Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)I. ÚS 106/2020
PDF · 454.87 KB
No categories available
I. ÚS 106/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Monikou Mattovou, Zvonárska 8, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 37/2018 z 30. mája 2019
v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obdo 37/2018 z 27. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Obdo 37/2018 z 30. mája 2019 v spojení s opravným uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obdo 37/2018 z 27. augusta 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v určovacom konaní
začatom na základe žaloby obchodnej spoločnosti , ,
, (vymazanej z Obchodného registra ex offo k 1. júnu 2016),
a sťažovateľa (žalobcu v 2. rade), podstatou ktorého bolo posúdenie neurčitosti dohody
o vyplnení blankozmeniek, najvyšší súd na základe dovolania obchodnej spoločnosti
,
[žalovanej v 2. rade, (ďalej aj „dovolateľka“ alebo „banka“)], podľa § 421 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) napadnutým uznesením zrušil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoZm 18/2017-807
z 31. októbra 2017 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 31 CbZm 3/2010-371 zo 14. mája 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie (§ 449 ods. 1 a 2 a § 450 CSP).
2.1 Sťažovateľ vo vyjadrení k dovolaniu dovolateľky žiadal dovolanie odmietnuť
podľa § 447 písm. f) CSP), pretože nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi,
resp. dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.
Sťažovateľ nevyvrátil absenciu rozhodovacej praxe v právnej otázke položenej
dovolateľkou.
2.2 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že dovolateľkou
vymedzená právna otázka v znení „Ak z písomnej dohody o vyplňovacom práve k
blankozmenke vyplýva neurčitá dohoda o rozsahu vyplnenia zmenkovej sumy, avšak z tejto
písomnej dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke zároveň vyplýva zámer vystaviteľa
blankozmenky a majiteľa blankozmenky doplniť do blankozmenky chýbajúci údaj zmenkovej
sumy, pričom blankozmenka bola vydaná na podklade kauzálneho vzťahu existujúceho
medzi vystaviteľom blankozmenky a majiteľom blankozmenky, spôsobuje neurčitosť dohody
o rozsahu vyplnenia zmenkovej sumy v blankozmenke absolútnu neplatnosť celej písomnej
dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke a tým aj neexistenciu práva majiteľa
blankozmenky vystavenej na základe takejto dohody o vyplňovacom práve? Inak povedané,
v prípade, ak rozsah vyplňovacieho práva vo vzťahu k zmenkovej sume nie je v písomnej
dohode o vyplňovacom páve k blankozmenke stanovený dostatočne určito, avšak
blankozmenka a k nej prislúchajúca dohoda o vyplňovacom práve k blankozmenke boli
vystavené na podklade kauzálneho zmluvného vzťahu medzi vystaviteľom blankozmenky
a majiteľom blankozmenky, spôsobuje neurčitosť dohody o vyplňovacom práve
k blankozmenke čo do rozsahu vyplnenia zmenkovej sumy absolútnu neplatnosť celej
dohody a neexistenciu vyplňovacieho práva k blankozmenke, alebo sa v takom prípade
spravuje spôsob plnenia prázdneho miesta na blankozmenke čo do zmenkovej sumy
obsahom kauzálneho vzťahu, na podklade ktorého bola blankozmenka vystavená?“
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, pričom rozhodnutie krajského
súdu záviselo od jej vyriešenia. Najvyšší súd prihliadajúc na všetky špecifické okolnosti
daného prípadu s poukazom na § 10 zákona č. 191/1950 Sb. zmenkového a šekového
v znení neskorších predpisov, § 41 a § 51 Občianskeho zákonníka, ako aj na nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015 dospel k záveru, že pokiaľ
v písomnej dohode o vyplňovacom práve k blankozmenke nie je jednoznačne určený rozsah
vyplnenia zmenkovej sumy, ale je v nej bez akýchkoľvek pochybností zakotvené udelenie
vyplňovacieho práva majiteľovi blankozmenky, nespôsobuje to absolútnu neplatnosť celej
dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke, a teda ani neexistenciu vyplňovacieho práva
majiteľa blankozmenky vystavenej na základe takejto dohody o vyplňovacom práve.
Neurčitosť písomnej dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke v rozsahu vyplnenia
zmenkovej sumy zároveň nespôsobuje neexistenciu iných dohôd o vyplňovacom práve k tej
istej blankozmenke uzavretých v inej forme (ústnej, konkludentnej), pričom vyplňovacie
právo k blankozmenke musí byť realizované v súlade s obvyklým obsahom, a to s ohľadom
na kauzálny záväzkový vzťah, na ktorého podklade bola blankozmenka (a to každá, v tomto
konaní napadnutá blankozmenka) vystavená.
3. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a v ústavnej sťažnosti
mu vytýka, že v danom prípade zjavne vybočil z rámca, v ktorom môže realizovať
oprávnenie dovolacieho súdu, čo podľa jeho názoru potvrdzuje aj rozhodovacia prax
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorá vymedzuje vzťah rozhodovania
o mimoriadnom opravnom prostriedku vo vzťahu ku konaniu, ktoré mu prechádzalo
(napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok
ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02, rozsudok ESĽP
COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike z 9. 9. 2015, sťažnosť č. 25132/13). Najvyšší
súd napadnutým uznesením narušil stav právnej istoty nastolený rozsudkom krajského súdu
v spojení s rozsudkom okresného súdu, a tým porušil základné právo sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu zavádza nerovnosť do vzťahu banka – avalista (sťažovateľ), lebo banka mala výhodu v
tom, že pripravila zmluvné dokumenty, ktoré sťažovateľ podpísal. Tieto zmluvné
dokumenty sú však neurčité, čoho si je banka vedomá, a tak v dovolacom konaní
odstraňovala „nejasnosť“ aplikovaním „kauzálneho vzťahu“, ako keby bola banka,
a sťažovateľ súbežne uzavrel aj nejakú „konkludentnú/ústnu zmluvu“. Pritom banka už
najneskôr od chvíle, keď sťažovateľ podal žalobu, musela vedieť o riziku, ktoré pre ňu
vznikne, ak žalobca (sťažovateľ) v spore uspeje. A ako riadny starostlivý hospodár, ktorým
banka bez akýchkoľvek pochybností je – a čo jej aj zabezpečuje privilegované postavenie
na peňažnom trhu – mohla svoje prípadné práva chrániť aj ďalšími inštitútmi, ktoré jej
právny poriadok umožňuje. To banka neurobila, ale v závere, už po právoplatnom
rozhodnutí projektuje svoj právny pohľad na vec tak, že ak neplatí písomná zmluva, tak
konkludentne alebo ústne uzavretá zmluva. Banka teda dostala ďalšiu „šancu“, keď sa
zrejme už nemá prihliadať na ňou vypracované dokumenty, ale sa má hľadať zrejme iné
riešenie, a to také, aby banka uspela.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
8.1. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ešte pred tým, ako sa ústavný súd môže začať zaoberať materiálnou stránkou veci,
je vždy povinný preskúmať formálne (procesné) náležitosti ústavnej sťažnosti. Z toho
vyplýva, že iba v prípade, ak ústavná sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne
náležitosti a predpoklady, môže sa ňou ústavný súd zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky
(napr. I. ÚS 187/2012).
10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
11. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, a pritom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
12. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 37/2018 z 30. mája 2019 v spojení s opravným uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 37/2018 z 27. augusta 2019 (body 2 a 2.2).
14. Ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania
právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09, III. ÚS 421/2016, III. ÚS 855/2016).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že základné právo
na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená,
musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
15. Pokiaľ ústavný súd v minulosti zo zásady preskúmavania právoplatne
skončených vecí vybočil, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania
vo veci samej bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie,
ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna
procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však bola skutočnosť, že
v konkrétnom prípade muselo ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným
(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich
porušenia sa musela vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená
neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať
na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo
v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov
konania (III. ÚS 46/2013).
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže na súde. domáhať ochrany svojich práv. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
17. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa v civilnom sporovom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia podmienok
pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí
do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie tejto otázky je
vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku,
ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného
práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže
viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa (I. ÚS 18/2020).
18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
19. Aj judikatúra ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento
článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, neznamená to, aby na každý
argument strany konania dal podrobnú odpoveď (rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61). Otázku, či súd splnil svoju
povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže
byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných
štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním
a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani
v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91).
20. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ s poukazom na rozsudok ESĽP vo veci
Ryabykh proti Rusku z 24. júla 2003, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok ESĽP vo veci
Sutyazhnik proti Rusku z 23. júla 2009, sťažnosť č. 8269/02, a rozsudok ESĽP vo veci
COMPCAR, s. r. o. proti Slovenskej republike z 9. septembra 2015, sťažnosť č. 25132/13,
v ústavnej sťažnosti namieta, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní dovolateľky podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP zjavne vybočil z rámca, v ktorom môže realizovať oprávnenie
dovolacieho súdu, a napadnutým uznesením narušil stav právnej istoty nastolený rozsudkom
krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu. Z argumentácie sťažovateľa zároveň
vyplýva obava z toho, že po tom, ako najvyšší súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie, sťažovateľ nebude v merite veci úspešný (bod 3).
21. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach (m. m. III. ÚS 551/2012).
22. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
23. Podľa § 449 ods. 1 a 2 CSP ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté
rozhodnutie zruší. Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu
nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.
24. Podľa § 450 CSP ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa
povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.
25. Európsky súd pre ľudské práva už vo veci Giuran proti Rumunsku (sťažnosť
č. 24360/04, ods. 28 – 32, ECHR 2011) konštatoval, že „Právo na spravodlivé konanie pred
súdom zaručené článkom 6 ods. 1 dohovoru musí byť interpretované vo svetle Preambuly
k dohovoru, ktorej relevantná časť vyhlasuje, že vláda práva je časťou spoločného dedičstva
zmluvných štátov. Jedným zo základných prvkov vlády práva je princíp právnej istoty,
ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou
platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované. Samotná možnosť existencie
dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné preskúmanie veci. Odklon od tohto
princípu je odôvodnený iba v prípadoch, keď sa vyskytnú okolnosti podstatného
a naliehavého charakteru. Právomoc vyšších súdov zrušovať alebo meniť právoplatné
a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy základných vád.
Táto právomoc musí byť vykonávaná tak, aby bola v čo najvyššej možnej miere dodržaná
spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť
súdneho systému.“.
26. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, dovolanie protistrany
sťažovateľa ako dovolateľky riadne meritórne preskúmal, pričom dospel k právnemu záveru
o dôvodnosti podaného dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný sporový
poriadok prostredníctvom § 449 a nasl. výslovne umožňuje. Napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný, resp. vychádzajúc z okolností danej
veci za svojvoľne narúšajúci princíp právnej istoty, ani za zjavne neodôvodnený
a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych
noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, ani ktorá by bola v rozpore
s judikatúrou ESĽP.
27. Sťažovateľ sa v dovolacom konaní k dovolaniu dovolateľky vyjadril, avšak
absenciu rozhodovacej praxe v právnej otázke položenej dovolateľkou nevyvrátil (bod 2.1).
Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na rozsudok ESĽP vo veci COMPCAR,
s. r. o. proti Slovenskej republike z 9. septembra 2015, sťažnosť č. 25132/13, tento sa týkal
prípadu, keď bol právoplatný rozsudok vydaný vnútroštátnym súdom v prospech sťažujúcej
sa obchodnej spoločnosti zrušený najvyšším súdom na základe mimoriadneho dovolania
podaného generálnym prokurátorom podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku
(účinného do 30. júna 2016) z podnetu druhého účastníka konania.
28. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru ústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
29. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu by mohlo zakladať porušenie označených
práv sťažovateľa len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým
dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol týmto uznesením spôsobený, pričom by sa negatívny
dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (III. ÚS 30/2010,
III. ÚS 421/2016), čo však nie je sťažovateľov prípad. Obava sťažovateľa, že nebude
v ďalšom konaní v merite veci úspešný, je tak predčasná, lebo nie je vylúčené, aby
sťažovateľ v ďalšom štádiu konania namietal proti ním oponovanému právnemu názoru
s tým, že všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jeho argumentácie a podľa svojho
úsudku ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania (obdobne aj IV. ÚS 186/2012,
II. ÚS 846/2014). Okrem toho môže sťažovateľ svoju ochranu v stále prebiehajúcom
civilnom sporovom konaní uplatniť prostredníctvom opravných prostriedkov (odvolania
a dovolania) proti budúcemu rozhodnutiu vo veci samej.
30. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu