Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 531/2015
PDF · 387.22 KB
No categories available
III. ÚS 531/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo kultúry
Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom
Havlátom, Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo námestie 1,
Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 328/2013 z 26. novembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej republiky, za ktorú koná Ministerstvo kultúry Slovenskej
republiky, o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2015 elektronicky a 23. februára 2015 poštou doručená sťažnosť Slovenskej republiky,
za ktorú koná Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 328/2013 z 26. novembra 2014 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
uznesením sp. zn. 8 C 31/2009 z 28. januára 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
zastavil konanie o žalobe obchodnej spoločnosti (ďalej len
„žalobca“) z dôvodu, že žalobca nezložil preddavok na trovy konania, ktorého zloženie mu
bolo uložené podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) svojím uznesením sp. zn. 6 Co 174/13 z 27. júna 2013
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne. Najvyšší súd však na základe podaného dovolania žalobcu uznesenie krajského
súdu, ako aj uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka po tom, ako sa vyjadruje k otázke svojej spôsobilosti byť účastníkom
konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy, uvádza, že napadnuté uznesenie
nezvratným spôsobom zasiahlo do priebehu konania, keď napriek predchádzajúcemu
právoplatnému zastaveniu konania došlo k zrušeniu uznesenia krajského súdu, ako aj
uznesenia okresného súdu a vo veci sa musí opätovne konať. Sťažovateľka tak mala stratiť
istotu, že jej v prípade úspechu budú uhradené aj trovy konania. Prezentuje názor, že
porušenie jej základných práv a slobôd nie je napraviteľné činnosťou všeobecného súdu
v konaní vo veci samej, pričom v jej prípade ide o rozhodnutie, ktoré výrazným
a nezvratným spôsobom zasahuje do označeného základného práva. Poukazujúc
na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (IV. ÚS 183/2013 a III. ÚS
46/2013) uvádza, že v danom prípade je daná právomoc ústavného súdu konať o predloženej
sťažnosti.
Nadväzne na uvedené sťažovateľka pripomína ustálený obsah základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a následne cituje svoju argumentáciu
v prospech zastavenia občianskeho súdneho konania, ktorá bola obsiahnutá vo vyjadrení
k dovolaniu žalobcu prerokúvaného v sťažovateľkinej veci najvyšším súdom. Sťažovateľka
namieta, že napriek jej rozsiahlej argumentácii najvyšší súd jej obsah nielenže neuviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia, ale s touto argumentáciou sa «nezaoberal a ani
nevysporiadal. Skutočnosť, že sa odporca s argumentáciou sťažovateľa nezaoberal
a nevysporiadal je... porušením práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Odporca v podstate sťažovateľa ako účastníka konania ignoroval, pretože okrem
uvedeného, ako zástupca sťažovateľa je v záhlaví nesprávne označené Ministerstvo
spravodlivosti SR. Napriek tomu bolo rozhodnutie doručené Ministerstvu kultúry, ale nie
právnemu zástupcovi sťažovateľa!
Predovšetkým upozorňujeme na to, že odporca úplne ignoroval účel § 141a O. s. p.,
hoci účel zákona je pre jeho výklad a aplikáciu rozhodujúci. Zdôrazňujeme, že v danom
prípade išlo presne o takú situáciu, pre ktorú bol § 141a O. s. p. prijatý. Extrémne vysokej
náhrady škody sa na základe špekulatívnych dôvodov domáha subjekt, ktorý je tzv.
„schránkovou firmou“ na jedno použitie, ktorý nevyvíja žiadnu činnosť, nemá žiadny
majetok, ktorý uplatňovanú pohľadávku nadobudol za zlomok jej údajnej výšky. Je teda
zrejmé, že do rizikového sporu sa takáto spoločnosť pustila zjavne z dôvodu, aby
eliminovala možné negatívne dôsledky neúspešne skončeného súdneho sporu. Nemá totiž
vôbec v úmysle v prípade neúspechu zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, ale práve
naopak, zariadila sa tak, aby tak nemusela urobiť. Takýto postup nesie znaky zneužitia
práva. Preto skutočnosť, že odporca sa nezaoberal výkladom a aplikáciu § 141a O. s. p.
v kontexte jeho účelu, je znakom svojvôle a arbitrárnosti. Je totiž zrejmé, že zoči voči účelu
§ 141a O. s. p. je zaujatý právny názor odporcu neudržateľný a z hľadiska účelu zákona sa
jeho rozhodnutie jednoducho odôvodniť nedá.».
Citujúc z uznesenia najvyššieho súdu vydaného vo veci vedenej pod sp. zn.
7 Cdo 107/2012 sťažovateľka poukazuje na opačný právny názor, ktorý v obdobnej situácii
zaujal najvyšší súd, pričom dospieva k záveru, že diametrálne „odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej
situácie pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná
(III. ÚS 328/05). Sme teda toho názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je ústavne
neudržateľné, pretože za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie rozhodol
diametrálne odlišne, pričom sa ani nepokúsil objektívne a rozumne odôvodniť svoje odlišné
rozhodnutie. Odporca totiž nielenže nevyvrátil argumentáciu sťažovateľa, ale nevyvrátil ani
svoju vlastnú argumentáciu z predošlého rozhodnutia.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto
rozhodnutie:
„1. Najvyšší súd v BRATISLAVE uznesením sp. zn. 4 Cdo 328/2013 zo dňa
26.11.2014 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Uznesenie Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 4 Cdo 328/2013 zo dňa
26.11.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať a vecne sa zaoberať sťažnosťami namietajúcimi porušenie práv iba vtedy, ak sa
sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že
musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu
subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až
potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí
v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal
sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase
predbežného prerokovania sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto
požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou
na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj
to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny
dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach
prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa ktorej
ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne skončilo konanie.
Podľa názoru sťažovateľky mal najvyšší súd porušiť základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že sa nevysporiadal so sťažovateľkinou právnou
argumentáciou a uznesenie krajského súdu zrušil vychádzajúc z právneho výkladu
relevantného procesnoprávneho ustanovenia, ktorý odporuje skôr prijatému právnemu
názoru uplatňovanému inými senátmi najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali v obdobných
veciach.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v danej veci v dovolacom konaní
sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany (čl. 46 ods. 1 ústavy) neodmietol, vecou sa
zaoberal a rozhodol o nej. Nesúlad právnych názorov sťažovateľky s právnymi závermi
najvyššieho súdu sám osebe nezakladá (nespôsobuje) porušenie označeného práva.
Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 226
OSP), neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou
oponovanému právnemu názoru najvyššieho súdu, s tým, že všeobecné súdy budú musieť
zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho
rozhodovania (obdobne aj IV. ÚS 186/2012).
Navyše, podľa zistení ústavného súdu okresný súd po vrátení veci najvyšším súdom
svojím uznesením č. k. 8 C 31/2009 480 z 11. mája 2015 konanie opätovne zastavil
na základe medzičasom novelizovaného znenia § 141a OSP v spojení s § 355 OSP, teda
v zhode s tým, ako v napadnutom dovolacom konaní pred najvyšším súdom sťažovateľka
argumentovala. Aj keď uvedené uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť
z dôvodu podania odvolania žalobcom, tento ďalší priebeh konania pred všeobecnými
súdmi preukazuje, že sťažovateľkou tvrdený negatívny dôsledok spôsobený napadnutým
uznesením (otvorenie právoplatne skončeného konania) je možné v ďalšom procesnom
postupe v rámci sústavy všeobecných súdov korigovať. Nejde teda o nezvratný stav alebo
ujmu na právach, ktorá by si vyžadovala zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého
konania.
Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené zdôrazňuje, že jeho ústavnou kompetenciou
nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného alebo skutočného pochybenia
všeobecných súdov (v danom prípade napríklad tvrdené ignorovanie sťažovateľkinej
argumentácie) v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť,
či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja
z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne
rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiu
súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať
do ešte prebiehajúcich konaní.
Zohľadňujúc preto uvedený princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
i doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade akcentujúc rešpektovanie
princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015