Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 425/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-98

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcu Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a sudcu Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti

,

zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom, Timravina 9,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41

ods. 4, a a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s

a podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava

I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2018

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 5. februára 2019 a o ústavnej sťažnosti maloletej

, , t. č. , zastúpenej zákonným zástupcom ‒matkou

,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom

Iľkivom, Timravina 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

, , a a podľa

čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 7, čl. 11 ods. 1, čl. 16

a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. novembra 2018 a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 5. februára 2019 takto

rozhodol:

1. Základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , na ochranu rodinného života podľa

Slovenskej republiky, na starostlivosť a výchovu detí podľa Slovenskej

republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jej práva

na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a na rovnosť medzi manželmi podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v spojení s postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. novembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Základné práva maloletej na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , na ochranu rodinného života podľa

Slovenskej republiky, na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa

Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a Listiny základných práv a slobôd a jej práva

na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie rodinného

života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

na starostlivosť zo strany rodiča podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a na

ochranu pred zasahovaním do rodinného života podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. novembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 27. novembra 2018

z r u š u j e .

4. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

5. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Maloletej p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť

do rúk jej zákonnej zástupkyne do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd Bratislava I je p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 182,94 € (slovom stoosemdesiatdva eur a deväťdesiatštyri centov)

a maloletej trovy konania v sume 182,94 € (slovom

stoosemdesiatdva eur a deväťdesiatštyri centov) na účet ich právneho zástupcu

JUDr. Martina Rohaľa Iľkiva, Timravina 9, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Vo zvyšnej časti ústavným sťažnostiam n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavné sťažnosti sťažovateliek a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 25. apríla

2019 mailom a 29. apríla 2019 poštou doručená ústavná sťažnosť

, ,

(ďalej aj „sťažovateľka “), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom

Rohaľom Iľkivom, Timravina 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru (ďalej len

,,protokol č. 7 k dohovoru“) v spojení s a podľa Dohovoru

o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“)

a jeho uznesením z 27. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho

uznesením z 5. februára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Označená

vec sťažovateľky bola ústavným súdom zaevidovaná pod sp. zn.

.

2. Dňa 30. apríla 2019 bola ústavnému súdu doručená ústavná sťažnosť maloletej

, , t. č. (ďalej aj „maloletá

sťažovateľka“ alebo „maloletá“), zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom

Iľkivom, Timravina 9, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

, , a a podľa listiny

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 7, čl. 11 ods. 1, čl. 16 a čl. 18

Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým

uznesením krajského súdu, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo. Označená vec

maloletej sťažovateľky bola ústavným súdu zaevidovaná pod sp. zn. .

3. Z ústavných sťažností sťažovateliek a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka

21. septembra 2018 podala okresnému súdu návrh na výkon uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 29. júna 2017 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 18. septembra 2017, ktorým (okrem iného) bol nariadený návrat

maloletej sťažovateľky, dcéry sťažovateľky a otca ,

(ďalej aj „otec maloletej“ alebo „povinný“), do krajiny jej obvyklého pobytu,

do Ekvádorskej republiky. Konanie o tomto návrhu vedie okresný súd pod sp. zn.

.

4. Uznesením sp. zn. z 27. novembra 2018 okresný súd

- podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo ,,CMP“) odložil

výkon rozhodnutia na obdobie šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia,

- podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo ,,CSP“) v spojení s

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou

sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých (ďalej len „vyhláška

č. “), na obdobie odkladu výkonu rozhodnutia nariadil neodkladné opatrenie,

ktorým rodičom maloletej uložil povinnosť podrobiť sa mediácii v Centre

pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ako aj neodkladné opatrenie, ktorým

im uložil povinnosť podrobiť sa psychologickému poradenstvu na Referáte poradensko-

psychologických služieb Úradu práce, sociálnych veci a rodiny, pracovisko pre Bratislavu I,

v oboch prípadoch „za účelom uľahčenia priebehu prípadného výkonu rozhodnutia“.

5. Sťažovateľka , spravujúc sa poučením okresného súdu v jeho

napadnutom uznesení, podala proti označenému rozhodnutiu odvolanie, ktoré krajský súd

(napadnutým) uznesením sp. zn. z 5. februára 2019 odmietol podľa § 386

písm. c) z dôvodu, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

6. Sťažovateľky v sťažnostiach doručených ústavnému súdu namietajú porušenie

svojich v záhlaví tohto nálezu označených práv napadnutým uznesením okresného súdu,

napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo.

Sťažovateľky (obsahovo v podstate zhodne) argumentujú, že príslušné súdy odklad výkonu

rozhodnutia v ich veci dostatočne neodôvodnili a nepreukázali existenciu vážneho

ohrozenia života, zdravia alebo priaznivého vývoja maloletej sťažovateľky výkonom

rozhodnutia tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 389 ods. 1 Civilného mimosporového

poriadku (na podklade ktorého bol výkon rozhodnutia odložený, pozn.). Podľa

sťažovateliek: „Je zrejmé, že nebolo preukázané žiadne ohrozenie vo vzťahu k maloletej

a vôbec nie ohrozenie na úrovni stupňa vážne ako predpokladá zákon pre účely možného

odkladu výkonu súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie odkladu je nepresvedčivé, neobstojí,

nezakladá sa na obsahu súdnych spisov.“

6.1 Sťažovateľky v nadväznosti na už uvedené tiež poukazujú na uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 19. septembra 2018, ktorým bola odmietnutá

(aj) ústavná sťažnosť otca maloletej smerujúca proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 18. septembra 2017, potvrdzujúcemu uznesenie okresného súdu č. k.

-276 z 29. júna 2017, ktorým bol nariadený návrat maloletej do Ekvádorskej

republiky a ktoré je v súčasnosti predmetom výkonu v napadnutom konaní okresného súdu.

Podľa sťažovateliek ústavný súd v označenom rozhodnutí „jasne a záväzne konštatoval,

že v konaní nebolo preukázané ohrozenie zakladajúce podmienky na aplikáciu čl. 13

Haagskeho dohovoru, t. j. nie sú tu dôvody na nenariadenie návratu do krajiny

jej obvyklého pobytu“.

6.2 Sťažovateľky ďalej tvrdia, že postup všeobecných súdov v napadnutých

konaniach je v rozpore aj s Dohovorom o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí (publikovaným v Zbierke ,

pozn.; ďalej len „Haagsky dohovor“), ktorý vo svojich ustanoveniach zmluvným štátom

(okrem iného) ukladá povinnosť zabezpečenia okamžitého návratu neoprávnene

premiestneného, resp. zadržaného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Sťažovateľky

v tejto súvislosti uvádzajú: „Maloletá je od 18. 04. 2017 neoprávnene zadržiavaná

na území SR. Súdy SR síce nariadili návrat do Ekvádoru, avšak predmetné

Rozhodnutie o návrate nie je ani po 2 rokoch vykonané a protiprávne zadržiavanie dieťaťa

naďalej trvá!“

6.3 Namietané porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny sťažovateľky

odôvodňujú tým, že „súdy ani po dvoch rokoch nezabezpečili nápravu protiprávneho

zadržiavania maloletého dieťaťa na území SR a to aj napriek tomu, že Rozhodnutie

o návrate bolo vydané ešte 29. 06. 2017. V dôsledku pochybení pri doručení rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 18. 09. 2017, č. k.: -487 (Potvrdenia

rozhodnutia o návrate) bola uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 08. 03. 2018, sp. zn.

odložená vykonateľnosť Rozhodnutia o návrate. V dôsledku pochybenia

pri doručovaní začali prieťahy pri výkone rozhodnutia a to už v roku 2017, keď malo podľa

správnosti nadobudnúť právoplatnosť Rozhodnutie o návrate!... Ďalšie prieťahy boli

spôsobené tým, že Uznesenie o odklade obsahovalo poučenie o možnosti podať odvolanie

aj keď nebolo voči takému uzneseniu prípustné.“.

6.4 Podľa sťažovateľky napadnutým uznesením okresného súdu,

ako aj napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu jej práva na rovnosť

medzi manželmi, garantovaného prostredníctvom čl. 5 protokolu č. 7 k dohovoru,

keďže (súdy) „rozhodli ponechať maloleté dieťa v nezákonnej osobnej starostlivosti otca,

pričom matke v rozpore s platnou rodičovskou dohodou obmedzili styk s dieťaťom, ktoré

má v osobnej starostlivosti. Týmito rozhodnutiami bolo otcovi nezákonne priznané

viac práv ako jeho manželke, i.e. sťažovateľka sa voči svojmu manželovi dostala

do nerovného postavenia.“.

6.5 Sťažovateľka napadnutému uzneseniu okresného súdu tiež vytýka,

že z neho nie je zrejmé, či o odklade výkonu rozhodnutia bolo rozhodnuté bez návrhu,

alebo na základe návrhu, ktorý súdu podal otec maloletej a ktorý jej nebol doručený

„ani na vedomie a ani na vyjadrenie“.

6.6 Výlučne vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľky

napokon namietajú, že podľa ich názoru v otázke prípustnosti odvolania proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu bolo potrebné analogicky aplikovať § 357 písm. j) Civilného

sporového poriadku, ktorý pripúšťa odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie

o odklade vykonateľnosti rozhodnutia. Podľa sťažovateliek „zákonodarca nemal v úmysle

vylúčiť opravný prostriedok voči uzneseniu o odklade výkonu rozhodnutia, keďže by tým

závažne obmedzil právo na súdnu ochranu v rozpore s SR. Z tohto dôvodu

by bolo potrebné, aby všeobecné súdy interpretovali tak,

že pod pojem vykonateľnosť spadá aj samotný výkon rozhodnutia a teda je odvolanie

prípustné aj voči uzneseniu o odklade výkonu rozhodnutia.“.

7. Na základe argumentácie uvedenej v jej ústavnej sťažnosti sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení nadväzujúcich protokolov, predpis

č. , ako aj práva na súdnu ochranu podľa SR; práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2

SR, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

nadväzujúcich protokolov, predpis č. ; práva na ochranu rodičovských práv

podľa SR; práva na opatrenia na potieranie nezákonného

premiestňovania dieťaťa do zahraničia v zmysle čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa,

predpis č. ; práva rovnosti medzi manželmi v zmysle Protokolu č. 7 k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení nadväzujúcich protokolov,

predpis č. , ako aj v zmysle SR; práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa SR a Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd, predpis č. postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn. a Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 02. 2019, sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. 11. 2018, sp. zn.: -192

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 60 000,- Eur, ktoré

je spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I a Krajský súd

v Bratislave na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 346,26 Eur, ktoré je spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť Okresný súd

Bratislava I a Krajský súd v Bratislave na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Maloletá sťažovateľka na základe argumentácie

obsiahnutej v jej ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení nadväzujúcich protokolov, predpis

č. , ako aj práva na súdnu ochranu podľa SR; práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2

SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

nadväzujúcich protokolov, predpis č. , ako aj zmysle Dohovoru

o právach dieťaťa, predpis č. ; práva na ochranu rodičovských práv podľa

SR, ako aj v zmysle a Dohovoru o právach dieťaťa, predpis

č. ; práva na opatrenia na potieranie nezákonného premiestňovania dieťaťa

do zahraničia v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, predpis č. ; práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd, predpis č.

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn.

a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn. porušené

boli.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 02. 2019, sp. zn.

a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. 11. 2018, sp. zn.: -192

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- Eur, ktoré

je spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava I a Krajský súd

v Bratislave na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľke uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 346,26 Eur, ktoré je spoločne a nerozdielne povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava

I a Krajský súd v Bratislave na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Procesný postup po doručení ústavných sťažností, vyjadrenie okresného súdu

i krajského súdu a zúčastnenej osoby, replika sťažovateliek

9. Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. z 11. septembra 2019 podľa § 62

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „“) v spojení s Civilného

sporového poriadku a čl. II bod 10 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 schváleného plénom ústavného súdu

25. apríla 2019 rozhodol o spojení vecí vedených pod sp. zn. a sp. zn.

na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. .

10. Uznesením č. k. -31 z 29. októbra 2019 ústavný súd ústavné

sťažnosti sťažovateliek prijal na ďalšie konanie podľa

v rozsahu, ktorý sa premietol aj do záhlavia tohto nálezu.

10.1 V uznesení o prijatí ústavných sťažností sťažovateliek na ďalšie konanie

sa ústavný súd vyjadril aj k otázke zastúpenia maloletej sťažovateľky sťažovateľkou

ako jej zákonnou zástupkyňou, keď v tejto súvislosti najmä poukázal na to,

že záujem matky je v danom prípade zhodný so záujmom maloletej sťažovateľky,

keďže o tom bolo rozhodnuté už v základnom konaní, v ktorom bol nariadený návrat

maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, pričom v posudzovanom prípade ide „len“

o výkon rozhodnutia vydaného v základnom konaní, ktorému sa otec maloletej dobrovoľne

nepodrobil.

10.2 Pri posudzovaní otázky, či ústavné sťažnosti sťažovateliek boli podané

v zákonom ustanovenej lehote, vychádzal ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavných sťažností zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej zachovaná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti po rozhodnutí o podanom opravnom prostriedku sa považuje v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k (procesne) predchádzajúcemu rozhodnutiu všeobecného súdu

(v danom prípade vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu, pozn.), s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (m. m. napr. ,

, , , ). Na uplatnení uvedeného

prístupu v danom prípade nič nemenilo ani to, že sťažovateľka podala

odvolanie proti napadnutému uzneseniu okresného súdu napriek tomu, že odvolanie v danej

veci nebolo prípustné, keďže pri podávaní odvolania sa spravovala (nesprávnym) poučením

okresného súdu v jeho napadnutom uznesení, že odvolanie prípustné je a toto pochybenie

okresného súdu nemožno pričítať na ťarchu sťažovateliek.

11. Po prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd a krajský

súd, aby sa k ústavným sťažnostiam sťažovateliek vyjadrili. Ústavný súd tiež podľa § 126

upovedomil o podaných ústavných sťažnostiach otca maloletej

sťažovateľky ako zúčastnenú osobu s tým, že má právo sa k ústavným sťažnostiam vyjadriť.

12. Predseda okresného súdu v reakcii na výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn.

zo 14. januára 2020 poukázal na to, že ako orgán riadenia a správy súdu

mu „neprináleží zasahovať do rozhodovacej činnosti zákonného sudcu v tom, ktorom

konaní, zaujímať svoj právny názor k veci a usmerňovať zákonného sudcu, akým spôsobom

má v konaní postupovať a teda ani posudzovať zákonnosť (napadnutého, pozn.) uznesenia“

okresného súdu a ani krajského súdu. Predseda okresného súdu tiež uviedol, že s výzvou

ústavného súdu „spolu s priloženým sťažnosťami... oboznámil zákonnú sudkyňu

, ktorá v konaní sp. zn. nariadila termín pojednávania na deň

06. 02. 2020“.

13. Podpredseda krajského súdu v prípise sp. zn. z 20. januára 2019

reagoval na tú časť ústavných sťažností sťažovateliek, ktorá sa týka napadnutého uznesenia

krajského súdu. V tejto súvislosti najmä opísal argumentáciu predsedu senátu konajúceho

vo veci sťažovateliek, z ktorej vyplýva, že krajský súd zotrváva na právnom názore

vyjadrenom v jeho napadnutom uznesení, a teda že odvolanie proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu o odklade výkonu rozhodnutia nebolo prípustné.

14. Otec maloletej sťažovateľky ako zúčastnená osoba v podaní zo 14. februára 2020

uviedol, že napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu považuje za zákonné,

správne a riadne odôvodnené. Skutočnosti uvádzané sťažovateľkami v ich ústavných

sťažnostiach naopak považuje za nepravdivé, tendenčné a ich právny názor za nesprávny.

14.1 Otec maloletej poukázal na to, že záujmy matky maloletej na jednej strane

a záujmy samotnej maloletej sú v tomto prípade v konflikte, a preto sťažovateľka

nemohla splnomocniť advokáta na podanie ústavnej sťažnosti aj v mene maloletej.

Z uvedeného dôvodu otec maloletej žiadal, aby jej ústavný súd ustanovil kolízneho

opatrovníka.

14.2 Výkon rozhodnutia v predmetnej veci bol podľa otca maloletej odložený

napadnutým uznesením okresného súdu na základe jeho návrhu z 30. októbra 2018,

v ktorom podľa neho uviedol ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré výkon rozhodnutia

nie je možný. Podľa otca maloletej sa totiž skutkový stav medzičasom podstatne zmenil,

keď sťažovateľke „vznikol z jej vlastnej iniciatívy a dobrovoľne na SR obvyklý

pobyt“, a to na základe toho, že sa od februára 2017 na Slovensku nepretržite a dobrovoľne

zdržiava, má tu trvalý aj faktický pobyt, je tu v trvalom pracovnom pomere a má tu okruh

svojich rodinných príslušníkov, známych a priateľov, ošetrujúceho lekára, pričom ovláda

aj slovenský jazyk.

14.3 Otec maloletej ďalej uviedol, že so sťažovateľkou „intenzívne vedú

diskusiu o úprave svojich rodičovských práv a povinností formou uzatvorenia rodičovskej

dohody“, pričom podľa neho samotná matka maloletej navrhla striedavú osobnú

starostlivosť o maloletú vykonávanú na území Slovenskej republiky. Tiež poukázal na to,

že maloletá sťažovateľka opakovane prejavila vôľu zostať na Slovensku.

14.4 Otec maloletej vo svojom podaní tiež vyjadril súhlas so závermi uvedenými

v napadnutom uznesení okresného súdu, že výkon rozhodnutia by neprebehol bez vážnych

následkov pre ďalší vývoj maloletej, a naopak, nesúhlasil s postupom zákonnej sudkyne

v (základnom) konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie o nariadení návratu maloletej

do Ekvádoru.

14.5 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov otec maloletej uviedol, že podľa jeho názoru predĺženie konania

o výkon rozhodnutia spôsobila práve sťažovateľka , a to najmä tým, že podala

odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné. Okresný súd podľa otca

maloletej vo veci postupuje plynulo a bez prieťahov.

14.6 Otec maloletej napokon namietal, že ústavná sťažnosť v posudzovanej veci bola

podaná oneskorene, keďže lehotu na jej podanie (podľa neho) nemožno odvodzovať

od doručenia rozhodnutia všeobecného súdu o opravnom prostriedku, ktorý nebol prípustný.

14.7 Sumarizujúc svoje vyjadrenia, otec maloletej navrhol ústavným sťažnostiam

sťažovateliek nevyhovieť.

15. Sťažovateľky v ústavných sťažnostiach, predseda okresného súdu v prípise

sp. zn. zo 14. januára 2020 a podpredseda krajského súdu v prípise sp. zn.

z 20. januára 2019 vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania

vo veci. Ústavný súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že od ústneho pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto so súhlasom účastníkov konania podľa

od ústneho pojednávania upustil.

III.

Relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

18. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa a 38 ods. 2 listiny nikoho nemožno odňať

jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

22. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (odsek 1). Štátny orgán nemôže

do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom

a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej

bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti,

ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných (odsek 2).

23. Podľa čl. 5 protokolu č. 7 k dohovoru pri uzavieraní manželstva, počas

manželstva a v prípade jeho zániku majú manželia rovnaké práva a povinnosti

občianskoprávnej povahy medzi sebou a vo vzťahoch ku svojim deťom. Tento článok

nebráni štátom prijať opatrenia, ktoré sú nevyhnutné v záujme detí.

24. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

25. Podľa čl. 7 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa každé dieťa je ihneď

po narodení zaregistrované a má od narodenia právo na meno, štátnu príslušnosť, a podľa

možností právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť (odsek 1). Štáty, ktoré

sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečujú uplatňovanie týchto práv v súlade

so svojimi záväzkami vyplývajúcimi z príslušných medzinárodných právnych dokumentov

v tejto oblasti, zvlášť v prípade, ak by dieťa inak štátnu príslušnosť nemalo (odsek 2).

26. Podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami tohto Dohovoru, musia urobiť opatrenia na zabránenie nezákonného

premiestňovania detí do zahraničia a ich nevrátenie späť.

27. Podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa dieťa má právo na ochranu

pred zasahovaním do súkromia, rodiny, domova a korešpondencie a pred útokmi na jeho

česť alebo povesť

28. Podľa čl. 18 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami tohto Dohovoru, musia vynaložiť maximálne úsilie na to, aby bola uznaná zásada,

že obidvaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa. Základným

zmyslom ich starostlivosti musí byť pritom najlepší záujme dieťaťa (odsek 1). Za účelom

zaručenia a podpory práv stanovených týmto Dohovorom musia členské štáty, ktoré

sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, poskytovať rodičom a zákonným zástupcom

potrebnú pomoc pri výchove detí a zabezpečiť rozvoj inštitúcií, zariadení a služieb

starostlivosti o deti (odsek 2). Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia

urobiť všetky potrebné opatrenia k tomu, aby bolo zabezpečené právo detí pracujúcich

rodičov využívať služby a zariadenia starostlivosti o deti, ktoré sú pre ne určené (odsek 3).

29. Podľa súd môže odložiť výkon

rozhodnutia aj bez návrhu, ak je život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletého výkonom

rozhodnutia vážne ohrozený.

30. Podľa vyhlášky č. súd po podaní návrhu na nariadenie

výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 zákona) alebo po začatí konania, ktoré sa začína

bez návrhu (§ 376 ods. 2 zákona), pred vydaním uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia

zisťuje, či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody,

pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu.

31. Podľa vyhlášky č. ak súd zistí, že možno existujúce

ospravedlniteľné dôvody podľa odseku 1 odstrániť a plnenie rozhodnutia dosiahnuť účasťou

na sociálnom poradenstve, psychologickom poradenstve alebo na inom odbornom

poradenstve, povinnosť podrobiť sa poradenstvu možno nariadiť neodkladným opatrením.

Neodkladné opatrenie podľa prvej vety možno nariadiť po predchádzajúcom posúdení

vhodnosti a predpokladaného času trvania neodkladného opatrenia osobou, u ktorej sa má

poradenstvo vykonať.

32. Podľa odvolanie je prípustné proti

uzneseniu súdu prvej inštancie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia.

33. Podľa odvolací súd odmietne

odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

IV.

Meritórne posúdenie veci ústavným súdom

34. Sťažovateľky v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstata

je opísaná, resp. citovaná v časti I (bod 6) tohto nálezu, namietajú porušenie svojich

v ústavných sťažnostiach označených práv, ku ktorému (podľa nich) došlo napadnutými

uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ako aj postupom označených všeobecných

súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu.

35. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľkami namietanému porušeniu ich práv

v súlade so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť,

že ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti môže do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v kontexte sťažnostnej argumentácie

sťažovateliek preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie

krajského súdu (vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal) z hľadiska ich ústavnej

akceptovateľnosti a zlučiteľnosti ich účinkov so sťažovateľkami označenými právami

garantovanými , listinou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru (v časti práva na spravodlivé súdne

konanie, pozn.) napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj postupom,

ktorý jeho vydaniu predchádzal

37. Vo vzťahu k a dohovoru ústavný súd vo svojej

doterajšej judikatúre opakovane zdôraznil, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr.

). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv neexistujú zásadné

odlišnosti (napr. ), čo umožňuje ich namietané porušenie preskúmavať

spoločne.

38. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

(a obdobne práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) spočíva v tom,

že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého sa účastník

(strana) domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený (skutkový) stav veci.

39. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

40. Okresný súd v posudzovanej veci sťažovateliek (napadnutým) uznesením sp. zn.

z 27. novembra 2018 (právoplatným 21. decembra 2018) podľa § 389 ods. 1

odložil výkon rozhodnutia na obdobie šiestich

mesiacov od právoplatnosti uznesenia a podľa

v spojení s vyhlášky č. na obdobie odkladu výkonu rozhodnutia

nariadil neodkladné opatrenie, ktorým rodičom maloletej uložil povinnosť podrobiť

sa mediácii v Centre pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ako aj neodkladné

opatrenie, ktorým im uložil povinnosť podrobiť sa psychologickému poradenstvu

na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych veci a rodiny,

pracovisko pre Bratislavu I, v oboch prípadoch „za účelom uľahčenia priebehu prípadného

výkonu rozhodnutia“.

41. Odklad výkonu rozhodnutia a nariadenie neodkladných opatrení okresný súd

v napadnutom uznesení odôvodnil najmä takto:

«... 3. ÚPSVaR Bratislava dňa 12. 10. 2018 doručil tunajšiemu súdu správu

zo šetrenia. V rámci šetrenia bytových pomerov na strane matky úrad zistil, že matka

aktuálne býva v Bratislave v byte, ktorý má prenajatý na dobu neurčitú, byt je kompletne

zariadený a udržiavaný, teda maloletá tam má vytvorené veľmi dobré podmienky na pobyt

a zabezpečovanie osobnej starostlivosti zo strany matky. Maloletá však v byte ešte nikdy

nebola, nakoľko to matke otec maloletej ešte neumožnil. Maloletá

sa aj naďalej nachádza v osobnej starostlivosti otca, s ktorým striedavo býva u jeho rodičov

v , kde je prihlásená k trvalému pobytu a kde navštevuje

aj základnú školu. V býva maloletá s otcom v rodinnom dome patriacom rodičom

, kde majú vyčlenené samostatné poschodie, maloletá má samostatnú izbu,

teda má vytvorené veľmi dobré podmienky na pobyt a zabezpečovanie osobnej starostlivosti

zo strany otca. Matka sa s maloletou stretáva cca dva-tri dni v týždni za prítomnosti otca,

resp. jedného z jeho rodičov a je pravidelne informovaná o zdravotnom stave maloletej.

K vypočutiu maloletej na neutrálnej pôde ÚPSVaR-u nedošlo, čo otec argumentoval

nevôľou maloletej dostaviť sa na dané miesto. ÚPSVaR vykonal iba jeden krátky

neformálny rozhovor s maloletou počas šetrenia pomerov v domácnosti otca maloletej.

Maloletá uviedla, že chodí do 5. triedy, navštevuje krúžky angličtiny, tanec a klavír.

Často sa stretáva so sesternicou, má rada záhradu a rybičky v jazierku. Počas návštevy

komunikovala bezprostredne, primerane jej veku, nejavila žiadne známky strachu

z prítomnosti tretích osôb, no na otázku, či by sa prišla porozprávať na pôdu ÚPSVaR-u

vrhla spýtavý pohľad na otca a odpovedala nejasne odpoveďou, že nevie. Otec maloletej

uviedol, že sa neriadi právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu, keďže v prvom rade

rešpektuje želanie svojej dcéry. ÚPSVaR sa zúčastnil aj stretnutia matky s maloletou

v Kidshause v Bratislave, o čom rodičia neboli vopred informovaní. Počas celého stretnutia

sa rodičia správali bezprostredne, nekonfliktne, s maloletou obaja komunikovali a slušne

komunikovali aj medzi sebou. Nezainteresovanému vo veci by sa situácia javila

ako stretnutie fungujúcej rodiny s dieťaťom. S oboma rodičmi maloletej boli na pôde

ÚPSVaR-u opakovane vykonané pohovory a stretnutia s cieľom dospieť k rodičovskej

dohode, žiaľ bezvýsledne. Rodičom bola sprostredkovaná mediácia, ktorá však bola

predčasne ukončená, keďže matka nesúhlasila so spoluprácou s uvedeným mediátorom.

Rodičia sa od februára 2018 stretávajú aj na pôde Centra pre medzinárodnoprávnu

ochranu detí a mládeže, kde sa učia vzájomnej komunikácii za účasti psychológov.

4. Dňa 23. 10. 2018 doručila tunajšiemu súdu právna zástupkyňa matky uznesenie

Ústavného súdu SR zo dňa 19. 09. 2018, -40, ktorým Ústavný súd sťažnosť

a maloletej vo veci namietaného porušenia

SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovoru o právach dieťaťa

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn.

a jeho uznesením z 18. 09. 2017 odmietol. Právna zástupkyňa matky poukazovala na to,

že Ústavný súd už vyriekol svoj právny názor na vec a považuje rozhodnutie o nariadení

návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu za plne konformné s právami maloletej,

ide o rozhodnutie, ktoré sleduje najlepší záujem maloletej a sú v ňom správne aplikované

jednotlivé ustanovenia SR, ako aj Haagskeho dohovoru. Preto je zrejmé, že súdne

rozhodnutia vydané vo veci návratu maloletej sú konečné a nebudú zmenené ani Ústavným

súdom SR.

5. Povinný sa dňa 01. 11. 2018 prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril

k návrhu oprávnenej na výkon súdneho rozhodnutia zo dňa 21. 09. 2018. Povinný uviedol,

že predmetný návrh je koncipovaný na základe nepravdivých skutkových okolností

a zavádzajúcich tvrdení, preto s ním nesúhlasí a v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa

žiada o odklad výkonu súdneho rozhodnutia. Povinný ďalej uviedol, že vynakladá značné

úsilie, aby zabezpečil styk oprávnenej s dcérou. Návštevy oprávnenej sa otcovi javia ako

účelové, keďže matka si všetky stretnutia nahráva, podsúva dcére sugestívne otázky na to,

či sa chce vrátiť do Ekvádoru, čím len vyhotovuje dôkazný materiál pre svoju právnu

zástupkyňu. Oprávnená sa aktuálne stretáva s dcérou každý víkend, zúčastnila sa aj jej

narodeninovej oslavy v Kidshause, povinný maloletú v ničom neobmedzuje a neurčuje

jej s kým a kedy sa môže stretávať. Maloletá riadne navštevuje školu a má tu vybudované

silné sociálne väzby. Oprávnená maloletej pri osobnom kontakte neustále opakuje,

že ju odvedie do Ekvádora, čo maloletá vehementne odmieta, má strach a pocity separačnej

úzkosti, keďže sa bojí, že matka ju proti jej vôli opäť vezme do Ekvádoru, čo sa odráža

na negatívnom postoji maloletej k matke. Povinný aj v súčasnosti oslovuje oprávnenú,

aby sa dohodli spoločne tak, aby boli rodičovské práva vyvážené a aby bol zohľadnený

názor maloletej, lebo len rodičovská dohoda a rešpektovanie, názoru maloletej zaručí celej

rodine pokojný rodinný život. Maloletá už v čase začatia návratového konania disponovala

takou vôľovou a rozumovou vyspelosťou, ktorá jej umožňovala racionálne sa vyjadriť

k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a zastať jednoznačný názor vo veci samej. Maloletá

sa opakovane vyjadrila v tom zmysle, že chce zostať žiť na Slovensku, lebo ho považuje

za svoj domov, má tu vybudované silné rodinné a sociálne väzby a za svojho primárneho

rodiča považuje otca. Z viacerých nezávislých psychologických posudkov adresovaných

tunajšiemu súdu vyplynulo, že maloletá má panický strach, že ju oprávnená odvlečie

do cudziny proti jej vôli, ako to už raz urobila, a maloletá tak príde o otca, aj o doteraz

vybudované vzťahy. V prípade realizácie výkonu rozhodnutia by maloletá mohla utrpieť

značnú duševnú ujmu, kedy by bola uvrhnutá do neznesiteľnej situácie bez otca na území

štátu, kam nechce ísť, bez priateľov a rodinných príslušníkov.

... 17. Súd po preskúmaní spisového materiálu, návrhu matky na výkon rozhodnutia,

spočívajúceho v nariadení návratu maloletej na územie Ekvádorskej republiky,

citovanej medzinárodno-právnej úpravy a právnej úpravy Slovenskej republiky zistil

nasledovné. Zákonodarca v ustanovení predkladá fakultatívnu možnosť odkladu

výkonu rozhodnutia z taxatívne vymenovaných dôvodov (vážne ohrozenie života, zdravia

alebo priaznivého vývoja maloletého). V danom prípade súd v priebehu výkonu rozhodnutia

zistil, že maloletá má na území Slovenskej republiky vytvorené sociálne väzby (rodinných

príslušníkov, kamarátov, známych), zabezpečenú zdravotnú starostlivosť a územie

Slovenskej republiky vníma ako svoj domov. Odlúčenie od otca maloletá

v súčasnosti vníma ťaživo, pri myšlienke trvalého odchodu do Ekvádorskej republiky

sa u nej prejavujú pocity úzkosti, prejavujúce sa v silnej naviazanosti na otca, z viacerých

správ zo šetrenia ÚPSVaR vyplýva, že maloletá chce zostať žiť na Slovensku a odchod

do Ekvádoru je pre ňu nemysliteľný. Na základe uvedeného súd dospel k záveru,

že nariadenie výkonu rozhodnutia jeho uskutočnením nie je v súčasnosti v súlade

s najlepším záujmom maloletej. Súd dáva do pozornosti, že v súlade s čl. 3 bodu 1

Dohovoru o právach dieťaťa, musí byť záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom

pri akýchkoľvek postupoch, týkajúcich sa detí, či už vykonávanými verejnými alebo

súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými

orgánmi. Ak by realizácia výkonu rozhodnutia bola v príkrom rozpore s najlepším záujmom

dieťaťa, môže tento záujem prevážiť nad záujmom oprávneného rodiča, tak ako to bolo

skonštatované v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a slobody vo veci Neulinger

a Shuruk proti Švajčiarsku zo dňa 06. 07. 2010. (Cit.): „Dohovor a Haagsky dohovor musia

byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší

záujem dieťaťa. Vnútroštátne súdy sú povinné náležíte preskúmať celú rodinnú situáciu

vrátane tvrdení o vážnej ujme, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť,

a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležíte odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

Riziko vzniku vážnej psychickej traumy je priamo spojené s najlepším záujmom dieťaťa,

a preto toto tvrdenie musí byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.“

(viac nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2014, sp. zn. -94). Súd poukazuje

najmä na to, že súd, ale i iné orgány zúčastnené na realizácii výkonu rozhodnutia majú mať

na zreteli najlepší záujem dieťaťa. Súd má za to, že maloletá za terajšej situácie nie je

pripravená na nariadenie výkonu rozhodnutia jeho uskutočnením, t. j. odobratím

za asistencie policajnej zložky, orgánu sociálno-právnej ochrany detí a súdnej zložky.

Výkon rozhodnutia by neprebehol bez vážnych následkov pre ďalší vývoj maloletej. V tejto

súvislosti je rovnako potrebné zdôrazniť, že v záujme udržania zdravého vzťahu maloletej

s jej matkou, nie je pre maloletú za jej súčasnej nepriaznivej psychickej situácie,

vhodné voliť násilnú formu uskutočnenia výkonu - odobratie, nakoľko uvedené by mohlo

mať za následok odcudzenie maloletej od jej otca, resp. vytvorenie syndrómu zavrhnutého

rodiča, ktorého dôsledky by bolo ťažké odstraňovať. Maloletá sa v súčasnosti na odchod

do Ekvádorskej republiky neteší, práve naopak, predstava odchodu v nej vzbudzuje pocity

úzkosti a strachu. Súd musí v každom štádiu konania, t. j. aj v štádiu výkonu rozhodnutia

prihliadať v prvom rade na najlepší záujem dieťaťa, predísť poškodeniu duševného zdravia,

zvlášť, ak má v konaní preukázané, že psychické rozpoloženie maloletej môže byť

predzvesťou zhoršovania, resp. upadania jej duševného zdravia.

18. Vzhľadom na uvedené a v súlade s najlepším záujmom maloletej, súd rozhodol

o odklade výkonu rozhodnutia na obdobie 6 mesiacov, a zároveň počas celej doby odkladu

rozhodol o nariadení neodkladných opatrení, a to vo forme mediácie v Centre

pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, a vo forme psychologického poradenstva

na Referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny,

pracovisko pre Bratislavu I, za účelom uľahčenia priebehu prípadného výkonu rozhodnutia.

S poukazom na nariadenú mediáciu a psychologické poradenstvo, súd žiada Centrum

pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže a príslušný orgán sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately o vyhotovenie a zaslanie záverečných správ spolu

so zaujatím stanoviska, či sa rodičom podarilo dospieť k spoločnej rodičovskej dohode.»

42. Ústavný súd v rámci prieskumu ústavnej akceptovateľnosti napadnutého

uznesenia okresného súdu v prvom rade poukazuje na osobitý charakter konania o výkon

rozhodnutia o návrate dieťaťa, ktoré bolo na územie Slovenskej republiky neoprávnene

premiestnené alebo je na jej území neoprávnene zadržiavané, spočívajúci v špecifickej

povahe tohto (vykonávaného) rozhodnutia, ktoré bolo vydané justičným orgánom

Slovenskej republiky na základe prameňa medzinárodného práva súkromného, konkrétne

Haagskeho dohovoru (v prípade, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je nečlenský štát

Európskej únie, pozn., ). Účelom konania o výkon rozhodnutia v tzv.

návratových veciach je potom okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu, a tým obnovenie stavu pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho

zákonného sudcu, aby ten mohol rozhodnúť o opatrovníckom práve (napr. ).

Primárnou úlohou všeobecného súdu v takom konaní teda už nie je opätovné posúdenie

dôvodnosti a vhodnosti návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, keďže táto už bola

(obligatórne) zvážená v tzv. základnom konaní, v ktorom bolo rozhodnuté o nariadení

návratu dieťaťa (m. m. ).

43. Požiadavka zohľadnenia najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o výkon

rozhodnutia, ktorým bol nariadený jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu, sa môže

premietnuť do odkladu výkonu rozhodnutia, avšak len za celkom mimoriadnych okolností

a výnimočne, pretože sa tým v podstate marí primárny účel sledovaný Haagskym

dohovorom (). Rozhodnutie o odklade výkonu rozhodnutia preto musí byť

odôvodnené spôsobom nevzbudzujúcim najmenšie pochybnosti o splnení všetkých

podmienok uplatnenia tohto inštitútu ustanovených v § 389 Civilného mimosporového

poriadku.

44. V kontexte opísaných východísk, po preskúmaní posudzovanej veci

a zohľadňujúc všetky jej okolnosti ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

okresného súdu nemožno považovať z ústavného hľadiska za udržateľné, pretože nespĺňa

požiadavky kladené na riadne (náležite) odôvodnené súdne rozhodnutie, zodpovedajúce

v konaní zistenému skutkovému stavu a vychádzajúce z ústavne konformného výkladu

a aplikácie uplatnených právnych noriem. Uvedený záver vyplynul predovšetkým

z konfrontácie obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn.

s odôvodnením jeho napadnutého uznesenia.

45. Skutočnosti, ktorými okresný súd vo veci sťažovateliek odôvodnil odklad výkonu

rozhodnutia, totiž podľa názoru ústavného súdu nezodpovedajú v konaní preukázanému

skutkovému stavu. Okresný súd sa v napadnutom uznesení pri svojom závere, že výkon

rozhodnutia by nebol v najlepšom záujme maloletej, odvoláva na „viacero správ zo šetrenia

ÚPSVaR“, avšak neuvádza, aké konkrétne správy to sú a aké závery z nich vyplývajú.

Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej len ,,úrad práce“),

doručenej okresnému súdu 12. októbra 2018, zistenia (výlučne) z ktorej okresný súd

v napadnutom uznesení (bod 3) opísal, pritom nevyplývajú žiadne skutočnosti,

ktoré by mohli viesť k súdom prvej inštancie konštatovaným záverom o odmietaní návratu

do krajiny obvyklého pobytu zo strany maloletej, resp. o ohrození jej psychického vývoja

prípadným výkonom rozhodnutia. Naopak, úrad práce v tejto správe (okrem iného) uvádza,

že „k predmetnej rodinnej situácii sa nevieme teda z hľadiska maloletej kompetentne

vyjadriť, nakoľko, ako je aj vyššie uvedené, nemal náš úrad možnosť sa s mal.

rozprávať samostatne“ (z dôvodu na strane povinného, pozn.), a že pri jedinom krátkom

neformálnom rozhovore s maloletou v domácnosti povinného maloletá nejavila žiadne

známky strachu z prítomnosti tretích osôb, komunikovala bezprostredne, primerane jej veku

a na otázku, či by prišla „sa porozprávať“ na úrad práce, „pozrela na otca, ktorý sedel

vedľa a pokrčila ramenami a povedala neviem“.

46. Z vyžiadaného spisu okresného súdu je pritom zrejmé, že súd prvej inštancie

svoje závery oprel v rozhodujúcej miere o tvrdenia povinného (otca maloletej) obsiahnuté

v jeho vyjadrení k návrhu sťažovateľky na výkon rozhodnutia, a to bez toho,

aby ním uvádzané skutočnosti boli podporené ďalším vykonaným dokazovaním. Povinný

k svojmu vyjadreniu adresovanému okresnému súdu síce pripojil pomerne rozsiahlu

dokumentáciu, ktorá však, najmä pokiaľ ide o správy úradu práce, pochádzala z obdobia

pred právoplatným nariadením návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu,

a teda vo vzťahu ku konaniu o výkon rozhodnutia už prima facie nemohla mať význam,

keďže nebola spôsobilá preukázať podstatnú zmenu pomerov po nariadení návratu, (jedine)

ktorá by teoreticky mohla viesť k záveru o vážnom ohrození maloletej výkonom

rozhodnutia. Okresný súd sa pritom v napadnutom uznesení na povinným predloženú

dokumentáciu ani výslovne neodvolal, ale len všeobecne uviedol, že vychádzal

z „viacerých správ zo šetrenia ÚPSVaR“. Z uvedeného podľa ústavného súdu vyplýva,

že rozhodnutie okresného súdu o odklade výkonu rozhodnutia bolo založené na nekritickom

(jednostrannom) osvojení si tvrdení povinného a na ich vydávaní za preukázaný skutkový

stav, čo indikuje arbitrárnosť napadnutého uznesenia.

47. Napadnuté uznesenie okresného súdu je podľa názoru ústavného súdu

aj v rozpore s podstatou a účelom aplikovanej právnej normy, zakotvujúcej inštitút odkladu

výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých. Z (okresným súdom aplikovaného) § 389 ods. 1

jednoznačne vyplýva, že označené zákonné

ustanovenie slúži na ochranu života, zdravia a priaznivého vývoja maloletého v prípade,

že je výkonom rozhodnutia vážne ohrozený. Okresný súd v danom prípade na čas odkladu

výkonu rozhodnutia napadnutým uznesením zároveň nariadil dve neodkladné opatrenia,

ktorými uložil (obom) rodičom maloletej povinnosť podrobiť sa mediácii

a psychologickému poradenstvu „za účelom uľahčenia priebehu prípadného výkonu

rozhodnutia“. Z uvedeného možno vyvodiť, že okresný súd za (skutočnú) prekážku výkonu

rozhodnutia považoval negatívny vzájomný vzťah rodičov maloletej a nie vážne ohrozenie

jej života, zdravia alebo psychického vývoja, čo je však v rozpore s účelom inštitútu

odkladu výkonu rozhodnutia v tzv. návratových veciach (m. m. ). Takýto

záver podporuje aj skutočnosť, že okresný súd nariadenie neodkladných opatrení odôvodnil

aj aplikáciou vyhlášky č. , z ktorého však vyplýva, že poradenstvo

nariadené neodkladným opatrením má viesť k splneniu merita (vykonávaného) rozhodnutia

zo strany povinného, a nie k snahe o vytváranie vhodných podmienok na „prípadný výkon

rozhodnutia“ na základe vzájomnej súčinnosti oprávneného a povinného (prostredníctvom

poradenstva).

48. Skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode nasvedčujú aj neefektívnosti

postupu okresného súdu v napadnutom konaní. To totiž začalo na návrh matky maloletej

(práve) z dôvodu, že otec maloletej nerešpektoval právoplatné a vykonateľné rozhodnutie,

ktorým bol nariadený návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu a ktorým mu bola

uložená povinnosť navrátiť maloletú na územie Ekvádorskej republiky do 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia (ústavná konformita označeného rozhodnutia bola

na podklade ústavnej sťažnosti otca maloletej potvrdená aj rozhodnutím ústavného súdu,

pozn.). Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu pritom možno vyvodiť, že v konaní

o výkon rozhodnutia, ktorým bol nariadený návrat maloletého do krajiny jeho obvyklého

pobytu, zohráva dôležitú úlohu samotné plynutie času v tom zmysle, že čím dlhší čas

od neoprávneného premiestnenia alebo zadržania maloletého uplynul, tým zložitejší

je výkon meritórneho (návratového) rozhodnutia (m. m. ). Za danej situácie

sa tak (deklarovaná) snaha okresného súdu o „uľahčenie prípadného výkonu rozhodnutia“

zlepšením vzájomných vzťahov rodičov maloletej javí ako nelogická a v konečnom

dôsledku vedúca k opačnému efektu, než je ten, ktorý súd prvej inštancie vydaním

napadnutého uznesenia o odklade výkonu rozhodnutia (proklamovane) sledoval (tzn.

že vydaním napadnutého uznesenia z podstaty veci došlo k sťaženiu výkonu rozhodnutia,

nie k jeho uľahčeniu, pozn.).

49. Ústavný súd, sumarizujúc už vyslovené závery na tomto mieste, zhrňujúco

uvádza, že úlohou okresného súdu v napadnutom konaní bolo v čo najkratšom čase

a čo najšetrnejším spôsobom vykonať rozhodnutie, ktorým bol (právoplatne) nariadený

návrat maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, pričom okresný súd namiesto toho

napadnutým uznesením vydaným bez náležitého zistenia skutkového stavu, dôvodiac

len tvrdeniami povinného (otca maloletej), výkon rozhodnutia ešte viac oddialil,

čím ho do budúcna, v rozpore s vlastným deklarovaným zámerom, podstatne sťažil.

50. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie okresného súdu, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu vykazujú z ústavného

hľadiska neakceptovateľné znaky svojvôle a arbitrárnosti, svojou intenzitou znamenajúce

porušenie základného práva sťažovateliek ako účastníčok napadnutého konania (§ 372

) na súdnu ochranu podľa , resp. ich práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 1 a 2 výroku tohto nálezu).

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 19

ods. 2 a ich práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým uznesením okresného

súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

51. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti namietajú, že napadnutým uznesením

okresného súdu a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, došlo aj k porušeniu ich práva

na súkromný a rodinný život garantovaného prostredníctvom a

ods. 1 a 2 dohovoru.

52. pojem „súkromný a rodinný život“ bližšie nedefinuje. Pretože základné

práva a slobody podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (,

), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal

aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcu

sa predovšetkým čl. 8 dohovoru, ktorého porušenie postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením sťažovateľky taktiež namietajú.

53. Právo na rešpektovanie rodinného života sa aplikuje na rodinné vzťahy

a predpokladá existenciu rodiny (Marckx proti Belgicku, rozsudok z 13. 6. 1979,

č. 6833/74, § 31). Rodinou je v prvom rade vzťah medzi manželmi a medzi rodičmi

a neplnoletými deťmi. Spolužitie rodičov a detí je základným prvkom rodinného života

(Bronda proti Taliansku, rozsudok z 9. 6. 1998, č. 22430/93, § 51).

54. Ochrana „rodinného života“ sa týka súkromia jednotlivca v jeho rodinných

vzťahoch voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne,

ale aj morálne či materiálne ().

55. v nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života

pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním,

ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci,

fyzické aj právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy,

ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto

obmedzenia práva na súkromie a rodinný život je jeho určenie v súlade so všetkými

normami , ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie

(). Takouto ústavnou normou je aj , podľa ktorého

pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto

obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ ().

56. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v časti IV.1 tohto nálezu, odôvodňujúcich

záver o arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu a jeho postupu v napadnutom

konaní, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na mieru ústavnej neakceptovateľnosti

označeného rozhodnutia došlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva

sťažovateliek na súdnu ochranu podľa a ich práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k neoprávnenému zásahu do ich základného práva

na ochranu rodinného života podľa , resp. do ich práva na rešpektovanie

rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru. V dôsledku napadnutého uznesenia

okresného súdu totiž došlo k podstatnému zhoršeniu postavenia sťažovateľky

ako rodiča a tiež postavenia maloletej sťažovateľky ako dieťaťa svojich rodičov, keďže

napriek existencii právoplatného súdneho rozhodnutia o nariadení návratu maloletej

do jurisdikcie súdnych orgánov krajiny jej obvyklého pobytu bola neodôvodnene

znemožnená včasná a účinná úprava rodičovských práv a povinností týkajúcich sa maloletej

sťažovateľky. Ústavný súd preto vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu

(a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu) boli porušené aj práva sťažovateliek

garantované v a a 2 dohovoru (body 1 a 2 výroku tohto

nálezu).

IV.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 41

ods. 4 napadnutým uznesením okresného súdu, ako aj postupom,

ktorý jeho vydaniu predchádzal

57. V súvislosti so sťažovateľkami namietaným porušením ich základného práva

podľa , garantujúceho právo rodiča na starostlivosť a výchovu detí,

ako aj právo dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť, ústavný súd (opätovne)

poukazuje na to, že účelom Haagskeho dohovoru (vytvárajúceho základný právny rámec

posudzovanej veci) je okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu,

a tým obnovenie stavu pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného

sudcu, aby ten mohol rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“

v Haagskom dohovore pritom zodpovedá v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“.

58. V zmysle čl. 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie o návrate dieťaťa nemožno

považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva. V okolnostiach posudzovanej

veci je nesporné, že napadnutým uznesením okresného súdu sa nerozhodovalo priamo

o opatrovníckom práve sťažovateľky k maloletej sťažovateľke, resp.

o rodičovských právach či povinnostiach k maloletej (starostlivosť o maloletú, úprava

styku). Na druhej strane však niet pochýb o tom, že neoprávneným premiestnením maloletej

sťažovateľky došlo k porušeniu jej práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť zo strany

matky a tiež k porušeniu rodičovských práv sťažovateľky ako jej matky (tak,

ako to možno vyvodiť z právoplatného uznesenia súdu, ktoré je podkladom na výkon

rozhodnutia, pozn.). Keďže v dôsledku svojvoľného postupu a rozhodnutia okresného súdu

(dosiaľ) nedošlo k efektívnemu naplneniu účelu Haagskeho dohovoru výkonom rozhodnutia

o nariadení návratu maloletej, a tým k vytvoreniu možnosti ďalšej úpravy vzájomných práv

a povinností sťažovateliek spojených s ich postavením rodiča a dieťaťa, ústavný súd

rozhodol, že v príčinnej súvislosti s porušením práv sťažovateliek garantovaných v čl. 46

ods. 1 a dohovoru došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateliek

podľa (body 1 a 2 výroku tohto nálezu).

IV.4 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny a ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v jeho napadnutom konaní

59. Sťažovateľky v posudzovanej veci tiež namietajú, že postupom okresného súdu

v jeho napadnutom konaní došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a listiny, ako aj ich práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

60. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru ESĽP

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ).

61. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa

vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. ).

62. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

63. Táto povinnosť súdu a sudcu s účinnosťou od 1. júla 2016 aj vo vzťahu k výkonu

rozhodnutia vo veciach maloletých vyplýva z , najmä

z jeho a . Podľa súd postupuje z úradnej povinnosti

na základe zákona na účely prejednania a rozhodnutia veci tak, aby ochrana práv bola

rýchla a účinná. Podľa súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

64. Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil

nasledujúci priebeh napadnutého konania:

- 21. septembra 2018 sťažovateľka (v rámci chronológie ďalej

aj „oprávnená“) podala okresnému súdu návrh na výkon rozhodnutia,

- 1. októbra 2018 právna zástupkyňa oprávnenej oznámila súdu, že povinný zmaril

dve plánované stretnutia na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, ktorých

účelom malo byť vypočutie maloletej,

- 1. októbra 2018 okresný súd ustanovil maloletej úrad práce ako kolízneho

opatrovníka a vyzval povinného, aby sa vyjadril k návrhu oprávnenej na výkon rozhodnutia,

- 5. októbra 2018 okresný súd žiadal o súčinnosť úrad práce,

- 12. októbra 2018 úrad práce reagoval na žiadosť súdu a oznámil výsledky šetrenia

bytových pomerov oprávnenej a povinného,

- 23. októbra 2018 právna zástupkyňa oprávnenej urgovala rozhodnutie vo veci

a poukázala na odmietnutie ústavnej sťažnosti povinného smerujúcej proti vykonávanému

rozhodnutiu,

- 1. novembra 2018 povinný doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k veci

a požiadal o odklad výkonu rozhodnutia,

- 6. novembra 2018 okresný súd požiadal úrad práce o súčinnosť,

- 8. novembra 2018 povinný doplnil svoje vyjadrenie k veci a návrh na odklad

výkonu rozhodnutia,

- 27. novembra 2018 okresný súd napadnutým uznesením odložil výkon rozhodnutia,

- 17. decembra 2018 oprávnená podala odvolanie proti uzneseniu o odklade výkonu

rozhodnutia,

- 27. decembra 2018 okresný súd zaslal odvolanie na vyjadrenie povinnému, úradu

práce a Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže,

- 28. januára 2019 povinný doručil súdu vyjadrenie k odvolaniu,

- 31. januára 2019 okresný súd predložil spis krajskému súdu,

- 20. februára 2019 krajský súd vrátil spis okresnému súdu po rozhodnutí o odvolaní

z 5. februára 2019,

- 22. februára 2019 verejná ochrankyňa práv doručila okresnému súdu svoje

vyjadrenie k veci, v rámci ktorého žiadala súd o včasnú intervenciu,

- 26. júla 2019 oprávnená doručila okresnému súdu elektronický návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia, ktorý bol okresným súdom nesprávne zaevidovaný

- 12. augusta 2019 povinný doručil okresnému súdu vyjadrenie k návrhu oprávnenej

na nariadenie neodkladného opatrenia,

- 20. augusta 2019 okresný súd žiadal povinného o vyjadrenie, či jeho ostatné

podanie môže považovať za návrh na (ďalší) odklad výkonu rozhodnutia,

- 23. augusta 2019 povinný okresnému súdu oznámil, že jeho podanie možno

považovať za návrh na doklad výkonu rozhodnutia,

- 19. septembra 2019 povinný podal návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia, ktorý

odôvodnil (v podstate) tým, že došlo k zmene pomerov a za krajinu obvyklého pobytu

maloletej už možno považovať Slovenskú republiku,

- 23. októbra 2019 oprávnená doručila okresnému súdu vyjadrenie k návrhu

povinného na zastavenie konania a na odklad výkonu rozhodnutia,

- 13. januára 2020 zákonná sudkyňa určila termín pojednávania vo veci na 6. február

2020,

- 6. februára 2020 pojednávanie bolo odročené na 26. marec 2020 z dôvodu potreby

ustanovenia tlmočníka oprávnenej,

- 7. februára 2020 povinný doručil súdu podanie, v ktorom navrhol zamietnutie

návrhu na výkon rozhodnutia,

- 13. marca 2020 zákonná sudkyňa udelila kancelárii pokyn na zrušenie všetkých

termínov pojednávaní do 31. marca 2020 s tým, že nový termín bude účastníkom oznámený.

65. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd

v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, , )

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje, správanie účastníka (strany) súdneho konania a postup samotného súdu.

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého

kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj zodpovedajúcu časť ústavných sťažností sťažovateliek.

66. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých tvorí štandardnú

a pomerne početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, pričom napriek špecifickej povahe

takéhoto konania vyžadujúcej citlivý prístup orgánov verejnej moci ho v zásade nemožno

považovať za zložitú vec. Zložitosť veci preto ústavný súd nepovažuje za skutočnosť, ktorá

by podstatnou mierou prispela k celkovej dĺžke napadnutého konania okresného súdu.

66.1 Ústavný súd pri posudzovaní označeného kritéria prihliadol aj na význam

predmetu konania pre sťažovateľky, ktorým je výkon právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia súdu, ktorým bol nariadený návrat maloletej sťažovateľky do krajiny

jej obvyklého pobytu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnuté konanie

okresného súdu má vzhľadom na svoju povahu pre sťažovateľky mimoriadny význam,

keďže jeho výsledok má podstatný vplyv na možnosť riadneho výkonu ich vzájomných

(rodičovských a detských) práv a povinností.

67. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Z obsahu

vyžiadaného spisu okresného súdu nevyplýva, že by celková dĺžka napadnutého konania

bola podstatným spôsobom negatívne ovplyvnená správaním sťažovateľky

ako oprávnenej alebo správaním otca maloletej ako povinného. Vyrovnanie sa s prípadnou

(primeranou) procesnou aktivitou účastníkov konania je pritom predovšetkým

zodpovednosťou vo veci konajúceho všeobecného súdu, ktorého úlohou je postupovať tak,

aby z povahy predmetu konkrétneho konania vyplývajúca požiadavka na urýchlené

rozhodnutie veci bola naplnená. Správanie účastníkov napadnutého konania teda ústavný

súd nepovažoval za faktor s relevantným vplyvom na jeho dĺžku.

68. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov konania (, , ).

69. V okolnostiach posudzovaného prípadu zohráva dôležitú úlohu aj fakt,

že v zmysle čl. 11 Haagskeho dohovoru je rozhodnutie v súdnom konaní o nariadenie

návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu nevyhnutné vydať bezodkladne,

najneskôr do šiestich týždňov odo dňa začatia konania. Ak teda návratové konanie,

v ktorom je potrebné preskúmať všetky okolnosti relevantné pre posúdenie dôvodnosti

prípadného nenavrátenia dieťaťa, v zásade nemá presiahnuť obdobie 6 týždňov,

o to rýchlejšie je potrebné zabezpečiť samotný výkon tohto rozhodnutia faktickým

prevzatím a odovzdaním dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu.

70. Vychádzajúc z už opísaného priebehu napadnutého konania, ústavný súd

konštatuje, že okresný súd sa v napadnutom konaní už zdôraznenou požiadavkou

na urýchlené konanie v posudzovanej veci dôsledne neriadil, pričom jeho postup v tomto

konaní možno považovať za zdĺhavý a neefektívny, a teda nesmerujúci sústredene

k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. Za súčasť neefektívneho

postupu okresného súdu pritom ústavný súd považuje aj samotné vydanie (napadnutého)

uznesenia o odklade výkonu rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd dospel

k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (pozri časť IV.1 tohto nálezu). K predĺženiu

napadnutého konania sčasti prispelo aj nesprávne poučenie okresného súdu o možnosti

podania odvolania proti jeho napadnutému uzneseniu, hoci odvolanie v danom prípade

prípustné nebolo, v dôsledku čoho konanie v posudzovanej veci určitú dobu (neefektívne)

prebiehalo na krajskom súde. Postup okresného súdu v napadnutom konaní je tiež

poznačený aj obdobím jeho dlhodobej nečinnosti, keď (v podstate) od vydania napadnutého

uznesenia o odklade výkonu rozhodnutia, resp. od uplynutia jeho účinkov nevykonal žiadny

relevantný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Pri zohľadnení arbitrárnosti, resp. ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia

o odklade výkonu rozhodnutia, navyše možno konštatovať, že okresný súd v napadnutom

konaní od jeho začiatku efektívne nepokročil smerom k naplneniu jeho účelu, ale naopak,

prispel k sťaženiu jeho dosiahnutia.

71. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že k celkovej

dĺžke napadnutého konania (dosiaľ presahujúcej jeden a pol roka, pozn.), ktorá nie je

primeraná jeho povahe, rozhodujúcou mierou prispel neefektívny, nekoncentrovaný

a dlhodobou nečinnosťou poznačený postup okresného súdu, čím došlo k porušeniu

základného práva sťažovateliek na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil porušenie aj označených práv sťažovateliek postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (body 1 a 2 výroku

tohto nálezu).

72. Keďže napadnuté konanie okresného súdu nebolo ešte v čase meritórneho

rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach sťažovateliek právoplatne skončené, ústavný

súd v súlade s a prikázal

okresnému súdu konať vo veci sťažovateliek bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.5 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 5 protokolu

č. 7 k dohovoru v spojení s napadnutým uznesením okresného

súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

73. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, na základe argumentácie opísanej

v bode 6.4 tohto nálezu, namieta aj porušenie svojho práva na rovnosť medzi manželmi

(resp. bývalými manželmi) vo vzťahu k ich dieťaťu (maloletej sťažovateľke) podľa čl. 5

protokolu č. 7 k dohovoru, a to v spojení s , garantujúcim (aj) rovnosť

ľudí v právach.

74. Vychádzajúc zo záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu,

ako aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ústavný súd konštatuje, že v príčinnej

súvislosti s porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp.

jej práva na spravodlivé súdne konanie, došlo aj k porušeniu jej práva na rovnosť medzi

manželmi vo vzťahu k maloletej sťažovateľke, keďže okresný súd, napriek existencii

právoplatného rozhodnutia súdu, priznávajúceho matke maloletej právo prevziať maloletú

s cieľom jej navrátenia do krajiny jej obvyklého pobytu, t. j.. na územie Ekvádorskej

republiky, svojím ústavne neakceptovateľným postupom a rozhodnutím v konečnom

dôsledku (na úkor sťažovateľky ) zvýhodnil otca maloletej, ktorý ju do svojej

faktickej osobnej starostlivosti získal neoprávneným premiestnením a zadržiavaním

na území Slovenskej republiky.

75. Vo vzťahu k sťažovateľkou označenému ústavný

súd v súlade so svojou judikatúrou uvádza, že tento článok neobsahuje garanciu

základných práv alebo slobôd, pretože je súčasťou všeobecných ustanovení zakotvených

v prvom oddiele druhej hlavy pojednávajúcej o základných právach a slobodách,

avšak jeho porušenie je možné vysloviť (výlučne) v spojení s konštatovaným porušením

niektorého zo základných práv zakotvených v druhej hlave , prípadne práv

zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. napr. ,

).

76. Na základe uvedeného ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením

okresného súdu (a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu) bolo porušené aj právo

sťažovateľky na rovnosť medzi manželmi podľa čl. 5 protokolu č. 7

k dohovoru v spojení s (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.6 K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 11

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva maloletej sťažovateľky podľa čl. 7, čl. 11

ods. 1, čl. 16 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného

súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

77. V súvislosti so sťažovateľkami namietaným porušením ich práv podľa Dohovoru

o právach dieťaťa ústavný súd najskôr poukazuje na to, že v jeho rozhodovacej praxi

sa ustálil právny názor vychádzajúci z teórie medzinárodného práva, podľa ktorého

označená medzinárodná zmluva obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem.

Prvú skupinu tvoria právne normy priamo vykonateľné a druhú skupinu tvoria právne

normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad.

Zjednodušene možno formulovať východisko, v zmysle ktorého právne normy obsiahnuté

v medzinárodnej zmluve sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo

ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku

zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy obsiahnuté

v medzinárodnej zmluve, naopak, nie sú priamo vykonateľné vtedy, ak priamo alebo

implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni

vnútroštátnej legislatívy ().

78. Dohovor o právach dieťaťa neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by dávalo

odpoveď na otázku, ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom

na ich odlíšenie je povaha, účel, rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá

musí byť dostatočne jasná, aby príslušný orgán aplikácie práva bol schopný interpretovať a

definovať jeho účinky, t. j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti alebo nevykonateľnosti

konkrétneho článku. Dohovor o právach dieťaťa je však potrebné interpretovať

vo vzájomnej súvislosti všetkých jeho článkov a vychádzať z účelu Dohovoru o právach

dieťaťa (snaha o uznanie, ochranu a posilnenie práv detí), a pokiaľ niektoré z článkov

jednoznačne obsahujú priamo aplikovateľné subjektívne právo, je potrebné v záujme

ochrany slobôd a práv dieťaťa poskytnúť konkrétnemu právu dieťaťa ochranu v príslušnom

konaní, v ktorom sa jeho ochrany dotknutý subjekt domáha (m. m. ).

79. Na úrovni doktríny medzinárodného práva a tiež na úrovni Organizácie

Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články

Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady a nie sú priamo

vykonateľné, ale je potrebné ich inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny

a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12. Tento záver podporuje

i samotný text predmetných článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“,

„štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym

normám Dohovoru o právach dieťaťa možno zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13,

čl. 16 a pod. ().

80. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nevyhovel ústavným sťažnostiam

sťažovateliek v častiach, v ktorých namietali porušenie čl. 11 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa, a nevyhovel ani ústavnej sťažnosti maloletej sťažovateľky v časti, v ktorej

namietala porušenie čl. 7 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže tieto referenčné

právne normy neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva sťažovateliek,

ale sú všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať

do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú ich povinné zohľadňovať

pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych aktov (bod 8 výroku tohto

nálezu).

81. Naopak, ústavný súd v príčinnej súvislosti s porušením základného práva

maloletej sťažovateľky na súdnu ochranu a porušením jej práva na spravodlivé súdne

konanie vyslovil aj porušenie jej práva na starostlivosť zo strany matky podľa čl. 7 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj jej práva na ochranu pred (svojvoľným) zasahovaním

do jej rodinného života podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže (aj) do označených

práv maloletej sťažovateľky bolo napadnutým uznesením okresného súdu (a postupom,

ktorý jeho vydaniu predchádzal) z dôvodov už uvedených (pozri časti IV.1 až IV.5 tohto

nálezu) zasiahnuté z ústavného hľadiska neprípustným spôsobom (bod 2 výroku tohto

nálezu).

IV.7 K namietanému porušeniu sťažovateľkami označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

82. Sťažovateľky v posudzovanej veci namietajú porušenie ich v ústavných

sťažnostiach označených práv aj napadnutým uznesením krajského súdu (ako aj postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu), ktorým odvolací súd odvolanie sťažovateľky

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 386 písm. c) Civilného

sporového poriadku, teda z dôvodu, že odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

nie je odvolanie prípustné.

83. Výhrady sťažovateliek, týkajúce sa napadnutého uznesenia krajského súdu

(opísané v bode 6.6 tohto nálezu), pritom smerujú výlučne proti tej časti rozhodnutia

odvolacieho súdu, ktorým bolo ako neprípustné odmietnuté odvolanie sťažovateľky

proti (prvému) výroku napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým

bol odložený výkon rozhodnutia. Krajský súd odmietnutie odvolania v zodpovedajúcej časti

svojho napadnutého uznesenia odôvodnil najmä takto:

„Vo vzťahu k výroku I odvolaním dotknutého uznesenia je odvolací súd nútený

konštatovať neprípustnosť odvolania, nakoľko v ustanovení nepripúšťa

odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o odklade výkonu rozhodnutia a taktiež

nie je prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu o odklade výkonu rozhodnutia

vo veciach maloletých upravená ani v žiadnom z ustanovení . V prípade rozhodnutia

súdu o návrhu účastníka konania na odklad výkonu rozhodnutia, alebo rozhodnutia súdu

o odklade výkonu rozhodnutia bez návrhu nejde o uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým

sa rozhodlo vo veci samej a ani nejde o žiadny iný druh uznesenia, proti ktorému

ustanovenie pripúšťa odvolanie nad rámec uznesení taxatívne vymenovaných

v ustanovení . Prípustnosť odvolania nie je zakotvená ani v ustanovení

, upravujúcom inštitút odkladu výkonu rozhodnutia. Rovnako je v danom prípade

vylúčená aj aplikácia ustanovenia , nakoľko inštitút odkladu

vykonateľnosti rozhodnutia je odlišný od inštitútu odkladu výkonu vykonateľného

rozhodnutia, čo nepochybne vyplýva zo skutočnosti, že právny inštitút odkladu

vykonateľnosti rozhodnutia je zákonom osobitne upravený a to napríklad pri mimoriadnych

opravných prostriedkoch ( a ) alebo pri žalobe o zrušenie

rozhodcovského rozsudku ( o rozhodcovskom konaní).“

84. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje,

že označené rozhodnutie odvolacieho súdu [(ani) v sťažovateľkami namietanej časti]

nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Záver krajského

súdu o neprípustnosti odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o odklade výkonu

rozhodnutia je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný

a nemožno ho považovať za taký, ktorý by popieral podstatu a účel vo veci aplikovaných

právnych noriem. Krajský súd pritom svoje rozhodnutie zároveň aj logickým

a presvedčivým spôsobom odôvodil, a preto ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

a nahrádzať právny názor krajského súdu svojím vlastným.

85. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateliek, že „si dovoľujú upozorniť na potrebu

prelomiť právny výklad všeobecných súdov“, ktoré pri posudzovaní prípustnosti odvolania

proti rozhodnutiu o odklade výkonu rozhodnutia analogicky nepoužívajú § 357 ods. 1

písm. j) , ktorý pripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu súdu

prvej inštancie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia, ústavný súd uvádza, že nie je ďalšou

inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti

( ), ktorý pôsobí mimo tejto sústavy. Primárnou úlohou ústavného súdu

v konaniach o ústavných sťažnostiach podľa preto nie je usmerňovať

vývoj judikatúry všeobecných súdov pri výklade a uplatňovaní jednotlivých zákonných

ustanovení, ale dohliadať na zlučiteľnosť účinkov ich rozhodovacej činnosti so základnými

právami a slobodami garantovanými alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(m. m. napr. , , , ,

, ).

86. Na základe uvedeného ústavný súd ústavným sťažnostiam sťažovateliek v časti

namietaného porušenia ich práv napadnutým uznesením krajského súdu, resp. postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu, nevyhovel (bod 8 výroku tohto nálezu).

V.

K zrušeniu napadnutého uznesenia okresného súdu

87. Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

88. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie

alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd

zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

ak to pripúšťa povaha zásahu.

89. Vzhľadom na konštatovaný záver o porušení práv sťažovateliek uvedených

v bodoch 1 a 2 výroku tohto nálezu, ku ktorému došlo napadnutým uznesením okresného

súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ústavný súd v zmysle

a označené rozhodnutie všeobecného súdu zrušil

(bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd v tejto veci už nerozhodol o vrátení veci na ďalšie

konanie [ ], keďže napadnuté uznesenie

okresného súdu bolo obmedzené na obdobie šiestich mesiacov od jeho právoplatnosti

a uplynutím tejto doby zaniklo ( v spojení s ) a okresný súd

už v tejto veci koná ďalej.

VI.

K návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

90. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

91. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

92. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m.

napr. ).

93. V posudzovanej veci sa sťažovateľka domáha priznania primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 60 000 € a maloletá sťažovateľka primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €. Sťažovateľky svoje návrhy (v podstate

zhodne) odôvodňujú „pretrvávajúcou právnou neistotou vo veci maloletého dieťaťa“,

„viacnásobným porušením“ ich práv, ako aj „výnimočnými okolnosťami prípadu“, keď

sťažovateľka „ako matka musí bez rodinného zázemia bojovať o svoju dcéru

v cudzej krajine a to dokonca aj na inom kontinente, ako je krajina obvyklého pobytu

sťažovateľky a jej dcéry“ a maloletá sťažovateľka „je v dôsledku pochybení súdov SR

oddelená od matky a od krajiny jej obvyklého pobytu, kde už má vytvorené rodinné, školské

aj priateľské zázemie“. Sťažovateľka tiež uvádza, že okrem nemajetkovej ujmy

jej „v spojitosti s bojom proti neoprávnenému zadržaniu jej dcéry a pobytom v cudzej

krajine“ vznikla aj majetková ujma presahujúca sumu 50 000 €, spočívajúca „v nákladoch

na bývanie a život v cudzej krajine, ako aj v nákladoch súvisiacich s domáhaním sa návratu

svojej dcéry “.

94. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva,

ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

95. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä intenzitu a rozsah

konštatovaného porušenia práv sťažovateliek garantovaných a kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami, povahu predmetu napadnutého konania okresného súdu a jeho

význam pre sťažovateľky, ako aj svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa výšky

priznávaného finančného zadosťučinenia, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € každej zo sťažovateliek s tým, že sumu

finančného zadosťučinenia pre maloletú sťažovateľku bude okresný súd povinný zaplatiť

do rúk sťažovateľky ako jej zákonnej zástupkyne (body 5 a 6 výroku tohto

nálezu). V prevyšujúcich častiach uplatnených nárokov sťažovateliek na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd ústavným sťažnostiam nevyhovel

(bod 8 výroku tohto nálezu).

96. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k návrhu sťažovateľky

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia kompenzujúceho náklady spojené

s domáhaním sa návratu maloletej sťažovateľky do krajiny jej obvyklého pobytu, ústavný

súd poznamenáva, že finančné zadosťučinenie priznané podľa

za porušenie základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

sťažovateľa, ku ktorému došlo postupom a (alebo) rozhodnutím orgánu verejnej moci, nemá

a nemôže mať povahu náhrady (skutočnej) škody, ktorá sťažovateľovi v príčinnej súvislosti

s ústavne neakceptovateľným postupom a (alebo) rozhodnutím orgánu verejnej moci

vznikla, resp. mohla vzniknúť. Pre prípadné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobnej

pri výkone verejnej moci ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky osobitné právne

inštitúty, odlišné od inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3

(m. m. ).

97. Podľa a ak ústavný súd prizná

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil

základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné

zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu (odsek 1). Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie, v lehote ustanovenej v odseku 1 priznané finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi nezaplatí, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom

o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia (odsek 2).

VII.

K náhrade trov konania

98. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

99. Ústavný súd v zmysle rozhodol o náhrade

trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním

v konaní pred ústavným súdom, a priznal im náhradu trov konania od okresného súdu

ako porušovateľa ich práv. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia

sťažovateliek vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

100. Ústavný súd priznal sťažovateľkám právo na náhradu trov konania,

ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby vykonané v roku

2019 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti), pričom základná sadzba

tarifnej odmeny bola znížená o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, pretože išlo o spoločné

úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.

101. Výpočtovým základom pre určenie odmeny za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2019 bola suma 980 €, preto odmena za jeden úkon právnej služby

predstavuje sumu 163,33 €, po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sumu 81,67 €, a režijný

paušál sumu 9,80 €. Za dva úkony u každej sťažovateľky potom predstavujú trovy právneho

zastúpenia spolu s režijným paušálom sumu 182,94 €. Spolu teda náhrada trov právneho

zastúpenia u oboch sťažovateliek predstavuje sumu 365,88 €.

102. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateliek do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

103. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu