Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 186/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. M., B., zastúpenej a., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. T., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -117 z 31. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012

doručená sťažnosť Mgr. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-117 z 31. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 30. decembra 2011 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky

doručené uznesenie krajského súdu č. k. -117 z 31. októbra 2011, ktorým

tento súd ako súd odvolací v právnej veci obchodnej spoločnosti G., s. r. o., B. (ďalej

aj „navrhovateľka“), proti sťažovateľke (ako odporkyni) zrušil rozsudok Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -88 z 1. apríla 2011 a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Sťažnosť smeruje proti napadnutému (zrušovaciemu) uzneseniu krajského súdu,

pretože sťažovateľka nadobudla presvedčenie, že ním došlo k porušeniu jej v petite

sťažnosti označených práv.

Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti popisuje právny a skutkový stav veci

upriamujúc pozornosť na zmluvu o nájme nebytových priestorov z 30. júna 2008 (ďalej len

„zmluva o nájme“), ktorú uzatvorila ako prenajímateľka s nájomcom v tejto zmluve

označeným ako G., s. r. o., s tým, že «Na základe uvedenej zmluvy sa zmluvné strany mali

dohodnúť na prenájme tam špecifikovaného nebytového priestoru, a to odo dňa

01. 07. 2008 (článok II. odsek 1). Zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú (článok III bod 1).

V zmysle článku II. ods. 3 a 4 zmluvy, predmet nájmu mal byť používaný na účely

vyplývajúce z predmetu činnosti nájomcu, ako je uvedený vo výpise z obchodného registra.

• V zmysle článku VI. ods. 5 zmluvy platilo nasledovné: „Po skončení nájmu nájomca

odovzdá prenajímateľovi predmet nájmu v stave, v akom ich prevzal, s

prihliadnutím na bežné opotrebovanie, nie je však povinný uviesť ho do

stavu pred úpravami, s ktorými dal prenajímateľ písomný súhlas, vrátane

úprav podľa prílohy číslo 2 tejto zmluvy, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou

tejto zmluvy.“

• V zmysle článku VI. ods. 7 zmluvy platilo nasledovné: „Zmluvné strany sa dohodli,

že nájomca je oprávnený vykonať v predmete nájmu úpravy len na základe

predchádzajúceho písomného súhlasu prenajímatelia a na svoje náklady, ak

nebude dohodnuté inak. Pre účely odovzdania nebytových priestorov „v

stave, v akom ich prevzal“ sa za pôvodný stav považuje stav ako vyplýva z

uskutočnených odsúhlasených zmien.“

• V zmysle článku VI. ods. 8 zmluvy platilo nasledovné: „Zmluvné strany sa dohodli,

že náklady na stavebné úpravy znáša nájomca, s výnimkou nákladov na

výmenu všetkých okien zo strany P. ulice; náklady na výmenu týchto okien a

s tým súvisiace náklady znáša prenajímateľ,“

• V zmysle článku VI. ods. 14 zmluvy platilo nasledovné: „Zmluvné strany sa dohodli

na tom, že v prípade, ak by sa stal niektorý článok alebo odsek tejto zmluvy

neplatný, táto skutočnosť nemá vplyv na celkovú platnosť zmluvy.“

• V zmysle článku VII. ods. 4 zmluvy platilo nasledovné: „V otázkach neupravených

touto zmluvou platia príslušné právne predpisy Slovenskej republiky.“».

Sťažovateľka poukazuje na to, že navrhovateľka bola zapísaná do obchodného

registra až po uzavretí zmluvy o nájme, a to 24. júla 2008.

Dňa 29. septembra 2009 sťažovateľka vypovedala zmluvu o nájme výpoveďou, ktorú

navrhovateľka prevzala v ten istý deň s tým, že výpovedná doba mala uplynúť 31. decembra

2009. Žiadosťou o vyjadrenie z 30. októbra 2009 oznámila navrhovateľka sťažovateľke, že

ak sa „nevyjadrí k rozpisu investovaných nákladov, technické zhodnotenie a vykonané

opravy na prenajatom majetku“, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľky, budú odstránené.

V nadväznosti na to sťažovateľka 18. novembra 2009 oznámila navrhovateľke, že požaduje

dať prenajaté priestory do pôvodného stavu. Dňa 31. decembra 2009 boli prenajaté priestory

vrátené sťažovateľke, ale bez toho, aby boli dané do pôvodného stavu.

Navrhovateľka doručila 5. marca 2010 okresnému súdu návrh smerujúci proti

sťažovateľke, ktorým si voči nej uplatnila nárok na zaplatenie sumy 21 184,14 €

s príslušenstvom. Predmetná suma mala podľa návrhu predstavovať zvýšenie hodnoty

predmetu nájmu na základe investícií realizovaných navrhovateľkou. Okresný súd

28. septembra 2010 vydal vo veci platobný rozkaz, ktorým uložil sťažovateľke zaplatiť

navrhovateľke žalovanú sumu s príslušenstvom. Proti tomuto platobnému rozkazu podala

sťažovateľka 10. novembra 2010 odpor, v dôsledku čoho bolo vo veci nariadené

pojednávanie na 1. apríl 2011, na ktorom rozhodol okresný súd rozsudkom, ktorým návrh

navrhovateľky zamietol.

Proti prvostupňovému rozsudku padala navrhovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd ako súd odvolací postupoval vo veci v rozpore

s a 2 , keď «na strane jednej síce vyčítal súdu prvého

stupňa, že sa nezaoberal otázkou zhodnotenia nehnuteľnosti, na strane druhej však sám

postupoval povrchne, keď vôbec neposadil konkrétne skutkové okolnosti v predmetnej veci,

na ktoré sťažovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu ako aj na súde prvého stupňa

niekoľkokrát poukazovala), pokiaľ uviedol len, že „bezdôvodným obohatením pritom je

aj vynaloženie nákladov na cudziu vec, resp. investície do cudzej nehnuteľnosti;

bezdôvodným obohatením nie je to, čo bolo vynaložené, ale to, o čo sa nehnuteľnosť

zhodnotila.“».

V ďalšej časti sťažnosti analyzuje sťažovateľka skutkový a právny stav veci

zo svojho pohľadu poukazujúc aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a odmietajúc výklad odvolacieho súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia, označujúc ho

za „absurdný s ohľadom na čisto logické posúdenie veci“.

Pokiaľ ide o prípustnosť sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“), sťažovateľka uviedla, že proti napadnutému uzneseniu nie je prípustné

dovolanie, a preto nie je táto sťažnosť v rozpore z uvedeným ustanovením zákona

o ústavnom súde. Podľa sťažovateľky je „Daná sťažnosť je pritom opodstatnená o to viac,

že napadnutým uznesením Krajského súdu v Bratislave je súd prvého stupňa viazaný

v zmysle a v prípade, pokiaľ na základe daného uznesenia odvolacieho súdu čo

i len sčasti súd prvého stupňa v tejto situácii vyhovie navrhovateľovi v konaní, a následne

odvolací súd daný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdí, nebude už sťažovateľka oprávnená

domáhať sa akýmkoľvek prostriedkom nápravy uvedených rozhodnutí súdu prvého, resp.

druhého stupňa, a to napriek skutočnosti, že súd prvého stupňa pôvodne dňa 01. 04. 2011

(t. j. úplne prvým rozhodnutím vo veci) rozhodol v jej prospech.“.

S odvolaním sa na sťažovateľka zároveň

navrhuje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým uloží okresnému súdu, aby

v právnej veci navrhovateľky až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o jej

sťažnosti dočasne nekonal. Návrh na vydanie dočasného opatrenia odôvodňuje sťažovateľka

okrem iného tým, že «Súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, je

už oprávnený okamžite vo veci ďalej konať a prípadne aj vo veci rozhodnúť. Daná situácia

z pohľadu sťažovateľky, kedy je k dnešnému dňu základným východiskom pre ďalší priebeh

celého súdneho konania práve napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -117, IČS: 1310202508, zo dňa 31. 10. 2011, je o to rizikovejšia, že súd

prvého stupňa po rozhodnutí odvolacieho súdu už vytýčil pojednávanie na termín

10. 02. 2012, ktoré sa aj uskutočnilo a na ktorom bola vec riadne prejednávaná, pričom

ďalší termín pojednávania je už 09. 03. 2012, na ktorom teoreticky môže – viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu uvedeným v touto sťažnosťou napadnutom uznesení – už

aj vo veci rozhodnúť. Pritom o tom, že súd prvého stupňa postupuje v zmysle rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave, č. k. -117, IČS: 1310202508, zo dňa

31. 10. 2011, svedčí aj jeho výzva zo dňa 14. 02. 2012, adresovaná právnemu zástupcovi

sťažovateľky, na základe ktorej má sťažovateľka oznámiť súdu, „či namieta doklady

o nákupe materiálu vložených ako investície do predmetných nebytových priestorov“...».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že jej v petite sťažnosti označené práva boli napadnutým uznesením porušené. Súčasne

navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu, aby o nej

znovu konal a rozhodol. Sťažovateľka sa napokon domáha, aby jej ústavný súd priznal

úhradu trov konania.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že okresný súd po vrátení veci

krajským súdom dosiaľ meritórne nerozhodol a najbližšie pojednávanie sa uskutoční

17. apríla 2012.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že krajský súd ako odvolací súd svojím

uznesením č. k. -117 z 31. októbra 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného

súdu č. k. -88 z 1. apríla 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, porušil jej

základné právo podľa a právo podľa dohovoru. Sťažovateľka

považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne vyjadrujúc názor, že krajský súd postupoval

v súvislosti s jeho vydaním svojvoľne, svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a vôbec sa

nevysporiadal s jej právnou argumentáciou v odvolacom konaní.

Keďže krajský súd napadnutým uznesením zrušil prvostupňový rozsudok a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že

napadnutým uznesením sa konanie v právnej veci navrhovateľky neskončilo. V danom

prípade nejde, resp. nešlo ešte o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo

právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho

hľadiska je napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou

ako odporkyňou a navrhovateľkou ďalej pokračuje.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti, nezákonnosti a arbitrárnosti

rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom

na namietanie porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie

súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka mala a aj bude mať

v ďalšom štádiu konania možnosť pred okresným súdom a následne prípadne aj pred

krajským súdom uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa

skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný

právny prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti.

V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania pred okresným

súdom, ktorý bude v nadväznosti na názor odvolacieho súdu vykonávať dokazovanie

v súlade s právnym názorom vysloveným krajským súdom. K vykonávaniu dôkazov sa

sťažovateľka bude môcť v konaní pred krajským súdom vyjadriť za tých istých podmienok,

ako navrhovateľka, keďže má k dispozícii celý nový proces, v ktorom môže uplatniť

aj svoje ďalšie výhrady vo veci pri využití prostriedkov právnej ochrany, ktoré jej

priznáva proti meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľka má teda

aj právo na riadne opravné prostriedky a za splnenia zákonom ustanovených podmienok tiež

právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,

neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou oponovanému

právnemu názoru krajského súdu (ako súdu odvolacieho), a to aj na základe totožnej

argumentácie, akú predložila v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že všeobecné

súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť

v rámci svojho rozhodovania.

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,

t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov, a až potom sa sťažovateľke naskytne

možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd

a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky však navyše je a to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (),

prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach ().

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani

pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, v ktorej

ako súd odvolací zrušil v napadnutej časti prvostupňový rozsudok okresného súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým, než o veci

samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1

.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť bola za danej

procesnej situácie podaná predčasne. Sťažovateľka totiž bude mať, resp. má možnosť

uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na to sa ústavný súd podanou

sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho

rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012