Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 104/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca

2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ROKOSAN, s. r. o.,

Kollárova 446, Sečovce, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom,

Advokátska kancelária, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok zaručeného v , základného

práva podnikať zaručeného v , základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 734

z 24. januára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ROKOSAN, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla

2014 telefaxom (17. apríla 2014 poštou) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

ROKOSAN, s. r. o., Kollárova 446, Sečovce (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať zaručeného

v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 24. januára 2014

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Trebišov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa obchodná spoločnosť

(ďalej len

„navrhovateľka“), domáhala proti sťažovateľke ako odporkyni zaplatenia pohľadávky

70 000 € s príslušenstvom.

Okresný súd rozsudkom č. k. 637 z 30. mája 2013 uložil

sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľke 70 000 € s úrokom z omeškania 9 %

ročne od 16. júna 2010 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia.

Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd uznesením

č. k. z 24. januára 2014 zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku

o povinnosti sťažovateľky zaplatiť navrhovateľke 70 000 € s príslušenstvom

a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo výroku

o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím porušil jej

základné právo vlastniť majetok, základné právo podnikať, základné právo na súdnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, pretože „Rozhodnutie odvolacieho

súdu... je nielenže nedostatočne odôvodnené, ale aj nekonzistentné, nakoľko samotné

odôvodnenie, ako aj odôvodnenie vo vzťahu k výrokom si vzájomne odporuje, čím je

nepresvedčivé až svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

čo má za následok porušenie viacerých základných práv a slobôd.“.

Krajský súd, ako tvrdí sťažovateľka, „síce prvým výrokom odvolaniu“

sťažovateľky „vyhovel, avšak uviedol právne závery, ktoré (i) vykazujú extrémny nesúlad

právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, (ii) interpretáciu, ktorá

je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho,

aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú

výkladovú prax), (iii) nerešpektovanie kogentnej normy (interpretáciu), ktorá je

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, (iv) hodnotenie dôkazov vykonaných bez

akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej

interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery a zároveň (v) na niektoré odvolacie

dôvody a argumenty vôbec nereagoval, čím znemožnil žalovanému efektívne sa brániť

a zaťažil tak konanie tak zásadnou vadou, ktorá je súčasne porušením práva na spravodlivý

proces“.

Sťažovateľka považovala za potrebné zvýrazniť, že „i keď nejde doposiaľ

o právoplatne rozhodnutú vec, je nutné aby právne závery odvolacieho súdu boli nálezom

Ústavného súdu zrušené, nakoľko v opačnom prípade je prvostupňový súd povinný sa

takýmito závermi odvolacieho súdu riadiť, čo bude nevyhnutne viesť k ďalšiemu porušeniu

práva na spravodlivý proces“.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd v odvolacom konaní nevenoval jej

argumentácii, podľa ktorej zmluva o obchodnom zastúpení uzavretá medzi

sťažovateľkou a navrhovateľkou, od ktorej navrhovateľka odvodzuje svoj nárok

tvoriaci predmet konania pred všeobecnými súdmi, „nenadobudla platnosť“.

Sťažovateľka tvrdí, že z napadnutého „uznesenia vôbec nie je zrejmé, ako dospel

odvolací súd k záverom, že zmluva je platná... takéto závery odvolacieho súdu možno len

vyvodiť až z toho, že uložil prvostupňovému súdu zaoberať sa len výškou provízie (z čoho

možno vyvodiť, že zrejme považoval zmluvu o obchodnom zastúpení za platnú). Odvolací

súd tak vôbec nereagoval na kogentné ustanovenie v spojení s existenciou

zmluvnej voľnosti, pričom žalovaný sa so žalobcom nepochybne dohodli, že výška provízie

bude posudzovaná individuálne a bude tvoriť prílohu zmluvy, pričom sa navyše dohodli, že

akékoľvek zmeny, resp. doplnenia zmluvy možno len písomne v súlade s § 272 Obchodného

zákonníka.“.

V ďalšom sťažovateľka uvádza, že krajský súd „nepovažoval za dôvodné tvrdenie,

že žalobca má nárok na províziu až po tom, ak preukáže, že odporca na svoj účet obdŕžal

platby úhrad za sprostredkované obchody podľa čl. V/I tretí odsek zmluvy... Odvolací súd...

opomenul, že zmyslom zamýšľanej zmluvy o obchodnom zastúpení bolo vytvorenie

spoločného podniku s vybudovaním linky na výrobu fotovoltaických panelov (teda vôbec sa

nevenoval prejednávanej veci a dokazovaním zisteným skutkovým zisteniam ako aj

argumentáciou sťažovateľa v celom kontexte)... Odvolací súd tak absolútne opomenul

v rozpore s rozsiahlym vykonaným dokazovaním úmysel strán pri uzatváraní zmluvy, ktorý

je v obchodných záväzkových vzťahoch podstatný, aj pre prípadné výkladové problémy...“

Odvolací súd podľa slov sťažovateľky taktiež „svojvoľne vylúčil aplikáciu jasného

znenia ustanovenia zmluvy, ktorá sa na základe vôle oboch zmluvných strán mohla meniť

v súlade s § 272 ods. 2 výlučne písomne, a zároveň závery a argumentácia KS KE

nezohľadňujúca obligatórnu formu konania zaväzujúcu sťažovateľa oboma konateľmi

považuje sťažovateľ za záver odvolacieho súdu, za závery, ktoré vykazujú extrémny nesúlad

právnych záverov s právnymi zisteniami v predmetnej veci, v dôsledku čoho je nutné

považovať napádané uznesenie KS KE za arbitrárne“.

Sťažovateľka je navyše presvedčená aj o tom, že nárok na províziu

navrhovateľke nevznikol aj vzhľadom na absolútnu neplatnosť dojednania výšky

provízie v rozpätí 3 – 5 %, a to pre jej neurčitosť. K tomu argumentovala rozsiahlou

judikatúrou. Krajský súd však „i napriek... námietkam sťažovateľa uviedol, že

v obchodných vzťahoch je obvyklé... dojednanie výšky provízie v percentách 3 – 5 % ako to

dojednali v prejednávanej veci účastníci konania, čo považoval za dostatočne určité

dojednanie výšky provízie... avšak vôbec neuviedol a nezdôvodnil, prečo neaplikoval

stabilizovanú súdnu prax a množstvo rozhodnutí, na ktoré sťažovateľ poukázal... a rovnako

Rozhodnutie Komisie... Už len s poukazom na uvedené je nutné považovať napádané

uznesenie KS KE za arbitrárne...“.

Vo vzťahu k výroku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia,

sťažovateľka uvádza, že v tejto časti napadnutého rozhodnutia „absolútne absentuje

právne posúdenie veci“. Odvolací súd „vôbec neodôvodnil osvedčenosť hmotného práva,

resp. ak je za odôvodnenie“ potrebné „považovať jeho prechádzajúce úvahy, tak uvedené

závery sú arbitrárne...“. Sťažovateľka je presvedčená, že „v danom prípade nie je splnený

ani jeden zo základných predpokladov pre nariadenie a potvrdenie nariadeného

predbežného opatrenia v dôsledku čoho došlo odvolacím súdom k porušeniu práva

sťažovateľa na spravodlivý proces...“ a základného práva na podnikanie. „V extrémnom

nesúlade s ustálenou súdnou praxou vyznieva tvrdenie odvolacieho súdu, že ak je sťažovateľ

vlastníkom viacerých lukratívnych nehnuteľností, toto samo o sebe nie je dôvodom preto,

aby súd zrušil nariadené predbežné opatrenie, navyše ak sám odvolací súd pri uvedenom

závere vôbec neuviedol, ktorú právnu normu na aký skutkový stav aplikoval.“

V súvislosti s nariadením predbežného opatrenia sťažovateľka namietala, že

takémuto rozhodnutiu bránila prekážka rozhodnutej veci, pretože v „danej veci s ohľadom

na všetky skutkové okolnosti tvrdené v návrhu na začatie konania (návrh bol prvostupňovým

súdom uznesením zo dňa 2. 2. 2011, č. k. 76... ako nedôvodný zamietnutý, voči

ktorému žalobca odvolanie nepodal) v porovnaní s opätovným návrhom na nariadenie

predbežného opatrenia je nepochybné, že uznesenie prvostupňového súdu z 2. 2. 2011

predstavuje vo vzťahu k uzneseniu Krajského súdu z 24. 01. 2014 (resp. napádanému

uzneseniu) prekážku právoplatne rozhodnutej veci“.

Napokon sťažovateľka videla porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie aj v tom, že v konaní pred súdom prvého stupňa

navrhla vykonať dokazovanie výsluchom svedka, ktoré však okresný súd bez

odôvodnenia odmietol a námietke, ktorú v tejto súvislosti sťažovateľka v odvolaní

predostrela, krajský súd nevenoval pozornosť a nereagoval na ňu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti ROKOSAN s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa

a právo podnikať podľa bolo porušené uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 01. 2014, č. k. 734.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 01. 2014, č. k.

734, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločností ROKOSAN s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Vladimíra

Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby vec považoval za naliehavú

a zaoberal sa touto sťažnosťou prednostne bez ohľadu na poradie, v akom mu sťažnosť

bola doručená.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru a s tým spojené aj porušenie základného

práva na majetok zaručeného v a základného práva podnikať zaručeného

v , ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu č. k.

734 z 24. januára 2014.

Sťažovateľka síce v petite (návrhu na rozhodnutie) sťažnosti nešpecifikovala

(označením jednotlivých odsekov), ktoré konkrétne základné práva zakotvené v čl. 20

a a práva upravené v dohovoru mali byť napadnutým rozhodnutím

krajského súdu porušené, z obsahu sťažnosti však vyplýva, že práva, ktorých

porušenie sťažovateľka namieta, sú základné práva zaručené čl.. 20 ods. 1 a čl. 35 ods.

1 a právo podľa dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v

rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a

prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako bolo uvedené, krajský súd napadnutým uznesením č. k. 734

z 24. januára 2014 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 637 z 30. mája

2013 vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť navrhovateľke žalovanú sumu

s príslušenstvom a v zrušenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. V tejto časti

teda sťažovateľka namieta porušenie svojich práv vo veci, ktorá nie je právoplatne

skončená.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov

( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a

aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a

ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou

všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný

súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v

prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z

poslednej vety rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti

zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o

rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Sťažovateľke sú tézy vyplývajúce z uvedenej judikatúry evidentne známe.

Svedčí o tom samotný text sťažnosti, keď sťažovateľka navrhuje zrušiť „právne závery

odvolacieho súdu“ napriek tomu, že nejde o „právoplatne meritórne rozhodnutú vec“.

Ústavný súd k tomu ďalej dodáva, a to znovu pridržiavajúc sa svojej stabilnej

judikatúry, že základné právo na súdnu ochranu zaručené v je

„výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky

súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v

zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku (, , ). Obdobné platí aj v prípade

porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie

právoplatne skončilo (). Nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o

spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd

svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania.

Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné

orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť

(m. m. , ).

Aj keď je napadnuté uznesenie krajského súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo,

ale rozhodnutie, ktorým bol rozsudok okresného súdu v časti zrušený, takže vec (v

tejto časti) bola v konečnom dôsledku vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie. Sťažovateľka tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si ochranu svojich práv

v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi, a napokon nič jej nebráni, aby v

budúcnosti napadla sťažnosťou podľa aj konečné rozhodnutie,

ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak

dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jej alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody. Najskôr

teda musí prebehnúť celé súdne konanie až do štádia meritórneho právoplatného

rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sa sťažovateľke naskytne možnosť na

eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil

výnimky zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných

rozhodnutí, podmienkou na pripustenie takejto výnimky je to, že v konkrétnom

prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným

(nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,

ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená neskôr (IV.

ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na

výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo

v opravných konaniach ().

V danom prípade sťažovateľka nepredložila relevantné argumenty a ani ústavný

súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

Nemožno pritom opomenúť, že sťažovateľka v časti sťažnosťou napadnutého

uznesenia krajského súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu o povinnosti

sťažovateľky zaplatiť 70 000 eur s príslušenstvom zrušený, bola v odvolacom konaní

úspešná, a preto nie je aktívne legitimovaná na podanie sťažnosti, ktorú neopiera

o výrok rozhodnutia, ale o jeho odôvodnenie.

Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záveru krajského

súdu vysloveného v tejto časti napadnutého uznesenia (v časti zrušenia

prvostupňového rozhodnutia) s a dohovorom spôsobom navrhovaným

sťažovateľkou. V dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu sa práve umožní

prvostupňovému súdu, aby sa okresný súd znova zaoberal námietkami sťažovateľky,

a teda nie je dôvod, aby ústavný súd zasahoval do jeho právomoci rozhodnúť v jej veci.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu, ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že to ale neznamená,

že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňou oponovanej interpretácii

právneho názoru krajského súdu, a to aj na základe argumentácie, akú predložila

v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že okresný súd bude musieť zvážiť

relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho

rozhodovania (m. m. ).

Ústavný súd, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1

aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

smerujúcej proti prvému (zrušujúcemu) výroku napadnutého uznesenia krajského

súdu a k nemu prináležiacemu odôvodneniu vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd pripomína, že dosial uvedené sa vzťahuje aj na námietku

sťažovateľky o nevykonaní navrhovaného dôkazu prvostupňovým súdom.

V ďalšom sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv

napadnutým rozhodnutím krajského súdu aj v časti, ktorou bol rozsudok okresného

súdu vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie nariadeného

predbežného opatrenia potvrdený.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na

nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Preto sa ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (

) spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných

opatreniach, a to nielen preto, že nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, ale aj

preto, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku

predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho

vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že

by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal

zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (, obdobne II. ÚS

412/2014).

Sťažovateľka v tejto súvislosti namieta neodôvodnenosť a arbitrárnosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale aj skutočnosť, že odvolací súd o tejto

otázke rozhodol napriek existencii prekážky právoplatne rozhodnutej veci. Uviedla, že

o návrhu navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia okresný súd už

právoplatne rozhodol uznesením č. k. 76 z 2. februára 2011 (proti

ktorému nebol podaný opravný prostriedok) tak, že ho ako nedôvodný zamietol.

Krajský súd preto podľa jej názoru pochybil, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa v

časti zamietnutia návrhu sťažovateľky na zrušenie už nariadeného predbežného

opatrenia potvrdil.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že navrhovateľka neskôr v konaní podala aj

ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd takisto zamietol,

a to uznesením č. k. z 24. februára 2012, avšak na základe podaného

odvolania krajský súd uznesením č. k. 296 z 3. apríla 2012 rozhodnutie

súdu prvého stupňa zmenil a návrhu sčasti (do výšky 70 000 €) vyhovel. Proti tomuto

rozhodnutiu odvolacieho súdu podala sťažovateľka jednak dovolanie a jednak

sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní

sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. z 31. júla 2012 tak, že ho

odmietol, a k otázke namietanej prekážky právoplatne rozhodnutej veci uviedol, že o

takúto nešlo, pretože krajský súd nariadenie predbežného opatrenia oproti prvému

návrhu odôvodnil novými skutočnosťami.

Ústavný súd sa vo svojom uznesení č. k. zo 7. novembra

2012, ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľky, s odôvodnením dovolacieho súdu

týkajúcim sa tejto problematiky stotožnil, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedeného vyplýva, že odpoveď na otázku prekážky res iudicata v tejto

konkrétnej veci už bola daná, a to tak rozhodnutím najvyššieho súdu z 31. júla 2012,

ako aj rozhodnutím ústavného súdu zo 7. novembra 2012, ktorých závery nemožno

zvrátiť podaním návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia a následným

opätovným domáhaním sa preskúmavania tejto prekážky všeobecnými súdmi, ako aj

ústavným súdom.

Vzhľadom na tieto zistenia sa odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského

súdu č. k. z 24. januára 2014 javí ako dostatočne odôvodnené.

Odvolací súd v ňom uviedol, že „Nariadené predbežné opatrenie bolo z toho dôvodu, aby

bol zabezpečený budúci výkon súdneho rozhodnutia a tieto dôvody doposiaľ nepominuli,

odporca v odvolaní nepreukázal, že tieto dôvody pominuli. Ak odporca v odvolaní tvrdí, že

je vlastníkom viacerých lukratívnych nehnuteľností, toto samo o sebe nie je dôvodom preto,

aby súd zrušil nariadené predbežné opatrenie a budúci výkon súdneho rozhodnutia

zabezpečil inou formou.“. S prihliadnutím na závery vyplývajúce zo všetkých

rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, ale aj ústavného súdu v tejto záležitosti, s

ktorými bola sťažovateľka ako účastníčka konania oboznámená, nemožno považovať

napadnuté rozhodnutie krajského súdu za arbitrárne, prípadne ústavne nekonformné.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že len výnimočne

zasahuje do predbežných opatrení, a to pre ich osobitný charakter – ich dočasnú

povahu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pre namietané

porušenie základného páva na súdnu ochranu ( ) a práva na

spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) uznesením krajského súdu č. k. 4

Cob 147/2013 734 z 24. januára 2014 v časti, ktorou potvrdil zamietnutie návrhu

sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia, odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažovateľka porušenie základných práv vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1

) a podnikať ( ) v podstate odvodzuje od porušenia práv

zaručených v a dohovoru, ktoré ústavným súdom nebolo

zistené, nemohol ústavný súd inak, iba sťažnosť z tých istých dôvodov odmietnuť podľa

aj v tejto časti.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol

v celom rozsahu, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej

obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015