Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 531/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo kultúry

Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom

Havlátom, Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo námestie 1,

Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. novembra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo kultúry Slovenskej

republiky, o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára

2015 elektronicky a 23. februára 2015 poštou doručená sťažnosť Slovenskej republiky,

za ktorú koná Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. novembra 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

uznesením sp. zn. z 28. januára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

zastavil konanie o žalobe obchodnej spoločnosti (ďalej len

„žalobca“) z dôvodu, že žalobca nezložil preddavok na trovy konania, ktorého zloženie mu

bolo uložené podľa (ďalej aj „OSP“). Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením sp. zn. z 27. júna 2013

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne. Najvyšší súd však na základe podaného dovolania žalobcu uznesenie krajského

súdu, ako aj uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka po tom, ako sa vyjadruje k otázke svojej spôsobilosti byť účastníkom

konania pred ústavným súdom podľa , uvádza, že napadnuté uznesenie

nezvratným spôsobom zasiahlo do priebehu konania, keď napriek predchádzajúcemu

právoplatnému zastaveniu konania došlo k zrušeniu uznesenia krajského súdu, ako aj

uznesenia okresného súdu a vo veci sa musí opätovne konať. Sťažovateľka tak mala stratiť

istotu, že jej v prípade úspechu budú uhradené aj trovy konania. Prezentuje názor, že

porušenie jej základných práv a slobôd nie je napraviteľné činnosťou všeobecného súdu

v konaní vo veci samej, pričom v jej prípade ide o rozhodnutie, ktoré výrazným

a nezvratným spôsobom zasahuje do označeného základného práva. Poukazujúc

na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu ( a III. ÚS

46/2013) uvádza, že v danom prípade je daná právomoc ústavného súdu konať o predloženej

sťažnosti.

Nadväzne na uvedené sťažovateľka pripomína ustálený obsah základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a následne cituje svoju argumentáciu

v prospech zastavenia občianskeho súdneho konania, ktorá bola obsiahnutá vo vyjadrení

k dovolaniu žalobcu prerokúvaného v sťažovateľkinej veci najvyšším súdom. Sťažovateľka

namieta, že napriek jej rozsiahlej argumentácii najvyšší súd jej obsah nielenže neuviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia, ale s touto argumentáciou sa «nezaoberal a ani

nevysporiadal. Skutočnosť, že sa odporca s argumentáciou sťažovateľa nezaoberal

a nevysporiadal je... porušením práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1

SR. Odporca v podstate sťažovateľa ako účastníka konania ignoroval, pretože okrem

uvedeného, ako zástupca sťažovateľa je v záhlaví nesprávne označené Ministerstvo

spravodlivosti SR. Napriek tomu bolo rozhodnutie doručené Ministerstvu kultúry, ale nie

právnemu zástupcovi sťažovateľa!

Predovšetkým upozorňujeme na to, že odporca úplne ignoroval účel ,

hoci účel zákona je pre jeho výklad a aplikáciu rozhodujúci. Zdôrazňujeme, že v danom

prípade išlo presne o takú situáciu, pre ktorú bol prijatý. Extrémne vysokej

náhrady škody sa na základe špekulatívnych dôvodov domáha subjekt, ktorý je tzv.

„schránkovou firmou“ na jedno použitie, ktorý nevyvíja žiadnu činnosť, nemá žiadny

majetok, ktorý uplatňovanú pohľadávku nadobudol za zlomok jej údajnej výšky. Je teda

zrejmé, že do rizikového sporu sa takáto spoločnosť pustila zjavne z dôvodu, aby

eliminovala možné negatívne dôsledky neúspešne skončeného súdneho sporu. Nemá totiž

vôbec v úmysle v prípade neúspechu zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, ale práve

naopak, zariadila sa tak, aby tak nemusela urobiť. Takýto postup nesie znaky zneužitia

práva. Preto skutočnosť, že odporca sa nezaoberal výkladom a aplikáciu

v kontexte jeho účelu, je znakom svojvôle a arbitrárnosti. Je totiž zrejmé, že zoči voči účelu

je zaujatý právny názor odporcu neudržateľný a z hľadiska účelu zákona sa

jeho rozhodnutie jednoducho odôvodniť nedá.».

Citujúc z uznesenia najvyššieho súdu vydaného vo veci vedenej pod sp. zn.

sťažovateľka poukazuje na opačný právny názor, ktorý v obdobnej situácii

zaujal najvyšší súd, pričom dospieva k záveru, že diametrálne „odlišná rozhodovacia

činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(). Sme teda toho názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je ústavne

neudržateľné, pretože za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie rozhodol

diametrálne odlišne, pričom sa ani nepokúsil objektívne a rozumne odôvodniť svoje odlišné

rozhodnutie. Odporca totiž nielenže nevyvrátil argumentáciu sťažovateľa, ale nevyvrátil ani

svoju vlastnú argumentáciu z predošlého rozhodnutia.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„1. Najvyšší súd v BRATISLAVE uznesením sp. zn. zo dňa

26.11.2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR.

2. Uznesenie Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. zo dňa

26.11.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať a vecne sa zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa

sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu

subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až

potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí

v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal

sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase

predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto

požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj

to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach

prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej

ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

Podľa názoru sťažovateľky mal najvyšší súd porušiť základné právo na súdnu ochranu

podľa tým, že sa nevysporiadal so sťažovateľkinou právnou

argumentáciou a uznesenie krajského súdu zrušil vychádzajúc z právneho výkladu

relevantného procesnoprávneho ustanovenia, ktorý odporuje skôr prijatému právnemu

názoru uplatňovanému inými senátmi najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali v obdobných

veciach.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v danej veci v dovolacom konaní

sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany ( ) neodmietol, vecou sa

zaoberal a rozhodol o nej. Nesúlad právnych názorov sťažovateľky s právnymi závermi

najvyššieho súdu sám osebe nezakladá (nespôsobuje) porušenie označeného práva.

Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 226

), neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou

oponovanému právnemu názoru najvyššieho súdu, s tým, že všeobecné súdy budú musieť

zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho

rozhodovania (obdobne aj ).

Navyše, podľa zistení ústavného súdu okresný súd po vrátení veci najvyšším súdom

svojím uznesením č. k. z 11. mája 2015 konanie opätovne zastavil

na základe medzičasom novelizovaného znenia v spojení s , teda

v zhode s tým, ako v napadnutom dovolacom konaní pred najvyšším súdom sťažovateľka

argumentovala. Aj keď uvedené uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť

z dôvodu podania odvolania žalobcom, tento ďalší priebeh konania pred všeobecnými

súdmi preukazuje, že sťažovateľkou tvrdený negatívny dôsledok spôsobený napadnutým

uznesením (otvorenie právoplatne skončeného konania) je možné v ďalšom procesnom

postupe v rámci sústavy všeobecných súdov korigovať. Nejde teda o nezvratný stav alebo

ujmu na právach, ktorá by si vyžadovala zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého

konania.

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené zdôrazňuje, že jeho ústavnou kompetenciou

nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného alebo skutočného pochybenia

všeobecných súdov (v danom prípade napríklad tvrdené ignorovanie sťažovateľkinej

argumentácie) v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť,

či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja

z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne

rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiu

súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať

do ešte prebiehajúcich konaní.

Zohľadňujúc preto uvedený princíp subsidiarity vyplývajúci z

i doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade akcentujúc rešpektovanie

princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd podľa § 25

ods. 2 sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015