Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 561/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Vladimírou Houdek Běhalovou, Rastislavova 68, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. marca 2013 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 28. januára 2014 (ďalej len „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice I

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka v procesnom postavení

žalobcu domáha proti žalovanej spoločnosti ,

(ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti viacerých uznesení valného zhromaždenia

žalovanej konaného 27. júla 2011.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 24. februára 2012“) určil, že uznesenia mimoriadneho valného

zhromaždenia sú neplatné, a sťažovateľke, keď sa stotožnil so sťažovateľkou tvrdenými

dôvodmi neplatnosti uznesení valného zhromaždenia žalovanej, priznal náhradu trov

konania. Poukázal aj na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej k zmene počtu konateľov

ustanoveného v spoločenskej zmluve môže dôjsť v zmysle § 125 ods. 1 písm. d) v spojení

s len zmenou spoločenskej zmluvy, t. j. so súhlasom

dvojtretinovej väčšiny všetkých hlasov spoločníkov.

Krajský súd na odvolanie žalovanej napadnutým uznesením rozhodol tak,

že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h)

(ďalej aj „OSP“) v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil

nedostatočne a ústavne nekonformným spôsobom. Odvolací súd sa podľa jej názoru

nevysporiadal s jej argumentmi ani s podrobnou, zrozumiteľnou a logickou argumentáciou

okresného súdu. Dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje výhrady voči

prvostupňovému rozhodnutiu, nie sú podľa názoru sťažovateľky dostatočne konkrétne

a nedávajú jej ako účastníčke konania odpoveď na otázku, „prečo bolo zo strany krajského

súdu potrebné rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie“.

Vo svojom zrušujúcom uznesení krajský súd dostatočne presvedčivo neodôvodnil, z akých

dôvodov neobstojí právny názor okresného súdu. Krajský súd bez akéhokoľvek

relevantného odôvodnenia vyslovil svoj právny záver, ktorými je okresný súd viazaný, a to,

že ak „v spoločenskej zmluve nie je výslovne uvedený počet konateľov číslom, ale iba

menom, bydliskom a dátumom narodenia určeného prvého jediného konateľa spoločnosti

pri jej založení, treba vychádzať z toho, že pri voľbe ďalšieho konateľa sa nevyžaduje zmena

spoločenskej zmluvy a na jeho voľbu postačuje jednoduchá väčšina hlasov prítomných

spoločníkov“.

Svojím rozhodnutím sa krajský súd zároveň podľa sťažovateľky odchýlil od ustálenej

judikatúry súdov v otázke potrebnej väčšiny hlasov pri zmene počtu konateľov spoločnosti,

pričom sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré by ustálený

právny názor súdov vyššej súdnej inštancie nemal obstáť, čím fakticky odňal sťažovateľke

možnosť konať pred súdom.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

z dôvodu podľa , a , prípustnosť ktorého odôvodnila

písm. f) , pretože napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu sa sťažovateľke ako

účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, a to tým, že odvolací súd svoje

rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil a nevysporiadal sa s argumentmi

sťažovateľky v konaní, ako ani s rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu,

v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné

a vo svojej podstate zmeňujúce.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky ako procesné

neprípustné odmietol podľa v spojení s bez toho,

aby sa zaoberal skúmaním vecnej správnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

Podľa názoru najvyššieho súdu ani „prípadné nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu a tým jeho prípadná nepreskúmateľnosť nezakladá vadu konania podľa

ust. " Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle

sa podľa najvyššieho súdu rozumie „taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu

alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie procesných práv účastníka v občianskom súdnom konaní. Teda, ust. § 237písm. f/

dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou

činnosťou súdu, a nie s odôvodnením súdneho rozhodnutia, vrátane právneho posúdenia

veci. ".

Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala, že jej krajský súd nedostatočným

odôvodnením svojho rozhodnutia odňal reálnu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) . Ide o vadu konania, na ktorú dovolací súd musí vždy prihliadať (

) a pre ktorú musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. Rozhodnutie krajského súdu sa

v prerokovávanej veci zreteľne odchýlilo od konštantnej rozhodovacej praxe najvyššieho

súdu, ako už bolo uvedené, a nebolo odôvodnené ústavne konformným spôsobom.

Podmienka prípustnosti dovolania v zmysle bola preto podľa jej názoru

splnená a naplnená bola aj dôvodnosť podaného dovolania. Povinnosťou najvyššieho súdu

bolo za uvedených okolností jej dovolanie prerokovať a vo veci meritórne rozhodnúť.

Odmietnutie dovolania splňujúceho zákonné náležitosti pre jeho prípustnosť treba preto

podľa sťažovateľky považovať za „denegatio iustitiae“. Pokiaľ najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky ako neprípustné odmietol bez toho, aby sa zaoberal jej námietkami uvedenými

v dovolaní, porušil jej v sťažnosti označené práva.

Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené v SR a Listiny a právo na spravodlivý súdny

proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28.01.2014 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. -348 zo dňa

28.03.2013, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28.01.2014 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -348 zo dňa

28.03.2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a

nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08 EUR do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu k rukám ich právnej zástupkyne.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak

[ o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd preto ešte pred tým, ako pristúpi k vecnému posúdeniu sťažnosti, je

povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú

vôbec dané podmienky na jej meritórne prerokovanie vyžadované zákonom o ústavnom

súde.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia jej základných práv podľa

a podľa listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj

postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Napadnutým uznesením krajského súdu bol zrušený rozsudok okresného

z 24. februára 2012, ktorým bolo určené, že tam uvedené uznesenia valného zhromaždenia

žalovanej uskutočneného 27. júla 2011 sú neplatné a vec bola vrátená súdu prvého stupňa

na nové konanie. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu odmietol podľa v spojení s ako

neprípustné bez toho, aby sa zaoberal skúmaním vecnej správnosti napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k (čo platí aj vo vzťahu k

listiny) a dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už

zo strany ostatných orgánov verejnej moci nemožno namietaný protiústavný stav napraviť

(m. m. ).

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ďalej poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „je výsledkové“, to znamená,

musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ) obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa (čo platí,

aj pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ). Pokiaľ ide o spravodlivosť civilného

konania podľa kritérií zakotvených v a nasl. , resp. v dohovoru, túto, ako

už bolo uvedené, ústavný súd v rámci konania o sťažnosti primárne posudzuje ako celok,

t. j. až po právoplatnom skončení konania, teda zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne

skončilo.

Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecných

súdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach; ústavný súd je zásadne povolaný

meritórne posudzovať vec až z komplexných hľadísk, t. j. po jej právoplatnom skončení,

a to z toho hľadiska, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.

Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bol zrušený rozsudok okresného

súdu z 24. februára 2012 a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú z formálneho hľadiska

právoplatnými rozhodnutiami, nejde o rozhodnutia, ktorými by sa konanie v právnej veci

sťažovateľky skončilo (alebo dôsledkom ktorých by prípadne bolo zastavenie súdneho

konania), ale rozhodnutia, po nadobudnutí právoplatnosti ktorých konanie vo veci samej

(o návrhu na určenie neplatností uznesení valného zhromaždenia) pokračuje. Sťažovateľka

tak má a bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v prebiehajúcom súdnom

konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) napadnutých

uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu a postupov, ktoré predchádzali ich vydaniu,

nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. listiny) a práva podľa dohovoru. Všeobecné

súdy v danom prípade neodmietli sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, a to aj napriek

tomu, že rozhodli v jej právnej veci napadnutými uzneseniami v rozpore s jej predstavami.

Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním

vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd po oboznámení sa s obsahom

napadnutého rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne

akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich predovšetkým procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, podľa názoru ústavného

súdu aj z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

jednoznačne a presvedčivým spôsobom plynú dôvody, ktoré tento súd viedli k odmietnutiu

sťažovateľkou podaného dovolania, a to práve v dôsledku nezistenia, resp. absencie

dôvodov jeho prípustnosti, pričom nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd preto akceptujúc svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, rešpektujúc

princíp minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka má a aj bude mať

v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní a následne

prípadne aj pred najvyšším súdom možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svoju

argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, najmä vyjadriť sa

k vykonávaniu dôkazov za tých istých podmienok ako druhý účastník konania na strane

žalovaného, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany tých

práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V právnej veci sťažovateľky sa súdne

konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania. K vykonávaniu dôkazov sa

sťažovateľka bude môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriť za tých istých podmienok

ako druhý účastník konania na strane žalovaného. Sťažovateľka má k dispozícii všetky

procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva , teda aj právo na riadne

opravné prostriedky v prípade neúspechu pred okresným súdom a tiež právo využiť

za splnenia zákonom ustanovených podmienok mimoriadne opravné prostriedky proti

právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ by vyznelo v jej neprospech.

Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

( ), neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou

oponovanému právnemu názoru krajského súdu (ako súdu odvolacieho), s tým,

že všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku

ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania (obdobne aj , ).

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľa

aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,

t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv

účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli

porušené jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva

alebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórneho

právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sťažovateľka bude mať prípadne

možnosť podať sťažnosť ústavnému súdu v závislosti od výsledku konania.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015