom, že pripravila zmluvné dokumenty, ktoré sťažovateľ podpísal. Tieto zmluvné

dokumenty sú však neurčité, čoho si je banka vedomá, a tak v dovolacom konaní

odstraňovala „nejasnosť“ aplikovaním „kauzálneho vzťahu“, ako keby bola banka,

a sťažovateľ súbežne uzavrel aj nejakú „konkludentnú/ústnu zmluvu“. Pritom banka už

najneskôr od chvíle, keď sťažovateľ podal žalobu, musela vedieť o riziku, ktoré pre ňu

vznikne, ak žalobca (sťažovateľ) v spore uspeje. A ako riadny starostlivý hospodár, ktorým

banka bez akýchkoľvek pochybností je – a čo jej aj zabezpečuje privilegované postavenie

na peňažnom trhu – mohla svoje prípadné práva chrániť aj ďalšími inštitútmi, ktoré jej

právny poriadok umožňuje. To banka neurobila, ale v závere, už po právoplatnom

rozhodnutí projektuje svoj právny pohľad na vec tak, že ak neplatí písomná zmluva, tak

konkludentne alebo ústne uzavretá zmluva. Banka teda dostala ďalšiu „šancu“, keď sa

zrejme už nemá prihliadať na ňou vypracované dokumenty, ale sa má hľadať zrejme iné

riešenie, a to také, aby banka uspela.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

8.1. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ešte pred tým, ako sa ústavný súd môže začať zaoberať materiálnou stránkou veci,

je vždy povinný preskúmať formálne (procesné) náležitosti ústavnej sťažnosti. Z toho

vyplýva, že iba v prípade, ak ústavná sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne

náležitosti a predpoklady, môže sa ňou ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky

(napr. ).

10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

11. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, a pritom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

12. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. mája 2019 v spojení s opravným uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta 2019 (body 2 a 2.2).

14. Ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania

právoplatne skončených vecí (, , ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že základné právo

na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená,

musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

15. Pokiaľ ústavný súd v minulosti zo zásady preskúmavania právoplatne

skončených vecí vybočil, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania

vo veci samej bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie,

ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna

procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však bola skutočnosť, že

v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným

(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich

porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať

na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo

v opravných konaniach (). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov

konania ().

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže na súde. domáhať ochrany svojich práv. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

17. Právo na súdnu ochranu podľa sa v civilnom sporovom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok

pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí

do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je

vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami ,

ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného

práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže

viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa ().

18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý proces (, ).

19. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento

článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý

argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných

štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním

a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91).

20. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ s poukazom na rozsudok ESĽP vo veci

Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok ESĽP vo veci

Sutyazhnik proti Rusku z 23. júla 2009, sťažnosť č. 8269/02, a rozsudok ESĽP vo veci

COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike z 9. septembra 2015, sťažnosť č. 25132/13,

v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní dovolateľky podľa

zjavne vybočil z rámca, v ktorom môže realizovať oprávnenie

dovolacieho súdu, a napadnutým uznesením narušil stav právnej istoty nastolený rozsudkom

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. Z argumentácie sťažovateľa zároveň

vyplýva obava z toho, že po tom, ako najvyšší súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie, sťažovateľ nebude v merite veci úspešný (bod 3).

21. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach (m. m. ).

22. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

23. Podľa a ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté

rozhodnutie zruší. Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu

nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.

24. Podľa ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa

povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.

25. Európsky súd pre ľudské práva už vo veci Giuran proti Rumunsku (sťažnosť

č. 24360/04, ods. 28 – 32, ECHR 2011) konštatoval, že „Právo na spravodlivé konanie pred

súdom zaručené článkom 6 ods. 1 dohovoru musí byť interpretované vo svetle Preambuly

k dohovoru, ktorej relevantná časť vyhlasuje, že vláda práva je časťou spoločného dedičstva

zmluvných štátov. Jedným zo základných prvkov vlády práva je princíp právnej istoty,

ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou

platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované. Samotná možnosť existencie

dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné preskúmanie veci. Odklon od tohto

princípu je odôvodnený iba v prípadoch, keď sa vyskytnú okolnosti podstatného

a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť právoplatné

a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy základných vád.

Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere dodržaná

spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť

súdneho systému.“.

26. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, dovolanie protistrany

sťažovateľa ako dovolateľky riadne meritórne preskúmal, pričom dospel k právnemu záveru

o dôvodnosti podaného dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový

poriadok prostredníctvom § 449 a nasl. výslovne umožňuje. Napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný, resp. vychádzajúc z okolností danej

veci za svojvoľne narúšajúci princíp právnej istoty, ani za zjavne neodôvodnený

a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych

noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, ani ktorá by bola v rozpore

s judikatúrou ESĽP.

27. Sťažovateľ sa v dovolacom konaní k dovolaniu dovolateľky vyjadril, avšak

absenciu rozhodovacej praxe v právnej otázke položenej dovolateľkou nevyvrátil (bod 2.1).

Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na rozsudok ESĽP vo veci COMPCAR,

s. r. o. proti Slovenskej republike z 9. septembra 2015, sťažnosť č. 25132/13, tento sa týkal

prípadu, keď bol právoplatný rozsudok vydaný vnútroštátnym súdom v prospech sťažujúcej

sa obchodnej spoločnosti zrušený najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania

podaného generálnym prokurátorom podľa

(účinného do 30. júna 2016) z podnetu druhého účastníka konania.

28. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru ústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia (, , ).

29. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu by mohlo zakladať porušenie označených

práv sťažovateľa len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým

dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol týmto uznesením spôsobený, pričom by sa negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (,

), čo však nie je sťažovateľov prípad. Obava sťažovateľa, že nebude

v ďalšom konaní v merite veci úspešný, je tak predčasná, lebo nie je vylúčené, aby

sťažovateľ v ďalšom štádiu konania namietal proti ním oponovanému právnemu názoru

s tým, že všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jeho argumentácie a podľa svojho

úsudku ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania (obdobne aj ,

). Okrem toho môže sťažovateľ svoju ochranu v stále prebiehajúcom

civilnom sporovom konaní uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov (odvolania

a dovolania) proti budúcemu rozhodnutiu vo veci samej.

30. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu