Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/39/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletého E., narodeného X.,

bývajúceho v súčasnosti u matky, občana Slovenskej a Talianskej republiky, zastúpeného

kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany – pracovisko

Hlohovec, Jarmočná č. 3, dieťa matky V., bývajúcej v H., občianky Slovenskej republiky,

zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v B., 4, IČO: X., a otca M.,

bývajúceho v S., občana Talianskej republiky, zastúpeného M. advokátska kancelária s.r.o., so

sídlom v B., IČO: X., o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní otca

proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 26. novembra 2013 sp. zn. ,

takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 26. novembra 2013 sp. zn.

z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. júna 2013 č.k. -872 nariadil

návrat maloletého dieťa do Talianskej republiky, krajiny jeho obvyklého pobytu, s tým, že

matka je povinná vrátiť ho do 3 dní od doručenia uznesenia a ak by ho v tejto lehote nevrátila,

je otec oprávnený prevziať maloletého za účelom vrátenia do miesta jeho obvyklého pobytu

na území Talianskej republiky. Otcovi a štátu nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení

súd prvého stupňa poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané,

že krajinou obvyklého pobytu maloletého na základe poslednej vzájomnej dohody rodičov

je Talianska republika. Matka 13. augusta 2012 na základe svojho jednostranného rozhodnutia

protiprávne premiestnila maloletého na územie Slovenskej republiky, čím porušila

2

opatrovnícke právo otca k ich spoločnému dieťaťu. Vzhľadom na to, že vzťahy medzi rodičmi

neboli harmonické a otec s matkou sú v rozvodovom (separačnom) konaní, boli už v čase

pred premiestnením maloletého činné príslušné orgány Talianskej republiky, ktoré v rámci

svojej právomoci uskutočnili celý rad právnych opatrení dočasnej povahy. V rámci týchto

opatrení okrem iného uložili otcovi povinnosť opustiť vtedajšiu spoločnú domácnosť ako

súčasť separačného konania, matke zverili predbežne dieťa do osobnej starostlivosti, upravili

styk otca s dieťaťom, otcovi stanovili vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, matke uložili

zákaz premiestniť maloletého bez súhlasu otca mimo územia Talianskej republiky, neskôr

maloletému dieťaťu ustanovili opatrovníka, miestnemu rodinnému a poradenskému centru

uložili povinnosť pomôcť maloletému, monitorovali rodičov v záujme predchádzania vzniku

konfliktov a podpory rozvoja ich rodičovských zručností rodičov. Zo správy psychologického

vyšetrenia rodičov maloletého vyžiadanej súdom Talianskej republiky pre maloletých bolo

v konaní zistené, že obaja rodičia potrebujú byť sprevádzaní pri výkone rodičovských funkcii

k spoločnému dieťaťu. Matke treba priznať väčšiu empatickú kompetenciu, avšak hnev, ktorý

cíti, by mohol byť prekážkou, ktorá bráni dieťaťu správnejšie prežívanie vzťahu s otcom.

Psychoemocionálne ťažkosti otca vyžadujú starostlivosť, aby sa naučil vedomejšie plniť svoju

úlohu otca. Súd prvého stupňa zohľadnil, že proti matke je v Talianskej republike vedené

trestné konanie, lebo nerešpektovala opatrenie súdu o zákaze vycestovania. Proti vôli otca,

od ktorého je odlúčená, a tiež bez súdneho rozhodnutia premiestnila totiž maloletého

(dvojročné dieťa) a uniesla ho na územie Slovenskej republiky, čím zabránila otcovi

vo výkone jeho rodičovských práv a povinností. Preukázané tiež bolo, že otec dieťaťa ako

vhodné opatrenie pre zabezpečenie návratu dieťaťa obstaral otvorenú letenku a autobusovú

prepravu matky s dieťaťom z letiska na území Slovenskej republiky do mesta obvyklého

pobytu dieťaťa a matka prevzala peňažnú poštovú poukážku na sumu 2700 € ako výživné

pre ňu po jej návrate do Talianskej republiky. Pre prípad návratu dieťaťa do Talianskej

republiky zabezpečil otec matke a maloletému prenájom zariadeného dvojizbového bytu

s kúpeľňou a kuchynským kútom na obdobie od 1. mája 2013 do 30. apríla 2014 a zároveň

preukázal zaplatenie nájomného (3000 €) za obdobie 6 mesiacov vopred. Výsledky

vykonaného dokazovania potvrdili, že rodičia maloletého nežili v harmonickom zväzku

a matka neoprávnene premiestnila maloletého z miesta jeho obvyklého pobytu. Otec

sa s týmto premiestnením nezmieril a podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí (publikovaný bol v oznámení Ministerstva zahraničných vecí

Slovenskej republiky pod č. ) požiadal o nariadenie okamžitého návratu

maloletého do Talianskej republiky a obnovu výkonu svojich rodičovských práv. Súd prvého

3

stupňa zdôraznil, že úprava rodičovských práv otca a matky k maloletému, ktorá vyplýva

z miery schopnosti každého z rodičov zabezpečovať výchovu a starostlivosť o ich spoločné

dieťa, je predmetom konania a dokazovania súdnych orgánov Talianskej republiky, ktoré

prijímajú primerané dočasné opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletého s úmyslom

podporovať rodičov v rozvoji ich rodičovských zručností v prospech maloletého. Podčiarkol,

že jednou z najdôležitejších zásad Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných

únosov detí a tiež Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej

právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských

práv a povinností je zásada, že najlepší záujem dieťaťa (okrem výnimiek vyplývajúcich

z čl. 13 a 20 tohto dohovoru a čl. 11 ods. 4 tohto nariadenia) vyžaduje vždy návrat dieťaťa

do krajiny obvyklého pobytu. K tvrdeniam matky o možnom psychickom a fyzickom násilí

zo strany otca súd prvého stupňa uviedol, že mu neboli predložené jednoznačné

a nespochybniteľné dôkazy o takomto konaní otca. So zreteľom na prijaté opatrenia,

či už zo strany otca (najmä prenájom bytu pre účely samostatného bývania matky s dieťaťom

a nie v bezprostrednej blízkosti bydliska otca, uhradenie nákladov na dopravu za účelom

návratu, poskytnutie finančných prostriedkov) alebo zo strany orgánov Talianskej republiky

(predovšetkým ustanovenie opatrovníka, poskytovanie pomoci, monitorovanie oboch rodičov,

osobná starostlivosť o maloletého), dospel k názoru, že do budúcna je maloletému dieťaťu

zabezpečené poskytovanie primeranej ochrany. Vzhľadom na to, že súd nezistil žiadne

dôvody pre odmietnutie návratu maloletého dieťaťa, nariadil jeho návrat do krajiny jeho

obvyklého pobytu a pod jurisdikciu Talianskej republiky s tým, že takto sa nastolí pôvodný

stav z času pred neoprávneným premiestnením dieťaťa matkou. O trovách štátu súd rozhodol

podľa ; otcovi nepriznal náhradu trov konania, lebo neuplatnil nárok na ňu.

Na odvolanie matky Krajský súd v Bratislave uznesením z 26. novembra 2013

sp. zn. napadnuté uznesenie zmenil podľa tak, že návrat

maloletého dieťaťa nenariadil. Uviedol, že rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( ), pričom – na rozdiel od súdu prvého stupňa – dospel k jednoznačnému

záveru, že v konaní bolo preukázané násilie otca a tiež nepriaznivé pomery, v ktorých

sa matka nachádzala počas svojho pobytu v Talianskej republike. Zmenu prvostupňového

rozhodnutia odôvodnil tým, že nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho

obvyklého pobytu by znamenalo nebezpečenstvo jeho vystavenia fyzickej alebo duševnej

ujme, pretože v krajine obvyklého pobytu hrozia matke reštrikcie a nie je zabezpečený jej

beztrestný návrat spoločne s dieťaťom. Návrat dieťaťa do Talianskej republiky spojený s jeho

4

odlúčením od matky v jeho útlom veku života by bol v rozpore s individuálnym záujmom

dieťaťa, ktorý je nadradený záujmu rodičov na výkone ich rodičovských práv. Takýto návrat

by pre maloletého znamenal nebezpečenstvo vystavenia fyzickej alebo duševnej ujme, alebo

by ho inak mohol priviesť do neznesiteľnej situácie. Podľa názoru odvolacieho súdu neboli

v danom prípade prijaté také dostatočne účinné opatrenia, ktoré by znamenali možnosť

beztrestného návratu matky spoločne s dieťaťom do Talianskej republiky. Rovnako nebolo

v potrebnej miere preukázané, že v Talianskej republike sú pre matku a maloleté dieťa

zabezpečené vyhovujúce sociálne podmienky umožňujúce im spokojný život na dôstojnej

úrovni.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal otec maloletého dovolanie s odôvodnením, že

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne predovšetkým preto, lebo

nerešpektuje čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej

právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských

práv a povinností. Dovolanie zdôrazňuje, že otec splnil všetky požadované opatrenia

na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate (zabezpečil oddelené ubytovanie pre matku

a dieťa, leteckú a autobusovú dopravu pre účely návratu a poskytol výživné 2700 € na dobu

6 mesiacov) a preukázal tiež pripravenosť úradov Talianskej republiky poskytnúť dieťaťu

potrebnú ochranu. Podľa názoru dovolateľa porušuje napadnuté rozhodnutie aj práva

samotného dieťa vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťa, ktorý bol publikovaný oznámením

č. , predovšetkým v tohto dohovoru upravené právo dieťaťa nebyť oddelené

od svojich rodičov proti ich vôli. Pokiaľ matka tvrdila, že sa k nej otec údajne správal násilne,

jej tvrdenia sú v dovolaní označené za nepodložené; odvolací súd si tieto tvrdenia nesprávne

osvojil napriek tomu, že otec predložil relevantné dôkazy o zastavení trestných konaní

iniciovaných proti nemu matkou. K argumentácii odvolacieho súdu o nemožnosti

beztrestného návratu matky spoločne s dieťaťom uviedol, že nie je v jeho silách dosiahnuť

zastavenie trestného stíhania matky vedené proti nej za únos dieťaťa a porušenie zákazu

vycestovania, lebo príslušné orgány Talianskej republiky postupujú voči nej z úradnej

povinnosti. Opätovne zdôraznil, že má úprimný záujem o syna a konanie o nariadení jeho

návratu, ktoré prebieha už vyše roka, vedie k ochladeniu vzájomných citových väzieb.

Navyše, matka sťažuje, bráni a prípadne znemožňuje kontakt dieťaťa s otcom a umožnila iba

štyri vzájomné stretnutia. K posúdeniu najlepšieho záujmu dieťa uviedol, že jeho významnou

súčasťou je aj kontakt a stretávanie sa s obidvomi rodičmi. V nadväznosti na to zopakoval, že

matke s maloletým dieťaťom nehrozí v Talianskej republike žiadna závažná ujma. Dovolateľ

odvolaciemu súdu vytkol aj to, že napriek jeho výslovnej žiadosti rozhodol bez nariadenia

pojednávania. Podľa jeho názoru mu týmto postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť

konať v zmysle V konaní došlo aj k iným (dovolateľom bližšie

nešpecifikovaným) procesným vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

v zmysle Zo všetkých uvedených dôvodov žiadal, aby dovolací

súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

Matka maloletého vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok otca

zamietnuť ako neopodstatnený. Aj ona zdôraznila aspekt prvoradosti záujmu maloletého

dieťaťa, ktoré má na území Slovenskej republiky vytvorené potrebné emocionálne

a materiálne zázemie a sociálne väzby, v porovnaní s otcom však tento záujem

vyhodnocovala inak. Poukázala na to, že vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie vedené

proti nej v Talianskej republike vo veci únosu, nie je podľa jej názoru reálne možné, aby

sa s maloletým vrátila; rovnako nie je možné, aby sa maloletý vrátil bez matky do krajiny

obvyklého pobytu. Opatrenia zabezpečené otcom sú pre ich návrat nedostatočné preto, lebo

môžu byť zmenené a nie sú jej ani poskytnuté garancie o ich ďalšom plnení. Sociálny systém

krajiny obvyklého pobytu označila za nedostatočný a rozhodnutia súdnych orgánov

za nezákonné; ich rozhodnutia jej neboli doručené a nemala možnosť vyjadriť sa k nim.

Poprela tvrdenia otca o znemožňovaní kontaktu s maloletým dieťaťom a na dôkaz

svojej obrany predložila potvrdenia o asistovanom kontakte otca s dieťaťom v dňoch

2. novembra 2012, 11. decembra 2012, 11. júna 2013 a 20. januára 2014 a tiež výpisy

dátových hovorov uskutočnených prostredníctvom služby Skype. K námietke otca

o nenariadení odvolacieho pojednávania uviedla, že v zmysle nebolo

povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť vo veci pojednávanie, pretože to záviselo iba

od úvahy súdu, nie od žiadosti účastníka konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený v súlade s proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému

je dovolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v rozsahu podľa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 3 ) dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ).

So zreteľom na obsah dovolania a povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá

veta dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným

v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle až e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Otec v dovolaní namietol, že odvolací súd mu odňal možnosť konať v zmysle § 237

písm. f/ Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných oprávnení, ktoré priznáva účastníkovi občianskeho

súdneho konania. O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ),

na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

Dovolateľ zastáva názor, že k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom došlo

procesným postupom odvolacieho súdu, ktorý – napriek jeho žiadosti – na rozhodnutie

o odvolaní nenariadil pojednávanie.

Podľa a prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa

v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že odvolací súd je povinný nariadiť odvolacie

pojednávanie len v prípadoch uvedených v Ak nejde o prípad uvedený

v tomto ustanovení, „môže“ o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Rozhodnutie, či odvolacie pojednávanie v prípade, na ktorý sa vzťahuje ,

nariadené bude alebo nebude, je na úvahe odvolacieho súdu. Ak odvolací súd v prípade,

v ktorom povinnosť nariadiť odvolacie pojednávanie nevyplýva z ,

nevyhovie žiadosti účastníka o nariadenie pojednávania, neodníme mu možnosť pred súdom

konať.

So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru o neopodstatnenosti

tvrdenia dovolateľa, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v

V ďalšom dovolací súd, rovnako so zreteľom na obsah dovolania a tiež § 242 ods. 1

veta druhá skúmal, či v konaní nedošlo k procesným vadám v zmysle

písm. b/

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 ( ). Ak sa ale odvolací súd

chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne pred ním

vykonaných dôkazov, musí dokazovanie sám zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný

podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Pokiaľ tak nepostupuje, koná

procesne nesprávne a jeho postup vykazuje znaky tzv. inej procesnej vady majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

V danom prípade súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní nariadil návrat

maloletého dieťaťa do Talianskej republiky. Vychádzal z požiadavky okamžitého návratu

dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu (samo určenie miesta obvyklého pobytu maloletého

nebolo v konaní sporné) a z výsledkov zisťovania primeraných opatrení na zabezpečenie

ochrany dieťaťa po jeho navrátení, ktoré boli prijaté jednak zo strany otca, jednak zo strany

orgánov Talianskej republiky. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania založil súd

prvého stupňa svoje rozhodnutie na zistení, že sú splnené všetky podmienky pre nariadenie

návratu maloletého.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol s odôvodnením,

že po opätovnom posúdení záujmu dieťaťa dospel k záveru, že návrat maloletého dieťaťa tak

útleho veku, ktoré sa už integrovalo do prostredia na území Slovenskej republiky, by bol

v rozpore s jeho záujmom. Konštatoval, že návrat dieťaťa bez matky, ktorej hrozia v krajine

obvyklého pobytu dieťaťa reštrikcie (trestné stíhanie), nie je možný a individuálny záujem

dieťaťa musí byť prioritný pred individuálnymi záujmami rodičov. Zamietnutie návrhu

odôvodnil tiež tým, že pre prípad návratu dieťaťa neboli prijaté účinné opatrenia

pre beztrestný návrat matky spoločne s dieťaťom do Talianskej republiky a nebolo

preukázané v potrebnej miere ani zabezpečenie dostatočných sociálnych podmienok

pre dôstojnú úroveň života matky a maloletého dieťaťa v Talianskej republike. Napokon

odvolací súd poukázal na to, že otec je prívržencom extrémistického hnutia, pričom výchova

dieťaťa v takomto prostredí nie je v jeho záujme.

Z porovnania prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd

formálne považoval prvostupňové skutkové zistenia za úplné a správne, a preto z nich

vychádza, avšak z materiálneho (obsahového) hľadiska predsa len rozhodol na podklade

čiastočne odlišných skutkových zistení, ku ktorým dospel po neprípustnom, procesne

nedovolenom prehodnotení skutkových zistení súdu prvého stupňa bez vykonania

dokazovania. Odvolací súd si pri tomto skutkovom prehodnotení dostatočne neuvedomil

svoju viazanosť skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa ( ),

9

so zreteľom na ktorú bol povinný, pokiaľ rozhodujúce skutkové zistenia prvostupňového súdu

nepovažoval za správne, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať alebo doplniť (§ 213

ods. 3 ). Iba po zopakovaní dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa alebo

po vykonaní nových dôkazov mohol odvolací súd dospieť k iným (z pohľadu výsledkov

prvostupňového konania odlišným) skutkovým záverom.

Odvolací súd však – bez dôsledného postupu podľa – rozhodol

na podklade zistení, ktoré sú sčasti odlišné od zistení súdu prvého stupňa (že násilie otca voči

matke bolo jednoznačne preukázané, že neboli prijaté účinné opatrenia pre beztrestný návrat

matky spoločne s dieťaťom do Talianskej republiky, že nie je doložené zabezpečenie

sociálnych podmienok pre matku a dieťa, ktoré by im v Talianskej republike zabezpečili

dôstojnú životnú úroveň, a že otec sympatizuje s takým extrémistickým hnutím, orientácia

na ktoré sa prieči správnej výchove a záujmom maloletého). Nerešpektovaním uvedeného

ustanovenia odvolacím súdom došlo k procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ).

V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd pripomína, že aj odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí mať (viď ) náležitosti uvedené

v ustanovení Aj odvolací súd sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia

musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na všetky relevantné úvahy, ktoré

ho viedli k právnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu

v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu nemá náležitosti uvedené v § 157

ods. 2 , je nepreskúmateľné.

Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu nezodpovedá ustanoveniam v spojení s

ods. 2

Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd uvažoval v dvoch rovinách.

Na jednej strane konštatoval to, že „matke maloletého hrozia v krajine obvyklého pobytu

reštrikcie“, na druhej strane to, že „návrat dieťaťa bez matky, resp. odlúčenie dieťaťa

10

od matky v tak nízkom veku nie je možné“. To zároveň znamená, že odvolací súd zohľadnil

a zároveň aj zvažoval dva záujmy – záujem matky (na tom, aby sa vyhla „reštrikciám“

v Talianskej republike) a záujem dieťaťa (na tom, aby nedošlo k jeho navráteniu

do Talianskej republiky bez matky). Pokiaľ však odvolací súd v zhode so súdom prvého

stupňa považoval za primárny najlepší záujem dieťaťa, ktorým je (až na výnimky vyplývajúce

z čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí) návrat

dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, mal v odôvodnení napadnutého uznesenia primerane

vysvetliť, akou úvahou sa riadil, keď favorizoval záujem matky a nerozhodol o navrátení

dieťaťa do Talianskej republiky, a to aj za cenu „reštrikcií“ voči nej. Zo spisu pritom

predbežne nevyplýva, že by matke hrozili „reštrikcie“ takej povahy, ktoré by v krajine

obvyklého pobytu dieťaťa nevyhnutne viedli k odlúčeniu matky a dieťaťa, prípadne dieťa

vystavili fyzickej alebo duševnej ujme.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysvetlil ani to, na podklade

čoho dospel k záverom o preukázanom násilí otca voči matke, o neprijatí účinných opatrení

pre návrat maloletého dieťaťa do Talianskej republiky, o nezabezpečení dostatočných

sociálnych podmienok pre dôstojný život dieťaťa po návrate do Talianskej republiky

a o orientácii otca na extrémistické hnutie. Pokiaľ napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje,

na akom podklade odvolací súd – bez zopakovania alebo doplnenia dokazovania – dospel

k záverom odlišným od záverov súdu prvého stupňa, ktoré boli pre rozhodnutie o veci

podstatné, je rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné a najvyšší súd nemá možnosť

posúdiť do všetkých dôsledkov jeho vecnú správnosť. Aj táto procesná nesprávnosť

(nepreskúmateľnosť) je judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za tzv. inú

vadu konania v zmysle

Vzhľadom na to, že v konaní došlo k procesným vadám majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd otcom napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

zrušil ( ) a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

11

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. júla 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková