Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)505/392290.df57cc.pdf
PDF · 154.53 KB
No categories available
3Cdo/39/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 39/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletého E., narodeného X.,
bývajúceho v súčasnosti u matky, občana Slovenskej a Talianskej republiky, zastúpeného
kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany – pracovisko
Hlohovec, Jarmočná č. 3, dieťa matky V., bývajúcej v H., občianky Slovenskej republiky,
zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v B., 4, IČO: X., a otca M.,
bývajúceho v S., občana Talianskej republiky, zastúpeného M. advokátska kancelária s.r.o., so
sídlom v B., IČO: X., o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého
pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 P 284/2012, o dovolaní otca
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 26. novembra 2013 sp. zn. 11 CoP 442/2013,
takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 26. novembra 2013 sp. zn. 11 CoP 442/2013
z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. júna 2013 č.k. 1 P 284/2012-872 nariadil
návrat maloletého dieťa do Talianskej republiky, krajiny jeho obvyklého pobytu, s tým, že
matka je povinná vrátiť ho do 3 dní od doručenia uznesenia a ak by ho v tejto lehote nevrátila,
je otec oprávnený prevziať maloletého za účelom vrátenia do miesta jeho obvyklého pobytu
na území Talianskej republiky. Otcovi a štátu nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
súd prvého stupňa poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané,
že krajinou obvyklého pobytu maloletého na základe poslednej vzájomnej dohody rodičov
je Talianska republika. Matka 13. augusta 2012 na základe svojho jednostranného rozhodnutia
protiprávne premiestnila maloletého na územie Slovenskej republiky, čím porušila
opatrovnícke právo otca k ich spoločnému dieťaťu. Vzhľadom na to, že vzťahy medzi rodičmi
neboli harmonické a otec s matkou sú v rozvodovom (separačnom) konaní, boli už v čase
pred premiestnením maloletého činné príslušné orgány Talianskej republiky, ktoré v rámci
svojej právomoci uskutočnili celý rad právnych opatrení dočasnej povahy. V rámci týchto
opatrení okrem iného uložili otcovi povinnosť opustiť vtedajšiu spoločnú domácnosť ako
súčasť separačného konania, matke zverili predbežne dieťa do osobnej starostlivosti, upravili
styk otca s dieťaťom, otcovi stanovili vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, matke uložili
zákaz premiestniť maloletého bez súhlasu otca mimo územia Talianskej republiky, neskôr
maloletému dieťaťu ustanovili opatrovníka, miestnemu rodinnému a poradenskému centru
uložili povinnosť pomôcť maloletému, monitorovali rodičov v záujme predchádzania vzniku
konfliktov a podpory rozvoja ich rodičovských zručností rodičov. Zo správy psychologického
vyšetrenia rodičov maloletého vyžiadanej súdom Talianskej republiky pre maloletých bolo
v konaní zistené, že obaja rodičia potrebujú byť sprevádzaní pri výkone rodičovských funkcii
k spoločnému dieťaťu. Matke treba priznať väčšiu empatickú kompetenciu, avšak hnev, ktorý
cíti, by mohol byť prekážkou, ktorá bráni dieťaťu správnejšie prežívanie vzťahu s otcom.
Psychoemocionálne ťažkosti otca vyžadujú starostlivosť, aby sa naučil vedomejšie plniť svoju
úlohu otca. Súd prvého stupňa zohľadnil, že proti matke je v Talianskej republike vedené
trestné konanie, lebo nerešpektovala opatrenie súdu o zákaze vycestovania. Proti vôli otca,
od ktorého je odlúčená, a tiež bez súdneho rozhodnutia premiestnila totiž maloletého
(dvojročné dieťa) a uniesla ho na územie Slovenskej republiky, čím zabránila otcovi
vo výkone jeho rodičovských práv a povinností. Preukázané tiež bolo, že otec dieťaťa ako
vhodné opatrenie pre zabezpečenie návratu dieťaťa obstaral otvorenú letenku a autobusovú
prepravu matky s dieťaťom z letiska na území Slovenskej republiky do mesta obvyklého
pobytu dieťaťa a matka prevzala peňažnú poštovú poukážku na sumu 2700 € ako výživné
pre ňu po jej návrate do Talianskej republiky. Pre prípad návratu dieťaťa do Talianskej
republiky zabezpečil otec matke a maloletému prenájom zariadeného dvojizbového bytu
s kúpeľňou a kuchynským kútom na obdobie od 1. mája 2013 do 30. apríla 2014 a zároveň
preukázal zaplatenie nájomného (3000 €) za obdobie 6 mesiacov vopred. Výsledky
vykonaného dokazovania potvrdili, že rodičia maloletého nežili v harmonickom zväzku
a matka neoprávnene premiestnila maloletého z miesta jeho obvyklého pobytu. Otec
sa s týmto premiestnením nezmieril a podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí (publikovaný bol v oznámení Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z.) požiadal o nariadenie okamžitého návratu
maloletého do Talianskej republiky a obnovu výkonu svojich rodičovských práv. Súd prvého
stupňa zdôraznil, že úprava rodičovských práv otca a matky k maloletému, ktorá vyplýva
z miery schopnosti každého z rodičov zabezpečovať výchovu a starostlivosť o ich spoločné
dieťa, je predmetom konania a dokazovania súdnych orgánov Talianskej republiky, ktoré
prijímajú primerané dočasné opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletého s úmyslom
podporovať rodičov v rozvoji ich rodičovských zručností v prospech maloletého. Podčiarkol,
že jednou z najdôležitejších zásad Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí a tiež Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej
právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností je zásada, že najlepší záujem dieťaťa (okrem výnimiek vyplývajúcich
z čl. 13 a 20 tohto dohovoru a čl. 11 ods. 4 tohto nariadenia) vyžaduje vždy návrat dieťaťa
do krajiny obvyklého pobytu. K tvrdeniam matky o možnom psychickom a fyzickom násilí
zo strany otca súd prvého stupňa uviedol, že mu neboli predložené jednoznačné
a nespochybniteľné dôkazy o takomto konaní otca. So zreteľom na prijaté opatrenia,
či už zo strany otca (najmä prenájom bytu pre účely samostatného bývania matky s dieťaťom
a nie v bezprostrednej blízkosti bydliska otca, uhradenie nákladov na dopravu za účelom
návratu, poskytnutie finančných prostriedkov) alebo zo strany orgánov Talianskej republiky
(predovšetkým ustanovenie opatrovníka, poskytovanie pomoci, monitorovanie oboch rodičov,
osobná starostlivosť o maloletého), dospel k názoru, že do budúcna je maloletému dieťaťu
zabezpečené poskytovanie primeranej ochrany. Vzhľadom na to, že súd nezistil žiadne
dôvody pre odmietnutie návratu maloletého dieťaťa, nariadil jeho návrat do krajiny jeho
obvyklého pobytu a pod jurisdikciu Talianskej republiky s tým, že takto sa nastolí pôvodný
stav z času pred neoprávneným premiestnením dieťaťa matkou. O trovách štátu súd rozhodol
podľa § 148 ods.1 O.s.p.; otcovi nepriznal náhradu trov konania, lebo neuplatnil nárok na ňu.
Na odvolanie matky Krajský súd v Bratislave uznesením z 26. novembra 2013
sp. zn. 11 CoP 442/2013 napadnuté uznesenie zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že návrat
maloletého dieťaťa nenariadil. Uviedol, že rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.), pričom – na rozdiel od súdu prvého stupňa – dospel k jednoznačnému
záveru, že v konaní bolo preukázané násilie otca a tiež nepriaznivé pomery, v ktorých
sa matka nachádzala počas svojho pobytu v Talianskej republike. Zmenu prvostupňového
rozhodnutia odôvodnil tým, že nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho
obvyklého pobytu by znamenalo nebezpečenstvo jeho vystavenia fyzickej alebo duševnej
ujme, pretože v krajine obvyklého pobytu hrozia matke reštrikcie a nie je zabezpečený jej
beztrestný návrat spoločne s dieťaťom. Návrat dieťaťa do Talianskej republiky spojený s jeho
odlúčením od matky v jeho útlom veku života by bol v rozpore s individuálnym záujmom
dieťaťa, ktorý je nadradený záujmu rodičov na výkone ich rodičovských práv. Takýto návrat
by pre maloletého znamenal nebezpečenstvo vystavenia fyzickej alebo duševnej ujme, alebo
by ho inak mohol priviesť do neznesiteľnej situácie. Podľa názoru odvolacieho súdu neboli
v danom prípade prijaté také dostatočne účinné opatrenia, ktoré by znamenali možnosť
beztrestného návratu matky spoločne s dieťaťom do Talianskej republiky. Rovnako nebolo
v potrebnej miere preukázané, že v Talianskej republike sú pre matku a maloleté dieťa
zabezpečené vyhovujúce sociálne podmienky umožňujúce im spokojný život na dôstojnej
úrovni.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal otec maloletého dovolanie s odôvodnením, že
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne predovšetkým preto, lebo
nerešpektuje čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej
právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností. Dovolanie zdôrazňuje, že otec splnil všetky požadované opatrenia
na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate (zabezpečil oddelené ubytovanie pre matku
a dieťa, leteckú a autobusovú dopravu pre účely návratu a poskytol výživné 2700 € na dobu
6 mesiacov) a preukázal tiež pripravenosť úradov Talianskej republiky poskytnúť dieťaťu
potrebnú ochranu. Podľa názoru dovolateľa porušuje napadnuté rozhodnutie aj práva
samotného dieťa vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťa, ktorý bol publikovaný oznámením
č. 104/1991 Zb., predovšetkým v čl. 9 tohto dohovoru upravené právo dieťaťa nebyť oddelené
od svojich rodičov proti ich vôli. Pokiaľ matka tvrdila, že sa k nej otec údajne správal násilne,
jej tvrdenia sú v dovolaní označené za nepodložené; odvolací súd si tieto tvrdenia nesprávne
osvojil napriek tomu, že otec predložil relevantné dôkazy o zastavení trestných konaní
iniciovaných proti nemu matkou. K argumentácii odvolacieho súdu o nemožnosti
beztrestného návratu matky spoločne s dieťaťom uviedol, že nie je v jeho silách dosiahnuť
zastavenie trestného stíhania matky vedené proti nej za únos dieťaťa a porušenie zákazu
vycestovania, lebo príslušné orgány Talianskej republiky postupujú voči nej z úradnej
povinnosti. Opätovne zdôraznil, že má úprimný záujem o syna a konanie o nariadení jeho
návratu, ktoré prebieha už vyše roka, vedie k ochladeniu vzájomných citových väzieb.
Navyše, matka sťažuje, bráni a prípadne znemožňuje kontakt dieťaťa s otcom a umožnila iba
štyri vzájomné stretnutia. K posúdeniu najlepšieho záujmu dieťa uviedol, že jeho významnou
súčasťou je aj kontakt a stretávanie sa s obidvomi rodičmi. V nadväznosti na to zopakoval, že
matke s maloletým dieťaťom nehrozí v Talianskej republike žiadna závažná ujma. Dovolateľ
odvolaciemu súdu vytkol aj to, že napriek jeho výslovnej žiadosti rozhodol bez nariadenia
pojednávania. Podľa jeho názoru mu týmto postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V konaní došlo aj k iným (dovolateľom bližšie
nešpecifikovaným) procesným vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací
súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie.
Matka maloletého vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok otca
zamietnuť ako neopodstatnený. Aj ona zdôraznila aspekt prvoradosti záujmu maloletého
dieťaťa, ktoré má na území Slovenskej republiky vytvorené potrebné emocionálne
a materiálne zázemie a sociálne väzby, v porovnaní s otcom však tento záujem
vyhodnocovala inak. Poukázala na to, že vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie vedené
proti nej v Talianskej republike vo veci únosu, nie je podľa jej názoru reálne možné, aby
sa s maloletým vrátila; rovnako nie je možné, aby sa maloletý vrátil bez matky do krajiny
obvyklého pobytu. Opatrenia zabezpečené otcom sú pre ich návrat nedostatočné preto, lebo
môžu byť zmenené a nie sú jej ani poskytnuté garancie o ich ďalšom plnení. Sociálny systém
krajiny obvyklého pobytu označila za nedostatočný a rozhodnutia súdnych orgánov
za nezákonné; ich rozhodnutia jej neboli doručené a nemala možnosť vyjadriť sa k nim.
Poprela tvrdenia otca o znemožňovaní kontaktu s maloletým dieťaťom a na dôkaz
svojej obrany predložila potvrdenia o asistovanom kontakte otca s dieťaťom v dňoch
2. novembra 2012, 11. decembra 2012, 11. júna 2013 a 20. januára 2014 a tiež výpisy
dátových hovorov uskutočnených prostredníctvom služby Skype. K námietke otca
o nenariadení odvolacieho pojednávania uviedla, že v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. nebolo
povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť vo veci pojednávanie, pretože to záviselo iba
od úvahy súdu, nie od žiadosti účastníka konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p. proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému
je dovolanie prípustné (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
So zreteľom na obsah dovolania a povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá
veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným
v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Otec v dovolaní namietol, že odvolací súd mu odňal možnosť konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva účastníkovi občianskeho
súdneho konania. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle
§ 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Dovolateľ zastáva názor, že k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo
procesným postupom odvolacieho súdu, ktorý – napriek jeho žiadosti – na rozhodnutie
o odvolaní nenariadil pojednávanie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania.
Z uvedených ustanovení vyplýva, že odvolací súd je povinný nariadiť odvolacie
pojednávanie len v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. Ak nejde o prípad uvedený
v tomto ustanovení, „môže“ o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Rozhodnutie, či odvolacie pojednávanie v prípade, na ktorý sa vzťahuje § 214 ods. 2 O.s.p.,
nariadené bude alebo nebude, je na úvahe odvolacieho súdu. Ak odvolací súd v prípade,
v ktorom povinnosť nariadiť odvolacie pojednávanie nevyplýva z § 214 ods. 1 O.s.p.,
nevyhovie žiadosti účastníka o nariadenie pojednávania, neodníme mu možnosť pred súdom
konať.
So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru o neopodstatnenosti
tvrdenia dovolateľa, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
V ďalšom dovolací súd, rovnako so zreteľom na obsah dovolania a tiež § 242 ods. 1
veta druhá O.s.p. skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.
Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213 ods. 1 O.s.p.). Ak sa ale odvolací súd
chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním
vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný
podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Pokiaľ tak nepostupuje, koná
procesne nesprávne a jeho postup vykazuje znaky tzv. inej procesnej vady majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.).
V danom prípade súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní nariadil návrat
maloletého dieťaťa do Talianskej republiky. Vychádzal z požiadavky okamžitého návratu
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu (samo určenie miesta obvyklého pobytu maloletého
nebolo v konaní sporné) a z výsledkov zisťovania primeraných opatrení na zabezpečenie
ochrany dieťaťa po jeho navrátení, ktoré boli prijaté jednak zo strany otca, jednak zo strany
orgánov Talianskej republiky. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania založil súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie na zistení, že sú splnené všetky podmienky pre nariadenie
návratu maloletého.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol s odôvodnením,
že po opätovnom posúdení záujmu dieťaťa dospel k záveru, že návrat maloletého dieťaťa tak
útleho veku, ktoré sa už integrovalo do prostredia na území Slovenskej republiky, by bol
v rozpore s jeho záujmom. Konštatoval, že návrat dieťaťa bez matky, ktorej hrozia v krajine
obvyklého pobytu dieťaťa reštrikcie (trestné stíhanie), nie je možný a individuálny záujem
dieťaťa musí byť prioritný pred individuálnymi záujmami rodičov. Zamietnutie návrhu
odôvodnil tiež tým, že pre prípad návratu dieťaťa neboli prijaté účinné opatrenia
pre beztrestný návrat matky spoločne s dieťaťom do Talianskej republiky a nebolo
preukázané v potrebnej miere ani zabezpečenie dostatočných sociálnych podmienok
pre dôstojnú úroveň života matky a maloletého dieťaťa v Talianskej republike. Napokon
odvolací súd poukázal na to, že otec je prívržencom extrémistického hnutia, pričom výchova
dieťaťa v takomto prostredí nie je v jeho záujme.
Z porovnania prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd
formálne považoval prvostupňové skutkové zistenia za úplné a správne, a preto z nich
vychádza, avšak z materiálneho (obsahového) hľadiska predsa len rozhodol na podklade
čiastočne odlišných skutkových zistení, ku ktorým dospel po neprípustnom, procesne
nedovolenom prehodnotení skutkových zistení súdu prvého stupňa bez vykonania
dokazovania. Odvolací súd si pri tomto skutkovom prehodnotení dostatočne neuvedomil
svoju viazanosť skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.),
so zreteľom na ktorú bol povinný, pokiaľ rozhodujúce skutkové zistenia prvostupňového súdu
nepovažoval za správne, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať alebo doplniť (§ 213
ods. 3 O.s.p.). Iba po zopakovaní dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa alebo
po vykonaní nových dôkazov mohol odvolací súd dospieť k iným (z pohľadu výsledkov
prvostupňového konania odlišným) skutkovým záverom.
Odvolací súd však – bez dôsledného postupu podľa § 213 ods. 3 O.s.p. – rozhodol
na podklade zistení, ktoré sú sčasti odlišné od zistení súdu prvého stupňa (že násilie otca voči
matke bolo jednoznačne preukázané, že neboli prijaté účinné opatrenia pre beztrestný návrat
matky spoločne s dieťaťom do Talianskej republiky, že nie je doložené zabezpečenie
sociálnych podmienok pre matku a dieťa, ktoré by im v Talianskej republike zabezpečili
dôstojnú životnú úroveň, a že otec sympatizuje s takým extrémistickým hnutím, orientácia
na ktoré sa prieči správnej výchove a záujmom maloletého). Nerešpektovaním uvedeného
ustanovenia odvolacím súdom došlo k procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd pripomína, že aj odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí mať (viď § 211 ods. 2 O.s.p.) náležitosti uvedené
v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. Aj odvolací súd sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia
musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na všetky relevantné úvahy, ktoré
ho viedli k právnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu nemá náležitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné.
Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu nezodpovedá ustanoveniam § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167
ods. 2 O.s.p.
Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd uvažoval v dvoch rovinách.
Na jednej strane konštatoval to, že „matke maloletého hrozia v krajine obvyklého pobytu
reštrikcie“, na druhej strane to, že „návrat dieťaťa bez matky, resp. odlúčenie dieťaťa
od matky v tak nízkom veku nie je možné“. To zároveň znamená, že odvolací súd zohľadnil
a zároveň aj zvažoval dva záujmy – záujem matky (na tom, aby sa vyhla „reštrikciám“
v Talianskej republike) a záujem dieťaťa (na tom, aby nedošlo k jeho navráteniu
do Talianskej republiky bez matky). Pokiaľ však odvolací súd v zhode so súdom prvého
stupňa považoval za primárny najlepší záujem dieťaťa, ktorým je (až na výnimky vyplývajúce
z čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí) návrat
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, mal v odôvodnení napadnutého uznesenia primerane
vysvetliť, akou úvahou sa riadil, keď favorizoval záujem matky a nerozhodol o navrátení
dieťaťa do Talianskej republiky, a to aj za cenu „reštrikcií“ voči nej. Zo spisu pritom
predbežne nevyplýva, že by matke hrozili „reštrikcie“ takej povahy, ktoré by v krajine
obvyklého pobytu dieťaťa nevyhnutne viedli k odlúčeniu matky a dieťaťa, prípadne dieťa
vystavili fyzickej alebo duševnej ujme.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysvetlil ani to, na podklade
čoho dospel k záverom o preukázanom násilí otca voči matke, o neprijatí účinných opatrení
pre návrat maloletého dieťaťa do Talianskej republiky, o nezabezpečení dostatočných
sociálnych podmienok pre dôstojný život dieťaťa po návrate do Talianskej republiky
a o orientácii otca na extrémistické hnutie. Pokiaľ napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje,
na akom podklade odvolací súd – bez zopakovania alebo doplnenia dokazovania – dospel
k záverom odlišným od záverov súdu prvého stupňa, ktoré boli pre rozhodnutie o veci
podstatné, je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné a najvyšší súd nemá možnosť
posúdiť do všetkých dôsledkov jeho vecnú správnosť. Aj táto procesná nesprávnosť
(nepreskúmateľnosť) je judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za tzv. inú
vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vzhľadom na to, že v konaní došlo k procesným vadám majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd otcom napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. júla 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková