Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 566/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti

, zastúpeného SMA advokátska

kancelária s. r. o., Michalská 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Katarína

Bartalská, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

Slovenskej republiky, základného práva na ochranu rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu

Bratislava I, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa v spojení so základnými právami

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

a na ochranu rodičovských práv podľa

ods. 4 postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 545,69 € (slovom päťstoštyridsaťpäť eur a šesťdesiatdeväť centov) na

účet jeho právnej zástupkyne SMA advokátska kancelária s. r. o., Michalská 7, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného SMA advokátska

kancelária s. r. o., Michalská 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka Mgr. Katarína

Bartalská, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu rodičovských práv

podľa a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“)

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“,

spolu ďalej len „napadnuté konania“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v postavení navrhovateľa,

ktorý sa návrhom doručeným okresnému súdu 21. novembra 2012 domáha návratu svojho

maloletého syna do krajiny jeho obvyklého pobytu podľa príslušných ustanovení Dohovoru

o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky

dohovor“) a nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci

2

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady

Brusel II), vzhľadom na skutočnosť, že „Matka maloletého sa dopustila medzinárodného

únosu dieťaťa dňa 13. 08. 2012, kedy bol maloletý bez vedomia a ohlasu

sťažovateľa premiestnený protiprávne z krajiny jeho obvyklého pobytu z Talianska na

Slovensko, kde je odvtedy so svojou matkou.“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 3. júna 2013 (ďalej len „uznesenie

z 3. júna 2013“) nariadil návrat maloletého do Talianska ako krajiny obvyklého pobytu. Na

základe odvolania matky maloletého bolo uznesenie okresného súdu z 3. júna 2013

uznesením krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2013 zmenené tak, že

návrat maloletého sa nenariaďuje. Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu

krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 21. júla 2014 tak, že dovolaním

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci

krajský súd uznesením sp. zn. z 2. decembra 2014 rozhodol tak, že

uznesenie okresného súdu z 3. júna 2013 zmenil a návrat maloletého nenariadil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Vo svojom odôvodnení uznesenia uviedol (krajský súd, pozn.), že na odvolacom

pojednávaní doplnil dokazovanie za účelom zistenia najlepšieho záujmu dieťaťa a tiež

zabezpečenia primeraných opatrení na ochranu dieťaťa po jeho návrate.

Je nutné konštatovať, že súd neakceptoval návrhy navrhovateľa už počas roku 2014,

otca maloletého, na doplnenie dokazovania cestou dožiadania na talianske justičné orgány,

príslušný taliansky súd konajúci v tejto veci ako aj príslušné orgány sociálnoprávnej

ochrany detí v Taliansku.

Obmedzil sa len na konštatovanie a ako postačujúce považoval posúdenie

primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate podľa rozhodnutia

súdu v zo 6. júna 2014, č. 1394/11 (právoplatného 14. 10. 2014) o súdnej

rozluke manželov, ktoré predložil sám navrhovateľ na podporu svojich tvrdení...

Dĺžka trvania konania 4 mesiace, počas ktorých Krajský súd Bratislava neuskutočnil

iné úkony vo veci...

Otec podal proti druhému Uzneseniu Krajského súdu Bratislava v zákonnej lehote

mimoriadny opravný prostriedok dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie prejednal pod č. k. a 27. apríla 2015

vydal Uznesenie, ktorým rozhodol, že Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 02. 12. 2014

sp. zn. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie. Toto uznesenie bolo expedované na Okresný súd Bratislava I. 30. 04. 2015.

Dĺžka trvania konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky skoro 5 mesiacov.

Vo veci nebolo pojednávanie a ani sa nerobili iné procesné úkony...

Napriek tomu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením zrušil

Uznesenie Krajského súdu Bratislava, sp. zn. a vec mu vrátil ďalšie

konanie svojím Uznesením č. k. ešte 27. 04. 2015, tak Krajský súd

Bratislava vydal až 14. 10. 2015 Uznesenie, ktorým zrušil Uznesenie súdu prvého stupňa

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takže opätovne uplynuli viac ako 4 mesiace, počas

ktorých síce Krajský súd vykonával procesné úkony, ktoré však spočívali opätovnom

dotazovaní sa na sťažovateľa aké je opätovne ochotný uskutočniť dobrovoľné primerané

opatrenia pre bezpečný návrat dieťaťa do Talianskej republiky. Pôvodné dobrovoľné

primerané opatrenia boli sťažovateľom zabezpečené ešte v konaní na prvom stupni a boli

jednak Okresným súdom Bratislava I. ako aj príslušnými talianskym súdom konajúcim

vo veci v Taliansku ako aj príslušným sociálnym úradom potvrdené a riadne preverené ešte

v roku 2013...

Okresný súd Bratislava I. vydal Uznesenie zo dňa 2. 12. 2015, ktorým súd nariadil

výsluch maloletého na pojednávaní 05. 02. 2016.“

V súvislosti s nariadeným výsluchom maloletého sťažovateľ namieta, že už v rámci

napadnutého konania vedeného pred okresným súdom, ktorého výsledkom bolo vydanie

uznesenia z 3. júna 2013, bol „zohľadnený názor a záujem maloletého výsluchom kolíznej

opatrovníčky, ktorá sa v mene maloletého k celej veci vyjadrila. Okresný

súd Bratislava I. tak napadaním výsluchu maloletého na pojednávaní dňa 02. 12. 2015 teda

4

ide opakovať rovnaký úkon, ktorý už bol uskutočnený v roku 2013, teda pred skoro 3 rokmi.

Tento stav vytvára právnu neistotu a opätovné prieťahy v konaní.“.

Za postup, ktorým došlo k znevýhodneniu sťažovateľa oproti matke maloletého,

považuje sťažovateľ postup okresného súdu, ktorým mu nebolo doručované jeho uznesenie

sp. zn. z 2. decembra 2015 o nariadení výsluchu maloletého a o ktorého

existencii sa sťažovateľ dozvedel len pri nahliadnutí do spisu 20. januára 2016. Podľa

sťažovateľa je rovnako „dôležitý... tiež fakt, že súd sa pred samotným napadaním výsluchu

maloletého ani vôbec nezaoberal vyriešením otázky, či je vôbec maloletý schopný

s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vo veci vypovedať a nezabezpečil si žiadne

stanovisko či už príslušného pracovníka z ÚPSVaR alebo škôlky, ktorú maloletý

navštevuje“.

Postup okresného súdu sťažovateľ «považuje za zásadne porušujúci jeho základné

ľudské práva, právo na spravodlivý súdny proces, právo na súkromný a rodinný život o to

skôr, že tento typ konania má byť skončený v lehote 6 týždňov, ale do dnešného dňa už trvá

už viac ako 3 roky, pričom výsledok je stále v nedohľadne. Neúmerne dlho trvajúce konanie,

ktorému nebránia žiadne okolnosti pôsobí na fakt, že maloletý sa zžil

s prostredím v Slovenskej republike a keďže bol na Slovensko unesený ako 2 ročný, tak svoj

pôvodný domov, starých rodičov v Taliansku a krajinu obvyklého pobytu si už dnes nemôže

pamätať...

Sťažovateľ podal Návrh na navrátenie maloletého ešte 21. 11. 2012

a dodnes vec nebola právoplatne ukončená a stav právnej neistoty odstránený, t. j. konanie

trvá už vyše troch rokov napriek tomu, že podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, a to

článku 11 ods. 3 „súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná

o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny poriadok.

Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do

šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.“».

Sťažovateľ namieta, že mu bolo „... doterajším postupom súdov Slovenskej republiky

úplne znemožnené viesť rodinný život a mať možnosť vychovávať svojho syna, maloletého

Do dnešného dňa sťažovateľ len za asistencie a prítomnosti zamestnanca Unicef

Detskej linky istoty a v obmedzenom počte a rozsahu má možnosť sa osobne stretnúť

so svojím synom. Sekundárne mu to aj neumožňuje jeho finančná situácia, nakoľko je pre

neho finančne náročné pravidelne cestovať na Slovensko a čerpať za týmto účelom

dovolenku, ktorú mu nikto neplatí, keďže je živnostník a keď nepracuje, tak nezarába. Jeho

právo viesť rodinný život je systematicky a dlhodobo porušované prieťahmi a nečinnosťou

na strane slovenských súdov ako aj cieleným správaním sa matky maloletého a nakoniec je

spôsobilé viesť k tomu, že slovenské súdy budú odôvodňovať svoje rozhodnutia nevrátiť

maloletého do krajiny jeho obvyklého pôvodu práve tým, že vzhľadom na jeho dĺžku pobytu

na území Slovenskej republiky to už nebude možné, nakoľko sa zžil s prostredím a návrat do

krajiny obvyklého pobytu by preňho mohol znamenať nebezpečenstvo hroziacej ujmy.

... Vzhľadom na dĺžku konania nebolo maloletému umožnené sa naučiť taliansky

jazyk nakoľko bol matkou násilne vytrhnutý zo svojho pôvodného prostredia obvyklého

pobytu v Talianskej republike a matkou premiestnený na Slovensko, kde ho matka ani neučí

taliansky jazyk a tak cielene prispieva k ešte väčšiemu odcudzeniu maloletého od otca. Otec

sa v záujme prekonania jazykovej bariéry učí po slovensky, aby mohol so synom

komunikovať. Matka svojím dlhodobým konaním neuznáva dôležitosť otca maloletého

a dôležitosť tej skutočnosti, že maloletý má otca zo zahraničia a má v Taliansku aj svoj

obvyklý pobyt, ktorý všeobecné súdy vo svojich konaniach potvrdili.

V súvislosti s aplikáciou čl. 8 Dohovoru a judikatúrou ESĽP rodinný život dieťaťa

a otca existuje len vtedy, ak dieťa a otec vytvoria medzi sebou veľmi silné a osobné väzby.

V tejto súvislosti došlo vzhľadom na dĺžku celého konania aj k porušeniu práva sťažovateľa

na vytvorenie rodinného života ako aj porušeniu práva maloletého na vytvorenie rodinného

života so svojimi starými rodičmi žijúcimi v Talianskej republike.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života

a právo rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu vyplývajúce z SR ods. 4

prieťahmi v konaní Krajského súdu v Bratislave č. k. a prieťahmi v konaní

Krajského súdu v Bratislave č. k. a prieťahmi v konaní Okresného súdu

Bratislava I., spis. zn. porušené bolo.

6

2. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

SR konaním Krajského súdu v Bratislave č. k. a

konaním Krajského súdu v Bratislave č. k. a konaním Okresného súdu

Bratislava I., spis. zn. porušené bolo.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 50.000, eur (slovom päťdesiattisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Okresný súd Bratislava I. je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 20.000, eur (slovom dvadsaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

6. Okresný súd Bratislava I. je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15

dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

mimoriadnymi výdavkami, ktoré mu v súvislosti s napadnutým konaním vedeným

okresným súdom a následne aj krajským súdom vznikli vzhľadom na skutočnosť, že „je

taliansky štátny občan a nemá znalosť slovenského jazyka ani slovenského právneho

systému a musel sa dať nutne právne zastúpiť v konaní pred slovenskými súdmi, a z tohto

dôvodu má zvýšené náklady na právne zastupovanie od roku 2012, keď bol podaný návrh

na súd. Návrh na navrátenie maloletého nepodal svojvoľne, ale ako dôsledok toho, že

matka dieťaťa nerešpektovala súdne rozhodnutia talianskych súdov, ktoré v ich veci aktívne

konali a predbežným opatrením jej zakázali premiestniť dieťa mimo Taliansku republiku.

Počas súdneho konania sťažovateľ pricestoval na všetky pojednávania. Vzhľadom na veľkú

vzdialenosť musí hradiť náklady spojené s cestou a s ubytovaním, keďže pojednávania sú

v ranných hodinách, tak musí vždy pricestovať deň vopred.“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 20. júla 2016 sťažnosť sťažovateľa

v časti namietaného porušenia základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa a základného

práva na ochranu rodičovských práv podľa v spojení s namietaným

porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom okresného súdu prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku

okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa

vo veci konalo ústne pojednávanie. Na výzvu ústavného súdu reagoval podpredseda

okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3553/2016 z 23. septembra 2016, v ktorom uviedol

prehľad procesných úkonov, ktoré boli v napadnutom konaní vykonané, a zdôraznil, že je

toho názoru, že okresný súd v napadnutom konaní postupoval riadne a bez zbytočných

prieťahov. Podpredseda zároveň poznamenal, že „... v konaní je potrebné prekladať listiny

a rozhodnutia, pričom aj táto skutočnosť ovplyvňuje dĺžku konania. Okrem uvedeného sa

spis nachádzal v období od 07. 02. 2014 do 21. 10. 2015 najmä na Krajskom súde

v Bratislave a Najvyššom súde Slovenskej republiky z dôvodu rozhodovania o podaných

dovolaniach“.

V závere podpredseda okresného súdu požiadal ústavný súd, aby v prípade, že

dospeje k záveru o porušení sťažovateľom označených práv podľa , zvážil dôvodnosť

primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej sťažovateľom uplatnenej sume.

Podpredseda okresného súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od

ústneho pojednávania.

Prílohou prípisu podpredsedu okresného súdu bolo vyjadrenie zákonnej sudkyne

konajúcej vo veci sťažovateľa, ktorá k ním namietanému postupu okresného súdu vo veci

výsluchu maloletého nariadeného 2. decembra 2015 uviedla, že «Tvrdenia navrhovateľa

o znevýhodnení sťažovateľa oproti matke maloletého, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku

nedoručenia uznesenia č. k. -1607 zo dňa 02. 12. 2015 sú účelové a mám za

to, že uvedeným postupom okresného súdu k znevýhodneniu sťažovateľa nedošlo. Súd pri

doručovaní uznesenia postupoval podľa ust. ,

účinného do 30. 06. 2016 (ďalej len „“), v zmysle ktorého mal súd povinnosť doručiť

8

uznesenie účastníkom, len za predpokladu, ak je proti nemu odvolanie alebo ak je to pre

vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká

povinnosť, pričom v danom prípade voči uzneseniu (upravujúcom vedenie konania) nebolo

prípustné podať odvolanie. Matke súd uznesenie doručil z dôvodu, že jej ním bola uložená

povinnosť zabezpečiť účasť maloletého na výsluchu.

Odhliadnuc od uvedeného, o účelovosti tvrdenia sťažovateľa svedčí aj skutočnosť, že

vzhľadom na ochorenie maloletého osvedčeného lekárskym potvrdením (č. l. 1661) sa

výsluch maloletého v dňa 05. 02. 2016 neuskutočnil a vo veci bol vytýčený nový termín

pojednávania na 18. 03. 2016, na ktorom súd za účasti sťažovateľa (navrhovateľa) a jeho

právnej zástupkyne nariadil výsluch maloletého na 29. 04. 2016.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti namieta, že súd nariadením výsluchu uznesením zo dňa

02. 12. 2015 „išiel“ opakovať ten rovnaký úkon, aký bol uskutočnený v roku 2013, teda

skoro pred tromi rokmi, čím podľa názoru sťažovateľa bol vytvorený stav právnej neistoty

a opätovné prieťahy v konaní. S uvedeným tvrdením sťažovateľa sa takisto nemožno

stotožniť. V danej súvislosti súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k.

-1479 zo dňa 14. 10. 2015, ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa

zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd na strane 11 svojho

rozhodnutia okrem iného uviedol, že „v neposlednom rade je potrebné zvážiť aj

zabezpečenie stanoviska maloletého dieťaťa, ktoré už síce v predchádzajúcom konaní

zabezpečoval odvolací súd cestou kolízneho opatrovníka, avšak Nariadením (Nariadenie

Rady ES Brusel II bis) sa posilňuje právo dieťaťa vyjadriť sa v konaní. Súd viazaný

vysloveným názorom odvolacieho súdu v zmysle zvážil, že vzhľadom na

značný časový odstup a veku zodpovedajúcu zmenu v rozumovej vyspelosti maloletého

a schopnosti vyjadriť sa (keďže v čase výpovede pred kolíznym opatrovníkom mal maloletý

tri roky) je v najlepšom záujme maloletého, ktorý záujem je v konaní prvoradý, zisťovať

jeho názor bezprostredne za vedenia výsluchu súdom a to aj v súvislosti s článkom 13 písm.

b) Haagskeho dohovoru, ktorým sa návratové konanie riadi. V tejto súvislosti súd

poukazuje aj na ust. , podľa ktorého je pre rozsudok (v danom prípade

uznesenie ako rozhodnutie vo veci samej) rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, v

nadväznosti na ktoré okresný súd usúdil, že pri skúmaní podmienok pre nariadenie návratu

nie je možné vychádzať z názoru maloletého zisteného v konaní spred troch rokov.

Z uvedených dôvodov nemožno súhlasiť s námietkou sťažovateľa, že nariadením

výsluchu maloletého došlo k „opätovným prieťahom v konaní“, a to jednak z dôvodu, že súd

bol povinný s poukazom na už citované ustanovenie vykonať dokazovanie

v smere naznačenom odvolacím súdom, ktorý prvostupňovému súdu uložil (str. 11 prvý

odsek zdola) posúdiť, či v prípade návratu hrozí dieťaťu vážne nebezpečenstvo ujmy alebo

vznik neznesiteľnej situácie a zistiť a posúdiť primerané opatrenia na zabezpečenie

maloletého po jeho návrate pri zohľadnení najlepšieho záujmu dieťaťa a teda výsluch

maloletého nebol jediným dôvodom pre odročenie pojednávania. Ďalším dôvodom pre ktorý

nariadenie výsluchu maloletého nemožno považovať za prieťah v konaní je skutočnosť, že

v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP (napr. rozhodnutie X proti Lotyšsku) povinnosť súdu

rozhodnúť v krátkej lehote nemôže byť pre súdy členských štátov dôvodom pre nevykonanie

dokazovania potrebného pre zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie rizika vzniku

vážnej ujmy na strane maloletého spojenej s nariadením návratu a tým súvisiaceho

najlepšieho záujmu dieťaťa. Uvedené rozhodnutie ESĽP bolo premietnuté aj do

rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“),

napr. v rozhodnutí č. k. -94 zo dňa 23. 05. 2014, v ktorom Ústavný súd tiež

poukázal na to, že „v ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských

únosov detí čoraz častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď

je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší

záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály

individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie

rodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe

úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej,

zdravotnej, psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger

a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).».

K tvrdeniu sťažovateľa, že okresný súd sa nezaoberal otázkou schopnosti maloletého

s prihliadnutím na jeho vek a rozumovú vyspelosť vo veci vypovedať zákonná sudkyňa

vo svojom vyjadrení uvádza:

„Uvedená námietka sťažovateľa je podľa názoru okresného súdu nedôvodná a

znovu ide len o účelové tvrdenie, nakoľko na jednej strane sťažovateľ poukazuje ako na

10

relevantný a dostatočný názor dieťaťa zistený v čase keď malo tri roky, na druhej strane

považuje za potrebné osobitným spôsobom zisťovať rozumovú vyspelosť maloletého a jeho

schopnosť vyjadriť v čase, kedy má maloletý takmer šesť rokov. Bez ohľadu na uvedené

okresný súd navyše zdôrazňuje, že ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 18. 03.

2016 (č. l. 1691) súd v uznesení, ktorým nariadil výsluch maloletého na deň 29. 04. 2016,

uložil kolíznemu opatrovníkovi, aby v lehote 15 dní predložil súdu správu z materskej školy,

ktorú maloletý navštevuje so zameraním na posúdenie schopnosti dieťaťa vyjadriť svoj

názor. Správa materskej školy bola súdu doručená dňa 07. 04. 2016 (č. l. 1705). Uznesenie

zo dňa 02. 12. 2015, na ktoré poukazuje sťažovateľ je teda v súvislosti s námietkou

sťažovateľa týkajúcou sa výsluchu maloletého právne irelevantné, keďže výsluch maloletého

sa vzhľadom na ochorenie maloletého riadne osvedčené lekárskym potvrdením, uskutočnil

až na základe uznesenia vydaného na pojednávaní dňa 18. 03. 2016 za prítomnosti všetkých

účastníkov konania.“

Po doručení vyjadrení okresného súdu k sťažnosti ústavný súd vyzval právnu

zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila k tomu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci,

a zároveň jej zaslal vyjadrenie podpredsedu okresného súdu k sťažnosti spoločne

s vyjadrením zákonnej sudkyne na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna

zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 10. októbra 2016 oznámila, že

netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, pričom k prehľadu procesných úkonov, ktorý boli

okresným súdom vykonané a na ktoré podpredseda okresného súdu poukázal, uvádza, že

„vo väčšine prípadov bol časový úsek medzi jednotlivými úkonmi 6 týždňov a viac. Z tohto

dôvodu je jednoznačné, že k prieťahom v konaní došlo, nakoľko sa nekonalo rýchlo

a efektívne tak, aby dieťa a aj sťažovateľ neutrpeli ujmu, ktorá im bola spôsobená

neustálymi prieťahmi na všetkých stupňoch konania.“.

K vyjadreniu zákonnej sudkyne právna zástupkyňa sťažovateľa konštatuje, že

„záujem a názor dieťaťa bol zisťovaný prostredníctvom kolíznej opatrovníčky ešte v prvom

prvostupňovom konaní na Okresnom súde Bratislava I. v roku 2013, ako to vyplýva aj

zo zápisnice z pojednávania v roku 2013 a to prostredníctvom vyjadrenia kolíznej

opatrovníčky, kde sa táto vyjadrila, že nesúhlasí s navrátením dieťaťa do Talianskej

republiky. Preto sťažovateľ považuje za prieťahy v konaní a navodenie stavu právnej

neistoty, že Okresný súd Bratislava I. maloletého predvolal na pojednávanie 05. 02. 2016,

ktoré sa z dôvodu choroby dieťaťa neuskutočnilo. Ďalšie pojednávanie bolo 18. 03. 2016,

teda o 5 týždňov neskôr. Výsluch maloletého prebehol až 29. 04. 2016, teda o 6 týždňov

neskôr. Išiel opätovne zisťovať to, čo už mal v roku 2013 za preukázané vyjadrením kolíznej

opatrovníčky.“.

V súvislosti s povinnosťou všeobecného súdu zisťovať a úplne preskúmať celkovú

rodinnú situáciu tak, ako to vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“), sťažovateľ argumentuje, že táto povinnosť nebola zo strany okresného súdu

splnená a že „má pochybnosti o vhodnosti výchovného prostredia u matky maloletého, ktoré

podrobne popísal v rámci jednotlivých podaní na súd“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a podpredsedu okresného

súdu, že netrvajú na konaní ústneho pojednávania, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom ústavný

súd zistil tento priebeh konania:

1. Dňa 21. novembra 2012 sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na vydanie

rozhodnutia o návrate maloletého dieťaťa podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980, podľa nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)

č. 1347/2000, a podľa (ďalej len „OSP“).

12

2. Okresný súd uznesením č. k. -61 z 21. novembra 2012 ustanovil

maloletému (ďalej len „maloletý“) Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

v za kolízneho opatrovníka. Okresný súd zároveň 21. novembra 2012 vyzval

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v Bratislave (ďalej len

„centrum“) o oznámenie, či medzi sťažovateľom a matkou maloletého prebehla mediácia

(odpoveď na výzvu bola okresnému súdu doručená 30. novembra 2012), a požiadal Okresný

súd Piešťany o oznámenie, či sa vedie konanie vo veci starostlivosti o maloletého (reakcia

na výzvu bola okresnému súdu doručená 10. decembra 2012).

3. Dňa 22. novembra 2012 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. december 2012

a vyzval kolízneho opatrovníka na predloženie správy o prešetrení pomerov u matky

maloletého (odpoveď na výzvu bola okresnému súdu doručená 7. decembra 2012) a matku

maloletého na vyjadrenie sa k návrhu.

4. Uznesením č. k. -74 z 22. novembra 2012 okresný súd poveril súdnu

tlmočníčku vykonaním tlmočníckeho úkonu. Uznesením č. k. -102

z 28. novembra 2012 bola súdnej prekladateľke priznaná odmena za preklad.

5. Matka maloletého 10. decembra 2012 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní

nariadenom na 12. december 2012 zo zdravotných dôvodov a požiadala o odročenie

pojednávania. Okresný súd 11. decembra 2012 vyzval právnu zástupkyňu matky maloletého

na predloženie potvrdenia o jej práceneschopnosti a vyjadrenia lekára k jej zdravotnému

stavu a súčasne oznámil, že trvá na osobnej účasti právnej zástupkyne matky maloletého.

6. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 12. decembra 2012, bolo odročené na

14. január 2013 (matka maloletého okresnému súdu nepredložila potvrdenie o zdravotnom

stave, v dôsledku čoho okresný súd prijal uznesenie, ktorým v súlade s

rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti matky maloletého).

7. Dňa 13. decembra 2012 okresný súd vyzval matku maloletého na predloženie

potvrdenia o jej práceneschopnosti a súčasne vyzval Sociálnu poisťovňu v Hlohovci

o oznámenie, či matke maloletého boli vyplácané nemocenské dávky (odpoveď doručená

okresnému súdu 4. januára 2013).

8. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 7. januára 2013 podanie vo veci návrhu na

vydanie rozhodnutia o návrate maloletého do krajiny obvyklého pobytu (matka maloletého

na podanie reagovala podaním doručeným okresnému súdu 10. januára 2013).

9. Dňa 14. januára 2013 sa v neprítomnosti matky a kolízneho opatrovníka

maloletého uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. február 2013 z dôvodu

zabezpečenia prekladov listinných dôkazov, na ktoré sa účastníci konania odvolávali.

Sťažovateľ zároveň okresnému súdu oznámil, že sa pojednávania nariadeného na 1. február

2013 nezúčastní.

10. Matka maloletého požiadala 22. januára 2013 okresný súd o ustanovenie súdneho

prekladateľa z dôvodu, že jej finančná situácia jej nedovoľuje preklad listinných dôkazov

z vlastných finančných prostriedkov.

11. Dňa 25. januára 2013 sťažovateľ okresnému súdu doručil ďalšie podanie

k návrhu na vydanie rozhodnutia o návrate maloletého do krajiny obvyklého pobytu

a preložené listinné dôkazy.

12. Dňa 28. januára 2013 právny zástupca matky maloletého požiadal o odročenie

pojednávania na iný termín z dôvodu kolízie termínov s iným pojednávaním nariadeným na

Okresnom súde Pezinok a zároveň okresnému súdu predložil zoznam dôkazov a návrh na

ustanovenie prekladateľa na účely prekladu listín.

13. Okresný súd 29. januára 2013 vyzval právneho zástupcu matky maloletého, aby

oznámil, ktoré listinné dôkazy žiada preložiť a aby ku každému uviedol, ktoré skutočnosti

a tvrdenia majú byť listinným dôkazom preukázané. Okresný súd právnemu zástupcovi

zároveň oznámil, že jeho povinnosťou je zabezpečiť substitučné zastúpenie advokátskym

koncipientom (reakcia právneho zástupcu matky maloletého bola okresnému súdu doručená

31. januára 2013).

14. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 1. februára 2013, bolo odročené na 15. marec

2013 na účely predloženia listinných dôkazov, na ktoré sa matka maloletého odvoláva, ako

aj vyjadrenia, aké primerané opatrenia považuje v záujme ochrany dieťaťa po jeho návrate

za prijateľné. Sťažovateľ sa pojednávania nezúčastnil. Matka maloletého listinné dôkazy

okresnému súdu predložila 5. a 7. februára 2013.

15. Uznesením č. k. -407 z 12. februára 2013 okresný súd poveril

prekladateľku prekladom listín.

16. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 8. marca 2013 ďalšie podanie k návrhu na

vydanie rozhodnutia o návrate maloletého dieťaťa a matka maloletého doručila okresnému

súdu 14. marca 2013 návrh na doplnenie dokazovania a preklad ďalších listinných dôkazov.

14

17. Dňa 15. marca 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

12. apríl 2013 z dôvodu predloženia zoznamu opatrení na účely zabezpečenia ochrany

maloletého a matky maloletého pre prípad návratu maloletého.

18. Dňa 19. marca 2013 okresný súd uznesením č. k. -652 priznal

súdnej prekladateľke odmenu za preklad a zároveň ju uznesením č. k. -653

poveril vykonaním ďalšieho prekladateľského úkonu.

19. Okresný súd požiadal 21. marca 2013 centrum o zabezpečenie správy o

primeraných opatreniach na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate prostredníctvom

príslušného orgánu v Taliansku.

20. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 22. marca 2013 návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým požadoval, aby okresný súd nariadil zákaz opustiť územie

Slovenskej republiky maloletému až do rozhodnutia vo veci samej a aby bol tento zákaz

zapísaný do evidencie Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru

(ďalej len „úrad hraničnej a cudzineckej polície“).

21. K zabezpečeniu primeraných opatrení pre prípad návratu maloletého do

Talianska sa matka maloletého vyjadrila podaním doručeným okresnému súdu 26. marca

2013 a sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 3. apríla 2013.

22. Centrum požiadalo okresný súd o preročenie pojednávania z dôvodu, že sa do

dátumu nariadeného pojednávania nepodarí zabezpečiť vyjadrenie k primeraným

opatreniam (správa o primeraných opatreniach príslušného orgánu v Taliansku bola

zo strany centra okresnému súdu doručená 7. mája 2013). Na žiadosť centra bolo

pojednávanie preročené na 17. máj 2013.

23. Dňa 19. apríla 2013 okresný súd uznesením č. k. -726 vydal

predbežné opatrenie, ktorým maloletému nariadil zákaz opustiť územie Slovenskej

republiky do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci návrhu sťažovateľa na vydanie

rozhodnutia o návrate maloletého do krajiny obvyklého pobytu (ďalej len „uznesenie

z 19. apríla 2013“). Prekladom označeného uznesenia okresný súd poveril súdnu

prekladateľku 22. apríla 2013.

24. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 26. apríla 2013 doplnenie k podaniu

týkajúcemu sa zabezpečenia primeraných opatrení (doručované kolíznemu opatrovníkovi

a matke maloletého na vyjadrenie 6. mája 2013).

25. Z dôvodu prekážky na strane okresného súdu bolo pojednávanie nariadené na

17. máj 2013 preročené na 24. máj 2013.

26. Dňa 9. mája 2013 okresný súd poveril súdnu prekladateľku vykonaním

prekladateľských úkonov.

27. Dňa 14. mája 2013 matka maloletého podala proti uzneseniu okresného súdu

z 19. apríla 2013 odvolanie, na základe čoho bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní

krajskému súdu. Dňa 11. júna 2013 matka maloletého odvolanie proti uzneseniu okresného

súdu z 19. apríla 2013 vzala späť, v dôsledku čoho krajský súd uznesením sp. zn.

zo 17. júna 2013 (ďalej len „uznesenie zo 17. júna 2013“) odvolacie

konanie zastavil.

28. Sťažovateľ požiadal okresný súd 15. mája 2013 o doručenie uznesenia

z 19. apríla 2013 úradu hraničnej a cudzineckej polície (označené rozhodnutie bolo

doručované 17. mája 2013).

29. Dňa 24. mája 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. jún

2013.

30. Dňa 28. mája 2013 okresný súd priznal súdnemu prekladateľovi odmenu za

preklady. Matka maloletého doručila okresnému súdu 29. mája 2013 vyjadrenie.

31. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 3. júna 2013 (sťažovateľ neprítomný), bolo

vydané uznesenie č. k. -872, ktorým bol nariadený návrat maloletého do

Talianskej republiky (ďalej len „uznesenie z 3. júna 2013“).

32. Okresný súd uznesením č. k. -881 z 8. júla 2013 poveril súdnu

prekladateľku vykonaním prekladateľského úkonu a uzneseniami č. k. -884

a č. k. -885 z 19. júla 2013 priznal súdnej tlmočníčke odmenu za tlmočenie.

33. Matka maloletého doručila okresnému súdu 7. augusta 2013 odvolanie proti

uzneseniu okresného súdu z 3. júna 2013 a návrh na odloženie vykonateľnosti označeného

rozhodnutia (odvolanie bolo doručované sťažovateľovi a kolíznemu opatrovníkovi na

vyjadrenie 13. augusta 2013). Následne boli 14. augusta 2013 sťažovateľovi doručované

preklady uznesenia krajského súdu zo 17. júna 2013 a uznesenia okresného súdu z 3. júna

2013.

34. Dňa 19. augusta 2013 sťažovateľ požiadal okresný súd o predĺženie lehoty na

podanie vyjadrenia k odvolaniu matky maloletého proti uzneseniu okresného súdu z 3. júna

16

2013 (vyjadrenie doručené 27. augusta 2013). Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky

maloletého vyjadril podaním doručeným 30. augusta 2013. Spis bol predložený krajskému

súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu z 3. júna 2013

(konanie vedené pod sp. zn. ) 3. septembra 2013.

35. Dňa 25. septembra 2013 matka maloletého predložila lekársky posudok o stave

maloletého, ktorý bol následne zaslaný sťažovateľovi na vyjadrenie.

36. Dňa 11. novembra 2013 sťažovateľ predložil krajskému súdu preklad

psychologického posudku maloletého zo 7. augusta 2012.

37. Dňa 26. novembra 2013 sa uskutočnilo na krajskom súde pojednávanie, na

ktorom bolo vyhlásené uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. , ktorým bolo

uznesenie okresného súdu z 3. júna 2013 zmenené tak, že návrat maloletého sa nenariaďuje

(ďalej len „uznesenie z 26. novembra 2013“). Spis bol vrátený okresnému súdu

28. novembra 2013.

38. Okresný súd zabezpečoval 29. novembra 2013 doručovanie uznesenia krajského

súdu z 26. novembra 2013 a uznesením z 10. decembra 2013 poveril súdnu prekladateľku

vykonaním prekladateľského úkonu.

39. Sťažovateľ podal 30. decembra 2013 proti uzneseniu krajského súdu

z 26. novembra 2013 dovolanie, ktoré bolo následne 3. januára 2014 doručované matke

maloletého na vyjadrenie (jej vyjadrenie bolo doručené okresnému súdu 28. januára 2014).

Okresný súd následne vyjadrenie matky maloletého doručoval 30. januára 2014

sťažovateľovi a kolíznemu opatrovníkovi.

40. Dňa 7. februára 2014 bol spis na účely rozhodnutia o dovolaní proti uzneseniu

krajského súdu z 26. novembra 2013 predložený najvyššiemu súdu; dovolacie konanie bolo

vedené pod sp. zn. .

41. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. júla 2014 uznesenie

krajského súdu z 26. novembra 2013 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

(ďalej len „uznesenie z 21. júla 2014“). Spis bol okresnému súdu vrátený 29. júla 2014,

ktorý ho následne v zmysle pokynu najvyššieho súdu 30. júla 2014 predložil na rozhodnutie

krajskému súdu (konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. ).

42. Dňa 2. decembra 2014 sa na krajskom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom

boli návrhy na doplnenie dokazovania zamietnuté a krajský súd vyhlásil uznesenie, ktorým

uznesenie okresného súdu z 3. júna 2013 zmenil tak, že návrat maloletého sa nenariaďuje

[uznesenie krajského súdu č. k. -1243 (ďalej len „uznesenie z 2. decembra

2014“)]; spis bol okresnému súdu vrátený 18. decembra 2014.

43. Dňa 9. januára 2015 okresný súd poveril súdnu prekladateľku vykonaním

prekladateľského úkonu a 27. januára 2015 priznal súdnej prekladateľke odmenu za preklad.

44. Sťažovateľ podal 28. januára 2015 proti uzneseniu krajského súdu z 2. decembra

2014 dovolanie, ktoré bolo zároveň doručované matke maloletého na vyjadrenie (matka

maloletého sa k dovolaniu sťažovateľa vyjadrila podaním doručeným 2. marca 2015).

Vyjadrenie matky maloletého bolo následne 3. marca 2015 doručované sťažovateľovi

a kolíznemu opatrovníkovi. Spis bol 5. marca 2015 predložený najvyššiemu súdu na

rozhodnutie o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu z 2. decembra 2014.

45. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2015 (ďalej len

„uznesenie z 27. apríla 2015“) bolo uznesenie krajského súdu z 2. decembra 2014 zrušené

a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu

30. apríla 2015, ktorý spis predložil krajskému súdu 4. mája 2015 na účely doručovania

uznesenia najvyššieho súdu z 27. apríla 2015.

46. Krajský súd vyzval 19. mája 2015 sťažovateľa na predloženie primeraných

opatrení, ktoré je sťažovateľ ochotný zabezpečiť pre matku maloletého a maloletého

v prípade jeho návratu do Talianskej republiky a matku maloletého na oznámenie

skutočností podstatných pre posúdenie veci (vyjadrenie matky maloletého bolo krajskému

súdu doručené 19. júna 2015 a vyjadrenie sťažovateľa 26. júna 2015).

47. Uznesením č. k. -1479 zo 14. októbra 2015 krajský súd

uznesenie okresného súdu z 3. júna 2013 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Spis bol

vrátený okresnému súdu 21. októbra 2015.

48. Dňa 10. novembra 2015 okresný súd nariadil pojednávanie na 4. december 2015.

49. Dňa 21. novembra 2015 bola vec sťažovateľa pridelená novej zákonnej sudkyni

v súlade s dodatkom č. 4 rozvrhu práce okresného súdu na rok 2015.

50. Dňa 19. novembra 2015 právny zástupca sťažovateľa požiadal o odročenie

pojednávania nariadeného na 4. december 2015 zo zdravotných dôvodov, súčasne bolo

okresnému súdu oznámené, že sťažovateľ trvá na prítomnosti právneho zástupcu na

pojednávaní, na základe čoho došlo k odročeniu pojednávania na 5. február 2016.

18

51. Dňa 23. novembra 2015 centrum zaslalo okresnému súdu dokumenty, ktoré

dostalo od príslušného orgánu Talianskej republiky k prijatým opatreniam pre prípad

návratu maloletého do Talianskej republiky.

52. Dňa 2. decembra 2015 okresný súd nariadil výsluch maloletého na 5. február

2016 a zároveň uložil matke maloletého zabezpečiť jeho účasť na nariadenom výsluchu

(ďalej len „uznesenie z 2. decembra 2015“).

53. Uznesením č. k. -1612 z 9. decembra 2015 okresný súd zmenil svoje

uznesenie č. k. -74 z 22. novembra 2012 a vykonaním tlmočníckeho úkonu

poveril inú súdnu tlmočníčku, ustanovená súdna tlmočníčka oznámila 7. januára 2016 svoju

zaujatosť a požiadala o ustanovenie inej súdnej tlmočníčky, na základe čoho okresný súd

uznesením č. k. -1639 z 11. januára 2016 poveril vykonaním tlmočníckeho

úkonu inú súdnu tlmočníčku. Uznesením okresného súdu č. k. -1637

z 8. januára 2016 bola súdnej prekladateľke priznaná odmena za preklad.

54. Sťažovateľ podal 25. januára 2016 odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

z 2. decembra 2015.

55. Matka maloletého 2. februára 2016 ospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť

maloletého na výsluchu a pojednávaní nariadenom na 5. február 2016 a okresný súd

požiadala o jeho odročenie z dôvodu choroby. Na základe uvedeného 23. februára 2016

okresný súd pojednávanie nariadené na 5. február 2016 preročil na 18. marec 2016.

56. Dňa 4. marca 2016 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti

právneho zástupcu matky maloletého na pojednávaní nariadenom na 18. marec 2016, ktoré

zákonná sudkyňa neakceptovala.

57. Dňa 16. marca 2016 bola okresnému súdu doručená správa kolízneho

opatrovníka.

58. Dňa 18. marca 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

29. apríl 2016 na účely výsluchu maloletého a predloženia správy na posúdenie schopnosti

maloletého vyjadriť svoj názor.

59. Uznesením č. k. -1693 z 24. marca 2016 okresný súd poveril súdnu

prekladateľku vykonaním prekladateľského úkonu a zároveň požiadal príslušný súdny

orgán Talianskej republiky o poskytnutie súčinnosti (správa bola doručená príslušným

orgánom Talianskej republiky 14. apríla 2016).

60. Kolízny opatrovník doručil okresnému súdu 4. apríla 2016 správu z materskej

školy, ktorú navštevuje maloletý.

61. Dňa 6. apríla 2016 okresný súd požiadal zástupcov Linky detskej istoty UNICEF

o podanie správy o priebehu styku sťažovateľa s maloletým (správa bola okresnému súdu

doručená 20. apríla 2016).

62. Uznesením č. k. -1712 z 15. apríla 2016 okresný súd priznal

tlmočníčke náhradu za stratu času, ktorá jej vznikla v súvislosti so zrušením pojednávania,

ktoré bolo nariadené na 5. február 2016, a uznesením č. k. -1716 okresný súd

priznal tlmočníčke odmenu za tlmočenie.

63. Dňa 29. apríla 2016 sa uskutočnil výsluch maloletého za prítomnosti zákonnej

sudkyne, kolízneho opatrovníka a psychologičky. Zároveň sa uskutočnilo pojednávanie, na

ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým okresný súd návrat maloletého do krajiny

obvyklého pobytu na územie Talianskej republiky nenariadil (ďalej len „uznesenie

z 29. apríla 2016“), zákonná sudkyňa zároveň požiadala o predĺženie lehoty na vyhotovenie

rozhodnutia, ktorá bola predsedníčkou okresného súdu predĺžená do 18. mája 2016.

64. Uznesením č. k. -1748 z 3. mája 2016 okresný súd priznal súdnej

prekladateľke odmenu za preklad a uznesením sp. zn. zo 17. júna 2016 poveril

súdnu prekladateľku vykonaním prekladateľského úkonu (prekladom uznesenia okresného

súdu z 29. apríla 2016).

65. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 29. apríla 2016 odvolanie, na

základe čoho bol spis predložený 8. septembra 2016 krajskému súdu na rozhodnutie

o opravnom prostriedku.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov namieta aj porušenie

základného práva podľa na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života a základného práva na ochranu rodičovských práv podľa

.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu

v napadnutom konaní

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala z príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku [predovšetkým , , a ], ktorý

bol platný a účinný do 30. júna 2016, a v súčasnosti je implikovaná v zásade vyplývajúcej

z a v (ďalej len

„CSP“). V zmysle „súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez

zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“ a v zmysle § 157 ods. 1

„súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla

na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (,

). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti posudzovanej veci, ústavný súd

konštatuje, že konanie, ktorým je rozhodovanie o návrate maloletého do krajiny obvyklého

pobytu, možno hodnotiť vo všeobecnosti ako skutkovo zložité. Konanie vo veci si totiž

vyžaduje z časového hľadiska náročný a mimoriadne sústredený procesný postup, a to

predovšetkým s prihliadnutím na nevyhnutnosť zabezpečiť efektívny styk s cudzinou,

prekladateľské, príp. tlmočnícke úkony, a tiež nevyhnutnosť vykonať špecifické

dokazovanie na preukázanie existencie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany

dieťaťa po jeho návrate (k tomu pozri aj čl. 11 nariadenia rady Brusel II); uvedené

skutočnosti sa potvrdili aj v napadnutom konaní. Ústavný súd zároveň však zdôrazňuje, že

skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania

(4 roky), ktorá sa javí na prvý pohľad ako neprimeraná, a to vzhľadom na povahu

prerokúvanej veci, ktorou je rozhodovanie o návrate maloletého dieťaťa do krajiny

obvyklého pobytu. Ide o rozhodovanie o osobitne citlivej statusovej veci, ktorá už zo svojej

podstaty vyžaduje osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup vo veci konajúcich

všeobecných súdov (obdobne a ). Ústavný súd poukazuje

22

aj na všeobecnú požiadavku adresovanú príslušnému orgánu štátu konajúcemu vo veci

návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu rozhodnúť urýchlene najrýchlejšími

postupmi a na konkrétnu požiadavku vydať rozhodnutie v takejto veci najneskôr do šiestich

týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti (čl. 11 ods. 3

nariadenia rady Brusel II).

Pokiaľ ide o zložitosť veci z právneho hľadiska, ústavný súd konštatuje, že vo veci

sťažovateľa bolo nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia Haagského dohovoru

a nariadenia rady Brusel II. Tieto sa však podľa názoru ústavného súdu nevyznačujú

mimoriadnou komplikovanosťou, a preto len na základe skutočnosti, že vo veci sa majú

aplikovať pramene medzinárodného práva a európskeho práva, nemožno vec sťažovateľa

kvalifikovať ako právne zložitú (m. m. ).

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . V rámci

hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria

nezistil ústavný súd také skutočnosti, ktoré by signalizovali výraznejší podiel sťažovateľa

ako účastníka konania na predĺžení napadnutého konania. Neúčasť sťažovateľa na

pojednávaniach nariadených okresným súdom na 1. február 2013, 3. jún 2013 a 29. apríl

2016 vzhľadom na účasť jeho právneho zástupcu nemožno považovať za okolnosť, ktorá by

mala vplyv na vznik zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. Na druhej strane

odročením pojednávania nariadeného na 4. december 2015 na 5. február 2016 z dôvodov na

strane právneho zástupcu sťažovateľa (sťažovateľ trval na osobnej prítomnosti právneho

zástupcu na pojednávaní, pozn.) však nepochybne došlo k predĺženiu napadnutého konania.

Keďže odročenie pojednávania v kontexte so špecifickým predmetom konania

predstavovalo prekážku urýchleného rozhodnutia všeobecného súdu v rozpore

s požiadavkou vyplývajúcou z nariadenia rady Brusel II, ústavný súd túto skutočnosť zobral

do úvahy pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný

súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej

neistoty (, , ).

Z prehľadu procesných úkonov uvedených v časti II tohto nálezu sa javí, že okresný

súd postupoval v napadnutom konaní v zásade plynulo. Úlohou ústavného súdu však bolo

posúdiť, či procesná aktivita okresného súdu v napadnutom konaní zodpovedala

požiadavkám vyplývajúcim z príslušných ustanovení Haagského dohovoru a nariadenia

rady Brusel II.

V zmysle čl. 11 ods. 4 nariadenia rady Brusel II sa výnimka vyplývajúca z čl. 13

písm. b) Haagskeho dohovoru (výnimka zo zásady navrátenia dieťaťa do miesta jeho

obvyklého pobytu pre prípad, že by s návratom bola spojená fyzická alebo duševná ujma

dieťaťa alebo inak navodená jeho neznesiteľná situácia) minimalizuje tým, že súd nemôže

odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa

vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

K riešeniu tejto zásadnej otázky okresný súd pristúpil dožiadaním príslušného orgánu

Talianskej republiky prostredníctvom centra výzvou z 21. marca 2013, teda až po štyroch

mesiacoch od podania návrhu. Ústavný súd s prihliadnutím na všeobecnú požiadavku

adresovanú všeobecnému súdu konajúcemu vo veci návratu maloletého do krajiny

obvyklého pobytu vo veci rozhodnúť urýchlene najrýchlejšími postupmi hodnotí tento

postup okresného súdu za neefektívny, a teda majúci negatívny dopad na celkovú dĺžku

napadnutého konania.

Ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu súvisiaci

so zabezpečovaním prekladu meritórneho rozhodnutia. Zákonná sudkyňa v tejto súvislosti

požiadala o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia, ktorá jej bola predsedníčkou

24

okresného súdu predĺžená do 18. mája 2016. K doručovaniu meritórneho rozhodnutia

okresného súdu došlo až 16. júna 2016 a k povereniu súdnej prekladateľky na jeho preklad

až 17. júna 2016.

K námietke o opakovaní procesného úkonu výsluchu maloletého ústavný súd

poukazuje na vyjadrenie zákonnej sudkyne k veci citované v časti I tohto nálezu,

ku ktorému nemožno mať z ústavného hľadiska žiadne výhrady. Argumentáciu sťažovateľa

o tom, že nariadením a následným vykonaním výsluchu maloletého došlo k vzniku

zbytočných prieťahov, preto považuje za nedôvodnú. Už len pre úplnosť ústavný súd

k námietkam sťažovateľa o tom, že okresný súd pred výsluchom maloletého vôbec neriešil

otázku rozumovej vyspelosti maloletého vo veci vypovedať, a o tom, že má pochybnosti

o vhodnosti výchovného prostredia u matky maloletého, zdôrazňuje, že tieto námietky sú

vo vzťahu k predmetu konania pred ústavným súdom, ktorým je prioritne namietané

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , irelevantné, teda bez zjavnej príčinnej súvisiace s namietaným porušením

základného práva podľa .

K otázke posudzovania (ne)primeranosti dĺžky súdneho konania sa ústavný súd už

viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, pričom v tejto súvislosti spravidla

zdôrazňoval, že ju nemožno vyjadriť numericky, lebo je podmienená objektívne

charakterom prerokúvanej veci a musí byť skúmaná s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu, zložitosť veci, požiadavky na vykonávanie dokazovania v priebehu konania, ako

i správanie účastníkov a samotného súdu; do úvahy je pritom nutné vziať i to, čo je pre

sťažovateľa v konaní predmetom sporu, resp. jeho význam (k tomu pozri napr.

, ako aj rozsudok ESĽP vo veci Záborský a Šmáriková v. Slovensko).

Záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná, možno teda formulovať vždy

s ohľadom na všetky uvedené faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je nutné ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať,

či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu,

a teda zakladajúce porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

O porušení tohto základného práva v zásade nemožno uvažovať vtedy, ak boli prieťahy

spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o také konanie, pri ktorom dĺžka

konania zodpovedá jej zložitosti.

V posudzovanej veci je primárne neprehliadnuteľné, že konanie vo veci návratu

maloletého do krajiny obvyklého pobytu pred všeobecnými súdmi trvá už takmer štyri roky,

pričom do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti konanie nie je právoplatne skončené.

V tejto súvislosti si je ústavný súd vedomý, že najvyšší súd svojimi rozhodnutiami

vydanými v dovolacích konaniach (konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn.

a sp. zn. ) zrušil meritórne rozhodnutia krajského súdu ako

súdu odvolacieho z dôvodu nepreskúmateľnosti (uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 26. novembra 2013 a uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 2. decembra 2014). Krajský súd po vrátení veci najvyšším súdom v uznesení sp. zn.

zo 14. októbra 2015, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu z 3. júna

2013 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, konštatoval, že „... nemohol

vyhodnotiť primerané opatrenia posudzované súdom prvého stupňa v napadnutom

rozhodnutí, keď medzičasom sa tieto stali neaktuálne a zmenili sa ďalšími rozhodnutiami

Talianskeho súdu o rozluke manželstva a následne ďalšími predloženými opatreniami

zo strany navrhovateľa. ... Bude preto úlohou súdu prvého stupňa zabezpečiť si stanovisko

ústredného orgánu štátu pôvodu a uvedené opatrenia vyhodnotiť.“.

Zmena skutkových okolností, ktorá v konaní o návrate maloletého do krajiny

obvyklého pobytu nastala, si v konečnom dôsledku vyžiadala po vrátení veci okresnému

súdu nové šetrenie na účely zistenia vykonania primeraných opatrení na zabezpečenie

ochrany maloletého po jeho návrate. Týmto spôsobom došlo k objektívnemu predĺženiu

konania pred okresným súdom, ktoré s prihliadnutím na špecifiká, ktorými sa konanie

vo veci návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu vyznačuje, spôsobuje, že dĺžka

napadnutého konania je neprimeraná.

26

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľ v spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2

namieta aj porušenie svojho základného práva podľa .

V súlade s každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

pojem „súkromný a rodinný život“ bližšie nedefinuje. Keďže základné práva

a slobody podľa je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu

medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (,

), ústavný súd pri vymedzení obsahu uvedených pojmov prihliadal aj na

príslušnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa predovšetkým čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Právo na rešpektovanie rodinného života sa aplikuje na rodinné vzťahy

a predpokladá existenciu rodiny (Marckx proti Belgicku, rozsudok z 13. 6. 1979,

č. 6833/74, bod 31). Rodinou je v prvom rade vzťah medzi manželmi a medzi rodičmi

a neplnoletými deťmi. Spolužitie rodičov a detí je základným prvkom rodinného života

(Bronda proti Taliansku, rozsudok z 9. 6. 1998, č. 22430/93, bod 51).

Ochrana „rodinného života“ sa týka súkromia jednotlivca v jeho rodinných vzťahoch

voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či

materiálne. ()

v nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred

akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je

neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj

právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich

zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia

práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami , ktoré sú právne

významné pri uplatňovaní práva na súkromie (). Takouto normou je aj čl. 13

ods. 4 , podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich

podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ

().

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, v zmysle

ktorého nesplnenie pozitívneho záväzku štátu a jeho orgánov vrátane všeobecných súdov

zabezpečiť, resp. poskytnúť účinnú ochranu práv a slobôd jednotlivcov v primeranej lehote,

možno považovať aj za neoprávnený zásah do rodinného života podľa

vtedy, ak je nepochybné, že v dôsledku nedostatku existencie meritórneho rozhodnutia, sa

zhoršuje postavenie dotknutého rodiča v tom zmysle, že rozvíjanie, respektíve obnova

vzťahu dotknutého rodiča so svojím dieťaťom, je v súvislosti s uplynutím času podstatne

sťažená (m. m. ).

Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom ústavný

súd zistil, že styk maloletého so sťažovateľom prebieha za účasti pracovníkov Linky detskej

istoty UNICEF v niekoľkomesačných intervaloch v závislosti od pracovnej vyťaženosti

sťažovateľa, pričom na týchto stretnutiach „dieťa reaguje na otca pozitívne, vyhľadáva jeho

blízkosť a fyzické dotyky... komunikácia prebieha bez konfliktov... Rodičia... kvôli

pretrvávajúcej nedôvere však trvajú na prítomnosti pracovníkov“ (citované z uznesenia

krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2015, pozn.). Je nepochybné, že aj

napriek uvedeným stretnutiam sťažovateľa s maloletým je rozvíjanie ich vzťahu v dôsledku

plynutia času (v čase premiestnenia mal maloletý 2 roky a v čase rozhodovania ústavného

súdu o sťažnosti takmer 6 rokov) podstatným spôsobom sťažené, a to nielen vzhľadom na

zvýšené finančné nároky, ktoré sťažovateľa zaťažujú, ale predovšetkým v kontexte

28

zabezpečenia riadnej komunikácie, ktorá je pre rozvíjanie tohto vzájomného vzťahu medzi

sťažovateľom ako dotknutým rodičom a jeho maloletým synom esenciálna „[matka ani

neučí (maloletého, pozn.) taliansky jazyk a tak cielene prispieva k ešte väčšiemu odcudzeniu

maloletého od otca. Otec sa v záujme prekonania jazykovej bariéry učí po slovensky, aby

mohol so synom komunikovať.]“.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že už vyslovil, že postupom okresného

súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , a zohľadňujúc

intenzitu porušenia označeného práva, dospel k názoru, že dĺžka trvania právnej neistoty

sťažovateľa v okolnostiach prípadu v spojení so sťažením možností jeho styku s maloletým

je v príčinnej súvislosti s postupom okresného súdu, ktorý mu neposkytol ochranu jeho

právam v primeranej lehote, čím došlo k zásahu do jeho práva na rodinný život v takej

miere, ktorá odôvodňuje záver o tom, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na ochranu pred neoprávneným zásahom

do rodinného života podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.3 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu rodičovských

práv podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní

V spojení s namietaným porušením základného práva podľa

sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa .

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na

základe zákona.

Domáhať sa ochrany základných práv podľa až 5 je možné len

v medziach zákona, ktorý tieto ustanovenie vykonáva ( ).

Ústavný súd už konštatoval, že účelom konania vo veci návratu maloletého do

krajiny obvyklého pobytu podľa Haagskeho dohovoru a nariadenia rady Brusel II je

okamžitý návrat uneseného dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, a tým obnovenie stavu

pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa do pôsobnosti jeho zákonného sudcu, aby ten mohol

rozhodnúť o opatrovníckom práve. Pojem „opatrovnícke právo“ v Haagskom dohovore

a v nariadení rady Brusel II (čl. 2 bod 9) zodpovedá v podmienkach právneho poriadku

Slovenskej republiky pojmu „rodičovské práva a povinnosti“ (k tomu pozri

). V zmysle čl. 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie o návrate dieťaťa teda

nemožno považovať v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky za rozhodnutie

o určení opatrovníckeho práva, ale za rozhodnutie týkajúce sa rodičovských práv, t. j. práv

garantovaných .

V konkrétnych okolnostiach prípadu zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie

ústavný súd zistil, že „Dňa 25. 06. 2014 súd v vo veci rozluky manželov –

rodičov maloletého rozhodol o súdnej rozluke manželov s recipročným posúdením

zodpovednosti a za podmienok, že spoločný byt manželov je prisúdený otcovi, ktorý v ňom

bude žiť spoločne so synom, maloletého syna zveril súd do opatery Sociálnych služieb mesta

, s tým, že bude žiť u otca v byte manželov a matka ho môže

kedykoľvek navštevovať. Matke určil povinnosť platiť výživné 450,- Eur mesačne.“

(citované z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 29. apríla 2016).

Vzhľadom na existenciu rozhodnutia príslušného súdu Talianskej republiky vo veci

„opatrovníckeho práva“ sťažovateľa, resp. o jeho rodičovských právach a povinnostiach

k maloletému, neprimeraná doterajšia dĺžka napadnutého konania vedeného okresným

súdom o návrate maloletého do krajiny pôvodu (vec nie je v čase rozhodovania ústavného

súdu o sťažnosti právoplatne skončená) negatívne zasiahla aj do „opatrovníckych práv“

sťažovateľa, t. j. v konečnom dôsledku sťažila výkon jeho rodičovských práv.

Neprimeraná dĺžka napadnutého konania okresného súdu spôsobila, že dosiaľ

nedošlo k naplneniu účelu Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel II, čím zároveň došlo

k neprípustnému zásahu do „opatrovníckeho práva“ sťažovateľa, t. j. do výkonu jeho

30

rodičovských práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného

súdu v napadnutom konaní došlo aj porušeniu základného práva vyplývajúceho z čl. 41

ods. 4 (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec svojich záverov k namietanému porušeniu základných práv

garantovaných a ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že sa vzťahujú len na obdobie doterajšieho priebehu napadnutého konania a neprejudikujú

rozhodnutie všeobecných súdov vo veci samej, t. j. vo veci návratu maloletého do miesta

jeho obvyklého pôvodu.

IV.

Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v napadnutom

konaní konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd uznesením sp. zn. z 29. apríla

2016 vo veci meritórne rozhodol, pričom spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie je

v dôsledku podaného riadneho opravného prostriedku v čase rozhodovania ústavného súdu

na krajskom súde, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu. Argumentuje pritom predovšetkým

zvýšenými nákladmi na právne zastupovanie a zvýšenými výdavkami na ubytovanie

a cestovanie.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už zdôraznil, že primerané finančné

zadosťučinenie nie je primárne náhradou škody (a tobôž nie náhradou nákladov právneho

zastupovania, pozn.). Z uvedeného dôvodu primerané finančné zadosťučinenie nemožno

stotožňovať s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu, alebo za ušlý zisk.

Jazykovým výkladom možno odvodiť, že „primerané finančné zadosťučinenie“ znamená

zadosťučinenie, ktoré sa poskytne v peniazoch a v sume, ktorá je primeraná. Primeranosť

spočíva v nastolení spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym

správaním. S prihliadnutím na to, že ide o primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sa má

poskytnúť podľa výslovnej úpravy , možno dôvodiť, že hodnotou, na ktorej vznikla

ujma, má byť základné právo alebo sloboda a že protiprávne správanie možno stotožniť

so správaním odporujúcim ústave. Primerané finančné zadosťučinenie je sankciou, ktorú

ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti po vlastnej úvahe môže uložiť orgánu verejnej

moci, ktorý vo svojej činnosti nedbá na dodržovanie garantovaného práva (obdobne

).

32

Aj napriek tomu, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

odôvodňuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prevažne náhradou

majetkovej ujmy, ktorá mu v súvislosti s vedením napadnutého konania vznikla, ústavný

súd predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že ústavne nekonformný postup

okresného súdu sa dotkol jednej z najintímnejších oblastí života sťažovateľa – jeho

rodinného života a súkromia, a v rámci neho vzťahu s maloletým synom, dospel k názoru,

že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa a základného

práva na ochranu rodičovských práv podľa nie je dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľa.

Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa

označeného ustanovenia , ktoré podľa zásad spravodlivosti,

s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, vzhľadom na

neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ako aj na povahu veci, ale i intenzitu prieťahov,

ktoré možno pripísať okresnému súdu, považuje za primerané vo výške 1 500 € (bod 2

výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom právnou

zástupkyňou SMA advokátska kancelária s. r. o., Michalská 7, Bratislava.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie doručené ústavnému súdu 10. októbra 2016)

vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2015, ktorá bola 858 €.

Sťažovateľovi priznal za každý úkon sumu 143 €, čo predstavuje sumu 429 €,

a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 3 úkony po 8,58 €. Úhrada trov konania

predstavuje po jej zvýšení o 20 % (právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH) celkovú

sumu 545,69 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2016

34